9. schôdza

Na faktické poznámky reaguje pán poslanec Rafaj.

Ďakujem. Skôr to bol nejaký taký sumár dojmov namiesto oponencie pojmov, o ktorých som predovšetkým hovoril, no Slovensko určite nezostane v hanbe podobne ako Spojené štáty, kde v dvadsiatich štyroch federálnych štátoch majú angličtinu ako štátny úradný jazyk bez toho, že by niekto protestoval alebo sa im to zdalo čudné. Podobne ako Francúzsko, známy Tubonov zákon z roku 1994, len som prekvapený, že keď hovoríme o jazyku, niektorý, ako pán poslanec Osuský, hovorí nie o jazyku, ale o genetike. Škoda, že ste nespomenuli iného svojho predka namiesto tej svojej babičky z Hanoveru. Ja skôr pamätám a mám vo veľkej úcte Štefana Osuského, ktorý so slzami v očiach spomína ako niesol na podpis Trianonskú dohodu a ktorý v roku 1938 napísal knižku "Služba národu", a tak isto myslím aj prvé Dejiny slovenskej filozofie, sú to myslím tri diely (Hlas z pléna.) no, ale aspoň menovec je to, je to aspoň váš menovec. Takže ale podstata je v niečom inom, že rezignovali ste aj vy vo svojich poznámkach na to, či je alebo nie je ochrana štátneho jazyka zmysluplná a či je opodstatnené vypustiť ochranu. Okolo toho sa to všetko točí a pánovi Nagyovi ako prvému venujem ten list Slovákov z juhu, aby už potom si nemusel myslieť, že poslanci za SNS si niečo vymýšľajú, aby sa možno pozrel z odvrátenej strany tých, ktorí majú možno ešte väčšie traumy ako vy na to, čo sa deje (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Teraz požiadal o možnosť vystúpenia v rozprave, pán minister Krajcer. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne, dámy a páni, naozaj nechcem reagovať na každého predrečníka, ale teraz jednoducho musím. Možno aj ako reakcia na to, čo povedal pán poslanec Zelník, že som sa v minulosti pri svojej práci snažil byť objektívny, tak budem sa snažiť byť aj teraz a budem hovoriť naozaj fakty.
Pán poslanec Rafaj, ja samozrejme nespochybňujem, že možno ste mali dobrý úmysel a oceňujem aj to, ako intenzívne ste sa pripravovali na svoje vystúpenie, len problém je ten, že vo väčšine svojho vystúpenia vy ste nekritizovali predloženú novelu, ale vy ste kritizovali váš zákon. Problém je ten, že siahodlho v tých prikázaniach ste spomínali § 5, kde sa upravuje rozhlasové a televízne vysielanie.
Pán poslanec, musím vás upozorniť, ani jeden z tých prvých troch odsekov sa v predloženej novele zákona nemení oproti súčasne znejúcemu zákonu. Čiže tá všetka kritika, ktorá zaznievala, tak zaznievala k zákonu, ktorý ste vy minulý rok vo vládnej koalícii schválili, to je prvá vec.
Rovnako neplatí to, čo ste hovorili, že sa obmedzuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku. Nie je to pravda. Musím vám odcitovať opäť ustanovenie, ktoré je úplne jasné a zrejmé. Štátne orgány, orgány územnej samosprávy, iné orgány verejnej správy, nimi zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom používajú v úradnom styku štátny jazyk a tak ďalej a tak ďalej. Ja neviem, o čom ste vo svojom vystúpení hovorili.
Spomínali ste, že sa upúšťa od používania štátneho jazyka v Hasičskom a záchrannom zbore. Opäť citácia, veď je to úplne jasne tu uvedené, že v Hasičskom a záchrannom zbore jeho príslušníci sú povinní ovládať a v úradnom styku používať štátny jazyk. Neviem, na čo ste reagovali, ale určite to nebol predložený návrh zákona v súčasnosti predložený, takže naozaj som musel z tohto dôvodu vystúpiť.
To, čo hovoríte, že sa vypustilo zo zákona ustanovenie § 2 ods. 1, kde sa hovorí o tom, ako sú štátne orgány povinné chrániť štátny jazyk, pán poslanec, veď veľmi dobre viete, že tu išlo len o deklaratórne ustanovenie s absolútne žiadnou vymožiteľnosťou. Ja viem, že vaša strana to predložila ako pozmeňujúci návrh, ktorý predložil pán Maďarič, ale toto ustanovenie jednoducho nijakým spôsobom nezabezpečovalo ochranu štátneho jazyka, išlo o deklaratórnu formuláciu a je predsa zrejmé, že štátny jazyk, ak niečo chráni, tak samotný zákon.
Čiže, naozaj som potreboval tieto základné fakty uviesť a možno na záver, len tak s úsmevom, avizovali ste, že ešte bude sranda. Ja mám pocit, že sranda už bola. Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Rafaj s faktickou poznámkou. Ešte niekto? Uzatváram možnosť. Nech sa páči.

Ďakujem, že som aj z lavice vyvolal k rečníckemu pultu pána ministra, pravdepodobne, keď nie vo všetkom, ale aspoň v tom podstatnom som zrejme zaťal niekde do živého, tak aspoň to je na niečo dobré.
Pán minister, ja som väčšinou citoval, aj som to tam uviedol na pripomienky legislatívy a tie ustanovenia, ktoré ste vy zasa riternovali voči mne práve boli od legislatívcov, ale nemôžete uprieť jeden základný fakt, že z celého zákona ste unisono vypustili povinnosti. Nie je tam už nijaká povinnosť. Nejde teda len o povinnosť štátu ochraňovať štátny jazyk, ale nie je tam, dali ste používa sa, používajú, ale bez imperatívu povinností. V podstate, aká je vynútiteľnosť alebo vymožiteľnosť práva, ak to nemáte uložené ako povinnosť, ale len používa sa podobne ako pokazilo sa, napraví sa, alebo ako hovorili komunisti, urobí sa. No, ono sa to samé neurobí, to všetci predsa dobre vieme. Takže v tomto nemôžem s vami súhlasiť, pretože štát rezignoval na ochranu štátneho jazyka a neviem teda, či sa on má chrániť sám alebo či pracovníci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra si oblečú biele plášte a pôjdu do ulíc, alebo sem do parlamentu ochraňovať, alebo skôr na južné Slovensko, ochraňovať štátny jazyk. Jednoducho toto mi tam chýba. Chýba mi tam zrozumiteľné, nie deklaratívne ochraňovanie a vymožiteľnosť tejto ochrany. Nič viac, nič menej.

Ďakujem pekne. Teraz je na rade ďalší rečník, pán poslanec Somogyi. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, na začiatku svojho vystúpenia, by som sa chcel ospravedlniť predsedovi poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany, ktorého som v rozprave prvého čítania, neprávom obvinil z neochoty viesť dialóg na túto tému. Jednalo sa o organizačné nedorozumenie, ktoré sme si odvtedy vyjasnili a už aj došlo k prvému stretnutiu. Už aj to prvé stretnutie naznačilo, aké vzdialené sú naše pohľady na otázky národnostného, či národného charakteru.
Mohol by som byť aj z toho nešťastný a stratiť prípadné ilúzie, ak by mojím cieľom bolo presvedčiť partnera o správnosti svojich a o nesprávnosti jeho názorov. Mojím cieľom však v žiadnom prípade nebolo a ani nie je presviedčanie, len možnosť vzájomne sa oboznámiť s myšlienkami a s dôvodmi, čo nás vedie k takému, či onakému postoju.
Ako skoro v každej problematike, aj v prípade národnostných otázok, je základom vzájomná informovanosť. V ruke držím stanovisko Benátskej komisie teraz k platnému zneniu zákona o štátnom jazyku. Okrem toho, že je to zaujímavé čítanie, musím povedať, že už dávno som nečítal takýto odborne dobre fundovaný text. Je v nej málo omáčky, a o to viac skutočných a užitočných informácií. Užitočných preto, lebo každá strana, či už je zástancom alebo odporcom zákona o štátnom jazyku, nájde si v ňom dostatok myšlienok na pochopenie toho druhého. Opakujem, stanovisko Benátskej komisie nám pomáha pochopeniu druhej strany a jej časti by nemali slúžiť výlučne na posilnenie argumentácie.
Mňa zaujali dve konštatácie tejto komisie. Jedna v prospech odporcov a jedna v prospech zástancov potreby zákonnej kodifikácie štátneho jazyka. Ako prvé na posilnenie pocitu občianskej hrdosti menšinových obyvateľov, citujem vetu: "Slovenská republika je viacjazyčným štátom." Málokedy sa stretávame s takouto strohou, ale výstižnou vetou. S vetou, ktorá môže zmeniť väčšinový pohľad na spolunažívanie obyvateľov našej krajiny. Želal by som, aby veta, že Slovenská republika je viacjazyčným štátom sa postupne udomácnila aj vo vašich mysliach. Veta, ktorá nevyjadruje ani menej, ani viac od toho, že občania Slovenska sa môžu vyjadrovať a rozmýšľať o tých istých veciach rozdielnym jazykom.
Samozrejme, Slovensko nie je viacjazyčným štátom, ani na Liptove, ani na Kysuciach, a nie je ním na väčšine územia krajiny, preto pocit nadradenosti jedného jazyka na celom území môže byť pre vás samozrejmosťou. A koniec-koncov tento stav si aj zákon o štátnom jazyku pamätá, veď rieši len také situácie, ku ktorým môže dôjsť na národnostne zmiešaných územiach.
Terajší zákon, ktorý chystáme práve zmeniť, vychádza z jedinečnosti a z nadradenosti jedného jazyka a nedovolil si predstaviť, že môžu existovať sféry verejného života, opakujem verejného a nielen súkromného života, kde nadradenosť sa mení na rovnoprávnosť a rovnoprávnosť na nahraditeľnosť, tak ako to vo viacjazyčných štátoch býva.
Preto vítam návrh z dielne pána ministra kultúry, ktorý je veľmi dôležitým míľnikom na tejto ceste. Nemyslím si, že by bolo treba dlhšie skloňovať túto vetu, nakoľko som jednak presvedčený, že každý z vás si vie predstaviť, čo to v civilizovanom svete znamená, a tak isto som presvedčený, že nemusíme preceňovať ani celú problematiku, nakoľko väčšinu našich voličov musia, žiaľ, zaujímať iné, prozaickejšie otázky, najmä finančného charakteru.
Celkovo za klub SaS môžem povedať, že za najlepšie riešenie národnostných problémov vidíme v dôstojnom prístupe k hospodárskym otázkam. Sme presvedčení, že volič, či už na juhu alebo na severe Slovenska, bude oveľa menej provokovateľný, ak jeho finančná situácia bude istá.
Druhá zaujímavá konštatácia Benátskej komisie je, že citujem: "Často dôvodom na zhrnutie jazykového ustanovenia je skutočnosť, že sa krajina stala nezávislou. Toto ustanovenie je potom vnímané ako záruka národnej identity a jednoty a zachovanie národného jazyka sa považuje za ústavnú hodnotu. V niektorých prípadoch je národný jazyk považovaný za symbol jednoty", koniec citátu.
Ja osobne si myslím, že kolegovia, ktorí pokladali aj na Slovensku za potrebné zákonne ustanoviť podmienky používania väčšinového jazyka, vychádzali práve z tohto symbolického dôvodu. Verím tomu, že napriek známym skutočnostiam, práve tento dôvod bol prvotný. Opakujem však pre tých, ktorí unáhlene vyslovia negatívny názor na jazykový zákon ako na celok, spomeňme si na to, že u značnej časti národa slovenského to vyjadruje znak národnej identity. Ako sa dá žiť vo viacjazyčnom štáte s tým, že sa usilujeme patrične ctiť nezávislosť národného cítenia väčšinového obyvateľstva.
Znova sa obraciam k stanovisku Benátskej komisie. Komisia sa domnieva, že tento cieľ, by bolo možné účinnejšie naplniť prostredníctvom spolupráce, budovania dôvery a opatrení zameraných na dosiahnutie cieľov stanovených zákonom, než prostredníctvom sankcií. Sankcie by sa mali použiť len v najkrajnejšom prípade, ak vôbec. Povinnosť používať úradný jazyk, by mala byť obmedzená len na prípady, keď je to skutočne potrebné na udržiavanie verejného poriadku, pričom by mala zahŕňať rozumnú mieru primeranosti. Rozsah potreby verejného poriadku môže závisieť od postoja národnostných menšín. V ostatných prípadoch, keď štát považuje za potrebné alebo vhodné, alebo žiaduce zabezpečiť používanie štátneho jazyka spoločne s menšinovými jazykmi, mal by na to zároveň poskytnúť primerané nástroje a finančné prostriedky.
Návrh, ktorý je predkladaný pánom ministrom kultúry, doporučujem prijať a jednotlivé pozmeňujúce návrhy veľmi hlboko dôkladne a obozretne zvážiť.
Ďakujem vám za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. S faktickými poznámkami sa prihlásili traja rečníci. Uzatváram možnosť a slovo má, pán poslanec Rafaj.

Pán poslanec Somogyi odôvodňoval pomerne obsiahle stanovisko, ktoré vypracovala Benátska komisia, ale mali by sme sa zamyslieť, či a do akej miery sú jej právne názory relevantné, ako pochádzajú a zohľadňujú danú realitu na danom území a v danom spoločenskom prostredí, pretože už niekde v úvode Benátska komisia píše, že Slovenská republika je viacjazyčný štát. Neviem, toto je terminológia, ktorú my nepoznáme, a ani nikde nemáme zakotvenú. Ona sa tam dokonca odvoláva na nejaké nula celá a ďalšie percentá všetkých tých jedenástich menšín. Ale, veď preboha, ukážte mi mono etnický štát v Európe, ale to ešte neznamená, že by tu mala byť zavedená akási bilingválna rovnosť, rovnováha alebo ako som ja povedal, federácia.
Pán poslanec, vy ste použili alebo sa vás dotkol akýsi pojem alebo možno, že to bol váš dojem alebo emócia o nejakej nadradenosti. Rozumiem, že ste tým mysleli nadradenosť štátneho jazyka, ale skúste sa možno na to pozrieť očami Karola Veľkého, primus inter pares, prvý medzi rovnými a možno, že by sme si vedeli v istých momentoch aj rozumieť.
Čiže, slovenčina ako prvá, ktorá má prednosť, ale súčasne samozrejme rešpektujúca za daných podmienok aj používanie iných jazykov, ale nie tak, že práva na ochranu slovenčiny úplne zlikvidujeme a budeme si všímať len práva menšín. To je zasa nerovnováha.