9. schôdza

Ďakujem. Ďakujem za prednesenie toho pozmeňujúceho návrhu. Chcem len doplniť kolegu, že stále na Slovensku v súčasnosti neexistuje autorita, ktorá by hodnoverne legitimizovala stav tachometra pre vlastníkov motorových prostriedkov. A v tom prípade vlastne každý jeden vlastník sa môže stať potenciálnym páchateľom trestného činu. A nemá vlastne žiadnu oporu v žiadnej autorite, ktorá by mu deklarovala, že on s daným tachometrom nehýbal, lebo jeho kilometre sedia s realitou. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, bolo tu relatívne dosť už povedané pánom Laurenčíkom aj Krnáčom, ale ja by som asi tak ešte chcel povedať niečo k tej rozprave.
Odzneli tu závratné čísla. Je zaujímavých teda 130 000 vozidiel a 65 mil. eur škoda, to je 500 eur na kus. Čiže to je trestný čin ako vyšitý a priori. A podľa môjho názoru je aj podľa terajšieho Trestného zákonníka dostatočný priestor na to, aby tí ľudia boli postihovaní.
Zásadným problémom je to, že nemožno podľa legislatívy, ktorá je na Slovensku, nikomu dokázať, že to urobil a že to urobil úmyselne a dokonca s tým cieľom, že by chcel pre seba získať nejaký prospech alebo by niekomu chcel poškodiť. Celý ten proces je oveľa komplikovanejší, ako by sa zdalo, lebo my musíme vytvoriť právnu istotu toho, že ten, kto nemá s tým nič spoločné, a ťažko sa dá niekedy povedať, kto má s tým čo spoločné, okrem teda autobazárov, ktoré vyslovene za tým účelom to robia, aby mali lepší biznis z toho predaja, tak ten musí byť jednoznačne, ale jednoznačne podľa zákona nevinný, resp. bude musieť mať takú ochranu, aby nebolo možné mu dokázať to, že to ja neviem neurobil, alebo resp. nedokázať, že to neurobil. Problém je v tom, že musí existovať nejaký bod, kde si povieme, fajn, toto je nulová východisková hranica a odtiaľto pôjdeme, tuto je nejaký základ a od toho základu sa všetci odrazíme, technický základ. To znamená, povedzme, vymyslíme si, že k 1. januáru alebo k akémukoľvek dátumu si tí, ktorí majú záujem, vymyslím, u nejakej tej autority, ktorá bude stanovená, dajú overiť svoje tachometre a tak ďalej a budú rátať s tým, že v prípade predaja, dajme tomu, majú absolútne čistú dušu, no a tí, ktorí to neurobia, môžu riskovať, že ich niekto bude niekedy v budúcnosti vyšetrovať za to. Ale buďme úprimní, na Slovensku je do dvoch miliónov áut, no úplne stopercentne som presvedčený, že nikdy nikto nikomu nedokáže, že to urobil a že to dokonca urobil s tým úmyslom, aby niekoho poškodil, to musí byť dokonaný trestný čin. Ten trestný čin má, samozrejme, nejaké parametre, ktoré musí „spĺňať“, aby bol odsúdenia schopný ten človek, ktorý to vykonal. Okrem autobazárov je veľmi, veľmi ťažko niekomu dokázať, keď to urobil, že to urobil z tohto dôvodu.
My nechceme chrániť špekulantov, samozrejme, je úplne nelogické, aby sme to urobili, ale musíme chrániť tých ľudí, ktorí jednoducho by mohli byť v tomto prípade obeťami. Predstavte si jeden jednoduchý príklad, ja vám predám auto a pretože ja neviem sme sa na niečom nedohodli, tak vy ma pôjdete zažalovať na políciu, že ste ho kúpili s pretočenými kilometrami. A mohol to urobiť ten človek, ktorému som to predal. Ako mu dokážem, že to urobil on. A ako on mne dokáže, že som to urobil ja. Alebo potom z tohto návrhu môže vyplývať aj to, že existuje zrejme nejaká tichá dohoda, kde sa majú niektorí ľudia zúčastniť na jednom slušnom biznise, ktorý bude o tom hovoriť, že bude povinnosť si k nejakému termínu dať otestovať ojazdené kilometre. To je pravdepodobne najväčší biznis tohto, čo z toho nejakým spôsobom pozerá. Naozaj tam je zopár vecí, ktoré nehrajú dohromady. Musíme mať nejakú východiskovú bázu. Ak toto neurobíme, bude to len biznis pre zopár ľudí, ktorí sa tým začnú živiť. Ja si spomínam napr. aj na to, ako sme mali biznis len z výmeny ŠPZ. To boli milióny korún, desiatky miliónov, ktoré získalo zopár vyvolených. Takýchto vecí je viacero. Áno, postihujme špekulantov, postihujme tých, ktorí to robia, ale musíme si to urobiť tak, aby sme im to mohli dokázať, aby existoval právny rámec pre tých, ktorí to nerobia, resp. ktorí by boli obeťami tohto podvodu. Už som to spomínal, keď chcete niekomu ublížiť, kúpte si od neho auto a povedzte, že vám pretočil kilometre, pretočíte to vy a neexistuje dôkaz ani na jednej ani na druhej strane, kto to urobil. Samozrejme, môžeme si povedať, že máme nejaké technické možnosti. Ale tie technické možnosti treba začať realizovať už pri výrobe vozidiel. Ako sa dá v tom vozidle načítať milión rôznych údajov, tak budeme môcť zrejme v dohľadnej dobe uvažovať aj o tom, aby sme prejazdené kilometre sťahovali k časovej osi, a sme skončili. Akonáhle toto sa bude dať technicky realizovať tak, že to nebude možné v aute pozmeniť, tak bol by to jeden z prvých krokov, ako by sa to dalo vyriešiť. Ale problém je. Aj tam treba to úplne domyslieť do detailu. Skrátka a jasne, nie je to domyslené. Je to populistické riešenie, v princípe na prvé počutie v pohode, ale z právneho hľadiska je to skutočne problém dokázať niekomu, že chcel tomu druhému poškodiť. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pôvodne som ani nechcel reagovať, ale práve pán poslanec Jurčík tu ako keby nepriamo predkladateľov obvinil, že nie je dobrý úmysel chrániť tých, ktorí kupujú. Hovorili ste dosť, myslím, neadekvátne, a preto si dovolím vám protiargumentovať faktmi.
To, že len minulý rok bolo predaných 130 000 vozidiel, ktoré majú uvedený nepravdivý údaj v počte najazdených kilometrov, to je podľa analýz spoločnosti Cebia. To som si nevycucal z malíčka, pán poslanec. Dobre? Takže kontaktujte sa so spoločnosťou Cebia, ktorá sa týmito aktivitami zaoberá, a povedzte, že vám sa to nezdá, že je to až 130 000 vozidiel. Pokiaľ máte problém rovnako s údajom 65 mil. eur ako vyčíslenou škodou, opäť, zdôrazňujem, je to štatistický údaj, ktorý je zatiaľ bežne dostupný cez túto spoločnosť, má internetovú stránku. Nechcem im robiť nejakú reklamu, ale myslím si, že robia pomerne dobrú spoločenskú vec, keď upozorňujú na možné praktiky. Dokonca radia mnohým motoristom, akým spôsobom postupovať pri kúpe auta. A prepáčte mi, pán kolega, ale vy ste mi pripadali ako keby z iného sveta, ako keby ste vy nikdy nekupovali vec v takej hodnote, v akej je auto alebo byt. Predsa pri takýchto sumách sa vždy urobí kúpnopredajná zmluva. To je ako základná malá násobilka priemerne vyvinutých ľudí, ktorých je v tejto republike drvivá väčšina a ktorí si to ošetria kúpnopredajnou zmluvou. A sa to robí aj cez autobazáre, že máte priamo uvedený stav najazdených kilometrov. Čiže k danému dátumu ako kupujúci presne máte od predávajúceho uvedený aj stav najazdených kilometrov, plus ďalšie údaje o technickom stave pod., ako keď niekto kupuje byt a urobíte kúpnopredajnú zmluvu a viete, že tam musíte uviesť alebo mali by ste uviesť aj tzv. skryté závady, o ktorých vy ako dlhodobý majiteľ viete, a že sa vystavíte riziku rovnako, ak ich neuvediete a objaví ich nový majiteľ, tak je zmluva tým pádom neplatná. Takže poprosím vás, nerobte z občanov tohto štátu nejakých naivných, ktorí by nevedeli, ako majú postupovať, keď už investujú 10 000, 12 000, 15 000 alebo 20 000 korún do aj hoci ojazdeného auta, že to nevedia urobiť cez kúpnopredajnú zmluvu.
Po druhé. Veľmi jednoznačná identifikácia je, keď prvomajiteľ predáva tomu ďalšiemu. A to je najčastejší predaj aj štatisticky. Čiže ak je niekto prvomajiteľ a predáva to tomu druhému, je to veľmi jednoznačné, pretože tam sa nemáte na koho vyhovoriť. To asi so mnou súhlasíte, ak nie, inak mi to pripadá, ako to podobenstvo farizejov z Biblie, keď je sedem bratov a tí si postupne zoberú vdovu, teda manželku toho predchádzajúceho, že čo sa stane v nebi, kto bude ten skutočný manžel. Mne to tak naozaj pripadá, že budeme tu teraz meditovať nad tým, kto bude ten, kto to pretočil. No veď sme v právnom štáte, nechajme to na vyšetrovateľov. Oni veľmi presne vedia, čo s tým. Máme právny systém, kde poškodený si nájde aj obhajcu, keď je šikovný. Samozrejme, tu platí prezumpcia neviny ako pri každom inom konaní. Tak ani nerobme z toho strašiaka, ale na druhej strane ani to nezľahčujme.
Opäť ste sa, pán poslanec, odvolali na nekalé obchodné praktiky. Pán poslanec Laurenčík, veď vám vysvetľujem, že podľa prílohy č. 1 daného zákona je 23 uvedených nekalých obchodných praktík, ktoré sú objektívnou stránkou skutkovej podstaty trestného činu. A z uvedeného vyplýva teda, že nemožno ani podľa jednej z týchto 23 nekalých praktík, ktoré sú uvedené explicitne v prílohe zákona, postihovať v tom, čo navrhujú navrhovatelia riešiť. To znamená pretočenie tachometrov motorového vozidla. Jednoducho pochopte, tento argument je postavený na hlavu. Ja viem, že to predložil nejaký vládny úradník, ale jednoducho pochybil. Veď to pochopí už aj v prvom semestri právnik. A preto si zastávame ten názor, ktorý máme, že my chceme chrániť tých, ktorí môžu byť vystavení takejto nekalej obchodnej praktike, ale tej skutočnej, ale ktorá by bola postihovaná práve cez samostatný trestný čin, pretože je zrejmé, že najviac sa predáva vozidiel od toho prvého majiteľa. A na nich nespochybniteľne, ak by došlo k takémuto pretočeniu tachometra, bohužiaľ, musím povedať, ale by tento zákon platil. Na tých ostatných, môžem možno s tým súhlasiť, visí tam nejaký otáznik, ale to nie je mojou vecou ako zákonodarcu, to je vecou v právnom systéme dokazovania viny alebo neviny. A rešpektujeme všetci prezumpciu neviny. Čiže ak niekto nevie niekomu dokázať trestný čin, hoci môže si byť istý alebo presvedčený, že mu ho dotyčný spôsobil, a neverím ani na takéto dohody, „já na bráchu, brácha na mne“, a vzájomne sa obviníme alebo poškodíme alebo ja to pretočím, to mi pripadá také vyhováranie sa nejakej Zenónovej logiky, že, poznáte to všetci, korytnačka vlastne neprejde nikdy tú vzdialenosť, pretože vždy prejde len polovičku tej vzdialenosti, ktorú už prešla, a potom zas musí prejsť len polovičku. Čiže mne to pripadá tak, že ak budeme postupovať podľa tejto Zenónovej logiky, tak skutočne nikam nedospejeme. A mám pocit, že tu bude platiť potom jediná logika, logika vládnej koalície, iba ten zákon, ktorý predloží koaličný poslanec, len ten dôjde do cieľa, pretože tí ostatní predkladatelia sú korytnačky, ktoré prejdú len polovičku cesty a neprejdú cez tretie čítania. Dúfam, že tomu tak nie je. A úprimne vás všetkých prosím o podporu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi veľmi stručne uviesť druhé čítanie tohto návrhu zákona, keďže v súvislosti s týmto návrhom už práve v prvom čítaní prebehla pomerne rozsiahla diskusia o jeho zmysle z hľadiska podporných aj kritických stanovísk. Takže dovoľte mi len uviesť to, že tento návrh obsahuje zverejňovanie záverečných prác na vysokých školách, ako aj rigoróznych, habilitačných prác s určitými obmedzeniami. A dovoľte mi zároveň uviesť, že v priebehu prerokovania a spracovania tohto zákona vo výbore došlo k významnejším zmenám v reakcii na žiadosti vysokoškolskej komunity. A tie sú prítomné v spoločnej správe. Napriek tomu v záverečnom slove si dovolím ich podrobnejšie uviesť. Ale myslím, že teraz bude asi lepšie nechať priestor ešte ďalšej rozprave. Takže ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, dovoľte mi, aby som vás ako spoločný spravodajca výborov informoval o výsledku prerokovania vládneho návrhu zákona vo výboroch a predniesol návrh a stanovisko gestorského výboru k tomuto návrhu.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 26. októbra 2010 č. 144 sa uzniesla prerokovať návrh poslancov Národnej rady Miroslava Beblavého, Martina Poliačika, Petra Osuského a Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v druhom čítaní a pridelila ho na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Ako gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Výbory prerokovali návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady, iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
Gestorský výbor do začatia rokovania o návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
K návrhu zákona zaujali výbory Národnej rady tieto stanoviská.
Ústavnoprávny výbor neprijal platné uznesenie na schôdzi konanej 16. novembra 2010, nakoľko návrh uznesenia nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov podľa § 52 ods. 4 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov a čl. 84 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Za návrh uznesenia hlasovali štyria poslanci, štyria poslanci hlasovali proti návrhu, traja poslanci sa hlasovania zdržali.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport uznesením č. 27 z 18. novembra 2010 odporúčal Národnej rade Slovenskej republiky vládny návrh zákona schváliť so zmenami a doplnkami, ktoré sú uvedené v IV. časti spoločnej správy.
Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky hlasovať o návrhoch v bodoch 1 až 18 vo IV. časti spoločnej správy a tieto schváliť.
Ďalej gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, schváliť.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport z 30. novembra 2010 pod č. 45.
Týmto uznesením ma výbor zároveň poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky informoval o výsledku rokovania výborov, stanovisku a návrhu gestorského výboru, a zároveň poveril predložiť návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2 a § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, predsedajúci, vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážené dámy, vážení páni, začnem trošku netradične, pretože mnohé veci som konzultoval a robím dlhé roky aj vo vede a poznám vedecký život nielen na vysokých školách, ale aj v Slovenskej akadémii vied a, samozrejme, aj, prirodzene, v zahraničí. Mňa len prekvapuje, že včera v novinách bol uverejnený článok pani Králikovej podporný a doteraz nebol uverejnený príspevok, veľmi dôležitý príspevok, ktorý napísal človek, ktorý má excelentné medzinárodné európske pracovisko, bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a bývalý predseda školského výboru pán profesor Devínsky. Ja som mal možnosť čítať tento jeho príspevok, ktorý pripravoval do Sme. A nedovolili mu ho tam publikovať, žiaľ, doteraz, kde ukázal, aké to má nebezpečenstvá a v čom vlastne tento návrh poslaneckej novely zákona v sebe skrýva do budúcnosti. Musím povedať, že naďalej nie som presvedčený o potrebe prijatia poslaneckej novely zákona o vysokých školách, určite v takejto filozofii, aká je obsiahnutá v konkrétnom poslaneckom návrhu. Naviac či nadovšetko v uvedenej malej novele zákona o vysokých školách č. 131/2002 Z. z. bola predložená nová veľká novela, ktorú schválila koaličná väčšina v našom výbore, aj v gestorskom výbore, pánom predkladateľom. A teraz predkladáte, som mal možnosť si to prečítať, je navrhovaný, neviem, či to predložíte, ďalší pozmeňujúci návrh do pléna Národnej rady. Mám ho tam k dispozícii, kde neviem, či sa ďalšie veci precizujú. Ale nedá sa v tých jednotlivých množstvách dokumentov, ktoré predkladáte v tých pozmeňujúcich návrhoch, dočítať o tom a jasne si veci prezentovať a uvedomiť. A tu sa pán kolega nebude na mňa hnevať. Ale už sa to dlho vlečie v našej Národnej rade, takmer od septembra, potom bol tento návrh novely zákona stiahnutý, znovu predložený. Svedčí to o nepripravenosti. A musím tiež povedať ako človek, ktorý si hodnotí kvalitu, o istej nekvalitnej práci, i keď sa snažil, samozrejme, predkladateľ množstvom pripomienok, ktoré odzneli, či už z Rady vysokých škôl alebo z rektorskej konferencie, alebo vôbec z vedeckej obce, tento návrh novely zákona naprávať. Ale myslím si, že v tom dôsledku, čo tento zákon spôsobí, to si neuvedomujú ani naši predstavitelia, magnificencie jednotlivých vysokých škôl, univerzít, a čo to môže spôsobiť pre Slovensko do budúcnosti.
Ja, samozrejme, podporujem akúkoľvek transparentnosť v oblasti posudzovania vedeckých prác, záverečných prác, habilitačných prác, doktorandských prác alebo rigoróznych prác, to, samozrejme, podporujem, aby to bolo transparentné a efektívne. Ale zatiaľ si myslím, že ten návrh, resp. ten súčasný stav je dostačujúci, že vysoké školy si môžu teda v podstate tieto materiály dať k dispozícii, a predovšetkým sú k dispozícii vedeckej odbornej obci, nie aby sa s týmito výsledkami mnohých prác, ktoré sú často vystavované, resp. vytvorené aj v utajovanom režime a v iných oblastiach, čiže najmä s privátnym sektorom, takýmto spôsobom prezentovali vo verejnom registri.
V čom spočíva predovšetkým moja nedôvera.
Po prvé, ja to musím odmietnuť, v rozhodnutí, že študent doktorand či budúci docent musí súhlasiť so sprístupnením svojej práce vo verejnom registri, aby mohol byť pripustený k obhajobe svojej práce aj napriek uvedeným výnimkám, ktoré sú v tých dodatkoch alebo v množstve dodatkov, ktoré pripravili predkladatelia, osobitne pán predkladateľ pán poslanec Beblavý, ktoré konzultoval vo výbore. Napriek tomu si myslím, že je to veľmi vážny zásah do života, slobody a rozhodovania študenta a, samozrejme, celej obce vysokoškolskej, ktorá vlastne kreuje tohto budúceho či už vedeckého pracovníka alebo pracovníka v iných oblastiach praktického každodenného nášho života. Tým je porušené výlučné právo študenta a, znovu to zopakujem, autora záverečnej práce ktorejkoľvek, ako som hovoril v tom poradí, či je to záverečná práca, či je to doktorandská práca alebo habilitačná práca, udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek prenos jeho diela. Naviac, neviem, ako to tam je presne zadefinované do tých detailov, práce jednotlivé, najmä tie, ktoré treba odovzdať na vysokých školách, to sú tie záverečné práce. Týmto pádom sa posúvajú tak, že musia byť uzavreté ďaleko skôr ako do 30. apríla, aby sa dostali na ten web, aby mohli si jednak posudzovatelia veci prečítať, teda vtedy, keď ich dostanú v rukopise, a súčasne aby mohli byť zavesené dopredu, aby bol daný súhlas vedeckej obce alebo učiteľskej, pedagogickej obce a aby sa mohla podľa vášho kritéria obhajovať táto práca.
Po druhé, kto iný ako subjekt, osoba, človek, autor, tvorca má právo rozhodnúť o zverejnení svojho duchovného vlastníctva? O kvalite či nekvalite práce rozhoduje predovšetkým oponent, recenzent, ale, samozrejme, aj čitateľ a rozhodujú predovšetkým vo vedeckej obci, keď je to dielo vo vedeckej obci, to pre vedeckú vec spracované alebo slúži to konkrétnej spoločenskej praxi. Ale o tom, samozrejme, rozhoduje aj, aká je kvalita tohto diela, školiteľ, ktorý sa tým zaoberá u študenta pri tej jeho záverečnej práci. Čiže vaším prístupom sa v istom slova zmysle vyjadruje nedôvera k školiteľovi, oponentovi a samotnej komisii. Tí, čo majú za toto, okrem študenta alebo autora, nielen záverečných prác, ale aj rigoróznych, doktorandských či neviem habilitačných prác, majú svoju spoluzodpovednosť za toto dielo a, samozrejme, sú zodpovední aj za to, či toto dielo spĺňa všetky kvalitatívne opatrenia, ktoré by malo takéto dielo obsahovať aj vo vzťahu k obrane voči akémukoľvek plagiátorstvu.
Po tretie, kto pozná dokonale vedecký život, metódu vedeckej práce, vie, o čom to je, najmä v tzv., nazvem to teraz takto obrazne, tvrdých exaktných vedách, ktoré tvoria sa v laboratóriách, v nekonečných a často dlhodobých experimentoch, u tých, ktorí pracujú s prameňmi napr. v archívoch, v knižniciach, v galériách, v múzeách či v teréne. Samozrejme, tam sa pracuje s prameňmi. A často študenti si na to vynakladajú svoje vlastné prostriedky, že cestujú za tým. Ja keď som končil vysokú školu, ja som musel zo svojich prostriedkov, samozrejme, rodičia ma podporili, vycestovať do Budapešti, v tom období do Viedne do archívu, po Slovensku som chodil, aby som pozberal všetky veci, aby tá práca moja záverečná bola taká, aby spĺňala všetky predpoklady, že prináša niečo nového. Tak ma viedol môj školiteľ už nebohý, ktorý v tejto oblasti si zachoval vysoký status. A potom sú to, samozrejme, aj tzv. mäkké vedy. Najmä sú to vedy v oblasti sociálnej, kde sa len použije, povedzme, jednoducho nejaký autorizovaný prieskum a potom niekoľko domácich a zahraničných publikácií, ktoré sa nejakým spôsobom pospájajú, ako som hovoril aj minule, keď som vystupoval v tom prvom čítaní. Neviem, kto to z vedcov už povedal, že keď sa pracuje s jedných dielom a preberajú sa od neho poznatky, tak je to plagiát, a keď sa pracuje s desiatimi vedeckými prácami, teda monografiami a tak ďalej, že sa to pospája, tak z toho vraj vzniká vedecké dielo. No nie je to pravda, pretože sa tam tiež v istom slova zmysle kompiluje. A nie je tam cítiť ten nový prínos toho autora, pretože málokedy pracuje s konkrétnymi prameňmi. A máloktorý z tých autorov, najmä v tých sociálnych vedách, to robí v dlhodobom experimente. Dnes je istým spôsobom takéto naháňanie za titulmi. Nie sú vytvorené ani dva, tri, štyri roky, aby v podstate mohol niekto napísať ďalšie práce, ktoré by publikoval v renomovaných karentovaných časopisoch, aby vydal svoju monografiu a potom pristúpil až k tomu ďalšiemu svojmu ohodnoteniu v rámci vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti. Žiaľ, každý sa naháňa za titulmi. A najmä to v tej oblasti sociálnych vied pociťujem. A vidím, že tam sú práce často paperbackové a práce, ktoré nemajú svoju kvalitu. A možnože o týchto prácach by sme sa mohli spolu s predkladateľom s pánom Beblavým otvorene porozprávať.
Po štvrté, ak raz zverejním svoje dielo na internete v centrálnom registri, tak už nebudem mať záujem prácu publikovať doma ani v zahraničí v renomovaných časopisoch. Automaticky povedia, že však sme si to prečítali, už nič nové neprinášate. A záujem na zahraničných vedeckých pracoviskách a časopisoch a karentovaných časopisoch je originalita diela, ktorá rok predtým nebola publikovaná. A akýmkoľvek spôsobom už akonáhle je to na takomto centrálnom registri prístupnom všetkým zverejnené, tak automaticky sa to často považuje za publikovanie práce, čo je podľa mňa veľkou Achillovou pätou vášho návrhu. A nadovšetko sa týmto vytvára šanca tzv. legitímneho vykrádania dôležitých vedeckých postupov, výsledkov. A teraz budem hovoriť predovšetkým o tých vedách, či sú to už farmakológia, lekárske vedy, technické vedy, prírodné vedy, fyzika, matematika a tak ďalej a tak ďalej, kde stačí si prečítať metódu tejto práce. Samozrejme, to budú sledovať zo zahraničia, automaticky to zrealizujú. A kto už v podstate zachytí to, že sa to vlastne vytiahlo z týchto prác našich nádejných docentov, resp. doktorandov, ktorí na týchto prácach dlhodobo pracovali, často do toho vkladali nielen verejné zdroje, ale aj privátne zdroje, keďže to robili niekedy v privátnych firmách, často do toho vkladali svoje vlastné zdroje a často do toho vkladali aj zahraničné zdroje, keďže pracovali niektorí, najmä doktorandi pracujú aj v zahraničných laboratóriách a robia spoločne experimenty v zahraničí? Takže práve toto bude veľmi nebezpečné, že sa týmto spôsobom budú vykrádať dôležité vedecké postupy, teda metódy, aj metodológia, prirodzene, zvolená na tieto postupy metodické, výsledky tejto práce, predovšetkým vo využívaní týchto mnohých návrhov pre inovačnú prax a vlastne v rámci spoločenskej praxe a výrobnej praxe, priemyselnej praxe a tak ďalej a tak ďalej. Budeme jeden z mála štátov Európskej únie, ktorý takto vystaví vedecké práce vedeckému priemyselnému vykrádaniu. Dovolím si to takto tvrdiť. A, by som povedal, nemusím si dávať servítku na ústa, som o tom presvedčený, že to touto cestou pôjde. A v žiadnom prípade nezabezpečíte, aby sa k tým prácam nedostali ľudia, ktorí ich potom použijú, stačí zmeniť vetu a už nikdy nezistíte cez rôzne počítacie systémy, servery, či to bol originál alebo či to bol plagiát a tak ďalej a tak ďalej, stačí zmeniť slovíčka a už to žiaden počítačový systém, poznáme takýto v Brne, nevyrieši.
A po piate, a to je posledné, čo chcem povedať, je to nielen, ako som už spomenul v tých svojich úvodných častiach, veľký zásah do osobných autorských práv, lebo, a teraz zacitujem, my sme sa o tom bavili, pán poslanec, aj na výbore a ja som presvedčený napriek tým rôznym úpravám, je to v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES Európskeho spoločenstva z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. My sme vstúpili do Európskej únie v roku 2004 k 1. máju. Vyjednávač, ktorý bol, negociátor, bol to pán Figeľ. Tieto veci sme automaticky implementovali do nášho systému. A bude to v rozpore s touto smernicou a poviem aj, prečo to tak bude. Tento návrh prikazuje študentovi alebo autorovi, alebo budúcemu docentovi poskytnúť súhlas so zverejnením záverečnej práce ako podmienku pripustenia k jej obhajobe, ktorá je podľa existujúcich ustanovení tohto zákona č. 131/2002 Z. z., hovorím o zákone o vysokých školách, podmienkou ukončenia riadneho štúdia alebo riadnej obhajoby titulu. Tým je porušené výlučné právo študenta autora záverečnej práce udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos jeho diela, ktoré mu má garantovať právny systém Slovenskej republiky na základe čl. 3 ods. 1 smernice, z ktorej citujem: „Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“ Nuž vystavujeme sa veľkým súdom v budúcnosti. A ja som presvedčený, že nielen študenti, ale aj docenti nie sú hlúpi a že sa budú často odvolávať na túto smernicu. To, čo robíte u nás na Slovensku, je v rozpore s touto smernicou. A budú tieto súdy, samozrejme, aj, prirodzene, vyhrávať.
Touto cestou, znovu opakujem, pán poslanec, ale aj celý kolektív autorov, nechoďte, lebo naozaj to nie je cesta, ako bojovať na Slovensku proti plagiátorstvu, lebo jediná cesta je kvalitná práca na školách, jediná cesta je to, čo už dnes existuje na jednotlivých fakultách, na jednotlivých vysokých školách, univerzitách, nech o tom rozhodujú jednotlivé školy, tak ako to je v Českej republike, tam nemajú s tým problémy. Je to kvalitná práca nielen oponentov práce, ale aj školiteľa. A od toho sa bude odvíjať v podstate, či to je plagiát alebo neplagiát. Musí niesť niekto zodpovednosť a tú zodpovednosť nesie autor a celý ten tím ľudí, ktorý tú prácu posudzuje alebo recenzuje. Takýmto spôsobom vlastne sa budeme vedieť brániť akýmkoľvek aktivitám. A znovu opakujem, cítim za tým taký spôsob, ako nájsť prácu pre jednu mimovládnu organizáciu v Slovenskej republike. Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán predseda výboru, ďakujem ti za zhodnotenie tejto novely zákona vysokoškolského, ktoré je naozaj vecné a zmysluplné. Mne tam prekáža viacero vecí osobne. Prekáža mi, že hoci autori deklarujú záujem bojovať týmto proti plagiátorstvu, a s touto myšlienkou absolútne súhlasím a stotožňujem sa s ňou, nikde v tejto novele nie je povedané, čo sa bude vlastne za ten plagiát považovať. Aká percentuálna zhoda textu s textom, 10-percentná, 20-percentná, 30-percentná, čo vlastne plagiát bude, niečo, kde budú použité dve-tri vety alebo odcitovaná Ústava Slovenskej republiky? Viete, toto mi tam chýba.
A ďalšia podstatná vec. Vynútený súhlas určite nepatrí k nejakým demokratickým prejavom vôle, páni predkladatelia. To snáď uznáte. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia, na úvod vás musím, pán poslanec, pochváliť za vaše úvodné slovo, veľmi sa mi to ľúbilo. Pri prvom čítaní ste sa, s prepáčením, tu predvádzali skoro trištvrte hodiny, dneska to trvalo minútu aj s cestou a zdá sa, že už trošku rastiete. Takže ja tak isto bez vaty sa pokúsim byť skôr heslovitý, ale sú veci, ktoré si povedať treba, ale pokúsim sa ísť na podstatu veci a nebudem sa snažiť rozvíjať veci, ktoré sú nedôležité.
Na úvod si musíme povedať, aký je súčasný stav, pretože aj tie prezentácie, ktoré ja čítam v médiách, sú také, ako keby nepoznali tí, čo o tom píšu, čo vlastne už dnes povinné v skutočnosti je. Takže platí usmernenie ministerstva školstva z konca roku 2009 o záverečných prácach študentov, ktoré sa týka bakalárskych, diplomových, doktorandských, dizertačných a habilitačných prác. A v zmysle troch ďalších zákonov (autorský, vysokoškolský a knižničný) sa považuje záverečná práca za školskú prácu a je podmienkou úspešného absolvovania štúdia. Podľa tejto vyhlášky aj zákona každý študent povinne musí poslať prácu do centrálneho registra záverečných prác. Teraz sa tie práce zhodou okolností posielajú, bude ich 67 000. Keď k tomu prirátame habilitačné práce, tak možnože to po roku bude okolo 70 000 prác, ktoré v súčasnosti každý musí posielať na test originality. A táto práca sa potom vráti. Ale vráti sa tam, kde ona bola napísaná. Čiže vráti sa na príslušnú školu, fakultu, katedru. A je povinnou súčasťou, je oficiálnym dokumentom pri štátnej záverečnej skúške, kde sa celá komisia musí zaoberať týmto testom originality. A musí ho vyhodnotiť pri záverečnom hodnotení tejto práce. A je dokladom pri záverečnej práci. Čiže podľa môjho názoru týmto pádom systém nastavený je. A bolo ho treba nechať dva-tri roky fungovať, aby sme vedeli, či funkčný je. A keď nie je funkčný, tak ho opravme.
Ďalej, druhá vec je tá, že pokiaľ sa práca úspešne obháji, to znamená, že to, čo tam je napísané, v tej práci, je skutočne pravda, nie sú to klamstvá, tak na základe toho príslušná vysoká škola musí, je povinná zverejniť celú túto prácu, to, čo vy navrhujete. Čiže toto dneska platí. A kto iný ako príslušná vysoká škola, a až vtedy, keď tá práca je obhájená, to má robiť? Predsa nebudeme zverejňovať plagiáty alebo nebudeme zverejňovať to, čo je nepravda, čo je klamstvo, čo ten žiak zle napísal, pretože akonáhle sa takéto niečo zverejní, to narobí neskutočné škody. Každý študent musí podpísať licenčnú zmluvu, v rámci ktorej je uvedený aj súhlas školiteľa, poprípade ďalších spoluautorov na to, čo tu naznačoval alebo dobre zdôvodňoval pán poslanec Čaplovič. A to sú hodnoty a výsledky, pretože vy veľmi dobre viete, že podľa autorského zákona len zmienka o zverejnení končí a žiaden patent, žiadna licencia nikdy udelená nebude.
No a teraz k tomu, čo vy navrhujete. Vy navrhujete v podstate dve zmeny oproti súčasnému platnému stavu.
Prvá zmena je tá, že vy tvrdíte, že sa musia tie práce zverejniť v centrálnom registri, to znamená, že centrálny register musí tých 70 000 prác zverejniť. Ale to, čo je úplne najhoršie, je to, že sa musia zverejniť aj tie práce, ktoré na konci nebudú obhájené. Čiže sa zverejňujú aj tie práce, ktoré sú zlé, ktoré sú plagiátmi, kde sú napísané nepravdy, to, čo si študent nevie obhájiť. A s tým aj ja mám najväčší problém v rámci tohto celého zákona. Viem si predstaviť, že v rámci tých pozmeňujúcich návrhov, ktoré, žiaľbohu, sú dlhšie, ako je samotný návrh zákona, o čom svedčí takisto, že tá podstata tohto zákona je veľmi chabá, to musím povedať, nekvalifikovaná, možnože to nejako dokážete vyriešiť technicky tak, že naozaj sa zverejnia len tie práce, na ktoré dá súhlas aj školiteľ, aj oponent, aj komisia, aj ten, kto prácu zadáva, pretože doktorské práce, dizertačné, ako sme si hovorili, najmä pretože tu máme zahraničných študentov a témy môžu byť aj zo zahraničia, ktoré súvisia s know-how toho-ktorého zadávateľa tej práce, naozaj nesmú sa tie práce zverejniť, pretože i ten študent môže ukradnúť to, čo mu poradil školiteľ. Môže tam uviesť výsledky, ktoré doteraz neboli zverejnené v zahraničí, a narobiť toľko škôd, pričom toľko bude súdov, to má pán Čaplovič pravdu, že narobí obrovské škody takýto zákon. Ale, ako som naznačil, je dosť možné, že sa vám to podarí tými súhlasmi tej komisie odsunúť. Ale musíte vyriešiť aj tú časť, ktorá sa týka toho, že musí byť súhlas so zverejnením, musí byť vyplnené to tlačivo, ale súhlas vydaný nemusí byť, pretože jednoducho aj keď by ho chcel ten autor dať, tak ho nesmie dať kvôli tým, ktorí s ním v tom tíme spolupracujú. Dnes aj tieto práce prezentujú výsledky tímov. Čiže sa musí každý ďalší riešiteľ takejto práce vyjadriť, aby ju neukradol zverejnením ten študent, ktorý takúto prácu predkladá. Preto si myslím, že súčasný systém je nastavený, v ktorom sa nehovorí, že aj zverejnenie a test originality sa v súčasnosti vykonať musí, ale zverejní sa na príslušných vysokých školách.
Vy v rámci dôvodovej správy hovoríte, že sú tri ciele pre zavedenie mechanizmu, ktorý nastavujete vy.
Zníženie pravdepodobnosti plagiátorstva a podvodov pri získavaní vysokoškolských a vedecko-pedagogických titulov. S týmto nie je možné súhlasiť, lebo test originality má svoj mechanizmus, je korektný a je na komisii, môže byť 70 % citovaných vecí, to ešte neznamená, že tá práca je zle, niekde môžu 3 % originality celú prácu diskvalifikovať. Čiže tí, ktorí tomu rozumejú, tí, ktorí s tým robia, tí musia povedať, či je alebo nie je táto práca plagiátorská. A na to ten systém nastavený už jeden rok je.
Zvýšenie porovnateľnosti kvality a konkurencieschopnosti vysokých škôl. No tak kto iný, ak nie vysoké školy, ktoré si musia zverejňovať tieto práce, navzájom môžu tieto práce porovnávať. Ak to všetko bude robené centrálne, no tak potom tá porovnateľnosť tých vysokých škôl nebude, lebo nikdy nemusí vedieť, z ktorej školy to je. A dneska vám ten vyhľadávač v okamžiku krátkom nájde ten zdroj, kde tá práca vydaná bola.
Lepšie rozhodovanie budúceho študenta pri výbere škôl. No tak, opäť, keď to scentralizujete, ako si on bude vedieť vyberať vysokú školu, keď sa, povedzme, nájde, že na tej a na tej vysokej škole, keď to zverejní, ten plagiát tam je? Tak to škodí tej vysokej škole, pretože ona bola povinná túto prácu zverejniť a, nedajboh, ešte aj tomu-ktorému udeliť titul.
Čiže vzhľadom na to, že tieto dve podstatné veci nie sú vyriešené ani v dôvodovej správe, ani na výbore, stále tam táto disproporcia zostáva, naopak, tento zákon zavádza ďalšiu administratívu, zvyšuje zbytočnosť administratívy, považujem tento návrh, poviem to otvorene, za také populistické riešenie, ktoré dobre znie, dobre sa počúva, že my sme tí, ktorí bojujeme proti plagiátorstvu, že nech sa to všetko zverejní a že vec bude vyriešená. Opakujem, už sa to dnes musí zverejňovať a antiplagiátorský systém nastavený je už aj dnes. Treba nechať tento systém a potom sa uvidí, ako bude s ním ďalej. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Po prvé by som chcel povedať, že je dobré, že o tomto diskutujeme a že zaznievajú argumenty pre aj proti, pretože aj v takej diskusii sa niektoré veci vyčíria a vyčistia. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka, k registrom. Musím povedať, že registre zaviedol predchádzajúci pán minister Mikolaj. A to boli dokonca, pokiaľ sa dobre pamätám, dva, jeden zamestnancov, čo som dodnes nepochopil, iba vtedy by som to pochopil, pokiaľ by to bol register profesorov, docentov a podobne. Ale keď som mu hovoril, na čo máme mať v registri aj údržbárov a upratovačky, no odpoveď som vtedy nedostal a dodnes neviem, prečo to je dobré. Hovorím, pokiaľ sa to týka vysokoškolských profesorov, register, docentov a takýchto pracovníkov, to bolo v poriadku, ale o tom ostatnom to neviem. A druhý je tento register prác. Vtedy, možno sa pamätá kolega Mikolaj, som hovoril, že nemôže byť ten register vytvorený tak, že bude prístupný len vybranej skupine ľudí. A poviem aj, prečo si to myslím. Totiž ak sa niečo vytvára, minimálne by sme sa na to mali pozrieť tak, ak sa niečo vytvára z peňazí z verejných zdrojov, z peňazí všetkých nás daňových poplatníkov, tak to nemôže byť excelentne pre vybranú skupinu ľudí.
Z druhej strany ja beriem tie argumenty, ktoré zaznievali proti návrhu tohto zákona. A nemyslím si, že to je jednoduchý zákon. A nemyslím si, že aj niektoré problémy nemôže vyvolať. Ja si myslím, že môže sa to stať, určite, len rád by som povedal dve veci veľmi krátko.
K tomu plagiátorstvu. Viete, tí ktorí pôsobili vo výskume, v oblasti vedy alebo na vysokej škole, tak si pamätajú spred dvadsiatich rokov, že základnou metódou vedeckej práce bola, ironicky sa to hovorilo, metóda použitia „papier, nožnice a lepidlo“. Jednoducho vtedy sa vystrihávalo zo starých prác, zliepali sa texty. Ale musím povedať, že medzi tým sa dával vždy spojovací text. A dnes to plagiátorstvo začína zachádzať do niečoho, čo už si ja neviem dobre predstaviť, pretože dnes už je to tak ďaleko, že mnohí z nich vymenia len doslova matrikový list, názov, autora a pomaly tam končia. No tak neviem, či to je už taká neschopnosť aspoň trochu sa pohrať s témou alebo je to už taká arogancia. Ale je to fakt, žiaľbohu. Čiže zápasiť s plagiátorstvom treba. A pán kolega tu bol a hovoril o 20 – 30 %. Tak takto sa to nedá povedať, pretože aj nie triviálne využitie niektorých výsledkov a prác so slušným odcitovaním je podľa mňa na príslušnej úrovni v poriadku. Myslím si, že nakoniec keby sme zobrali, koľko sa využije poznatkov, ktoré už kdesi boli napísané, a koľko je tam originálneho, no obávam sa, že by sme skončili pri veľmi, veľmi nízkom percente. Ale to tí, ktorí v tejto oblasti pôsobia, vedia.
Čo ja pokladám za dôležitejšie z tohto pohľadu, že také čosi je a že má to byť dostupné. No ten dôvod je trošku pre mňa iný, pretože ja si myslím, že to, čo sa vyprodukuje na vysokých školách, by malo byť aspoň súčasťou národného duchovného bohatstva. A to mať zachytené je úplne v poriadku. Dnešné nové technológie to naozaj veľmi dobre umožňujú, pretože to nie je tak, že pozbierate obrovské množstvo kdesi napísaných a zviazaných diplomových prác či už bakalárskych, magisterských a máte obrovské skladovacie priestory, kde to dáte. Dneska sa to dá veľmi jednoducho dať na elektronické médiá. To je užitočné. Na druhej strane aby sa to dalo využívať, a to pokladám za takisto dôležité, a neviem, či na to ministerstvo v tejto chvíli má, je potrebné mať na to naozaj excelentný vyhľadávač. Tu totiž bolo spomenutých 70 000 prác. No odhadujem, že len magisterských prác bude 30 000 až 40 000 každý rok. Čiže je to tak, ako keby ste mali obrovskú kopu sena a v ňom perly a máte tých pár periel, ktoré tam sú, nájsť. Ja si myslím, že ich treba tam mať, že ich treba mať kdesi uložené, len treba na to naozaj excelentný vyhľadávač.
Ale čo by som rád povedal, pretože veľmi pozorne som vnímal stanoviská, ktoré tu zazneli, aj stanovisko kolegu Čaploviča. Ja pripúšťam, že môžu byť problémy, tak ako tu zazneli. Na druhej strane tak ako som sledoval proces toho, ako sa tento návrh zákona menil, dostal sa do istej, by som povedal, konvalidovanej podoby. A v tejto konvalidovanej podobe, si myslím, by mohol byť priechodný minimálne preto, aby sme sa o niektoré veci pokúsili v budúcnosti a aby sme mali naozaj dostupné, aj keď zatiaľ veľmi skryté tie duchovné bohatstvá, ktoré sa v tejto krajine vytvárajú. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pánu exministrovi školstva za jeho vyjadrenie k tejto novele poslaneckej zákona o vysokých školách. Ale, viete, vždy treba rozlišovať to, čo sa urobí na vysokých školách, potom tie práce, ktoré sú z veľkej časti robené dnes vo veľkej časti vedy na privátnych pracoviskách. Sú v zahraničí robené. Žiaľ, mnohé doktorandské práce na Slovensku a habilitačné práce vznikajú na zahraničných univerzitách, laboratóriách, kde chodia naši pracovníci. Keďže nemáme dobrú vybavenosť na Slovensku, chodia to robiť do zahraničia. Ja som sa s takými stretol či už vo Fínsku, vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Spojených štátoch amerických. A tam prichádzajú a si tú svoju prácu tuná obhája. Čiže nie je úplná pravda, že toto financovanie je len z verejných zdrojov a že na základe toho by to bolo potrebné.
A čo sa týka štúdia na vysokých školách. I keď u nás na Slovensku plnohodnotné bakalárske štúdium nie je, ale keď končí tou prácou, prosím, by mal dokázať ten študent, že vie narábať s literatúrou. To je najpodstatnejšie, nie to, že prinesie nejaký horibilný nový prínos a tak ďalej, ale že vie narábať s literatúrou. A tam by som nebol nič proti tomu mal, že istým spôsobom využíva literatúru rôzne a dáva nejaký, povedzme, svoj vlastný pohľad na názory odborníkov v tejto oblasti, čo sú publikované. A takisto sa to týka aj už magisterského štúdia, i keď sú ojedinelé výnimky na niektorých fakultách, ako na Materiálovotechnologickej fakulte v Trnave, kde skutočne pracujú niektorí študenti už priamo vo výrobe na významných privátnych projektoch. A tam je ten problém, pri týchto prácach a veľkej časti týchto prác, a to bude množstvo prác, to nebude pár prác, ako sme si mysleli na tomto výbore, tam bude ten problém, ako v podstate tieto výsledky neprezentovať takýmto spôsobom, ale ich chrániť pred verejnosťou. Ďakujem veľmi pekne.