19. schôdza

Ďakujem pekne. Ja aj všeobecne chcem povedať, k týmto všetkým impulzom aj tento poslaneckej snemovni, ak je nejaký zámer, ministerstvo je otvorené, prediskutovať pomoc pri tom, aby niekto vytváral pracovné miesta a nové pracovné príležitosti. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, aj vám, pani predsedajúca, aj vám, pán poslanec Blaha. Jednak, pán poslanec Blaha, vám ďakujem za to, že som si rozšíril obzor a naučil som sa a dozvedel som sa, čo je obsahom pojmu kodeterminácia. Dodnes som to nevedel.
Nemecká ekonomika, pán poslanec Blaha, v mnohých ohľadoch je naozaj špecifická. Napríklad podľa odborných štúdií mnoho nemeckých medzinárodne úspešných podnikov má svojich najväčších konkurentov doma, v samotnom Nemecku. A takisto štruktúra nemeckých podnikov je vychýlená smerom k stredne veľkým podnikom.
Jasným dôkazom úspešnosti nemeckej hospodárskej politiky je miera zamestnanosti, teda toho opačného pólu nezamestnanosti, s ktorou my tu stále tak pracujeme. Takže skutočným úspechom nemeckej ekonomiky je naozaj miera zamestnanosti a jej skutočný vývoj. Kým pred krízou v roku 2008 v eurozóne pracovalo 66 ľudí zo 100 a u nás len 62 ľudí zo 100, v Nemecku to bolo 70 ľudí zo 100. V roku 2012 bola miera zamestnanosti v eurozóne aj u nás už ale nižšia, a to 64 ľudí v eurozóne a 60 ľudí na Slovensku zo 100, ale v Nemecku naopak. V Nemecku v roku 2012 pracovalo (minulý rok) 73 ľudí zo 100, čiže viac ako pred krízou. Tu si môžeme aj všimnúť, kto je víťazom a kto je porazeným v kríze. Samozrejme, faktorov, ktoré prispievajú k nemeckému úspechu, je viac. Môžeme hovoriť aj o pozitívnom vplyve samotnej krízy (napríklad slabý kurz eura a nízke úrokové miery). Takisto mnohé nemecké podmienky sú v inej krajine nereplikovateľné. Vezmime si len veľkosť domáceho trhu Nemecka, ktorý je daný, dá sa povedať, fyzikálne. Každopádne máte pravdu, že nemecká skúsenosť by mala byť a je aj veľkou inšpiráciou aj pre nás a našu hospodársku politiku.
Kodeterminácia si vyžaduje ochotu zamestnávateľov spolupracovať na určitom obmedzení svojich rozhodovacích právomocí. Dobre nastavená je vo výsledku prínosná aj pre zamestnancov, aj pre zamestnávateľov, keďže obe strany majú záujem na čo najlepšom fungovaní podniku. Dôraz pritom kladiem na dobré nastavenie, čo obsahuje nielen príslušné regulácie a ich vymáhanie, ale aj určitý dlhodobý vývoj a tradície.
Naša vláda vidí v našich podmienkach možnosti pre úspešné fungovanie družstiev a iných foriem sociálnej ekonomiky, ktoré budeme aj naďalej podporovať. V čom nevidím možnosť úspešného fungovania družstiev, to je finančníctvo. A musím povedať, že aj po skúsenostiach v Českej republike, po skúsenostiach konkurzov nebankových, družstevných inštitúcií, ktoré požičiavali peniaze alebo zhromažďovali peniaze v deväťdesiatych rokoch, družstevné finančníctvo v našej krajine ja osobne podporovať nebudem.
Podpora sociálnej ekonomiky je ale iná agenda a na Slovensku je jednou zo zatiaľ málo využívaných foriem podpory zamestnanosti. Je, samozrejme, dôležité a správne nastaviť inštitucionálne rámce, aby podpora skutočne prúdila tam, kde je potrebná, aby sa nedala zneužívať.
Rád by som popísal jeden konkrétny program, ktorého vznik podporujeme. A ide o tzv. FOSFOR čiže zriadenie Fondu sociálnych fondov rozvojového kapitálu. Tento nástroj bol schválený aj minulý týždeň vládou ako jedno z mnohých prorastových opatrení. Tento fond bude poskytovať nielen grantovú, ale predovšetkým návratnú formu pomoci subjektom sociálnej ekonomiky, aby pre ne existovali dobré štartovacie a prevádzkovacie podmienky pre ich rozvoj a pre ich napredovanie. Ide o fond typu social venture capital, sociálneho rizikového kapitálu, v slovenčine je však rozumnejšie uprednostniť výraz sociálny rozvojový kapitál. Jeho hlavným účelom teda nie je tvoriť zisk, ale podporiť zamestnanosť a ďalšie netrhové spoločenské prínosy. Na rozdiel od súkromných fondov zakladateľ Fondu sociálneho rozvojového kapitálu, teda štát bude profitovať nielen z prípadného trhového výnosu, ale aj zo zvýšených daňových príjmov a zo znížených sociálnych výdavkov.
FOSFOR (pracovne názov tohto fondu) sa konkrétne zameria na podporu tých ekonomických aktivít, ktoré síce nie sú stratové, ale zároveň neprinášajú komerčne zaujímavú úroveň zisku a nie sú preto primárnym záujmom komerčných prvkov našej ekonomiky a trhových prvkov našej ekonomiky. Z toho vyplýva, že súkromný sektor o tieto aktivity, prirodzene, nemá prvotný záujem. Častým dôvodom nízkej ziskovosti pritom môže byť to, že celkový prospech z týchto aktivít nie je len trhový, inými slovami, že pri nich vzniká pozitívna externalita. A preto, ako je teoreticky známe, trh ich poskytuje v nedostatočnej miere. Aktivizáciou tohto výseku ekonomických aktivít preto možno podporiť zamestnanosť aj vtedy, keď je dopyt po práci v bežnom komerčnom sektore už zasýtený.
Slovenská ekonomika napriek obdobiam výrazného rastu dlhodobo nie je schopná absorbovať približne 10 % obyvateľstva v aktívnom veku. Tu musím podotknúť, to sú proste čierne čísla našej ekonomiky.Veľmi dobre si pamätáte vyvrcholenie obdobia konjunktúry v roku 2008, keď Slovensko naozaj malo dvojciferné hospodárske rasty aj v tomto období, no, bohužiaľ, malo Slovensko skoro 8-percentnú nezamestnanosť. A kľúčovým dôvodom tejto nezamestnanosti je štrukturálna nezamestnanosť niekoľko stotisíc obyvateľov, marginalizované skupiny, rómska populácia, ale aj samotní mladí ľudia, generácia mladých ľudí, pretože aj kategória nezamestnaných mladých ľudí, hlavne absolventov stredných a vysokých škôl dosahuje veľmi nepríjemné čísla aj na Slovensku. Okrem pozitívnych externalít zo samotnej aktivity zároveň fond prinesie ďalšie výhody, jednak podporu znevýhodnených skupín uchádzačov o zamestnanie a jednak regionálny rozvoj v oblastiach, kde je záujem súkromných investorov veľmi nízky.
FOSFOR, teda tento fond bude podporovať takýto druh aktivít prostredníctvom troch zložiek, jednak equitnej, podielom na vlastnom imaní podniku. Potom je to v podobe grantovej a pôžičkovej. Equitný fond bude zakladať a vstupovať do predovšetkým mikropodnikov, ktoré sa budú venovať spomínaným nízko výnosovým aktivitám. Menšinovými vlastníkmi podnikov môžu byť jednak samosprávy alebo NGO-čky (mimovládne organizácie), ale predovšetkým samotní zamestnanci.Takýmito zamestnancami budú znevýhodnení uchádzači o prácu. A práve to bude zdrojom motivácie pre udržanie tohto podniku. Na rozdiel od bežného investora totiž tieto znevýhodnené skupiny nebudú vyžadovať komerčnú výšku výnosu. Dá sa teda predpokladať, že dostatočnou motiváciou bude práve samotné udržanie podniku, ktorý im poskytuje prácu. Týmto menšinovým vlastníkom, zamestnancom, teda poskytne druhá zložka fondu FOSFOR kapitálový grant, ktorý bude predstavovať druhú časť základného imania. Pôžičkový fond napokon poskytne podniku motivačnú pôžičku na rozbeh. Grant ani pôžička nebudú poskytované vcelku, aby sa obmedzila motivácia prejesť tieto peniaze, ale budú rozložené v čase na niekoľko rokov v závislosti od úspešnosti konkrétneho projektu. Po takejto niekoľkoročnej podpore equitný fond napokon odpredá svoj podiel životaschopným podnikom a tie budú fungovať ďalej samostatne ako samostatne životaschopné subjekty. Inými slovami, uplatní sa bežný princíp social venture capital alebo sociálneho rozvojového kapitálu... (Prerušenie vystúpenie predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán minister, prepáčte, musím vás ale prerušiť, čas určený na hodinu otázok uplynul.
Takže ďakujem.

Kažimír, Peter, podpredseda vlády a minister financií SR
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážení členovia vlády, dámy a páni, tesne predtým, ako sa vláda Slovenskej republiky rozhodla pripojiť ku kandidatúre Poľskej republiky, resp. mesta Krakov na usporiadanie zimných olympijských hier 2022, som sa obrátil na troch členov vlády s interpeláciou na tému vecnej i procesnej stránky našej spolukandidatúry na toto podujatie.
Podpredsedu vlády a ministra financií pána Petra Kažimíra som žiadal o sprístupnenie výsledkov ekonomickej štúdie uskutočniteľnosti, návratnosti a dlhodobej ekonomickej udržateľnosti, ktorá tak zásadnému rozhodnutiu vo veci takého nákladného podujatia, akým sú zimné olympijské hry alebo hoci aj len ich časť, nepochybne musí predchádzať.
Analogicky som sa pýtal ministra životného prostredia pána Petra Žigu na ekologicko-environmentálnu štúdiu uskutočniteľnosti zimných olympijských hier, resp. ich relevantnej časti, ktorá by mala pripadnúť Slovensku.
Štúdia takéhoto charakteru je o to dôležitejšia, že slovenská časť olympiády, resp. jej športových disciplín sa plánuje v prípade úspešnosti uskutočniť prevažne na území národných parkov.
Napokon som sa pýtal predsedu vlády pána Roberta Fica na procesnú stránku prijímania rozhodnutí o našej spolukandidatúre.
So znením mojich interpelácií som vás oboznámil na marcovej schôdzi a úplne znenie odpovedí, ktoré som na ne dostal, sa dá nájsť na stránke Národnej rady. A je k dispozícii aj v tlačenej podobe, ktorú máte k dispozícii. Takže vás čítaním týchto odpovedí nebudem, pochopiteľne, zdržiavať. Pre upresnenie, v zozname odpovedí na interpelácie, ktorých zoznam máte pred sebou, sa spomínané interpelácie a odpovede na ne uvádzajú pod číslami 1, 2 a 3. V tejto súvislosti sa obmedzím iba na súhrnné konštatovanie.
S poľutovaním musím s trochou zjednodušenia konštatovať, že zo všetkých troch odpovedí na moje interpelácie som sa dozvedel to, na čo som sa nepýtal, a nedozvedel som sa to, na čo som sa pýtal. A preto žiadam, vážená pani predsedajúca, aby sme hlasovali o tom, že tieto tri odpovede neberie plénum Národnej rady na vedomie.
A ešte by som sa chcel vyjadriť k odpovedi na interpeláciu, ktorú sme spolu s kolegom poslancom Igorom Hraškom adresovali ministrovi dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky pánovi Jánovi Počiatkovi. Naša interpelácia sa týkala avizovaného zámeru zrušiť štátnu príspevkovú organizáciu Inštitút urbanizmu a územného plánovania URBION. Odpoveď na našu interpeláciu je v zozname odpovedí uvedená pod číslom 7. Spoločne s kolegom Hraškom musíme konštatovať, že táto odpoveď pána ministra na našu interpeláciu nás neuspokojila a nepresvedčila o potrebe rušenia spomínaného inštitútu, navyše, práve v čase, keď na základe osobnej skúsenosti, ako aj podľa nám dostupných názorov našich i zahraničných expertov má podobný inštitút stále väčšie opodstatnenie a keď je žiaduce posilniť jeho ľudské, materiálne i kompetenčné kapacity v záujme odbornejšieho prístupu k urbanizmu, k územnému plánovaniu i k ochrane a tvorbe hodnôt našej krajiny v najširšom zmysle slova. Dovolím si preto navrhnúť, aby sme aj v tomto prípade hlasovali o tom, že odpoveď pod bodom číslo 7 sme nezobrali na vedomie. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, dovolím si reagovať na odpoveď pána ministra školstva, vedy, výskumu a športu označenú pod číslom 10, keď som sa pýtal pána ministra, interpeloval ho ohľadne otázky týkajúcej sa dotácie vo výške 45 miliónov na rekonštrukciu futbalových štadiónov. Ja k tomuto by som rád povedal nasledovné.
Osobne ja vítam akúkoľvek iniciatívu na podporu športu zo strany štátu. Považujem ju za potrebnú, ak nie nevyhnutnú. Avšak v čase, keď sú krízou ohrozené základné funkcie štátu, sa môže javiť akákoľvek preferovaná, zároveň neprioritná pomoc ako nezodpovedná.
Ja vo svojom vystúpení nebudem kritizovať výšku tejto dotácie, skôr sa zameriam na odpovede, na ktoré reagoval pán minister, keď mojou prvou otázkou bolo, aké sú kritériá výberu štadiónov, podľa ktorých sa budú rozdeľovať dotácie. Pán minister ma odkázal na Slovenský futbalový zväz, ktorý to má všetko v kompetencii. To sa javí síce ako logické a efektívne, ale inými slovami to je, ako keby povedal, že je to jedno, či tie peniaze pôjdu do štadióna, ktorý už je postavený a zrekonštruovaný, alebo pôjdu do výstavby alebo na rekonštrukciu nového štadióna v obci, ktorá nemá absolútne žiadne futbalové zázemie, a tam vybudujeme stánok spĺňajúci kritériá UEFA alebo že dáme dotácie na štadión, kde je zabezpečené finančné krytie.
Na moju druhú otázku, či sa budú financovať aj štadióny, ktoré majú zabezpečené finančné krytie v celom rozsahu, pán minister neodpovedal tak, ako by som si to predstavoval, neodpovedal v celom rozsahu. A preto sa ho ešte raz pýtam, aj keď tu teda nie je, aby upresnil, či pôjdu financie aj do štadiónov, ktoré majú zabezpečené financovanie v celom rozsahu. Na túto otázku sa javí podľa mňa odpoveď celkom zrejmá. Veď načo by dával štát peniaze tam, kde už finančné krytie je? Že, áno? Čo z toho bude mať štát, keď pomôže štadiónu, ktorý už to finančné krytie má? Dovolím si povedať, že štát z toho nebude mať absolútne nič, bude mať z toho niečo súkromný investor. Napríklad v Trnave, odkiaľ ja pochádzam, sa javí, že to finančné krytie bude zabezpečené v celom rozsahu. Aj to tak bolo prezentované. A pritom z tlačovej správy ministerstva školstva vzišlo to, že bude dotovaný aj tam štadión. Ja sa pýtam, či nie je vhodnejšie dať peniaze do iného športu alebo do iných štadiónov, keď napríklad pár metrov od futbalového štadióna v Trnave stojí hokejový štadión, ktorý peniaze nevyhnutne potrebuje. Nezachytil som, že by dotácie išli aj do nášho národného športu v takejto miere. Ja osobne naozaj podporujem šport a teším sa z tejto iniciatívy, no zdá sa, že bez koncepcie sa delia peniaze, ktoré môžu byť použité aj inak a oveľa lepšie.
Keď som ja hrával hokej, to bolo teda už dávnejšie, vtedy sa šport nerobil pre peniaze. Vtedy sa to robilo, ako sa hovorí, hralo srdcom. Vtedy ten šport mal úplne iný nádych. Práve vtedy detí skôr pribúdalo, ako ubúdalo. Teraz je stav úplne opačný. Šport sa robí práve pre peniaze a detí v mládežníckych športoch ubúda.
Zdá sa, že ministerstvu chýba koncepcia, keď mi na otázku, či sa nejaví vhodnejšie radšej investovať peniaze do mládeže, do výchovy talentov, do trénerov, odpovedalo v zmysle, že: „Načo nám budú tieto talenty, keď nebudú mať kde hrávať?“ Dá sa to postaviť potom aj úplne inak: Načo nám budú štadióny, moderné, pekné, keď nebude mať na nich kto hrávať? Tieto peniaze podľa mňa sú vynaložené úplne zbytočne.
Dôkazom toho, že politika preniká aj do športu, je napríklad situácia v Karlovej Vsi, kde pomerne úspešný športový klub zaniká akýmsi nedopatrením. Naozaj sa javí, že aj tuto politika uberá slušným občanom na príležitosti vychovávať svoje deti na slušných športoviskách za vlastné peniaze.
Vážená pani predsedajúca, nesúhlasím s odpoveďou na moju interpeláciu a dovoľte mi, aby som vás požiadal, aby ste nechali hlasovať plénum o tom, že neberie túto interpeláciu na vedomie. Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážená slovenská vláda, ktorá zrejme podala demisiu, lebo nikto z nej tu nie je, neviem, komu toto budem čítať, ale možnože si to niekde počúvajú zašití, stalo sa to, že pána... (Reakcia z pléna.) Členovia vlády sú zašití, no neviem, kde sú. Asi sú na tvorivej dovolenke na Honolulu. (Hlasy v sále.) Aspoň jeden keby tu bol, panebože. (Hlasy z pléna.) Koho? Vybavte to, chlapci. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ešte raz, vážená pani podpredsedníčka, vážení dvaja členovia vlády, srdečne vás vítam. Je to pekné od vás, že ste prišli k najstaršiemu poslancovi, ktorý niečo povie na tému interpelácie, ktorú som položil 16. apríla pánovi ministrovi vnútra, podpredsedovi vlády.
Stala sa taká vec, že oslavoval sa 14. marec, samostatný slovenský štát. Iste ho treba osláviť, nezazlievam nikomu, keď si na to spomenie slušne a dôstojne, nie hulvátsky a provokačne. No a vtedy došlo ku konfliktu medzi demonštrantmi a pánom poslancom Hlinom. Stačilo policajtom, aby tieto dve osoby izolovali a nejako ich dali nabok a pustili demonštrantov ďalej. Skutkový stav bol taký, že to neurobili. Chytili ich a najmä pána poslanca Hlinu riadne zmastili. Na videách to vidno, ako mu dávajú pelendrekmi zhora, zdola, aj päsťami. Vzápätí ho izolovali, dali do „antona“, tak sa to volalo za komunistov. Potom mu zobrali šnúrky z topánok, dali mu okovy, dali ho do cely predbežného zadržania, vyšetrovali ho a po troch hodinách ho pustili domov. Najmä policajt č. 1 044, sa mi zdá, prekročil svoje právomoci, pretože naozaj sa správal neférovo.
Tak ja som na túto moju interpeláciu dostal odpoveď podľa mňa troška neskoršie. A preto som na 34. deň odovzdania do parlamentu to hodil na blog, kde to bolo. A odpoveď som dostal od pána ministra, ale vyjadrujem s ňou nespokojnosť. Stále sa tam v nej hovorí, že ide o pána Hlinu a pána Maťátka, aj keď to nebol pán Hlina, ale to bol poslanec Hlina. Čiže dnes on, zajtra ja, pozajtra nejaký človek zo strany SMER to môže byť. Tak tie metódy, ktoré sa tam použili, sa mi nezdajú férové. Podľa pána podpredsedu vlády a ministra vnútra policajt č. 1044 použil donucovací prostriedok a jeho intenzita, toho mlátenia, bola v danej situácii primeraná. Keď si pozriete to video, tak sa mi zdá, že nebola primeraná, že bola, by som povedal, v hneve a v afekte. Používanie donucovacích prostriedkov bolo vyhodnotené, že je v súlade so zákonom o Policajnom zbore. Dovolím si tvrdiť, že to nebolo v tom súlade. Zmastiť riadne zvoleného člena Národnej rady, aj keď už priestupkovú a trestnoprávnu imunitu nemá, je nefér, si myslím.
Ďalej sa tam hovorí, že vzhľadom na dôvodnú obavu, že osoby svojím protiprávnym konaním mohli ďalej pokračovať a tak ďalej, boli menovaní príslušníkmi Policajného zboru obmedzení na osobnej slobode a zaistení podľa §..., sú tam tri riadky paragrafov, a teda pán Alojz Hlina protiprávne konal a tak ďalej podľa §... a podľa § boli menovaní odovzdaní eskortnej skupine a poučení o svojich právach a povinnostiach podľa §... Sú tam zase tri riadky paragrafov. Pred vykonaním eskorty bolo využité oprávnenie podľa ustanovenia podľa §... a iných ustanovení. Nechcem vás tým zaťažovať.
Tak zmastenie surové, vybranie šnúrok, danie okov, danie do cely predbežného zadržania, tri hodiny držanie a výsluch a prepustenie, no, hurá, to sa mi zdá neférové, a preto sa mi zdá, že túto interpeláciu neprijímam a prosím o nej hlasovať a vyslovujem svoju nespokojnosť s ňou.
Až v posledných dvoch riadkoch odpovede pána ministra, ktorého si, ináč, ctím a vážim, a viem, že je človek na svojom mieste a že má pochopenie aj pre opozíciu, aj pre koalíciu, čiže som jeho možno aj priateľ, tak sa mi zdá, že teda tá interpelácia, ktorú zaňho niekto iný napísal, je neadekvátna tomu, čo sa stalo, je napísané, že zásah príslušníkov Policajného zboru voči poslancovi Alojzovi Hlinovi bol vykonaný v súlade so zákonom o Policajnom zbore. Ja si myslím, že to tak nebolo. V celej interpelácii sa hovorí o pánovi Hlinovi, pánovi Hlinovi a potom v posledných dvoch riadkoch ide o poslanca Hlinu. Keď vo Federálnom zhromaždení Sládek, pamätáte sa na republikána, ktorý sa volal Sládek, urobil nejaký čin, samozrejme, som bol na úplne inej strane bariéry, ale som bol proti tomu, aby sa vydal na trestné stíhanie, lebo je poslanec a má svoje privilégiá a má svoju možnosť hovoriť, a to tak, ako si myslí, a nikto ho za to nemôže stíhať. To, že sme sa my tu rýchlo vzdali aj obidvoch imunít, sme zasalutovali a hlasovali za to, si myslím, nebolo správne. A toto sú toho dôsledky. A keď prídu difamačné žaloby na poslancov, že to povedal, hento povedal, ako poškodil takú firmu alebo hentakú televíziu, potom uvidíme, čo znamená nemať imunitu. Čiže určite sa k tejto téme ešte vrátime, a teda vyslovujem ešte raz nespokojnosť s touto odpoveďou na interpeláciu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Teraz prosím o slovo pána poslanca Hlinu.

Vážení členovia vlády, vážení kolegovia, vážená pani predsedajúca, budem potrebovať aj technickú asistenciu, ak môžem poprosiť o ňu, dovoľte mi zareagovať na písomnú interpeláciu pána poslanca Mikloška, resp. na jeho odpoveď, ktorá sa ukrýva pod číslom 20. Skôr ako niečo poviem, tak si pomôžem technickými vymoženosťami, ktoré to umožnia.
Dovoľte, aby som povedal na úvod, že ja v zásade viem, čo myslel kolega Mikloško. Ale otázka nestojí, či je to poslanec, ale otázka stojí, či je to občan. Môžeme sa pýtať, či zákrok voči občanovi v tejto veci bol primeraný. Vážení, ja vám pokúsim sa povedať v krátkosti, prečo si myslím, že nebol primeraný. Pokúsime sa niečo zadokumentovať. A potom si už môžeme len povedať, vieme, kde žijeme, alebo už robte, čo chcete, lebo ja si ilúzie nerobím. V tejto krajine určite kolega si povedal, dobre mu tak, mali mu dať viac. To je úplne v poriadku. Ale raz vám možno syna budú byť, potom uvidíte, ako budete vyplakávať, a budete hľadať číslo na niekoho v telefóne. Čiže o to ide, na vás sa pozerám, pán kolega, tu teraz ste mali na mňa výstup. To je tak. Ono to tak zvykne byť, lebo nikto si nie je rovnejší, všetci sme si rovní, lenže ja mám pocit, že vy žijete v krajine, že vy ste tu rovnejší a dávate to tu všetkým najavo. Máte tu vybraný okruh. V tom ďalšom bode sa prihlásim, kde dám interpeláciu v bode týkajúcom sa vášho sparingpartnera, vášho kolegu bývalého, Slotu, na ktorého ste mali úplne iný meter, úplne iný meter ste aplikovali ako v prípade mojom, ale nie ako poslanca, ale ako občana. Úplne iný ste ho aplikovali. A to vás tiež netrápi, vás už nič netrápi, vás už vôbec nič netrápi, toto nemá význam pre nikoho z vás, úplne zbytočne to si možno niekto pozrie, kto si to pozrie, nech si povie, či sa mu to pozdáva, či sa mu to páči, či to je správne, alebo nie je to správne, nech skúsi zabudnúť, že tu je Hlina, ktorý je neviem aký blbec, ale nech si skúsi nepozerať cez tie okuliare a nech si to pozrie s tým, že čo keby sa to stalo jemu, čo keby sa to stalo jeho dieťaťu, čo keby sa to stalo jeho známemu, čo by on urobil, bez ohľadu na to, či má číslo alebo nemá číslo na ministra vnútra.
Vážení kolegovia, prísne vzaté, v roku 1989 na Národnej triede 17. novembra všetci páchali priestupky, do nohy. A za to, že oni páchali priestupky, vy tu sedíte ako knedle. Ako knedle tu sedíte a len kukáte ako vydry napravo, naľavo s tým, že čo sa to tu deje, kde som sa to ocitol a že čo tu vlastne mám robiť, keď tu nie je Laššáková, neviem, čo tu mám robiť. Roku 1989 vďačíte za to, že ste tu. A ak chcete byť skutočnými poslancami, potom rozmýšľajte a prípadne počúvajte to, čo vám hovorím. Prísne vzaté, v roku 1989 všetci páchali priestupok. Čiže ak tu niekto ide rozprávať, či som ja páchal alebo nepáchal priestupok, môžeme o tom rozprávať. A som prístupný na tú tému rozprávať, som prístupný na tú tému rozprávať.
Ale, vážení, existuje také niečo ako oprávnenosť zásahu a primeranosť zásahu. Keď si to rozdelíme a povieme, môžeme diskutovať, či je vhodné sa postaviť extrémistom proti aspoň symbolicky. Ja viem, že vy by ste sa proti nim nepostavili. Ja viem, že keby to tu bolo hnedé, tak sa tam zaradí niekto z vás, ja to viem, lebo takto to v tejto krajine funguje. Lenže niekedy, keď je to ešte malé, sa oplatí postaviť, ale to úplne zbytočne tu rozprávam. Aj keby ste sa zhodli vo veľkej a vážnej úvahe, že som sa nemal právo tam postaviť symbolicky, v čom by ste sa, verím, zhodli, tak potom ešte, poprosím, vás otvorte svoju myseľ a pýtajte sa, či to bolo primerané. Totiž keď hovoríme, že to bolo opravené, je to v poriadku, ale hovorme, či to bolo primerané. To je to, čo som namietal a čo aj budem namietať. Ja som čakal na to. Je tomu viac ako 60 dní. Ja som čakal na písomnú odpoveď pána ministra vnútra, čo odpovie. A vám musím povedať, že som sklamaný. Som hlboko sklamaný z tej odpovede, z tej cynickej, bezcitnej odpovede som hlboko sklamaný. A výrazne to poznačí môj vzťah. Výrazne to poznačí môj vzťah a prístup k nemu. Je to nepredstaviteľné, takto to odbiť, že to bolo primerané. To je presne výrazom vašej politiky, presne výrazom toho, čo si myslíte, čo ste. Ale nie ste ani nebudete tými. A nepodarí sa vám to, i keď žijete v tejto krajine.
Keďže prišla tá odpoveď, aká prišla, tak odošlem, aký postup môžem mať ako občan, nie ako poslanec, ale ako občan. Ako občan môžem namietať postup polície na inšpekcii. A pošlem im sťažnosť, už mám jej textáciu napísanú. Kto má záujem, ten si to môže pozrieť prípadne na mojom blogu. Nejdem vás zaťažovať jej detailným čítaním. Poviem vám len výťah z tejto sťažnosti. Celú sťažnosť na postup polície 16. marca rozdelím na dve časti. Táto sťažnosť sa týka primeranosti, nie oprávnenosti zákroku, ale primeranosti. Samostatnú sťažnosť podám na oprávnenosť zákroku. Budúci týždeň podám sťažnosť na primeranosť zákroku. A čo budem namietať? Teraz to je taký malý exkurz do práva, nechcem vás tým zaťažovať, ale poviem pre vaše potreby, lebo raz keď budú vás tĺcť alebo vášho syna budú tĺcť, tak možno si spomeniete na toho Hlinu, ktoré paragrafy to vlastne boli. Tak sú to paragrafy alebo je to zákon o Policajnom zbore, ktorý upravuje skutočnosti, ako kedy a akým spôsobom môžu alebo nemôžu policajti postupovať. Sú to § 51 a 52, keď môžu použiť chmaty, hmaty a kedy môžu použiť údery, kopy . To sú rozdielne parametre, to nie je to isté. Chmaty, hmaty a údery a kopy, to sú rozdielne veci. A zákon hovorí o tom, keď to skrátim, že keď kladiete aktívny odpor, tak môžete použiť aj údery, aj kopy, keď kladiete pasívny odpor, môžete použiť chmaty a hmaty. Prosím vás pekne, ak sa to podarí, ja vám pustím ten záber. A vďačím tým ľuďom, ktorí to natočili. Urobte si potom sami predstavu o tom, aký typ odporu to bol. Z mojej strany to nebol odpor, vážení, trošku o tom niečo viem. Jediné, čo som robil, som robil vajíčko. To znamená, kryl som si tvár, lebo keby som si nekryl tvár, tak môžem dať ďalšie podanie o ublížení na zdraví. To bolo jediné, čo som robil, lebo by mi inak k ublíženiu na zdraví došlo. Tým, že som si kryl tvár, som vlastne ochránil policajtov, že tam nepribudne ešte jeden parameter k tomu. To je celé, čo som robil. Na tom videu to je krásne zdokumentované. A každý, kto sa nepozerá na to cez prizmu politiky, tak povie, že áno, je to pravda, áno, je to pravda. Ako môžete udrieť niekoho, keď už leží, napoly leží na sedačke auta, obuškom po hlave? Nejako tomu nerozumiem. Ako ho môžete ešte udrieť? Ako ho môžete udrieť, keď je takto, a udrieť ho päsťami do tváre. To je jedno, či to je poslanec, či to je Hlina, to je jedno, čo keby to bol váš syn, vaša dcéra, ako ho môžete udrieť, keď nič nerobí, len si chráni tvár? To je celé.
Ja viem, že ste vy tu poväčšine spokojní, trošku vystrašení, možno však vidíte, že možno to aj bude slúžiť a bude to aj taká výstraha pre vás, čo sa môže stať poslancovi, a je to všetko v poriadku. Môže to mať aj vplyv na systém ďalší tohto štátu. Nechám to na vás, ako sa s tým vysporiadate. Ja budem apelovať na to, že sa to môže stať aj vašim deťom. Môže sa to stať aj vašim bratom, rodičom. Neviem, komu sa to môže stať, keď sa náhodou niekto niekedy pristaví pri niečom, kde niekto to vyhodnotí, tal ako to vyhodnotí. A môže to byť bezprecedentný prípad. A toto je ten prípad. A ja v tej mojej ďalšej časti práce budem hovoriť o inom prípade, kde tu bol Übermensch, iný, ktorý môže všetko, a máte tu iný prípad niekoho, ktorý je zrovna aj poslanec. To tam, ináč, nesedí. Ja by som v tejto pozícii bol radšej obyčajný občan, vám poviem otvorene, radšej bojoval za to ako obyčajný občan, aby sa toto obyčajnému občanovi nestalo, ku ktorému si dovolili, to, čo si dovolili. A už keď odhliadneme od toho, že proti čomu protestoval, viete, keby som vykrádal nejaké auto a ešte by som bol drzý. Už odmyslime si tú rovinu, proti čomu som symbolicky protestoval, lebo viem, že to tu pre vás je asi zbytočné rozprávať. Ale aj keby som to auto vykrádal, tak aj tak mám svoje práva. Ak sa to podarí, tak to pustím, vážení, aby ste videli, čo sa vám môže stať.
A ja viem, že teraz to celé skončí tak, ako to skončí, ale, vážení, určité možnosti existujú, lebo tí naši sa chodia chváliť tým, kde čo je. Ja urobím to, čo budem pociťovať za správne urobiť v tejto veci, lebo nedovolím aj do budúcna, aby sa toto stávalo obyčajným ľuďom, bežným občanom, už nehovoriac o tom, že vyjadrovali svoj názor na takú vec, na akú ho vyjadrovali. Tie možnosti sú nejaké, využijem ich. (Reakcie z pléna.) A čo mám urobiť teraz? Pardon, teraz skúsime to prestaviť, aby to sa zjavilo na tej obrazovke. Poprosím o pomoc. Teraz, vážení, ak vás teda zaujíma to video, lebo to boli sekundové záležitosti v tých častiach, kde vidno tie údery obuškom a päsťou, je takto vyčiernené a spomalené, tak si to prípadne pozrite. (Premietanie obrázkov z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Celé je to kratučké, nebojte sa, nebudem vás tu trápiť mojím príbehom, len chcem zdokumentovať, na čo sa vieme pozerať. Zhodou okolností som to tu ja. Ale, hovorím, aj keby tam bol Martvoň, tak ma to zaujíma. Nech sa páči, pozrite sa, vidíte to, jeden, dva, údery obuškom do tvárovej časti. Ja som ten v tej modrej bunde. Útočil... (Smiech poslanca.) Teraz budete vidieť o chvíľku, tých úderov bolo viac, lebo teraz boli za tým autom. Ale teraz to bude vidno. Pozerajte. A teraz som v aute a všimnite si. Ešte keď ležíte na aute, dostanete obuškom po hlave, cez ucho som to vtedy dostal. Vážení, ak chcete, žite v takejto krajine, kľudne si tu žite. Hnidopište tu a tvárte sa, že to je dobré. Ale táto krajina ide šejdrem, vám poviem, aj kvôli tomu, že sa na toto viete pozerať a ani to s vami nepohne, lebo takto to začína. A ako to skončí? Až sa to bojím povedať, ako to môže skončiť, keď sa na takéto veci budeme pozerať. Ja som v špecifickej situácii, lebo ide o mňa. Ale nechcem sa opakovať, môže ísť o niekoho iného.
Dovoľte, aby som poďakoval aj Jozefovi Mikloškovi, že ho to trápilo, aj Andrejovi Hrnčiarovi, že ho to trápilo. Ja verím, že ešte medzi vami sú ľudia, ktorých to zaujme. A keď aj nie sú takí, tak ja zostanem taký idealista, že budem veriť, že sú takí. Ďakujem. (Potlesk.)

K tomu, čo pred chvíľou povedal pán poslanec Hlina, je veľmi ťažké niečo povedať, ale myslím si, že je správne, že o tom hovorí na tomto mieste a že aj upozorňuje na to, aké boli okolnosti zásahu, lebo sa to naozaj môže týkať ktoréhokoľvek občana.
Ale rád by som podčiarkol hlavne tú časť jeho vystúpenia, keď apeluje na to, že občania, ktorých sa to ako keby nedotýkalo, by nemali nechať takúto vec len tak. Nemalo by ich to nechať chladnými. Mali by na to reagovať. Mali by povedať, že toto nie je správne, lebo niekedy inokedy sa to môže týkať aj ich. A pomôžem si možno takou paralelou. Niekde som to čítal. Písal to jeden katolícky nemecký biskup, ktorý zomrel v koncentračnom tábore a popisoval obdobie, neblaho známe obdobie rokov 1933 – 1939 v Nemecku. A popisoval to veľmi pekne: „Keď prišli pre Židov, nepovedal som nič, lebo som nebol Žid. Keď prišli pre odborárov, tiež som nič nepovedal, lebo som nebol odborár. Keď prišli pre komunistov, tiež som nič nepovedal, lebo som nebol komunista. A keď prišli po mňa, už nebolo nikoho, kto by niečo povedal.“ Nad tým by sme sa možno v tejto chvíli mohli trošku zamyslieť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Lojzo, čo mi je na tebe sympatické, je, že dokážeš sa postaviť niekedy aj trebárs takejto mase a upozorniť v tomto prípade na nejakých možno aj neofašistov, že asi by pochodovať po Bratislave len tak nemali. Čo sa ale zároveň v tomto prípade priznám, je to, že vlastne vyrušila ma veľmi taká tá tvoja reakcia na možno tú bitku, ktorú si dostal. Tvoje slová boli, že to kde sme v akom štáte, keď sa takto pristupuje k poslancom. Také to vyzdvihovanie teba ako poslanca mi tam vadilo. A teraz som veľmi rád, že v tomto vystúpení si z toho už ustúpil, že už si hovoril, teda že ti ide vlastne o všetkých občanov. Ale keď si pozrieš vlastne svoje prvé reakcie, tá tvoja prvá reakcia bola, čo sme to v akom štáte, keď sa takto pristupuje k občanom. A to, si myslím, nebolo správne.