27. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, štátny rozpočet, to je všeobecne známa fráza, je vážna vec, zákon roka, ale myslím si, že nielen formálne, aj svojou podstatou púta pozornosť, a teda dianie okolo jeho prijímania si všímajú aj poslanci Zahraničného výboru Národnej rady a, som si istý, aj iných výborov. Samozrejme, som si všímal nielen to, čo je napísané, ale aj diskusiu, ktorá bola pomerne obsiahla, široká, ktorá predchádzala dnešnému rokovaniu, v médiách, na stránkach novín.
Prvé, čo ma zaujalo, a poviem hneď na úvod, a trošku aj prekvapilo a čo bolo aj napísané, bolo konštatovanie, a to odcitujem, zo stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť: „Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie. A bude potrebné ich nahradiť štrukturálnymi opatreniami." Toto bol prvý moment, ktorý ma tak trošku aj zaskočil, aj prekvapil. Vychádzal som z toho, že sme vlastne druhý rok po parlamentných voľbách. Vychádzal som zo všeobecného poznania, že keď treba konsolidovať alebo prijímať vážnejšie opatrenia, tak je nielen zvykom, ale, myslím si, aj politickou skoro nevyhnutnosťou ich prijímať po parlamentných voľbách, nie pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Ale, samozrejme, to znepokojuje už zo svojej podstaty, keď si človek prečíta takúto konštatáciu.
Druhým momentom, ktorý ma veľmi zaujal a, rovnako poviem, aj znepokojil, bolo to, čo som si prečítal od kolegu Mikloša v Hospodárskych novinách svojho času, a síce vývoj takzvaného konsolidačného úsilia. Všetci veľmi dobre viete, o čo ide. Ja len pripomeniem tie čísla, ktoré som si prečítal. Tie hovoria, že to konsolidačné úsilie hrubého domáceho produktu predstavovalo 3 % v roku 2011, 0,3 % v nasledujúcom roku, a to v roku 2012, toho roku že sa očakáva 1 %, ale na budúci rok že je plánovaný už jeho pokles na 0,7 %. Tak som využil, samozrejme, diskusiu aj v zahraničnom výbore, kde prišiel váš štátny tajomník, pán Pellegrini, a kde som sa na to začal pýtať. A musím ale otvorene povedať, že tá diskusia bola nielen korektná, ale aj veľmi taká kvalifikovaná z môjho pohľadu. Celkom milo som bol prekvapený, že pán štátny tajomník sa zhodol s nami alebo teda s tými, ktorých tieto čísla znepokojujú na tom, že tá situácia je, nech to nepreháňam, vážna, je napätá, je vážna, aj keď trošku polemizoval, najmä s tým číslom mínus 0,7 % na budúci rok. Hovoril, že komisia to vidí trošku pesimisticky. Inak to vidí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ministerstvo financií trošku optimisticky, ale priznal, pripustil aj on, že najlepšie číslo je mínus 0,2 %, čo prosto nie je dobré a čo je naozaj aj vzhľadom na čas politického cyklu veľmi, veľmi nezvyčajné. No ale ešte stále mi nenapadlo, že sa zapojím do rozpravy ku štátnemu rozpočtu až do okamihu, keď pán štátny tajomník Pellegrini predniesol vetu, že nič sa s tým nedá robiť, lebo všetky rezervy sú už vyčerpané. A toto ma trošku zaskočilo, prekvapilo, až tak, že vlastne som sa mu zdôveril s tým, čo som chcel predniesť potom pri kapitole ministerstva zahraničných vecí. Ale keďže povedal takúto vetu, tak mi nedalo a v prítomnosti aj štátneho tajomníka Buriana a mojich bývalých kolegov, spolupracovníkov z MZV som to predsa len povedal, s tým, že som to chcel predniesť v rodine, už sa to patrí hovoriť v rodine, a nie tak širšie, no ale svedomie mi nedalo. A, pán minister, rád by som sa podelil o tieto moje myšlienky aj s vami, lebo téza, že nieto kde šetriť, je podľa môjho názoru, poznajúc rezort zahraničných vecí, možno lepšia ako iné, prosto nepravdivá, veľmi nepravdivá. No a teraz sa to pokúsim podoprieť celkom konkrétnymi argumentmi. Uvediem z nich také dva zásadnejšie, ale, myslím, konkrétnejšie.
Pán minister, prvá téma je otváranie nových ambasád. Doslova v týchto dňoch, ak nie rovno v týchto hodinách otvárame tri nové ambasády, v Macedónsku, v Gruzínsku a v Moldavsku. Chcel by som v tejto súvislosti povedať, že sa tak deje v období, ktoré je charakteristické búrlivým rozvojom informačných technológií, keď sa dnes komunikuje krížom-krážom, rýchlym spôsobom po celom svete, ale aj v období, keď je už nielen zavedená, ale aj stabilizovaná tzv. vonkajšia služba pre zahraničnú činnosť, ľudovo by sme mohli tomu povedať európska diplomatická alebo zahraničná služba, EEAS.
No a v tomto období týchto, by som povedal, aj systémových zmien som sa dočítal, že napríklad v Macedónsku, ktoré bolo doposiaľ pokrývané z Belehradu, je hlavným účelom alebo hlavnou úlohou nového veľvyslanca, a teraz odcitujem z dokumentu, ktorý sme v zahraničnom výbore prerokovali dva-tri mesiace dozadu a ktorým sa každý budúci veľvyslanec prichádza na zahraničný výbor predstaviť a kde teda som sa dočítal, že hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenie a zriadila rezidentný zahraničný úrad v Bratislave. No veľmi som sa čudoval, pretože macedónsky veľvyslanec sedí vo Viedni a z Viedne fungujú nielen telefóny, nielen internet, e-maily, ale máme už aj diaľnicu. A ja som sa s veľvyslancom Macedónska zhodou okolností teraz stretol vo Viedni pri jednej príležitosti predvčerom večer. No, pán minister, Macedónsko trápia úplne iné veci, ako otvárať kamennú budovu v Bratislave, Macedónsko čaká od Slovenska niečo úplne iné. A on mi to rovno povedal, čo čaká od Slovenska. Je to väčšia podpora, aby sa pohli z miesta. Viete, že Macedónsko stojí, že ho Grécko blokuje. Nevedia si s tým rady už niekoľko rokov. Sú kandidátskou krajinou a nie a nie začať rokovania. A veľmi sa spoliehajú na také krajiny, ako je Slovensko, že trošku nájdeme modus vivendi, aj keď, samozrejme, všetci veľmi dobre vieme, že toto sú nie jednoduché politické témy. Ale aby sme si absurditu ešte raz tohto kroku uvedomili, tak ja to prečítam, lebo to napísal samotný rezort: „Hlavnou úlohou veľvyslanca má byť efektívne pôsobenie na macedónsku stranu, aby prijala recipročné opatrenia a zriadila rezidentný úrad.“ Chcem vám oznámiť, že macedónsky veľvyslanec, dnes je piatok, je dnes v Bratislave. Je dnes v Bratislave, sadol do auta, ide riešiť problémy a nemá najmenší problém, aby z Viedne sa pohol a prišiel do Bratislavy, nehovoriac o tom, že ambasáda v Skopje bude pozostávať z jedného diplomata a jednej pracovnej sily, ktorá bude mať ja neviem koľko pracovných úväzkov. Mám veľmi vážne pochybnosti, čo pán veľvyslanec bude v Skopje vybavovať.
Gruzínsko. Pán minister zahraničných vecí si pomáha argumentom, že ideme do budovy európskej delegatúry. No, zaplať pánboh, ale aj tam budeme platiť. Aj tam budeme platiť nájomné, budeme platiť personálne výdavky pre konkrétneho diplomata, pre jeho rodinu, rodinných príbuzných.
No ale najabsurdnejšou situáciou sa mi javí byť Moldavsko. Pán minister, Moldavsko bol problém, pretože Moldavsko sme pokrývali z Bukurešti. A keď Moldavci sa chceli dostať na Slovensko a chceli získať víza, museli ísť šesťsto kilometrov autom, povedzme, z Kišiňova do Bukurešti a šesťsto kilometrov naspäť. No ale pred niekoľkými rokmi sme zistili, že Maďari majú veľké materiálne zabezpečenie v Kišiňove a že začali uzatvárať bilaterálne dohody s rôznymi krajinami dovtedy, dokonca ich už bolo 13, kde podstatou tých dohôd bolo to, že konzulárne služby budú poskytovať Maďari, za to budú vyberať príslušné poplatky, a potom už Moldavci nebudú cestovať, povedzme, za slovenskými vízami do Bukurešti alebo to bude oveľa pohodlnejšie aj pre samotných Moldavcov. Teda bol to biznis win-win-win. Spokojní boli Moldavci, spokojní boli Maďari, lebo s tými istými ľuďmi v tej istej budove, ktorú tam už mali, mali vyššie príjmy. No a, samozrejme, spokojní sme boli aj my, lebo sme nemuseli platiť našich úradníkov, prenajímať alebo stavať budovu. Uzavrel som teda takúto bilaterálnu dohodu s maďarským kolegom. Bol som pri tom, keď sa odovzdávali prvé víza moldavské pre Slovensko priamo v prostredí tohto maďarského zastúpenia. No nerozumiem, úprimne nerozumiem, prečo dnes potrebujeme novú budovu, nových diplomatov v Moldavsku, keď to takto dobre fungovalo. Keď niekto povie, že chceme byť aktívnejší, tak vám pripomeniem, že Slovensko bolo pri zriadení inštitútu, ktorý sme poznali aj u nás pred vstupom do Európskej únie, keď vznikol tzv. Národný konvent. My sme boli toho sponzorom. Aj sme to finančne sponzorovali. Moldavsko je už dlhé roky súčasťou našej rozvojovej pomoci. Moldavskí úradníci už boli aj v minulosti niekoľkokrát v Centre pre zdieľanie skúseností Slovenska z tranzície. Čiže tých aktivít bolo veľmi veľa a naozaj považujem za luxus dnes v Kišiňove kupovať budovu, prenajímať budovu a platiť nových úradníkov. A aby bol ten obraz čo najplastickejší, tak znovu vám pripomínam, že rokujeme v období, keď fungujú naozaj špičkovým spôsobom informačné technológie, ale hlavne Európska komisia má v každej metropole Európskej únie svoje zastúpenie. Nechcem nikoho urážať ani dehonestovať. Slovensko tiež nie je obrovská krajina. Ale viete si predstaviť ja neviem Podgoricu alebo aj to Skopje, alebo aj ten Kišiňov? Však máme tam 28 veľvyslancov a ešte máme tam 29. veľvyslanca Európskej únie. Zdá sa mi to v dnešnej dobe naozaj ako luxus, ako prepych, a teda ako prvý vážny argument v prospech tézy, je kde šetriť.
No a to je vlastne taký kľúčový point, ku ktorému som sa chcel dostať, ako nájsť odpoveď, povedzme, v rezorte zahraničných vecí na otázky, o ktorých hovorím.
Trošku odbehnem a zdanlivo odskočím od témy, keď pripomeniem príspevok kolegu Drobu na zahraničnom výbore, ktorý pána štátneho tajomníka Pellegriniho sa pýtal, kedy sa znovu vrátime k 2 % hrubého domáceho produktu na obranu. Pán kolega Droba, to bola úplne legitímna otázka. A myslím si, že to ani nevezmete v zlom, keď vtedy som si uvedomil súvislosť medzi potrebou peňazí v rezorte obrany a tým, o čom hovorím, v rezorte zahraničných vecí. Nikto dnes už neverí v Európe, že dokážu krajiny také ako Slovensko prispievať v objeme 2 % hrubého domáceho produktu. Rasmussen na to prišiel už dávno. A vy, pán kolega, viete to, čo viem aj ja, že Rasmussen prišiel prvý, myslím, že bol prvý s riešením „smart defence a pooling a sharing“. Čo to znamená. To znamená to, že aj v obrane sa prejavuje rozvoj technológií, že nie sú potrebné také kvantitatívne opatrenia ako kedysi, že armáda sa musí meniť, že od kvantity treba ísť ku kvalite, treba ísť ku pružnosti, k novým technológiám. Výrazom toho pooling a sharing je, že napríklad krajiny V-4 našli odvahu zriadiť spoločnú bojovú jednotku krajín Vyšehradskej štvorky. V Levoči došlo k tej dohode, tuším počas prvej vlády pána Fica. Je to vynikajúci nápad. Neviem, päťtisíc, šesťtisíc, sedemtisíc vojakov štyroch krajín má takto fungovať. No ale keď v armáde dokážeme presadzovať smart defence, prečo v zahraničnej politike nedokážeme presadiť smart foreign policy. Keď pooling a sharing dokážeme presadiť medzi vojakmi, tak pooling a sharing nedokážeme presadiť v takom intelektuálnom prostredí, ako sú diplomati? Znovu opakujem, predstavu, že v každej jednej krajine otrocky zriaďujeme 28 ambasád, lebo je nás 28 v Európskej únii, k tomu ešte ambasádu v Európskej komisii, považujem naozaj za anachronizmus, za čosi, čo si nevšimlo ani technologický vývoj ani vývoj politický.
To bol, pán minister, prvý argument alebo prvá oblasť, kde ja rezervy vidím, kto nedokáže šetriť takpovediac v malom, tak potom, samozrejme, nedokáže šetriť ani vo väčšom, no a v úvode som spomenul, že vidím ešte druhú oblasť, kde sú peniaze už takpovediac na stole. A to je stavba novej administratívnej budovy pre rezort zahraničných vecí, pán minister, krajný luxus. Ja som nejaký ten týždeň na Hlbokej pôsobil. Poviem to najjemnejšie, ako to viem, lebo mám rád tento rezort, len nechcem sa nikoho dotknúť, ale priestoru je tam habadej, pán minister. A znovu sa vrátim k tým informačným technológiám a znovu sa vrátim k tomu, že dnes máme k dispozícii omnoho iné technické možnosti, aké sme mali. Dnes už nie sme krajinou, ktorá sa musí Európe nejako predstavovať, dokazovať si, že množstvom úradníkov bude zvládať úlohu predsedníckej krajiny EÚ. Na budúci rok bude už desať rokov, čo sme jej členom. A myslím si, že tomu treba prispôsobiť aj správanie. Teda, po prvé, mám vážnu pochybnosť, pán minister, že rezort má málo administratívnych kapacít alebo priestoru. Ale keby som sa tak trošku aj mýlil, lebo každý sa môže aj pomýliť, kladiem rečnícku otázku: To naozaj máme v Bratislave málo administratívnych budov? Zle sa mi počúvalo aj mojich kolegov, spolupracovníkov z MZV, že nemáme peniaze na rekonštrukcie ambasád, ktoré sú dôležité, kde tečie, zateká (v týchto ambasádach). A ja to poznám. Naozaj sú také. Ale máme peniaze na novú budovu? Čosi počúvam, že ideme robiť nejaké šachy so Správou účelových zariadení a inými budovami. No ale myslím si, že rezort by nemal byť realitnou kanceláriou a, po druhé, som presvedčený, že na začiatku volebného obdobia projekt ESO sľuboval, že nebude potrebné investovať do nových administratívnych kapacít, ale, naopak, budeme schopní budovy získavať a lepšie využívať jestvujúce kapacity.
Takže ak dovolíte, ja by som to teda zakončil tým, čo som včera počul, najmä vo vystúpení kolegu Mikloša, ktorý niekoľkokrát povedal vetu, ktorá je istým posolstvom, podľa mňa veľmi pravdivým, že vláda nešetrí alebo vláda šetrí málo. Toto vedeli aj naši dedovia, toto vedeli naši otcovia, že keď je zle, tak prosto začneme šetriť. Na základe týchto konkrétnych argumentov som chcel ukázať, že vláda nešetrí, ale vláda míňa. Čiže, pán minister, chcem vás poprosiť, aby ste to vzali v dobrom, lebo ak je toľko vaty aj v iných rezortoch, ako je jej v rezorte, o ktorom som rozprával, tak tých rezerv, kde sa šetriť dá, je veľa. A myslím si, že všetci by sme mali mať aj zodpovednosť a aj odvahu po týchto rezervách siahnuť. Pekne vám ďakujem, že ste ma vypočuli.

Ďakujem za slovo. Pekne to bolo vyilustrované na jednom rezorte ministerstva zahraničných vecí, kde sú tie rezervy, kde sa naozaj dá šetriť, aby sme kamenné budovy zbytočne nejako nezaťažovali štátnym rozpočtom. Jednak ich treba zriadiť a potom sa aj o ne starať, lebo však, samozrejme, aj tá údržba je veľmi náročná, aj tí veľvyslanci, zase, aby mali dôstojné miesto, aby to nebolo tak, ako to bolo spomenuté, že tu nám tečie a prší nám do toho. Aj ten príklad o armáde, ktorá sedemtisícová zostala (sedemtisíc mužov) a dokáže možno slúžiť štyrom krajinám, to bol taký pekný príklad, ako je možné naozaj šetriť tie finančné prostriedky z toho štátneho rozpočtu. Myslím si, že rovnako aj v každej domácnosti môžem míňať len toľko, koľko zarobím, alebo keď aj tú dlžobu mám alebo tvorím ten dlh alebo požičiam si toľko, koľko vládzem potom utiahnuť. Tá zaťaženosť a zadlženosť osemtisíc eur na každého obyvateľa, myslím si, je veľmi, veľmi vysoká.
Tak na záver si ešte tak dovolím, vaša excelencia, vážený pán premiér, vážený pán Dzurinda, k tvojim meninám ti želať veľa zdravia, Božieho požehnania. A na odbúranie stresu dám ti kus čokolády. Svätý Mikuláš nech ťa sprevádza tvojim životom. Je to také paradoxné. Ty si vystúpil teraz ku štátnemu rozpočtu. Svätý Mikuláš bol ten, ktorý musím povedať, nejako extra nešetril, ale rozumne sa správal, ten štedro rozdával. A štedro rozdával, musím povedať, ani nie tak zo svojho, ale z majetku svojho otca. Ale on tomu zasvätil svoj život. Svätý Mikuláš nech je aj pre teba takým vzorom a príkladom, ktorý je hodný nasledovania. Boh ti žehnaj.

Ďakujem pekne. Tak isto sa pripájam, tak isto aj k tej žiadosti, aby teda pravica mala trošku viacej podobností so svätým Mikulášom a viacej bola ochotná vnímať aj potreby ľudí.
Ale chcel by som sa vyjadriť k pánovi Dzurindovi najmä v tom, že čakal som, že jeho príhovor ako bývalého premiéra, ako expremiéra bude štátnickejší, že bude sa venovať systémovým naozaj veciam, štátotvorným, naozaj z komplexného hľadiska. On sa venoval z hľadiska štátneho rozpočtu a verejných financií omrvinkám. On sa venoval konkrétnemu jednému rezortu, venoval sa Kišiňovu, venoval sa Tbilisi, Skopje. To sú naozaj z pohľadu expremiéra, by som povedal, veľmi, veľmi slabé témy. Ale chápem to, dobre. Pán kolega Dzurinda nechcel vystupovať ako expremiér, prijal tú rolu, že už dneska je iba poslanec zahraničného výboru, a vyjadroval sa čisto ku svojej kapitole, k zahraničnému výboru, v poriadku, ale v tom prípade nerozumiem, ako môže nerozumieť tomu, že západný Balkán, a tam patrí aj Macedónsko a napokon aj Moldavsko je veľmi blízko, že západný Balkán je prioritou našej zahraničnej politiky naprieč volebnými obdobiami. A práve tam, kde máme priority, by sme zrejme asi nemali ustupovať a nemali by sme mať menej zastupiteľstiev. Čiže by ste, pán kolega Dzurinda, tomuto podľa mňa vy práve mali rozumieť a takto, takéto šťuchance pánovi ministrovi zahraničných vecí Lajčákovi nemali udeľovať. Čiže chápem, že váš kolega Sulík nikdy nepochopí, aký je význam diplomacie, aký je význam iných vecí, ako je v tých jeho číselkách a kalkulačkách, ale vy by ste tomu rozumieť naozaj mali.
Ale keď ste sa už naozaj dávali do roly poslanca zahraničného výboru, tak som od vás očakával ešte jedno posolstvo, že ste mohli vyzvať podobne ako ja plénum, aby si uctilo pamiatku Nelsona Mandelu. To by bolo hodné exministra zahraničných vecí. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Pán poslanec Dzurinda, takisto sa, samozrejme, pripájam k tým veľkým meninám. Všetko dobré prajem.
Ak dovolíte, reagoval by som na váš prejav v tom zmysle, hovorili ste teda najmä o ministerstve zahraničných vecí. Avšak, ako aj kolega Blaha spomenul, boli ste niekoľkonásobným, dovolím si tvrdiť, významným predsedom vlády Slovenskej republiky. Neraz ste robili štátny rozpočet, hodnotili ste ho, predkladali ste ho, obhajovali ste ho.
Vy ste sa v tejto chvíli venovali hlavne ministerstvu zahraničných vecí. Avšak dotkli ste sa tiež investícií, ktoré tiež nemajú čisto účtovno-finančný charakter. Mňa by v tejto situácii a v tejto chvíli zaujímal skôr váš pohľad z hľadiska rozpočtu, či sú podľa vás investície do kultúry investíciou alebo iba čisto účtovnou stratou, ako o tom aj teda nepriamo hovorili niektorí vaši kolegovia, preto, lebo tiež sú to investície, kde je diskutabilná finančno-účtovná návratnosť. Zaujíma ma to skôr z hľadiska pozície vás ako bývalého premiéra, ktorý ste, hovoril som to na začiatku, rozpočet svoj obhajovali, zdôvodňovali v pléne. A tiež sme sa o tom tu veľmi živo bavili. Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Dzurinda, čo vy všetko viete, keď nevládnete. Vaša invencia a ľudskosť sa však stráca do nenávratna, keď vládnuť začnete. Snáď si to ľudia všimnú a tieto vaše pozitívne vlastnosti kaziť nebudú. Ďakujem.

Myslím si, že v tomto vystúpení pána Mikuláša Dzurindu bolo vidieť, že pravica, na rozdiel od ľavice, vidí za číslami úplne konkrétne veci, konkrétnych ľudí a že vie, čo je pozitívne, čo je negatívne, vie to rozmeniť na drobné. Tí, ktorí tu zostanú akurát pri vzletných heslách, citátoch a neporozumení základných súvislostí, dokážu možno zmiasť ľudí, vytvoriť nejaký dojem, niekomu vraziť pod rebrá, obrazne povedané, nôž, obviniť niekoho z hocičoho. Ale v konečnom dôsledku ten rozpočet je o tom, či hospodárime dobre alebo zle, či peniaze ideme vynakladať na potrebné veci alebo nepotrebné veci. A v tomto vystúpení to krásne zaznelo na veľmi konkrétnych veciach, že ideme vynakladať na to, čo nám netreba, a nemáme peniaze tam, kde nám ich treba.
A tu sa zas posuniem trošku ďalej. Zazneli tu vety o tom, ako treba investovať. A v tomto naozaj vládna strana je totálne mimo, pretože na jednej strane sa opiera o tieto vety, ale na druhej strane zostavuje a predkladá štátny rozpočet, kde klesajú kapitálové výdavky. To znamená, znižujú sa investície, ale rastú výdavky, ktoré nemajú charakter investícií. To znamená, míňa sa tam, kde to neprináša žiadny pozitívny efekt. Napríklad sa to dá tak isto ukázať na daniach. Načo bolo dobré znížiť dane právnických osôb, keď výsledok je nižší výber? Nižší výber znamená, že máme menej prostriedkov na to, čo by sme potrebovali všade inde. Načo bolo dobré zníženie odvodov, keď treba dotovať teraz vo väčšej miere sociálnu poisťovňu? To... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Chcel by som poďakovať pánovi kolegovi Dzurindovi za jeho vystúpenie, pretože to ilustroval, áno, na malých príkladoch. Ale z takýchto príkladov je zložený celý veľký celok. A by sa dalo určite nájsť takýchto malých príkladov veľmi veľa v každom rezorte a určite ešte aj ďalšie aj v rezorte zahraničných vecí.
K tomu šetreniu, lebo stále hovoríme o šetrení, treba ešte dodať jednu vec. Dnes šetriť musíme a museli sme šetriť aj v roku 2011, aj v roku 2012 najmä preto, že počas posledných dvoch rokov prvej Ficovej vlády táto vláda rozdávala, ako keby žiadna kríza nebola. Pripomeniem vám, že sme mali najvyšší rast verejných výdavkov v rokoch krízy 2008 – 2009 spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky napriek tomu, že sme nemuseli vôbec zachraňovať banky, oproti iným krajinám, ktoré to museli robiť. A aj tak mali nižší nárast výdavkov. Teda táto politika nezodpovedná, populistická politika viedla k tomu, že dnes, áno, aj vaša vláda musí šetriť viac.
A ešte k tým číslam, ktoré pán kolega Dzurinda na začiatku spomínal, tomu konsolidačnému úsiliu, ktoré je mínusové v tomto roku. Áno, je pravda, že sú rôzne čísla, pán minister Kažimír včera vo svojom vystúpení povedal, že no ak sú tri rôzne čísla na jednu vec, tak je to problém. To je síce pravda, len ak sú všetky tie tri čísla negatívne, ak sú mínus 0,2, mínus 0,5, mínus 0,8, tak je jasné, že tu je problém. Samozrejme, rôznymi metódami sa môžete dopracovať k rôznej kvantifikácii toho problému. Ale fakt, že vláda nekonsoliduje, že je mínusové konsolidačné úsilie, a teda rastie štrukturálny deficit, a teda vláda zhoršuje udržateľnosť verejných financií, to je neoddiskutovateľný fakt, ktorý hovorí akákoľvek kvantifikácia. A to, že vláda nešetrí, ale míňa viac, ukazujú aj čísla Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi Dzurindovi za toto vystúpenie a aj keď sa niektorým poslancom zo strany SMER nepáčilo, myslím, že to, čo chcem podčiarknuť z jeho vystúpenia, je skutočnosť, že vláda skutočne nešetrí na sebe, ale na ľuďoch. Dôkazom toho je, že zakladá nové veľvyslanectvá, nové ambasády. Ale na druhej strane v rozpočte šetrí na ľuďoch.
A vedel by som uviesť ďalší príklad. Veľa počúvame o tom, ako sa rozbieha ESO, koľkože to miliónov sa ušetrí, aká bude efektívnejšia štátna správa, ale v návrhu štátneho rozpočtu v programe „Efektívna a spoľahlivá štátna správa“ je nárast finančných prostriedkov oproti minulému roku o 175 miliónov eur, na druhej strane ale pán minister Kažimír do októbrového návrhu rozpočtu, ktorý dnes prerokovávame v Národnej rade, stihol zobrať z rezortu zdravotníctva 52,4 milióna mil. eur z platby na poistencov štátu. V auguste tam ešte boli, v októbri ich vzal. A teraz to veľkolepo pozmeňujúcim návrhom vracia do tohto rozpočtu. Faktom ale je, že poistné platené za poistencov štátu bude aj po tomto následnom zvýšení po predchádzajúcom odobratí stále len na úrovni 4 %, čo vracia slovenské zdravotníctvo o 10 rokov späť, do roku 2004, vtedy to boli 4 % za poistencov štátu. To znamená na jednej strane viac pre ministerstvo vnútra, nové ambasády, na druhej strane menej do rezortu zdravotníctva. A teda pacienti, ľudia budú doplácať viac, lebo niekde to tí lekári budú musieť dohnať. Takže taká je politika súčasnej vlády.

Ďakujem pekne, pán predseda, aj za blahoželania od vás, od kolegov, aj za to, že ste mi pomohli s Mandelom, bol by som povedal niečo podobné, ako ste povedali, myslím si, že niet o tom pochýb, len to chce iné miesto, iný čas a dôstojnejšiu atmosféru.
No k tomu, čo odznelo dve-tri poznámky.
Kolega Jarjabek, áno, športová diplomacia, kultúrna diplomacia by mali mať omnoho výraznejšie aj miesto, aj podporu. Tri milióny eur ležia na stole, je to tak šikovne urobené s tou novou budovou, že to nenájdete v štátnom rozpočte na budúci rok, ale je to viazané v rozpočte tohto roku. Ale sa to ide preinvestovať v roku budúcom. Tri milióny eur ležia na stole. Pokojne budem hlasovať za to, aby 1,5 mil. z toho išlo na kultúrnu diplomaciu. A, povedzme, 1,5 mil. nech sa ušetrí do štátneho rozpočtu. Do kultúrnej, ale aj športovej diplomacie investície nestoja veľa a prinášajú veľmi silné a multiplikatívne efekty. Takže v tomto slova zmysle som za to.
No a čo sa týka pána poslanca Blahu, najprv k Balkánu, prioritám a potom k tým omrvinkám.
Pozrite sa, rok som pôsobil v Srbsku a dokázal som to robiť z Bratislavy, z Belehradu sa dá pokojne pokrývať aj Skopje a pokojne, samozrejme, sa dá pokrývať aj Podgorica. Hovoril som o tom, že dnes by sme mali premýšľať, ako využívať tieto nové informačné technológie, ale aj to, že Európska komisia má v každom hlavnom meste svoju administratívu. A, samozrejme, politicky zlaďujeme zahraničnú politiku v Európskej únii.
No a skončil by som tými vašimi omrvinkami. Viete, pripomenulo mi to klasický vtip, pán kolega, keď príde chlap na benzínku a sa spýta, že koľko stojí kvapka benzínu, a odpovedia mu, že no nič, tak on povie: „Tak mi nakvapkajte plnú nádrž.“ To bolí, pán kolega, keď sa konkrétne ilustruje vaša neschopnosť a neochota ísť po konkrétnych veciach.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi uviesť k zákonu zákonov niečo. Moje vystúpenie si rozdelím na dve časti. V tejto písomne prihlásenej sa pokúsim, to som avizoval, skúsiť filozofiu tvorby a zabezpečovania výkonu rozpočtu. A v druhom nevylučujem, že sa prihlásim ešte ústne aj z existujúcej diskusie a pokúsim sa prípadne urobiť nejaký rozklad niektorých častí tohto rozpočtu, či sa podarilo zadanie, lebo už tu bola často spomínaná Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A pán Ódor mal také pekne vyjadrenia. Ja na rozdiel od pani Hufkovej citujem zdroj, keď niekoho tvrdenia hovorím. Pán Ódor povedal, ako zabezpečiť anglosaské dane, škandinávske výdaje a balkánsku korupciu. No to je také naozaj ťažké zadanie pre tvorbu rozpočtu, tak to by som prípadne skúsil v tom druhom, keď usúdim, že to má zmysel.
Ak štátny rozpočet je nejaké systémové zabezpečenie chodu štátu, tak je o niečo aktuálnejšie teraz, a to tým, že zrušili modré z neba. Viete, už pán premiér nemôže pomáhať ad hoc. Čiže musíme naozaj o to zodpovednejšie sa venovať systémovému zabezpečeniu chodu štátu. Preto ma prekvapuje naozaj ten váš nezáujem, vážení kolegovia, s akým sa stretávame. A vidíte, nevieme si ani dôstojne uctiť pamiatku Mandelu. Viete, to je výrazom toho, ako si tu my žijeme. Chceli by sme si ju uctiť, je načim si ju uctiť, nemá kto to urobiť, resp. je to mimoriadne nedôstojné, je piatok, v piatok vy nerobíte, aj tomu rozumiem. Ale vidíte, ako vás to všetko raz dobehne. Naozaj je to zúfalé, zúfalé.
K filozofii tvorby rozpočtu je potrebné zrútiť dva mýty.
Prvý mýtus je, že rozpočtu treba rozumieť. Tak sa to podsúva, ako treba rozpočtu rozumieť. Vážení občania, pre tých to má zmysel hovoriť, nie je potrebné rozumieť rozpočtu tak, ako rozpočtu rozumejú páni Mikloš a Kažimír, ktorí rozumejú jednotlivým odborným nuansám, fakt hlboko odborným záležitostiam. Tak to nie je potrebné. Čiže zaujímajte sa o rozpočet, lebo ten sa vás skutočne, ale skutočne dotýka. Čiže ja sa pokúsim filozofiu tvorby rozpočtu a jeho zabezpečenia vysvetliť tak, aby to pochopili aj ľudia. Ale ja sa nevysmievam. A prečo by koniec koncov mali to pochopiť, však ľudia majú kopu iných starostí, si pletú HDP s DPH. A sú takí. Ja sa im ani trošku nevysmievam. A niekto má tendenciu sa týmto ľudom posmievať. A hovorím, tomu sa nevyjadruj, tomu nerozumieš. Ľudia neprijímajte túto hru, že sa nemáte k tomu vyjadrovať, dokonca že sa nemáte o to zaujímať. Štátny rozpočet je mimoriadne dôležitá vec. Hovorí o systémovom zabezpečení chodu štátu. A prostredníctvom konkrétnej vlády to sa aj realizuje. To je prvý mýtus.
Druhý mýtus je, ktorý sa podsúva ľuďom, že rozpočty sú pravicové, ľavicové a kde napríklad ľavicový rozpočet je. Už len tým, že je ľavicový, je prosociálny, ako by pán Blaha povedal, je pre ľudí a neviem čo všetko možné. Prosím vás, to je obrovský mýtus. To vôbec nie je pravda. To fakt nie je pravda, tak ako nie je pravdou to, že pravica je trebárs pán Dzurinda a ľavica je trebárs pán Fico. To vôbec nie je pravda. Ja nechcem filozofovať, čo je alebo nie je z pohľadu pána Žižeka, ak to dobre poviem, vcelku v kurze filozofa, ak on vyhodnocuje modernú európsku politiku ako, že je pravica, ľavica, rozdiel, kokakola, pepsikola. O tom nechcem tu filozofovať. Ale, ľudia, neprijímajte zjednodušené konštatovania, že keď to predkladá ľavica, je to ergo prosociálne, je to pre nás, pre ľudí a je to dobré a Fico a Blaha. Nie, fakt nie, čestné slovo nie, to naozaj nie je pravdou. Rozpočty sú dobré, zlé, zodpovedné, nezodpovedné, ale hlavne udržateľné, robené s vedomím udržateľnosti alebo nerobené s vedomím udržateľnosti existujúceho stavu. Nenechajte si nahovoriť, že je to tak, že keď je to ľavicové, že už teda vypínam, už prepínam na Farmu alebo ja neviem na Hlas Slovenska. Prosím vás, nie je to tak. To je vážna téma.
Poviem vám taký skutočný príbeh. Viete, sa hovorí, že postavy v tomto príbehu sú vymyslené. Nie, ja vám poviem skutočný príbeh. Ale skôr, ako vám ho poviem, ešte je potrebné si definovať aj takéto veci na rozohriatie, v zásade aj to, že pre koho robíte alebo pre koho sa vytvárajú rozpočty a definujete aj tú vašu ponuku, ako ich robiť. Poviem to na príbehu, na príklade. Predstavte si, že prídete do Kultúrneho domu v Medzilaborciach po mítingu strany SMER, deň predtým tam mal míting SMER s celou tou výpravnosťou, so všetkými hviezdami, so všetkými proklamáciami (dôchodky, neviem čo všetko, sociálnosť, ľavica, prosociálne), so všetkým, ako to má byť. A teraz si predstavte, že vy tam prídete do tých Michaloviec alebo Medzilaboriec, do toho kultúrneho domu s tým, s čím tam viete prísť, a nechcete sám sebe sa bridiť, hej, tým, s čím tam chcete prísť a uspieť alebo, minimálne, nechcem povedať, zaujať, ale aspoň červíka pochybností dať na všetko, čo už bolo povedané, že to bude správne. Možno by stálo povedať na to, že sa pokúsite vytvoriť priestor, kde teda najlepší vyhrajú a proste tá spoločnosť im dovolí uspieť a nemusia utekať za hranice a neviem čo. A pokiaľ tam v tom kultúrnom dome nebudú sedieť egoisti, to je už zase fakt problém, ktorý môže nastať. Už je tá spoločnosť tak nastavená, to je jeden rozmer, že sú takí egoisti. A druhý rozmer je, že už oni chudáci možno by to aj chceli. Ale vzhľadom aj na pôsobenie vašich čelných nominantov v úžerníckych spoločnostiach si to už v zásade ani nemôžu dovoliť, lebo bojujú o holé prežitie. Tak keby sme povedali, že ešte to nie je v takom rozsahu, ešte nie sú takí egoisti, tak možno by si niektorí z nich povedali: „Je to pre toho môjho syna, ja to pre tu moju vnučku, vnuka urobím, že skúsim rozmýšľať, že čo mi to títo páni v oblekoch rozprávajú, na rozdiel od kolegov, ktorí tu boli deň predtým.“ Hovoria o nejakej zodpovednosti, o zodpovednom plánovaní, o nejakej schopnosti vyhrať a uspieť, najlepšom a tak. Možno, ja stále som idealista. To je, že keď definujeme, konečne sa dostanem k tomu skutočnému príbehu, pre koho pracujeme.
Potom je dôležité si definovať, kto pracuje, kto napríklad vypracovával tento návrh štátneho rozpočtu, kto ho vypracoval a kto bude zabezpečovať jeho plnenie v čase a v priestore. A znova budem citovať zdroj. Pán Kňažko spomenul kaviárových socialistov. Mne sa strašne páči ten výraz. On je taký malebný. A sedí. Nesedí v tom, ako to povedal on, že teda všetci v strane SMER sú kaviároví socialisti, lebo ja si nemyslím, že všetci v strane SMER sú kaviároví socialisti. Ja si dokonca dovolím tvrdiť, že v strane SMER sú skutoční socialisti. Je tam určité promile moderných európskych socialistov. Potom tam je naozaj veľa kaviárových socialistov, ktorí nemajú tú francúzsku noblesu tých francúzskych kaviárových socialistov, ale majú tú takú našskosť v sebe, ktorú nebudem pre túto chvíľu rozoberať. A potom, žiaľ, sú tam, a sú jasne identifikovateľní aj tu v pléne, ľudia na úrovni proletársko-boľševického vnímania chodu spoločnosti a princípov, neváhajúc znárodniť, neváhajúc vojsť niekomu do domu a povedať: „Toto nám daj, toto si rozdelíme.“ Dokonca ma napadá slovo, a, pardon, prepytujem, luza. Toto sú také tri základné prúdy v strane SMER, ktoré ja identifikujem. Otázka stojí, ktorý ako je silný a ktorý ako kedy v čase a priestore bude mať navrch a ako silno sa ktorý z nich bude podieľať na tvorbe rozpočtu. Ja bez toho, aby som si tu chcel robiť nejaké body u pána ministra, ešte by som bol na pomere toho, či je skutočný socialista alebo možno aj v kategórii toho promile moderného európskeho socialistu. V tom aj to pre túto chvíľu platí. Otázka je, ako sa dokáže vysporiadať s tým, čo sa u neho deje.
A teraz poviem ten skutočný príbeh, vážení, nebudem dlhý. Predstavte si niekde v horách, v Karpatoch jeden opustený areál, v ktorom je jeden vychudnutý pes, sem-tam raz za týždeň tam príde jeden správca, sem-tam tam ľudia z dediny ukradnú nejaké hrozno, nejaký stromček vykopú, takto ten areál funguje, patrí univerzite, ktorá zaň ročne má v nákladoch cca 400 tisíc korún. Toľko ju stojí. A pokračujem ďalej. Všimne si to jeden človek, ktorý by povedal, že je možné tam vytvoriť nejaký areál, pokúša sa u vlastníka vybaviť, či im ho neprenajmú, vzhľadom na okolnosti a na to, že oprášil sa záujem, vyhlásia verejnú súťaž a ten jeden človek, ktorý si to všimol, vyhrá tú verejnú súťaž s najvyššou ponukou, avšak nebol ten správny, ktorý mal vyhrať, takže zrušia verejnú súťaž, naveľa, naveľa tomu človeku prenájmu ten areál, a to cca za cenu toho, koľko tú univerzitu ten areál doteraz stál. A teraz? Po určitom čase sa z toho areálu stalo stredisko, kde chodia ľudia, v sezóne je to niekde na úrovni pomaly na DPH a odvodoch niekde 10 tisíc eur za mesiac, čo príde do štátu, robí tam sezónne cca 10 – 12 ľudí. Čiže zoberte si jedno nastavenie. Čiže univerzita má z verejných zdrojov, to znamená, z tých zdrojov, z ktorých mali učiť žiakov, lebo musela platiť prevádzku areálu, ktorý nevyužívala, mínus 400, teraz má plus 400. Čiže de facto je v pluse, rozdiel je tu skoro 800, môže zlepšiť výučbu, môže robiť, čo chce, štát dostáva na odvodoch a daniach peniaze, robí tam 12 ľudí a ešte tam chodia aj tisíce detí, veľa detí, no proste chodí tam veľa ľudí. Čo sa však nestane v tejto krajine? V tejto krajine zasvietia oči luze, ktorá sa pokúsi na tom úspechu parazitovať. Akým spôsobom? Cez Jahnátka vybaví, aby zablokovali cestu prístupovú k tomu areálu. To tu bolo, nakoniec to tu stiahli. Ešte o tom bude reč. Ale to je menej podstatné ako iná vec. SMER sem dotiahne človeka, ktorý je vysokoškolský profesor, ktorý spomínal v jednej faktickej úplne nenáležite k celej prejednávanej problematike to. A narážal na toho človeka, ktorý si to prenajal. A prenajal si to na 15 rokov. A teraz počúvajte dobre. To je tá filozofia. A povedal, že univerzita nemôže brať, lebo si to prenajal, dotácie. Rozumiete tomu? Keby povedal, univerzita nemôže robiť projekty, nemôže ja neviem čo učiť, teda môže to robiť, pretože stále to v zmluve je, že aj teraz tam môže prebiehať výučba. On nespomenul projekt, ale dotácie. To je filozofia, to je ten váš svet, to je svet tej luzy. A ten človek nabúrava tú zmluvu. A tá luza by sa nerozpakovala to urobiť tak, že mu zrušia tú zmluvu, univerzitu znova bude platiť tých, bude to toľko stáť. Niekto si vybaví, však je tu, nejaké dotácie, tie si rozdelia medzi sebou. To je ten svet váš, nie všetkých. To je tá filozofia prístupu. To je tá filozofia zodpovednosti. Prosím vás, keď zabudnete na závisť, ja viem, že vás opantáva, ale rozožiera vám žalúdok, pozrite sa takýmito očami. Dajte si to na misku váh. Keď vám nezáleží na univerzite, čer to ber. Keď vám nezáleží na štáte, čer to ber. Ale 12 ľudí tam robí. A to je tá filozofia, ako vy nastavujete, ako vy chcete spravovať tento štát, čo mu chcete ponúknuť. Chcete mu ponúknuť filozofiu, budeme brať dotácie? To je to, o čom som hovoril, že v rozpočte musia sledovať jeden cieľ udržateľnosti, či sa to dá udržať.
Čiže, nie je to, pán minister, ako ste vy včera to povedali, že ja tu budem filozofovať o rozpočtoch vo výhľade na 50 rokov. Toto sú filozofické nastavenia vo výhľade na 2 – 3 roky, lebo sa nedá fungovať systémom, bránia dotácii. Dá sa fungovať systémom vytvárania hodnôt. A tie sa potom zdaňujú. Nepripúšťajte si, ľudia, to, čo vám, chcú povedať, že je to ťažké. Nie je to ťažké. Ono je to v zásade jednoduché. Musíte niečo vytvoriť, to vytvorené zdaniť a potom to prerozdeliť. Je to fakt plus-mínus jednoduché. Taký guru akvizícií, avšak niektorí ho môžu spochybňovať, americký, však špičkový manažér vyhodnocoval pri akvizícii, ja som to čítal 20 rokov dozadu, ja neviem, koľko dávno to je, to, že keď akvirujú u niekoho, tak vyhodnocujú teda produkt, majetok a firemnú kultúru. A som si vtedy povedal, na čo je tam firemná kultúra, to je zásadne nepodstatné oproti majetku. A pokiaľ sa firemná kultúra nestotožňuje s firemnou kultúrou tej spoločnosti, tak oni aj napriek tým iným ukazovateľom povedali nie. Firemná kultúra, atmosféra spoločnosti, stranícka kultúra je mimoriadne dôležitá, naozaj, skutočne verte tomu. Nemôžete pripustiť túto kultúru alebo atmosféru toho, že budete brať dotácie. To pripustite, že chcete vytvoriť rozpočet, ktorý bude udržateľný, v ktorom najlepší uspeje. A už nejdem o tomto filozofovať, možno v tej druhej časti ani nevystúpim. Mňa to fakt uráža, už som dal dneska dva procedurálne návrhy. Dehonestuje to ten parlament. Štábna kultúra šuviks, Mandela šuviks, celé je to zlé, celé je to smutné. Tu ste nechali v pohotovosti pána Blahu, pani Hufkovú. Proste takto to nefunguje.
Skončím. Ešte raz poviem, že štátny rozpočet je v zásade jednoduchá vec, dôležité je, kto ho robí, v akej firemnej kultúre sa robí a kto sú tí ľudia, ktorí budú zabezpečovať to, aby sa vykonával, lebo vás môžu oklamať tak, že na papier dajú všeličo, ale v tej realizácii to dopadne úplne ináč. Pokiaľ v strane SMER prevládnu tí ľudia, ktorí vyznávajú kultúru, budeme brať dotácie, a tým končím, aj keď je piatok, adventný čas, tak Pán Boh ochraňuj túto krajinu. Ďakujem vám veľmi pekne.