39. schôdza

Ja by som chcel zareagovať na tú záverečnú sentenciu vo vystúpení pána poslanca Kaníka, keď hovoril o tom, ako to vnímajú ľudia možno na ulici, keď sa ich opýtate, čo sa stalo 28. októbra. Ja som si to náhodou vyskúšal so svojím 19-ročným synom, o chvíľu bude mať 19 rokov, je štvrták na obchodnej akadémii. A tak sme pozerali v nedeľu večer, aký dobrý program pripravuje Česká televízia na 28. októbra. A hovorila o tom, že je to sviatočný deň. Tak som ho tak večer vyskúšal. A pýtam, že prečo je štátny sviatok 28. októbra v Českej republike. Bolo ticho, nuž sa ho pýtam, niekedy bol aj u nás, no nevieš, čo sa stalo 28. októbra 1918. No bola chvíľa ticha a potom už sa tak začínal zapínať a hovorí mi, že 11. novembra 1918 sa skončila prvá svetová vojna. To ma potešilo ako človeka, ktorý ľúbi históriu, že chytil jeden dátum. Ale ten 28. október sme potom museli veľmi krvopotne dolovať, kým sme prišli na to, že vznikla Česko-slovenská republika. Ani páru nemá o tom mládež. A ako ospravedlnenie mi na to syn povedal, že no veď dejepis sme mali len v prvom a druhom ročníku na strednej škole, veď už ho nemáme dva roky, že prečo ho také skúšam.
Takže, dámy a páni, my sa tu môžeme ďalej puristicky hrať na 28. októbri alebo 30. októbri, ale rozhodne si myslím, že omnoho dôležitejšie by bolo, aby o tom mladí ľudia vedeli. A možno keď tu bude štátny sviatok, si to pripomenú aspoň tým, že je voľno, tak sa zamyslia nad tým, prečo to je, keď v televízii o tom budú rozprávať.
A podobne si myslím, že aj 1. september, pred chvíľou som tu o tom diskutoval, by bol omnoho užitočnejší, keby napríklad deti predsa len nastúpili do školy 1. septembra, lebo by to nebol štátny sviatok, ale v rámci tej slávnosti prvého dňa v škole, by 30 minút venovali všetci tomu, že by hovorili o tom, že je to deň Ústavy, ktorá bola prijatá v roku1992, Slovenskej republiky. Myslím si, že by to bolo omnoho užitočnejšie ako to, že je to štátny sviatok... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi podpisujem to, čo teraz nakoniec povedal Vilo Novotný, má absolútnu pravdu. Aj ústave by sme urobili omnoho väčšiu službu, keby sa ten prvý deň v škole naozaj tomu venovala aspoň tá hodinka alebo proste dostatočný čas, ako keď húževnato sa tvárime, že ju oslavujeme počas štátneho sviatku, ale je to absolútne nefunkčné. A, naopak, prizeráme sa na to a kľúčový dátum, na základe ktorého sme sa postupne dostali do dnešnej Slovenskej republiky a do dnešných dní, si absolútne ani nepripomíname a absolútne naň zabúdame. A to je naozaj veľká škoda.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, uvediem možno len pár impresií k tomu, čo doteraz odznelo. Ja principiálne nemám s tým návrhom problém o to viac, že mojou rodnou vlasťou, či chcem alebo nechcem, je Česko-Slovensko, teda štátny útvar, ktorý dneska nejestvuje.
Trošičku pri tých diskusiách som si uvedomil jednak ten amatérsky alebo insitný rozmer historiografie, ale on nie je, by som povedal, veľmi objektívny ani v oficiálnej historiografii vysokého akademického okruhu. Ešte vždy prežívajú na jednej strane rezíduá ideologického vnímania. A preto napríklad komunisti môžu interpretovať Slovenské národné povstanie ako svoj biznis alebo svoju akciu významnú.
Samozrejme, pretrváva, a si to uvedomujem aj pri tejto diskusii, aj konfesionálne vnímaná, a preto teda aj konfesionálne deformovaná historiografia. Paradoxne som si to všimol pri vystúpení Vila Novotného, keď s pátosom im vlastným a s pátosom, ktorý prislúcha aj tomuto výročiu, aj osobe Milana Rastislava Štefánika, ako snahu nájsť akýsi rodokmeň, sa vrátil k štúrovcom. Prekáža mi na tejto diskusii to, ako sa chronicky, a nebudem hovoriť, z akých dôvodov to je, zabúda na predštúrovskú emancipačnú ideológiu a osobnosti, ktoré v nej participovali, či to je Jozef Ignác Bajza, či to je Ján Baltazár Magin, či je to slovenské učené tovarišstvo, Bernolák, Hollý, ak mám povedať najvýznamnejšie osobnosti. A to som naozaj len veľmi amatérsky do toho načrel.
Navrhovateľ kolega Kaník hovoril o štvorlístku významných štátotvorných udalostí, o Prvej Česko-slovenskej republike, Slovenskom národnom povstaní, 17. novembri a vzniku moderného slovenského štátu. Keby sme boli poctiví v tejto pyramíde emancipačných snáh, čo ako kontroverzných, by sme nemali zabudnúť ani na vojnový slovenský štát. Akokoľvek ho interpretujeme a napriek tomu, čo všetko o ňom vieme a čo vieme o kontexte a zložitosti na začiatku druhej svetovej vojny, v ktorom tento štátny útvar vznikal, či chceme alebo nechceme, patrí do emancipačného procesu slovenského národa. Čiže nehovorím, aby to bolo päťlístok, ale keď máme byť poctiví, musíme povedať, že napriek tým negatívam, ktoré priniesol, patrí do tejto pyramídy.
Ďalšia taká vec, ktorá má význam v tej emancipačnej pyramíde, je federácia z roku 1968. Predsa len nejakým iným spôsobom redefinovala vzťah Slovákov a Čechov. Ja si myslím, významným spôsobom, možno na vrub politického odmäku a Pražskej jari, že došlo aj k takémuto ústavnoprávnemu posunu, ktorý tu takisto nebol spomínaný.
Do tohto obrazu akýchsi emancipačných snáh a konfliktov, aj Jožko Viskupič o tom veľmi dobre hovoril, ten čechoslovakistický, ten národnostný a ten nacionalistický pohľad na problematiku, dodnes to naozaj komplikuje vnímanie. A spôsobuje to nejednotu. A mal som pocit, že aj v tom jeho návrhu k tomu 30. októbru je akási túžba po harmonizácii týchto konfliktných pohľadov.
Ako detail možno ešte treba spomenúť pomlčkovú vojnu, si ju isto pamätáte zo začiatku deväťdesiatych rokov. Zápas o rozdeľovník alebo spojovník, takisto, aj keď to vyzerajú byť malicherné legislatívne veci, predsa len nejakým spôsobom posúval diskusiu o vzájomnom vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi.
Prítomný návrh by som považoval za principiálne správny, aj keď podľa mňa stavia do kontradikcie na jednej strane vznik Prvej Česko-slovenskej republiky a na druhej strane dátum prijatia modernej ústavy 1. septembra 1992. Na obidvoch týchto výročiach mám tak v povahe okrem tých pozitívnych vecí vidieť aj problémy.
Vznik Česko-slovenskej republiky okrem všetkých tých benefitov, ktoré tu boli spomínané, priniesol aj niektoré nespravodlivé procesy, za Beneša intenzívnu čechoslovakizáciu, obsadenie školského, akademického, kultúrneho priestoru českými intelektuálmi a mnoho ďalších vecí, priniesol asymetriu vývoja oboch krajín, ktoré tvorili Česko-Slovensko, na jednej strane prudkú industrializáciu Čiech, na druhej strane agrárnu zaostalosť Slovenska, a aj tie problémy, ktoré potom priniesol, charakter zahraničného obchodu, ktorým viac fandil. Alebo aj slovenské veci, slovenské produkty chodili do sveta pod českou značkou. Možno sú to len detaily, ale aj takto treba vnímať tú slávu, ku ktorej sa chceme týmto návrhom prihlásiť.
Na druhej strane je prijatie modernej ústavy. Možno si pamätáte, prvý, ktorý vyslovil predstavu, že Slováci budú mať akýsi iný priestor, inú platformu, povedal to slovami takými metaforickými o stoličke samostatnej a samostatnej hviezdičke Slovenska, bol JUDr. Čarnogurský. Chcel by som spomenúť aj preto, že v rozprave nie sme prihlásení ako klub, špecifický osud alebo pripomenúť osud hlasovania o vtedajšej ústave. Aj keď nám podsúvajú iné spôsoby, iné dôvody, principiálne išlo o to, že nikto z KDH, z tých poslancov, čo tu vtedy boli, nebol proti ústave ako najvýznamnejšiemu legislatívnemu dokumentu, štátotvornému dokumentu štátu, ale proti spôsobu jej prijímania, lebo sa prijímala v čase, keď sme boli ešte súčasťou Česko-slovenskej federatívnej republiky. Čiže bolo to trošku partizánskym spôsobom. Ale druhá, tá podstatnejšia vec je, že napriek tomu, že tá ústava bola moderná, predsa len inkorporovala niektoré legislatívne normy, ktoré pre kresťana boli aj eticky, aj morálne hodnotovo neprijateľné.
Smutné je to, čo nasledovalo.
A chcel by som to trošku demonštrovať bez toho, že by som chcel zdržiavať túto diskusiu, na osude môjho otca, ktorý v tom čase bol poslancom Národnej rady. Po tom hlasovaní večer, ako mal zvykom, išiel do kostola na svätú omšu a stala sa taká divná vec v prostredí chrámu, že mu osoba, staršia pani, ktorá ho poznala, lebo boli všetci KDH-ci vtedy v médiách, ako hlasujú. Tak keď potom išiel od svätého prijímania a ona išla na sväté prijímanie, tak mu napľula pod nohy. To bola prvá taká nepríjemnosť.
Druhá nepríjemnosť bola ešte v čase, keď bol otec v Bratislave, mama mala nočný telefonát. A ten sa opakoval vždycky v čase, keď otec nebol doma, s jedinou vetou, že skapeš. Párkrát sa vtedy stalo, že otcovi roztĺkli schránku poštovú v činžiaku, kde býval. A od roku 2002, paradoxne 10 rokov temer kontinuálne, možno každého štvrťroka sa stávalo, že niekto otcov Wartburg, ktorý parkoval pod činžiakom, polieval kyselinou. Kyselinou bol poliaty aj 20. marca 2002, kvôli čomu otec nešiel autom, išiel to nahlásiť na políciu, ktorá ako vždy nič nevyšetrila. A keďže mal auto poliate kyselinou, tak do ambulancie k bratovi išiel peši a už sa nevrátil, na priechode pre chodcov ho zrazilo auto.
Spomínam to len preto, že keď sa hovorí o tom a navrhuje to kolega Kaník, aby sa ustanovil štátnym sviatkom 28. október a aby sa do nižšej úrovne dalo výročie ústavy, tak že keď si uvedomujem všetky tieto veci, ktoré to prinieslo, či je až tak veľmi pri tej ústave čo oslavovať, a na druhej strane, si myslím, že by sa to nemalo robiť týmto spôsobom, že napriek všetkému, koľko zla a desať rokov trvajúcej vojny to prinieslo, to bol predsa len krok pozitívnym smerom. A bol by som rád, keby zostalo zachované aj výročie ústavy ako štátny sviatok.
Druhá vec je, že tá istá ústava, a predsa len som za ňu, sa v tom roku 1992 a po vzniku Slovenskej republiky stala nielen ústavou, ale aj zástavou a rúškom na kolosálnu rabovačku, ktorá v dejinách Slovenska nemá obdobu, že pod tým nacionálnym náterom sa dali skryť všetky zbojníctva a nástup mafiánskeho kapitalizmu najhrubšieho, najhrubšieho rangu. Napriek tomu si myslím, že nie je to riešenie najšťastnejšie.
Posledná vec. Spomína sa osoba Milana Rastislava Štefánika. Ja myslím, že to je aj taká pasca tohto návrhu, že sa snažíme získať alebo nejaké konotácie, alebo pozitívne emócie vo vzťahu k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Ja myslím, že nikoho z tohto poslaneckého zboru netreba presviedčať o tom, kto Milan Rastislav Štefánik bol, aký je jeho význam. Ja osobne, lebo to tu nezaznelo, ani kolega Novotný v tom curriculum Milana Rastislava Štefánika to nespomenul, mám najradšej, ale to je možno môj problém alebo vzťah k jednej epizóde zo Štefánikovho života, a rád to dodám úplne na záver, jeho pobyt na Tahiti a Markézach. Jemu sa tam podarilo stretnúť s Paulom Gauguinom. A po Gauguinovi, ako viete z európskych múzeí, zostali fantastické obrazy tahitských žien a dievčat, takisto ako zostali po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi úžasné dokumentárne fotografie s tou istou matériou. Takže prinajmenšom toto by som doplnil do obrazu života Milana Rastislava Štefánika.
Nakoniec skôr asi vyjadrenie, že, samozrejme, ako človek, ktorý sa narodil v Česko-Slovensku, budem za návrh hlasovať napriek tomu, že mi v tej diskusii chýba poctivá historiografia, bez ideológie, bez konfesionálnych predsudkov, s väčšou mierou objektivity, aj napriek tomu, že je tam návrh, ktorý je kontradiktórny, aby výročie ústavy nebolo štátnym sviatkom. Ďakujem.

Rozumiem tomu symbolizmu, ktorý si historicky vyjadril, že teda ešte nejaké dátumy treba doplniť. A preto by som sa možno pozrel aj na tento zákonodarný zbor, pretože si spomínal, ja som o tom tiež náznakom čosi dal, 17. november. A možno aj pre tých študentov, čo sedia hore, je podľa mňa hanbou, že na chodbe pri teraz tej tlačovej miestnosti, kde sú míľniky historické Slovenskej republiky, je rok 1968, dlhá medzera a rok 1993. My v Národnej rade si po dvadsiatich piatich rokoch doteraz nevieme uctiť, že teda bol tu míľnik 17. november. A preto okrem toho aj tento nápis, na ktorý sa tu často dívame, ktorý si tak nejako oblapil teraz, si myslím, má byť presne naopak, že tá Národná rada pri tej Slovenskej republike má byť opačne. To sú tie symboly, na ktoré ako keby sme nemali citlivosť, a preto ti rozumiem, čo vlastne hovoríš, lebo ten posledný symbolický moment je, že sme teraz v tom roku, keď do tejto Národnej rady môžu byť volení ľudia, ktorí sa narodili v Slovenskej republike, doteraz sme tu všetci sa narodili v Česko-Slovensku, pretože toto bude ten dvadsiaty prvý rok, ktorý hovorí o tom, že môžu využiť pasívne volebné právo a nechať sa zvoliť, takže možno aj symbolizmus, že narodení v Česko-Slovensku budú nielen tí, ktorí sedia v Národnej rade, lebo už sa sem možno dostanú aj mladí poslanci, ktorí budú mať vek 21 a 22 rokov, ktorí sa nie, ako ty hovoríš, narodili v Česko-Slovensku, ale v Slovenskej republike, lebo doteraz sme tu všetci takí.

Priznám sa, že v tom vystúpení ma aj niekoľko veci udivilo, ale budiž. Počas cesty národa dejinami, pokiaľ sa jedná o desaťročia, stáročia, sa vyskytne nesmierne veľa udalostí, pozitívnych aj negatívnych a tých negatívnych spravidla viac. To tak jednoducho chodí, že kým sa udeje niečo pozitívne, tak sa najprv stane veľa negatívneho, všelijaké zlé rozhodnutia, slepé uličky, odbočky, návraty, jedno s druhým. Ale aj tieto negatívne skúsenosti majú svoju pozitívnu stránku veci, že sa ukážu, že to bol omyl a že sa jednoducho národ, ľudia môžu z toho poučiť. Ale nevyhlasujú sa za štátne sviatky. Takže spomienku na slovenský vojnový štát v kontexte ako významnej udalosti vnímam, že, áno, negatívna skúsenosť, negatívne rozhodnutie sa ukázalo pre budúcnosť ako poučenie pre nasledovníkov, že netreba ísť touto cestou, jedine až v takomto význame.
A kolega Kvasnička tak povedal o Štefánikovi aj pri tom pobyte na Tahiti a tak ďalej rôzne veci. Ale ja sa pýtam, čo my konkrétne môžeme urobiť pre neho, pre jeho odkaz, pre jeho spomienku, pre to, aby sa na neho nezabudlo. O to tu dnes ide. Z nás si ho môže nejako sem-tam spomenúť každý, niekto vôbec, niekto nejako. Ale tu ide o to, čo my môžeme urobiť pre to, aby sa na túto významnú postavu nezabudlo a aby sa jej dostalo patričného ocenenia a aby to vnímal celý národ. To je otázka.
A posledná prekvapivá vec. O konfesionalite v tom návrhu nie je ani slovo. My tam o náboženskom zaradení nikoho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Žasnem. Fakt keď chcete, aby niekto oprášil ten napadaný prach, tak vytiahnete ťažkú tému. Už dneska od rána kolega rozdáva aj s tým odznačikom SDKÚ rozhovory a hromí, divie tu za Štefánika. Viete, mne je to ľúto. Keď ste mali novelu stavebného zákona, keď ste mali poľnohospodársku pôdu, nebol tu nikto taký. Prosím vás, tuná pán Novotný spraví nám pomaly z toho historické. Ja som chodil do školy. Verte tomu. Dneska je Google, ja si to všetko tam viem prečítať. Akú hodnotu má vystúpenie, kde pätnásť minút niekto číta z histórie, z dejepisu. Ja to nechápem. Kto chce, si to pozrie. Ja žasnem. Proste venujte sa tomu. Ste tu schválili zákon stavebný, ja viem, že je ťažké si to naštudovať. Ľahšie je točiť furt dokola to isté, furt dokola to isté, furt to isté dokola a tváriť sa ako spasiteľ. Prepáčte, pán kolega, vyprovokovali ste ma, vystúpim k tomu a verte tomu, že nebudem zdieľny s týmto vaším návrhom. Prosím vás, máme päť štátnych sviatkov, desať dní pracovného pokoja, sedemnásť pamätných dní, nechajte už tieto veci na pokoj. Boli tu iní géniovia, ktorí si zmysleli, že idú hľadať sochu Márie Terézie na Dunaji, ktorá už dávno nie je. Kvôli tomu sa znásilňovali tak, že všetky noviny to hľadali, policajti hľadali kúsky sochy Márie Terézie a chceli to vymeniť za sochu Ľudovíta Štúra. Prosím vás, to sú presne tie excesy, keď už nič nepomáha, keď si ma už nikto nevšimne, tak vytiahnem nejakú hromotĺcku tému a na tom si ma niekto hádam všimne. Je to takto celé zlé.

Ďakujem pekne. Ja sa chcem poďakovať pánovi spravodajcovi Kvasničkovi, že sa trošku od Ľudovíta Štúra možno dostal ďalej v dejinách. No nechcel som robiť až taký veľký exkurz, ale určite treba spomenúť aj bernolákovskú generáciu a možno aj významných slovenských dejateľov a činiteľov z obdobia pred Ľudovítom Štúrom. Ja som toho Ľudovíta Štúra vytiahol preto, lebo chcel som niekde začať. A myslím si, že národnopolitický program, ktorý bol prítomný v slovenskej spoločnosti, poviem, pred prvou svetovou vojnou, bol ten program, ktorý sa formuloval niekde v tých meruôsmych rokoch. Určite som vo svojom vystúpení, ty si na to narážal, nehovoril o Andrejovi Hlinkovi, aj pán poslanec Mikloško na to narážal, ale, samozrejme, jeho zásluhy na vzniku samostatného slovenského štátu, Slovenskej republiky alebo slovenskej samostatnosti, sú neodškriepiteľné. Nie nadarmo je to otec národa, akokoľvek sa to niekomu páči alebo nie. Ale k tomu je len možno krátka poznámka. Máme takú vlastnosť my Slováci, že väčšinou zvykneme tak politicky hodnotiť s nejakým odstupom historické osobnosti. Výsledkom toho je, že máme veľmi chudobné dejiny, aj keď ich máme veľmi bohaté, lebo ku každej historickej osobnosti máme nejakú výhradu.
Tá moja druhá poznámka je, že veľmi pekne ďakujem pánovi spravodajcovi Kvasničkovi, že spomenul vznik Slovenskej socialistickej republiky a Českej socialistickej republiky ústavným zákonom č. 143/1968 Zb., ktorý bol schválený 28. októbra 1968, lebo akokoľvek to bolo spojené s nejakou ideológiou, bol to ďalší významný krok na ceste k vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
A moja posledná poznámka k tým fotografiám a maľbám. No nie nadarmo sa to obdobie prelomu 19. a 20. storočia označuje vo Francúzsku ako belle époque.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega, nakoniec to aj sám priznal, v časti svojho vystúpenia sa podľa mňa dopustil takého drobného prehrešku, že máme tendenciu hodnotiť nejakú udalosť podľa toho, čo sa potom aj v jej dôsledku dialo. Ale hodnotiť vznik Česko-slovenskej republiky vo svetle prudkej industrializácie českých zemí, čo je, mimochodom, nonsens, pretože české zeme boli industrializované i bez Česko-slovenskej republiky, boli najindustriálnejšou časťou Rakúsko-Uhorska (Železiarne a oceliarne na Kladne, vo Vítkoviciach stáli. Škodovka, ČKD, Kolben-Daněk, Zbrojovka Brno boli vrcholové technické závody Európy.), teda hovoriť, že sa potom odohrala prudká industrializácia, je fakticky nonsens. Ale hlavne tí ľudia, ktorí prišli do Martina a ktorí v Prahe vyhlásili republiku, neručia potom za liehové aféry a za korupčné aféry, presne tak ako Slovenská republika, ktorá sa zrodila, neručí za zmarené referendá, únosy prezidentských synov a všetky svinstvá, ktoré sa potom odohrali, pretože treba povedať, že sa odohrali veľmi často z vôle zástupcov, ktorí sa stali zástupcami z vôle ľudu. Ale samotný akt predsa nemôže za to, čo sa potom stalo. A je našou vlastnosťou, že s obľubou potom zozadu, od konca hodnotíme, že teda vlastne toto všetko sa začalo týmto. No nezačalo sa to týmto. Začalo sa to tými, ktorí to páchali. Ale samotný začiatok nemôžeme viniť z koncov. Takže v tomto zmysle nemôžeme hovoriť o problémoch, ktoré nastali v dôsledku 28. októbra, pretože keby nebol prišiel, tak sme v Uhorsku a, samozrejme, mnohé z problémov by sme nemali.

Mne sa páčil príspevok kolegu Kvasničku. Naozaj bol zaujímavý aj nový. Ja len chcem pripomenúť ten rok 1992, že to nebol ľahký rok. Pamätáte sa na zvrchovanosť, pamätáte sa na ústavu, pamätáte sa na to, ako to bolo vtedy na Balkáne, zvrchovanosť, ústavu, referendum a potom dlhú vojnu, kde padli státisíce mŕtvych? Čiže to nebolo, že tu sa o tom hlasovalo. Ale ten trend to malo. Pamätáte sa na nacionalistov, ktorí naraz vystúpili po roku 1989, bude tomu 25 rokov, naraz červenú farbu nahradili alebo pridali k nej modrú a bielu, vyskakovali kdekade? Pamätáte sa na zákon matičný a vládny, tuná v starej budove aký cirkus okolo toho bol? Dneska si na to už nikto nespomenie. Pamätáte sa na ústavu, keď proste nacionalisti, ale aj HZDS, celú spoločnosť mimoriadne spolarizovali, mimoriadne útočne nadávali na tých, ktorí boli trocha iného názoru. Čiže postaviť sa vtedy s nimi do jedného šíku proste sa v podstate nedalo, lebo vás odtiaľ s kameňmi a neviem ako odohnali, by som povedal. Čiže pripomínam trocha tieto ťažké časy.
A poznámka maličká len tak pre históriu. V Ríme sme chceli na Palazzo Colonna, kde Štefánik často navštevoval Giulianu Benzoni, pamätnú tabuľu. Ale tamojší majiteľ nám odkázal a povedal, že to nie je možné, pretože boli iba snúbenci, a nie manželia. Čiže žiadna tabuľa tam nemôže byť. Takže neviem, koľko tabúľ by zmizlo zo Slovenska, keby sme túto zásadu prijali. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega, súhlasím s prevažnou väčšinou toho, čo ste hovorili, a zvlášť sa dotknem tej časti, kde ste hovorili, a zdieľam ten istý súhlas, že Štefánik je pasca tohto návrhu. Je to pravda. Kolegovia, ktorí to predkladajú už neviem koľkáty raz, jednoducho zneužívajú odkaz Štefánika možno na to, aby si ich znova začali ľudia všímať.
A poviem len to, čo som už povedal pri predchádzajúcom. V čase keď SDĽ bola tu v parlamente, bola koaličná. Nebohý Peter Bohunický predložil návrh zákona, aby 28. október bol štátnym sviatkom. Mali ste možnosť vtedy ako koaliční poslanci aj vaši predchodcovia vašich politických strán to schváliť, mohli ste to schváliť. Neschválili ste to. Prečo ste to neschválili?
A včera som videl v televízii, ako dvaja zástupcovia SDKÚ – DS kládli vence k soche Štefánika za prítomnosti kamier a len takú maličkosť by som sa opýtal. Ja od roku 1990 som chodil pravidelne pred pamätník pred Slovenské národné múzeum s mojimi priateľmi, kde sme dávali vence nie, kytičky len preto, že ja si ten deň vážim. Vážil som si ho, vážim a vždy si ho vážiť budem, ale nikdy nedospejem k tomu, aby som to zneužil. A toto mi nepripadá nič iné, len to, že chcete niečo zneužiť. Ďakujem pekne.