44. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem predkladateľom za tento návrh zákona, ktorý možno viac symbolicky ako prakticky, ale predsa významne prispieva k lepšiemu vyrovnaniu sa s našou minulosťou. Tento návrh a jeho predkladatelia a predkladateľky stoja na strane spravodlivosti, čo je vždy dôležité.
A chcem sa poďakovať aj kolegovi Osuskému, že nám svojím príspevkom taktiež oživil pamäť a pripomenul to, že akékoľvek rozhodnutie prijaté v tejto sále až po úroveň jednotlivého poslanca a poslankyne je dôležité a vystavuje nám zrkadlo, a to nielen pred súčasnosťou, ale aj pred budúcnosťou. A hovorím to, samozrejme, aj preto, že o chvíľu budeme opäť vystavení tejto výzve a budeme toto svedectvo pred týmto zrkadlom v súvislosti s týmto návrhom zákona predkladať.
A do tretice sa chcem poďakovať útlej veľkej žene Vierke Dubačovej a kolektívu jej spolupracovníkov a spolupracovníčok, ktoré včera v Banskej Bystrici zorganizovali naozaj vynikajúce a dojímavé apelatívne podujatie v predvečer Medzinárodného dňa ľudských práv pod výstižným názvom Pocta ľudskosti.
A úplne na záver len celkom stručne a lakonicky konštatujem, že bude mi cťou tento návrh zákona podporiť. Vyzývam k tomu aj vás ostatných. Ďakujem pekne.

Pekne ďakujem. Ďakujem aj pánovi poslancovi Kaníkovi aj božiemu nástroju pánovi poslancovi Osuskému za podporu a slová, ktoré naozaj dobre padnú, lebo nevidím nejako veľmi radostne blízku budúcnosť.
Ale možno to, pán Osuský, nepotrebujete, ale váš starý otec, myslím, sa z vás teší teraz. Ale to je len tak na okraj.
Ale opätovne poslancov strany SMER, lebo neboli tu, keď som to hovorila prvýkrát, prosím ako naozaj jedna z tých, čo tiež nosia to žlté tričko s nápisom: „Odpustili sme, ale nezabudneme.“ Prosím vás, pustite ten zákon do druhého čítania. A celkom by ma potešilo, keby tu niekto z vás aspoň faktickou poznámkou zareagoval. Je jasné, že asi sa mi nesplní toto želanie. Ale myslím si, tak ako povedal pán poslanec Brocka, bol by to úžasný príspevok Národnej rady Slovenskej republiky, vyjadrenie ku Dňu ľudských práv, aby naše oslavy všelijakých výročí neboli len o rautoch. Ďakujem vám.

Ďakujem, pán podpredseda. Viete, v tejto chvíli tento návrh zákona už ani natoľko nie je o náprave krívd ako skôr o symbolickom akte, pretože mnohí tí, ktorí trpeli, dnes už nie sú medzi nami a dokonca už ani mnohí ich potomkovia nie sú medzi nami. Ja chcem povedať, že tých pokusov bolo tu v Národnej rade viac, ale, žiaľ, tak ako povedal rečník pán Osuský, Národná rada vždy bola tak zostavená, že nebola schopná prijať takýto návrh zákona. A prial by som si, aby aspoň tento symbolický akt sme urobili. Celkom iste podporím tento návrh zákona. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Chcem povedať, že prijatie tohto zákona je určite symbolické, je symbolom, ale myslím si, že môže to byť viac, ak do toho zapojíme aj svoje vnútorné postoje. Môže to byť aj taký akt pokánia, pretože pokánie je predpokladom odpustenia. To znamená, že prijímame zodpovednosť za svoje chyby, za krivdy, na ktorých sme sa podieľali. A odpustenie pokladám za dôležité. Preto pokladám za dôležitý aj tento akt pokánia a symbolický akt.
Chcem naozaj teraz s plnou vážnosťou vyzvať, aby aj poslanci Národnej rady vrátane tých vládnych otvorili svoje srdcia pri tom hlasovaní a aby dali šancu tomuto návrhu prejsť do druhého čítania, aby sme mohli hovoriť o ňom ďalej, aby sa to dnes neskončilo. Máme advent, svietia nám tu adventné sviece, vyzýva nás hlas adventných kazateľov, aby sme pripravili svoje srdcia pre príchod Spasiteľa. A myslím, že je dobrý čas, aby sme urobili to, čo je naozaj iba takým aktom dobrej mysle, dobrej vôle, dali šancu, aby sme o tomto zákone mohli hovoriť ďalej. Špeciálne zdôrazňujem to slovo „mohli“, pretože verím, že hoci máme dnes vládu jednej strany, že je to iné, ako keď bola pri moci v minulosti jedna strana, že táto jedna strana je iná, že ju tvoria ľudia, ktorí naozaj dokážu uvažovať ľudsky a demokraticky a ktorí majú ochotu a dobrú vôľu, aby sme otvorili dvere týmto veciam, možnosť baviť sa o nich aj ďalej, nie zrovna na Deň ľudských práv ich stopnúť nejakým zdržaním sa alebo byť proti nim. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem reagovať na to slovné spojenie, že ku slobode sme prišli strašne lacno. No nie je to tak, tá sloboda bola príliš drahá. Ak by sme si naivne mysleli, že to bolo tým štrnganím na tých uliciach v tom roku 1989, tak to by bol veľký omyl. To by bol veľký omyl a to by bolo naozaj to veľmi lacné. Ale to nebola tá cena. Nebol pád komunizmu to, že sme štrngali na uliciach kľúčmi, ale to boli leopoldovské väznice plné politických väzňov. To je tá obeta. To je tá obeta a obete, ktoré tam boli. To boli tie uránové bane v Jáchymove. Tam boli väznení tí politickí väzni a to bolo v tých päťdesiatych rokoch, ktoré boli veľmi ťažké a veľmi komplikované. A ja si dovolím povedať, že naša sloboda a vykúpenie bola cena krvi a cena životov mnohých životov a mnohých obetí a bolo to veľmi veľa ľudí, ktorí priniesli tú najvyššiu obeť. A to bol život, ľudský život. Stáť na strane spravodlivosti nie je ľahké, je to vždycky komplikované. A boli ľudia práve v minulosti a to bolo ešte pred rokom 1989, ktorí boli ochotní vystúpiť na tú Golgotu svojho života tak, že priniesli to najcennejšie, čo mali. A to bol ľudský život. Ja by som poprosil, aby sme tu tak nerozprávali, že vlastne štrnganie na uliciach, to bola tá cena alebo to bolo to lacné vykúpenie našej slobody. Nebolo to tak. Nedá sa s tým súhlasiť. Áno, Dnes je deň ľudských práv, dnešnú dobu žijeme takú, že za ľudské práva už dokážeme kdečo schovávať. Dneska je to prekrúcanie slov a hodnôt. Veľakrát ma to veľmi mrzí, že sa to takto robí.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, pán poslanec Kuffa, ak ste počúvali zhruba aspoň to, čo som hovoril, tak iste uznáte, že sotva vám z toho mohlo vyjsť, že je mojím názorom to, čo si ale inak, celkom otvorene poviem, myslí mnoho ľudí, že hrdinským štrnganím na námestí oni tu niečo vybojovali. Takže to nie je, samozrejme, môj názor. A ak ste ma počúvali, tak vám muselo byť jasné, že ak hovorím o Zdenke Schelingovej a doktorke Milade Horákovej, takže asi nehovorím o lacnote. Ale sú mŕtve, aj jedna, aj druhá. A mnohí z nich sú mŕtvi, ale mnohí živí si, naopak, myslia, že to vybojovali. A v tom bola pointa toho príbehu. Ak ste ju nepochopili, tak som sa vám ju teraz snažil vysvetliť.
A všetkým ostatným kolegom ďakujem.
A musím povedať, že ak prijmeme tento zákon, čo si želám, a som presvedčený, že i moji priatelia zo strany SaS budú zaň hlasovať, tak snímeme hriechy našich predchodcov, ktorí sedeli v týchto laviciach a ktorí obdobné dobré a potrebné zákony neprijali. A bude tak, dá Boh, s našimi menami spojené to, že sme toto sňatie hriechov urobili, pretože tým, že parlament je obrazom svojich občanov snímame ich hriechy za tých občanov, ktorí volili tak, že tieto zákony nemohli prechádzať. Vyslovujem nádej v mene obetí i v mene tých, ktorí na tie obete nechcú zabudnúť, že takýmto hlasovaním tie hriechy aspoň trochu a v malom, v malom kúsku snímeme.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, prosím vás, my sme naozaj taká zvláštna krajina, neviem, z vás ktorí si to všimli a ktorí si to nevšimli, mali sme 25. výročie novembra. Tým, ktorí si to nevšimli, to prípadne pripomínam. A najväčšou hviezdou z pohľadu poskytnutých rozhovorov bol vtedy generál Lorenc. Dokonca si vyslúžil titulok v jednom týždenníku, profilový rozhovor v jednom denníku. Naozaj to bolo milené, ale v úvodzovkách. My sme naozaj zvláštna krajina, hej, my sme krajina, ktorá nedokázala pomenovať vo svojom hlavnom meste jednu mizernú malú ulicu po niečom, čo by súviselo s našou históriou. V Bratislave nemáte ulicu obetí komunizmu, nemáte ulicu okupácie v roku 1968, nemáte ulicu pripomínajúcu 17. november 1989. Je to drobná výčitka radným. V Prešove, myslím, majú ulicu 17. novembra. Viete, v Krakove majú ulicu Palacha. Je v Krakove a v Bratislave nemáme ulicu Palacha. Viete, my naozaj sa bojíme pozrieť sa do zrkadla, lebo to zrkadlo nám povie pravdu, čo sme zač. No proste každý je z nás tak trošku tým poznačený. Čiže možno preto sa bojíme nazvať takto nejakú ulicu. V Bratislave máme ulicu Piatu, Deviatu, Broskyňovú, Jantárovú, neviem akú mizernú ulicu, úplne obludné názvy a neboli sme schopní dať iný názov.
Ja som 17. 11. 2012 blokoval symbolicky vstup do objektu, v ktorom býva generál Lorenc. Dva roky dozadu sme mali protest. Nebol som tam sám výnimočne, lebo poväčšine to býva niekedy s účasťou slabé, ale pre túto chvíľu nás tam bolo relatívne dosť, ktorí sme sa zmohli na to, že sme symbolicky zablokovali generálovi Lorencovi vstup do jeho domu. Zmyslom toho bolo upozorniť a jemu ukázať, aké to je, nedostať sa z domu, aké to je, keď sú pod jeho oknami policajné autá, lebo však tú akciu strážili policajné autá, vtedy aj deklarovať dve požiadavky. A z tých požiadaviek bola jedna, aby sa aspoň nejaká jedna malá mizerná ulica volala tak, aby to pripomínalo tie udalosti, a druhá požiadavka, aby sa v prvom kroku zverejnili výšky dôchodkov čelných predstaviteľov ŠtB. A ja som vytrvalý, tak tieto dve požiadavky skôr či neskôr budú splnené. Aj Bratislava raz bude mať ulicu, ktorá si pripomenie 17. november.
Viete ja som v niečom možno radikálny. Ja by som premenoval Koziu ulicu, tam, kde býva generál Lorenc, na ulicu Obetí komunizmu. Keby to bolo na mne, tak by som ju tak premenoval. Ulicu Boženy Nemcovej, myslím, tam býval Biľak, by som ja bez problémov premenoval na ulicu Okupácie v roku 1968. (Reakcia z pléna.) Je to Timravina ulica, pardon. Ale pripúšťam, že som v tomto možno radikálnejší ako iní, ale keď už niekde vznikne nejaká mizerná malá ulica a niekto povie, že sa má volať Deviata, prečo niekde na tých poslaneckých, zastupiteľstvách, neviem, ako sa tvoria názvy ulíc, nejaká názvoslovná komisia nepovie: „Pozor, vážení, nemáme toto, dajme to tam.“ Tu normálne žasnem. A možno by som bol aj s tým spokojný, lebo viem, že niekde síce tam človek možno za celý život nepríde do tej ulice, ale viem, že existuje, lebo to je symbolická hodnota toho. Takže tam, si myslím, nás ešte kus roboty čaká. A verím, že skôr či neskôr sa k tomu dopracujeme, bolo by to výrazom úcty, a skôr či neskôr sa dopracujeme aj k tomuto zákonu.
Tu to bolo agendou kolegov. A ja som im to nemal za zlé. Však ja som to tu aj podporil. Už neviem presne, ako sa volal ten zákon o protifašistických bojovníkoch, kde sú teda tie náhrady finančné, 70 rokov je od SNP. Čiže trvalo to 70 rokov. A dúfam, že schválenie tohto návrhu zákona, ktorý hovorí o odškodnení protikomunistických, nie protifašistických bojovníkov, nebude trvať 70 rokov a že to o niečo skrátime. Tam by som teda sa za to prihováral, že by to možno bolo vcelku pozitívne, ale, viete, ťažko v krajine, ktorá sa takto správa, v krajine, ktorá nevie nazvať ulicu, v krajine, ktorá, teraz si prihrejem moju polievočku, prepáčte, nevie spraviť jedno mizerné, mizerné múzeum, nevie spraviť pamätnú izbu, nevie spraviť nič také.
Na vašu hanbu, na hanbu všetkých som ja urobil súkromné Múzeum 17. novembra. Viete, čo to je? To je aj vašou vizitkou, to je vizitkou tohto štátu, vizitkou ľudí, establishmentu za 25. rokov tohto všetkého, že ste neboli toho schopní, že tu je niekde súkromné múzeum. Keď sa rozhodnem, že ho otvorím, tak ho otvorím, že ho zatvorím, tak ho zatvorím, že tam zhasnem, tak tam zhasnem. Viete, to je vašou vizitkou. Naschvál to hovorím, naschvál to budem akcentovať, že to je súkromné múzeum. A v angličtine to predstavujem aj na Námestí SNP. Viete nie je niekde v Tešedíkove, nechcem sa dotknúť Tešedíkova, je tam, kde má byť, je na Námestí SNP. A nazvali sme to tam Ako sme bojovali za svoju slobodu. A je to súkromné múzeum. Keď ma nahneváte, tak zavriem ho, keď ma nenahneváte, tak ho nechám otvorené. Je to proste o tom, čo sme zač. Je to fakt o tom, že to dosvedčuje to, že sme to takto dopracovali. Nikomu to ani nepríde čudné, páni Želiezka s Kolesíkom sa usmievajú. Majú svoj svet. Ich svet funguje stále proste. Pokiaľ sa to nenaruší, to je betón, to proste funguje. Ja viem, že to tak funguje. Vážení, ale raz možno príde iná generácia, si to možno všimne. Viete, toto je ťažké v tejto krajine. Čiže som už aj ja trošku skeptický, ale verím, že niekto, kto môže niečo urobiť, urobí pre to niečo, aby sa to zmenilo.
Viete, ťažko v krajine, kde nemáte hrdinov, ťažko v krajine, v ktorej hrdinstvo je držanie jednodňovej hladovky. Viete, to tu niekde bolo, že idú držať sériovú hladovku jednodňovú. A oni to mali teda akože hrdinstvo. No naozaj ťažko v takej krajine, viete, keď príbehy skutočných hrdinov nepredstavujeme. Kto vie niečo o Jurkovi a Krčmérym? Viete, ich príbehy kto pozná? Ja viem, že ich tu poznáme. Ale v škole kto ich pozná? Choďte sa deviatakov, ôsmakov spýtať, choďte sa na strednú spýtať na to, poznajú tam rapera Ega. Ja viem, koho tam oni poznajú a nepoznajú, ale to je to, že my tie príbehy nepredstavujeme. A potom je hrdinstvom držanie jednodňovej hladovky.
Nebudem vás zdržiavať, ale jednu poznámku ešte poviem. Z vás niektorí vedia, niektorí nevedia, ja som tu už bol pri dvoch alebo troch správach o ÚPN. To je trápenie, čisté trápenie, ako vás to nezaujíma, ako to nikoho nezaujíma, hej, že proste ja som bol dvakrát na odovzdávaní tých cien. A tam keby som chcel byť protivný, tak by som mohol byť protivný, kto sa v polke odovzdávania cien zdvihne a odíde, je to neúctivé. A tam si človek uvedomí, napríklad pri tom poslednom odovzdávaní cien teraz to bolo pekné v Zrkadlovej sále, čo je hrdinstvo, viete, že za nejaký svoj názor som ochotný niečo urobiť. Prosím vás, za peniaze nie ste ochotní tu sedieť. Kde máte tú krásavicu z toho Kežmarku, ktorá sa ráno v piatok napíše pred deviatou do prezenčky a odcupitká sadnúť si do čierneho bavoráka. Kde ju máte? Boli ľudia, ktorí za svoj názor išli sedieť a vydržali to, a vy tu nie ste ochotní za peniaze sedieť. Prosím vás, tak ako môžete v tejto krajine niečo urobiť, ako môžete v tejto krajine prijať takýto zákon? No pre túto chvíľu to nie je možné. A vyzerá to tak, že nadlho to tak nebude. ÚPN si pohadzujete, prosím vás, Počiatek tým pohadzuje teraz na Miletičke, chúďatá niekde majú, veď ich dajte do Tešedíkova, však ich dajte neviem kde, do Karlovky, do nejakého bytu. Ja viem, že by vám to nevadilo, ja viem, že tu to nikomu nevadí, kde je ÚPN. Viete, to je to, pri tom odovzdávaní cien kto bol, kto nebol, tam si uvedomíte, čo je hodnota hrdinstva, kto sú hrdinovia, kto nie sú hrdinovia.
Prosím vás, vážení kolegovia, skôr, či neskôr tento zákon v tomto parlamente prijatý bude, len verím, že to nebude trvať 70 rokov. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, kolega Hlina, na adresu zastupiteľov toľkoto. 100 metrov od vchodu do budovy Úradu vlády stojí socha človeka, ktorého nosnou kvalifikáciou je to, že bol zakladajúci člen KSČ. Inak o ňom veľa neviem. Tá socha je slušná výtvarne. Je teraz súkromná iniciatíva, ktorá chce dopraviť z Berlína do Bratislavy kus Berlínskeho múru. Na ten kus Berlínskeho múru má byť pripojený historický odkaz amerického prezidenta Ronalda Reagana: „Strhnite ten múr, mister Gorbačov.“ Stalo sa toto: Chceli sme ten pomník postaviť na mieste, kde stojí Marek Čulen. Pravda je, že akási komisia pre rozmiestňovanie pomníkov s tým nesúhlasí. Chcel by som vidieť zloženie tej komisie, zaujímalo by ma to zdôvodnenie. Na rozdiel od Ústavného súdu svoje rozhodnutia možno ani nezdôvodňuje, možno zdôvodňuje, to by som si tiež rád prečítal, pokúsim sa po tom popátrať.
A pokiaľ ide o nazývanie ulíc, keď sa ten malý parčík pred Notre Dame, kde je pamätník oslobodenia Bratislavy, pri Carltone a filharmónii mal nazvať, tak som bol za vtedajším primátorom Ďurkovským. Ja evanjelik augsburského vyznania som mu povedal, že toto námestie treba nazvať Námestím statočných, lebo tam sa nechali ľudia kropiť z vodných diel, a prípadne vyhadzovať perspektívne zo zamestnania a zo štúdií, za to, že ukázali statočnosť. Je to zvláštne, že to hovoril evanjelik rímskemu katolíkovi, ale koniec príbehu taký bol ten, že to námestie tento názov nedostalo. Všetka česť Eugenovi Suchoňovi, po kom sa volá, ale ten mohol dostať svoje námestie inde.

Ďakujem. Ja by som chcel vyzdvihnúť v tejto súvislosti, čo sa týka pamätných názvov ulíc a námestí, Žilinu, kde námestie, na ktorom stojí mestský úrad, sa volá Námestie obetí komunizmu, čo pokladám za veľmi vhodné a za dobrý príklad aj pre naše hlavné mesto. Ďakujem.

Počúval som tu niekoľko tvojich prejavov a teraz mám trošičku strach, aj keď viem, že to nebude tak, ako keby si bol trošku rezignovaný. A hovoril si, asi tri alebo štyrikrát si mávol rukou. A myslím si, že nie je čas proste na mávanie rukou. A viem, že si jeden z tých, ktorí ak sa do niečoho zahryznú, tak to pôjde ďalej. Preto aj v tomto duchu sa chcem poďakovať obom kolegyniam, ktoré predkladajú tento návrh zákona, pretože tieto maličké kamienky tej mozaiky tú spoločnosť vedia potlačiť ďalej.
Mňa v tomto duchu, tak ako si hovoril o tých námestiach o tej pamäti, o ÚPN, o zabúdaní histórie, napadajú dva výroky, snáď mi pán profesor Kuklica odpustí, keďže budú v latinčine. A jeden z nich hovorí: Honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere. (Čestne žiť, nikomu neškodiť a dať každému, čo jeho jest.) To je aj zmyslom tohto návrhu, pretože sa vraví: Fiat iustitia pereat mundus. (Čiže spravodlivosť nakoniec zvíťazí, aj keď celý svet padne.) Preto si myslím, že predkladanie tohto návrhu zákona dokola hrabe niekde. A to sa volá svedomie. Ak sa raz svedomie 76 ľudí sediacich v tomto pléne pohne, tak predpokladám, že nikto nebude mať nič proti tomu, ak odškodníme obete a potrestáme vinníkov. Toto je zmyslom návrhu zákona. Ďakujem.