48. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. No ja som tiež celkom rada, že pán kolega spomenul a teda možno aj trošku s odľahčenou formou poukázal na to, ako to v tých čakárňach funguje alebo nefunguje a možno aj, ako to bude fungovať, pretože od rána o tom hovoríme, najprv na výbore, teraz tu v pléne a jediné argumenty, ktoré počúvam od, či už od poslancov alebo pána ministra na tému prednostného objednávania, je to, že je to všetko len o nejakom manažmente pacienta a že je to len o tom nájsť vo vačku telefón a zavolať tomu lekárovi a všetko ostatné potom bude fungovať.
No, priznám sa, ani sa mi nechcelo na túto tému diskutovať, lebo to je, to je niečo tak absurdné, že je to naozaj len o tomto a že to nie je jadrová fyzika, zorganizovať pacienta na konkrétnu hodinu, že sa mi naozaj na to nechcelo reagovať. Ale naozaj to nie je o tom a pokiaľ tie ordinácie, lekári a sestričky nebudú motivovaní ľudí objednávať na konkrétnu hodinu, je to pre nich nad rámec aktivita, administratíva, ktorú jednoducho nebudú ochotní robiť.
Dneska som tu započula aj takú poznámku, že je to potom o ochote toho lekára. No ale, veď je tu kopa pacientov, ktorí nechcú čakať na nejakú potenciálnu ochotu lekára. Jednoducho, keď si nejakú službu riadne zaplatia, riadne transparentne zaplatia, odvedú do pokladne stanovenú sumu podľa platného verejného cenníka, tak tam končí nejaká, nejaká, proste túžba po nejakej ochote lekára. Jednoducho, ak raz máte platenú službu, chcete, viete, môžete si ju zaplatiť, tak si ju jednoducho zaplatíte a nemusíte čakať na nejakú, na nejakú ochotu. A presne o tomto to je. Na jednej strane je tu dopyt po nejakých službách a na druhej strane je tu ponuka po nejakých službách. A teraz príde štát a povie, nie, medzi týmito dvomi subjektmi jednoducho táto transakcia neprebehne. Veď to nemá žiadnu logiku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na to chcem upozorniť, že naozaj, kolegovia, si šijete na seba bič. Lebo teraz, keď pôjdete k lekárovi a raz tam pôjde každý, hej, raz tam pôjde každý. Každý bude chcieť prípadne ísť k tomu dobrému, nebude chcieť tam dlho čakať a ak niektorí aj máte aj trebárs prípadne tvár a nejaký ten charakter, tak nechcete byť ako bezcharakterný chrapúň, že sa predbehnete, hej? Tak doteraz ste mali možnosť, že ste tu mali únikový modul, že ste si to zaplatili. Teraz ho nemáte. Teraz ho nemáte, i keď máte známeho toho lekára. Teraz musíte zavolať, musíte sa zmanažovať, ten lekár musí vedieť byť manažérom, to znamená, že nemanažuje len vás, aby ste sa nedostali do tej polohy, že nikoho iného nevie zmanažovať, iba vás, to môže byť potom aj zvláštne. Hej? Aj v malom mestečku, aj vo veľkom meste, že aha, pozri, poslanca vedel zmanažovať na určitý čas, ale ja keď som volal, povedal, že sa to nedá. Čiže aj lekár si bude musieť dávať pozor v dnešnej dobe. Tu ešte nie je Severná Kórea, i keď sa tam blížime.
Čiže proste, sami ste si ušili na seba bič. Tí, ktorí tam budete chodiť, budete musieť si dávať pozor. Naozaj si budete musieť dávať pozor, ak chcete. Podľa mňa, aj to bolo o niečo noblesnejšie v tom, že ste si to zaplatili. Som si to zaplatil, nemusím sa. Aj tak to niekomu prišlo možno blbé, slušnejšiemu, sa predbehnúť. Ale mohol povedať, aj tí ľudia si povedali, dobre, predbehol sa, ale zaplatil. Teraz nemôžte nikto povedať. Teraz sa len predbehnete na chrapúňa. Na chrapúňa sa predbehnete a budete ešte hovoriť, že jak ste sa zmanažovali. Nechcem sa už opakovať, ušili a ušijete si na seba bič, ktorý sa vám vráti. Raz tam všetci pôjdete, raz sa tam, nechcem povedať, že všetci stretneme, ale raz niekto tam, všetci tam raz prídete. Nie sme všetci na tom tak, že budeme chodiť do Rakúska, kde nás nikto nevidí. Nie sú také ambulancie, kde sa dá aj zadnými dverami, kde vás nikto nevidí. Raz budete musieť ísť okolo tých ľudí a budete sa im musieť pozrieť do očí.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Aj keď teda nevidím pána ministra, ale dobre, tak, aby sme sa nezdržiavali.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister tu nemusí byť, vzhľadom na to, že rokujeme o vrátenom návrhu.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
Dobre, dobre, bez problémov ako, budem to rešpektovať. Chcem povedať toto. V poslednom čase vy, vládnuca strana SMER, predkladáte a samozrejme aj si schvaľujete množstvo zákonov alebo takých zmien, ktoré sú výsledkom takého veľmi sofistikovaného lobingu určitých finančných skupín alebo rôznych zbohatlíkov, oligarchov a podobne.
Keďže tu hovoríme o zákone, ktorý sa týka rezortu zdravotníctva, aby som nezdržiaval, poviem len jeden príklad a to je pracovná zdravotná služba. Vieme, tí, čo sa trošku orientujeme v tejto oblasti, ja teda trošku, pretože sa nezaoberám profesionálne rezortom zdravotníctva, respektíve problematikou zdravotníctva, vieme, že v našom zdravotníctve pôsobí jedna významná finančná skupina, ktorá pokiaľ ide o pracovnú zdravotnú službu, má v tejto oblasti svoje pomerne rozsiahle zámery a je samozrejme v ich záujme, aby pracovná zdravotná služba bola čo najširšia a postihovala čo najviac ľudí, ktorí sú zamestnancami, respektíve ktorí podnikajú. Preto tu opakovane ministerka zdravotníctva predložila dvakrát za sebou návrh novely zákona o ochrane verejného zdravia. Prvý stiahla, druhý sa presadil po už, už za účasti aj ministra Čisláka, ak si dobre pamätám, kedy sa tá pracovná zdravotná služba plošne zaviedla pre všetkých ľudí, aj pre, aj pre zamestnancov, ktorí sú v kategórii rizika jedna, to znamená žiadne riziko ohrozenia chorobou z povolania alebo nejakým následkom, pracovným úrazom a podobne u nich vlastne nehrozí. Ale ten zamestnávateľ si musí nejakým spôsobom zabezpečiť pracovnú zdravotnú službu. Áno, dá sa to riešiť relatívne lacno cez bezpečnostného technika, ale kto chce, si to vie zabezpečiť aj relatívne drahou pracovnou zdravotnou službou, ktorú mu napríklad zabezpečí táto jedna finančná skupina, ktorá pôsobí v našom zdravotníctve a ktorú vlastne všetci dobre poznáme.
Čiže napríklad Slovenská pošta bude znova investovať do zdravia svojich zamestnancov neuveriteľne vysoké sumy, znie to veľmi pekne, poslanci za stranu SMER, ktorí nie sú možno zorientovaní v tejto problematike, ktorým je vysvetlené, že to je dobré, lebo to je v rámci zdravia zamestnancov, budú uspokojení, že schválili dobrý zákon, pretože zamestnanci budú lepšie strážení pred zdravotnými rizikami. Ale celé je to o takomto tichom tuneli peňazí z verejných rozpočtov, z rozpočtu štátu, lebo tá Slovenská pošta je štátny podnik. A takýmto spôsobom táto finančná skupina dostane nejaké zdroje, ktoré by pritom vôbec tam tiecť nemuseli. A takto to urobia v ďalších štátnych firmách a takto to budú musieť urobiť v ďalších firmách. Jednoducho taký malý slovenský tunelík, taký, akých je tu v poslednom čase veľa.
No a teraz k týmto poplatkom, k týmto poplatkom v zdravotníctve, respektíve k tomu rušeniu. Ono to vyzerá strašne pekne a vy to viete samozrejme strašne pekne predať, že sa rušia poplatky za to prednostné alebo časované objednanie u lekára, že je to sociálne, lebo tí, ktorí na to nemajú, teraz sa budú môcť tiež bezplatne objednať u lekára, veď predsa existuje tu ten pojem manažovanie pacienta. To je všetko úplne krásne, ale realita v praxi je a bude iná, čo myslím, dostatočne vysvetlil môj predrečník pán kolega Hlina, ako to bude vyzerať s tým manažovaním pacienta.
Ja poviem svoju osobnú skúsenosť, aby bolo jasné, o čo ide a jasné je to mnohým z vás, len si to nechcete pripustiť. Ja osobne, pán Hlina na mne nemusí nič testovať, lebo ja sa osobne veľmi rád priznám, teda veľmi rád priznám, pretože tak to je. Ja osobne som veľa rokov, neviem, či desať alebo pätnásť v súkromnom zdravotníckom zariadení. Prečo som tam? No preto, lebo sa mi to zdá aj byť, že tak fajn, veď predsa, ak teda mám na to nejaké prostriedky, tak ich v prvom rade investujem do vzdelania svojich detí a v druhom rade ich investujem do zdravia svojej rodiny. To sú pre mňa dve priority, ktoré uznávam vo svojom živote. Čiže ak teda mám nejaké peniaze, tak som ich dal do toho, že si platím poplatok sebe, svojej rodine, svojim deťom, niektorým, nie všetkým, mám ich päť, za to, aby sme mali komfort v prípade nejakého vyšetrenia, v prípade nejakého ochorenia a podobne. To súkromné zariadenie je z princípu postavené na tom, že človek príde a objedná sa na to vyšetrenie na konkrétny deň, na konkrétnu hodinu a keď potom na to vyšetrenie príde, tak možno symbolicky čaká pätnásť, dvadsať, tridsať minút, pokým sa ukončí ten predošlý pacient, ale potom ide na radu bez nejakého trojhodinového čakania. A preto som tam, preto som tam.
Moja najmladšia dcéra, ktorá má štyri mesiace, nie je prihlásená do takéhoto súkromného zdravotníckeho zariadenia a chodíme s ňou na vyšetrenia ku klasickej, neviem, či to poviem správne, lebo som laik, ku klasickej štátnej lekárke. Ona, tuším, nie je štátna, je súkromná, ale funguje to nejako inak, ako tie veľké kamenné súkromné zariadenia. Čiže je to lekárka, ktorá má masu pacientov. Lekári, ktorí tu sedia, veľmi dobre vedia, že pediatrov je málo a tie čakárne sú preplnené. Táto pani lekárka má 75 rokov, ešte stále ordinuje. Možno bude už končiť a budeme teda musieť riešiť tú situáciu nejako inak, už len z tohto dôvodu, ale čo je podstatné, ona sa snaží manažovať pacienta, ale nie tak, ako hovoril pán Hlina, čo jej teda kvitujem a dávam pred ňou klobúk dole, ale manažuje toho pacienta minimálne v tom našom prípade tak, že tá, tie vyšetrenia tých malých detičiek, tých novorodencov, ktoré teda musia byť raz mesačne, alebo tak nejako, musí tam byť to očkovanie, má na to vyhradené hodiny a nám osobne pridelila niečo ako časenku. Bez toho, že by sme za to platili. Čiže to je ten ideálny stav, o ktorom vy hovoríte, že tak ako ja, tak isto ako iní ľudia, ktorí naozaj sú v ťažkej sociálnej situácii, majú malé dieťa, majú novorodené dieťa, tak majú pridelený v podstate presný čas a prídu do tej ambulancie a tam teda by sa mali vyšetriť bez nejakého veľkého čakania.
Bol som teda s malou dcérou pred dvomi týždňami na takomto vyšetrení, mali sme časenku na 10.15 hod., čakali sme, čakali sme do 11.30 hod., pokým sme sa dostali na radu. Pretože napriek tomu všetkému sa tam jednoducho stála, respektíve sedela rada a čakali sme v poradí. Pretože ona jednoducho nestíhala. Pretože aj pri všetkej snahe a pri všetkej úcte, ktorú pred ňou mám, mala tých pacientov, tých malých detí tak veľa, že to skrátka nestíhala, ak chcela tie výkony, tie ošetrenia, tie očkovania urobiť, urobiť kvalitne. Čiže čakali sme hodinu a štvrť. Ja som bol týždeň predtým sám u seba, so sebou, čakal som pol hodinu v tom súkromnom zariadení.
Pointa celého tohto vášho návrhu je v tom, aby ste nahnali pacientov, ktorí na to majú nejaký ten peniaz, nemusia to byť milionári, ale ktorí majú tých 100 alebo 200 euro ročne na to, aby si zaplatili poplatok v súkromnom zariadení, aby tam išli. Aby tam išli. Pretože ak niekto z ľudí, ktorý dnes chodí ku štátnemu lekárovi, ktorý si teda nejakým spôsobom dohodne za ten poplatok časované ošetrenie, ak toto prestane fungovať, napriek tomu, že s tým lekárom je spokojný, napriek tomu, že ten lekár sa snaží aj o to manažovanie pacienta a tým naozaj férovým spôsobom, výsledok tohto všetkého bude, že možno stovky, možno tisíce ľudí na Slovensku si uvedomia, že čas, ktorý je pre nich vysoká hodnota a ktorý je pre nich drahý, budú strácať čakaním v ambulanciách viac ako doteraz. Jednoducho takto to bude a títo ľudia, ktorí na to majú tých 100 euro alebo 150 euro ročne, alebo koľko to stojí, si zaplatia svoju účasť ako pacienta v týchto súkromných zariadeniach, z ktorých, z ktorých mnohé sú ešte zatiaľ vcelku prázdne. A ktoré, no, ktoré vznikajú ako na bežiacom páse, pretože finančné skupiny už dávno zistili, že zdravotníctvo, to je naozaj biznis a najviac v podmienkach, aké sú v slovenskom zdravotníctve na Slovensku, lebo je to tak, ako to jednoducho je.
Čiže toto opatrenie, ktoré navonok vyzerá veľmi páčivo, veľmi sociálne, na prospech pacientov, možno naozaj aj na prospech niektorých pacientov aj bude, lebo nebudú platiť u tých férových lekárov, možno u niektorých to bude tak, ako hovoril pán Hlina, ale obávam sa, že v pozadí toho všetkého je záujem nahnať ďalších klientov do súkromných zariadení, ktoré patria buď nejakým oligarchom alebo nejakým finančným skupinám. To je podľa môjho názoru cieľ tohto veľmi páčivého a veľmi ľúbivého zákona.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja skúsim to zhrnúť. Sme takí, akí sme. V Číne sa naučili stáť v rade, my sa nenaučíme stáť v rade a vieme, ako to tam funguje, respektíve jak to nefunguje. Bolo jedno opatrenie, že pre tých, ktorí teda sa ponáhľali a voči tým, ktorí tam už sedeli od šiestej, to bolo nefér, tak si to svoje ponáhľanie mohli zaplatiť. A javilo sa to aspoň, aspoň ako trošku spravodlivé, lebo tí ľudia si povedali: "Síce ma predbehol, ale aspoň zaplatil." Zajtrajším hlasovaním sa v ambulanciách v zásade nič nezmení. V ambulanciách to zostane tak, jak to bolo doteraz. Budú tam zvláštnou zhodou náhod ľudia, ktorí budú mať statusové postavenie, budú znova predbiehať tých ostatných, len už nebude v tom ten prvok, aký-taký prvok spravodlivosti. To znamená, tí ľudia si nebudú môcť povedať, že aspoň niečo tej nemocnici zaplatil.
A to chcem povedať, vážení, tak už keď nič, už zahlasujte, však to je, hovorím, ja by som bol najradšej, keby sme to nemuseli mať, keby sme boli slušnou krajinou, kde sa stojí v rade, kde sa nechodí do čakárne len tak podebatovať. Lebo to je tiež pravda, že niekto tam ide len tak trošku podebatovať, no a už, keď je tam, tak sa aj nechá vyšetriť a popri tom zdržiava. K tomu sa my možno raz dopracujeme. Ale teraz vieme, kde žijeme. Javilo to aké-také známky spravodlivosti, zajtrajším dňom si, poslanci, dávajte veľký pozor, a na to chcem upozorniť, aj pacienti v čakárňach, dávajte si veľký pozor po prijatí platnosti účinnosti tohto zákona, kto koho kedy predbehne, lebo už to nie je za to, že si zaplatil, už to je za to, že to urobil buď teda skutočne, že to manažovanie, len potom aj vy musíte sa vedieť zmanažovať, to si potom prípadne odskúšajte, alebo to urobil na chrapúňa. To znamená, na to, čo teda bežne sme, ale vieme to tu všelijako schovať. Naozaj je to, potom poviem.

Ďakujem pekne. Keď sa začalo debatovať o poplatkoch v zdravotníctve, tak človek si myslel, že hú, konečne sa urobí poriadok. Preto som aj sa tešila na to, že zavedie strana SMER poriadok v platení poplatkov. Mohlo sa to urobiť rôznymi spôsobmi. Podľa mňa úplne by bolo stačilo, keby sa obmedzili, tak ako bolo pôvodne aj v pôvodnom zámere, obmedzili niektoré poplatky, stanovili by sa možno maximálne výšky, možno by sa určilo časové obmedzenie, kedy sa dá priplatiť za objednanie na termín, aby to nebolo rozhádzané, aby ľudia vedeli, kedy môžu prísť bez toho, aby ich ktokoľvek predbehol, alebo teda s časenkou obehol, ale podľa mňa toto by bolo oveľa spravodlivejšie nastavené, ako to, s čím prišiel naozaj v pozmeňováku pán poslanec Blanár.
Som za to, aby ľudia mali možnosť ísť bez poplatku k lekárovi. To je úplne samozrejmé, ale rovnako si myslím, tak ako tu bolo spomínané pánom poslancom Mihálom, pani poslankyňou Šípošovou, Hlinom, proste všetkými, ktorí vystúpili, že pravidlá je dôležité, aby sa vytvárali a aby sa potom podľa nich aj chovalo. Zdá sa mi úplne bezúčelné to, čo táto novela nakoniec prinesie. Prinesie ešte väčší chaos a ľuďom neprinesie nič pozitívne.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, nový zákon o knižniciach nahrádza doteraz platný knižničný zákon. Tá doterajšia právna úprava, môžem to povedať tak, bola na svoju dobu pokroková, lebo právna podstata nastavenia výkonov činnosti knižníc nebola v priebehu 14 rokov menená. Prostredie, v ktorom knižnice svoju činnosť vykonávajú, najmä nástup moderných informačných a komunikačných technológií, potreby, na ktoré musia knižnice operatívne reagovať, nevyhnutnosť prispôsobovania sa svetovým smerovaniam, si však postupne vyžiadali zmeny, rozšírenie a novú úpravu právneho stavu.
Ak teda dovolíte, stručne, čo je cieľom predloženého návrhu zákona. Predovšetkým komplexnejšie vymedziť predmet úpravy, základné pojmy a základnú odbornú knihovnícku terminológiu, ktorá zohľadňuje súčasné formy a spôsoby výkonu odborných knižničných činností. Ďalej v nevyhnutnej miere upraviť a spresniť ustanovenia týkajúce sa zriaďovania a zakladania knižníc, vrátane práv a povinností zriaďovateľov alebo zakladateľov knižníc a povinnosti zápisu knižnice do zoznamu knižníc Slovenskej republiky. Novo a komplexnejšie definovať zameranie, pôsobnosť a úlohy jednotlivých typov knižníc v knižničnom systéme. Doplniť, upraviť a spresniť ustanovenia týkajúce sa výkonov odborných knižničných činností, práv knižnice, postavenia odborného zamestnanca knižnice a spôsobu financovania knižnice. Upraviť postupy pri vývoze a dovoze historického knižničného dokumentu a historického knižničného fondu a zjednotiť tento systém s ostatnými systémami mobility hnuteľných súčastí kultúrneho dedičstva. Redefinovať povinnosti ministerstva kultúry pri výkone štátnej správy v oblasti knižníc a ochrany historických knižničných dokumentov a historických knižničných fondov. A napokon zaviesť štátny odborný dohľad a kontrolu za porušenie povinností, ktoré sú v návrhu zákona definované.
Okrem toho sa návrhom zákona zároveň novelizuje zákon o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty, a to z dôvodu terminologickej úpravy obsiahnutia všetkých foriem vizuálneho umenia, ktoré tvoria zbierkové fondy galérií, potreby spresnenia a jednoznačného vymedzenia expozície a výstavy ako foriem sprístupňovania výstupov múzeí a galérií smerom k verejnosti.
Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.
Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015 od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Dobrý deň, pán minister. Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Nový knižničný zákon obsahuje preformulované definície činnosti vzhľadom aj na autorský zákon. Ide o licenčné dojednania o výpožičkách, osirelé a obchodne nezastúpené miesta, ktoré sa dostali do tej novelizácie, ktorú sme schvaľovali tu, ale aj všetky odporúčania medzinárodných knihovníckych organizácií. Naozaj aktualizuje definície pojmov a činností vzhľadom na modernizáciu knižnično-informačnej infraštruktúry a nových technológií. Má presah na viaceré sektory, okrem knižníc aj na múzeá a galérie. A vzhľadom na rôznorodosť zbierok a príbuznosť foriem prezentácia je v týchto, v týchto sektoroch, dopĺňa teda medzi, dopĺňa aj pre národné múzejné a galerijné inštitúcie. Zavádza mechanizmus štátneho odborného dohľadu, ako povedal pán minister, v rámci ktorého je určená povinnosť v súčinnosti zriaďovateľov s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky.
Celkovo teda ide o, nehovorím, že nepotrebné, ale o čisto administratívne a terminologické zmeny, v tomto prípade, čo sa týka stavu našich knižníc, nevýznamného charakteru bez finančného dopadu. Takže si musíme položiť otázku, prečo tu máme túto novelu teraz, okrem toho, že samozrejme, bolo to v pláne legislatívnych úloh vlády pre ministerstvo kultúry. V návrhu sú aj definované jednotlivé typy knižníc a postavenie odborného zamestnanca knižnice. Ale čo v tom návrhu zákona nie je, nie je tam presnejšie definovanie kvalifikačných predpokladov pre riadiacich pracovníkov knižníc konkrétne tak, aby bolo aj legislatívne podložené úsilie o využitie personálneho potenciálu absolventov s knihovníckym vzdelaním. My totižto už máme skúsenosti v oblasti kultúry, keď sa basketbalista stal zrazu šéfom Východoslovenskej galérie. Možno preto, lebo takému vysokému človeku sa ľahšie vešajú obrazy, alebo niečo podobného. Bolo to, samozrejme, politické prianie. Vôbec máme problém ustrážiť obsadzovanie kultúrnych inštitúcií v regiónoch ľuďmi, ktorí majú na to nielen vzdelanostné, ale aj osobnostné predpoklady. A táto novela ale nevyužíva možnosť - a chcela by som sa spýtať prečo - aspoň legislatívne zabrániť takýmto excesom v oblasti knihovníctva, ktoré sa snáď vyskytujú na ostrove Curacao, ale tu by sa, v strede Európy vyskytovať nemali.
Citujem zo zákona: "Financovanie knižníc by v súlade s odporúčaniami Rady Európy malo byť všeobecnou verejnou povinnosťou. Rozpočet knižnice by mal reflektovať rastúce ceny kníh, elektronických informačných zdrojov a vplyv nových technológií." Mali sme už, a ja sedím v Národnej rade desať rokov, ale "mal by" a "malo byť" v zákone, my by sme mali mať zákon, ktorý jasne určí, čo s tým treba urobiť.
Znovu a opakovane teda narážame na problém, že nemáme redefinovanú moderne úlohu knihy v kultúrnom a spoločenskom živote Slovenska, tak ako nemáme aktualizovanú a konkretizovanú definíciu kultúry v našom živote. Máme len všeobecné vety, ktoré každý pozná a ktoré si napíšeme, pod ktorú sa môžeme všetci podpísať, ale nemáme tie priority na tých pár nasledujúcich rokov, ktoré by mohol priniesť napríklad taký zákon o knihe, ktorý by mal dosah aj na regionálne a obecné knižnice.
Priamo by som sa chcela spýtať pána ministra, v § 2 ods. 6 je veľmi správne definovaný slovacikálny dokument a v ods. 10 definovaný veľmi dobre konzervačný fond. Slovacikálne dokumenty predstavujú totižto najdôležitejšiu a nenahraditeľnú časť písomného dedičstva Slovenska a ako také musia byť chránené a aj sú chránené aj prostredníctvom tohto zákona. V minulosti sa totiž nezákonne vyvážali z územia dnešného Slovenska z politických alebo zo zištných dôvodov. Napríklad taký Fond Matice slovenskej po jej zrušení v roku 1875 prišiel o veľkú časť svojho archívu, ktorá skončila v Maďarsku, nekontrolované vývozy a presuny slovacikálnych historických knižničných dokumentov a fondov zo zabraných území po Viedenskej arbitráži, ale aj po II. svetovej vojne, keď nedostatočná legislatíva a nezáujem štátu o historické knižničné fondy a dokumenty napríklad zo šľachtických knižníc, z knižných cirkví, cirkevných rádov, náboženských spoločností, z knižníc významných vzdelancov a podobne neboli ošetrované.
Teda v záujme zvýšenej ochrany slovacikálnych dokumentov uchovávaných v konzervačných knižniciach, ktorých zákonnou povinnosťou je knižničné dokumenty nielen zhromažďovať, teda skladovať, ale ich aj, a to zdôrazňujem, konzervovať, čím sa rozumie ich čistenie, sterilizácia, deacidifikácia a reštaurovanie. Ale keď si potom prečítate § 24 ods. 2, dozviete sa, že, citujem: "Historický knižničný dokument a historický knižničný fond je možné dočasne vyviesť", tu upozorňujem na chybu, pán minister, preklep je tam "s", malo by byť "z", hej, ale to je maličkosť, "z colného územia Európskej únie podľa osobitného predpisu s predchádzajúcim súhlasom ministerstva." A tento vývoz by mal podľa ods. 3 trvať najviac dva roky od vydania súhlasu.
Moja otázka na vás, pán minister, znie: kto chce vyviezť tieto vzácne dokumenty? Kam? Do Číny? Do Japonska? Mimo colnej únie Európskej únie? Alebo do Švajčiarska? Švajčiari, vyvezieme tam ten jeden, dva, lebo v tých konzervačných knižniciach nie je veľa tých dokumentov, jeden, dva, možno tri. Naložíme ich nejako? Kto ich poistí? Kto ich vyvezie do toho Švajčiarska? Ja sa nebojím, že sa nevrátia, ale prečo ich nereštaurujeme tu? Prečo by sme ich mali vyvážať do Švajčiarska?
Tak ako som, pán minister, protestovala proti tomu pred pár rokmi, aby sme vyvážali na deacidifikáciu dokumenty do Lipska, tak pripravím do druhého čítania novelu, teda opravu tohto zákona, aby tieto, týchto pár dokumentov, ktoré nám ešte zostali v našich archívoch, aby nikdy nesmeli opustiť územie Slovenska. A prosím vás, aby ste toto podporili.
My by sme to mali reštaurovať. Už dávno vo Vrútkach, ak by bol ten plán pokračoval tak, ako bolo určené. Ja rozhodne proti tomu protestujem, pán minister, a budem teda navrhovať zmenu v tomto paragrafe.
Slovacikálne dokumenty - ako som povedala - a tieto historické knižničné dokumenty sa nachádzajú v týchto konzervačných knižniciach naozaj vo veľmi malom počte, 1-2 exempláre, a vývozom do zahraničia môžu nastať, pretože to sú krehké dokumenty. Neviem, či ste niekedy nejaký taký dokument videli. Môžu vzniknúť nezvratné straty, poškodenie alebo strata počas prepravy, vysoké náklady na poistenie, problémy, ktoré môžu vzniknúť aj neodborným alebo chybným konzervačným alebo reštaurátorským zásahom v zahraničí bez dozoru našich kurátorov. Hodnota týchto, spýtate sa ma, aká je hodnota týchto dokumentov? Ona je nevyčísliteľná a maximálne musíme eliminovať všetky riziká a ochrániť tie najcennejšie doklady nášho písomného dedičstva. Nakoniec aj zo zákona Slovenská národná knižnica je špecializovaným konzervačným a reštaurátorským pracoviskom pre písomné kultúrne dedičstvo.
Účinnosť tejto novely zákona je už 1. júla 2015. A ja sa pýtam, pán minister, kto sa to tak ponáhľa? Lebo niekto sa veľmi ponáhľa.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja by som krátko možno položil dve otázky, alebo dve základné skutočnosti, ktoré tento nový návrh zákona prináša. Čiastočne boli naznačené aj v úvodnom slove pána ministra a prvým z nich je nová možnosť alebo úprava možnosti zriaďovacej pôsobnosti knižníc a zakladanie knižníc. Týmto návrhom zákona - myslím, že je to v dôvodovej správe uvedené - sa rozširuje možnosť zriaďovania knižníc a ak to poviem ľudovo, okrem ústredných orgánov štátnej správy, respektíve samospráv, aj o knižnice, ktoré budú zriaďovať podľa osobitého predpisu iné právnické alebo teda právnické osoby. Právnická osoba, ako je to definované, myslím, že to je § 3, ak sa nemýlim, môže zriadiť knižnicu aj ako svoj organizačný útvar.
S týmto súvisí aj tá druhá otázka, čiže doteraz ako keby bola pôsobnosť Slovenskej národnej knižnice v systéme knižníc na síce vyhranenom mieste, ale teraz sa bude stávať, a to je tá otázka, Slovenská národná knižnica ako keby metodickým, organizačným, respektíve usmerňujúcim orgánom a do tej miery, že bude pôsobiť ako poradný orgán, respektíve metodický orgán pri zriaďovaní knižníc vedenými aj právnickými osobami. Tá otázka je, že vytvoríme nejakú pyramidálnu štruktúru a Slovenská národná knižnica bude niečo ako pamiatkový úrad, alebo akým presne spôsobom chce Slovenská národná knižnica vstúpiť do toho procesu, ak by teda právnická osoba, čiže z môjho pohľadu eseročka chcela zriadiť knižnicu ako svoj predmet, podľa mňa v tomto prípade podnikania.
Čiže základná a bazálna otázka je, púšťame podnikať, podnikanie alebo nový predmet do podnikania s knižničnými výpožičkami? Ak je to tak, či knižnica, Slovenská národná knižnica je ako strešným orgánom tohto procesu.
A teda druhá otázka s týmto súvisiaca, má ministerstvo - to som sa v dôvodovke nedočítal - informácie o tom, že do tohto predmetu alebo s predmetom podnikania knižníc, či existujú aj doteraz nejaké známe subjekty, možno osoby, ktoré by chceli podnikať v oblasti knihovníctva, knižničných výpožičiek, koľko ich je a či tento návrh zákona vlastne reaguje na nejakú konkrétnu potrebu, ktorá nastala z praxe, alebo či existoval reálny tlak, že právnické osoby teda budú v tomto sektore môcť pôsobiť.
Mal som pripravenú otázku aj na ten možný vývoz, ja by som chcel, keďže sme, myslím, že aj s kolegyňou Vášáryovou ešte za bývalej vlády a následne za už druhej vlády Róberta Fica predkladali návrh zákona, ktorý sa zaoberal práve vývozom, nie priamo knižničnej, ale vývozom našich kultúrnych muzeálnych artefaktov.
Takže ja v tejto zámer vítam, i keď s mnohými výhradami, ktoré moja predrečníčka hovorila, sa možno s otáznikmi pýtam úplne rovnako, do akej miery vieme s hodnotami nevyčíslenej hodnoty alebo teda s našimi knižničnými fondmi narábať tak, že sme ochotní, či už pre potreby digitalizácie alebo spracovania, možno zverejnenia, hovoriť o tom, že tento návrh zákona bude dostatočným garantom toho, aby sa nám nestalo to. Tá téma vývozu a ochrany vyvezených artefaktov súvisí, myslím, s českým prípadom, kedy v Českej republike boli artefakty vyvezené, myslím, že do Rakúska a toto sa otvorilo asi pred piatimi rokmi.
Ja si myslím, že v mnohých oblastiach ten návrh zákona sa dá privítať, preto si dovolím položiť tieto dve základné otázky a prihováram sa aj za odpoveď na to, čo hovorila moja predrečníčka, aby som zbytočne nezdržoval.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, keď som videl ten zhrozený pohľad pána Číža, tak mi dovoľte uviesť, že aby som tu teda fakt nebol za Truhlíka, že ku všetkému, tak či mám dostatočnú kvalifikáciu sa vyjadriť k zákonu o knižniciach, som bol v námestovskej knižnici vyhlásený trikrát za najlepšieho čitateľa ako malé dieťa a môj brat trikrát. Tak možno už len kvôli tomu mi nedá, naozaj, máme v rodine knižky radi, ale tak kratučko, pán minister, aspoň to vám viem sľúbiť, dobre?
Ja som si pozrel ten zákon a ja sa teším všetkému, čo pomôže na to ešte, aby sa knižky dali kde kúpiť, hej? Ja som dokonca už aj stotožnený s tým, že máte knižky vedľa bôčiku, hej, že to už, aj to je možno riešením, hej, že proste v tých hypermarketoch, aj to, že teraz som čítal aj takú zaujímavú diskusiu, že ako vlastne jedna skupina aj pomohla predaju knižiek tým, že sa dostala do supermarketov. V zásade áno, v tomto som liberálny, že môže na tom niečo byť. Možno pomôže predaju, že sa bude Evita predávať hore bez, neviem, ale všetko, keď niekto číta, je to vždycky lepšie, ako keď nečíta. I keď pravdou je, že niekedy sa čítajú, alebo vydávajú niekedy strašné hlúposti.
Takže tomu sa treba tešiť, že to bude a možno to je tá moja taká mierna obava, kto by ju nemal dneska, keď sme sa dočítali, že, a dokonca aj vy ste zareagovali, že Protimonopolný úrad v zásade nemá prečo reagovať, lebo nevie a nemá poznatky o tom, že by dochádzalo k monopolizácii niektorej v oblasti kníh. No tak to je pravda, že ja sa teda Protimonopolnému úradu ani nečudujem, lebo to by nikoho nenapadlo, hej, že je možné vytvoriť monopol aj v knihovníctve. A žiaľ, my sme taká krajina, kde sme na najlepšej ceste sa k tomu dopracovať. Tak pán minister zareagoval, že pripraví nejaký zákon o, to bude asi iný, o knižničnom fonde. Ja sa teším, neviem, čo to bude, ale nech to je, lebo mi naozaj to hrozí, že do kníhkupectva sa dostanete iba cez Riverpark. Ja neviem, viete, to, toho by som sa trošku bál. To boli, boli časy, keď bola inkvizícia, ktorá to púšťala vonku, hej, a teraz to bude púšťať, ja neviem, možno na 5. poschodí v Riverparku budú robiť editorov, toho sa trošku bojím. Čiže naozaj by sme mali nájsť tie nastavenia také, aby to fungovalo, na túto legislatívnu iniciatívu som zvedavý.
V rámci tejto, ktorú predkladáte, pán minister, dve veci sa chcem, pri dvoch sa chcem zastaviť. Trošku ma vystrašuje vzhľadom aj na tieto okolnosti, nespomínam to samoúčelne, že je tu tendencia ovládnuť ten trh, však koniec koncov prečo nie, však každému sa páči, je tam desiatka DPH, to sa dobre robí, dá sa to aj politicky zneužiť, koho knižku pred voľbami vycapíte na, to je, všetko vieme, všetko poznáme, vieme, kde žijeme, tomu rozumieme.
Čo ma vystrašilo, tá zmena formulácie, ktorá možno je nepodstatná, ale je. Lebo ak doterajší zákon hovoril o tom, že regionálne knižnice zabezpečujú na základe zmluvných vzťahov doplnenie knižničného fondu, z toho, to bolo platné aj do teraz a ide z toho určitá obava, lebo nikto nevie, či zrazu tie regionálne knižnice nezistia, že najlepšie podmienky dáva IKAR, hej a tie zmluvné záväzky sa urobia a vo všetkých tých knižniciach budú, bude, fúka celé portfólio IKAR-u. Teraz meníte, a to nehovorím, korektný som, že to bolo aj do teraz. Čiže ak to chceli, tak to mohli aj teraz. Ale teraz meníte jednu formuláciu vo financovaní tých knižníc, čo je vždycky kľúčovým bodom a tam to cizelujete v tom, že to financovanie knižníc môže byť aj z príspevkov z rozpočtu obcí na nákup knižničného fondu, ak regionálna knižnica plní funkcie mestskej knižnice. Trošku je z toho obava, lebo ak regionálna knižnica môže robiť zmluvné záväzky na to, aby sa obnovovali knižničné fondy obecných knižníc a niekto, obecné knižnice môže nahradzovať aj školská knižnica, to znamená my nehovoríme o 40 knižniciach, neviem, koľko tam teraz, som sa na to pozeral, tých obecných a školských, to sú tisícky, ešte chvalabohu sú, hej, už bohvieako kde, niekde sú pavučiny, niekde nie, ale ešte stále je to veľa. Čiže ak by sa náhodou dostal ten systém fungovania aj tam, tak či sa náhodou nezjaví nejaký príspevok rozpočtov obcí, ktorý zaviaže, proste využije sa ten mechanizmus, že ten zmluvný záväzok tej regionálnej obce môže ten knižničný fond proste vytvárať takouto formou, ktorej vy to tam, teda niekde hovoríte, že nemôže byť samozrejme knižničný fond, musíte obnovovať na základe nejakých parametrov, všetko vieme, akceptujeme, ale vieme, kde žijeme.
Mierna obava, pán minister, nemusíte ani teraz, možno v druhom čítaní si povieme, že nepodstatná a ja budem rád a ochotný tomu veriť, že nepodstatná, že to vôbec nič neznamená, vôbec nič, to nič neznamená, že nikto nebude nútiť obce vytvárať takéto fondy, posielať ich do regionálnych knižníc a regionálna knižnica na základe zmluvy s Ikarom trebárs, to bude zase tá šťastná zhoda náhod, že z desiatich deväť bude s Ikarom, nevieme, vieme, kde žijeme, verím, že to tak nebolo myslené.
Chcem sa možno o trošičku viac zastaviť pri tom druhom zákone, ktorý novelujete, a to je o tých galériách a to je také pre mňa zaujímavé, že si s týmto moc nepomôžem, ľudia by vedeli prípadne, o čom to je. My meníme aj teraz, formulácia, že galérie, čo sú, to je v poriadku, múzeá a galérie a čo zbierajú a čo kolektujú a ako k tomu pristupujú a meníme formuláciu, že výtvarné umenie sa nám mení na vizuálne umenie. Pri tom by som sa trošku pozastavil. Trošku sa toho bojím, pán minister. Ono to neni synonymum. V slovenčine určite to neni synonymum, to znamená výtvarné ergo nerovná sa vizuálne.
Dnes, žiaľ, žijeme v dobe, kde je umením už všeličo, hej? Obzvlášť vizuálnym umením, hej, že vizuálnym umením v ponímaní dnešného, a to nedajboh poviete, že to nie je pravda, že to neni umenie, tak vás ukameňujú, že aký ste vy barbar a jako nerozumiete umeniu. Čiže naozaj je tendencia predstavovať za umenie, špeciálne za vizuálne umenie už všeličo.
Prečo to hovorím? Tým, že to meníme, tú formuláciu, tam sú aj povinnosti a povinnosťou teda Slovenskej národnej galérie je to adminovať, je, povieme to nejako, zbierať, sústreďovať, nakupovať samozrejme. Viete a toho sa trošku bojím.
Pán minister, vy určite ako scenárista poznáte Ephraima Kishoma, napísal knižku Picassova sladká pomsta. Kishona. Ja som si nikdy nepotrpel na výslovnosť, ale viete, o kom hovorím. Bol to scenárista, a tá knižka je ináč fantastická. On v zásade zjednodušene povedal, že Picasso vedel maľovať, ale on zistil, že to tí ľudia kupujú aj tak a na čo by sa on trápil, lebo to (povedané so smiechom) dá strašnú robotu namaľovať poriadny obraz, tak proste zistil, že ten kubizmus mu kupujú tiež, no tak to povýšil, no a to bola tá jeho sladká pomsta. A tým to začalo, na tomto príbehu Picassa rozvíja to, že naozaj, že častokrát aké sú absurdné situácie, ktoré nastávajú a že sa to skrýva za umenie. A toho sa bojím, aby sme my sa nedostali do polohy, že Slovenská národná galéria bude nakupovať vizuálne umenie určitých autorov a budeme si tam všetci, a ten príbeh poviem, ten Kishon to tam spomína a na tomto dokumente, že aká je to absurdita.
Urobili pokus, že opice nechali poskákať po plátnach. Normálne opice poskákali, a potom tie plátna zobrali a urobili v New Yorku výstavu a predstavili, že bude teda výstava jedného moderného, nádejného abstraktného maliara a on tam fantasticky rozoberá, že jak si tí veľmi cenení a vysoko vážení, v češtine som to čítal: "kritici mnuli bradu a pozerali na ten obraz a hledali význam, co tím chtěl umělec povedať", až potom im povedali, že to poskákala opica.
Naozaj to sa stáva, on rozprával aj o príbehu, a to je aj na mieste tu spomenúť, nemeckého Bundestagu, kde tam sa tá aj téma otvárala, že nemecký Bundestag kúpil inštaláciu, to bolo kreslo a z kresla išla nitka a také klbko, a teraz to ešte marka, neviem, či nie milión mariek za to zaplatili. Nemecký Bundestag zaplatil za toto umenie milión mariek. A tam sa vtedy rozvinula tá debata, že či to ešte je vôbec umenie alebo, že či proste, či to nie je len tunel na peniaze, lebo to je tiež jedna z teórií, ktorá hovorí, že to je vec, ktorú nikdy nikto nezmerá, že koľko to má cenu, cenu to má takú, ako je kto ochotný za to zaplatiť, hej, lebo tomu neviete stanoviť cenu, ani pán Kvasnička, ktorý je súdny znalec. To sa ťažko dá, si myslím ja osobne, ťažko stanoviť cenu, kreslo, z ktorého ide šnúrka.
No a tam sa tá téma tiež otvorila, čiže, pán minister, ja nie som celkom komfortný s tým, že ak sme doteraz zbierali výtvarné umenie, tak teraz meníme v celom texte toho zákona, že ideme zbierať a ideme dokumentovať vizuálne umenie, lebo by ste neverili, kto tu všetko sa vydáva za umelca. Viete, to dneska ste umelec vtedy, keď máte dva stĺpčeky niekde v novinách, to si viete vybaviť. Jednu, otvoríte jednu výstavu v River parku a zrazu ste umelec. Viete, zrazu ste umelec. To, že dáte dve čiary cez obraz, ešte každý, kto povie, že čo to je za blbosť, ešte vy ste za nekultúrneho barbara, že nerozumiete modernému umeniu.
Ja by som možno bol s tým, že by sme to kľudne, keď to doteraz bolo, výtvarné umenie je stále výtvarným umením, že ale nevylučujem, že môžeme hovoriť o moderných formách vizuálneho umenia, kde trebárs patria aj inštalácie, aj možno digitálna grafika, všetky tie nové prvky, o ktorých sa chcete obsiahnuť, ale podľa mňa by ten split tam mal byť, aby sme my to nezhrnuli, že nech ešte stále zbierame, dokumentujeme výtvarné umenie, lebo ešte verím, že niekto tu niečo vie namaľovať a už keď je to nevyhnutné, tak trebárs zdokumentujme a zbierajme aj tieto rôzne inštalácie, ktoré pre niekoho údajne majú cenu, pre niekoho to už je možno na diskusiu.
Ale hovorím, do tej diskusie by som sa veľmi nerád, lebo akonáhle ju chytíte, tú diskusiu, vždycky ste za barbara, ktorý tomu nerozumie. Vždycky ste za burana, ktorý nerozumie modernému umeniu, (povedané so smiechom) ním som sa práve stal asi, ak to niekto bude teda analyzovať.
Aj s tým rizikom som do toho išiel, pán minister, že naozaj by som bol vcelku opatrný v tom, že zbierajme stále výtvarné umenie a pripusťme, že v rámci tohto zákona, teda sa kolektuje výtvarné umenie a iné formy vizuálneho umenia, trebárs niečo také ma napadá narýchlo, nemám to úplne prerozmýšľané. Aby sme stále tam ten určitý rozdiel mali. Ja neviem, ako to kde uchopili v iných krajinách, ale toto sa mi javí ako možno pre túto chvíľu postačujúce. A možno nie, neviem. Však bojím sa toho, že čo všetko tu ešte budeme zbierať a budeme to vydávať za umenie. Ja som možno v tomto stará škola, možno nie, ale nechcem povedať, že obraz, alebo, čo je obraz, alebo neni obraz, potom tam, viete, keby som trošku prehnal, tak poviem, dajte tam už, keď ste dali viziuálne, aj bytové doplnky, hej? Lebo to niekedy neviete ten rozdiel, či to je obraz alebo už je to bytový doplnok, hej? A potom, ale či máme zbierať bytové doplnky.
A ja by som kľudne aj teraz skončil vo Viedni. Neviem, či ste boli, ale namaľovať nosiča vody je umenie. Hej a teraz ja by som ináč pristál aj na tú, aj by som možno bol ochotný dať peniaze za abstraktný obraz maliara, ktorý dokáže namaľovať nosiča vody, ale tento typ umenia on popiera a neguje ho tým, že napriek tomu, že ho dokáže, tak maľuje proste tú jeho výrazovosť, ktorú chce. To je úplne v poriadku, len my, sa bojím, že sa dostávame do polohy, že nedokáže namaľovať, a to, že to nedokáže, povyšuje alebo dokumentuje tým, že maľuje abstraktné a ešte nedajbože, keď ho nahriaknete, že či to je ešte vôbec umenie, tak zúri pena okolo neho, že jasné, že je, že tomu nerozumieme, no.
Čiže asi by sa dalo dlhšie, nie celkom možno pre túto, pre tento parlament a pán minister, ja by som sa teda pripájal k tomu, že či by sme predsa len neboli v tomto ešte o niečo konzervatívnejší, ako, alebo ešte zostali v tom, ako to je. A prípadne, keď cítite, že je nevyhnutné to stočiť na vizuálne, tak to dajme, ako splitnime to, že aj môžme zbierať aj vizuálne umenie, ale stále vieme, že existuje aj výtvarné umenie.
Ďakujem pekne.