48. schôdza

Ďakujem pekne. Takisto by som chcel pripomenúť členom finančného výboru zasadnutie finančného výboru o 12.00 hodine.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Toto vystúpenie je čisto technické, len potreboval by som k nemu pána spravodajcu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini Peter, predseda NR SR
Poprosím vás, panie poslankyne, páni poslanci, pán poslanec chce vystúpiť a vytvorme mu na to primerané prostredie.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Pán predseda, ja len čakám na pána spravodajcu, aby si mohol spoznámkovať. Dobre. Toto je čisto technické vystúpenie k tomu pozmeňováku, ktorý som dával vlastne v písomnej rozprave. Ja som vtedy povedal, že budeme o každom bode hlasovať zvlášť, ale keďže niektoré body spolu súvisia a nechcem naťahovať proces hlasovania, tak to poupravím.
A prosím teda, aby sme hlasovali o prvých dvoch bodoch, bode 1 a 2 spoločne. To sú tie, ktoré sa týkajú súhlasu zamestnávateľa. O bode 3 samostatne, to je ten, ktorý by mohol prejsť, viac ako 100 % bude môcť sa zaplatiť tomu študentovi. O bode 4 samostatne, to je totožný bod s pánom kolegom Froncom. Potom 5, 6 a 7 spoločne. To sú body, kde sa zamedzuje vyškrtnutiu tej primeranej náhrady zo strany študenta. A o bode 8 tiež samostatne. To je nahradenie toho skokového rozlíšenia vlastne daňovej úľavy lineárnym rozlíšením, to znamená za každú hodinu 8 eur.
Myslím si, že väčšina z nich je totálne apolitická, z týchto návrhov, a keďže bude dostatok času na posúdenie pozmeňovákov zo strany jednak ministerstva, jednak kolegov zo SMER-u, tak verím, že aspoň niektoré z nich prejdú.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca. Napriek tomu, že si, hoci z iného brehu, ctím pána poslanca Daniša, ako jedného z tých ctihodných v tejto miestnosti, nebudem s ním súhlasiť v jeho obrane proti návrhu môjho kolegu Fronca o tom, že, a pripájam sa i ja k jeho návrhu, že by v súlade s rokovacím poriadkom mal byť návrh zákona vrátený na prepracovanie, čo implicitne znamená, že nežiadam jeho stiahnutie a spálenie v kotolni ministerstva školstva, pretože by bolo dobré, aby sme mali takýto zákon. Ale tento procedurálny návrh na úvod svojho vystúpenia podávam, súc si vedomý, že už zaznal aj predtým.
Pozmeňovacie návrhy k zákonu, ktoré predniesli moji kolegovia Poliačik a Jurzyca, mi umožňujú venovať sa možno jednej, dvom veciam, ktoré považujem za dôležité.
Na úvod predostieram, čo som už čiastočne povedal aj na výbore, že aj keď nevidím do pozadia tlakov, ktorým bol vystavený pán minister, o ktorom sa domnievam, že má zdravý rozum, lebo nejaký rozum mal aj minister Mikolaj s pôvodnou verziou tohto materiálu, ale otázka je, či bol zdravý a pre koho bol zdravý. Od pána ministra by som očakával, že má dobrý úmysel riešiť existujúci problém. Ešte raz zdôrazňujem, že neviem, aké je pozadie, ktoré ho doviedlo v niektorých otázkach ku kompromisom, ktoré, ako som už povedal na výbore, považujem možno za zhnité kompromisy. A kolega Blaha, ako skalný marxista, iste bude vedieť, kto je pôvodcom klasického citátu o zhnitých kompromisoch.
Chcem teda povedať, že, a teraz možno vznikne dojem i z mojej predchádzajúcej faktickej poznámky o pracovníkovi Podbrezovských závodov Patrikovi, že stačí jeden výlet somára do Ríma a už je múdry. Každopádne to, čo sme videli, aj iste to videl i koleda spravodajca a videla to väčšina výboru, v Podbrezovej bola ukážka niečoho, čo funguje. Som presvedčený, že sa nejednalo o potemkiniádu. Som presvedčený, že to, čo sme tam videli, tak aj je. Samozrejme, každá líška svoj chvost chváli a primerané pochválenie sa nie je možno od veci. Môj priateľ Šebej hovorí, keď sa nepochváliš, ani keby si bol opľutý. A pracovníci súkromného gymnázia a súkromnej strednej školy nepochybne hovorili o sebe tak, ako by si priali, aby boli videní. Ale ešte raz zdôrazňujem, domnievam sa, že nehovorili o potemkiniádach. A opäť, nie som ani zlobovaný generálnym riaditeľom Sotákom, ani Klubom 500, s ktorým ma nič nepúta a neviaže, ale ak som počul z úst ľudí, ktorí v brandži pracujú, a tým myslím až v treťom rade riaditeľa Sotáka, ale skôr jeho, by som povedal, zodpovedných za fungovanie toho, čo sme videli, tak ma jíma, ako hovoria bratia Česi, podozrenie, že ich kritické pripomienky by mohli byť minimálne alebo oveľa viac závažné, ako súhlasný mrmot grémia, ktoré má, celkom reálne zrejme, s tým, čo má prísť, veľmi malé skúsenosti a ktoré zrejme, aj keď bude numericky možno závažné, prakticky veľmi závažné nebude.
Myslím si teda, že to, čo nás má čakať a čo nás v dobrom prípade aj hádam raz počká, sa oveľa viac týka veľkých firiem, ktoré z podstaty veci bývajú pravdepodobnejšie v Klube 500, ako v iných menších, a na rozbehnutie toho procesu bude dobré, aby, a teraz to poviem celkom otvorene, aby sme hoveli názorom tých, na ktorých bedrách to asi začne.
Ja si vysoko ctím kvalifikovaných remeselníkov a odborníkov, sám sa desím, čo sa stane, keď doslúžia kolieska v hodinách, ktoré môj pradedo doniesol zhodou okolností na prvé výročie republiky z pražského závodu Suchý, pretože mám pocit, že dnes sa oprava hodín deje tak, že sa vymieňajú tie dielce, ktoré sú prefabrikovane hotové, ale neviem, aká je schopnosť väčšiny pracovníkov týchto zariadení detailne vyrobiť novú "starú" súčiastku. A preto sa domnievam, že nie na cechoch malých podnikateľov, ale oveľa viac na Klube 500 a veľkých firmách bude závisieť uvedenie tejto veci do života.
A nepochybne i na výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport sme si vypočuli len malú reprízu, ako by som tak povedal, kleine Kostprobe toho, čo sme si in extenso vypočuli v Podbrezovej, to jest pripomienky reprezentácie Klubu 500. A domnievam sa, že ak sa pán minister pod tlakom, ešte raz hovorím, mne z neznámych zdrojov, pokúsil, iste v dobrom úmysle, o kompromis pri predlohe, tak sa mi zdá, že niekedy by sa malo takýmto kompromisom čeliť a rozhodnúť sa proti tradičnému a veľmi mylnému názoru, ktorý je strašne rozšírený medzi nami všetkými, že pravda je niekde v strede. Môj výklad je, že pravda takmer nikdy nie je v strede. Takmer vždy je niekde pri niektorom mantinely, že je vždy len jedna a že ju zriedka má väčšina. To len k výkladu pravdy ako takej.
Je zrejmé, že ministerstvo koná, aby dačo bolo. A ak kolega Fronc navrhuje, aby sa vec prepracovala a v júni priniesla na schôdzu, tak iste tým nekryje úmysel utopiť to ako mača. Naopak, myslím si, že takmer každému v tejto sále je jasné, že vec žiada riešenie. A ja sa teda domnievam, že ak to riešenie robíme, malo by byť z prvej vody také, aby sme nemali vnútorný pocit, že toto malo byť inak lepšie, toto trochu inak lepšie a toto inak trochu lepšie, ale nevadí, zoberieme to aj s chlpami. Lebo zas po desaťročiach vajatania, ako to tu už bolo definované predrečníkmi, tri mesiace vec nezabijú, ak sa zbaví vecí, o ktorých už v tejto chvíli možno predpokladať, že by mohli byť riešené. A teraz počujem klasický, použijem klasický citát Vladimíra Mečiara, ktorý samozrejme luhal i v tom prípade, ako uňho to bolo zvykom: urobíme to inak a lepšie. Ja si myslím, že to netreba robiť generálne 100-percentne inak. Treba urobiť niečo trochu inak, tak ako odznelo v pozmeňovacích návrhoch a ako odznieva, i ešte raz hovorím, v hlase tých, na ktorých bude tento kríž rozbehu, tento štart spočívať. A domnievam sa, že by to malo stáť za to, dokonca i tie tri mesiace zdržania.
A teraz sa budem venovať tej druhej časti toho, čo tu tiež, tomu, čo tiež zaznelo a čo sme ošetrili pozmeňovacím návrhom a čo tak nejak, keď to tak vnímam od mojej prvej účasti v školskom výbore v sezóne ´98 až 2002, je, dá sa povedať, trvale mojou agendou. Vtedy to bol zápas s predsedom výboru, a potom aj neskôr ministrom školstva, a potom kedysi donedávna mojím primátorom, iste bystrým a šikovným človekom Milanom Ftáčnikom. Keď sme zvádzali najprv boj o 8-ročné gymnáziá, ktoré on zo srdca ľavičiara považoval za škodlivé elity, podporujúce, a ja, naopak, z pozície pravičiara, ktorý sa domnieva, že vecami pohnú takmer vždy len elity a nikdy nie masy, tak cez ďalší trvalý zápas o tom, či má byť Adamko v cirkevnej škole dotovaný na svoju hlavičku, vzdelávajúcu sa detskú, menej ako Evička v štátnej škole, to bol vtedy dlhodobý zápas, tak nejak toto kontinuálne pokračuje i do tohto bodu. Vtedy som zastával názor, že rodičia, ktorí platia dane, to jest rodičia Adamkovi, ktorí sa rozhodli v súlade so svojimi zákonnými právami dať dieťa do cirkevnej školy, majú na jeho vzdelávanie v abecede, v šlabikári, vo vlastivede i v krátí a delení dostať presne rovnaké peniaze ako Evičkini rodičia, ktorí sa rozhodli ako tiež daňoví poplatníci dať svoju Evičku do štátnej školy. Pripustime teda, že v zákone majú rodičia právomoc vybrať svojim deťom smer vzdelávania a školu, kde ho majú absolvovať v rámci možností.
A tu sa dostávame k bodu, ak, keď sa o ňom budú hľadať zrejme kazuistiky, ktoré budú potvrdzovať, že títo to robia dobre. Kolega Petrák hneď namietne, že však to nie vo všetkých krajoch sa dialo, to, čo musel potom, vďakabohu, pán minister naprávať v zatváraní alebo neotváraní prvých tried, ale nič to nemení na podstate, že ak len v jednom prípade sa udiali chyby – a ťažko povedať chyby, aj keď budem počúvať reči o volených zástupcoch ľudu, ktorí tak rozhodli, i oni rozhodujú na základe nejakej úvahy a je celkom reálne, že úvaha moja škola, ktorej som ja zriaďovateľ, a moji učitelia, a tí sú mi bližšou košeľou ako nejaký kabát volákej cirkevnej alebo súkromnej školy – tak sa jednoducho domnievam, že nemáme právo krátiť zákonné právo rodičov na vybratie si školy pre svoje dieťa. A tu, iste k pohoršeniu všetkých nepriateľov neokonzervativizmu a slobodného trhu, tvrdím, že tým, kto má určiť, či škola, do ktorej prvej triedy sa prihlási len päť žiakov, prežije, nemá byť VÚC-ka, ale má to byť železná ruka trhu. Tá škola, ktorej imidž je taký, že sa veľká väčšina rodičov – a pripusťme, že existujú rodičia, ktorým záleží a ktorí si vyberajú a zamýšľajú sa – že ak takáto škola, ktorej konkurent, štátna škola pritiahne nie 7 ale 24 dietok, tak ak tá škola pôjde do kolien tým, že za sedem dietok nevymaľuje, nevykúri, nevyriadi a neuživí svojich učiteľov, tak je to prirodzený a normálny spôsob.
Inou vecou je, a dá sa povedať, ten, ktorý stelesňuje zápas za to, ktorý by sme mali podpísať všetci, je tuná môj priateľ Eugen Jurzyca, že by rodičia mali mať k ruke, a už dnes poviem pomaly aj k prvej ľudovej, nehovoriac o stredných a vysokých školách, ranking, opierajúci sa o zásadné údaje, tak ako ho majú k dispozícií britskí rodičia, ako ho majú k dispozícii už dnes i rodičia v Českej republike, minimálne k vysokým školám. To znamená, že ak dokážeme v najbližšom čase, potrebnom samozrejme na objektívne vyhodnocovanie, to sa nedá urobiť od zeleného stola za pol hodinu a treba ten jav sledovať, ale ak si vezmeme za úlohu poctivé hodnotenie ako zdroj informácie, samozrejme budú i tak rodičia, ktorí napriek tomu v honbe za získaním akéhosi papiera pre svoje dietko, o ktorom zrejme vopred vedia, že nie je celkom nádejným bakalaureátom vysokých mét, si aj tak vyberú školu horšiu, školu zo spodku toho rankingu, školu, do ktorej by väčšina normálnych rodičov svoje dieťa nedala, ak mu chce dobre, tak tomu nezabránime, ale bude to naplnenie ich slobodnej vôle.
Ak ale poskytneme rodičom čo najobjektívnejší, lebo 100-percentné nebudú objektívne nikdy, ale čo najobjektívnejšie podklady o ceste, z ktorej si majú vybrať, na ktoré svoje dieťa poslať, a potom ich necháme rozhodnúť sa a počkáme, kým zlé školy z podstaty veci a zo zdravého rozumu rodičov odhnijú, tak urobíme, tak tomu nezabránime, ale bude to naplnenie ich slobodnej vôle. A odhnijú len tou železnou rukou trhu, pretože povedzme si otvorene, ešte i dnes a zvlášť pred tými tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi, keď som na strednú školu v Bratislave mal ísť ja, vedeli bez rankingov a bez čohokoľvek rodičia svoj ranking stredných všeobecnovzdelávacích škôl. Všetci vedeli, aký je rozdiel medzi Novohradskou a Makarenkovou. Mohol sa fajnšmeker priečiť o rozdiel medzi Vazovovou 6 a Metodovou, ale to, že na Novohradskú si trúfli poslať svoje deti uchádzať sa cez neľahké prijímacie skúšky rodičia, ktorí si mysleli, že na to majú, a treba povedať, že v etickej samoregulácii to tak aj v zásade bývalo, neexistovali rankingy, ale rodičia rankingy vedeli.
A tak si myslím, že v dnešnom čase širokej ponuky je dobré vyjsť im v tomto v ústrety a potom to už nechať na trh.
Preto sa domnievam, že je primerané, a vonkoncom tým neútočím na zodpovedných poslancov VÚC, na tých, ktorí, možno sami rodičia, chcú pre svoje deti dobré, aby sme apriórne nevystavili týchto poslancov riziku obvinenia, že rozhodujú parochiálne, že rozhodujú teda o svojej farnosti, o svojom políčku, že bude mať prednosť tá ich škola, i keď možno nie lepšia ako tá druhá, ale ktorej tiež by sa zišlo ešte päť žiakov do prvej triedy, ktoré by mohli, by mohli prísť zaškrtením inej školy.
Jednoducho uznám námietku kolegu Petráka, že to nie je 100-percentný jav, ale niet dôvodu, aby to bol aj polpercentný jav. Jednoducho, samozrejme, že minister potom môže zachraňovať so svojimi úradníkmi, ako urobil, situáciu: ale načo to umožniť, prečo to umožniť? Ak si cirkevná škola trúfa udržať malú triedu, vykúriť ju, vyriadiť ju a zaplatiť do nej učiteľa, nie je úlohou nijakých zástupcov rozhodovať o tom, že ten Adamko do nej bude chodiť.
Myslím si teda, že je primerané pomerne čerstvé poverenie rozhodovať o tejto veci, ktoré dostalo VÚC pred dvoma rokmi, VÚC zase odňať a nechať to na trh. A samozrejme, nezbavuje to ani nás, ani ministerstvo a jeho kontrolné, inšpekčné a iné štruktúry toho, aby sme pracovali nad objektivizáciou kvality poskytovaného vzdelávania, aby sme ich, v záujme akceptovania práce stredoškolských vzdelávacích inštitúcií a ich dobrých pedagógov nemuseli byť v situácii, ktorú tu už niekto kazuisticky na výbore opisoval a ktorú ja som ako prodekan na lekárskej fakulte zažil, a to bola reprízovaná situácia, ktorá ma priviedla k tomu, že som povedal, že kým budem prodekanom, a myslím, že to vydržalo i ďalších dvadsať rokov, keď som už nebol, že nezohľadňujeme na našej fakulte v nijakom bode výsledky štúdia stredných škôl, pretože kým tieto výsledky nebudú porovnateľné, merané a exaktne vyhodnotené, tak jednoducho známky, a na to narazil i pán exminister Čaplovič so svojím mne úplne pochopiteľným úmyslom, že ak nie je etická samoregulácia rodiča a žiaka, tak nech existuje nejaká latka, teda s tou dvojkou, ktorú presadzoval, tak ten háčik toho nebol v tom, že máme nastaviť nejaké kvalifikačné kritériá na to, aby si mohol behať na olympijskom tartane, pretože olympijský tartan nie je okresná škvára na ihrisku v Môťovej, aby si mohol tam teda bežať, aby si mal nejaký výkon. Ale ak je tým výkonom numerická známka, ktorej validita a výpovedná hodnota je veľmi často otázna, tak to v tom bola chyba toho jeho projektu, nie v protiústavnosti, aj keď samozrejme i na toto kopyto sa to dá nabiť. Kritériom by mali byť pri všetkých takýchto rozhodovaniach a prijímaniach exaktne zmerané a vyhodnotené vedomosti.
A v tomto zmysle treba povedať, že toto isté by malo byť tým nosným kritériom napríklad pri počte osemročných gymnázií. Kritériom pre prijatie na osemročné gymnázium, a teraz trochu odbočujem, by nemalo byť to, že ich bude 5 % z celkového ponúkaného množstva vzdelávania, ale že doňho bude prijatý ten, čo skočí 212 centimetrov do výšky, povedané v športovej terminológii. A nie, že ak tých 5 % bude zahrňovať aj toho, čo skočí 110, a to ešte z trampolíny. To znamená, budú prijatí toľkí, ktorí splnia kritériá. Nie číslo, ktoré niekde pri sebe v lepšom úmysle vznikne. A takisto je to, ešte raz hovorím, s tým, že sme, odhliadnuc od pozmeňujúceho návrhu predneseného kolegami Poliačikom a Jurzycom, stále viacej dlžní rodičom čestné a dobré informácie o tom, kam svoje deti mienia poslať.
A úplne nakoniec uvediem už tiež použitý mnou príklad o aktivite, ktorú robila Univerzita Komenského niekoľko rokov z iniciatívy môjho cteného kolegu prorektora Dúbravu, že totižto vyhodnocovala úspešnosť stredných škôl celého Slovenska, a to nielen gymnázií, ale aj odborných stredných škôl, priemysloviek a tak ďalej, pri prijímaní na Univerzitu Komenského. Podmienkou bolo, treba povedať, aby počet prihlásených na, sumárne, na ktorúkoľvek z našich trinástich fakúlt bol najmenej desať. Pod tým by to už príliš trpelo malými číslami. Ale ak ich bolo 10 a viac, tak sme mali vlastný ranking stredných škôl, ktorý dokázal napríklad to, že v Košiciach existovala stredná škola, ktorej úspešnosť pri prijímaní bola 65-percentá, a možno o päť ulíc vedľa stredná škola, ktorej úspešnosť bola 18-percentná. Nechcem súdiť, aký materiál, do ktorej školy strednej prišiel, ale boli to inak rovnaké stredné školy. Každopádne opäť nechcem súdiť, v čom bol problém, ale vedel by som si odrátať, že ak na ťažké štúdium pri prísnom výbere je prijatých 72 % absolventov Novohradskej a 14 % inej strednej školy, tak ak tuším, že ten môj synátor vyhráva od detských súťaží, cez súťaže katedry základov matematiky až po olympiády, že ho teda pošlem boriť sa s matematikou na Novohradskú a nie inam, pretože som presvedčený, že po troch rokoch alebo štyroch jeho opracúvania tam, nebude patriť k materiálu, o ktorom hovoril dekan Boďa, a hovoria to, i jeho nástupca Masarik, že to, s čím kedysi študenti na Matematicko-fyzikálnu  a informatickú fakultu UK prichádzajú, je o toľko horšie, že prvých jeden či dva semestre ich učia to, čo ich predchodcovia už vedeli.
A v tomto zmysle okrem slobody rozhodovania rodičov, okrem slobody výberu neobmedzeného hlasovaním vo VÚC-kách je teda tretie dôležité, aby existoval ranking. A ten ranking by sa mal vzťahovať na všetko, od Novohradskej až po súkromné stredné vzdelávacie zariadenie fabriky v Podbrezovej.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený pán kolega, no bolo by treba reagovať možno na viacero podnetov, ktoré boli vo vašom vystúpení, lebo je o čom diskutovať, a toto by malo byť o odbornej diskusii. Ja sa dotknem vzhľadom na krátkosť času len jednej tézy, ktorú ste povedali, že trh má určovať vzdelávanie a jeho kapacity. Chcem upozorniť na niekoľko problémov, ktoré sú tu.
Prvým je časové oneskorenie procesu. Ak sa rozhodujem o vstupe na strednú školu a o štyri alebo päť rokov sa budem zamestnávať, v zásade sa rozhodujem nejakým spôsobom tendenčne vzhľadom na cieľ, kde sa mám zamestnať, s informáciami päť, šesť, sedem, osem rokov starými, to znamená, že ten efekt tam nemusí byť taký, aký očakávame.
Druhá otázka je, že presne rovnaký problém časového oneskorenia je v prípade investičných stimulov pre konkrétne podniky a investície, ktoré sa dávajú priamo do vzdelávania, lebo investície, ktoré dáte do vzdelávania, majú časové oneskorenia z hľadiska trhu práce osem, desať, dvanásť rokov, pričom investície, ktoré dáte na priame vytvorenie pracovných miest, môžete zamestnať aj kvázi nevzdelanú pracovnú silu, ktorá sa nejakým jednoduchším procesom pre školy, a tým pádom je zamestnateľná okamžite a prináša to benefity. Čiže to je to porovnanie.
Vytvorené kapacity, ktoré sa vytvárajú nejakým administratívnym rozhodnutím, sú vždy takmer o 40 % vyššie. Dnes je to o 70 % vyššie. Z toho vyplýva, že stále je možnosť výberu napriek tomu, že by bolo niečo aj administratívne určené.
A posledná poznámka, viete, keď sa niekto rozhoduje, a poviem príklad na dievčatách, že všetky budú kozmetičkami, lebo v Hollywoode majú všetci svojich vizážistov a maskérov a to je dobrý džob, ale na Slovensku... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Na margo možno tých veľmi takých širokých a dynamických vystúpení toľko, že neexistuje dobrý a zlý zákon. Všade je subjektívny prvok. Zákony tvoria ľudia aj aplikujú ľudia, to znamená, je tam prirodzene subjektívny prvok. Hovorím to preto, že objavujeme Ameriku po 25-tich rokoch, respektíve 20-tich rokoch. Rakúšania povedali, ktorí nám nemali v tom období prečo lichotiť, že máme špičkové odborné duálne vzdelávanie do roku 1989. My teraz diskutujeme o tom, ani keby sme objavili svet, ale prosím, radšej diskutovať, ako nie. Ale dobrý a zlý zákon nie je. Je to široko spektrálny zákon alebo návrh zákona, kde nevyhoviete všetkým. To jednoducho objektívne nie je možné.
My sme boli, ako bolo spomínané, aj na tom výjazdovom zasadnutí u pána Sotáka v Podbrezovej. Aj tam platí: radšej raz vidieť ako stokrát počuť. Mnoho vecí a myšlienok je racionálnych a mnoho ma zaujalo, ale bolo treba urobiť nejaký kompromis jednoducho. S tým, že napríklad, príklad, marginálny problém, ktorý z hľadiska individuálnej skupiny ľudí, ich záujmov je dôležitý: otváranie prvých ročníkov. Prosím vás, to je vo väzbe na charakter tohto zákona marginálny problém.
A to, čo povedal aj poslanec Petrák, aj ostatní: veď kto má o tom rozhodovať, ak nie demokraticky, klasicky kreované orgány vyššieho územného celku? Isteže aj tam je subjektívny problém, lebo tiež sú tam ľudia. Ale je to kreovaný orgán a systém, ktorý je funkčný, a so všetkými chybami, ide o dodržiavanie kritérií.
Tu sú tri podstatné problémy: to je systém riadenia odborného vzdelávania, kvalita odborného vzdelávania a motivačné prvky. Súhlasím. A keď, tak o tomto treba diskutovať. Zákon podľa mňa treba prijať a ja osobne som nikdy nebol priateľ novelizácie ani ako človek, ani ako právnik. Ale ak čas ukáže, že sme strelili trošku vedľa, no tak sa prijme novela, lebo tu nejde o politiku. Tu ide o princíp, a to je kvalitné odborné vzdelávanie, a to všetci vieme, že potrebujeme. Na tom sa isto zhodneme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem obidvom cteným kolegom za ich pripomienky.
K prvým dvom pripomienkam kolegu Petráka, úplne sa s nimi stotožňujem, ale nezdali sa mi, že by boli objektom toho, čo napádame alebo čo mu atakujeme.
A zároveň k poslednej pripomienke kolegu Mamojku. No, samozrejme, že ja netvrdím, že cieľ je úplne zle postavený a mal by byť na opačnej strane. Ale ak sa o niečom bavíme a niečo z toho je opraviteľné bez toho, aby to búralo podstatu, prečo tak neurobiť z podstaty veci len preto, lebo to navrhuje toto neblahé trio Poliačik, Osuský, Jurzyca a iní kolegovia? Toľkoto teda k tomu, že nepopieram podstatu veci. Hovoríme o zlepšeniach.
A pokiaľ ide o ten argument, že zákony sú prijímané tak, ako sú. No áno, ale mali by sme urobiť už na začiatku čo najlepšie pre prospech veci, na "poľzu dela".
A pokiaľ ide o to, že či je VÚC-ka tá pravá inštitúcia? Ako pripusťme, že 24 rokov nebola tou pravou inštitúciou. A či bolo dobré alebo zlé, neviem, ale nezdá sa mi, že teraz k skúsenostiam po dvoch rokoch môžme sa postaviť nadšene a povedať: toto je to pravé orechové. Volení zástupcovia rozhodujú o všeličom a o všeličom nerozhodujú. Tak.
A potom úplne na začiatok, keď hovoríme, že objavujeme. No neobjavujeme, ale ani my vám, ani vy nám, nepodsúvame do topánok, že sme, tak ako Havel vraj zrušil zbrojovky, ako Čarnogurský pozabíjal kravy, zootechnikov aj agronómov čakanom, tak ani nikto z nás nerozohnal duálne vzdelávanie. Jednoducho zaniklo vývojom a je dobré sa k nemu vrátiť. Ale nebudeme si to podsúvať ako čiusi chybu. Taký vývoj bol a jednoducho stalo sa to bez viny.

Ďakujem pekne. Pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, na záver predpoludňajšieho rokovania krátky pozmeňujúci návrh mňa a pána poslanca Martvoňa k vládnemu návrhu zákona o odbornom vzdelávaní. Jedná sa o pozmeňujúci návrh, ktorý je predložený v súlade so zákonom o rokovacom poriadku a znie nasledovne:
V čl. II sa za bod 5 dopĺňa nový bod 6, ktorý znie:
"6. V § 103 ods. 3 sa za slová "majstra odbornej výchovy" vkladá čiarka a slová "trénera športovej školy, trénera športovej triedy, korepetítora a zahraničného lektora".".
S tým, že tento nový bod 6 nadobúda účinnosť 1. apríla 2015.
Odôvodnenie tohto pozmeňujúceho návrhu súvisí so zaradením vyššie uvedených skupín dnes nepedagogických zamestnancov medzi pedagogických, ktorým sa zvýši základná výmera dovolenky v kalendárnom roku v trvaní najmenej osem týždňov v zmysle paragrafu, ods. 3 Zákonníka práce, čím sa odstráni diskriminácia pedagogických a nepedagogických zamestnancov, ktorá vznikla legislatívnou dierou. Navrhovaným znením sa odstráni rozpor, kedy v jednom zákone uvedení zamestnanci sú pedagogickí zamestnanci s právami a povinnosťami, ale nárok na dovolenku nemajú rovnako ako pedagogickí zamestnanci podľa Zákonníka práce, čím de facto zrovnoprávňujeme dve skupiny zamestnancov, ktoré na jednej škole alebo v jednom výchovno-vzdelávacom zariadení pôsobia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja chcem ako spolupredkladateľ podporiť tento pozmeňujúci návrh, ktorý predniesol kolega Brixi. Naviac by som chcel iba uviesť, že podľa našich štatistík sa týmto pomôže cca dvetisíc ľuďom v daných pozíciách na celom Slovensku a odstráni sa tá diskriminácia v rámci jednej kategórie pedagogických zamestnancov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani predsedajúca. Pani podpredsedníčka, ctení kolegovia, kolegyňa. Dovoľte mi, aby som sa pripojil rovnako do rozpravy o tomto podľa môjho názoru významnom zákone v oblasti vzdelávania. O niečom, čo, si myslím, že väčšine nám ešte pamäť siaha dozadu, nejakým spôsobom fungovalo a je potrebné to dnes v nových podmienkach nastaviť opäť.
Takže v prvom rade mi dovoľte povedať to, že samosprávne kraje, keďže som aj predsedom samosprávneho kraja, prevzali na seba celú tú úlohu stredoškolského vzdelávania. To bolo ešte úplne na začiatku v roku 2002, pretože to malo mať zmysel kvôli tzv. princípu subsidiarity, ktorý bol jasne nadefinovaný aj pri vzniku samosprávnych krajov ako jedna z podmienok vstupu do Európskej únie. To je potrebné spomenúť, lebo doteraz to nikto tu nespomenul. A poviem aj kontext, prečo to spomínam.
Odborné vzdelávanie si pamätáme ako vzdelávanie, ktoré bolo zabezpečované ešte pred 89. rokom priamo firmami, a bolo to zastrešené ministerstvom hospodárstva. To znamená, že firmy mali vlastné školy, ktoré prevádzkovali, a tam si vychovávali aj svojich budúcich zamestnancov a poskytovali aj odbornú prípravu, pretože priamo sa mohli zúčastňovať títo študenti výrobného procesu a zároveň mohli si osvojovať tieto pracovné a predovšetkým odborné návyky. Avšak to bol systém, ktorý bol úplne na inom základe postavený, pretože vtedy nebolo trhové hospodárstvo, bolo všetko centrálne riadené a dokonca všetky firmy patrili štátu. Po 89., po revolúcii sa všetko zmenilo a máme tu dnes demokraciu, chvalabohu, a rovnako sme prevzali aj trhovú ekonomiku. A trhová ekonomika znamená úplne niečo iné ako centrálne riadená ekonomika, ktorá držala pod kontrolou všetko hospodárstvo, všetky výrobné prostriedky.
Odvtedy sa začali robiť rôzne zmeny v systéme vzdelávania, ktoré môžeme nazvať, že boli viac-menej alebo viac úspešné, alebo neúspešné. A tých zmien bolo naozaj niekoľko. Avšak odborné vzdelávanie sa ponechalo kompletne bežať nejakým svojím životom a dokonca aj o školstvo sa v tom období veľmi nestaralo, pretože spoločnosť, Slovenská republika vznikla v roku ´93 a mala veľa práce predovšetkým s transformáciou ekonomiky, bankového sektoru, všetkého možného, čo je základné pre fungovanie štátu.
Až sme sa dostali do situácie, kedy začali samotné podniky, ktoré už sú postavené na súkromnom základe, sa dožadovať toho, že chýbajú im odborníci, špecialisti, ktorí budú vedieť ovládať stroje, ktorí budú vedieť ovládať procesy, ktoré sú už dnes moderné a už ďaleko nezodpovedajú tým procesom, ktoré boli voľakedy. Ja poviem príklad: ak automechanikov voľakedy vyučovali na obyčajnom atmosférickom motore a na princípe karburátora, tak ťažko by v tomto období dnes už takýto automechanik, keby skončil školu, obstál, pretože dnes už toto je patriace k veteranizmu a k histórii, pretože dnes je všetko plne špičkovo automatizované a sú tam nové technológie priameho vstrekovania, karburátor už je históriou a tak ďalej a tak ďalej.
Avšak bol tu úplne iný základ založenia firiem, to znamená, súkromník, ktorý sa prispôsoboval trhu a snažil sa čo najefektívnejšie pôsobiť a očakával, že školstvo mu bude dávať potrebné množstvo absolventov, akých on práve vtedy potrebuje. Nuž, ale keďže nekomunikoval so školami, alebo bol momentálne ešte len v procese, že založil svoju firmu, tak ťažko mohol takéto niečo očakávať a hlavne od škôl, ktoré možno nevedeli, aké požiadavky bude mať.
Preto prvá vláda Roberta Fica na základe dlhej komunikácie so zamestnávateľskými zväzmi, profesnými organizáciami, ktoré zastrešujú tieto firmy, prišla s návrhom zákona o odbornom vzdelávaní. Všetci viete o ňom, dokonca viackrát sa tu aj skloňoval a môžem vám povedať, že to bol naozaj proces, ktorý bol dlhodobý. A viem to potvrdiť aj z toho pohľadu, že my sme počas tohto procesu vytvárania dikcie zákona už mali aj nejaké pilotné aktivity, ktoré sme aj testovali v rámci samosprávnych krajov. A jedna z tých aktivít bola, že sme ešte pred schválením tohoto zákona, to znamená, sa o ňom rokovalo, vytvorili pilotnú, ako prví v rámci samosprávnych krajov tzv. štvorpartitu, ktorá sa potom v budúcnosti pretransformovala do krajskej rady pre odborné vzdelávanie. A vytvorilo sa to práve s cieľom pre to, aby sme všetkých, ktorí nám z toho systému odborného vzdelávania unikli preč, aby sme ich opäť dostali za jeden stôl a spoločne sa snažili nastaviť to odborné vzdelávanie tak, aby sme všetky tie informácie dokázali zdieľať. Lebo sa veľakrát nám stávalo, že tie profesné organizácie, ktoré prichádzali za nami a predkladali nám rôzne štatistiky, že im chýba toľko a toľko odborníkov, že tie štatistiky neboli relevantné, že veľakrát neboli celkom dobre postavené z hľadiska merita veci a dokonca si niekedy aj protirečili.
Preto sme prišli aj s touto aktivitou a sa to aj testovalo u nás, čo sa ukázalo, že bolo dobré, pretože sme dostali za jeden stôl zamestnávateľov, dostávali sme profesné organizácie, konkrétnych aj veľkých zamestnávateľov, zástupcov zamestnancov, úrady práce, zriaďovateľov škôl a rovnako aj zastúpenie štátu, vtedy ešte krajského školského úradu. Bolo to dobré a tento model sa potom uplatnil aj do toho zákona, ktorý bol prijatý, o odbornom vzdelávaní.
Boli tam nastavené aj motivačné prvky, ale rovnako aj veci, ktoré sa ukázali, že sa v praxi nevyužívali. Veľakrát tu bol spomínaný napríklad fond pre odborné vzdelávanie, ktorý vytvoril sa štatút pre jeho fungovanie. Dokonca to požadovali samotné profesné zväzy. A ukázalo sa, že samotné profesné zväzy do neho neprispievali. No ale to nikto nemohol na začiatku vedieť, pretože s tým názorom niekto prišiel, že je dobré takéto niečo vytvoriť. Dokonca profesné zväzy ho chceli vytvoriť a oni sami ho nenapĺňali, lebo potom zistili, že tam je nejaká chybička, ktorá im vadila. Mohol by som o tom rozprávať dlho, lebo diskusií mám za sebou veľa na túto tému, ale ukázala prax, že toto naozaj sa minulo celkom účinku.
Ale zároveň, vážené dámy a vážení páni, páni poslanci, je potrebné povedať ku všetkým tým kritikom, ktorí tu vystupovali, že všetci zabúdame na jednu vec, a to vám všetci z tých profesných zväzov, ktorí tlačili aj nás do toho, aby sme čím skôr ten zákon o odbornom vzdelávaním schválili, prišla vtedy práve kríza. A kríza spôsobila to, že ja som v podstate na úrade nevidel ani jedného zástupcu zamestnávateľa. Dlho, dlho okrem toho, že sme zasadali v rámci krajskej rady pre odborné vzdelávanie, pretože podniky zrazu, a teraz sa určite na tom zhodneme, všetky mali predovšetkým existenčné problémy a nemohli sa venovať tomu, ako napĺňať aj zákon o odbornom vzdelávaní. Všetci vám to seriózne potvrdia, že my sme sa začali opäť vracať k zákonu o odbornom vzdelávaní niekedy okolo roku 2011, 2012 a tak ďalej, pretože my sme mali existenčné problémy, a to nemusí, to je nespochybniteľné. Však napokon každý, kto tu žil, tak to vie. Čiže to je objektívna príčina, ktorú musíme jednoznačne zobrať do úvahy.
A popri tom aj aplikačná prax ukázala, že to asi nepostačuje a musíme prísť s novelou alebo povedzme nahradíme ten zákon. Teraz bol zvolený princíp, že ho nahradíme, ale v podstate je to taká veľká novela, keď to tak môžeme zobrať svojím spôsobom. A myslím si, že bol ten postup zvolený dobre. Pretože ak je veľká novela, je lepšie urobiť nový zákon, ho nahradiť, ako urobiť veľkú novelu, lebo som presvedčený, že keby tu bola veľká novela predložená, tak opoziční poslanci by hovorili, že to je katastrofa, sa tu robí obrovská novela, ukázalo sa, že to je zlé. Ale samozrejme, keď chcete psa biť, tak palicu si nájdete.
Čiže toto sú objektívne príčiny, ktoré je potrebné zobrať do úvahy. A som rád, že tá diskusia opäť nabrala na obrátkach a že výsledkom je tento návrh zákona. Môžete, páni poslanci z opozície, kritizovať, hovoriť, že je zlý a že by mohol byť lepší. Prirodzene, je to opodstatnené, ale bral by som to úprimne od vás, keby ste počas pôsobenia vo vašej vláde niečo v tej veci urobili. Neurobili ste ani čiarku, ani čiarku. Ba dokonca, keď ste odchádzali, a k tomu sa ešte dostanem, keď sa budem vyjadrovať k niektorým myšlienkam, ktoré sa týkali aj mňa, z rozpravy, ste ešte do toho zlého systému pridali zlým krokom. Čiže vtedy by sme brali úprimne vašu kritiku, dnes to vidím len čisto ako politikárčenie, nič iné. Keby tu bol jeden návrh počas vlády Ivety Radičovej, tu na tomto stole predložený a predkladal by ho tu minister, týkajúci sa odborného vzdelávania, nepoviem ani slovo. Ale ten tu nebol.
Zatiaľ čo tu sa zrodila veľká aktivita zo strany zamestnávateľských zväzov, ministerstva, príslušnej organizácie pod ministerstvom, získali sa aj finančné prostriedky na projekt z európskych fondov, ktorý vlastne napomáha tomu celému, aby sme to dobre nastavili, čo je podľa mňa dobré, a výsledkom je nejaká dohoda. Predovšetkým tých, ktorých chceme, aby sa do toho systému dostali späť, a to sú tí zamestnávatelia. Aj keď tá dohoda možno v závere mala nejaké dohry, že Klub 500 mal iné vyjadrenie ako ostatní, ale si myslím, že to je správne, to je legitímne. Lebo keby sme napríklad nereflektovali, alebo presnejšie, ministerstvo nereflektovalo túto diskusiu, tak som presvedčený, že vy budete prví, ktorí tu budú kričať, že Klubu 500 nevyšlo v ústrety. A keď vám to teraz vyhovuje ináč, tak to komunikujete zasa ináč. Došlo k dohode a si myslím, že to, čo je aj uvedené v spoločnej správe, to jasne vylaďuje.
Pán poslanec Fronc, veľa ste hovorili o, ešte raz, aby som to dobre, defragmentácii školstva. Pán poslanec, ja by som tejto replike vašej naozaj chcel veriť, pokiaľ by ste neboli minister, ktorý významne podporoval tie zmeny v školstve, ktoré náš systém zdeformovali. Vy ho nazývate, že defragmentovali, ja – ho zdeformovali. Ja vám vysvetlím prečo. Pretože školstvo fungovalo na nejakom systéme, ktorý bolo potrebné upraviť k novému spoločenskému poriadku. A predovšetkým vláda Mikuláša Dzurindu pristúpila k tomu, že budeme musieť vzhľadom na demografický vývoj, ktorý sa ukazoval, že už vtedy, že je negatívny, a tie dôsledky dodnes cítime, urobiť nejaký tlak na školy tak, aby sa začali robiť v tom nejaké racionalizačné opatrenia. Prišiel tzv. návrh na financovanie škôl normatívom. No a tu vám poviem, tu bol prvý zakódovaný problém, ktorý dodnes sa ťahá. Lebo normatívy na jednej strane môžem objektívne povedať, že vytvárali tlak na to, aby sa redukovali školy, ale na druhej strane vytvorili obrovský priestor na to, aby si školy začali preberať jednotlivých žiakov. Bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo sú zlí, či majú priemer do 1,5, aby mohli študovať na gymnáziu, alebo majú viacej a išli na strednú odbornú školu alebo povedzme na učňovku. No a potom ste dali tomu ešte ďalší klinec, ktorým ste dopomohli, pretože bolo úplne zjavné, že je potrebné vzhľadom na demografický vývoj spoločnosti, to znamená, menšej natality, pôrodnosti, redukovať školy, lebo jednoducho tých žiakov bude menej. Vy ste umožnili, aby do systému vstúpili neregulovane ďalšie školy.
A to je aj odpoveď na pána poslanca Beblavého, ktorý mi tu citoval, čo Žilinský samosprávny kraj urobil. On tu teraz nie je, ale určite si to potom pozrie alebo si to minimálne prečíta, čo som tu dnes povedal. Lebo komunikoval tu, že údajne samosprávne kraj, Žilinský samosprávny kraj zredukoval len 21,5 % škôl a že v podstate učebne ostali a že v podstate tá redukcia bola, mal som pocit, že úplne zbytočná, lebo sme to urobili akože naoko. Čiže inými slovami, ja som vlastne pochopil z jeho vyjadrenia, že my sme mali kompletne možno zrušiť takmer všetky školy, ktoré sú pod samosprávnymi krajmi, a že v podstate ich nahrania všetky tie školy, do toho systému, ktoré boli pustené bez akejkoľvek regulácie. Pretože to, čo sa urobilo za tohto pôsobenia tých vlád pravicových, bolo to, že bez akejkoľvek regulácie bolo umožnené vznikať stredným školám súkromným na území, kde už školy existovali, a nebralo sa do úvahy, že či tá škola je tu potrebná, alebo tu nie je potrebná.
Príkladom je napríklad rozhodnutie pána ministra Jurzycu, ktorý končil predčasne na svojom poste, a my sme bojovali za to v Turci, aby tam nebolo umožnené vzniku ďalšiemu gymnáziu, pretože už sme tam mali gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha a Jozefa Cígera Hronského, čo na toto územie úplne postačuje, keď zoberieme do úvahy, že tam je aj bilingválne, veľmi úspešné, dobré štátne gymnázium v Turanoch. Pardon, v Sučanoch. Pán Jurzyca to podporil, lebo ten zákon bol taký nastavený. Čiže vzniklo tam ďalšie gymnázium. A teraz ja vôbec nespochybňujem snahy toho zriaďovateľa, lebo mal nejaký svoj úmysel, a vieme o koho ide, a že skôr mi ide o to, že vy ste do toho vniesli celý tento chaos, a teraz nás idete viniť za to, že my to nezvládame. Pretože dnes napríklad my bojujeme s tým, čo s Gymnáziom Jozefa Cígera Hronského vo Vrútkach, ktoré už dnes má naplnenosť úplne mizernú, pretože je tam málo žiakov. Ale vy ste umožnili, aby tam vznikla ďalšia škola. Takto ste to doviedli do "dokonalosti" a teraz, keď ste toto všetko spôsobili, tak dneska prídete, poviete: robíte to zle, robíte to tak, určujete zlé počty prvých tried. A množstvo iných vyjadrení, ktoré aj z vašich úst bolo povedaných.
Napríklad, že, pán poslanec Fronc, že vlastne štát by si mal držať svoju kompetenciu a vzdelávanie by mal mať silne v rukách. Nuž tak potom, prečo ste pán poslanec Fronc, pán bývalý minister, prečo ste vy nedržali pevne v rukách to štátne vzdelávanie a prečo ste umožnili vznikať tým množstvám škôl súkromných, ktoré vznikali tam, kde už existovali školy? Takto ste vy pevne držali to, ako za štát, to vzdelávanie? Myslím si, že určite nie. Dnes sa vám to ale hodí, aby ste hovorili o tom, že štát by mal byť ten, ktorý to bude držať v rukách.
Rovnako ste povedali, o tom, že má to byť pod ministerstvom, to riadenie, kompletne celé. Pod príslušnou organizáciou, asi ste mali na mysli ŠI-ou, aby mal minister možnosť do toho zasiahnuť, keď nebude dobre to fungovať. Ale ja si pamätám, pán minister bývalý, že veľakrát, keď tu bola situácia, že minister chcel do niečoho zasiahnuť, ste povedali: to je politické zasahovanie, to je nemysliteľné! Veď je tu organizácia, ktorá je špecializovaná, to perfektne ovláda, a minister teraz politicky do toho zasahuje, lebo je to politický nominant, lebo to neni odborník.
Čiže ako sa vám to hodí, tak to položíte na stôl. Mrzí ma to, ale musím to otvorene povedať, pán poslanec Fronc, lebo vy ste takýmto spôsobom sa snažili vytvoriť dojem, že všetko, čo sa tu robilo za vašeho pôsobenia, bolo úplne všetko perfektné a skvelé. Nehovoriac o tom, že si protirečíte aj tým, že žiadate, aby bol zákon vrátený na prepracovanie a pritom predkladáte pozmeňujúci návrh. Tak ako teda? Chcete pozmeňujúci návrh? Alebo chcete, aby to išlo na prepracovanie? Tomu nerozumiem. (Reakcia z pléna.) Veď to je to, že vy sa spoliehate len na to, čo vám dokáže SMER schváliť, ale keď ste vo vláde, tak nie ste schopní to urobiť sami. To je celý problém, to je to vaše pôsobenie.
No a rovnako ste elaborovali ďalšiu myšlienku, ktorá je veľmi zaujímavá a opäť iba účelová z vašej strany, a nielen z vašej, ale aj pána poslanca Beblavého a ďalších, keď ste hovorili o tom, že samosprávne kraje sú vlastne v konflikte záujmov. Teraz sa to týka konkrétne... Je pravda (reakcia rečníka na kýchnutie v sále). Teraz sa to konkrétne týka počtu určovania prvých tried, lebo tu je neustále kritika na to, ako to samosprávne kraje zvládajú ,alebo nezvládajú. A ste povedali vlastne, samosprávne kraje, keď sú zriaďovateľmi, tak vlastne ony len bránia tie svoje školy a tie súkromné dávajú nabok a ich ničia. Takto ste to zjednodušene povedali. Ja to chápem, lebo vy ste im umožnili, aby do systému vstupovali, tak ich aj teraz obhajujete. Lebo vtedy, kedy ste mali povedať, že tu v tomto kraji môže vzniknúť iba jedna alebo dve, tri súkromné školy, a povedali, dobre, tak to môžu byť také a také školy, tak by som nepovedal nič, lebo tu chýba tá škola. Tak nech sa páči, buď ju založí štát alebo samospráva, alebo potom dáme priestor nejakým súkromným firmám, ktoré si ju založia, alebo aj cirkvi, a je to v poriadku. Vtedy by som to chápal. Ale vy ste to dali úplne tak, že kto splní kritériá, si môže založiť.
A potom vy prídete a poviete, že sme v konflikte záujmov. A teraz si kladiem otázku: ja som bol ministrom školstva, alebo pán Fronc? Pretože, pán Fronc, veľmi dobre viete, že štát je rovnako a ministerstvo zriaďovateľom stredných škôl. Vy veľmi dobre viete, že štát zriaďuje bilingválne gymnáziá. Jedno som už menoval a je ich viacej. A rovnako aj špeciálne stredné školy. A to teraz štát neni v konflikte záujmov, pán poslanec Fronc? On neni zriaďovateľ? Nie je ten štát takisto v tej pozícii, že by si obhajoval len tie svoje školy a ostatné nie?
Celé to pokrivkáva, to porovnávanie, a len je dôkazom toho, že účelovo sa snažíte manipulovať túto realitu, lebo nie je taká. A veľmi dobre viete, že samospráva to nie je niečo, čo tu vzniklo, že to sú nejakí tí zlí. Lebo vy tam sa snažíte vytvárať, že vlastne samosprávne kraje, to je niečo hrozné, čo tu vzniklo, a ony strašne bojujú proti tým súkromným školám, dokonca ich idú zničiť. Ale neberiete do úvahy jednu vec, že tie samosprávne kraje sú demokraticky zvolené orgány. Sú to ľudia, ktorí dostali priamo mandát na to, aby ich zastupovali, aby práve na báze subsidiarity najlepšie vedeli zhodnotiť, čo sa na tom území v rámci vzdelávania má udiať. To je princíp. A samosprávne kraje vlastne vykonávajú túto kompetenciu ako prenesený výkon štátnej správy, ergo to znamená, vykonávajú to v zastúpení štátu.
A tu je zasa ďalšia záležitosť, ktorá sa vám nehodí, ale ja vám to pripomeniem, pretože je to potrebné, dobre to zapadá do toho porovnania. Pretože na jednej strane hovoríte, že samosprávne kraje sú v tejto časti školstva v konflikte záujmov, ale na druhej strane vy ste umožnili niečo, kde obce a mestá sú absolútne v konflikte záujmov. Ja vám to teraz pripomeniem. To je prenesenie výkonu stavebného zákona na obce a mestá za pôsobenia takisto Mikuláša Dzurindu. Lebo obce, ktoré si riadia stavebný zákon, vlastne sú tiež v konflikte záujmov, lebo ony si tam riadia ako tie stavby sa budú stavať, alebo sa nebudú stavať. Ale to je nezmysel predsa. Prečo potom štát za vášho pôsobenia, vlády, dal takúto vážnu kompetenciu na obce a mestá? Prečo to urobil? Čiže vidíte, akým jednoduchým spôsobom sa dá dobehnúť to vaše tvrdenie?
Jednoducho toto nie je argumentácia, ktorá by išla k podstate a odbornosti, skôr je to politické vyjadrenie a možno zakrývanie toho, čo ste v školstve urobili vy. A my sa snažíme naozaj úprimne prísť s nejakými vecami, ktoré majú reflektovať na súčasnú realitu.
Pán poslanec Beblavý mal množstvo vyjadrení. A ja by som sa vrátil ešte k tomu, čo spomínal v súvislosti so Žilinským samosprávnym krajom, lebo si ho vybral ako príklad. Nemôžem sa ubrániť, pán poslanec Beblavý, tomu, že ste si dali tú prácu, aby ste sa pozreli práve na Žilinský samosprávny kraj, pretože vám akosi veľmi bilo do očí, že Žilinský samosprávny kraj sa kompetencie, o ktorej tu debatujeme, zhostil toho asi najlepšie. Snažili sme sa a robili sme, čo sme mohli, a chceli ste to takýmto spôsobom dehonestovať. Ja nebudem teraz tie čísla komentovať, pretože som ich nestihol verifikovať, či sú správne, alebo sú nesprávne. Ale faktom je, pán poslanec Beblavý, že všetky samosprávne kraje po nešťastnej liberalizácii otvorenia vzniku stredných škôl redukovali, prirodzene redukovali sieť škôl.
A ukážte mi jeden samosprávny kraj, ktorý založil novú školu od roku 2002! Taký nenájdete. Ale rozhodne nájdete školy, ktoré tu vznikli, tam, kde ani nemuseli vzniknúť, a dnes preberajú žiakov a budovy, ktoré boli postavené našimi predkami, otcami a starými otcami na to, aby slúžili na vzdelávanie, mali kapacitu 900 žiakov, tak dnes tie budovy majú 200 – 300 žiakov. A tí, ktorí ich majú, tak ich musia vykurovať, musia s nimi niečo robiť, lebo časť tých žiakov, ktorí mali byť v týchto budovách, boli presunutí do rôznych prenájmov, možno aj niektorých pofidérnych, v ktorých pôsobia. Česť výnimkám, tým škôl súkromným, a nechcem sa ich absolútne dotknúť z tohto pohľadu, ktoré majú svoje nehnuteľnosti a fungujú normálne. Ja len môžem povedať príklad jednej takejto školy v Rajci, kde dnes s cirkvou hľadáme stále, s biskupským úradom, spôsob, ako sa vysporiadať, lebo nie je vo vlastných nehnuteľnostiach, ale je paradoxne v našej nehnuteľnosti.
Čiže, pán poslanec Beblavý, bolo to účelové, politické a bolo to len opäť marketingové ukázanie sa, že v podstate my niečo ideme ukazovať pred voľbami, zatiaľ čo vy ste počas pôsobenia, kde bol aj pán poslanec Beblavý, neurobili absolútne nič v tejto oblasti.
Bol tu pán poslanec Poliačik, ktorý rovnako vystúpil a povedal, že Žilinský samosprávny kraj zrušil Súkromnú strednú odbornú školu podnikania v Dolnom Kubíne, že im neumožnil otvoriť ani jednu prvú triedu. Ja som už odpovedal mu čiastočne faktickou poznámkou, ale teraz to opäť poviem: čo by ste urobili vy, pán poslanec Fronc, keďže ste boli ministrom, keby ste mali na stole školu, ktorá si požiadala otvorenie 1. triedy a pritom tri roky po sebe nedokázala naplniť ani jednu triedu? Čo by ste vy urobili, pán poslanec Fronc, bývalý minister, keby ste dostali na stôl žiadosť školy, ktorá síce deklarovala, že predbežne má prihlásených 30 žiakov, ale v konečnom dôsledku ani jeden žiak sa neprihlásil a nemohli otvoriť zasa žiadnu 1. triedu? Čiže inými slovami, chcete povedať, že my sme tie zlé samosprávne kraje, že takéto školy sme neumožnili otvoriť, ďalšiu 1. triedu? Tak robíme to dobre, alebo robíme to zle?
Áno, môžete vyčítať, že možno niektoré kritériá neboli dobre zobrané do úvahy, že niečo sa celkom nezvládlo, tak ako by sa malo, pretože to robia ľudia. Ale nemôžete nám vyčítať to, že sme ten systém nenastavili tak, aby tu boli možné aj opravné prostriedky. Pretože do zákona sme my dali opravný prostriedok, že aby v prípade, aj kvôli úcte k tým, že všetkým školám súkromným a cirkevným, aby mali možnosť v prípade, že sa budú cítiť, že sme tu nie celkom dobre zhodnotili, sa odvolať na ministerstve. To nebola vaša práca, my sme to dali do zákona. A myslím si, že to funguje, pretože majú možnosť sa obrátiť, aby to ministerstvo mohlo posúdiť.
A ja si myslím, že je to správne. Ale to tu už vy nespomínate. To už nehovoríte, že my sme to do toho systému dali. Ale snažíte sa povedať, že ak jeden samosprávny kraj pochybil, že všetky sú zlé a treba to vrátiť späť. A to si myslím, že je tiež nie je správne, a neúprimné z vašej strany.
Čiže, vážené dámy, vážení páni, zákon, ktorý máme na stole, je zákonom, ktorý podľa môjho názoru odzrkadľuje súčasnú realitu, záujem profesných zamestnávateľských zväzov o to, vstúpiť aktívne do duálneho vzdelávania na nových základoch, na základoch, ktoré sa už otestovali v trhovej ekonomike v krajinách, od ktorých sa aj čerpala skúsenosť, či už Rakúsko, Nemecko a tak ďalej. A nádejame sa, že tento systém, ktorým sme sa inšpirovali, že neobjavujeme koleso, ale ho zdokonaľujeme, že bude aj u nás fungovať. A sme radi, že profesné zväzy chcú na seba, a veľké podniky, prebrať určitú časť zodpovednosti. Lebo povedzme si otvorene, to, čo na seba teraz berú profesné zväzy, je veľká zodpovednosť. Pretože ak to nebude fungovať, tak už oni budú priamo za to zodpovední, ak oni nebudú schopní vychovávať tých absolventov, aby boli naozaj životaschopní a mohli sa uplatniť v tých jednotlivých firmách, tak berú na seba zodpovednosť.
A opäť do toho systému dávame aj nejaký opravný mechanizmus alebo záchranný mechanizmus, že v prípade, že niektorá profesná organizácia, ktorá bude napríklad zodpovedná za certifikáciu pracoviska v zmysle dikcie tohto zákona a nebude to zvládať, tak je tu zasa opravný prostriedok, že ministerstvo môže do toho vstúpiť, štát prevezme za neho tú kompetenciu a dotiahne ju dokonca. Je to zlé, prosím vás? Veď nejako sa pohnúť musíme dopredu. Ja si myslím, že je to dobré.
Tento zákon dáva ešte lepšie možnosti, ako bolo tomu doposiaľ. I keď aj ten predchádzajúci dával tie možnosti, ako odpočítavať si napríklad tie náklady z daňového základu, atď., a tak ďalej. Boli tiež tzv. motivačné štipendiá, alebo boli takisto platby za tzv. produktívnu prácu, ale nevyužívali ich úplne tie firmy do dôsledku. Dnes si tieto náklady budú môcť odpočítavať z daňového základu, dokonca aj náklady na tých, ktorí budú priamo vykonávať to vzdelávanie v tých firmách, pretože to budú inštruktori, ktorí prejdú nejakým vzdelaním, nejakým kurzom. Toto všetko si budú môcť dávať do nákladu. Čiže podľa mňa sú dobre motivované.
A my tiež máme trošku obavy a ja som presvedčil aj ministerstvo, ja ako predstaviteľ samosprávneho kraja mám trošku obavy z toho, že či to títo inštruktori zvládnu, pretože normálne vo vzdelávacom procese môžu pôsobiť iba tí, ktorí majú, minimálne majstri, minimálne pedagogické minimum. Ale títo inštruktori, zatiaľ od nich to nevyžadujeme, napríklad to pedagogické minimum.
Keby sme tu mali majstrov, ktorí nemajú pedagogické minimum, som presvedčený, že budete rovnako kričať, že akých tu máme nevzdelaných a nekompetentných ľudí. Dneska s trošku maličkou dušičkou im to ideme dať, pretože nedokážeme, aby sme tam mali hneď všetkých, aby mali aj pedagogické minimum. Lebo pri tom učení nestačí len ovládať ako chytiť ten kľúč a niečo urobiť, ale je potrebné využiť aj nejaké pedagogické schopnosti, lebo treba na toho žiaka nejako pôsobiť. Ale profesné zariadenia nás presvedčili, že jednoducho chcú to skúsiť a že budú využívať aj kapacity odborníkov samosprávnych krajov. Tak prečo by sme im to neumožnili? A je to dobré podľa môjho názoru.
Čiže mnohé tieto veci, ktoré aplikačná prax priniesla, tak my do tohto zákona zapracovávame. A som veľmi rád, že táto diskusia takto rezultovala, že dokázali sa nájsť aj kompromisy.
A preto mi dovoľte, aby som ešte aj ja prispel jedným pozmeňujúcim, respektíve dvoma pozmeňujúcimi návrhmi k tomu, že chceme aj my úprimne ešte trošičku, trošičku, ako by som to povedal, pomôcť alebo nejakým spôsobom aj prispieť k tomu, čo ešte sa nám zdá byť, že nie je celkom dobré, a na svoje plecia si ideme brať ďalšiu kompetenciu v plnom význame v zákone, tak ako ju teraz prečítam v pozmeňujúcom návrhu.
Pozmeňujúci návrh poslanca Juraja Blanára k vládnemu návrhu zákona o odbornom vzdelávaní.
1. V čl. I v § 31 ods. 1 znie:
"(1) Samosprávny kraj v spolupráci s inštitúciami podľa § 28 ods. 3 písm. b) až f) každoročne aktualizuje regionálnu stratégiu výchovy a vzdelávania v stredných školách vo svojej územnej pôsobnosti podľa analýz a prognóz o vývoji trhu práce. Regionálnu stratégiu výchovy a vzdelávania v stredných školách samosprávny kraj po prerokovaní v krajskej rade pre odborné vzdelávanie a rade vlády vydáva a zverejňuje na svojom webovom sídle každoročne do 30. septembra.".
2. Za čl. VII sa vkladá nový článok VIII, ktorý znie:
"Čl. VIII
Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení zákona č. 445/2001 Z. z., zákona č. 553/2003 Z. z., zákona č. 369/2004 Z. z., zákona č. 583/2004 Z. z., zákona č. 615/ (rovnako) 2004 Z. z., zákona č. 628/2005 Z. z., zákona č. 16/2006 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 334/2007 Z. z., zákona č. 335/2007 Z. z., zákona č. 384/2008 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 361/2012 Z. z. a zákona č. 32/2015 Z. z. sa dopĺňa takto:
V § 11 ods. 2 písm. c) sa za slová "rozvoja samosprávneho kraja" vkladajú slová "regionálnu stratégiu výchovy a vzdelávania v stredných školách,".".
Doterajšie články VIII až XIII sa primerane prečíslujú.
Vloženie nového článku VIII sa premietne do článku upravujúceho účinnosť návrhu zákona.
Zdôvodnenie: Hlavným cieľom samosprávnych krajov v oblasti stredoškolského vzdelávania a výchovy je vytvárať podmienky pre efektívne fungovanie stredoškolského vzdelávania. Vzdelávacia politika samosprávnych krajov je zameraná na dlhodobo strategické investovanie do vzdelávania a do profesií, ktoré sú potrebné pre trh práce v súčasnosti, ako i pre trh práce v budúcnosti. Subjekty uvedené v § 28 ods. 3, to sú tzv. koordinujúce subjekty, sa spolupodieľajú na tvorbe stratégie a sú zo zákona subjektmi koordinácie odborného vzdelávania a prípravy, a preto je logické, že tento strategický dokument bude pre nich záväzný. V záujme zobjektívnenia celého procesu tvorby regionálnej stratégie ustanovuje sa zákonná podmienka prerokovania tejto stratégie v krajskej rade pre odborné vzdelávanie tak, v ktorej majú zastúpenie jednotlivé subjekty koordinácie odborného vzdelávania a prípravy na úrovni samosprávneho kraja.
K bodu 2. Je to legislatívno-technické dotiahnutie v zákone o samosprávnych krajoch, že je to povinnosť schvaľovať v zastupiteľstve.
Toto je pozmeňujúci návrh, ktorým samosprávne kraje na seba preberajú, že táto stratégia, ktorú zo zákona musia vytvárať, a zatiaľ to vytvárali len samosprávne kraje. Nevytvárali to súkromné školy, iba samosprávne kraje, nikto iný to nedokáže, v podstate ani nemôže robiť. Chce, aby bola pre všetkých záväzná, pretože sa na tom všetci aj podieľajú. A zároveň to bude schvaľované aj zastupiteľstvami, lebo obligatórne to doteraz nebolo v zákone o samosprávnych krajoch.
A tu chcem aj podotknúť to slovo "územnej", pretože pán poslanec Fronc predkladá, tuším, pozmeňujúci návrh, ktorý hovorí o tom, že teraz vy ste chceli vypustiť, jak si pamätám, že územné, a aby to bola len stratégia, že aby sa to netýkalo všetkých škôl, tak som to ja pochopil. Ale to je krok späť. My práve naopak, chceme, aby sme všetkých tých hráčov dali za jeden stôl. A tuto je dôkaz, že to myslíme úprimne.
Dovoľte mi, aby som predniesol ešte jeden pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu, ktorý v podstate do určitej miery aj z diskusie reflektuje to, čo máme snahu reflektovať pri tej diskusii.
A preto v čl. II bode 1 § 53 ods. 2 sa vkladá za slová "uhradí zamestnávateľovi náklady, ktoré zamestnávateľ" nahrádzajú slovami "zamestnávateľ môže požiadať od neho úhradu nákladov, ktoré".
Odôvodnenie: Navrhovanou úpravou sa pre zamestnávateľa ustanovuje možnosť, aby v odôvodnených prípadoch od absolventa, ktorý nedodrží svoj záväzok zotrvať u zamestnávateľa ako zamestnanec po určitú dobu, nevyžadoval úhradu nákladov, ktoré vynaložil na jeho prípravu a povolanie.
Myslím si, že tento pozmeňujúci návrh je dobrý a aj odráža diskusiu, ktorá si myslím, že je v konečnom dôsledku veľmi potrebná a dobrá, pokiaľ je vecná.
Vážení poslanci, vážené dámy, vážení páni, mohol by som povedať ešte viacej argumentov, ale myslím si, že toto, to je to podstatné, ktoré bolo potrebné povedať. Svedčí o tom, že naša snaha je úprimná robiť niečo s odborným vzdelávaním, nie je to vôbec niečo, čo by malo byť marketingovým ťahom, práve naopak, marketingovým ťahom je to, čo hovoria opoziční poslanci, pán Beblavý a ďalší, že to vyťahujeme pred voľbami. Ich je marketingovým ťahom zakryť to, že oni nekonali počas obdobia, keď boli vo vláde.
Som presvedčený, že je to dobrá vec, a som presvedčený, že v prípade ak aplikačná prax čosi prinesie, že bude na to aj ministerstvo primerane opäť aj so zamestnávateľskými zväzmi reagovať, rovnako so zriaďovateľmi škôl, tak aby sme to vyladili a postupne sa to dostalo do života. Pretože, vážené dámy a páni, školstvo je jedna veľká zaoceánska loď, ktorá keď zakrútite kormidlom, tak sa začne otáčať po 20-ch minútach, alebo po polhodine. To znamená, školstvo, keď urobíte nejakú zmenu, je, úpravy tejto zmeny cítite po štyroch, piatich rokoch. A preto je potrebné to robiť veľmi citlivo, a my sme na to pripravení.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Blanár, chcem oceniť oba vaše pozmeňujúce návrhy, lebo myslím si, že sú prínosom pre zákon. V prvom prípade to je stransparentnenie pravidiel pre vyššie územné celky a v zásade aj veci, ktoré boli namietané teda súkromnými školami a ďalšími organizáciami. Týmto krokom sa vytvára priestor, aby pravidlá pre rozhodovanie o vzniku alebo nevzniknutí prvých tried na príslušnej škole mali úplne jasné pravidlá, ktoré budú verejne dostupné, budú schvaľované v zastupiteľstve. A je to povinnosť schvaľovať v zastupiteľstve, čo je významným posunom vpred.
Takisto posunom vpred v zákone je možnosť požadovať uhradenie nákladov zamestnávateľovi, ktoré vynaložil na vzdelanie, ale k tomu sa ja ešte dostanem vo svojom vystúpení.
Chcel by som v krátkosti zareagovať na váš možno principiálny, alebo neviem ako ho nazvať, spor s predrečníkmi, pokiaľ ide o fragmentáciu školstva. Ja chcem povedať, že zaznelo aj v predchádzajúcich vystúpeniach, vy ste na to reagovali, že zriaďovanie škôl je originálna kompetencia štátu. Áno, je originálna kompetencia štátu, ktorá je presunutá v jednom prípade na samosprávne kraje, v druhom prípade na obce a mestá ako samosprávne orgány.
Tí, ktorí to namietajú, chcel by som sa ja spýtať: ktože preniesol tieto kompetencie na obce a mestá a prečo? Preto, lebo bol nedostatok financií, bol tam veľký modernizačný dlh v prípade základných škôl a tým pádom sa štát zbavil svojej povinnosti a preniesol náklady na samosprávne orgány.
V prípade stredných škôl, keďže nefungovalo odborné školstvo a nebola ani schopnosť štátu nahradiť náklady, ktoré boli na vytvorenie dielní, a ďalšie zvýšené finančné náklady, sa vytváral predpoklad na to, aby na regionálnom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)