48. schôdza

Ďakujem pekne, pani spravodajkyňa. Zaujmite miesto určené pre spravodajcov.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala písomne prihlášky. Prvú písomne prihlásenú do rozpravy registrujem spravodajkyňu. Ďalej je do rozpravy písomne prihlásený pán poslanec Mikloško za klub KDH, pán poslanec Chmel za klub strany MOST – HÍD. Ďalej do rozpravy sú písomne prihlásení pani poslankyňa Žitňanská, Vášáryová a pán poslanec Hlina.
Nech sa páči, pani poslankyňa Nicholsonová, máte slovo.

Veľmi pekne ďakujem za slovo. Opätovne ako vždy, keď sa tu stretávame pri prerokúvaní správy pani ombudsmanky, tak ma mrzí teda, že nás tu je ako šafranu, o to viac, že tu nie sú ani všetci členovia výboru pre ľudské práva ako gestorského výboru, čo teda ma celkom zaráža.
Opätovne pri tom, ako prerokúvame ďalšiu správu pani ombudsmanky Dubovcovej, musím povedať, že ja veľmi oceňujem to, akým spôsobom sa ona stavia k príprave jednotlivých správ o udržiavaní ľudských práv na Slovensku, pretože také správy, ako predkladá pani doktorka Dubovcová, sme v pléne nikdy predtým nemali, od kohokoľvek, kto nám povinné predkladá akékoľvek výročné správy.
Chcem poukázať na to, že je neuveriteľné, akým spôsobom sa dokáže vysporiadať s podaniami jednotlivcov a premietnuť to do nejakých systémových zmien a návrhov, odporúčaní pre nás, ktorí to tvrdošijne teda ignorujeme.
Ale musím povedať aj to, že ja som postrehla, že niektorí poslanci neignorujú tie odporúčania, ktoré dávate vo svojich správach, alebo o ktoré sa teda snažíte, a premietli to do nejakých návrhov noviel, avšak musím povedať, že urobiť akékoľvek zmeny, nehovoriac už o systémových zmenách z pozície opozičného poslanca, je, žiaľ, v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútne nemožné. Preto si myslím, napriek tomu, že by ste mali byť takým naším chodiacim svedomím a vedomím a kontrolou a očami a ušami, to je síce pekné a ja osobne to veľmi oceňujem, ale faktom je, že niektoré tie vaše odporúčania sú skôr namierené na jednotlivé ministerstvá a jednotlivých ministrov, ktorí disponujú teda v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútnou väčšinou a ktorí jediní sú schopní v podobe vládnych návrhov zákonov čokoľvek systémové presadiť.
Ja sa chcem dotknúť v tomto mojom krátkom vystúpení len niektorých vecí, ktoré ste spomínali z vašej obsažnej správy o dodržiavaní ľudských práv za rok 2014.
A osobne považujem za veľmi dôležité to, na čo poukazujete vo vzťahu k deťom z rómskych osád a ich zaraďovaniu do špeciálnych základných škôl. To je, by som povedala, taký folklór Slovenskej republiky. A. áno, aj ja som na to upozorňovala a upozorňoval na to napríklad aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity, príliš veľa detí nám končí v špeciálnych základných školách. A je to na základe diagnostických testov, ktoré sú robené rôzne, ale aj na základe niektorých praktík, ktoré sú sprevádzané teda zaraďovaním týchto detí do špeciálnych základných škôl. Mne osobne sa stalo niekoľkokrát, ešte keď som bola v pozícii novinárky a chodila som do rómskych osád, že riaditeľky špeciálnych základných škôl chodili po osadách a robili vyslovene nábor, prehovárali rodičov, ktorí nemali mentálnu kapacitu na to, aby pochopili, čo spôsobia svojmu vlastnému dieťaťu, keď ho zaradia do špeciálnej základnej školy. Prehovárali ich, aby dali informovaný súhlas, súhlas nie informovaný, tí rodičia sú často zavádzaní riaditeľmi špeciálnych základných škôl, ktoré sa bijú o ich deti, pretože čo dieťa, to vyšší normatív na takéhoto žiaka. A tak doslova ich zavádzali tým, že na štandardnej základnej škole bude ich dieťa diskriminované práve preto, že je rómske, sú tam iní učitelia, ktorí sa mu budú vysmievať, pritom na tej špeciálnej základnej škole mu vytvoria všetky podmienky na to, aby mohlo študovať. Napokon tým sa vždy končili takéto tieto kortešačky: „Napokon aj ty si výdobytkom špeciálnej základnej školy a povedz, bolo ti tam zle, nebolo ti tam zle, a dopraj to isté svojmu dieťaťu.“ Takže takýmto nejakým spôsobom sa to robí vždy pred zápisom detí do škôl, si skutočne, a ja som toho niekoľkokrát bola svedkom, riaditelia špeciálnych škôl robia kolečká a často nosia aj malé pozornosti a malé darčeky, práve kvôli tomu, aby od rodičov vymámili takýto informovaný súhlas.
Ja si veľmi vážim, pani ombudsmanka, že nás na to upozorňujete, a ja by som bola skutočne veľmi rada, keby sme všetci pochopili, že my si týmto spôsobom kopeme jamu, do ktorej raz všetci spadneme, pretože akokoľvek niektorým poslancom, ministrom, ľuďom, ktorí môžu veci ovplyvniť, nezáleží na osude tých jednotlivých detí z rómskej osady, my si musíme uvedomiť, že to je veľmi úzko prepojené takmer so všetkým v tejto krajine, nehovoriac už o dopade na verejné financie, keď teda niektorí sa radi na to pozerajú z čisto toho ekonomického uhla pohľadu, ale napríklad aj s dôchodkovým systémom, ktorý je za takýchto okolností neudržateľný.
Predstavte si, že pri zaradení každého jedného dieťaťa do špeciálnej základnej školy, do toho variantu A, to znamená ľahký mentálny postih, my spôsobujeme to, že to dieťa zakrnie na tej škole. Realita je skutočne taká, že ten človek vyjde v šestnástich rokoch zo šiesteho ročníka špeciálnej základnej školy a nevie sa podpísať a jeho prvé kroky smerujú na úrad práce, kde zostane evidovaný až do konca svojho života, spadá nám do hmotnej núdze a štát sa oňho do konca jeho života musí postarať, pretože on nie je schopný si sám pomôcť a vymaniť sa z toho začarovaného kruhu, keďže sa mu nedostalo ani riadnej výchovy, čo nemôžeme možno až tak ovplyvniť, teda ak berieme, že škola nemá až tak vychovávať, ako má vzdelávať, ale hlavne ani riadneho vzdelania.
Toto všetko vyústi do tých otvorených nožníc, o ktorých sme hovorili, keď sa tu otváral II. pilier, aká hrozba nás vlastne čaká, pretože tá demografická krivka klesá, musíme povedať, že v majorite sa prakticky deti nerodia. Čo nás ako tak drží pri tej demografii, to sú práve tie rómske osady, kde sa tie deti rodia, ale ak budeme naďalej tie deti hnať všetky do špeciálnych základných škôl, my nemôžeme očakávať, že zhruba o dvadsať rokov, keď tá generácia dnešných štyridsiatnikov prerastie do dôchodkového veku, že tá hŕstka 49-tisíc detí bude schopná niečo vyprodukovať. Budú síce v produktívnom veku, ale to nebudú produktívni ľudia, lebo to sú výdobytky nášho základného školstva, našej diagnostiky pri zaraďovaní detí do špeciálnych základných škôl. To budú práve tie rómske deti z tých osád, ktoré v tom čase budú v produktívnom veku a nebudú schopné uspieť na otvorenom trhu práce, pretože budú vychádzať zo špeciálnych základných škôl a nebudú sa vedieť podpísať. A v tej chvíli, neviem, však možno niekoho sa to už netýka, alebo niekto má pocit, že sa ho to netýka, ale pochopíme, nakoľko závažné bolo to, že ignorujeme tento fakt už niekoľko rokov.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, je tá rediagnostika detí po nultom ročníku. Ja neviem, ja som tu opakovane predkladala povinnú predškolskú výchovu, najprv plošne, potom pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, nie ako opatrenie, ktoré je proti niekomu, ale ktoré je pre niekoho. A ja chápem všetky vaše výčitky, ktoré v tomto smere smerovali teda k tomu môjmu návrhu, ale vymyslíme niečo lepšie. Vymyslíme niečo lepšie, aby sme sa nespoliehali iba na tie nulté ročníky, ktoré sa ukazujú ako veľmi málo efektívne a veľmi málo efektívne aj vďaka tomu, že zo zákona vyplýva rediagnostika detí, ktoré navštevujú nulté ročníky, a my ju tvrdošijne ignorujeme. To znamená, my ani nevieme povedať, nakoľko sú alebo nie sú efektívne tie nulté ročníky. Vieme iba to, že napriek tomu, že dieťa chodí do nultého ročníka, končí na špeciálnej základnej škole. Z toho sa dá usudzovať, že teda nulté ročníky ako také sú drahé a sú neefektívne.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, to je reedukácia. To ja veľmi vítam, že ste sa tejto téme začali venovať, pretože to je téma, ktorá dlhodobo na Slovensku je úplne na konci toho rebríčka a všetkých zlyhaní, ktoré sa napríklad týkajú detí a najlepšieho záujmu dieťaťa v rámci Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý sa na Slovensku jednoducho ignoruje, nielen v tomto prípade, ale aj v ďalších prípadoch.
Čo sa týka tých ochranných miestností, tak, opäť, ja si spomínam, keď som ešte robila novinárku, tak sme boli v niekoľkých reedukačných zariadeniach, okrem iného v Reedukačnom zariadení Spišský Hrhov. Ja so veľmi rada, že tu sedí pán Jurzyca, lebo keď sme potom my na krátko zasvietili vo vláde, tak sme sa postarali o to, aby ten riaditeľ zo Spišského Hrhova odišiel zo svojho pôsobiska, a to aj kvôli tomu, že on mal vtedy v Spišskom Hrhove dva druhy ochranných miestností. Z nich jedna bola krásna, zánovná, ktorá voňala čistotou, lebo tam nikdy nikoho neumiestnil, a to bola tá, ktorá spĺňala štandardy európske, že to bola naozaj ochranná miestnosť, že bola ja neviem mäkká, to znamená, tam nebola žiadna akože tvrdosť stien, aby si tie deti tam mohli ublížiť, mala WC, mala umývadlo, ktoré bolo zabezpečené. No ale potom tam bola iná ochranná miestnosť. A keďže to bolo v starom kaštieli, to bola jedna kopka. To nebola ochranná miestnosť. To bola normálna samotka, to je dievčenský reedukačný ústav, takže on tam dával tie dievčatá. A boli vyslovene na samotke, ako to poznáme z amerických filmov. Dostali jedno vedro, do ktorého mali vykonávať potrebu, a cez malinké okienko ich tam chodil vždy nejaký viac alebo menej, musím to povedať, úchylný dozorca kontrolovať a to bol šok, to bol naozaj šok pre ľudí aj s veľmi silnými žalúdkami. Inak na to, pretože ten riaditeľ zvykol teda uvrhnúť dievčatá do tejto samotky, upozornila jedna mimovládna organizácia, ktorá sa votrela do toho reedukačného zariadenia. A priniesli aj fotky, priniesli rôzne dôkazy týchto praktík a bolo to strašné. A dialo sa to na Slovensku v 21. storočí, naozaj len pred pár rokmi.
A ja neviem, nakoľko sa tie veci pohli dopredu, ale faktom je, že s tými reedukačnými zariadeniami by sa malo niečo začať robiť. Tam, si myslím, by mala nastať aj vlastne tá vonkajšia a vnútorná diferenciácia tých zariadení. A to veľmi úzko súvisí s tým, že tie deti jednoducho musia byť diagnostikované. Ja si neviem predstaviť, ako môžeme niekoho reedukovať, keď my nevieme, čo na ňom máme redukovať, a proste dáme ho iba tam, kde sa uvoľní miesto. Veď to je smiešne. Alebo bolo by to smiešne, keby to nebolo také smutné, keď si človek uvedomí, že ide o deti.
Čo sa týka tých seniorov. Je fakt, to bola naša novela zákona, my sme sprísňovali zákon o sociálnych službách. Robili sme to z mnohých dôvodov. Ale robili sme to vtedy ako dočasnú záležitosť pred veľkou novelou zákona o sociálnych službách. A to, že sa sprísnili podmienky pre vstup do domovov sociálnych služieb, že sa tam sprísňoval ten stupeň odkázanosti až na štvorku, to bolo spôsobené tým, že ruka v ruke malo ísť posilnenie terénnych sociálnych služieb. Problém ale je, že tam sa stalo to jedno a nestalo sa to druhé. To bol skutočne plán, ktorý teda nám sa nepodarilo zrealizovať. Nie som na to nejako hrdá. My sme to potom plátali tým, že sme odštartovali Národný projekt na podporu terénnej sociálnej práce, keď sa z peňazí z Bruselu vlastne mala dofinancovávať terénna sociálna služba. Ale to v žiadnom prípade nebolo dostatočné, pretože, samozrejme, to bolo časovo ohraničené, finančne ohraničený projekt. Neviem, v akom je teraz štádiu. Ale jednoducho toto nie je tá systémová zmena, ktorú my potrebujeme, ak hovoríme o sociálnych službách. Takže napriek tomu, že ako keby v tej správe je kritizovaná vec, ktorá sa presadila za našej vlády, a ja to tu nechcem nijako ospravedlňovať, ono to bolo naozaj mienené v takom širšom kontexte toho, že sa nakopne tá terénna sociálna služba, to sa nestalo. Takže preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá.
Ja som teda očakávala, myslím, že nie ja, ale väčšina DSS-iek a vôbec všetci, ktorí robia v systéme sociálnych služieb na Slovensku, očakávali, že z pozície pána ministra príde do parlamentu niečo, čo bude mať hlavu a pätu a čím sa konečne nejako dostaneme z toho začarovaného kruhu, z toho marazmu tých nefunkčných sociálnych služieb. To sa napokon netýka tej sociálnej služby len seniorov, ale je to asi najväčšia skupina, ktorá je odkázaná na sociálne služby.
Musím povedať, že tie sociálne služby, tak ako sú nastavené dnes, sú neudržateľné, a to najmä vďaka financovaniu. Veľmi správne ste podotkli, že my vlastne variujeme a diskriminujeme tých ľudí, pretože jedna VÚC-ka dá peniaze, druhá VÚC-ka nedá peniaze. A naozaj netreba očakávať od toho, kto je odkázaný na sociálne služby, že sa bude sťahovať podľa toho, kde sa ktorej VÚC-ke ako darí a ako kde ktorá VÚC-ka dáva peniaze na domovy sociálnych služieb. To jednoducho musí byť nejaký paušál, ktorý bude zohľadňovaný, či už bývate niekde pri Košiciach alebo pri Banskej Bystrici.
To je asi všetko čo som chcela povedať. Ja som teda veľmi rada, že toľko kolegov a kolegýň sa prihlásilo do rozpravy, že toto nebude správa, ktorá prejde za 5 minút bez povšimnutia. A veľmi dúfam, že tak ako sa tomu budeme venovať my v rozprave, tak sa tomu budú venovať aj ľudia, v silách ktorých je ovplyvňovať niektoré systémové zlyhania, na ktoré nám pani ombudsmanka dala návod, ako ich napraviť. Veľmi pekne ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Šípošová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem pekne. Ja sa vyjadrím len veľmi stručne. Vyprovokovala ma k tejto poznámke taká veta zo záveru vystúpenia pani poslankyne, že jedna VÚC-ka dá peniaze, jedna VÚC-ka nedá peniaze. Ja by som to ešte doplnila o to, že aj tá VÚC-ka, ktorá dá peniaze, alebo tie orgány, ktoré dávajú peniaze, tak si akoby vytvoria takú schému, ktorú už používajú mechanicky, že jednoducho dávajú stále tým istým bez toho, aby bolo jednoznačne overené, či tie subjekty naozaj ešte robia, či robia to, čo hovoria, že robia alebo majú robiť, a ako by sa vytláčali tie iné, ktoré nie sú naše alebo akoby som to povedala. Tak to je len tak na doplnenie. Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Žiadosť o reakciu na faktickú neregistrujem.
Tak mi dovoľte požiadať pána Jozefa Mikloška, aby v zmysle svojho prihlásenia vystúpil v rozprave.

Vážení dvaja páni podpredsedovia, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte povedať pár slov k tomuto príspevku, ktorý tu teda odznel. Iste bol dobrý, troška dlhý, lebo všetci sme to čítali, a teda vieme, čo v tom príspevku je. Snáď stačilo sa zamerať na konkrétne body, aby bolo viac poznámok, viac diskusií, tu je na to priestor.
Samozrejme, Slovensko tak ako iné krajiny v Európe porušuje ľudské práva skupinovo menej, individuálne často. Závisí to vždy od vzťahu nejakého šéfa, človeka nad vami alebo človeka okolo vás, suseda, ktorý proste naraz začne vaše právo, ktoré máte, porušovať. A keď je toho už veľa, tak to by sme si mali všimnúť nejakou interpeláciou, zákonom, otázkami na ministra, opatreniami a tak ďalej. Je tu na to u nás veľa nevládnych organizácií, veľa iných organizácií, ktoré si to dávajú do vienka, ale, samozrejme, stále tá situácia nie je taká, aká by mala byť.
Volanie po systémových opatreniach je veľmi múdre.
Len systémové opatrenie napríklad. Prečo je tu 1,3 mil. exekúcií, prečo nebankové subjekty terorizujú nás všetkých a požičiavajú nám bez záruky a tak ďalej a tak ďalej, zmluvami s malými písmenami a potom nás terorizujú a exekvujú a robia zle?
Voľby do obecných zastupiteľstiev. Dnes je možnosť sa trvale prihlásiť hocikde, môže sa to robiť aj masovo, zvoliť si svojho starostu a potom vypadnúť odtiaľ. No to je taká systémová vec, ktorej by sa mala zabrániť.
Neplatenie faktúr je hrubé porušovanie ľudských práv. Peniaze sú, ale tie sa stratia po ceste a tomu, kto všetko urobil, sa vlastne nedostane nič a nabalia sa tí hore, čo neurobili nič, jedine to, čo sprostredkovali.
Mnohí podnikatelia sa napríklad sťažujú na to, že majú stále daňové kontroly, a niektorí zase (napríklad colníci) chodia stále za nimi. Mám kolegu, ktorý obchoduje s tabakom veľmi seriózne, ale každý týždeň má colníkov na krku. A tam sedia, vyprávajú a tak ďalej. Čiže to je tiež niečo také, čo by sa systémovo malo vylepšiť.
V správe mi chýba, ani slovo tam o tom nie je, alebo už sa nepamätám, či to tam náhodou aj predsa je, Stratégia pre ľudské práva. Viete, že to bol dokument, ktorý tu tri roky polarizoval spoločnosť, rozštiepil ju, veľké diskusie, veľa peňazí. Teraz sa už schválil aj v Rade vlády, aj vo vláde. Ja som žiadal, aby sa aj tu o tom debatovalo, raz za rok by sa mohli ľudské práva tuná predebatovať široko, neuspel som s tým.
Je jasné, že tie prílohy, ktoré sú tam, sú veľmi nehomogénne na rôznych úrovniach, 105 strán tam je venovaných problematike LGBTI. Čiže to je aj v tomto smere nevyvážené. Keď som sa pýtal na to nedávno ministra Lajčáka, povedal mi, že tie problémy nie sú súčasťou schválenej správy. To tu občas, teda druhýkrát som spomínal.
Čiže iste by bolo dobré tomuto venovať kapitolu Stratégia, pohľad a možnosti spolupráce, napríklad s Radou vlády. Túto tu absolútne nevidím. Ja na tú Radu vlády chodievam a je tam s kým spolupracovať.
A potom chýbajú také témy hodnotové, by som povedal, napríklad ochrana života, eutanázia, potraty a rôzne iné veci, ktoré k nám tlačia z Európy, z Európskeho parlamentu (rôzne riporty, správy, estrely, Lunacek a tak ďalej. Zasahujú do našich kompetencií. A to by si ombudsman mohol všimnúť, proste je to kompetencia národného štátu, a nie kompetencia Európskeho parlamentu.
Ja som tu tiež niekoľkokrát povedal, ako je možné dnes, aby seriózny muž sa dostal do basy na rok, na dva roky. Tak viem o prípade, 13-mesačnom pobyte v Leopoldove a potom prepustení so všetkými poctami, poctami v tom zmysle, že šesť rokov je odvtedy a ešte mu ani tú zálohu nedali. Stačí, aby vás niekto obvinil, že sexuálne zneužívate svoje deti, šesť rokov sa z toho nebudete vedieť dostať a nakoniec vás prepustia a povedia, všetko bolo v poriadku. Pritom sa nestane nič nikomu, ani vám, ale ani tým, ktorí to urobili, a ďalším, ktorí to vyšetrovali, a tak ďalej, celý reťazec. Čiže to sú tiež prípady systémovej zmeny pre ombudsmana. No iste je tu úrad, ktorý urobil kopu práce, aj keď niektorými svojimi postojmi, ku ktorým sa vrátim, urobil aj kopu nepráce.
Je dobré, že správa je už teraz, je to za rok 2014 správa, čiže pár mesiacov po začiatku roka, v minulosti to bolo omnoho neskôr, mnohé z toho už bolo neaktuálne, a určite je lepšia ako minulá. To je isté. Vtedy, pamätáte sa, parlament ju vrátil na prepracovanie a pani ombudsmanka vtedy nechcela tú správu prepracovať. Tak potom sa aj parlament troška zaštorcoval. A podľa mňa, hoci som nebol pri tom, aj preto je mimoriadna správa ešte z augusta 2013, už do pléna nedošla.
A potom je naozaj aj pre nás trápne, aj pre všelikoho trápne, že tie podnety a návrhy na odporúčania Národnej rady (strany 95 až 105), to je 10 strán veľmi dôležitých podnetov. Pani ombudsmanka tvrdí, že neboli splnené, že proste napriek tomu, že už dlho sa požadujú, nikto sa k nim nikdy nevrátil. Ja myslím, že to troška súvisí s tými minulými problémami. Ale iste sa treba k nim vrátiť, aj keď nemyslím len na Národnú radu, sú aj mnohé ministerstvá, samozrejme, ale Národná rada by ich mohla posvätiť alebo nejakým spôsobom schváliť. Čiže proste nemôže za to len parlament, že sa tieto podnety, z ktorých mnohé sú opodstatnené, nedostali vôbec na prerokovanie.
V I. časti správy sa pani ombudsmanka opakuje, čo bolo aj v minulosti. Detailizuje, z veľmi jednoduchých prípadov potom, ktorým sa venuje aj na niekoľkých stranách, ani nie generalizuje, len popíše ich a niečo povie k tomu, samozrejme, keď je sloboda pobytu a pohybu, jeden prípad, keď je právo na informácie, päť prípadov, keď je ochrana vlastníctva práv, tri prípady, sme hovorili o tom, ochrana, právo na materinský jazyk, jeden prípad, ochrana súkromia v rodinách, tiež nie málo prípadíkov, proste jeden až päť prípadov. A ich popíšeme, to je však dobré, len trošku to do Národnej rady, si myslím, celkom nepatrí.
Detailný popis, nejaký prípad, že v Dunajskej Strede nedali rodný list, v ktorom bol len maďarský text, tam bolo aj niečo iné, nejakých pár súvislostí s týmto, to teda nie je systémová vec, to sa dá aj softvérovo polhodinovou opravou aj zmeniť, aby to všade už ináč nebolo.
Súdy bez zbytočných prieťahov. Je tam 191 prípadov. Čiže to je naozaj veľa, ale to všetci vieme, že tie prieťahy kade-tade stále sú a že to dlho trvá a za tým je všeličo. Čiže to je téma, pri ktorej naozaj systémovo treba zmeniť zákon, neumožniť takéto prieťahy odsúvania a neriešenia.
Kapitola 4.3 je Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny. Tam by som podstatne viac očakával, zase prichádzame len s prípadmi v Humennom alebo v Bratislave alebo ešte niekde, ako sa niečo tam v súvislosti s touto témou nevydarilo.
Táto časť sa mi zdá naozaj slabá. A dneska je tá rodina naozaj v kríze, sú na to rôzne príčiny, iste, ale súvisí to troška aj snáď s osobným postojom pani ombudsmanky, ktorý sa prejavuje najmä v súvislosti s referendom, ktoré tu nedávno bolo, a s jej vystúpeniami, ktoré sa mi naozaj zdali nekompatibilné s našou ústavou, s našimi zákonmi. Tak na jej účasť vlani na pochode PRIDE a prejav sme už mohli snáď aj zabudnúť. Možnože aj toho roku to tak bude. Ale to, že naraz vytvorila tlačovku 22. januára, kde pokračovala v spochybňovaní ústavy a platných zákonov, sa mi už nezdalo celkom férové. Ja som potom požiadal, aby sa o tomto rokovalo tu v parlamente, lebo tak sa mi to zdalo. Možnože ešte k tomu dve vety poviem. Tu to nebolo schválené. Tak potom som dal dokonca až podnet na generálneho prokurátora, aby preskúmal, či je to v súlade s poslaním tohto úradu podľa článku 151a ods. 1 ústavy, s rozhodnutím Ústavného súdu o referende, ktoré nedávno bolo, a či obsah výrokov nebol v rozpore aj s článkom 41 Ústavy Slovenskej republiky, lebo v ústave je jasne napísané, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou a Slovensko si manželstvo všestranne chráni, napomáha dobru a tak ďalej.
Len pani ombudsmanka na tej tlačovke vtedy hovorila o manželstve osôb bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, čiže to nie je manželstvo podľa ústavy, aj o možnostiach, aby do manželského zväzku mohli vstúpiť osoby rovnakého pohlavia alebo viac ako jeden muž a viac ako jedna žena. Pritom argumentovala tým, že mnohé deti vychovávajú dve osoby rovnakého pohlavia, čo je príklad matky dieťaťa žijúceho v spoločnej domácnosti s jeho matkou alebo otca dieťaťa s jeho otcom. To sú celkom iné prípady, samozrejme.
No a potom aj ďalšie iné spochybnenia. Nechcem to tu citovať, ale bolo to veľmi zvláštne, keď proste vrcholný predstaviteľ ľudských práv spochybnil manželstvo tak, ako ho dneska chápeme, a že sexuálna orientácia uchádzača o osvojenie dieťaťa z právneho hľadiska nezohráva žiadnu úlohu, referendum nemá tú silu, aby zastavilo vývoj spoločenských vzťahov, môže niečo spomaliť, ale nezastaví ho, vyučovanie v oblasti sexuálneho správania či eutanázie by bolo naozaj problematické, mohlo by spôsobiť chaos vo vyučovaní a tak ďalej.
Tak už som povedal, že naša ústava definuje manželstvo, že je veľká promiskuita partnerov rovnakého pohlavia, bohužiaľ, tie štatistiky sú katastrofálne. Už som ich tu raz spomenul. Boli to americké štatistiky. Svedčí to o tom, že dávať deti do takýchto nestálych vzťahov bez muža a ženy je riziko.
No a potom nemecký projekt Hrou proti AIDS, ktorý sa na Slovensku desať rokov používa aj pre žiakov vyšších ročníkov základných škôl, ukazuje, že je najvyšší čas rodičom dať možnosť neakceptovať takéto experimenty. Ja som dal interpelácie na ministra školstva, na ministra zdravotníctva na túto tému. Veľmi zaujímavo mi odpovedali, v podstate o tom, že to nie je akreditované pre školstvo a ako sa to dostalo vlastne do zdravotníctva a čo majú rodičia aj škola urobiť, keď ten projekt nechcú, lebo ten projekt je naozaj veľmi, by som povedal, technický, čo sa týka sexu, a vôbec nie je taký, čo sa týka vzťahov a nejakých iných vecí. Ale už som, myslím, tuná raz povedal.
No a treba tiež zdôrazniť, to zas ja hovorím, že idea o rodovej rovnosti, v ktorej sa pohlavie odlišuje od rodu, je nám cudzia. A teda ju nejako dokonca dávam blízko marxizmu, ktorého sme sa po štyridsiatich rokoch zbavili. A teda gender ideológia je ďaleko od nášho myslenia. Dobre, tak toto bol asi Ende.
Záver by som ešte povedal taký, že nuž páčia sa mi, veľmi, až by som povedal, tie poznatky z tých prieskumov, tie sú naozaj konštruktívne a na úrovni, sú dobre vybrané aj témy, Rómovia napríklad, takým štýlom mala byť písaná celá správa, školstvo, voľný čas pre chudobné deti.
Reedukačné centrá sa troška snáď aj mystifikujú. Ja chodím občas medzi ne. Nedávno som v jednom z nich bol. Napríklad pán Argaláš má v Senci svoje Reedukačné centrum. To je skutočne jedno zo vzorových. Bol som tam, strávil som celé poobedie u nich. Choďte sa tam pozrieť. Isteže sú niekde aj centrá, ktoré nezasiahla nejaká reorganizácia, kde sa deti aj ponižujú. Len naozaj tie deti už nie sú deti ani mládež, ale sú to mladí delikventi, s ktorými si nevie rodina rady. A napríklad aj u pána Argaláša som našiel človeka, ktorého tam rodina dáva. Tretina z nich je, čo ich tam rodina dáva. A som sa pýtal sympatického chalana: „Koľko si tu?“ Štyri roky ho rodina odtiaľ nechce zobrať späť. Čiže to má aj trolinku hlbšie príčiny.
Aj téma seniorov je veľmi dobre spracovaná. Samozrejme, je tu Rada pre seniorov, ktorá to má v náplni, ktorá môže podstatne viac pretlačiť veci. Čiže ja veľmi odporúčam spojiť sa s Radou pre seniorov, prísť tam a dať nejaké návrhy. Pred pár dňami sme robili program na tento rok. Mohlo sa to tam dostať. Pán minister Richter práve hovoril, že sa nevyčerpajú peniaze na starostlivosť o ťažko chorých a tak ďalej, že proste mnohé veci tam nefungujú, pretože tam nie je o to záujem.
Regionálne pracoviská by, samozrejme, mali byť, kde ale ja si myslím, že kompromisom by mohli byť nejakí dvaja úradníci alebo úradník jeden so sekretárkou v Banskej Bystrici, jeden v Košiciach. A to keby ste zobrali aj z tohto staffu a dali tam ľudí, tak by vás to odbremenilo a nevyžadovalo by si to iné financie.
Posledný podnet. To som tu už pred rokom hovoril, že ombudsman by mal každý týždeň hovoriť aspoň päť minút v rozhlase a päť minút v televízii, jasne prípad, s ktorým sa stretol v posledných týždňoch, dňoch, popísať, nech ľudia vedia, čo sa tuná v ľudských právach robí. To je jeho aj povinnosť. Aj rozhlas, najmä verejnoprávny, by to mal zobrať, lebo potom je to také zvláštne, že naraz príde niekto na tlačovku, ktorá je mimoriadne dlhá, mimoriadne je všade napísaná, ktorá práve spochybňuje veci, ktoré tu nateraz platia. Takže ďakujem za pozornosť (15 minút). Ďakujem.

Na vystúpenie povereného člena klubu KDH registrujem tri faktické poznámky, hlásia sa tak pán poslanec Bugár, Poliačik a Kuffa. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Bugár.

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. Pán poslanec Mikloško, ja si myslím, že to bola z vašej strany veľmi zle pochopená správa. Právnici kancelárie ombudsmanky riešili približne 3 430 prípadov a, samozrejme, len niektoré z nich sú vytiahnuté a spomenuté v tejto správe.
Vy hovoríte o zbytočnostiach napríklad v Dunajskej Strede na matrike, lebo že to nie je systémové. Práve to je chyba systému. My sme to zaregistrovali, vtedy, keď ešte tam, samozrejme, splnomocnenec vlády pre menšiny bol, tak sa to snažil riešiť aj cez ministerstvo vnútra. To znamená, že chýba systém. A správa pani ombudsmanky práve ukazuje na to, že pokiaľ systém nebude vyriešený, tak ad hoc riešenia fakticky neodstránia tú chybu, s ktorou sa stretáva.
No a, prepáčte, ohľadne referenda ja si myslím, že patrí sloboda prejavu aj pani ombudsmanke. A nemusí sa to páčiť ani vám, ani niektorým iným, ale sloboda prejavu je tiež základné právo, ktoré sme si vydobyli po roku 1989. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Poliačik.

Ďakujem. Ja začnem tam, kde kolega Bugár skončil. To, že sa vám podarilo, Jozef, pretlačiť niečo do ústavy, neznamená, že to je vytesané do skaly a nemenné. Ani to neznamená, že to je definícia. To je výsledok politickej dohody a hlasovania. Je plným právom človeka, ktorý má dohliadať nad dodržiavaním ľudských práv, formulovať ideálny stav. A ak takýto človek za ideálny stav považuje taký, kde je ľuďom umožnené vytvárať zväzky a nejakým spôsobom ich potom mať aj ako keby štátom alebo spoločnosťou inštitucionalizované, tak na takomto názore nie je nič protiprávne ani protiústavné a nie je to ani porušením akéhokoľvek zákona. A myslím si, že je absolútne nepatričné, aby člen zákonodarného zboru dával preskúmavať názory ombudsmana Generálnej prokuratúre. Ale som veľmi rád, že si vystúpil v tejto diskusii, lebo práve na základe tvojho vystúpenia je úplne jasné, prečo potrebujeme takého človeka, ako je ombudsmanka, a prečo potrebujeme čo najviac odlišovať ideológiu, to jest nejakú vysnívanú predstavu o fungovaní sveta od toho, k čomu sme sa zaviazali v medzinárodných dokumentoch a čo máme dodržiavať ako krajina, ktorá si ctí ľudské práva, ktorá ich chce dodržiavať a ktorá sa skôr chce pohybovať smerom k liberálnej demokracii než k náboženskému štátu. Ďakujem.