48. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem aj kolegovi za príspevok. Pristavím sa pri jednej veci, ktorá sa tu objavuje. A keby to povedal niekde, dajme tomu, majú nejaké centrum voľného času a nechcem sa dotknúť, nejaké, však sú medzi nami aj osobitné školy a tie deti medzi sebou by povedali, že preto Váhostav neplatí, lebo štát vysúťažil lacné diaľnice, by som prípadne, teda však sme zmierliví, máme pochopenie, ale predstavte si, že toto povedal premiér Slovenskej republiky. Napísal blog dokonca, aj to zle vypočítal. A je to urážajúce. Mňa sa hrubo dotklo. Mňa to urazilo, že niekto kalkuluje, že teda ľudia sú takí, by som povedal, až sa to tak ťažko hovorí, hej, že ako hlúpi, že tomu naletia. Ale normálne to náš premiér povedal. On v zásade chce povedať, že predstavte si, že keď Široký podpisoval, alebo jeho ľudia podpisovali tie zmluvy, tak pani Radičová stála pri ňom, devina pri hlave a tuná pán Figeľ asi ešte zozadu z druhej strany tiež možno nejaký škorpión. Viete, že aby sme si to vizualizovali.
Čiže on ako keby chcel povedať, že ste donútili, pán predseda, ja by som to na vás nepovedal, že vy ste taký, že ako ste donútili tých biednych predstaviteľov tých veľkých stavebných firiem, ako ste boli proste ako v tých filmoch a takto ste ich chudákov k tomu donútili. On nám toto chce, naozaj, premiér Slovenskej republiky to hovorí. Nehovorí to nejaký, by som povedal, že jednoduchší, premiér to hovorí a hovorí to svojim občanom ako dôvod, prečo jeho lieblingovia neplatia biedakom, ktorí nemajú pomaly čo do hrnca. Naozaj, naozaj úchvatné. A to už aj, čo kolega hovoril, keby neplatilo to, ale už to nestihnem povedať, však keď bude príležitosť, pri inom, že čo to potom mohlo byť, ak to nebolo tak, ale že to bol podvod od začiatku.

Ďakujem pekne kolegom, ktorí na mňa reagovali. Hneď na začiatok poviem, že áno, napíše blog, že lacné diaľnice. Tri úseky pôjde tohto roku otvárať, lebo viete, blížia sa voľby. Tak tie lacné diaľnice toho roku pôjde otvárať a bude strihať pásky a bude ľuďom hovoriť, že tu máte diaľnice. No tak jeden úsek už rok mal fungovať. Ďalšie dve meškajú polroka. Preto je tá ich politika veľmi cynická.
Veľmi cynická, naozaj, pán kolega Viskupič, nielen živnostníci, podnikatelia, ale aj ich zamestnanci trpia tým, že nedostali zaplatené. Niektoré médiá predsa len prinášali príbehy ľudí, nielen podnikateľov, ale aj ich zamestnancov, ktorí nemajú vyplatenú výplatu, lebo firma, pre ktorú robia, pracuje zase pre Doprastav a ten tiež skončil v reštrukturalizácii. Poznám aj osobne viacerých z nich. S kolegom Hudackým sme niektorým pomohli určitú časť vyriešiť minulého roku. Ale odkedy prišla reštrukturalizácia aj na Váhostav, tak už sa riešiť, samozrejme, nedá nič. SMER tu vládne za posledných deväť rokov, sedem. On je zodpovedný za to, ako je aj táto politika na Slovensku nastavená. Ak my toto navrhujeme od augusta 2012, čo tu vláda robí tri roky, keď o tom vie? Prečo to nerieši premiér? Iné veci vie riešiť v skrátenom legislatívnom konaní za 2-3 dni. Aj toto mohlo prísť v skrátenom legislatívnom konaní. Preto sme ho 50 poslanci vyzvali, aby riešil zákon o reštrukturalizácii.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja len veľmi krátko a predovšetkým chcem poďakovať všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto celej rozpravy, diskusie. Ja si myslím, že je treba, aj keď nemám veľké očakávania, ale je treba, aby sme o tejto téme rozprávali, aby sme o tomto probléme rozprávali. A chcem vyzvať, samozrejme, predovšetkým pánov poslancov vládnej strany SMER, predovšetkým pána Podmanického, ktorý síce teraz telefonuje, ale ja mu chcem poďakovať, lebo zakaždým, keď bol tento návrh tuto v parlamente, pán poslanec kolega Podmanický tento návrh podporil a dokonca sa aj v jednom prípade verejne, teda vystúpil a hovoril, že ho podporí, tento návrh.
Takže v podstate bodaj by bolo veľa takýchto poslancov zo strany SMER, aby tento zákon podporili, pretože skutočne rieši problémy tých ľudí, ktorí to potrebujú. A koniec koncov vôbec, celý ten systém podnikania na Slovensku, o ktorom tu aj hovoril pán kolega Fecko, že teda koho vlastne podporujeme, ja si myslím, že malé a stredné podniky sú skutočne takou živou súčasťou hospodárstva Slovenska, sú veľmi flexibilní, vedia reagovať na zmeny na trhu a pod. Títo by určite mali dostať priority, tie veľké podniky, aj keď sú ťažkopádnejšie, ale zas sú finančne na tom lepšie. Majú vyššie finančné rezervy. Môžu v podstate ísť do nejakých väčších rizík, čo v podstate malé a stredné podniky nemôžu. Ale nechcem to tu teraz rozvíjať. V každom prípade chcem všetkým poďakovať za účasť na rozprave a teším sa na ďalšie stretnutia.

Ďakujem pekne za slovo. Dobré ráno prajem všetkým. V zmysle § 23 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv predkladám Národnej rade správu verejného ochrancu práv o jeho činnosti, ktorá podľa zákona má obsahovať poznatky verejného ochrancu práv o dodržiavaní a ochrane základných ľudských práv v činnosti orgánov verejnej správy a odporúčania Národnej rade Slovenskej republiky.
Ja by som vás rada v skratke oboznámila s obsahom správy verejného ochrancu práv v takých štyroch základných bodoch. V jednej časti by som sa chcela venovať svojim poznatkom z podnetov, ale iba tým alebo takým, z ktorých vyplýva potreba prijať určité systémovejšie opatrenia. Potom v druhej časti by som chcela priblížiť trošku výsledky z prieskumov, ktoré robila Kancelária verejného ochrancu práv ako priority verejného ochrancu práv v roku 2014. V ďalšej časti by som oboznámila stručne s činnosťou Kancelárie verejného ochrancu práv, hlavne s podmienkami pre činnosť verejného ochrancu práv. No a napokon v poslednej časti by som sa venovala účinnosti činnosti verejného ochrancu práv na orgány verejnej správy v Slovenskej republike.
Aj správa je takto zostavená, že obsahuje v prvej časti také výňatky z podnetov, ktoré vybavoval verejný ochranca práv. Sú tam vybraté také prípady, ktoré sú typické pre činnosť orgánov verejnej správy. Niektoré sa vyskytovali už aj v minulých rokoch. Čiže sú opakujúce nedostatky. Preto sú tu uvedené. Niektoré z týchto nedostatkov, ktoré som zistila v rámci podnetov, by vyžadovali prijatie systematickejších opatrení. A z týchto by som chcela oboznámiť poslancov s prípadom, ktorý je uvedený v správe. Týka sa činnosti matrík. Týka sa vlastne dodržiavania článkov 33 a 34 čiže práv národnostných menšín na používanie svojho jazyka.
No a prečo uvádzam tento prípad? Uvádzala som ho aj vo výbore pre ľudské práva. Bol to iba jeden prípad, ale rovnaký prípad zaznamenal aj Úrad vlády, keď si občan požiadal o vydanie rodného listu, čiže dokumentu vo svojom rodnom jazyku, ale nebolo mu to umožnené vzhľadom na to, že softvérový program, na základe ktorého pracuje každá matrika v Slovenskej republike, nemá takúto alternatívu. Aj napriek tomu, že verejný ochranca práv písal matrike, aby odstránila tento nedostatok a vydala rodný list tak, ako bol požadovaný, tak k náprave nedošlo. A opakovane bolo mi oznámené, že ten systém práce, ako je na matrikách zavedený, to neumožňuje.
Vzhľadom na to, že touto činnosťou a takto organizovanou prácou dochádza k porušeniu základného práva, preto oboznamujem s týmto prípadom aj v pléne Národnej rady, lebo vlastne vyžaduje si to prijatie pre zmenu v činnosti všetkých matrík tak, aby buď bol vypracovaný softvér, ktorý umožní vydanie rodného listu a dokumentu, teda ktorý človek potrebuje pre svoje vybavovanie, aj materinskom jazyku, alebo aby dostali takú inštrukciu matriky, aby mimo tohto softvéru boli schopné vydať rodný list tak, ako si ho občan žiada. Je to systémové opatrenie, ktoré treba urobiť v Slovenskej republike, preto o ňom hovorím aj tu.
My sme v rámci podnetov zistili vyše 270 porušení základných práv. Čiže ja nebudem všetky tu rozoberať, ale len také, ako bol tento prvý prípad, ktoré si vyžadujú systémové opatrenie. V ostatných prípadoch tie orgány sú schopné prijať opatrenia. A väčšinou ich aj prijmú. Ale takéhoto systémového charakteru opatrenia nemôžu prijať samotné. Preto by bolo dobré, keby Národná rada takéto prípady riešila buď právnou úpravou, alebo aby vyžadovala určitú zmenu postupov od vlády Slovenskej republiky.
Ďalšie také závažné prípady, ktoré sa vyskytli a ktoré sú v tej časti, kde uvádzam príklady z podnetov, sú také porušenia základných práv, ktoré tiež vykazujú známky systémových porušení, respektíve že môžu sa opakovať. A to sú také, ktoré vyplývajú z určitej neúčinnosti činnosti orgánov verejnej správy.
Ja to vysvetlím. Máme v správe uvedené prípady dva alebo tri, ktoré sa týkajú ochrany životného prostredia alebo ochrany zdravia. Jeden z takých prípadov bol napríklad únik pachových látok do ovzdušia nad prípustné normy. Ale to môže byť aj hluk, môžu to byť aj iné nečistoty alebo iné takéto zásahy. A ja konštatujem, že keď sme preskúmavali činnosť orgánov verejnej správy, tak vo väčšine takýchto prípadov sme zistili, že všetky kompetentné úrady aj konali, postupovali podľa právneho rámca, ktorý im bol daný, vymáhali pokuty, vymáhali nápravu. Čiže nemohla som skonštatovať, že by nekonali. Napriek tomu, že konali, k náprave nedošlo, k odstráneniu porušenia základného práva na ochranu zdravia alebo životného prostredia nedošlo, lebo vlastne neboli schopné dosiahnuť to nástrojmi, ktoré majú k dispozícii.
Toto sa taktiež opakuje a má to podľa môjho názoru negatívny dopad na vzťah verejnosti k štátu a k jeho orgánom preto, lebo vlastne ukážu akúsi nemohúcnosť vyporiadať sa s porušovaním základných práv. Preto hovorím, že týmto inštitúciám je potrebné dať v rámci legislatívnych opatrení také kompetencie, aby boli schopné domôcť sa odstránenia porušovania základných práv, lebo účelom vlastne ich postupov nie je vyvodiť sankciu takú, ktorá, povedzme, prinesie prínos do štátneho rozpočtu, lebo uložia pokutu, ale priorita by mala byť, aby odstránili porušenie základného práva. Čiže ak my zistíme takýto nadmerný únik, povedzme, týchto pachových látok do ovzdušia, tak opatrenie by bolo vtedy relevantné z pohľadu verejného ochrancu práv, keby sa zamedzilo tomu úniku. Takže také nástroje by tieto orgány mali mať.
Samotné ukladanie pokút alebo pravidelné obhliadky, to sa týka aj znečisťovania prostredia. Napríklad v niektorých prípadoch sme zisťovali, že aj hliadky mestskej polície chodia, aj obecný úrad pravidelne kontroluje niektoré skládky, povedzme, alebo mali sme prípad, keď sa pálili pneumatiky a donekonečna sa to opakovalo, donekonečna sa ukladali pokuty, aj exekúcie boli a napriek tomu vlastne stále to znečisťovanie a ten negatívny proces pokračoval, čiže nemohúcnosť štátnych orgánov, pokiaľ nedokážu svojimi opatreniami odstrániť porušovanie základného práva, tak ich nástroje nestačia, a preto to dávam do pozornosti poslancov Národnej rady.
Veľmi častým nedostatkom, ktorý sa opakuje pri preskúmavaní podnetov, je prístup orgánov verejnej správy k podávateľom žiadostí, ale aj k verejnosti stále charakteristický svojou zatvorenosťou alebo nadriadenosťou, neochotou vlastne komunikovať s občanom. To je taký spoločný menovateľ. Takéto prípady sú čiastočne uvedené v kapitole, ktorá je označená ako opak dobrej správy. V tých prípadoch, ale aj v iných podnetoch sa vyskytuje úplná neochota komunikovať.
Najčastejšie alebo dva také zreteľné prípady sú, ktoré sú uvedené aj v tejto správe, jeden sa týka ministerstva vnútra a druhý sa týka ministerstva spravodlivosti. To sú dva prípady, keď ide o osobu, o ktorej tieto inštitúcie vedú konanie, a tej osobe nechcú umožniť nahliadnutie do spisu, do takého spisu, ktorý sa týka jej samotnej, a pri ministerstve spravodlivosti napríklad neochotu poskytovať informácie aj o číslach súdnych spisov, čiže o všeobecné informácie keď si niekto požiada s odôvodnením, že sa to týka súdnych konaní alebo rozhodovacej činnosti súdov. Čiže stále sa v určitých inštitúciách prejavuje taká neochota proste zdieľať s občanmi informácie, ktoré od nich požadujú, a to bez ohľadu na to, že ľudia majú právo na slobodný prístup k informáciám, samozrejme, v rámci obmedzenia zo zákona. Ale tá neochota dať nahliadať do spisov, ktoré sa týkajú mňa, mojej osoby, sa opakuje každoročne vo viacerých inštitúciách. A naozaj, podčiarkujem, ministerstvo vnútra v tomto je také najviac uzavretejšie. To je taký spoločný nedostatok orgánov verejnej správy, na ktorý opakovane verejný ochranca práv poukazuje, a zatiaľ k nejakým podstatnejším zmenám nedošlo. Takže si myslím, že to je otázka riadenia činnosti týchto inštitúcií a že sa to dá napraviť inými smernicami a usmerneniami.
Vo veľa prípadoch som poukazovala na nesprávny, neochotný prístup orgánov verejnej správy. Tieto príklady sa nachádzajú v správe od strany 40, kde sa zaoberám prípadmi, v ktorých priamo nemuselo dôjsť k porušeniu zákona, ale celkový prístup k vybavovaniu vecí bol taký, ktorý bol v rozpore so zásadami správneho konania. A z tohto pohľadu som ho musela hodnotiť potom ako v rozpore s právom.
Veľmi a opakovane upozorňujem na to, že porušuje sa v orgánoch verejnej správy často zásada zákonnosti, a to v tom zmysle, že ak v niektorom špeciálnom zákone sa povie, že sa nám konanie, o ktorom takýto orgán rozhoduje, nevzťahuje zákon o správnom konaní, potom sa zároveň v tomto špeciálnom predpise ale neupraví postup. To znamená, že zákon o správnom konaní orgán výlučne nepoužíva, ale v špeciálnom predpise nemá určené pravidlá konania, a tak vlastne si tie procedúry robí po svojom. A napokon z toho je taký výsledok, že namiesto rozhodnutia pošle domov iba list tomu človeku, alebo oznámenie. Pritom rozhodol o nejakom práve a vlastne prijímateľ takéhoto oznámenia nemá žiadnu právnu možnosť sa brániť.
Čiže podľa mňa ide o absenciu zákonnosti, a preto od strany 40 takéto prípady uvádzam. A kritizujem ich. A dosť vo veľkej miere sa vyskytujú pri aplikácii zákona o službách zamestnanosti. Čiže postupy týchto úradov práce, sociálnych vecí a rodiny sú väčšinou upravené iba internými postupmi a často dochádza k tomu, že rozhodujú o právach a nevydajú žiadne rozhodnutie, ale nahrádzajú ho týmto nikam nevedúcim oznámením. Takáto absencia zákona, zákonného predpisu môže často viesť v praxi aj k takému šikanóznemu správaniu sa orgánu verejnej správy vo vzťahu k podávateľovi alebo k inej osobe a k nadradenosti inštitúcie nad žiadateľom.
Napríklad my sme tu vytýkali postup úradov práce pri predvolávaní na úrady práce, ako často poskytujú svoju službu nevypočítateľným spôsobom. To znamená, že predvolávajú ľudí, ktorí sú odkázaní na dávky v hmotnej núdzi alebo iné dávky, tak, že im určujú termíny, aby sa okamžite dostavili, alebo veľmi krátke termíny bez toho, že by sa dalo predvídať, kedy sa má takýto človek dostavovať na úrad. Pritom od jeho dostavenia sa alebo nedostavenia sa závisí ďalšie konanie a postup tohto úradu, ale konanie úradu je vopred neodhadnuteľné a nevypočítateľné, čiže takýto odkázaný človek aby bol stále v strehu, kedy dostane nejakú zásielku z úradu, a to len preto. To sa deje napríklad pri vyraďovaní uchádzačov o zamestnanie z evidencie, uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nespolupráce. Vlastne takýto postup úradu, ktorý je vopred nepredvídateľný a nevypočítateľný, dostáva potom tých uchádzačov do situácií, keď sa nedostavia, ale dôsledky sa dostavia. Takže myslíme si, že toto treba upraviť, treba dať nejakú úpravu, aby postup úradu bol predvídateľný.
To sú také najzákladnejšie veci, ktoré sa týkajú prieskumov, ktoré sme robili v rôznych inštitúciách na základe podnetov od občanov.
Musím povedať, že v roku 2014 sme zistili, už som to na začiatku uviedla, 270 porušení základných práv, ale zároveň v každom takomto prípade my navrhujeme opatrenia už v priebehu riešenia tohto prípadu, komunikujeme s dotknutým úradom. A musím povedať, že v roku 2014 aj došlo vo veľa prípadoch k odstráneniu zisteného nedostatku toho individuálneho už v priebehu vybavovania podnetu a v niektorých prípadoch, asi v 18 prípadoch z tých 270 sa veci ešte doriešujú. Čiže tá úspešnosť v tomto smere odstraňovania porušenia základných práv je pomerne vysoká, pokiaľ ide o vzťah verejného ochrancu práv a inštitúcií verejnej správy, respektíve obcí. Preto som uviedla z tej prvej časti podnetov tu len tie základné veci, ktoré sa týkajú už systémových opatrení, ktoré si tieto úrady samy nemôžu prijať.
V prípadoch, keď občania nepodávajú podnety verejnému ochrancovi práv na určitú oblasť činnosti verejnej správy alebo ich to vôbec nenapadne, ale tá činnosť je dôležitá, tak verejný ochranca práv preskúmava systematicky činnosť niektorých z týchto orgánov a inštitúcií, a to bez podnetu, ale na základe vlastnej iniciatívy. Takýchto prieskumov sme robili aj v roku 2014 viacero. Niektoré sa týkali práv detí, čiže vyplynuli z predchádzajúcej činnosti, ktorú sme robili v roku 2013.
No a v tomto roku 2014 sme otvorili aj novú tému. A tou bolo preskúmavanie podmienok, aký majú prístup k službám seniori.
Pokiaľ ide o práva detí, ktoré sme zisťovali z prieskumov, tak sme sa opäť venovali zaraďovaniu detí do školskej dochádzky, do povinnej školskej dochádzky, a to diagnostike detí, pretože sme na Slovensku zatiaľ taký unikát, ako to vyplynulo z predchádzajúcich zistení verejného ochrancu práv z predchádzajúcich rokov, že pri zapisovaní detí do povinnej školskej dochádzky je taký vysoký výskyt mentálnych porúch v populácii rómskych detí pochádzajúcich z nepodnetného prostredia, ako tomu hovoríme my aj v zákonoch, ktorý je z hľadiska štatistiky vylúčený (taký vysoký výskyt mentálnych porúch). No a keďže to zaraďovanie prebieha na základe diagnostiky a súhlasu rodičov so zaradením, tak sme v roku 2014 preskúmavali diagnostiku. Výsledky tejto správy sú na stranách 52 – 54. A je zrejmé z mojich zistení, že aj pri diagnostike dochádza k diskriminácii maloletých detí. Čiže pri zaraďovaní do škôl som konštatovala už pretrvávajúcu systémovú diskrimináciu. A teraz konštatujem, že aj v tej dielčej časti diagnostiky detí dochádza k závažnej diskriminácii a že je potrebné to odstrániť.
V roku 2015 budem ešte preskúmavať, ako sa získava ten informovaný súhlas rodičov, takže budem vedieť na konci týchto prieskumov povedať presne, či Slovenská republika je na tom tak ako Česká republika, ktorá už v Štrasburgu prehrala spory na túto tému. Zatiaľ na 70 % môžem potvrdiť z tých dvoch preskúmaní, že sme možno ešte „lepší" ako v Českej republike v tejto téme.
Čiže upozorňujem stále Národnú radu a poslancov, že to je závažný nedostatok, ak pretrváva ako súčasť systému, ak zákon vlastne dovoľuje diskrimináciu. A to sa deje pri nástupe do povinnej školskej dochádzky v Slovenskej republike. Čiže sa mi to potvrdilo aj v tomto roku 2014.
Takisto som pokračovala aj ohľadne reedukácie, to sme stále pri právach detí. A opakovane poukazujem na to, že u nás v systéme prevýchovy alebo pomoci pri výchove dieťaťa, ktoré zlyhalo alebo ktorého rodina zlyhala, my nemáme inú alternatívu ako ústavnú výchovu. A toto ja považujem tiež za porušenie detských práv, že neexistuje iná alternatíva, len ústavná výchova. A to je podľa mňa veľmi nesprávne.
Takisto pri reedukácii v zaraďovaní detí do týchto zariadení je robené veľmi nekvalifikovaným spôsobom, pretože deti sa zaraďujú tam, kde je voľné miesto. Čiže technické a inštitucionálne a finančné potreby sú nadradené nad potreby dieťaťa. Dieťa sa pred umiestnením nediagnostikuje, nezisťuje sa, aký typ výchovy, aké prostredie by preň bolo najvhodnejšie, ale zaradí sa tam, kde je voľné miesto, čo potom ovplyvňuje aj ťažkosť spolupráce s týmto dieťaťom často, aj jeho budúcu profesiu. A taktiež pri súdnom konaní, ktoré prebieha na túto tému, deti nebývajú vypočuté, stále sa porušuje Dohovor o právach dieťaťa, nezisťujú sa ich názory, nie sú kvalifikovane zastúpené právnikom v takomto konaní.
V tejto správe považujem za potrebné zdôrazniť, že navrhujem, aby bola zrušená ako výchovná metóda používanie ochrannej miestnosti, t. j. možnosť zatvoriť dieťa na 24 hodín do miestnosti, ktorá vyzerá ako cela.
To bolo z prieskumov, ktoré som vykonávala ohľadne vecí, s ktorými som začala už v roku 2013, pokračujeme v roku 2014.
Ale v roku 2014 som otvorila ďalšiu tému, ktorá sa vlastne týka ďalšej skupiny osôb, ktoré si vyžadujú ochranu zo strany štátu. A to sú seniori. Čiže k tejto téme je to veľmi podrobne rozpísané v tohoročnej správe, lebo je to po prvýkrát predkladané. A bola to aj reakcia na predchádzajúce zmeny právneho predpisu a právneho rámca poskytovania služieb seniorom. Chceli sme zistiť v praxi, aká bola účinná právna úprava, ktorá naposledy upravovala poskytovanie služieb.
My sme boli zisťovať aj podmienky mladistvých vo výkone trestu. Nezistili sme tam žiadne závažné nedostatky.
Len chcem poukázať na to, že je tu taká informačná asymetria ohľadne mladistvých, lebo v čase, keď my sme boli zisťovať v Sučanoch, to je jediný nápravnovýchovný ústav pre mladistvých v SR, tam bolo 53 mladistvých väzňov. Ale za tú informačnú asymetriu považujem to, že vlastne verejnosť je presvedčená o tom, že koľko veľa my máme trestnej činnosti, ktorú páchajú mladiství. Dokonca sme znižovali vekovú hranicu v trestných predpisoch, hranicu trestnej zodpovednosti. A v skutočnosti ich bolo za celú SR 53. Bolo to síce po amnestii, predtým tam bolo okolo 90, ale aj tak, je to také malé číslo páchateľov trestnej činnosti vo veku od 16 do 18 rokov v SR, že si myslím, majú ináč dobré podmienky, dodržiavajú sa ich ľudské práva. Takže v tomto smere som nenašla žiadne nedostatky, len tú asymetriu, že obyvatelia sa boja mladistvých páchateľov, a pritom je ich takto málo. Alebo sú potom nechytení? Neviem. Len upozorňujem na to. Je to také zaujímavé.
No a teraz sa vrátim k seniorom. Ja som reagovala a dávala som to ako prioritu preto, lebo v roku 2012 sa naposledy prijímala, aj ja som vtedy hlasovala za ten zákon, posledná zmena ohľadne poskytovania služieb pre seniorov preto, lebo v tejto oblasti dlhodobo aj predtým už pretrvávali nejaké nedostatky, tak sme boli zvedaví, ako to vlastne v praxi funguje a či tie služby sú dostatočne pre seniorov dostupné.
Je pravda, že svojho času došlo k decentralizácii, že sa táto činnosť dostala z pôsobnosti orgánov štátu do samosprávnej pôsobnosti obcí, aj vyšších územných celkov. No a bolo potrebné podľa môjho názoru zistiť, ako sa táto oblasť vyvíja.
My sme sa osobitne zamerali na dostupnosť jedného typu sociálnej služby, tzv. zariadení pobytovej služby, teda zariadení, ktoré poskytujú seniorom 24-hodinovú starostlivosť. Z môjho prieskumu sa ukázalo, musím konštatovať, že hoci právna úprava posledná bola zameraná na zlepšenie podmienok, tak oslovili sme 129 poskytovateľov, výsledkom našich zisťovaní je, že došlo k zhoršeniu v tejto oblasti, čiže nie k zlepšeniu, ako sme očakávali, ale, naopak, situácia sa zhoršila. Má to na svedomí aj sprísnenie podmienok na prijatie do zariadenia pre seniorov, lebo tam sme menili stupeň odkázanosti II na stupeň odkázanosti IV, čo vlastne v praxi znamená teraz, ako nám poskytovatelia často uviedli, že vlastne sa zmenili na hospice, lebo kým si človek vybaví, že sa môže dostať do takejto starostlivosti, a kým splní podmienky, tak často príde už len dožiť, v krátkom čase zomiera. Oni nám to povedali, že suplujú hospice, lebo je to takto nastavené.
Ďalej, dostupnosť sociálnych služieb sa od roku 2012 zhoršila aj zmenou financovania. A dokonca dochádza k takej nerovnosti, pretože my sme skonštatovali, že aj seniori, ktorí sú v rovnakej pozícii, majú približne rovnaký vek, približne rovnaký zdravotný stav, približne rovnaké sociálne postavenie, oni sú povinní hradiť si za rovnaké služby rozdielna ceny, a to z toho dôvodu, podľa toho, ktorý vyšší územný celok sa nachádza v akej, poviem, finančnej kondícii, lebo on určuje výšku príspevku na tieto služby. Čiže ak je nejaký vyšší územný celok, ktorý je na tom finančne zle, tak aj všetci seniori v jeho obvode dostávajú nižší príspevok, ale nedostávajú iný dôchodok (S úsmevom povedané.), a tak sa dostávajú vlastne do finančnej tiesne.
Ja som skonštatovala, že ekonomické dôvody sú jednou príčinou, pre ktorú sa nedostávajú k poskytovaniu takejto starostlivosti, pretože väčšinou v tej skupine, ktorú sme zisťovali, dôchodky sa pohybovali od 169 do 376 eur mesačne. Pritom tie služby rádovo stoja okolo 500 a viac eur mesačne. Čiže jedna vec sú finančné, ekonomické limity. Väčšinou ľudia, ktorí sa dostávajú do tejto situácie, ani ich rodina nie je na tom veľmi dobre finančne. Takže tá služba sa stáva z týchto dôvodov nedostupná. A druhým obmedzením je samotné to nastavenie, že môže sa k takejto starostlivosti dostať iba človek, ktorý má stupeň odkázanosti IV, to znamená, že už je na tom zdravotne veľmi zle.
Pritom aj niektoré iné dôvody existujú, aby človek požiadal o takúto starostlivosť. Môže sa cítiť sociálne vylúčený alebo proste potrebuje iné podmienky si splniť, ale už keďže nemá ten stupeň odkázanosti, musel by si hradiť plnú službu, plnú cenu týchto služieb. A na to väčšinou nemajú prostriedky.
Čiže upozorňujem na to, že v stave tej ďalšej najzraniteľnejšej skupiny okrem detí, seniorov, keď sa dostanú do zdravotných a sociálnych zlých pomerov, tak právna úprava, ktorú máme teraz, nepomohla a nerieši ich situáciu. Preto si myslím, že by bolo potrebné sa týmto začať znova zaoberať.
Táto správa je veľmi podrobne popísaná, lebo ešte doteraz takáto správa zo strany verejného ochrancu práv ohľadne skupiny seniorov nebola predkladaná, preto je podrobnejšie uvedená v tejto výročnej správe.
Ďalšou prioritou, ktorú som mala, tak som skúmala najčastejšie porušované právo, prieťahy v konaní, a to sú súdy a to je pokračujúci prieskum, ktorý robíme stále, a musím povedať, že v tejto správe je uvedené vysvetlenie, ktoré sa týka tzv. objektívnych prieťahov, za ktoré zodpovedá štát v systéme súdnictva, a subjektívnych prieťahov, za ktoré zodpovedá individuálne sudca.
Ja som využila svoju kompetenciu podať návrh na začatie disciplinárneho konania, ale iba v jednom alebo dvoch prípadoch, lebo vo väčšine prípadov, ktoré som preskúmavala, som musela konštatovať, že aj keď vznikli prieťahy v konaní a došlo k zásahu do základného práva účastníkov konania, tak k tomu došlo z dôvodov objektívnych prieťahov. To znamená, že neboli vytvorené také podmienky pre činnosť súdu, aby mohol konať riadne, plynulo a včas.
Ja konštatujem, že som návrhy na zmenu predkladala už v roku 2013, ale nerobí sa vlastne v tejto oblasti, aspoň nedošlo v tejto oblasti, že by sa mohli meniť pomery a podmienky na súdoch, k podstatnejším zmenám. Stále sa nevypracováva zoznam preťažených súdov. To znamená, že zber štatistiky má byť zameraný o činnosti nejakého rezortu tak, aby výsledky sa mohli vyhodnotiť a potom previesť do riadiacej praxe. Keďže my nemáme zoznam preťažených súdov, nevieme, iba tušíme, alebo empiricky odhadujeme, že v ktorých súdoch je situácia už neudržateľná. Tak podľa toho aj prideľujeme prostriedky, podľa toho zase empiricky prideľujeme sudcovské miesta a tak ďalej. Čiže nemáme dobrý spôsob riadenia. A to sa opakuje z roka na rok.
Ja som navrhovala, aby bol vypracovaný a zverejnený zoznam preťažených súdov a aby sa potom na základe neho distribuovali zdroje do jednotlivých súdov a do justície, aby sa vlastne na tých súdoch, ktoré nemôžu dobre fungovať, a tým porušujú základné práva vo veľkej miere, tá situácia odstraňovala.
Ja budem citovať z posledného listu, ktorý mám napríklad z Krajského súdu v Bratislave, kde mi píše predseda súdu, a ja som konštatovala prieťahy v konaní a porušenie základného práva, že: „Z dôvodu nezistenia subjektívnych príčin vzniku prieťahov v konaní a tiež za nepriaznivej personálnej situácie na súde nie je možné prijať iné opatrenia než tie, ktoré už prijal.“ Ja som to preskúmala a je to tak. Čiže už predseda súdu, voči ktorému mám pôsobnosť a môžem robiť opatrenia, on, som to preskúmala, urobil všetko pre to, aby sa situácia zmenila. Ale dostal sa po plot, na koniec svojich možností. Čiže možnosti sú už len v tej vyššej zložke riadenia a správy súdov. A to je ministerstvo spravodlivosti, ktoré by malo svoju riadiacu činnosť robiť na základe preskúmania, podrobného preskúmania stavu jednotlivých súdov, nie empirického, ale reálne podloženého, a potom podľa toho vybavovať súdy personálom.
Takže toto bol posledný prieskum, ktorý sa týkal súdov.
K činnosti Kancelárie verejného ochrancu práv. Tak opakovane poukazujem na to, že verejný ochranca práv nemá vytvorené podmienky pre svoju činnosť od svojho založenia doteraz.
A ja som si dovolila pripojiť k správe ako prílohu č. 2, Organizačnú štruktúru Kancelárie verejného ochrancu práv, ktorú schvaľuje verejný ochranca práv pre činnosť Kancelárie verejného ochrancu práv podľa zákona, z ktorej jasne je vidieť, je to posledný list tejto správy, že napríklad chýba 17 právnikov, čiže 18 pracuje, 17 chýba, čiže máme 50-percentnú obsadenosť, a to z toho dôvodu, že nemáme na mzdy, takže týka sa to našej kancelárie, týka sa to celej SR, pretože verejný ochranca práv nemá jedno jediné regionálne pracovisko. My sme v Bratislave pomáhali 400 ľuďom písať podnety, ale sme nepomáhali v Košiciach, nepomáhali sme v Žiline, nepomáhali sme v Nitre, nepomáhali sme nikde. Jedného jediného človeka tam nemôžeme mať, lebo mu nemôžeme zaplatiť ani absolventský plat. Tak ak toto je pozícia ústavného orgánu, nezávislého, tak je to, musím povedať, na smiech.
Potom by som teda upozornila na to, ktorých to zaujíma, že v prílohe č. 2 je Organizačná štruktúra Kancelárie verejného ochrancu práv, ktorá plní úlohy verejného ochrancu práv, taká, ako by verejný ochranca práv mal byť. A kto sa tým bude zaoberať, tak uvidí, že nie je to žiadna nadštandardná požiadavka, ale úplne normálny základný chod úradu.
A pokiaľ ide o účinnosť činnosti verejného ochrancu práv, v priebehu vybavovania podnetov som povedala, že navrhujeme opatrenia. Musím povedať, že s orgánmi v strednej oblasti štátnej správy, ale aj na úrovni VÚC, aj na úrovni obcí komunikácia je veľmi dobrá. Akonáhle zistíme nedostatok, snažíme sa zohľadňovať všetky postupy tak, aby bol odstránený čo najskôr. Väčšinou ide o individuálne porušenie práva. A darí sa nám, už v tomto roku sa to preukázalo jasne, v priebehu už zisteného porušenia často odstraňovať následky porušenia práva.
Horšie to je pravda s Národnou radou Slovenskej republiky. Na strane 95 až 102 správy je rekapitulácia opatrení verejného ochrancu práv, ktoré navrhovala som ja, niektoré navrhoval aj môj predchodca, Národnej rade Slovenskej republiky, ktoré sa týkajú právnych úprav alebo vyvodzovania zodpovednosti vo vzťahu k vláde, a z ktorých, žiaľbohu, pod každým skoro je napísané, že nebolo zrealizované.
Musím povedať, že verejný ochranca práv je ústavný orgán, ktorý je zriadený preto, aby pomáhal pri zlepšovaní činnosti orgánov verejnej správy, pri zlepšovaní činnosti štátu, tým, že nastavuje zrkadlo výkonnej moci. No a vlastne v konečnom dôsledku môže to nastavenie zrkadla byť nepríjemné, ale v konečnom dôsledku je prospešné, lebo keď sa zistí nedostatok a postupne sa odstráni, tak sa zlepšuje fungovanie štátu a aj dôvera ľudí v štát sa zvyšuje.
Ak verejný ochranca práv robí svoju činnosť, tak ju robí pre Národnú radu, ako ombudsmani V4 povedali, verejný ochranca práv, to sú oči a uši Národnej rady, a keď verejný ochranca práv predkladá Národnej rade opatrenia, ktoré si vyžadujú systémové zmeny, dokonca také, ktoré sa týkajú systémovej diskriminácie detí, a nezareaguje sa na to rok, dva, tri roky, tak potom musím povedať, že je to veľmi ťažké pochopiť, prečo tí, ktorí sú v nižších zložkách, pokiaľ môžu, tak opatrenia robia, možno preto, že sú bližšie k ľuďom a sú vystavení vlastne zodpovednosti, ale systémové opatrenia stoja, čo považujem za veľký nedostatok, a preto apelujem na poslancov Národnej rady, a je aj predvolebný rok, keby ste si pozreli tie opatrenia, každý z vás má možno nejakú tému, ktorej sa venujete, aspoň ako inšpiráciu pre svoju činnosť a pre svoje legislatívne budúce plány, lebo sú to závažné veci, ktoré sa tam nachádzajú. No a keby sa aj zo dve, zo tri podarilo zrealizovať, keď nie teraz, ale v rokoch 2015, 2016, 2017, veľmi by sa zlepšili pomery v Slovenskej republike.
Ja za najzávažnejší nedostatok považujem, ako je nastavené základné školstvo v Slovenskej republike. Je to veľmi zle. Cítia sa tam zle deti. Cítia sa tam zle učitelia. Ten systém je nastavený tak, že postupne sa Slovenská republika prepadáva vo výkonnosti a výsledkoch. Je založený aj na diskriminácii. Čiže poprosím, keby sme sa venovali tomu, lebo budúcnosť Slovenskej republiky to sú tie deti, ktoré nastupujú do škôl.
No a veľmi zle vnímam skutočnosť, že stále sa neprijali opatrenia ohľadne vytvorenia kontrolného nezávislého orgánu na činnosť ministerstva vnútra a polície v tých prípadoch, keď je z pohľadu verejnosti spochybnená nejaká akcia. Jednak je záväzok Slovenskej republiky mať takúto inštitúciu a jednak si myslím, že to je dobré opäť pre dôveryhodnosť štátu aj polície, že to nie je jednostranné nejaké opatrenie a že ministerská inšpekcia je interný kontrolný orgán, ale nikdy nemôže plniť funkciu nezávislého kontrolného vyšetrovacieho orgánu. Opäť poukazujem na to, že tiež Česká republika už prehrala dva takéto spory, a prečo my by sme sa mali dočkať toho, že sa niektorý prípad dostane až do Štrasburgu a my tam potom slávnostne prehráme, lebo aj tie bývalé rozsudky sú pre nás záväzné? Čiže nemáme tento orgán, je to veľmi zle. Poukazujem na to.
Aj teraz robím jeden prieskum, keď ho ukončím, tak budem dávať ďalšie opatrenia, že keď ste predvedení na políciu, nemáte ešte žiadne právne postavenie, nikto nevie, čo sa tam s vami deje, a ani policajt by nevedel preukázať, čo tam s vami robil. Preto som navrhovala už v roku 2013, aby tam boli tie kamerové systémy, aby v miestach, kde sa vybavujú predvedené osoby, sa to zaznamenávalo a dokumentovalo. Nič sa nezmenilo v tejto veci. A to, že nemáme na to peniaze, tak to nie je argument, pretože máme na všeličo iné peniaze. Je to otázka bezpečnosti aj tej inštitúcie, aj tých ľudí, ktorí sú tam predvedení.
To sú dve vážne veci, školstvo a nezávislá kontrola donucovacích zložiek.
By som poprosila, to je asi všetko, s týmto posolstvom sa obraciam na poslancov Národnej rady. A verím, že tentoraz to bude úspešné. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, z poverenia gestorského výboru podávam správu o prerokovaní správy verejného ochrancu práv za rok 2014 vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.
Správa verejného ochrancu práv za obdobie roka 2014 (pod tlačou 1396) bola predsedom Národnej rady pridelená na prerokovanie dvom výborom, výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorskému výboru.
Určené výbory predmetnú správu prerokovali a zhodne ju odporúčali Národnej rade zobrať na vedomie.
Návrh uznesenia Národnej rady je v prílohe spoločnej správy výborov po tlačou 1396a.
Vážená pani predsedajúca, otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Veľmi pekne ďakujem za slovo. Opätovne ako vždy, keď sa tu stretávame pri prerokúvaní správy pani ombudsmanky, tak ma mrzí teda, že nás tu je ako šafranu, o to viac, že tu nie sú ani všetci členovia výboru pre ľudské práva ako gestorského výboru, čo teda ma celkom zaráža.
Opätovne pri tom, ako prerokúvame ďalšiu správu pani ombudsmanky Dubovcovej, musím povedať, že ja veľmi oceňujem to, akým spôsobom sa ona stavia k príprave jednotlivých správ o udržiavaní ľudských práv na Slovensku, pretože také správy, ako predkladá pani doktorka Dubovcová, sme v pléne nikdy predtým nemali, od kohokoľvek, kto nám povinné predkladá akékoľvek výročné správy.
Chcem poukázať na to, že je neuveriteľné, akým spôsobom sa dokáže vysporiadať s podaniami jednotlivcov a premietnuť to do nejakých systémových zmien a návrhov, odporúčaní pre nás, ktorí to tvrdošijne teda ignorujeme.
Ale musím povedať aj to, že ja som postrehla, že niektorí poslanci neignorujú tie odporúčania, ktoré dávate vo svojich správach, alebo o ktoré sa teda snažíte, a premietli to do nejakých návrhov noviel, avšak musím povedať, že urobiť akékoľvek zmeny, nehovoriac už o systémových zmenách z pozície opozičného poslanca, je, žiaľ, v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútne nemožné. Preto si myslím, napriek tomu, že by ste mali byť takým naším chodiacim svedomím a vedomím a kontrolou a očami a ušami, to je síce pekné a ja osobne to veľmi oceňujem, ale faktom je, že niektoré tie vaše odporúčania sú skôr namierené na jednotlivé ministerstvá a jednotlivých ministrov, ktorí disponujú teda v tejto Národnej rade Slovenskej republiky absolútnou väčšinou a ktorí jediní sú schopní v podobe vládnych návrhov zákonov čokoľvek systémové presadiť.
Ja sa chcem dotknúť v tomto mojom krátkom vystúpení len niektorých vecí, ktoré ste spomínali z vašej obsažnej správy o dodržiavaní ľudských práv za rok 2014.
A osobne považujem za veľmi dôležité to, na čo poukazujete vo vzťahu k deťom z rómskych osád a ich zaraďovaniu do špeciálnych základných škôl. To je, by som povedala, taký folklór Slovenskej republiky. A. áno, aj ja som na to upozorňovala a upozorňoval na to napríklad aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity, príliš veľa detí nám končí v špeciálnych základných školách. A je to na základe diagnostických testov, ktoré sú robené rôzne, ale aj na základe niektorých praktík, ktoré sú sprevádzané teda zaraďovaním týchto detí do špeciálnych základných škôl. Mne osobne sa stalo niekoľkokrát, ešte keď som bola v pozícii novinárky a chodila som do rómskych osád, že riaditeľky špeciálnych základných škôl chodili po osadách a robili vyslovene nábor, prehovárali rodičov, ktorí nemali mentálnu kapacitu na to, aby pochopili, čo spôsobia svojmu vlastnému dieťaťu, keď ho zaradia do špeciálnej základnej školy. Prehovárali ich, aby dali informovaný súhlas, súhlas nie informovaný, tí rodičia sú často zavádzaní riaditeľmi špeciálnych základných škôl, ktoré sa bijú o ich deti, pretože čo dieťa, to vyšší normatív na takéhoto žiaka. A tak doslova ich zavádzali tým, že na štandardnej základnej škole bude ich dieťa diskriminované práve preto, že je rómske, sú tam iní učitelia, ktorí sa mu budú vysmievať, pritom na tej špeciálnej základnej škole mu vytvoria všetky podmienky na to, aby mohlo študovať. Napokon tým sa vždy končili takéto tieto kortešačky: „Napokon aj ty si výdobytkom špeciálnej základnej školy a povedz, bolo ti tam zle, nebolo ti tam zle, a dopraj to isté svojmu dieťaťu.“ Takže takýmto nejakým spôsobom sa to robí vždy pred zápisom detí do škôl, si skutočne, a ja som toho niekoľkokrát bola svedkom, riaditelia špeciálnych škôl robia kolečká a často nosia aj malé pozornosti a malé darčeky, práve kvôli tomu, aby od rodičov vymámili takýto informovaný súhlas.
Ja si veľmi vážim, pani ombudsmanka, že nás na to upozorňujete, a ja by som bola skutočne veľmi rada, keby sme všetci pochopili, že my si týmto spôsobom kopeme jamu, do ktorej raz všetci spadneme, pretože akokoľvek niektorým poslancom, ministrom, ľuďom, ktorí môžu veci ovplyvniť, nezáleží na osude tých jednotlivých detí z rómskej osady, my si musíme uvedomiť, že to je veľmi úzko prepojené takmer so všetkým v tejto krajine, nehovoriac už o dopade na verejné financie, keď teda niektorí sa radi na to pozerajú z čisto toho ekonomického uhla pohľadu, ale napríklad aj s dôchodkovým systémom, ktorý je za takýchto okolností neudržateľný.
Predstavte si, že pri zaradení každého jedného dieťaťa do špeciálnej základnej školy, do toho variantu A, to znamená ľahký mentálny postih, my spôsobujeme to, že to dieťa zakrnie na tej škole. Realita je skutočne taká, že ten človek vyjde v šestnástich rokoch zo šiesteho ročníka špeciálnej základnej školy a nevie sa podpísať a jeho prvé kroky smerujú na úrad práce, kde zostane evidovaný až do konca svojho života, spadá nám do hmotnej núdze a štát sa oňho do konca jeho života musí postarať, pretože on nie je schopný si sám pomôcť a vymaniť sa z toho začarovaného kruhu, keďže sa mu nedostalo ani riadnej výchovy, čo nemôžeme možno až tak ovplyvniť, teda ak berieme, že škola nemá až tak vychovávať, ako má vzdelávať, ale hlavne ani riadneho vzdelania.
Toto všetko vyústi do tých otvorených nožníc, o ktorých sme hovorili, keď sa tu otváral II. pilier, aká hrozba nás vlastne čaká, pretože tá demografická krivka klesá, musíme povedať, že v majorite sa prakticky deti nerodia. Čo nás ako tak drží pri tej demografii, to sú práve tie rómske osady, kde sa tie deti rodia, ale ak budeme naďalej tie deti hnať všetky do špeciálnych základných škôl, my nemôžeme očakávať, že zhruba o dvadsať rokov, keď tá generácia dnešných štyridsiatnikov prerastie do dôchodkového veku, že tá hŕstka 49-tisíc detí bude schopná niečo vyprodukovať. Budú síce v produktívnom veku, ale to nebudú produktívni ľudia, lebo to sú výdobytky nášho základného školstva, našej diagnostiky pri zaraďovaní detí do špeciálnych základných škôl. To budú práve tie rómske deti z tých osád, ktoré v tom čase budú v produktívnom veku a nebudú schopné uspieť na otvorenom trhu práce, pretože budú vychádzať zo špeciálnych základných škôl a nebudú sa vedieť podpísať. A v tej chvíli, neviem, však možno niekoho sa to už netýka, alebo niekto má pocit, že sa ho to netýka, ale pochopíme, nakoľko závažné bolo to, že ignorujeme tento fakt už niekoľko rokov.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, je tá rediagnostika detí po nultom ročníku. Ja neviem, ja som tu opakovane predkladala povinnú predškolskú výchovu, najprv plošne, potom pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, nie ako opatrenie, ktoré je proti niekomu, ale ktoré je pre niekoho. A ja chápem všetky vaše výčitky, ktoré v tomto smere smerovali teda k tomu môjmu návrhu, ale vymyslíme niečo lepšie. Vymyslíme niečo lepšie, aby sme sa nespoliehali iba na tie nulté ročníky, ktoré sa ukazujú ako veľmi málo efektívne a veľmi málo efektívne aj vďaka tomu, že zo zákona vyplýva rediagnostika detí, ktoré navštevujú nulté ročníky, a my ju tvrdošijne ignorujeme. To znamená, my ani nevieme povedať, nakoľko sú alebo nie sú efektívne tie nulté ročníky. Vieme iba to, že napriek tomu, že dieťa chodí do nultého ročníka, končí na špeciálnej základnej škole. Z toho sa dá usudzovať, že teda nulté ročníky ako také sú drahé a sú neefektívne.
Ďalšia vec, ktorej by som sa chcela dotknúť, to je reedukácia. To ja veľmi vítam, že ste sa tejto téme začali venovať, pretože to je téma, ktorá dlhodobo na Slovensku je úplne na konci toho rebríčka a všetkých zlyhaní, ktoré sa napríklad týkajú detí a najlepšieho záujmu dieťaťa v rámci Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý sa na Slovensku jednoducho ignoruje, nielen v tomto prípade, ale aj v ďalších prípadoch.
Čo sa týka tých ochranných miestností, tak, opäť, ja si spomínam, keď som ešte robila novinárku, tak sme boli v niekoľkých reedukačných zariadeniach, okrem iného v Reedukačnom zariadení Spišský Hrhov. Ja so veľmi rada, že tu sedí pán Jurzyca, lebo keď sme potom my na krátko zasvietili vo vláde, tak sme sa postarali o to, aby ten riaditeľ zo Spišského Hrhova odišiel zo svojho pôsobiska, a to aj kvôli tomu, že on mal vtedy v Spišskom Hrhove dva druhy ochranných miestností. Z nich jedna bola krásna, zánovná, ktorá voňala čistotou, lebo tam nikdy nikoho neumiestnil, a to bola tá, ktorá spĺňala štandardy európske, že to bola naozaj ochranná miestnosť, že bola ja neviem mäkká, to znamená, tam nebola žiadna akože tvrdosť stien, aby si tie deti tam mohli ublížiť, mala WC, mala umývadlo, ktoré bolo zabezpečené. No ale potom tam bola iná ochranná miestnosť. A keďže to bolo v starom kaštieli, to bola jedna kopka. To nebola ochranná miestnosť. To bola normálna samotka, to je dievčenský reedukačný ústav, takže on tam dával tie dievčatá. A boli vyslovene na samotke, ako to poznáme z amerických filmov. Dostali jedno vedro, do ktorého mali vykonávať potrebu, a cez malinké okienko ich tam chodil vždy nejaký viac alebo menej, musím to povedať, úchylný dozorca kontrolovať a to bol šok, to bol naozaj šok pre ľudí aj s veľmi silnými žalúdkami. Inak na to, pretože ten riaditeľ zvykol teda uvrhnúť dievčatá do tejto samotky, upozornila jedna mimovládna organizácia, ktorá sa votrela do toho reedukačného zariadenia. A priniesli aj fotky, priniesli rôzne dôkazy týchto praktík a bolo to strašné. A dialo sa to na Slovensku v 21. storočí, naozaj len pred pár rokmi.
A ja neviem, nakoľko sa tie veci pohli dopredu, ale faktom je, že s tými reedukačnými zariadeniami by sa malo niečo začať robiť. Tam, si myslím, by mala nastať aj vlastne tá vonkajšia a vnútorná diferenciácia tých zariadení. A to veľmi úzko súvisí s tým, že tie deti jednoducho musia byť diagnostikované. Ja si neviem predstaviť, ako môžeme niekoho reedukovať, keď my nevieme, čo na ňom máme redukovať, a proste dáme ho iba tam, kde sa uvoľní miesto. Veď to je smiešne. Alebo bolo by to smiešne, keby to nebolo také smutné, keď si človek uvedomí, že ide o deti.
Čo sa týka tých seniorov. Je fakt, to bola naša novela zákona, my sme sprísňovali zákon o sociálnych službách. Robili sme to z mnohých dôvodov. Ale robili sme to vtedy ako dočasnú záležitosť pred veľkou novelou zákona o sociálnych službách. A to, že sa sprísnili podmienky pre vstup do domovov sociálnych služieb, že sa tam sprísňoval ten stupeň odkázanosti až na štvorku, to bolo spôsobené tým, že ruka v ruke malo ísť posilnenie terénnych sociálnych služieb. Problém ale je, že tam sa stalo to jedno a nestalo sa to druhé. To bol skutočne plán, ktorý teda nám sa nepodarilo zrealizovať. Nie som na to nejako hrdá. My sme to potom plátali tým, že sme odštartovali Národný projekt na podporu terénnej sociálnej práce, keď sa z peňazí z Bruselu vlastne mala dofinancovávať terénna sociálna služba. Ale to v žiadnom prípade nebolo dostatočné, pretože, samozrejme, to bolo časovo ohraničené, finančne ohraničený projekt. Neviem, v akom je teraz štádiu. Ale jednoducho toto nie je tá systémová zmena, ktorú my potrebujeme, ak hovoríme o sociálnych službách. Takže napriek tomu, že ako keby v tej správe je kritizovaná vec, ktorá sa presadila za našej vlády, a ja to tu nechcem nijako ospravedlňovať, ono to bolo naozaj mienené v takom širšom kontexte toho, že sa nakopne tá terénna sociálna služba, to sa nestalo. Takže preto to dnes vyzerá tak, ako to vyzerá.
Ja som teda očakávala, myslím, že nie ja, ale väčšina DSS-iek a vôbec všetci, ktorí robia v systéme sociálnych služieb na Slovensku, očakávali, že z pozície pána ministra príde do parlamentu niečo, čo bude mať hlavu a pätu a čím sa konečne nejako dostaneme z toho začarovaného kruhu, z toho marazmu tých nefunkčných sociálnych služieb. To sa napokon netýka tej sociálnej služby len seniorov, ale je to asi najväčšia skupina, ktorá je odkázaná na sociálne služby.
Musím povedať, že tie sociálne služby, tak ako sú nastavené dnes, sú neudržateľné, a to najmä vďaka financovaniu. Veľmi správne ste podotkli, že my vlastne variujeme a diskriminujeme tých ľudí, pretože jedna VÚC-ka dá peniaze, druhá VÚC-ka nedá peniaze. A naozaj netreba očakávať od toho, kto je odkázaný na sociálne služby, že sa bude sťahovať podľa toho, kde sa ktorej VÚC-ke ako darí a ako kde ktorá VÚC-ka dáva peniaze na domovy sociálnych služieb. To jednoducho musí byť nejaký paušál, ktorý bude zohľadňovaný, či už bývate niekde pri Košiciach alebo pri Banskej Bystrici.
To je asi všetko čo som chcela povedať. Ja som teda veľmi rada, že toľko kolegov a kolegýň sa prihlásilo do rozpravy, že toto nebude správa, ktorá prejde za 5 minút bez povšimnutia. A veľmi dúfam, že tak ako sa tomu budeme venovať my v rozprave, tak sa tomu budú venovať aj ľudia, v silách ktorých je ovplyvňovať niektoré systémové zlyhania, na ktoré nám pani ombudsmanka dala návod, ako ich napraviť. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja sa vyjadrím len veľmi stručne. Vyprovokovala ma k tejto poznámke taká veta zo záveru vystúpenia pani poslankyne, že jedna VÚC-ka dá peniaze, jedna VÚC-ka nedá peniaze. Ja by som to ešte doplnila o to, že aj tá VÚC-ka, ktorá dá peniaze, alebo tie orgány, ktoré dávajú peniaze, tak si akoby vytvoria takú schému, ktorú už používajú mechanicky, že jednoducho dávajú stále tým istým bez toho, aby bolo jednoznačne overené, či tie subjekty naozaj ešte robia, či robia to, čo hovoria, že robia alebo majú robiť, a ako by sa vytláčali tie iné, ktoré nie sú naše alebo akoby som to povedala. Tak to je len tak na doplnenie. Ďakujem pekne.

Vážení dvaja páni podpredsedovia, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte povedať pár slov k tomuto príspevku, ktorý tu teda odznel. Iste bol dobrý, troška dlhý, lebo všetci sme to čítali, a teda vieme, čo v tom príspevku je. Snáď stačilo sa zamerať na konkrétne body, aby bolo viac poznámok, viac diskusií, tu je na to priestor.
Samozrejme, Slovensko tak ako iné krajiny v Európe porušuje ľudské práva skupinovo menej, individuálne často. Závisí to vždy od vzťahu nejakého šéfa, človeka nad vami alebo človeka okolo vás, suseda, ktorý proste naraz začne vaše právo, ktoré máte, porušovať. A keď je toho už veľa, tak to by sme si mali všimnúť nejakou interpeláciou, zákonom, otázkami na ministra, opatreniami a tak ďalej. Je tu na to u nás veľa nevládnych organizácií, veľa iných organizácií, ktoré si to dávajú do vienka, ale, samozrejme, stále tá situácia nie je taká, aká by mala byť.
Volanie po systémových opatreniach je veľmi múdre.
Len systémové opatrenie napríklad. Prečo je tu 1,3 mil. exekúcií, prečo nebankové subjekty terorizujú nás všetkých a požičiavajú nám bez záruky a tak ďalej a tak ďalej, zmluvami s malými písmenami a potom nás terorizujú a exekvujú a robia zle?
Voľby do obecných zastupiteľstiev. Dnes je možnosť sa trvale prihlásiť hocikde, môže sa to robiť aj masovo, zvoliť si svojho starostu a potom vypadnúť odtiaľ. No to je taká systémová vec, ktorej by sa mala zabrániť.
Neplatenie faktúr je hrubé porušovanie ľudských práv. Peniaze sú, ale tie sa stratia po ceste a tomu, kto všetko urobil, sa vlastne nedostane nič a nabalia sa tí hore, čo neurobili nič, jedine to, čo sprostredkovali.
Mnohí podnikatelia sa napríklad sťažujú na to, že majú stále daňové kontroly, a niektorí zase (napríklad colníci) chodia stále za nimi. Mám kolegu, ktorý obchoduje s tabakom veľmi seriózne, ale každý týždeň má colníkov na krku. A tam sedia, vyprávajú a tak ďalej. Čiže to je tiež niečo také, čo by sa systémovo malo vylepšiť.
V správe mi chýba, ani slovo tam o tom nie je, alebo už sa nepamätám, či to tam náhodou aj predsa je, Stratégia pre ľudské práva. Viete, že to bol dokument, ktorý tu tri roky polarizoval spoločnosť, rozštiepil ju, veľké diskusie, veľa peňazí. Teraz sa už schválil aj v Rade vlády, aj vo vláde. Ja som žiadal, aby sa aj tu o tom debatovalo, raz za rok by sa mohli ľudské práva tuná predebatovať široko, neuspel som s tým.
Je jasné, že tie prílohy, ktoré sú tam, sú veľmi nehomogénne na rôznych úrovniach, 105 strán tam je venovaných problematike LGBTI. Čiže to je aj v tomto smere nevyvážené. Keď som sa pýtal na to nedávno ministra Lajčáka, povedal mi, že tie problémy nie sú súčasťou schválenej správy. To tu občas, teda druhýkrát som spomínal.
Čiže iste by bolo dobré tomuto venovať kapitolu Stratégia, pohľad a možnosti spolupráce, napríklad s Radou vlády. Túto tu absolútne nevidím. Ja na tú Radu vlády chodievam a je tam s kým spolupracovať.
A potom chýbajú také témy hodnotové, by som povedal, napríklad ochrana života, eutanázia, potraty a rôzne iné veci, ktoré k nám tlačia z Európy, z Európskeho parlamentu (rôzne riporty, správy, estrely, Lunacek a tak ďalej. Zasahujú do našich kompetencií. A to by si ombudsman mohol všimnúť, proste je to kompetencia národného štátu, a nie kompetencia Európskeho parlamentu.
Ja som tu tiež niekoľkokrát povedal, ako je možné dnes, aby seriózny muž sa dostal do basy na rok, na dva roky. Tak viem o prípade, 13-mesačnom pobyte v Leopoldove a potom prepustení so všetkými poctami, poctami v tom zmysle, že šesť rokov je odvtedy a ešte mu ani tú zálohu nedali. Stačí, aby vás niekto obvinil, že sexuálne zneužívate svoje deti, šesť rokov sa z toho nebudete vedieť dostať a nakoniec vás prepustia a povedia, všetko bolo v poriadku. Pritom sa nestane nič nikomu, ani vám, ale ani tým, ktorí to urobili, a ďalším, ktorí to vyšetrovali, a tak ďalej, celý reťazec. Čiže to sú tiež prípady systémovej zmeny pre ombudsmana. No iste je tu úrad, ktorý urobil kopu práce, aj keď niektorými svojimi postojmi, ku ktorým sa vrátim, urobil aj kopu nepráce.
Je dobré, že správa je už teraz, je to za rok 2014 správa, čiže pár mesiacov po začiatku roka, v minulosti to bolo omnoho neskôr, mnohé z toho už bolo neaktuálne, a určite je lepšia ako minulá. To je isté. Vtedy, pamätáte sa, parlament ju vrátil na prepracovanie a pani ombudsmanka vtedy nechcela tú správu prepracovať. Tak potom sa aj parlament troška zaštorcoval. A podľa mňa, hoci som nebol pri tom, aj preto je mimoriadna správa ešte z augusta 2013, už do pléna nedošla.
A potom je naozaj aj pre nás trápne, aj pre všelikoho trápne, že tie podnety a návrhy na odporúčania Národnej rady (strany 95 až 105), to je 10 strán veľmi dôležitých podnetov. Pani ombudsmanka tvrdí, že neboli splnené, že proste napriek tomu, že už dlho sa požadujú, nikto sa k nim nikdy nevrátil. Ja myslím, že to troška súvisí s tými minulými problémami. Ale iste sa treba k nim vrátiť, aj keď nemyslím len na Národnú radu, sú aj mnohé ministerstvá, samozrejme, ale Národná rada by ich mohla posvätiť alebo nejakým spôsobom schváliť. Čiže proste nemôže za to len parlament, že sa tieto podnety, z ktorých mnohé sú opodstatnené, nedostali vôbec na prerokovanie.
V I. časti správy sa pani ombudsmanka opakuje, čo bolo aj v minulosti. Detailizuje, z veľmi jednoduchých prípadov potom, ktorým sa venuje aj na niekoľkých stranách, ani nie generalizuje, len popíše ich a niečo povie k tomu, samozrejme, keď je sloboda pobytu a pohybu, jeden prípad, keď je právo na informácie, päť prípadov, keď je ochrana vlastníctva práv, tri prípady, sme hovorili o tom, ochrana, právo na materinský jazyk, jeden prípad, ochrana súkromia v rodinách, tiež nie málo prípadíkov, proste jeden až päť prípadov. A ich popíšeme, to je však dobré, len trošku to do Národnej rady, si myslím, celkom nepatrí.
Detailný popis, nejaký prípad, že v Dunajskej Strede nedali rodný list, v ktorom bol len maďarský text, tam bolo aj niečo iné, nejakých pár súvislostí s týmto, to teda nie je systémová vec, to sa dá aj softvérovo polhodinovou opravou aj zmeniť, aby to všade už ináč nebolo.
Súdy bez zbytočných prieťahov. Je tam 191 prípadov. Čiže to je naozaj veľa, ale to všetci vieme, že tie prieťahy kade-tade stále sú a že to dlho trvá a za tým je všeličo. Čiže to je téma, pri ktorej naozaj systémovo treba zmeniť zákon, neumožniť takéto prieťahy odsúvania a neriešenia.
Kapitola 4.3 je Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny. Tam by som podstatne viac očakával, zase prichádzame len s prípadmi v Humennom alebo v Bratislave alebo ešte niekde, ako sa niečo tam v súvislosti s touto témou nevydarilo.
Táto časť sa mi zdá naozaj slabá. A dneska je tá rodina naozaj v kríze, sú na to rôzne príčiny, iste, ale súvisí to troška aj snáď s osobným postojom pani ombudsmanky, ktorý sa prejavuje najmä v súvislosti s referendom, ktoré tu nedávno bolo, a s jej vystúpeniami, ktoré sa mi naozaj zdali nekompatibilné s našou ústavou, s našimi zákonmi. Tak na jej účasť vlani na pochode PRIDE a prejav sme už mohli snáď aj zabudnúť. Možnože aj toho roku to tak bude. Ale to, že naraz vytvorila tlačovku 22. januára, kde pokračovala v spochybňovaní ústavy a platných zákonov, sa mi už nezdalo celkom férové. Ja som potom požiadal, aby sa o tomto rokovalo tu v parlamente, lebo tak sa mi to zdalo. Možnože ešte k tomu dve vety poviem. Tu to nebolo schválené. Tak potom som dal dokonca až podnet na generálneho prokurátora, aby preskúmal, či je to v súlade s poslaním tohto úradu podľa článku 151a ods. 1 ústavy, s rozhodnutím Ústavného súdu o referende, ktoré nedávno bolo, a či obsah výrokov nebol v rozpore aj s článkom 41 Ústavy Slovenskej republiky, lebo v ústave je jasne napísané, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou a Slovensko si manželstvo všestranne chráni, napomáha dobru a tak ďalej.
Len pani ombudsmanka na tej tlačovke vtedy hovorila o manželstve osôb bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, čiže to nie je manželstvo podľa ústavy, aj o možnostiach, aby do manželského zväzku mohli vstúpiť osoby rovnakého pohlavia alebo viac ako jeden muž a viac ako jedna žena. Pritom argumentovala tým, že mnohé deti vychovávajú dve osoby rovnakého pohlavia, čo je príklad matky dieťaťa žijúceho v spoločnej domácnosti s jeho matkou alebo otca dieťaťa s jeho otcom. To sú celkom iné prípady, samozrejme.
No a potom aj ďalšie iné spochybnenia. Nechcem to tu citovať, ale bolo to veľmi zvláštne, keď proste vrcholný predstaviteľ ľudských práv spochybnil manželstvo tak, ako ho dneska chápeme, a že sexuálna orientácia uchádzača o osvojenie dieťaťa z právneho hľadiska nezohráva žiadnu úlohu, referendum nemá tú silu, aby zastavilo vývoj spoločenských vzťahov, môže niečo spomaliť, ale nezastaví ho, vyučovanie v oblasti sexuálneho správania či eutanázie by bolo naozaj problematické, mohlo by spôsobiť chaos vo vyučovaní a tak ďalej.
Tak už som povedal, že naša ústava definuje manželstvo, že je veľká promiskuita partnerov rovnakého pohlavia, bohužiaľ, tie štatistiky sú katastrofálne. Už som ich tu raz spomenul. Boli to americké štatistiky. Svedčí to o tom, že dávať deti do takýchto nestálych vzťahov bez muža a ženy je riziko.
No a potom nemecký projekt Hrou proti AIDS, ktorý sa na Slovensku desať rokov používa aj pre žiakov vyšších ročníkov základných škôl, ukazuje, že je najvyšší čas rodičom dať možnosť neakceptovať takéto experimenty. Ja som dal interpelácie na ministra školstva, na ministra zdravotníctva na túto tému. Veľmi zaujímavo mi odpovedali, v podstate o tom, že to nie je akreditované pre školstvo a ako sa to dostalo vlastne do zdravotníctva a čo majú rodičia aj škola urobiť, keď ten projekt nechcú, lebo ten projekt je naozaj veľmi, by som povedal, technický, čo sa týka sexu, a vôbec nie je taký, čo sa týka vzťahov a nejakých iných vecí. Ale už som, myslím, tuná raz povedal.
No a treba tiež zdôrazniť, to zas ja hovorím, že idea o rodovej rovnosti, v ktorej sa pohlavie odlišuje od rodu, je nám cudzia. A teda ju nejako dokonca dávam blízko marxizmu, ktorého sme sa po štyridsiatich rokoch zbavili. A teda gender ideológia je ďaleko od nášho myslenia. Dobre, tak toto bol asi Ende.
Záver by som ešte povedal taký, že nuž páčia sa mi, veľmi, až by som povedal, tie poznatky z tých prieskumov, tie sú naozaj konštruktívne a na úrovni, sú dobre vybrané aj témy, Rómovia napríklad, takým štýlom mala byť písaná celá správa, školstvo, voľný čas pre chudobné deti.
Reedukačné centrá sa troška snáď aj mystifikujú. Ja chodím občas medzi ne. Nedávno som v jednom z nich bol. Napríklad pán Argaláš má v Senci svoje Reedukačné centrum. To je skutočne jedno zo vzorových. Bol som tam, strávil som celé poobedie u nich. Choďte sa tam pozrieť. Isteže sú niekde aj centrá, ktoré nezasiahla nejaká reorganizácia, kde sa deti aj ponižujú. Len naozaj tie deti už nie sú deti ani mládež, ale sú to mladí delikventi, s ktorými si nevie rodina rady. A napríklad aj u pána Argaláša som našiel človeka, ktorého tam rodina dáva. Tretina z nich je, čo ich tam rodina dáva. A som sa pýtal sympatického chalana: „Koľko si tu?“ Štyri roky ho rodina odtiaľ nechce zobrať späť. Čiže to má aj trolinku hlbšie príčiny.
Aj téma seniorov je veľmi dobre spracovaná. Samozrejme, je tu Rada pre seniorov, ktorá to má v náplni, ktorá môže podstatne viac pretlačiť veci. Čiže ja veľmi odporúčam spojiť sa s Radou pre seniorov, prísť tam a dať nejaké návrhy. Pred pár dňami sme robili program na tento rok. Mohlo sa to tam dostať. Pán minister Richter práve hovoril, že sa nevyčerpajú peniaze na starostlivosť o ťažko chorých a tak ďalej, že proste mnohé veci tam nefungujú, pretože tam nie je o to záujem.
Regionálne pracoviská by, samozrejme, mali byť, kde ale ja si myslím, že kompromisom by mohli byť nejakí dvaja úradníci alebo úradník jeden so sekretárkou v Banskej Bystrici, jeden v Košiciach. A to keby ste zobrali aj z tohto staffu a dali tam ľudí, tak by vás to odbremenilo a nevyžadovalo by si to iné financie.
Posledný podnet. To som tu už pred rokom hovoril, že ombudsman by mal každý týždeň hovoriť aspoň päť minút v rozhlase a päť minút v televízii, jasne prípad, s ktorým sa stretol v posledných týždňoch, dňoch, popísať, nech ľudia vedia, čo sa tuná v ľudských právach robí. To je jeho aj povinnosť. Aj rozhlas, najmä verejnoprávny, by to mal zobrať, lebo potom je to také zvláštne, že naraz príde niekto na tlačovku, ktorá je mimoriadne dlhá, mimoriadne je všade napísaná, ktorá práve spochybňuje veci, ktoré tu nateraz platia. Takže ďakujem za pozornosť (15 minút). Ďakujem.

Pán podpredseda, ďakujem za slovo. Pán poslanec Mikloško, ja si myslím, že to bola z vašej strany veľmi zle pochopená správa. Právnici kancelárie ombudsmanky riešili približne 3 430 prípadov a, samozrejme, len niektoré z nich sú vytiahnuté a spomenuté v tejto správe.
Vy hovoríte o zbytočnostiach napríklad v Dunajskej Strede na matrike, lebo že to nie je systémové. Práve to je chyba systému. My sme to zaregistrovali, vtedy, keď ešte tam, samozrejme, splnomocnenec vlády pre menšiny bol, tak sa to snažil riešiť aj cez ministerstvo vnútra. To znamená, že chýba systém. A správa pani ombudsmanky práve ukazuje na to, že pokiaľ systém nebude vyriešený, tak ad hoc riešenia fakticky neodstránia tú chybu, s ktorou sa stretáva.
No a, prepáčte, ohľadne referenda ja si myslím, že patrí sloboda prejavu aj pani ombudsmanke. A nemusí sa to páčiť ani vám, ani niektorým iným, ale sloboda prejavu je tiež základné právo, ktoré sme si vydobyli po roku 1989. Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja začnem tam, kde kolega Bugár skončil. To, že sa vám podarilo, Jozef, pretlačiť niečo do ústavy, neznamená, že to je vytesané do skaly a nemenné. Ani to neznamená, že to je definícia. To je výsledok politickej dohody a hlasovania. Je plným právom človeka, ktorý má dohliadať nad dodržiavaním ľudských práv, formulovať ideálny stav. A ak takýto človek za ideálny stav považuje taký, kde je ľuďom umožnené vytvárať zväzky a nejakým spôsobom ich potom mať aj ako keby štátom alebo spoločnosťou inštitucionalizované, tak na takomto názore nie je nič protiprávne ani protiústavné a nie je to ani porušením akéhokoľvek zákona. A myslím si, že je absolútne nepatričné, aby člen zákonodarného zboru dával preskúmavať názory ombudsmana Generálnej prokuratúre. Ale som veľmi rád, že si vystúpil v tejto diskusii, lebo práve na základe tvojho vystúpenia je úplne jasné, prečo potrebujeme takého človeka, ako je ombudsmanka, a prečo potrebujeme čo najviac odlišovať ideológiu, to jest nejakú vysnívanú predstavu o fungovaní sveta od toho, k čomu sme sa zaviazali v medzinárodných dokumentoch a čo máme dodržiavať ako krajina, ktorá si ctí ľudské práva, ktorá ich chce dodržiavať a ktorá sa skôr chce pohybovať smerom k liberálnej demokracii než k náboženskému štátu. Ďakujem.