48. schôdza

V rozprave vystúpilo 5 poslancov a všetci ho podporili, takže očakávam, že tento návrh bude schválený, a preto vás žiadam, aby ste v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) dali hlasovať o tom, že Národná rada prerokuje tento návrh v druhom čítaní.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Prezentujme sa a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 134 poslancov, za návrh 58, proti 5, zdržalo sa 70 poslancov, nehlasoval 1 poslanec.

Konštatujem, že ani o tomto návrhu zákona nebudeme rokovať v druhom čítaní.

Odhlasovali sme všetky body programu.
Vyhlasujem krátku prestávku do 11.15 hodiny a budeme pokračovať potom ďalej v rokovaní.
Pán poslanec Madej, vidím vás, máte procedurálny návrh. Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Rád by som pripomenul členom ústavnoprávneho výboru schôdzu ústavnoprávneho výboru o 12.00 hodine dnes. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja chcem tiež pripomenúť schôdzu výboru pre sociálne veci o 12.30 hodine v miestnosti výboru.

Ďakujem pekne. Vy, čo neveríte Boha, aspoň verte v znamenia. Prosím vás, to je znamenie, dneska 15 % dali ste biedakom, živnostníkom, ktorí robili na stavbách, a neschválili ste zákon, ktorý by ich mohol ochrániť, to je znamenie, vážení, ste na ceste dole, sa môžete hanbiť celí, koľkí ste.

Výbor pre verejnú správu bude mať schôdzu o 12.30 hodine. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené dámy, sú tu, hej, páni, dnes máme možnosť celkovo hodnotiť prácu našej ombudsmanky a konečne znovu to konštatovať, ako sme konštatovali minulý rok, ale dnes máme na to oveľa viacej dôkazov, konečne máme ochrankyňu verejných práv, ktorá je skutočnou ochrankyňou verejných práv občanov Slovenska. Rozumie tomu, čo robí, vie, čo má robiť, má všetky predpoklady a dnes môžeme konštatovať, že si aj získala rešpekt nielen občanov, ale aj niektorých inštitúcií.
V správe ako takej, je naozaj veľmi obsiahla, ja gratulujem a obdivujem, že aj s takým malým tímom dokážete toľkoto vecí sledovať, konečne nemáme správu o tom, koľko listov ste dostali a koľko ste ich odoslali inštitúciám, čo sme tu mávali bežne s vaším predchodcom.
Konštatujem, že nejde o klasickú, úradnícku prácu, kde by sa len prepísali dátumy a našlo sa v počítači to, čo sa písalo minulý rok, a len sa zmenilo pár slov. Je písaná vyslovene osobným jazykom a je písaná v prvej osobe. To znamená, zdôrazňuje osobnú angažovanosť a aktivitu samotnej verejnej ochrankyne práv, čo evokuje ďalej jej zainteresovanosť, osobný záujem veci meniť a rozhýbať.
Časť, ktorá sa venuje podnetom od sťažovateľov proti konaniu orgánov verejnej správy, je veľmi precízne a veľmi podrobne rozpracovaná a pozornosť je venovaná tým sťažovateľom alebo tým podnetom, čo si vyžadujú systémové zmeny. Jasne poskytne prehľad o podnetoch. A cítiť z toho tú poriadnu prácu a schopnosť venovať sa systémovým zmenám, čo veľmi, veľmi oceňujem. Zo správy je toto jasné.
A hlavne je zaujímavá tá časť, kde podáva fundované odporúčania a návrhy na zmeny, hoci teda, ešte raz zdôrazňujem, ten rozsah sťažností a sťažovateľov je naozaj široký.
Ale, ako povedala vo svojej úvodnej reči pani ombudsmanka, úrad má slabé personálne a finančné zabezpečenie. Je mi veľmi ľúto, že ani po rokoch nemáme regionálne kancelárie ombudsmanky, to znamená: „Východ Slovenska, stred Slovenska, nás nezaujímate,“ takýto signál vysielame my, „nás nezaujímate, keď niečo chcete, príďte do Bratislavy.“ Toto je ten odkaz, ktorý posielame občanom. A nie som za Národnú radu preto veľmi hrdá. Je toto náš vzťah k funkcii, ktorá obraňuje občanov pred svojvôľou štátnych inštitúcií?
Chcela by som sa venovať pár bodom v správe, asi siedmim.
Navrhujete, aby sa legislatívnou zmenou docielilo, aby ste mali samostatnú rozpočtovú kapitolu. Pani ombudsmanka sľubujem vám, že sa pokúsim takúto krátku novelu vypracovať a predložím ju parlamentu, lebo to nepridelenie potrebných prostriedkov na činnosť sa dokonca pre mňa javí ako účelové s cieľom obmedziť verejnej ochrankyni práv možnosť plniť si svoje úlohy a v úplnosti vykonávať jej zverenú pôsobnosť, ktorá spočíva v preskúmavaní postojov orgánov verejnej moci.
Pri predchádzajúcich správach, ku ktorým som tiež vystupovala, sme si prevažne vždy čítali o nečinnosti úradov alebo orgánov verejnej správy, ktoré pochybili a nie sú ochotné prijať nápravu, neprikladali vyjadreniam verejnej ochrankyne práv takú váhu, nepovažovali za dôležité riadiť sa jej odporúčaniami, naopak, ju kritizovali, ale v tejto správe, čo musím s veľkou radosťou konštatovať, cítim už posun. Zdá sa, že mnoho orgánov štátnej správy, ale aj samospráv urobilo nápravu na základe odporúčaní a návrhov alebo po kontrole verejnej ochrankyne práv alebo začalo aspoň pracovať na odstránení nedostatkov. To znamená nielen to, že si úrad verejnej ochrankyne práv získal rešpekt, že má slovo, ale že naozaj začínajú počúvať a to je prvý možný krok k zmene. A chcem priznať naozaj osobnú zásluhu pani Dubovcovej, ktorá aj v mnohých televíznych debatách preukázala, že jej nejde o politikárčenie, ale ide jej o ochranu naozaj práv všetkých občanov.
Pre mňa ako predsedníčku Živeny, nášho najstaršieho ženského spolku, sú dôležité najmä tri skupiny, ktorým sa venujete. A to sú práva detí, práva žien matiek a práva seniorov. A chcem veľmi oceniť, to je ďalší bod, že sa verejná ochrankyňa práv bez toho, aby sme ju vyzývali, začala venovať tomu, akým spôsobom vlastne ochraňujeme ďalšiu veľmi širokú vrstvu našich občanov, ktorá je mnohokrát vystavená neprávostiam, šikanovaniu či už zo strany proste samospráv, alebo orgánov verejnej správy, alebo štátnej správy, alebo dokonca aj v rodinách.
A pri tejto príležitosti je mi veľmi ľúto, že sme my, Národná rada Slovenskej republiky, dodnes neratifikovali tzv. Istanbulský dohovor, prijatý v Istanbule v roku 2010, Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu a až kauza násilníka v našich radoch, ktorá sa prevalila mediálne, zrazu všetkých prebudila a zrazu všetci chcú prijímať zákony, samozrejme, upozorňujem, že práca kvapná je málo platná a určite zase budeme toho svedkom, ale napriek tomu pozitívnemu posunu vo vzťahu medzi úradom ombudsmanky a orgánmi verejnej správy, ktoré začínajú byť súčinné s úradom verejnej ochrankyne práv, my, poslankyne a poslanci, Národná rada, by sme mali byť prví nápomocní a ísť ostatným orgánom príkladom. Ako povedala pani ombudsmanka na začiatku svojho vystúpenia, my by sme mali byť tie oči a uši, oči a uši jej úradu. A pritom my nekonáme, naopak, sme ľahostajní a sťažujeme jej prácu, pretože Národná rada žiadne z odporúčaní, ktoré boli za rok 2012 pani ombudsmankou vznesené a adresované Národnej rade, sme doteraz neprijali. Mňa osobne, pani ombudsmanka, hanba fackuje, musím sa vám priznať.
Doteraz nebola prerokovaná ani mimoriadna správa z augusta 2013, ktorá riešila podozrenie segregácie rómskych detí na školách. A zrejme ani pán Pollák o tom nič nevie, pretože ani teraz tu nie je.
O senioroch som hovorila.
Chcem znovu poďakovať tejto žene, matke veľa detí, bývalej sudkyni, že sa ujala tohto úradu, kde jej predchodca nevedel, čo má robiť. Som veľmi šťastná, že voľba Národnej rady, jej voľba do tohto úradu sa ukázala ako základná, základná, ktorá posunula tento úrad. Nikto, kto príde po nej prípadne, už sa nebude môcť tváriť, že nevie, o čom tento úrad je. Ďakujem veľmi pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážená pani ombudsmanka, vážené kolegyne, kolegovia, súhlasím s predrečníkom, čo sa týka toho až osobného postoja. A naozaj si myslím, že máme dobrého ombudsmana, obzvlášť keď vidíme takú personálnu mizériu, teraz s ktorou sa boríme.
Ako začať, ja som rozmýšľal. SMER vyjadril svoj vzťah k ľudským právam aj účasťou, to ja dlhodobo kritizujem, tu, asi majú průser po piatku, tak dostali inštrukcie, že tu majú byť viacerí. Ale oni dlhodobo vyjadrujú svoj vzťah k tomu svojou fyzickou prítomnosťou. A koniec koncov zdá sa, že to potvrdili aj svojou personálnou nomináciou do výboru pre ľudské práva. Čiže tiež to určitým spôsobom predznamenáva ten ich vzťah, možno som protivný, možno nie som protivný, ale poriadna strana by mala mať informácie o tom, čo ich ľudia robia. Možno ich nemajú. Tak tá personálna nominácia je výrazom toho, čiže kto tam bol. To meno nepoviem, ale však viete, o kom, alebo o čom, hovorím, koniec koncov SMER má, zdá sa, v personálnej práci zvláštne nastavenia, čoho sme svedkom aj na Úrade vlády. A to prípadne dávam ako podnet, pani ombudsmanka, či do budúcna netreba riešiť túto situáciu, trebárs do určitého uhla pohľadu sa to môže javiť ako diskriminačné. Nie každá žena je tak pekná. Viete, niekto to má od Boha, niekto sa k tomu dopracuje. Ale podľa mňa ak je to kvalifikačným predpokladom, môže sa to javiť ako diskriminačné. Obzvlášť minimálne Úrad vlády by mal ísť príkladom, že nediskriminuje. Tento trend ja vidím tuná v parlamente. Tu toľko princezien tu cupitká po chodbách, to som teda fakt nevidel. Ja sa nikoho nechcem dotknúť, ale je dobré, keď je žena pekná, ja ako konzervatívec môžem teda dielo Stvoriteľa oceniť pohľadom, lebo by sa Stvoriteľ nahneval, keby som neurobil toto, ale nič viac. Ale tiež proste sa hovorí odtiaľ potiaľ. A naozaj si nemyslím, že toto je personálna práca. A môže sa to javiť ako diskriminačné. Čiže to tiež by ste mali podľa mňa sledovať.
Ja si tiež myslím, že ste urobili kus práce aj sa tomu venujete, čo je dobré. A zdá sa, že tej práce budete mať čoraz viac. Ja neviem teda, aké sú presne tie vaše kompetencie. Ale môj odhad je, že za určitých okolností by sa u vás mohli prihlásiť aj tí biedaci, ktorí dneska dostali facku do tváre, že im niekto zaplatí. Komu zaplatili? Štát zaplatil Širokému. Ale Široký povedal, že nezaplatí. A prečo to povedal? Totiž vie, že ho kryje SMER. Takže on sa rozhodol, že zaplatí tým biedakom 15 %. Ja sa ospravedlňujem tým, ktorí to počuli, za to, čo ale poviem. Ráno o tretej na námestovskej autobusovej stanici je ako na Prvého mája. Viete, koľko tam je chlapov z celej hornej Oravy. S tými plnými taškami idú do toho sveta, idú robiť (vŕtačka v taške), idú zarobiť, doniesť niečo domov žene, deťom. Tam sa žije ešte tak, ako sa žilo dakedy. A týmto biedakom proste povedali, chlapci, možno padlo na Bahamách to rozhodnutie o 15 %, teda o 85 % nie. Len VÁHOSTAV mal, myslím, 1 300 tých veriteľov. Neviem, čo vy môžete alebo nemôžete v tomto smere robiť, ale podľa mňa to môžu byť kľudne vaši klienti. Ale aj vzhľadom na ten záver, ktorý ste napísali, ako senzitívne vyhodnocuje vaše podnety parlament, im to asi moc nepomôže, hej. Ale skúšať to treba vždycky. Ja som túto zásadu nikdy neopustil, lebo čo je ľahšie, ako sa vzdať?
Čiže títo klienti vám asi pribudnú a ja teda chválim tú správu. A ja som vám to, myslím, aj minule hovoril, ja som v tejto správe nenašiel, ak to tam je, tak ma opravte, problematiku úžery. Podľa mňa vy sa môžete venovať aj problematike úžery a tomu, čo to tým ľuďom robia. A mám pocit, že sa teraz tomu nevenujeme. A ja si myslím, že je čas sa venovať aj skrz váš úrad tomu, naozaj tomu, čo sa v tejto krajine stalo, ako sa to stalo a ako nad tým privierame oči. Tvárime sa, že to neexistuje. To, čo tým ľuďom robia, mi to jeden vysvetľoval. Právo na vlastníctvo je z ústavy, vás niekto môže pripraviť úplne obludným spôsobom o vlastníctvo toho bytu. A teraz tým babkám robia to, že vlastne nevedia, ich ako z toho dostať. Nepoznám celkom tú technológiu, tam nasťahujú nejakých bezdomovcov. A proste no hrozné veci sa tak robia. Niekto mierne slušný by sa z toho povracal, SMER to kryje. SMER dokonca znova v zmysle svojich tradícií najlepších personálnych má aj nominácie, vysoký štátny úradník, štátny tajomník je človek, ktorý začal kariéru v týchto typoch podnikania, v úžerníckom podnikaní. Tam mi to chýba, pani ombudsmanka. Neviem, či dožijem ďalšej tak správy, taký je život, hej, ale v tej ďalšej správe by sa to podľa mňa malo v určitej kapitole objaviť, čo s tým robiť. Tí ľudia naozaj trpia. Sú im podľa mňa upierané ľudské práva, ústavné práva sú im upierané. Je to celé jedna obludná klika polomafiánska, ale sú to poväčšine ctihodní občania, tak sa tváriaci, ale robia hrozné veci tým ľuďom. Tam by som naozaj upriamil aspoň trochu pozornosť.
Z tých vecí iba asi v zásade iba jednu si vyberiem, lebo je taká aktuálna. Ste spomínali tie seniorské pobytové domy a ich nedostatok. A si myslím, že to tiež vieme, že je s tým problém. A vy ste to dobre vystihli, že už to nie je pobytový dom, už sa z toho stáva hospic, na poslednú chvíľu. To je znova prístup, prístup našej oficiálnej exekutívy, vládnej moci, politickej strany SMER. A ja vám to poviem na jednom príklade. Filozoficky oni sú tak mentálne totižto nastavení. Existuje projekt, ku ktorému ľudia tejto krajiny aj vy, aj pán Mičovský prispeli. Aj ja som teda svojím dielom k nemu prispel. Už stálo 3 mil. eur to poradenstvo, kde našej slovutnej vláde poradili, že má zbúrať funkčnú nemocnicu a postaviť tam novú, i keď o kilometer ďalej má skelet nefunkčnej nemocnice, kde by teda tiež mohli postaviť tú nemocnicu. Prečo to hovorím? Skelet nefunkčnej nemocnice, kde nič iné nezostáva, len ho zbúrať, na Rázsochách proste je nefunkčný skelet, s ktorým nič iné neurobíte, len musíte ho zbúrať tak či tak. Ale našim poradili za peniaze ľudí, naše našej slovutnej vláde, že majú zbúrať funkčnú nemocnicu a namiesto nej ju postaviť. Čiže po zbúraní funkčnej nemocnice budú stavať novú nemocnicu a ešte musia zbúrať skelet nefunkčnej nemocnice. Hovorím, ja som to tu už hovoril, môj bača Jano by im poradil, aby nebláznili. Ale hovorím to preto, že ešte pritvrdzuje tú absurditu to, že tá funkčná Nemocnica svätého Michala, bývalá Vojenská nemocnica je adaptovateľná trebárs na pobytové zariadenie, kde by ste mohli umiestniť vzhľadom na rozsah, veľkosť, existujúcu výstavbu, ktorá tam je, naozaj veľké množstvo ľudí, ktorí to potrebujú. A tu dávam prípadne aj do pozornosti aj ľuďom, však nech sú aspoň trošku kritickí, aspoň aby sme sa sami pred sebou nemuseli hanbiť za to, čo stvárame. Čiže ak teraz pani ombudsmanka skonštatovala, že z pobytových domov sa stávajú hospice práve pre ten nedostatok, a bohvie, ako tam čo všetko funguje, tak teraz sa nikto nečuduje absurdite, prečo sa má zbúrať tá nemocnica, kde by ste mohli podľa môjho odhadu umiestniť možno osemsto, možno tisíc ľudí, ktorí to naozaj nevyhnutne potrebujú, aj Bratislavský kraj je mimoriadne spádová oblasť, v tom sa hádam zhodneme, hej, adaptácia tých priestorov nie je taká. (Reakcia z pléna.) Pri tej príležitosti ma to napadlo, kde vaša správa konštatuje, ako to s tými pobytovými domami funguje. Avšak nech to ľudia vedia, nech sa to dozvedia, nech si prípadne spravia svoj názor na to. Končím. Ďakujem veľmi pekne. Držím vám palce.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Vážená pani ombudsmanka, verejná ochrankyňa práv, nie ochrankyňa verejných práv, ďakujem za vašu správu. A pokúsim sa veľmi vecne povedať niektoré veci, ku ktorým ma podnietila.
Správa verejnej ochrankyne práv má v podstate také vecné dve kapitoly. A to sú poznatky z podnetov a poznatky z prieskumov. Z toho vyplýva, že, samozrejme, nemôže byť vyčerpávajúca a nemôže hovoriť o všetkých možnostiach, možných právach a ich porušeniach, ale napriek tomu by som chcela upozorniť na súvislosti, ktoré sa nespomínajú v tejto správe.
V tej správe sa hovorí o základných a ďalších právach všeobecne a o právach niektorých zraniteľných skupín, konkrétne o deťoch, mladistvých vo výkone trestu, osobách so zdravotným postihnutím, o senioroch.
Chcela by som povedať, že je tu jeden nemalý problém, ktorý sa nikde neriešil a ktorý má také širšie súvislosti, nedá sa zaškatuľkovať len do jednej kategórie. A to sú obete zločinu. Konkrétne pani ombudsmanka si možno spomenie, vystupoval tento prípad alebo jeho protagonistka, obeť trestného činu, teda obeť bytovej mafie, ktorá sa obrátila aj na vás, vystupovala minulý týždeň v televíznej relácii TA3 Obete zločinu. Sa to trikrát uvádzalo. A chcem povedať toto, že to je taká špecifická problematika. Vlastne vy ste jej odpovedali, ona bola s vašou odpoveďou v podstate spokojná, skonštatovali ste, že súdy v jej prípade sa naozaj dopustili 3,5-ročných prieťahov alebo prieťahu. Ale čo je tu tým problémom, je to, že je tu vlastne prepojenie trestnej veci a konaní občianskych v občianskoprávnom konaní. Tá trestná vec v jej prípade nie je ukončená. Musím povedať asi konkrétnejšie, o čo ide. Ona v dôsledku trestného činu prišla o peniaze, prišla o byt. Na začiatku jej tí podvodníci dali do užívania garsónku, ktorá sa neskôr ukázala ako obecná. A, samozrejme, obec trvala na tom, že sa z tej garsónky musí vysťahovať. Trvá to už veľmi dlho, myslím, osem rokov. Celý ten prípad. trestná vec nie je uzavretá. Stále sa v tom koná. Vracia sa to z jedného miesta na druhé, najnovšie, myslím, znovu na policajné prezídium. No ale, samozrejme, ten súd civilný musel konať a nejako rozhodnúť. Nejakým spôsobom, ústretovosťou kompetentných sa tá pani dostala k bývaniu v dome, ktorý je určený na sociálne bývanie. Ale platí tam plné nájomné, pretože nemôžu ju vyhodnotiť ako osobu, ktorá je na toto odkázaná. Ja si myslím, že ona bojuje veľmi statočne. A len málokto si vie tak poradiť, ako ona, že žije., že pracuje, pracuje ťažko, pracuje ako opatrovateľka. Ale naozaj žije na pokraji chudoby a ja jej vlastne ani neviem pomôcť. Každý povie zo svojho hľadiska, že tu sa stala chyba, toto treba spraviť, v trestnom konaní znovu začína vlastne dokazovanie.
Takže chcem upozorniť na to, že túto skupinu neriešime, túto skupinu dokonca neriešila ani stratégia, o ktorej sa hovorí a o ktorej najznámejším faktom je to, že je rozporuplná, že bola prijatá s protestmi z jednej aj z druhej strany, pričom podľa môjho názoru je nie dobrá. Odborne nie je dobrá. Je to zmes materiálov rôznej kvality, ale to nie je predmetom teraz ani môjho vystúpenia, ani tohto bodu, ktorý tu teraz preberáme.
Ja sa veľmi teším, že konečne sme pristúpili k tomu, že pripravujeme nový samostatný zákon o obetiach, len sa obávam naozaj ďalších zmätkov a chaosu, pretože zase pracuje sa paralelne alebo nezávisle ja neviem, ale pripravujeme naraz dva až tri zákony, z ktorých minimálne dva o sebe navzájom ako keby nechceli vedieť alebo sa budú zlaďovať až po tom, keď už budú hotové. A to je tento zákon o obetiach, ktorý vlastne musíme pripraviť ako transpozíciu smernice. Ja sa veľmi teším, že ministerstvo spravodlivosti sa nakoniec rozhodlo pre túto cestu, lebo mohlo to riešiť aj nejakými čiastkovými úpravami iných zákonov, a rozhodlo sa pre cestu samostatného zákona o obetiach. Ale zároveň ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravuje zákon, o ktorom sa nevieme dozvedieť, o čom bude. Vieme, že má byť o domácom násilí, vieme, že má byť možno o obetiach domáceho násilia.
Minulý týždeň v hodine otázok pani podpredsedníčka Jurinová dala otázku pánu ministrovi Richterovi, pričom z tej odpovede, ktorú povedal, ktorú si môžete prečítať v rozprave, mi vyplynulo, že nepozná smernicu, ktorú transponujeme. A teda vlastne sa môže znovu stať, že pripravíme legislatívne normy, ktoré spolu vôbec nielenže nebudú ladiť, ale ktoré tiež vyvolajú chaos v aplikácii.
Pán poslanec Poliačik, ja by som vám chcela povedať, že týrané ženy... A nie je tu, žiaľ. Povedal niečo v tom zmysle: „Poznáte týrané ženy?“ Ja by som chcela povedať, že týrané ženy, to nie je feministická ideológia, to sú naozaj skutoční ľudia... (Reakcia z pléna.) Prepáčte, ale ja reagujem na to, keď povedal: „Poznáte týrané ženy?“ Na toto nadväzujem a pokračujem. Týrané ženy nie sú feministická ideológia, to je pravda, ale týrané ženy potrebujú odbornú pomoc, potrebujú aj pri príprave zákonov odborný postoj, nemôžu vychádzať z propagandy, musia vychádzať z nejakých poznatkov, viktimológie a tak ďalej, ktoré sú naozaj overené, ktoré sú odborné. Neviem iné slovo na to nájsť. A pri príprave tohto zákona, o ktorom vlastne nevieme, o čom bude, ale vôbec pri tom, keď sa rozpráva aj v tejto snemovni o kategórii obetí domáceho násilia alebo násilia páchaného na ženách, mne sa zdá, že sa to zle používa, že sa vlastne odvolávame na nejaké propagandistické, prepáčte mi za výraz, frázy, ale nehovoríme odborne o tom, tie obete čo prežívajú, čo potrebujú, akú pomoc im je potrebné poskytnúť a čo preto môže urobiť zákon. Čiže chaos, nepriehľadnosť, vzdialenosť, nedosiahnuteľnosť pomoci, to podľa môjho názoru môže byť výsledkom takéhoto prístupu.
Trošičku odbočím, keď poviem, že mňa veľmi prekvapilo aj to, že ministerstvo pristúpilo k zriadeniu tých komisárov, kde, po prvé, nechápem, prečo sa tak volajú. A to zase mi len hovorí o tom, že znovu robíme, či je to zámerné, neviem, ale je to chaos v tom, čo je to ochranca práv, čo je to ombudsman, čo je to komisár, kto je čo, aké má právomoci, aké má kompetencie, aké má povinnosti a prečo štáty tieto funkcie zriaďujú. No tak rada by som nejako prispela k tomu alebo upozornila na to, aby sme nerobili toto isté aj v zákonoch, ktoré majú pomáhať ľuďom. Veď nerobme obchod z toho, s tými obeťami.
V závere správy na 96. strane, zabudla som si tú správu na stole, ale je opatrenie 1.2.2, kde vyhodnocuje správa to, ako boli minulé opatrenie alebo odporúčania prijaté, neprijaté, väčšinou teda neprijaté. A toto odporúčanie na strane 96 pod bodom 1.2.2 odporúča vytvorenie štátnej profesionálnej siete pomáhajúcich profesií. Pravdupovediac nie celkom som vedela aj vtedy, keď to bolo predkladané tu pred rokom, čo sa tým myslí, ani teraz to celkom dobre neviem, ale viem, čo určite chýba a čo by mohlo byť zmyslom aj nejakého takéhoto takého inštitútu alebo inštitúcie. To, čo naozaj na Slovensku nemáme a čo by sme pri pomoci obetiam domáceho násilia, áno, aj tým týraným ženám, mali vedieť ponúknuť, sú nejaké zariadenia, ktoré v Českej republike nazývajú intervenčné centrá. Toto by sme potrebovali, aby obeť domáceho násilia, keď sa jej nejakým spôsobom podá prvá pomoc, napríklad vo forme vykázania násilníka zo spoločného obydlia, sa mala kam obrátiť. U nás to funguje tak, my sme prijali tento inštitút vykázania v roku 2008 v zákone o Policajnom zbore. A ja som sa vtedy veľmi snažila, aby zákon radšej nebol prijatý vôbec, ako má byť prijatý takýto, ktorý vlastne ustanovuje možnosť vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia na 48 hodín bez toho, aby obetiam podal pomocnú ruku, aby im povedal, na koho sa majú obrátiť, kto im pomôže podať napríklad návrh na predbežné opatrenie, ktoré to vykázanie môže predĺžiť. Nechávame ich samých na seba. Viete si predstaviť, ako tie obete vyzerajú, čo prežívajú? Veď predovšetkým neveria samým sebe. Nechcela som sa ja vracať k prípadu nášho bývalého kolegu, ani nebudem to meno vyslovovať, ale ja som presvedčená, že tá žena bola taká zdeptaná, že pred tými desiatimi rokmi vzala späť svoje podanie a že samu seba nedokázala ani vlastne presvedčiť o tom, že je v práve. A tí ľudia potrebujú naozajstnú reálnu pomoc v reálnom čase. Takže ak chceme niečo užitočné urobiť pre obete domáceho násilia, urobme niečo také, ako to majú v Českej republike, kde intervenčné centrá zriadili v zákone o sociálnych službách, zároveň so zavedením inštitútu vykázania v zákone o domácom násilí, ktorý dnes už obsahuje iba vlastne toto ustanovenie, iba to vykázanie.
My to vykázanie riešime v inom zákone, a preto nechápem, čo bude obsahom toho zákona, o ktorom ministerstvo práce tvrdí, že ho potrebujeme. Ale najmä by som bola rada, keby som sa dozvedela, čo v tom má byť, a keby sme sa nestretávali s odmietaním a tutlaním vlastne tých súvislostí.
Pani poslankyňa Žitňanská tiež tu nie je. Povedala, že treba prekopať rezort spravodlivosti. Podľa mňa treba nielen prekopať rezort spravodlivosti, ale treba prekopať aj celý systém. Možno treba prekopať naše myslenie a my máme vytvoriť ten systém, v ktorom budú tie väzby zohľadnené a v ktorom budú vytvorené podmienky pre ľudí, nie pre úradníkov a nie pre kontrolórov.
Ani pani poslankyňa Vášáryová tu už nie je. Tak ja som jej chcela povedať, možnože ma niekde počuje, že v tejto otázke ratifikácia Istanbulského dohovoru nepomôže. Po prvé, Istanbulský dohovor je nie už celkom moderná záležitosť, po druhé, je to politický text, my už máme dnes lepší nástroj, máme smernicu, ktorú máme transponovať, smernicu Európskeho parlamentu a Rady, ktorá sa týka práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, všetkých obetí trestných činov, aj obetí domáceho násilia. A všetky obete zraniteľné osobitne spomína, dokonca cituje Istanbulský dohovor. Dokonca to uvádza ako východiskový materiál. Prečo zase robíme veci naopak? Mali sme možnosť sa zaoberať Istanbulským dohovorom vtedy, keď bol podpísaný, čo sú odvtedy štyri roky.
Ale ešte musím povedať aj druhú vec, že Istanbulský dohovor má jednu chybu. Ja nemám nič proti rodovej rovnosti, mne v ňom vadí jedna vec, ktorá sa ale, bohužiaľ nesie potom aj v rôznych ďalších súvislostiach. A to je zdôrazňovanie alebo uvádzanie len jednej skupiny obetí alebo len jedného typu domáceho násilia. A to je rodovo podmienené násilie. Nevylučujem, že také môže byť. Ale to nie je odborná kategória. To je filozofická alebo neviem aká kategória. Nemôžeme na tom stavať zákon, nemôžeme robiť zákon len pre obete rodovo podmieneného násilia. Obeť v prvom rade potrebuje zachrániť svoj život veľmi často. A potom sa môžeme zamýšľať, čím bolo podmienené to násilie. V iných oblastiach (osveta a ja neviem vzdelávanie a podobne) môžeme hovoriť o rôznych kategóriách, ale kriminologická kategória alebo viktimologická kategória toto nie je. Ako som už povedala, ja nemám nič proti rodovej rovnosti. Dokonca ja sa ozvem vždy, keď vidím nejakú diskrimináciu, ale ozývam sa aj vtedy, keď vidím, že táto kategória je zneužívaná, ani sama neviem na čo, alebo nechcem to rozvádzať.
Poviem vám jeden príklad, ktorý som nedávno spozorovala, ktorý sa netýka Slovenska, takže to poviem smelo. Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd alebo snem, zjazd to myslím volajú, na ktorom schválili svoje nové stanovy. A tam v rámci línie rodovej rovnosti si schválili kvóty na kandidátky do volieb. A keď to prezentovali v médiách, tak to opakovane uvádzali, že to je veľká príležitosť pre menšinové pohlavie. Tak ja už to neviem, ale vždycky som mala dojem, že žien je viacej v našej populácií určite. A tam to končíme tým, že používame bezhlavo nejaké kategórie. Rada by som vedela, moji kolegovia, tu koľkí to viete. Ak to neviete, zoznámte sa s Istanbulským dohovorom, zoznámte sa so smernicou, ktorú budeme transponovať. A robme veci poriadne.
Ďakujem za pozornosť, pán predsedajúci, skončila som.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Šípošová, súhlasím s vami, že v súčasnosti, tak ako je upravený ten inštitút vykázania z obydlia, je to problémový inštitút, je to zle upravené. Ja som sa zúčastnil aj jednej odbornej konferencie na policajnej akadémii v minulosti. Aj by som na to trošku duplikoval. Ja sa nečudujem policajtom, že tento inštitút vykázania z obydlia veľmi nechcú využívať, nakoľko je to veľmi tenká hrana. Je tam vážny problém, že proste policajti mnohokrát sú volaní pri obyčajných manželských sporoch. A keď je vykázaný či už manžel alebo manželka alebo by bola vykázaná z obydlia, tak je problém s náhradným ubytovaním. Vo veľkom meste sa to ešte dá, že sa ide do hotela, ale keď sa to stane na malej dedine alebo niekde na kopaniciach, tak nie je normálne, aby potom ten druhý partner alebo partnerka, lebo aj žien sa to týka, sa stali, povedzme, v mínus 20-stupňových teplotách vykázanými z obydlia a boli niekde vonku a nemali kde ísť. Čiže v podstate policajti nejdú do tohto inštitútu aj kvôli tomu, aby ich potom niekto neobvinil zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. Samozrejme, je na to lepší inštitút, ktorý sa na to oveľa lepšie využíva pri takýchto výtržníkoch. Dôkazom je aj tá kauza, ktorú ste spomínali, len ste tam nechceli menovať osoby, jednoducho zoberie sa ten daný podozrivý výtržník alebo ten výtržník konkrétne, alebo to môže byť aj výtržníčka, lebo to môže byť aj naopak, proste do väzby a v rámci väzby má zabezpečenú už aj nejakú stravu, ale hlavne neskončí niekde na ulici a nie je z neho umelo na dvadsaťštyri alebo štyridsaťosem hodín bezdomovec. Čiže je to lepší inštitút. A, samozrejme, je už potom podmienený aj nejakými ďalšími rozhodnutiami z pohľadu prokurátora a súdu. Ale v tomto prípade vykázanie len na základe rozhodnutia policajta je problémové, lebo, fakt, ako hovorím, mnohokrát sú tí policajti volaní iba kvôli bežným manželským sporom, ktoré sa bežne opakujú. A mohli by mať z toho, aj mávali v minulosti z toho policajti problémy. Čiže ja osobne si myslím, že ten inštitút treba určite ešte doupravovať alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ja súhlasím s tým, že policajti s tým majú problém. Ja som strávila včera dve hodiny v policajnej akadémii a prednášala som policajtom. Bolo ich tam sto. A potom sme sa ešte aj rozprávali. Oni majú problém nielen s tým inštitútom vykázania. Ja by som bola posledná, ktorá by v prvom rade poukazovala na práva a ohrozenie násilnej osoby. Skôr ma zaujíma ochrana tých ohrozených osôb. Ale ten inštitút je zlý, pretože nemá nadväzné možnosti. Nemá nadväzné služby pre tie obete, ktoré im pomôžu sa zorientovať a urobiť všetko potrebné, čo vtedy treba. Štyridsaťosem hodín je tu nezmysel. Policajný zbor alebo teda jeho pán prezident má pripravenú novelu zákona o tomto, kde sa teda ten inštitút má rozšíriť na desať dní vykázania. Ale potrebujeme tie pracoviská, ktoré budú pomáhať tým ľuďom.
A potom ešte by som možno poznamenala, že nehovorila by som o výtržníkoch v tejto súvislosti, domáce násilie je oveľa vážnejšia vec. A chcem vás ubezpečiť, že máloktorá z bežných obetí domáceho násilia sa tak rýchlo domôže nejakej pomoci, keď už na vec poukáže, lebo nie je známa a žije často v lokalite, kde je to na jednom malom priestore na dedine, ako ste povedali, je tam aj násilník, aj týraná osoba, ale aj ten policajt, ktorý s tým násilníkom chodí na pivo. Čiže veľa sa dá zlepšiť.
Ale súhlasím s tým, že policajti majú problém aj preto, že majú nie rovnaké inštrukcie, ako majú zaobchádzať s poškodenými všeobecne, ako majú zaobchádzať s obeťami domáceho násilia. A tak buď používajú zle, alebo radšej vôbec nepoužívajú nielen inštitút vykázania, ale aj svoje povinnosti. Ďakujem, koniec.