79.
Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, opäť komorná atmosféra v piatok doobeda. Ja neviem, či teória pravdepodobnosti trošku aj nezlyháva v našom prípade, lebo ani si nepamätám, keď sme s kolegom Mičovským a niektorými ďalšími, s ktorými predkladáme takto environmentálne ladené zákony, tu vystupovali, že by to nebolo buď večer alebo ráno alebo v piatok po hlasovaní. Takže má to aj svoje čaro, riziko, že nás tu bude niekto vyrušovať, sa tým zmenšuje, ale na druhej strane aj ten dosah tých vystúpení sa asi zmenšuje. No tak už sa spoliehame len na tých našich priateľov, ktorí trpia nespavosťou a pozerajú tie prenosy ráno niekedy od tretej, či kedy začínajú. Takže dúfam, že to nehovoríme len pre nás desiatich alebo koľko nás tu je. Dobre.
Takže zopakujem tie základné skutočnosti. Ovzdušie v zmysle nášho právneho poriadku musí byť chránené pred vnášaním znečisťujúcich látok produkovaných priemyselnou činnosťou. Samozrejme, znečisťujúce látky produkujú aj iné aktivity, nielen priemyselná činnosť, ale tento zákon bude o priemyselnej činnosti, a preto som začal touto všeobecnou formulkou. Táto požiadavka je o to naliehavejšia, ak tieto látky majú bezprostredný negatívny vplyv na zdravie a kvalitu života ľudí.
Nóvum tohto nášho návrhu je v tom, že kým táto prvá časť tejto formulky, ktorú som práve uviedol, je nielenže známa, ale aj v našom právnom poriadku zakotvená niekoľko desaťročí, máme tam istú anomáliu a za ňu je možné označiť skutočnosť, že jedna z obťažujúcich látok alebo faktorov, ktoré nám znepríjemňujú život, sú aj zapáchajúce látky, ktoré v zákone v ovzduší sa zatiaľ, o chvíľu poviem, vyskytujú čiastočne, ale nie dostatočne. A teda to nóvum toho nášho návrhu je v tom, doplniť zákon o ovzduší aj o tieto látky, ktoré nepochybne znižujú kvalitu života, a to aj v prípade, že nemajú dokázateľne negatívny vplyv na zdravie. Ale ak zdravie chápeme v širšom slova zmysle, nielen neprítomnosť choroby, ale aj akúsi pohodu a aj z toho psychohygienického hľadiska, tak nepochybne život v zapáchajúcom prostredí je aj atakom nášho zdravia a nepochybne je teda prejavom alebo spôsobuje zníženie kvality nášho života.
Takže zrejme sa zhodneme všetci na tom, že ak Slovensko chce patriť do kategórie vyspelých alebo dokonca najvyspelejších krajín sveta, ako o tom svedčí naše členstvo v tých elitných kluboch vrátane OECD, tak potrebujeme vytvoriť legislatívny rámec na ochranu obyvateľov pred zápachom, čo korešponduje aj s právom občanov na zdravé a priaznivé životné prostredie, ako o tom hovoria články 44 a 45 Ústavy Slovenskej republiky.
Ako to už bolo povedané, cieľom predkladaného návrhu zákona je obmedziť koncentrácie pachových znečisťujúcich látok vypúšťaných do ovzdušia, zdôrazňujem, zo stacionárnych zdrojov znečisťovania ovzdušia, a to len z veľkých a stredných zdrojov ovzdušia.
Keď sme prvý raz predložili tento návrh zákona, tak prišli najmä z bulvárnych médií aj také otázky mierne pikantné, že aké všetky typy zápachu sa tam predpokladajú. Tak treba si uvedomiť naozaj, že ide o stacionárne zdroje, ide o priemyselné zdroje, ide o veľké a stredné zdroje znečistenia. Takže na tieto kategórie treba adresovať aj prípadné otázky, keby sa vyskytli zo strany médií alebo vás, ktorí by ste chceli reagovať na tento návrh.
Ako tu už bolo povedané, návrh zákona je, a ešte bude povedané, návrh zákona je aj reakciou na požiadavky a veľmi ultimatívne alebo, ako by som povedal, apelatívne požiadavky občanov, ktorí sú priamo dotknutí týmto fenoménom, že sú nútení žiť v lokalitách alebo v regiónoch, ktoré sa vyznačujú prítomnosťou takýchto zapáchajúcich látok, a naozaj tá ich kvalita života je tým výrazne znížená. Práve obťažujúci a miestami až neznesiteľný zápach je v niektorých lokalitách či regiónoch Slovenska dôvodom zníženej kvality života občanov, obmedzovaním ich dennodenných aktivít, či dokonca príčinou ich núteného presťahovania sa mimo postihnutý región, a to ešte nehovoríme o tom, ako negatívne táto skutočnosť ovplyvňuje hodnotu ich nehnuteľností.
Nezanedbateľným faktorom je aj skutočnosť, že takýto zápach u týchto obyvateľov vyvoláva logicky aj znepokojenie nad prípadnými zdravotnými rizikami, ktoré môžu byť potenciálnym sprievodným znakom tohto javu, aj keď zdôrazňujem, že nemusia. Ale treba povedať, že nie je medicínsky vylúčené, že samotný zápach môže ohrozovať zdravie aj v prípade, ak nevzniká na báze látok bezprostredne ohrozujúcich zdravie. Čiže môže tam dochádzať k rôznym kumulatívnym javom a podobne. Takže aj látky, ktoré by samy osebe nemali byť zdravotne závadné, v istých kombináciách môžu pri týchto zapáchajúcich látkach spôsobovať aj fyzické ujmy na zdraví, nehovoriac o tom, že ako sme spomínali v tej rovine psychohygienickej, ktorá je tiež súčasťou zdravia, k tým ujmám nepochybne dochádza.
Vytvorenie právneho rámca na ochranu občanov pred zápachom patrí medzi znaky kultúrnosti a vyspelosti krajiny a jednotlivých jej regiónov či obcí. Vo vyspelej kultúrnej krajine by kvalita životného prostredia, ovzdušia a s tým spojená kvalita života obyvateľov mala byť jedným z prvoradých cieľov každej zodpovednej vlády a parlamentu. To je taká moralitka trošku do vlastných radov, ale myslená úprimne.
Návrh zákona v smere zvyšovania kvality života predstavuje impulz k vytváraniu ekologicky a humánne dlhodobo udržateľnejšej spoločnosti a krajiny priateľskej voči svojim občanom. Z dôvodu sledovaného cieľa predkladaného návrhu zákona, ktorým je zvýšenie kvality života ľudí a priamo či nepriamo aj zlepšenie zdravia občanov a prostredia, v ktorom žijú, je potrebné rozšíriť aj predmet úpravy zákona o ovzduší – to je teda naše presvedčenie, a to týmto aj činíme – a to teda o úpravu práv a povinností osôb v prípade tejto skutočnosti, teda obťažovania obyvateľstva zápachom.
Tu treba povedať, že už platný zákon o ovzduší urobil čosi ako prvý krok, keď v § 9 ods. 1 písm. b) ustanovil, že oblasťou vyžadujúcou osobitnú ochranu ovzdušia je aj vymedzená časť zóny alebo aglomerácie, ak sa v nej vyskytujú pachové znečisťujúce látky v koncentráciách, ktoré znepríjemňujú život obyvateľstvu. Deficitom tejto úpravy je, že podrobnejšie sa táto problematika v našom zákone o ovzduší dosiaľ neupravuje a navyše, keď sa v ňom aj hovorí o pachových znečisťujúcich látkach, tak sa myslia len tie látky, ktoré dokázateľne negatívne ovplyvňujú alebo ohrozujú naše zdravie, a teda nie látky, kde tento negatívny bezprostredný vplyv na zdravie nie je dokázaný, a to je prípad nášho zákona.
Treba tiež povedať, že ani na úrovni Európskej únie nejestvuje smernica či iná právna norma, ktorá by túto problematiku komplexne a vyčerpávajúco upravovala. Avšak aj tu jestvuje čosi ako precedens, keďže jedna z najnovších smerníc Európskej únie v oblasti ochrany ovzdušia, a to Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách v čl. 52 ods. 1 už ustanovuje, že prevádzkovateľ spaľovne odpadov je povinný obmedziť pri svojej činnosti aj iné nepriaznivé vplyvy na životné prostredie vrátane hluku, zápachu a priamych rizík pre ľudské zdravie, čo predstavuje určitý posun v tejto problematike, keďže otázky zápachu a zapáchajúcich látok boli doteraz skôr predmetom úpravy právnych aktov Európskej únie v oblasti odpadov. Čiže nie v prípade emisií a imisií spôsobených priemyslom. Takže aj keď sa táto formulácia v smernici týka len jedného typu priemyselných podnikov alebo zariadení, teda konkrétne spaľovní odpadov, predsa je to, ako som povedal, precedens, ktorý je akýmsi prvým krokom ku komplexnejšej právnej úprave tejto problematiky aj na úrovni Európskej únie.
Pokiaľ ide o meranie pachových znečisťujúcich látok, viaceré členské štáty Európskej únie, spomeňme aspoň Holandsko, Veľká Británia alebo Nemecko, ako aj niektoré štáty mimo nej, napríklad Japonsko alebo Austrália, prijali technické normy, ktoré túto problematiku upravujú. Meranie pachových znečisťujúcich látok a povinnosti prevádzkovateľov dodržiavať určité limity znečistenia týkajúce sa výlučne zápachu vrátane prípadných sankcií však dosiaľ nie sú predmetom úpravy platného zákona o ovzduší, ako som už povedal.
Nechcem opakovať to, čo povedal predrečník, preto možno v tom skrátenom mojom vystúpení spomeniem, že naše legislatívky, keď sme im toto zadanie zadali, tak si lámali niekoľko týždňov hlavu nad tým, ako k tomu pristúpiť, a potom zistili, že v českej právnej úprave je už niečo dosť podobné tomu, čo nakoniec volili ako schodnú cestu. Ja som tu chcel v stručnosti zrekapitulovať, čo sú tie tri základné podmienky, na základe ktorých v podstate sa tento zákon dá uplatniť, ale keďže ich tu už vymenoval predkladateľ kolega Mičovský, alebo hlavný predkladateľ, tak ich nebudem opakovať a budem šetriť náš čas.
Možno sa zmienim o tom, k čomu sa až tak nevyjadril zatiaľ, a to je tá kompetencia obecného zastupiteľstva. Ak si spomínate na jeho úvodné slovo, tak to je jedna z tých troch podmienok, že nestačí len tá sťažnosť tých dvadsiatich občanov bezprostredne dotknutých negatívnym vplyvom zapáchajúcich látok v mieste ich bydliska, ale je to ako keby verifikované stanovisko obecného zastupiteľstva príslušného, samozrejme, aby sa ako keby objektivizoval ten ich postoj a pocit deklarovaný touto svojou sťažnosťou. A tu sa zdôrazňuje, ako je i v dôvodovej správe, môžete si to prečítať, nebudem to tiež citovať, že to nie je zase nejaké objavovanie Ameriky, že analogické kompetencie a obecné zastupiteľstvo má v iných prípadoch, spomína sa tu napríklad zákon o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ale nie je to jediný, kde by sme mohli poukázať na analógiu, analogickú kompetenciu alebo právomoc obecného zastupiteľstva vyjadrovať sa a rozhodovať v podobných záležitostiach. Tak isto je to aj v prípade potom okresného úradu, ktorý je na základe takéhoto podnetu povinný začať konanie o udelení pokuty, zase sa problematikou pokút nebudem zaoberať podrobne, pretože to urobil kolega Mičovský.
Možno na záver také tie tradičné zaklínadlá na konci každého zákona uvádzané. Predkladaný návrh zákona má pozitívny vplyv na životné prostredie, nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy. Nemá vplyv na podnikateľské prostredie ani na informatizáciu spoločnosti a nevyvoláva ani negatívne sociálne vplyvy. Je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Jeho účinnosť sa navrhuje od 1. novembra 2015.
A ešte pár slov k reakcii externého prostredia. Už to naznačil kolega Mičovský, predpokladám, že o tom ešte bude hovoriť vo svojom vystúpení, a to je tá pozitívna reakcia obyvateľov dotknutých obcí a regiónov na fakt, že takýto návrh zákona sme tu už opakovane predložili. Ale je tu ešte aj iná reakcia externého prostredia, ktorú si veľmi ceníme, pretože sme komunikovali aj s odbornou verejnosťou a veľmi nás potešilo a povzbudilo stanovisko pravdepodobne najlepšieho odborníka na túto problematiku na Slovensku pána profesora Ing. Katuščáka, PhD., zo Slovenskej technickej univerzity a z toho by som si dovolil odcitovať len pár viet. Citujem: "Zákon o ochrane obyvateľov pred obťažovaním zápachom je potrebný, predložený návrh správne uvádza, že aj v Slovenskej republike už v súčasnosti existujú systémové predpoklady, znalosti a prostriedky vrátane najlepších dostupných techník na ďalšie skvalitňovanie právnych predpisov v oblasti obťažovania obyvateľov zápachom. Správne uvádzajú jednu z najvýznamnejších relevantných európskych noriem v tejto oblasti, záväznú aj pre Slovensko." A ešte tu vymenúva to, čo sú podľa neho výhody alebo pozitíva tohto zákona, ochrana občanov pred zápachom ako zásadný znak kultúrnosti a vyspelosti krajiny. To, že zákon chráni občanov pred importom zapáchajúcich prevádzok a zdrojov zápachu do krajiny, to, že sa ním zlepšujú systémové predpoklady na riešenie sporov a sťažností v oblasti narušovania práva na riadne užívanie bytov, domov, pozemkov a iného vlastníctva, a to, že predkladaný zákon bude impulzom pre ďalší rozvoj kvality života ľudí, kontinuálne zlepšovanie stavu, výskumu a vývoj progresívnych technológií, merania, monitoringu, informačných systémov s cieľom minimalizácie zápachu.
A celkom na záver si dovolím povedať ešte také čosi ako apel alebo memento a to znie, že problém, ktorý sa snažíme riešiť alebo aspoň zmierniť návrhom tohto zákona, sa našťastie netýka väčšiny obyvateľov Slovenska a tým ani nie väčšiny potenciálnych voličov. Ale otázka znie, či napriek tomu, že nejde o väčšinu, máme právo túto menšinu takpovediac hodiť cez palubu len preto, že jej hlasy s najväčšou pravdepodobnosťou nerozhodnú najbližšie parlamentné voľby. Dúfam, že takýto cynický postoj nezaujmeme len preto, že ide o menšinu, a podľa toho sa zachováme aj pri hlasovaní. Nehovoriac o tom, že z menšiny sa časom niekedy stáva aj väčšina, ale to už je na ďalšiu diskusiu.
Ďakujem za pozornosť.
