6.
Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vrátiť k tomu, čo som už začala aj v tom úvodnom slove, ale vlastne aj vysvetliť genézu, ako tento náš návrh vznikal a prečo ho predkladáme a prečo ho predkladáme teraz v takom znení. Prvýkrát bol podobný návrh novely Trestného zákona predložený ešte pred dvomi rokmi, myslím, mojím poslaneckým predchodcom Branislavom Škripekom a ďalšími kolegami z klubu a vrátili sme sa k nemu aj v tomto roku na jar pred prázdninami. Zákon sme vtedy stiahli z toho dôvodu, že sme sa pustili v tej verzii do takej širšej úpravy, ktorou sme chceli ulahodiť alebo splniť očakávania, nároky a to, čo predpisujú rôzne iné dokumenty, najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady v boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu a proti detskej pornografii. Ukázalo sa, že to bola príliš veľká ambícia a že nebola veľká ochota prijať takúto rozsiahlu úpravu a preto sme vtedy zákon stiahli a sústredili sme sa teraz na to, čo nás v tejto oblasti najviac tlačí a čo si vyžaduje naozaj veľkú pozornosť nielen vzhľadom na tie všeobecne už prijaté iné právne normy v zahraničí, ale najmä preto, že práve ten trestný čin sexuálneho zneužívania detí je taký, taký veľmi latentný, veľmi zákerný a veľmi dlho poznačujúci život priamych aj nepriamych obetí.
Naším cieľom v tomto nie je iba, alebo nie je predovšetkým trestanie páchateľov, ale ochrana potenciálnych a ďalších obetí sexuálneho zneužívania. Ja som detská psychologička, okrem toho sa venujem dvadsať rokov obetiam trestných činov, čiže dovolím si povedať, že nemám ďaleko k viktimológii a z praxe viem veľmi dobre, že trestný čin sexuálneho zneužívania detí predovšetkým má výrazne, výrazne vyššiu latenciu, ako si pripúšťame. Obrazom toho sú aj diskusie, ktoré sa obávajú negatívnych dôsledkov poučovania detí o rizikách negatívnych dôsledkov na ich vývin a život a v podstate tieto, tieto obavy často ako keby viedli k zatváraniu očí.
Možnože to je v našej ľudskej prirodzenosti, že nechceme vidieť veci, ktoré nevieme jednoducho vyriešiť a ktoré nás trápia a bolia, ale zatváranie očí naozaj nepomôže nikomu, naopak, určite ohrozuje ďalšie obete a vieme to z praxe, že páchatelia tohto trestného činu možno často sú v právnom slova zmysle ospravedlniteľní zníženou zodpovednosťou alebo poruchou, psychickou chorobou, ale to nie je dôvod na to, aby sme sa nestarali o ochranu a prevenciu. Veľmi dobre vieme, že veľmi málo detí, veľmi málo detí v tom detskom veku vtedy, keď sú obeťami, keď sa to zneužívanie deje, sa priznajú, alebo povedia niekomu, zdôveria sa niekomu s tým, že sú obeťami sexuálneho zneužívania. To tie faktory, ktoré to spôsobujú, sú rôzne, záleží to veľmi od veku dieťaťa, záleží to od príbuzenského alebo iného vzťahu s páchateľom, záleží to od sociálneho prostredia, hrá tam úlohu hanba, ale aj neistota, niektoré menšie deti ani nevedia, čo sa vlastne deje, ani nevedia, že či sa to, či sa to smie alebo nesmie, alebo podvedome cítia, že to je niečo, čo sa nemá, ale nevedia, komu to majú povedať. Žiaľ, poznala som a stretla som sa aj s takými prípadmi, že často, aj keď sa zdôverili aj vlastným matkám, tak ani mamy im neuverili. Nebudem tu analyzovať tie dôvody, príčiny možné, že prečo, ale to je ešte ďalšia trauma a ešte ďalšie prehĺbenie toho poškodenia obete sexuálneho zneužívania. Sú také šťastnejšie prípady, kedy, kedy deti zabudnú na tie udalosti zo svojho detstva, alebo ich vytesnia, čo nie je to isté, vedome ich si neuvedomujú, ale oni stále, stále to funguje a u mnohých ľudí sa to prejaví spôsobom, ktorý ani možno niekedy nevedia identifikovať, niekedy k tomu pomôže len dlhodobá psychoterapia, ktorá sa snaží odstrániť na pohľad nevysvetliteľné problémy psychické pacientov v tom prípade.
Takže keď tieto deti dospejú, niekedy sa stáva, že, že sa rozhodnú možno aj pod vplyvom toho, že o veci viac vedia, aj pod vplyvom psychoterapeutického vedenia, že o tom prehovoria, najmä ak sa, a to sú tiež také prípady, že ak sa jedná o deti z jednej skupiny alebo z jednej rodiny, že sa navzájom vedia nejako podporiť, povzbudiť, no ale vlastne v našom prípade je už neskoro z hľadiska skúmania, vyšetrovania, stíhania páchateľa tohto trestného činu, pretože už je ten skutok premlčaný.
Takže práve preto prichádzame s týmto návrhom na zrušenie premlčacej doby pri trestnom čine sexuálneho zneužívania. Náš návrh sa opiera predovšetkým teda už o spomenutú smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2011/93 z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu a proti detskej pornografii. Táto smernica do slovenského práva nebola implementovaná dostatočne, pričom lehota implementácie uplynula 18. decembra 2013. Ministerstvo spravodlivosti pri novele trestného zákona, do ktorej čiastočne niektoré, niektoré veci z tejto smernice implementovalo, v dôvodovej správe uvádzalo, že dôležité veci a zásadné veci z tejto smernice sa budú realizovať pri transpozícii ďalšej smernice Európskeho parlamentu a Rady a to je smernica 2012/29 z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí. Ministerstvo spravodlivosti do mája tohto roku vysielalo nielen signály, ale tvrdilo, že tá smernica bude riadne transponovaná samostatným zákonom o obetiach. Sama som bola pozvaná do pracovnej skupiny, ktorá mala taký návrh pripraviť. Žiaľ, nestalo sa a už vlastne v tomto volebnom období ani ten návrh predložený byť nemôže. Je to veľmi veľká škoda, pretože nechávame naozaj napospas ľudí, ktorí už dávno majú v iných krajinách Európy a Európskej únie lepšiu ochranu a pomoc, ako u nás a vôbec nejakú aspoň.
Teda smernica o obetiach podľa mojej mienky nebola transponovaná vôbec, lehota uplynie v novembri tohto roku, ak sa nemýlim, dvadsiateho piateho, pretože vládny návrh zákona, ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom, ktorý bol nedávno posunutý do druhého čítania, tak ten ja za transpozíciu smernice v žiadnom prípade považovať nemôžem. A zdá sa mi to až také nedôstojné, ak sa budeme odvolávať alebo budeme dôvodiť, že sme transponovali smernicu v podstate nepriamou novelou Trestného zákona.
Okrem smernice je tu ešte ďalší dokument. Ten sme odhlasovali predvčerom, či v utorok, myslím, a to je Dohovor Rady Európy, takzvaný Lanzarotský dohovor. Účelom tohoto dohovoru je predchádzať sexuálnemu vykorisťovaniu a sexuálnemu zneužívaniu detí a bojovať proti nemu, chrániť práva detských obetí sexuálneho vykorisťovania a sexuálneho zneužívania, podporovať vnútroštátnu a medzinárodnú spoluprácu proti sexuálnemu vykorisťovaniu a sexuálnemu zneužívaniu detí. Ten dohovor, ak si spomeniete, sme schválili, myslím, že sto tridsiatimi hlasmi zo 131 prítomných.
Tak ak môžeme teraz v tomto parlamente niečo urobiť a potvrdiť, že sme vedome a zmysluplne a pri zmysloch schválili tento dohovor, tak mali by sme konzistentne prijať aspoň niektoré opatrenia, ktoré z neho priamo vyplývajú a v tomto prípade nami navrhovaná úprava je presne v intenciách Lanzarotského dohovoru, aj keď nepochybne nevyčerpáva všetko, ale ja som zástanca aspoň malých krokov, keď sa nedá všetko naraz a mali by sme naozaj podniknúť, čo vieme a čo môžeme na ochranu detí pred sexuálnym zneužívaním urobiť.
Tak ja vás, vážení kolegovia, prosím o podporu a posunutie tohto zákona, ktorý naozaj je apolitický, ktorý je iba čiastočným splnením nárokov, ktoré na nás kladú medzinárodné dokumenty. Ja vás prosím o podporu a posunutie do druhého čítania.
Ďakujem pekne. Ďakujem.