10. schôdza

Škoda, že nemôžem reagovať na svoju predrečníčku, lebo keby som mohol, tak by som povedal, že súhlasím s jej príspevkom.
K tým 320 eurám, za 5 rokov, pán minister, čo vlastne ste vo funkcii, dopĺňam pani kolegyňu, tak ste viac ako zdvojnásobili objem peňazí, ktoré týmto spôsobom idú do zariadení, čo je všetka česť; strojnásobili, môže byť, to je všetka česť. A tá matematika vlastne teda hovorí, že ste podporili viacej miest, viacej klientov v zariadeniach za tých päť rokov, čo teda kvitujem a rešpektujem, len sa treba zamyslieť nad tou samotnou sumou, lebo 320 eur v roku 2011 sa nerovná 320 eurám v roku 2016 alebo v roku 2017. Už len keď si zoberieme rast minimálnej mzdy, znovu sme pritom, a z toho nadväzujúcich všetkých povinností, ktoré si musia plniť zriaďovatelia, čiže ten rast miezd za posledné roky naviazaný na rast minimálnej mzdy bol pomerne prudký, čo svojím spôsobom tiež kvitujem. Len tým pádom, tým pádom zrejme tí zriaďovatelia za tú dobu majú úplne iné požiadavky, ako vyfinancovať zariadenie, najmä pokiaľ ide o mzdové a osobné náklady, ako to bolo pred piatimi rokmi.
Čiže už len z tohto pohľadu si myslím, že sa treba zamyslieť nad tou sumou 320 eur, pohrať sa s ňou, ale v každom prípade tým myslím to, že určite ju treba zvýšiť, pretože to nemôže predsa dnes stačiť, keď to hoci stačilo pred piatimi rokmi.

Pani poslankyňa Shahzad.

Ja teda budem reagovať na pani Vaľovú.
Pani Vaľová, ja som rada, že sme konečne našli spoločnú reč, lebo ja som hovorila presne o tomto, čo ste vy teraz povedali, že tie, ja som hovorila len o zariadeniach, ktoré takúto činnosť vykonávajú a naozaj robia presne takú tú, také tie tvorivé aktivity, rozvíjajú schopnosti. A všetko toto naozaj robia počas celého dňa a to, že či tam príde klient na štyri hodiny ráno alebo poobede, alebo proste v akomkoľvek čase, kedy mu to vyhovuje, to už je druhá vec.
A hovorila som tiež o tom, že tie zariadenia, ktoré sú a vznikali a prečo ich je tak veľa, lebo naozaj si našli spôsob alebo teda zistili, že je veľmi jednoduché to zariadenie otvoriť, keďže mu stačí fungovať jeden deň v mesiaci. A to ale zase neni chyba zase tých ľudí, takto to bolo v zákone uvedené a ten zákon, žiaľ, nebol dokonalý. Takže v podstate ministerstvo umožnilo tým ľuďom takto fungovať, ale nemôže zase trestať tých, ktorí naozaj tú činnosť poctivo vykonávali. Takže o tom sme sa bavili a o tom som ja celý čas rozprávala, ak to teda nebolo jasné.
Takže ja si, ja naozaj chcem, aby tie stacionáre, ktoré pomáhajú tým ľuďom a ktoré socializujú tých ľudí, fungovali aj naďalej a aby sa zavreli tie zariadenia, ktoré naozaj neplnia tento účel.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Pán minister sa postavil, takže predpokladám, že chce zaujať stanovisko. Nech sa páči.

Ďakujem pekne.
Samozrejme, aj z úcty k pánom poslancom, ktorí diskutovali, lebo ja oceňujem vecnosť tej diskusie, chcem poďakovať a možno hneď v úvode povedať, sme v prvom čítaní, to je skôr filozofia zákona, ja ponúkam možnosť stretnutia s odborníkmi, s ľuďmi z ministerstva ešte pred výbormi a môžeme sa baviť o niektorých, nazvem to, vašich pripomienkach, pozmeňovacích návrhoch. Ak nájdeme nejaký spôsob riešenia, budem len rád.
To však, čo odmietam, pán Mihál, toto nie je šité horúcou ihlou. Malo to svoj klasický štandardný priestor, prešlo to všetkými inštitúciami, ktoré sa týkajú, napríklad výbor pre práva detí a sociálnoprávnu ochranu detí, ďalší výbor, ktorý sa týka zdravotne ťažko postihnutých, kde sú, vy dobre viete, reprezentanti nielen štátu, ale z 50 % aj mimovládnych organizácií zriaďovateľov ako takých, to znamená, že toto odmietam, že by to...
Viete, samotná filozofia zákona musela z niečoho vychádzať. V minulosti takéto služby boli pod gesciou ministerstva zdravotníctva. Veď klasické sestričky boli v jasliach, ktoré zabezpečovali tú opateru a služby. To je dneska za nami, my sme mali predtým rokovania aj s ministerstvom zdravotníctva, aj s ministerstvom školstva, pretože isté prieniky celkom prirodzene, a to tu bolo povedané, vo viacerých oblastiach sú. Len možno aj odpoveď, prečo sme to dali pod systém sociálnych služieb, súvisí aj s tým prechodným obdobím, ktoré je tu definované pre tie zariadenia, ktoré dnes fungujú a majú niektoré úkony a úpravy urobiť do konca budúceho kalendárneho roku.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny má jediný dotačný mechanizmus, kde sa dajú hradiť, použijem výraz, tvrdé peniaze, to znamená investičné peniaze, cez ten klasický zákonný dotačný systém ministerstva. Všetko ostatné sú mäkké peniaze. To znamená, ak aj máme záujem pomôcť, a ja mám záujem viacerým, toto je jediná možnosť. Ak by som aj tú vylúčil, v tom prípade ministerstvo práce je mimo obliga z hľadiska možnosti investičnej pomoci na výdavky, ktoré môžu pre tie terajšie zariadenia súvisieť s tým, že by museli pripraviť a prispôsobiť tie svoje priestory, aby zodpovedali tejto litere zákona. Aj to bol jeden z dôvodov.
No a samozrejmá vec, že ďalší dôvod, ktorý s tým úzko súvisí, sú isté normy, ktoré sme nemali záujem nanovo formovať, ale ich prebrať. To sú napríklad vyhlášky ministerstva zdravotníctva. No my nemôžeme ísť v zariadeniach, kde je zabezpečená starostlivosť o deti po tri roky, s nižšími požiadavkami a štandardmi, ako majú deti nad tri roky. To si myslím, že je úplne logické a nevyhnutné, aby tieto štandardy boli zachované aj tu.
Z celej tej diskusie aj z tých vašich pripomienok, kolegovia hlavne z opozície, až tak príliš, by som povedal, vyčnievalo, že celý ten rozmer vášho rozmýšľania je z pohľadu toho zriaďovateľa. Môj je trošku širší. Samozrejme, v plnej miere si uvedomujem, že ten zriaďovateľ je prvý predpoklad pre to, aby nejaká tá služba bežala, ale aj tí neverejní poskytovatelia, a ja to nemám problém povedať natvrdo, hoci to niekto nerád počúva, ak si niekto myslí, že sa dá robiť biznis cez sociálne služby, tak sa mýli. To je služba, to je o niečom úplne inom. Mohol by som veľmi jednoducho povedať, sú tu aj primátori, že sociálne služby sú originálnou kompetenciou obcí a miest, decentralizácia, vieme kedy, a pre štát by to mohlo byť finito. Ale to by bolo veľmi zlé. Preto napríklad za posledné dva roky išlo na terénne opatrovateľské služby prostredníctvom európskeho sociálneho fondu 100 miliónov.
Z toho, z čoho sa desím, čo môže byť po roku 2020, keď tie prostriedky cez európske fondy zďaleka nebudú také, ako sú dnes. Postupne pripravujem, snažím sa apelovať aj na predstaviteľov ZMOS-u, aby sa na to pripravili, pretože tie služby sú a budú potrebné, aby bežali aj po tomto období. Alebo sa potom poďme vrátiť a poďme prehodnotiť, či tá decentralizácia bol ten správny ťah, že či to netreba vrátiť naspäť štátu. Ale to sa potom budeme baviť o školstve, o sociálnych službách a skutočne, áno, potom sa vrátime do socializmu. A to asi v tomto prípade nikto asi neočakáva.
Chcem povedať jednu vec, že aj pri tých, riešení tých pripomienok došlo k veľmi veľa ústupkom, niekedy si dokonca myslím, že úplne na hranu, aj v takých veciach, ako je počet detí. Je logická vec, že sme museli urobiť istú bariéru a nebrať dieťa, prepáčte mi za výraz, ako kus. A to tu bolo povedané. Dieťa do jedného roka potrebuje inú starostlivosť ako nad. Minimálne je dôležité, či je mobilné, pohyblivé alebo či potrebuje, alebo či je lezúň. To znamená, že tu boli tie veci zohľadnené, a preto hovoríme o 12 deťoch, môže sa zvýšiť o ďalšie tri v prípade tohto veku, ktorý som tu pomenoval.
Počet zamestnancov, opäť na tých rokovaniach sa v maximálnej miere vyšlo v ústrety jednotlivým zriaďovateľom. Kvalifikačné predpoklady, dali sa isté, nepoviem, výnimky, ale zohľadnila sa doterajšia prax. Áno, 50-ročný človek, ktorý ja neviem 20 rokov robí takúto službu, vie toho ďaleko viac ako človek s diplomom a ja neviem tretím stupňom vysokej školy. To znamená, toto sme tiež zohľadnili, čo je veľmi dôležité, dokonca ani si to neviem predstaviť bez týchto 50-ročných alebo opatrovateliek, že by tieto zariadenia mohli ďalej aj takto fungovať.
Ďalej personálne normatívy ohľadom denných stacionárov, tam boli tiež urobené veľmi, veľmi vážne ústupky. Tým len sa snažím naznačiť, že všade, kde to bolo možné, bol maximálny záujem zohľadniť aj tú nákladovosť a, samozrejme, aj ten pohľad toho zriaďovateľa. Treba však vidieť jednu vec, že nad limity, ktoré sú v súčasnosti platné pre tie predškolské zariadenia, sa nedá ísť, ani nebolo možné a to by som nikdy nepripustil, lebo by sme sa dostali niekde úplne inde.
A teraz k niektorým tým konkrétnym otázkam. Podmienky sú likvidačné z hľadiska... No, opakujem ešte raz, tie podmienky sú stanovené na základe doteraz platných kritérií a tie podmienky budú posudzovať, myslím, že pani poslankyňa sa pýtala Jurinová, vyššie územné celky. Áno, na nich je to postavené s tým, že oni budú tí, ktorí budú musieť posúdiť to zariadenie, spĺňa tieto požiadavky na to, aby takúto službu mohlo jednoducho poskytovať.
Ďalej, tri roky a viac, ja tomu rozumiem, ale treba si uvedomiť jednu vec, ak dieťa dosiahne vek troch rokov v čase, keď navštevuje to zariadenie, tak do konca kalendárneho roka môže ostať. Opakujem, do konca kalendárneho roka môže ostať. Ale je logická vec, že ďalej nemôže ostať. A tu sme narazili na veľmi veľký odpor hlavne odborníkov, pedagógov z ministerstva školstva. Úplne iné postavenie. Zákonné podmienky má klasické predškolské zariadenie. A to nie je len pohľad úradníka, áno, sú to aj európske normy, ktoré sme v tomto smere prebrali, jednoducho tie sa musia akceptovať, pretože to predškolské zariadenie má úplne iný účel, a to je už kompletná príprava dieťaťa na vstup do školy a splnenie tých podmienok, ktoré z toho vyplývajú. Ale dôležité je toto, aby to nazeranie nebolo, že je to len pohľad ministerstva práce, tvrdá komunikácia a konzultácia. Ja by som tiež bol býval rád, keby ministerstvo školstva túto službu bolo prevzalo. Ale znova je tá odpoveď možno byrokratická, ale áno, do troch, nad tri roky. Aj z hľadiska čerpania eurofondov, hoci sme pod jedným riadiacim orgánom, ktorý je pod mojím ministerstvom, nemôžu tí školáci čerpať na deti do troch rokov. To môžme jedine my.
Limity detí, povedal som už predtým, boli tu aj isté ústupky. Ale to, čo je tu momentálne definované, je, hovorím, je krajnosť a nie je možné vôbec uvažovať niekde inde a ďalej, pretože to jednoducho vyplýva aj z legislatívy a s úpravami členských štátov Európskej únie, my sme tu nevymýšľali niečo, ale prevzali legislatívu, ktorá je všeobecne v Európe ako taká platná.
K tým pokutám, tie, si treba uvedomiť dve veci, že to nie je pokuta alebo nebude to pokuta, ak to bude takto prijaté, za niečo, čo súvisí napríklad s vytvorením podmienok pre bezbariérovosť. Nie, tam je klasické správne konanie, ktorá je pokuta maximálne do 2-tisíc eur, to je, ak niekto bude prevádzkovať túto činnosť a nebude mať na to oprávnenie. To je, ako keď niekto podniká a nemá živnostenský list. Toto je dôležité si uvedomiť, že toto je pod takouto vysokou sankciou riešené a myslím, že je to úplne logické, však tomu asi máme záujem jednoducho zabrániť.
Príspevok, áno, súhlasím s vami, že; som aj pripravený na to, ak nadobudne účinnosť táto novela, že po nejakom krátkom čase veľmi hlboko rozanalyzujeme možnosti a podmienky, ktoré s týmto súvisia, a budeme sa baviť aj o tom príspevku. Ale stále čo chcem zvýrazniť, je to prís-pe-vok. My neriešime kompletnú náhradu nákladov na, ja neviem, jedno dieťa alebo vôbec chod toho zariadenia. Tá stavba, tá pozícia aj prostredníctvom prostriedkov Európskeho sociálneho fondu je o príspevku. Ale vôbec nevylučujem, že keď sa zobjektivizujú veci, budeme mať zas záujem, tak jako v prípade pred rokom, keď sme dvíhali o 50 eur príspevok na škôlky. A aby sme tieto veci zhodnotili a navýšili tento prostriedok, ale znova to bude treba objektivizovať, lebo sú veľké rozdiely, východ, západ, Bratislava, čo je štandard, čo nie je štandard, to tu v značnej miere tieto veci boli pomenované. Vôbec túto otázku neodkladám, naopak. Od prvého dňa účinnosti zákona budeme mať záujem tieto veci analyzovať a eventuálne sa k nim aj veľmi rýchlo vrátiť.
No, bezbariérový prístup. Slovenská republika prijala medzinárodnú zmluvu, a to je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tá nás zaväzuje, veď medzinárodné zmluvy sú nad domácou legislatívou.
Pani poslankyňa, ja sa priznám, že ste ma prekvapila. Ja úplne vnímam istú solidaritu voči kolegom z opozičných poslaneckých lavíc, to je úplne prirodzené. Ale, prosím vás, vy musíte uplatňovať tú solidaritu voči rovnako postihnutým osobám, ako ste vy. Vy by ste ani nemala polemizovať, či by tieto zariadenia mali alebo nemali mať bezbariérovosť. Vy ste dobre povedala predtým, to nie je len o deťoch, to je o starých rodičoch, o rodičoch, ktorí chodia, ktorí zabezpečujú. Áno, a to môže byť aj o konkrétnych zamestnancoch, ktorí tiež by mali mať vytvorené podmienky pre to, aby v takýchto zariadeniach mohli pracovať. Veď s tým máme veľké problémy. Drvivá väčšina firiem radšej zaplatí pokutu a nezamestná zdravotne ťažko postihnutého. Takže od vás očakávam trošku iný pohľad.
Absolútne nepripustili diskusiu na výbore pre zdravotne ťažko postihnutých vaši kolegovia, ktorí reprezentujú tých 50 % mimovládnych organizácií, ten iný, tretí sektor, že by sme sa mali o tomto, mali alebo nemali baviť. Každá verejná budova by mala byť týmto jednoducho zabezpečená. Zato bola veľká polemika dokonca pri formovaní a stavbe stavebného zákona, aby sa to už tam priamo tieto veci objavili, a bolo úplne jasné, že nie je možné tu dávať nejaké výnimky.
Samozrejmá vec, že táto otázka môže byť predmetom debaty u tých zariadení, ktoré dnes bežia, do akej miery túto otázku dokážu do konca toho budúceho roku poriešiť, ale my musíme mať záujem na istých štandardoch. Bez ohľadu na to, kde to zariadenie je. Veď hlavná príčina alebo hlavný obsah musí byť zabezpečenie bezpečnosti pri takýchto službách hlavne pre to dieťa. Z toho sa všetko ostatné odvíja. A myslím si, že toto je jednoducho veľmi, veľmi potrebné.
Ešte raz chcem oceniť tú diskusiu...
Podívajte sa, k denným stacionárom tu ešte možno treba niečo povedať. To je 184 euro mesačne na jedno miesto v dennom stacionári. My sme vykonali desiatky kontrol. Keď sme robili túto novelu, sedelo sa zo ZMOS-om, ktorý je, obce sú a mestá veľkým zriaďovateľom alebo najpočetnejším, a sedelo sa aj s neverejnými poskytovateľmi týchto služieb. V podstate toto je istý kompromis, ku ktorému sme dospeli s tou spoločnou rozpravou a hľadaním riešení ako ďalej. Ja mám konkrétne známosti z minulosti, z ľudí, ktorých som aj poznal a ktorí prišli a povedali, vieš, doteraz som mal hotel. Ten hotel nevynáša, ale toto je dobré. Ja prechádzam a budem realizovať denný stacionár. Ja to nebránim tomu, ale to nemôže byť náhrada nejakých, ja neviem, podnikania, ktoré nejde. To musí byť skutočne služba, ktorá plní ten účel, a ja v maximálnej miere ju podporujem.
Ale tu dobre bolo povedané, skúsme sa baviť o tom, čo by malo plniť centrum a čo už denný stacionár a tam je úplne logické, že aj isté kritériá na ten stupeň odkázanosti. Veď pri tom, čo som povedal, že sme dali len za posledné dva roky 100 miliónov eur do terénnych opatrovateľských služieb, tí opatrovatelia veľmi veľa vedia urobiť u toho, u toho, ja neviem, dôchodcu, seniora alebo človeka, ktorý je na tú pomoc odkázaný, priamo doma. A filozofia tejto vlády a hlavný prístup je urobiť všetko preto, aby ten človek mohol ostať čo najdlhšie a čo najviac v tom svojom prirodzenom prostredí. To znamená v kruhu rodiny. Každé jedno sociálne zariadenie je až istá nevyhnutnosť, ktorá by následne po splnení týchto podmienok mala tak trošku nasledovať.
No a čo sa týka k tej pripomienke 320 eur, pán Mihál, áno. Ja s vami súhlasím, nehovoriac o tom, že tých 320 eur dnes funguje obciam a mestám, pretože nie vždy VÚC-ky takýmto spôsobom riešia, zazmluvňujú minimálne tých neverejných poskytovateľov aj napriek tomu, že im to zo zákona vyplýva. Zazmluvnia toľko, čo uznajú za vhodné a za potrebné, na čo majú prostriedky rozpočtované a niekedy ten problém je inde. To znamená; hovorím to ešte raz. Je pripravovaná legislatíva, ktorá ide v budúcom roku do legislatívneho procesu, kde bude úplne inak riešená otázka sociálnych služieb, a to je stupeň odkázanosti. 320 eur skončí. Ale stupeň odkázanosti na klienta bez ohľadu na to, či je u neverejného, či je u vúckarského zariadenia, alebo či bude u miest alebo obcí. Áno, mestám a obciam dáme potom nejaké prechodné ustanovenie, aby sa vedeli pripraviť na ten nový stav, lebo aj terajšie sociálne zariadenia vo viacerých obciach sú také, že je tam 90 a viac percent mobilných klientov a oni budú relatívne na tom slabšie z hľadiska dotácií, ktoré doteraz dostávali, pretože iste na mobilného nepôjde taká dotácia ako na toho imobilného. Ten stupeň odkázanosti bude aj finančne limitovaný a rozdelený.
Toľko z mojej strany. No a k tým denným stacionárom jedno číslo. Ak má ten stacionár 30 klientov, musí mať 5 zamestnancov. Tam ide dotácia 5 520 eur len zo strany štátu. Tým som povedal všetko.
Ďakujem pekne.