10. schôdza

Ja teda budem reagovať na pani Vaľovú.
Pani Vaľová, ja som rada, že sme konečne našli spoločnú reč, lebo ja som hovorila presne o tomto, čo ste vy teraz povedali, že tie, ja som hovorila len o zariadeniach, ktoré takúto činnosť vykonávajú a naozaj robia presne takú tú, také tie tvorivé aktivity, rozvíjajú schopnosti. A všetko toto naozaj robia počas celého dňa a to, že či tam príde klient na štyri hodiny ráno alebo poobede, alebo proste v akomkoľvek čase, kedy mu to vyhovuje, to už je druhá vec.
A hovorila som tiež o tom, že tie zariadenia, ktoré sú a vznikali a prečo ich je tak veľa, lebo naozaj si našli spôsob alebo teda zistili, že je veľmi jednoduché to zariadenie otvoriť, keďže mu stačí fungovať jeden deň v mesiaci. A to ale zase neni chyba zase tých ľudí, takto to bolo v zákone uvedené a ten zákon, žiaľ, nebol dokonalý. Takže v podstate ministerstvo umožnilo tým ľuďom takto fungovať, ale nemôže zase trestať tých, ktorí naozaj tú činnosť poctivo vykonávali. Takže o tom sme sa bavili a o tom som ja celý čas rozprávala, ak to teda nebolo jasné.
Takže ja si, ja naozaj chcem, aby tie stacionáre, ktoré pomáhajú tým ľuďom a ktoré socializujú tých ľudí, fungovali aj naďalej a aby sa zavreli tie zariadenia, ktoré naozaj neplnia tento účel.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Samozrejme, aj z úcty k pánom poslancom, ktorí diskutovali, lebo ja oceňujem vecnosť tej diskusie, chcem poďakovať a možno hneď v úvode povedať, sme v prvom čítaní, to je skôr filozofia zákona, ja ponúkam možnosť stretnutia s odborníkmi, s ľuďmi z ministerstva ešte pred výbormi a môžeme sa baviť o niektorých, nazvem to, vašich pripomienkach, pozmeňovacích návrhoch. Ak nájdeme nejaký spôsob riešenia, budem len rád.
To však, čo odmietam, pán Mihál, toto nie je šité horúcou ihlou. Malo to svoj klasický štandardný priestor, prešlo to všetkými inštitúciami, ktoré sa týkajú, napríklad výbor pre práva detí a sociálnoprávnu ochranu detí, ďalší výbor, ktorý sa týka zdravotne ťažko postihnutých, kde sú, vy dobre viete, reprezentanti nielen štátu, ale z 50 % aj mimovládnych organizácií zriaďovateľov ako takých, to znamená, že toto odmietam, že by to...
Viete, samotná filozofia zákona musela z niečoho vychádzať. V minulosti takéto služby boli pod gesciou ministerstva zdravotníctva. Veď klasické sestričky boli v jasliach, ktoré zabezpečovali tú opateru a služby. To je dneska za nami, my sme mali predtým rokovania aj s ministerstvom zdravotníctva, aj s ministerstvom školstva, pretože isté prieniky celkom prirodzene, a to tu bolo povedané, vo viacerých oblastiach sú. Len možno aj odpoveď, prečo sme to dali pod systém sociálnych služieb, súvisí aj s tým prechodným obdobím, ktoré je tu definované pre tie zariadenia, ktoré dnes fungujú a majú niektoré úkony a úpravy urobiť do konca budúceho kalendárneho roku.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny má jediný dotačný mechanizmus, kde sa dajú hradiť, použijem výraz, tvrdé peniaze, to znamená investičné peniaze, cez ten klasický zákonný dotačný systém ministerstva. Všetko ostatné sú mäkké peniaze. To znamená, ak aj máme záujem pomôcť, a ja mám záujem viacerým, toto je jediná možnosť. Ak by som aj tú vylúčil, v tom prípade ministerstvo práce je mimo obliga z hľadiska možnosti investičnej pomoci na výdavky, ktoré môžu pre tie terajšie zariadenia súvisieť s tým, že by museli pripraviť a prispôsobiť tie svoje priestory, aby zodpovedali tejto litere zákona. Aj to bol jeden z dôvodov.
No a samozrejmá vec, že ďalší dôvod, ktorý s tým úzko súvisí, sú isté normy, ktoré sme nemali záujem nanovo formovať, ale ich prebrať. To sú napríklad vyhlášky ministerstva zdravotníctva. No my nemôžeme ísť v zariadeniach, kde je zabezpečená starostlivosť o deti po tri roky, s nižšími požiadavkami a štandardmi, ako majú deti nad tri roky. To si myslím, že je úplne logické a nevyhnutné, aby tieto štandardy boli zachované aj tu.
Z celej tej diskusie aj z tých vašich pripomienok, kolegovia hlavne z opozície, až tak príliš, by som povedal, vyčnievalo, že celý ten rozmer vášho rozmýšľania je z pohľadu toho zriaďovateľa. Môj je trošku širší. Samozrejme, v plnej miere si uvedomujem, že ten zriaďovateľ je prvý predpoklad pre to, aby nejaká tá služba bežala, ale aj tí neverejní poskytovatelia, a ja to nemám problém povedať natvrdo, hoci to niekto nerád počúva, ak si niekto myslí, že sa dá robiť biznis cez sociálne služby, tak sa mýli. To je služba, to je o niečom úplne inom. Mohol by som veľmi jednoducho povedať, sú tu aj primátori, že sociálne služby sú originálnou kompetenciou obcí a miest, decentralizácia, vieme kedy, a pre štát by to mohlo byť finito. Ale to by bolo veľmi zlé. Preto napríklad za posledné dva roky išlo na terénne opatrovateľské služby prostredníctvom európskeho sociálneho fondu 100 miliónov.
Z toho, z čoho sa desím, čo môže byť po roku 2020, keď tie prostriedky cez európske fondy zďaleka nebudú také, ako sú dnes. Postupne pripravujem, snažím sa apelovať aj na predstaviteľov ZMOS-u, aby sa na to pripravili, pretože tie služby sú a budú potrebné, aby bežali aj po tomto období. Alebo sa potom poďme vrátiť a poďme prehodnotiť, či tá decentralizácia bol ten správny ťah, že či to netreba vrátiť naspäť štátu. Ale to sa potom budeme baviť o školstve, o sociálnych službách a skutočne, áno, potom sa vrátime do socializmu. A to asi v tomto prípade nikto asi neočakáva.
Chcem povedať jednu vec, že aj pri tých, riešení tých pripomienok došlo k veľmi veľa ústupkom, niekedy si dokonca myslím, že úplne na hranu, aj v takých veciach, ako je počet detí. Je logická vec, že sme museli urobiť istú bariéru a nebrať dieťa, prepáčte mi za výraz, ako kus. A to tu bolo povedané. Dieťa do jedného roka potrebuje inú starostlivosť ako nad. Minimálne je dôležité, či je mobilné, pohyblivé alebo či potrebuje, alebo či je lezúň. To znamená, že tu boli tie veci zohľadnené, a preto hovoríme o 12 deťoch, môže sa zvýšiť o ďalšie tri v prípade tohto veku, ktorý som tu pomenoval.
Počet zamestnancov, opäť na tých rokovaniach sa v maximálnej miere vyšlo v ústrety jednotlivým zriaďovateľom. Kvalifikačné predpoklady, dali sa isté, nepoviem, výnimky, ale zohľadnila sa doterajšia prax. Áno, 50-ročný človek, ktorý ja neviem 20 rokov robí takúto službu, vie toho ďaleko viac ako človek s diplomom a ja neviem tretím stupňom vysokej školy. To znamená, toto sme tiež zohľadnili, čo je veľmi dôležité, dokonca ani si to neviem predstaviť bez týchto 50-ročných alebo opatrovateliek, že by tieto zariadenia mohli ďalej aj takto fungovať.
Ďalej personálne normatívy ohľadom denných stacionárov, tam boli tiež urobené veľmi, veľmi vážne ústupky. Tým len sa snažím naznačiť, že všade, kde to bolo možné, bol maximálny záujem zohľadniť aj tú nákladovosť a, samozrejme, aj ten pohľad toho zriaďovateľa. Treba však vidieť jednu vec, že nad limity, ktoré sú v súčasnosti platné pre tie predškolské zariadenia, sa nedá ísť, ani nebolo možné a to by som nikdy nepripustil, lebo by sme sa dostali niekde úplne inde.
A teraz k niektorým tým konkrétnym otázkam. Podmienky sú likvidačné z hľadiska... No, opakujem ešte raz, tie podmienky sú stanovené na základe doteraz platných kritérií a tie podmienky budú posudzovať, myslím, že pani poslankyňa sa pýtala Jurinová, vyššie územné celky. Áno, na nich je to postavené s tým, že oni budú tí, ktorí budú musieť posúdiť to zariadenie, spĺňa tieto požiadavky na to, aby takúto službu mohlo jednoducho poskytovať.
Ďalej, tri roky a viac, ja tomu rozumiem, ale treba si uvedomiť jednu vec, ak dieťa dosiahne vek troch rokov v čase, keď navštevuje to zariadenie, tak do konca kalendárneho roka môže ostať. Opakujem, do konca kalendárneho roka môže ostať. Ale je logická vec, že ďalej nemôže ostať. A tu sme narazili na veľmi veľký odpor hlavne odborníkov, pedagógov z ministerstva školstva. Úplne iné postavenie. Zákonné podmienky má klasické predškolské zariadenie. A to nie je len pohľad úradníka, áno, sú to aj európske normy, ktoré sme v tomto smere prebrali, jednoducho tie sa musia akceptovať, pretože to predškolské zariadenie má úplne iný účel, a to je už kompletná príprava dieťaťa na vstup do školy a splnenie tých podmienok, ktoré z toho vyplývajú. Ale dôležité je toto, aby to nazeranie nebolo, že je to len pohľad ministerstva práce, tvrdá komunikácia a konzultácia. Ja by som tiež bol býval rád, keby ministerstvo školstva túto službu bolo prevzalo. Ale znova je tá odpoveď možno byrokratická, ale áno, do troch, nad tri roky. Aj z hľadiska čerpania eurofondov, hoci sme pod jedným riadiacim orgánom, ktorý je pod mojím ministerstvom, nemôžu tí školáci čerpať na deti do troch rokov. To môžme jedine my.
Limity detí, povedal som už predtým, boli tu aj isté ústupky. Ale to, čo je tu momentálne definované, je, hovorím, je krajnosť a nie je možné vôbec uvažovať niekde inde a ďalej, pretože to jednoducho vyplýva aj z legislatívy a s úpravami členských štátov Európskej únie, my sme tu nevymýšľali niečo, ale prevzali legislatívu, ktorá je všeobecne v Európe ako taká platná.
K tým pokutám, tie, si treba uvedomiť dve veci, že to nie je pokuta alebo nebude to pokuta, ak to bude takto prijaté, za niečo, čo súvisí napríklad s vytvorením podmienok pre bezbariérovosť. Nie, tam je klasické správne konanie, ktorá je pokuta maximálne do 2-tisíc eur, to je, ak niekto bude prevádzkovať túto činnosť a nebude mať na to oprávnenie. To je, ako keď niekto podniká a nemá živnostenský list. Toto je dôležité si uvedomiť, že toto je pod takouto vysokou sankciou riešené a myslím, že je to úplne logické, však tomu asi máme záujem jednoducho zabrániť.
Príspevok, áno, súhlasím s vami, že; som aj pripravený na to, ak nadobudne účinnosť táto novela, že po nejakom krátkom čase veľmi hlboko rozanalyzujeme možnosti a podmienky, ktoré s týmto súvisia, a budeme sa baviť aj o tom príspevku. Ale stále čo chcem zvýrazniť, je to prís-pe-vok. My neriešime kompletnú náhradu nákladov na, ja neviem, jedno dieťa alebo vôbec chod toho zariadenia. Tá stavba, tá pozícia aj prostredníctvom prostriedkov Európskeho sociálneho fondu je o príspevku. Ale vôbec nevylučujem, že keď sa zobjektivizujú veci, budeme mať zas záujem, tak jako v prípade pred rokom, keď sme dvíhali o 50 eur príspevok na škôlky. A aby sme tieto veci zhodnotili a navýšili tento prostriedok, ale znova to bude treba objektivizovať, lebo sú veľké rozdiely, východ, západ, Bratislava, čo je štandard, čo nie je štandard, to tu v značnej miere tieto veci boli pomenované. Vôbec túto otázku neodkladám, naopak. Od prvého dňa účinnosti zákona budeme mať záujem tieto veci analyzovať a eventuálne sa k nim aj veľmi rýchlo vrátiť.
No, bezbariérový prístup. Slovenská republika prijala medzinárodnú zmluvu, a to je Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Tá nás zaväzuje, veď medzinárodné zmluvy sú nad domácou legislatívou.
Pani poslankyňa, ja sa priznám, že ste ma prekvapila. Ja úplne vnímam istú solidaritu voči kolegom z opozičných poslaneckých lavíc, to je úplne prirodzené. Ale, prosím vás, vy musíte uplatňovať tú solidaritu voči rovnako postihnutým osobám, ako ste vy. Vy by ste ani nemala polemizovať, či by tieto zariadenia mali alebo nemali mať bezbariérovosť. Vy ste dobre povedala predtým, to nie je len o deťoch, to je o starých rodičoch, o rodičoch, ktorí chodia, ktorí zabezpečujú. Áno, a to môže byť aj o konkrétnych zamestnancoch, ktorí tiež by mali mať vytvorené podmienky pre to, aby v takýchto zariadeniach mohli pracovať. Veď s tým máme veľké problémy. Drvivá väčšina firiem radšej zaplatí pokutu a nezamestná zdravotne ťažko postihnutého. Takže od vás očakávam trošku iný pohľad.
Absolútne nepripustili diskusiu na výbore pre zdravotne ťažko postihnutých vaši kolegovia, ktorí reprezentujú tých 50 % mimovládnych organizácií, ten iný, tretí sektor, že by sme sa mali o tomto, mali alebo nemali baviť. Každá verejná budova by mala byť týmto jednoducho zabezpečená. Zato bola veľká polemika dokonca pri formovaní a stavbe stavebného zákona, aby sa to už tam priamo tieto veci objavili, a bolo úplne jasné, že nie je možné tu dávať nejaké výnimky.
Samozrejmá vec, že táto otázka môže byť predmetom debaty u tých zariadení, ktoré dnes bežia, do akej miery túto otázku dokážu do konca toho budúceho roku poriešiť, ale my musíme mať záujem na istých štandardoch. Bez ohľadu na to, kde to zariadenie je. Veď hlavná príčina alebo hlavný obsah musí byť zabezpečenie bezpečnosti pri takýchto službách hlavne pre to dieťa. Z toho sa všetko ostatné odvíja. A myslím si, že toto je jednoducho veľmi, veľmi potrebné.
Ešte raz chcem oceniť tú diskusiu...
Podívajte sa, k denným stacionárom tu ešte možno treba niečo povedať. To je 184 euro mesačne na jedno miesto v dennom stacionári. My sme vykonali desiatky kontrol. Keď sme robili túto novelu, sedelo sa zo ZMOS-om, ktorý je, obce sú a mestá veľkým zriaďovateľom alebo najpočetnejším, a sedelo sa aj s neverejnými poskytovateľmi týchto služieb. V podstate toto je istý kompromis, ku ktorému sme dospeli s tou spoločnou rozpravou a hľadaním riešení ako ďalej. Ja mám konkrétne známosti z minulosti, z ľudí, ktorých som aj poznal a ktorí prišli a povedali, vieš, doteraz som mal hotel. Ten hotel nevynáša, ale toto je dobré. Ja prechádzam a budem realizovať denný stacionár. Ja to nebránim tomu, ale to nemôže byť náhrada nejakých, ja neviem, podnikania, ktoré nejde. To musí byť skutočne služba, ktorá plní ten účel, a ja v maximálnej miere ju podporujem.
Ale tu dobre bolo povedané, skúsme sa baviť o tom, čo by malo plniť centrum a čo už denný stacionár a tam je úplne logické, že aj isté kritériá na ten stupeň odkázanosti. Veď pri tom, čo som povedal, že sme dali len za posledné dva roky 100 miliónov eur do terénnych opatrovateľských služieb, tí opatrovatelia veľmi veľa vedia urobiť u toho, u toho, ja neviem, dôchodcu, seniora alebo človeka, ktorý je na tú pomoc odkázaný, priamo doma. A filozofia tejto vlády a hlavný prístup je urobiť všetko preto, aby ten človek mohol ostať čo najdlhšie a čo najviac v tom svojom prirodzenom prostredí. To znamená v kruhu rodiny. Každé jedno sociálne zariadenie je až istá nevyhnutnosť, ktorá by následne po splnení týchto podmienok mala tak trošku nasledovať.
No a čo sa týka k tej pripomienke 320 eur, pán Mihál, áno. Ja s vami súhlasím, nehovoriac o tom, že tých 320 eur dnes funguje obciam a mestám, pretože nie vždy VÚC-ky takýmto spôsobom riešia, zazmluvňujú minimálne tých neverejných poskytovateľov aj napriek tomu, že im to zo zákona vyplýva. Zazmluvnia toľko, čo uznajú za vhodné a za potrebné, na čo majú prostriedky rozpočtované a niekedy ten problém je inde. To znamená; hovorím to ešte raz. Je pripravovaná legislatíva, ktorá ide v budúcom roku do legislatívneho procesu, kde bude úplne inak riešená otázka sociálnych služieb, a to je stupeň odkázanosti. 320 eur skončí. Ale stupeň odkázanosti na klienta bez ohľadu na to, či je u neverejného, či je u vúckarského zariadenia, alebo či bude u miest alebo obcí. Áno, mestám a obciam dáme potom nejaké prechodné ustanovenie, aby sa vedeli pripraviť na ten nový stav, lebo aj terajšie sociálne zariadenia vo viacerých obciach sú také, že je tam 90 a viac percent mobilných klientov a oni budú relatívne na tom slabšie z hľadiska dotácií, ktoré doteraz dostávali, pretože iste na mobilného nepôjde taká dotácia ako na toho imobilného. Ten stupeň odkázanosti bude aj finančne limitovaný a rozdelený.
Toľko z mojej strany. No a k tým denným stacionárom jedno číslo. Ak má ten stacionár 30 klientov, musí mať 5 zamestnancov. Tam ide dotácia 5 520 eur len zo strany štátu. Tým som povedal všetko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda Národnej rady.
Navrhovaná novela zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia vyplýva z programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016 – ´20, v ktorom sa vláda zaviazala zvýšiť výšku peňažného príspevku na opatrovanie. Z toho dôvodu je najvýznamnejšou zmenou v zákone úprava podmienok poskytovania peňažného príspevku na opatrovanie, konkrétne zvýšenie základnej výšky peňažného príspevku na opatrovanie z 220,52 eura na 247,62 eura a zvýšenie ochrany zostatku príjmu z 1,4- na 1,7-násobok sumy životného minima.
Cieľom tohto opatrenia je stabilizácia skupiny poberateľov peňažných príspevkov na opatrovanie v produktívnom veku. Ide totiž o najohrozenejšiu skupinu poberateľov tohto peňažného príspevku, u ktorých klesá jeho priemerná mesačná výška vzhľadom na valorizáciu súm životného minima od roku 2013. K poslednej legislatívnej úprave výšok peňažných príspevkov na opatrovanie došlo v roku 2011, kedy sa ochrana zostatku príjmu zvýšila z 1,3-násobku na 1,4-násobok sumy životného minima.
V novele sa zároveň rozširuje výnimka zo započítavania príjmu a majetku nadobudnutého formou darovania. Oproti súčasnej právnej úprave sa peňažné dary do výšky 12-násobku sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu v kalendárnom roku nepovažujú za príjem na účely tohto zákona. Takýto peňažný dar môže poskytnúť akýkoľvek subjekt. Zároveň sa rozširuje taxatívne vymenovaný okruh subjektov o cirkvi a náboženské spoločnosti, od ktorých sa poskytnutý finančný dar nepovažuje za príjem na účely tohto zákona. Súčasne sa dopĺňa možnosť nadobudnúť peňažné dary, ktorých účelom je posilnenie účinkov kompenzácie, zachovanie alebo zlepšenie zdravotného stavu. Pri týchto daroch sa nezohľadňuje ich výška, ale ich účel. Obdobným spôsobom je upravené aj posudzovanie majetku na účely poskytovania peňažných príspevkov.
Súčasťou vládneho návrhu je aj garantovanie neobmedzeného vstupu fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v sprievode psa so špeciálnym výcvikom na verejné priestranstvá a do priestorov zariadení spoločenského stravovania. Rovnako sa umožňuje vodenie psa so špeciálnym výcvikom bez náhubku. Nasadenie náhubku sa totiž považuje za eliminujúci faktor vo vzťahu k riadeniu výkonu špeciálnej činnosti psa, keďže jedným z úkonov v rámci uvedených činností je aj podávanie predmetov osobám so zdravotným postihnutím. Uvedené zmeny sa premietnu jednak do zákona, ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psa, a jednak do zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Ide o naplnenie dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý okrem iného garantuje osobám so zdravotným postihnutím právo na prístup k verejne prístupným miestam vrátane prístupu k doprave, k informačným a komunikačným technológiám, ako aj k ďalším prostriedkom a službám dostupným alebo poskytovaným verejnosti.
Vo vládnom návrhu sa upravuje aj zákon o sociálnom poistení, v ktorom navrhujeme odstrániť hranicu 12 rokov na účely platenia poistného štátom na dôchodkové poistenie. Ide o zásadnú zmenu pre fyzickú osobu, ktorej sa poskytuje peňažný príspevok na opatrovanie, a fyzickú osobu, ktorá vykonáva osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. Ich starostlivosť bude zhodnotená na účely dôchodkovej dávky v celom rozsahu, ktorý si vyžaduje nepriaznivý zdravotný stav príslušnej opatrovanej osoby. V konečnom dôsledku to pre nich bude napríklad znamenať, že im vznikne nárok minimálne na ten minimálny dôchodok, ak túto činnosť budú vykonávať najmenej 30 rokov.
Ďakujem pekne, skončil som.

Ďakujem veľmi pekne.
Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k vládnemu návrh zákona, ktorým je uvedený bod pod tlačou 243. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 246 z 26. septembra 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady pre sociálne veci a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, poprosím vás, skončila som, aby ste otvorili rozpravu.

Ďakujem pekne.
Určite nebudem chcieť hovoriť dlhšie ako do devätnástej a poviem teda len pár myšlienok v súvislosti s predloženou novelou zákona o kompenzáciách pre ZŤP.
Treba privítať, pán minister, túto novelu. Pravdaže, samozrejme, je to v každom prípade mierny pokrok v medziach zákona, ako sa zvykne vtipne hovoriť. Určite by toho mohlo byť aj viac, ale veď máme druhé čítanie, snáď sa niečo ešte podarí vylepšiť. No a teda pár odrážok.
Tak začnem tým dôchodkovým poistením. Samozrejme, to je veľmi, veľmi potrebná vec. Navrhovali to kolegyne z OĽANO, máte vo vládnom návrhu, čiže tým pádom to konečne prejde, predpokladám, a tie okovy 12 rokov dôchodkového poistenia poistenca štátu padnú a tým pádom ten akýsi stres a obava z budúceho dôchodku pre tých, ktorí viac-menej možno celý život opatrujú či už príbuzného, alebo iné osoby v pozícii osobného asistenta, teda padne a keď už nie inak, tak na ten minimálny dôchodok zrejme nárok mať budú. Bude to určite lepšie ako to, čo ich čakalo podľa platného zákona. To je dobré.
Sú tam, samozrejme, drobné aj tie ďalšie veci, pokiaľ sa týka tých vodiacich psov a tak ďalej, to je absolútne bez debaty. No a samozrejme, keď sa dostaneme k tomu hlavnému meritu, zvýšenie samotného opatrovateľského príspevku je výborné, je otázka, či by to mohlo byť lepšie, či by to rozpočet zniesol, o tom sa ešte určite budeme baviť.
A ja len teda poviem k tomuto, že tu si, prosím, všimnite, kolegyne, kolegovia, výška príspevku na opatrovanie je aj naďalej bude naviazaná na životné minimum, na životné minimum, pričom je to vlastne, keď sa to tak vezme, odmena alebo možno by niekto povedal mzda – pejoratívne, prenesene – opatrovateľa a je naviazaná na životné minimum. Ako všetci vieme, životné minimum nám už za posledné štyri roky akosi prestalo rásť, lebo inflácia je nulová, dokonca deflácia, čiže pokiaľ je tá odmena naviazaná na životné minimum a tým pádom sa tá odmena štyri alebo koľko rokov nemá zvyšovať, tak, samozrejme, že s tým treba niečo robiť, pretože už len logicky, už len logicky to nedáva žiadny zmysel, keď popritom rastie o dve, o tri, o vyše tri percentá – ako ktorý rok – priemerná mzda a keď nám rastie okrem iného minimálna mzda, hej? Viď aktuálne zvýšenie o 30 eur, to sú dosť dôležité veci.
A ako má k tomu prísť ten, kto opatruje svojho príbuzného, keď jemu tá jeho odmena za štyri roky nenarastie ani o jeden jediný cent? On je niekde, čo, ako, on si nezaslúži? Čiže keď na jednej strane vláda s radosťou zvyšuje minimálne mzdy, veď to zaplatia zamestnávatelia, ale pozor, tí zamestnávatelia sú aj štátne úrady, sú to aj samosprávy, čiže to je aj takto, by treba vidieť. Ale na druhej strane nezvyšuje mzdu opatrovateľom, lebo je to naviazané na životné minimum a to nerastie, no tak tu skrátka niečo nesedí.
Tak čo treba urobiť, to, čo ste urobili, a to percento, ktoré tam doteraz bolo zapísané, sa skrátka zvyšuje. Keď sa nezvyšuje životné minimum, tak sa zvyšuje to percento životného minima a máme to.
No a ja sa, ja si neodpustím vrátiť sa k minimálnym dôchodkom, tie sú tiež naviazané na životné minimum, to sa nám nezvyšuje, no tak sa tu teraz budeme hádať, že sa nemôže zvyšovať ani minimálny dôchodok. Tu priamo dávate dôkaz v tejto novele, že keď sa chce, tak sa to, čo je naviazané na životné minimum, zvyšovať dá.
Ja som sa, mimochodom, keď som robil ten svoj pozmeňovací návrh, inšpiroval práve touto vašou novelou, keď to nejde inak, tak sa pozriem, ako je to nastavené, 136 % životného minima zvýšime na 140. Vy ste to urobili elegantne, to, čo bolo, koľko to bolo? Nemám to tu poruke, 111 bude 125, hej, ak si to z hlavy pamätám, lebo nemám to tu v poznámkach poruke. To znamená, to znamená, že týmto, touto technikou skrátka tú odmenu opatrovateľom zvýšime a vec je vybavená. Jasné, môžme sa baviť, či by to nemohlo byť viac, či to štátny rozpočet unesie, ale pre mňa je dôležité, že ste to urobili. Hej, keď ste to urobili tu, prečo to nemohlo ísť pri minimálnych dôchodkoch?
No máme teda pred sebou, samozrejme, ešte mesiac, výbor, máme pred sebou ďalší, ďalšie stretnutie takto o mesiac v pléne. Určite vám nezávidím to, že veľmi dobre viem, aká je situácia tých, ktorých sa to týka, tí vám určite klopali a budú klopať na dvere s tým, že treba ešte viacej pridať. A svojím spôsobom majú pravdu, pretože znovu sa k tomu vraciam a znovu to opakujem, za posledné tri-štyri roky dozadu sa skrátka ten opatrovateľský príspevok nezvýšil ani o cent, lebo bol naviazaný a je naviazaný na životné minimum a s tým percentom sa skrátka nehýbalo. Takže je najvyšší čas, že sa tak stalo, že sa tak stalo a že to znamená určitý pokrok.
Pripomeniem ešte na záver, že tí, o ktorých tu ide, občania, ktorí sú ZŤP, a ľudia, ktorí sa snažia im pomôcť priamo v ich reálnom živote, by boli radi, keby došlo aj k ďalším zmenám, nielen, nielen v tejto oblasti zvýšenia opatrovateľského príspevku, ale keby sa dočkali reálnych výsledkov. To, čo ste avizovali, zmena posudkovej činnosti napríklad, tá obrovská administratíva, ktorá zaťažuje ich, ale vlastne zaťažuje aj štátny aparát, úradníkov, pretože sa to robí duplicitne, tu je to tak, tu je to tak, je to nezrozumiteľné. Ďalšia oblasť problémov, nie je to len o príspevkoch, postaráme sa cez opatrovateľský. Je to napríklad o pracovnej aktivite občanov so ZŤP postihnutím, chránené dielne, chránené pracoviská. Vy ste presadili pred dvoma či troma rokmi počas predchádzajúcej vlády pomerne tvrdú novelu zákona o službách zamestnanosti, kde sa tieto príspevky fakticky obmedzili, jednoducho obmedzili. Je čas sa zamyslieť už s istým odstupom, či to bolo dobré riešenie, či by sa znovu tento prístup, táto pozícia ministerstva nemala prehodnotiť, pretože tí, ktorých sa to týka, jednoducho s tým spokojní nie sú. Aspoň ja mám také signály z praxe. Čiže tých otvorených otázok je tu veľa.
Opakujem na záver, som rád, že sa aspoň ten mierny pokrok tu ukazuje, že sa tie dvere otvárajú, že sa to dá, keď sa to chce, a ono tie otvorené dvierka možno ešte poslúžia k ďalším zaujímavým vylepšeniam, ale veď uvidíme.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len veľmi krátku faktickú takto do pléna.
Pán Mihál, je rozdiel medzi tým, ktorý opatruje svoje dieťa, matka, a celý život sa oňho stará, a je rozdiel medzi tým, ktorý dostal minimálny dôchodok. Kedysi spadal do hmotnej núdze, mal dôchodok nad 190, na 198 eur, dneska sme mu minimálnym dôchodkom pridali až nad 300 eur. Čiže to bola obrovská nie valorizácia, ale pridanie. Ja sa chcem spýtať, je rozdiel, ak si podnikateľ optimalizoval svoje odvody, ak neodvádzal príjmy do poisťovne a ten mu máme ešte valorizovať, spadol do hmotnej núdze, 198 eur sme mu zvýšili nad 300. Ja si myslím, že je to veľký rozdiel nad matkou, ktorá nemá inú možnosť, stará sa o postihnuté dieťa, a nad tým, ktorým sme pomohli s tými minimálnymi dôchodkami, to boli podnikatelia niektorí, ktorí odvádzali z minimálnej mzdy a si optimalizovali svoje odvody. Ja si myslím, že tam sa im štát veľmi štedro odmenil, a myslím si, že sme boli veľmi, veľmi všetci solidárni, ktorí sme odvádzali poctivo odvody.
Ďakujem pekne.

Ja zopakujem to, čo sa v tejto diskusii bavíme už v podstate niekoľko dní. Teším sa na to, ako sa budete červenať, keď niekde v Humennom na námestí vás osloví občan v dôchodkovom veku s 300-eurovým dôchodkom a bude sa vás pýtať: Pani primátorka, pani poslankyňa, prečo sa mne nezvýšil dôchodok o tých 8 eur tak ako môjmu kamarátovi susedovi? A vy budete veľmi komplikovane vysvetľovať, lebo predsa to je takto a tie minimálne dôchodky sú inak. Jednoducho máme dnes v zákone o sociálnom poistení dva spôsoby výpočtu dôchodku, ten klasický a ten minimálny, a občan dostane zo Sociálnej poisťovne to, čo mu vyjde lepšie, buď jedným alebo druhým postupom. A ďalej ho potom zaujíma, keď už ten dôchodok má, ako sa mu bude valorizovať k 1. januáru. A tí, ktorým sa ten výpočet urobil cez ten minimálny, tí majú smolu, pretože im sa nepridá nič. Tí, ktorým sa použije ten klasický výpočet, tí budú mať 8,20. Neviem, ako to budete vysvetľovať v reálnom živote vašim občanom, ale asi s tým budete mať trošku problém.
A poviem ešte jednu vec, keďže sme toto teda takto otvorili, valorizácia dôchodkov bude stáť okolo 110 miliónov eur, hej, o tých 8,20 keby sa valorizovali aj tie minimálne dôchodky, stálo by to ďalšie len 4 milióny. To chcete škudliť 4 milióny na týchto najchudobnejších dôchodcoch?

Dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení poslanci, rada by som povedala pár slov k návrhu na zmenu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.
Tento návrh rieši niekoľko dôležitých oblastí života ľudí so zdravotným postihnutím a ich opatrovateľov. Chcem na úvod povedať, že táto novela je posunom vpred.
To najlepšie, čo tento návrh priniesol, je dôchodkové poistenie opatrovateľov, ktoré bude na celú dobu vykonávania tejto činnosti a nielen na 12 rokov, ako tomu bolo doteraz. Som rada, že boli konečne vypočutí tí, ktorí sa rozhodli, že sa budú o blízkeho človeka starať sami a že sa im zabezpečí aspoň ako-také prežitie v dôchodkovom veku. A myslím tým hlavne matky, ktoré sa doslova vzdali svojho vlastného života, svojej práce a po celú dobu ich produktívneho veku sa venovali a obetovali svojim deťom.
Ďalšími dobrými riešeniami v tomto návrhu sú úprava možnosti prijímania darov a finančnej pomoci, lepšie podmienky pre majiteľov psov vodiacich a pre ľudí s cystickou fibrózou prístup k individuálnej preprave osobným motorovým vozidlom.
Ale hlavným cieľom tohto zákona okrem spomínaných zmien je však zvýšenie základnej výšky opatrovateľského príspevku z terajších 111,32 % sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu na 125 % sumy životného minima, čo v priemere vychádza zvýšenie o 27 eur.
Máme dve veľké skupiny poberateľov príspevku, väčšiu skupinu, až 59,8 %, tvoria poberatelia v tzv. produktívnom veku, teda otec, matka, ktorí sa kvôli opatrovaniu dieťaťa alebo rodiča vzdali svojej práce a tým aj svojho príjmu. Priemerná výška ich príspevku je 172,52 eur. Toto je náhrada jedného príjmu v rodine, kde je ťažko postihnutý člen.
Druhú skupinu poberateľov tvoria tí, ktorí poberajú niektorú z dôchodkových dávok, tých je 38,8 percenta. Priemerná výška príspevku pre túto skupinu je 89,34 eur. Hovorím to preto, aby ste mali predstavu, o aké sumy zvýšime o spomínaných priemerne 27 eur.
V roku 2015 poberalo príspevok na opatrovanie 56 572 opatrovateľov. Je to množstvo rodín doslova, ktoré živoria a majú naozaj zlý komfort žitia. Ak im aj pridáme 27 eur, naozaj tým neriešime ich zlú finančnú situáciu.
Chcem ešte upozorniť na jeden údaj, ktorý sa uvádza v správe o sociálnej situácii za rok 2015. Údaj hovorí o tom, že počet poberateľov príspevku na opatrovanie výrazne klesá, je to až o 2 420 za rok, a klesá aj počet opatrovaných. Tento pokles neznamená poberanie iného príspevku, lebo počet poberateľov osobnej asistencie stúpol len o 309 poberateľov. Ak teda klesá počet poberateľov príspevku na opatrovanie, prečo im nevieme pridať aspoň o trochu viac?
Na záver mi dovoľte ešte konštatovanie zo spomínanej správy o sociálnej situácii za rok 2015, ktoré nepotrebuje komentár. V správe sa uvádza: z dôvodu, že od júla 2013 neboli valorizované sumy životného minima, zostali príspevky na opatrovanie v nezmenenej výške. Dôchodkové dávky sú však valorizované každoročne. V dôsledku toho sa poberateľom opatrovateľského príspevku, ktorí poberajú niektorú dôchodkovú dávku, príjmy nezmenili. Ale poberateľom v produktívnom veku ich dávka v skutočnosti klesla. Opatrovateľský príspevok pre túto skupinu, ktorej je príspevok jediným príjmom, klesla priemerná dávka zo 180,25 eur na 172,50 eur mesačne. Preto ja nehovorím o zvýšení opatrovateľského príspevku, ale iba o dorovnaní straty, ktorá vznikla za posledné roky.
O tom nám hovoria matky a otcovia, ktorí sa starajú o svoje postihnuté deti, ide o rodiny, kde chýba jeden príjem. Nehovoriac o rodinách, kde rodič, najčastejšia matka, žije s dieťaťom sama. Musíme súhlasiť s tým, že výška príspevku na opatrovanie zdravotne postihnutého ani zďaleka nezohľadňuje prácu opatrovateľov, ktorí sa 24 hodín denne 7 dní v týždni nepretržite starajú o svojich zdravotne postihnutých príbuzných.
Ja verím, že v druhom čítaní sa dohodneme na rozumnom kompromise a príspevok zvýšime o viac eur, ako je to v tomto návrhu. My taký návrh v druhom čítaní určite predložíme.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Samozrejme, pani kolegyňa zo sociálneho výboru, určite všetci súhlasíme s tým, že ľuďom, ktorí sa starajú o svojich príbuzných, ktorí sa starajú o svoje deti, matky, ktoré ich opatrujú a sú denno-denne pri deťoch, určite by si zaslúžili vyššiu kompenzáciu. Kompenzácia o 27,10 eur mesačne sa možno zdá málo, ale keď si povieme, že ju bude poberať 33 450 osôb, tak si treba povedať, koľko to bude činiť ročne v rozpočte, a treba si povedať aj ostatné dávky, ktoré sme v tomto zákone navýšili a navyšujeme.
Ja na to snáď odpoviem len jednou vetou, ktorú pán Mihál, keď vystúpil v rozprave, tak povedal, chcel som zvýšiť viac, keď som bol minister, ale nepustil ma rozpočet a nepustili ma koaličné strany. Teraz nehovorím o koaličných stranách, ale vždy hovorím o rozpočte, o zodpovednosti. Veľmi ľahko sa možno rozpráva alebo; ak nemáme aj zodpovednosť za rozpočet, ale určite súhlasím s tým, že tí, ktorí robia takúto záslužnú prácu pre spoločnosť, si tieto finančné prostriedky zaslúžia. Možno by bolo treba ich nejakým spôsobom aj rozlíšiť, lebo niektorí môžu ešte aj pracovať popritom.
Povedzme si, že to nie je náhrada príjmu, ale je to vlastne príspevok. To nie je náhrada príjmu, že niekto nepracuje a mal by mať ako minimálnu mzdu alebo podobne. Ale hovorím, vážim si túto prácu, som rada, že ministerstvo navrhlo aspoň také zvýšenie, a určite budeme ďalej o tom diskutovať. Ale hovorím, že musíme byť zodpovední aj k rozpočtu a asi ten rozpočet má takúto možnosť, ktorú sme mohli teraz momentálne poskytnúť.
Ďakujem veľmi pekne za príspevok.

Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia... (Rečníčka si odkašľala.) Pardon.
Hneď na začiatok by som vás, pán minister, chcela poprosiť, aby ste nič z toho, čo tu teraz budem hovoriť, brali osobne. Isto tušíte, že nebudem obhajovať vás, pretože – bez urážky – vy vyzeráte, že vám sa darí dobre. Budem obhajovať predovšetkým opatrovateľov, ktorí to šťastie nemajú a ktorí žijú zo dňa na deň len preto, že im osud priniesol do cesty oveľa viac prekážok.
Tento zákon, ktorý, ktorým sa momentálne zaoberáme, rieši niekoľko vecí, ale teda rieši predovšetkým opatrovateľov. Ak sa vyjadrím napríklad k darom, ktoré môžu získať osoby odkázané na pomoc, a teda spôsob alebo teda tieto dary, ktoré sa nebudú zahrňovať do príjmov pre tieto osoby, v tomto bode nastal istý posun, ktorý môže byť v prospech zdravotne postihnutých. Aj keď uvidíme, že čo ukáže prax, či to nebude opäť len na posudzovaní samotných úradníkov, ktorí občas nekonajú v prospech ľudí so zdravotným postihnutím.
Ja sa v mojom príspevku teda budem venovať predovšetkým opatrovateľom. Podľa mňa; ešte teda, aby som pripomenula, neviem, či na balkóne sú nejakí opatrovatelia, ale ak tu dnes nie sú, tak určite preto, že sa starajú o svojich príbuzných, lebo ich služba je 24-hodinová. Podľa mňa tento príjem, príjem opatrovateľov alebo teda príspevok, je jediný druh príjmu v tejto krajine, ktorý sa systematicky znižuje. Je to hlavne v dôsledku valorizácie dôchodkov. Ono sa to zdá, že je to možno len pár eur, ale tie sú pri takto nízko nastavených príspevkoch na opatrovanie veľmi podstatné. Ľudia o ne prichádzajú a takéto znižovanie má aj psychologický efekt. Asi len málokto z vás by chcel vykonávať prácu, kde sa odmena znižuje. Žiaľ, neobstojí tu argument, že príspevok vychádza zo zákona o rodine, a teda bol vytvorený pôvodne len pre rodinných príslušníkov, ktorým, v podstate je to ich povinnosť, aby sa o svojich blízkych starali.
Máme tuná sociálnu vládu. Naozaj sa táto vláda nevie postarať aj o týchto ľudí, nielen o osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ale aj o tých, ktorí sa o nich starajú, tak, aby dostali primeranú odmenu?
Ako tu už kolegyňa povedala, táto odmena je nastavená nízko. Je fajn, že sa ten príspevok zvyšuje, aj keď zvyšuje sa nie pre všetkých. Suma 27 eur, teda maximálna hranica tohto príspevku, nevypovedá o tom, koľko takýchto ľudí naozaj tento príspevok dostane. Totižto z asi 34-tisíc poberateľov opatrovateľského príspevku, teda ľudí v produktívnom veku, malo priemerný príspevok za rok 2015 vo výške 172 eur približne. To znamená, to nie je tých spomínaných 220, ktorá bola maximálna výška. Áno, viem, že zvyšuje sa aj tá ochranná hranica tohto príjmu z 1,4-násobku na 1,7-násobok, čo pre tých šťastnejších môže znamenať, že sa im zvýši príspevok aj o 60 eur. Spolu to vyzerá ako naozaj pekná suma, tých 90 eur, ale ten príspevok sa zvýši tým, ktorým sa ten príspevok doteraz skracoval. To znamená, že oni nedostávali maximálnu výšku príspevku, dostávali menšiu časť a teraz vďaka tomu, že sa tá ochranná hranica zvyšuje, ho možno dostávať budú.
Ja som si urobila taký malý prieskum medzi opatrovateľmi a myslím, že odpovedalo mi celkom slušný počet opatrovateľov z celého Slovenska, rovnomerne rozložený, a pýtala som sa ich na aj niekoľko otázok, pýtala som sa ich na názor, pýtala som sa ich na skúsenosti a chcela som vedieť, ako to naozaj opatrovatelia vnímajú. Štatistika hovorí, že tu máme asi 22-tisíc opatrovateľov, ktorí poberajú nejaký druh dôchodkovej dávky. Títo ľudia, ktorí poberajú nejaký, napríklad starobný dôchodok alebo nejaký iný dôchodok, týmto sa ten príspevok kráti a kráti sa im v podstate na polovicu. Je absurdné, keď majú za starostlivosť o blízkeho aj takíto ľudia menší príspevok len preto, že sú poberateľmi inej dávky, ktorú získali z úplne iného dôvodu. Ak predsa starobný dôchodca odpracoval celý život alebo teda pracoval celý život a za to dostáva dôchodok, nemal by byť jeho príspevok krátený, pretože on vlastne pracuje, on si vlastne možno aj privyrába, takže ja sa vôbec nestotožňujem s tým, aby sa krátili príspevky z tohto titulu.
Ja rozumiem tomu, že možno máte pocit, že niektorí tieto príspevky zneužívajú a naozaj si prilepšujú rodinný rozpočet. Ale predsa to nemôže byť na úkor týchto ľudí a mal by byť vypracovaný taký systém, predovšetkým na úradoch, ktorý zneužívanie týchto príspevkov včas odhalia.
Väčšina týchto poberateľov sú, samozrejme, ženy, ktoré sa starajú o svojho rodinného príslušníka. V mojom prieskume som nenašla nikoho, kto sa stará o niekoho cudzieho. Opatrujú nielen deti teda, ale aj dospelých, ktorí už sú povedzme poberateľom invalidných dôchodkov, a tento pomer mi vyšiel zhruba 40 ku 60. Tretina odkázaných osôb, ktoré mi odpovedali na moje otázky, teda tretina opatrovateľov priznala, že teda navštevuje ich príbuzný zariadenie do 20 hodín. Niektorí by navštevovali zariadenie možno aj viac, ale rodinný rozpočet nepustí. Ak by mali krátený príspevok z tohto titulu, že musia chodiť; že teda chodia do zariadenia viac ako 20 hodín, jednoducho to už finančne nezvládajú. A tak aj títo ľudia, ktorí by chceli chodiť alebo teda osoby odkázané na pomoc, chceli by chodiť do rôznych zariadení, či už školských, alebo iných, viac ako 20 hodín, sú jednoducho finančnou situáciou v rodine odkázané alebo teda donútené od takejto možnosti upustiť.
Nad 20 hodín do zariadenia, z môjho prieskumu vyšlo, chodí asi 11 percent. V 80 percentách opatrovatelia nemajú iný druh príjmu a ani ho nikdy nemali. Jedným z dôvodov, prečo títo ľudia nepracujú; a musím povedať, že pani kolegyňa Vaľová mi nahrala tým, že povedala, že nie je to náhrada príjmu, ale je to len príspevok. Jedným z dôvodov, prečo teda nepracujú, môže byť napríklad poistenie, ktoré v prípade, akonáhle začnú pracovať a možno si privyrobia pár eur; čo, na čo mi ľudia povedali, že môžu si privyrobiť možno 30, možno 50, možno 100 eur, ale určite nie viac, nemajú potom hradené to poistenie, proste to poistenie im zaniká a vlastne hradí sa im len z toho príjmu. Ďalším dôvodom, prečo tento príjem nemajú, je napríklad, ak sa starajú o nezaopatrené deti, tak ten príspevok, ktorý je navyše, je to 50 eur, ktorý dostávajú, sa im takisto odníma. To znamená, oni sú už v mínuse 50 eur a musia si zarobiť viac ako 50 euro. Čo sa im v mnohých prípadoch nepodarí.
Ešte chcem podotknúť, že tí, ktorí poberajú maximálny príspevok teraz, tých 220 eur, tí dostanú ten príspevok zvýšený o 27 eur, ale nebudú ho mať zvýšený o viac, pretože tá hranica príjmu, tú pravdepodobne neprekročia ani potom, ak sa teda nezmenia podmienky v rodine.
Skúmala som aj to, že koľkým týmto opatrovateľom sa príspevok zvýšil za posledné obdobie a koľkým sa znížil, a teda hlavne dôvody. Z môjho prieskumu vyplynulo, že sa zvýšil deviatim percentám a zvýšil sa z dôvodu, že v minulosti im tento príspevok bol krátený. To znamená, buď nedostávali príspevok na to nezaopatrené dieťa, alebo teda v minulosti mali príjem, ktorý im ten príspevok znižoval, a teraz ho už nemajú, tak sa im príspevok zvýšil. Z tých, čo mi odpovedali, 57 % sa príspevok nemení. Mali ho proste po poslednom zvýšení stále ten istý. To je viac ako polovica. Je to preto, že sa starajú väčšinou o deti alebo potom ich blízki majú nízke dôchodky, a teda valorizácia sa ich nedotýka. 28 percentám sa príspevok znížil. Priemerne mi to vyšlo o 17 eur, z dôvodu valorizácie to bolo väčšinou okolo 7 eur, sa im znížil.
Chcela by som len pripomenúť, že do tohoto príjmu, na základe ktorých sa vypočítava príspevok na opatrovanie, sa bere aj napríklad príjem vysokoškolákov, pretože sú to nezaopatrené deti, a tí, ak získajú nejaké ďalšie alebo teda ak majú nejakú brigádu, ktorú, ktorou si chcú vylepšiť sami tú situáciu, tak nepomáhajú tým rodine, pretože príspevok sa im znižuje, príspevok na opatrovanie sa potom tým opatrovateľom znižuje.
Príspevok sa kráti aj v prípade výživného. To znamená, že ak je matka alebo možno aj otec, ak sa sami starajú o tohoto príbuzného a majú teda priznané výživné, nedostávajú v mnohých prípadoch ani príspevok na opatrovanie napriek tomu, že sa reálne o toho príbuzného starajú.
Ďalej som sa pýtala na to, že či mali niekedy možnosť získať príjem, a teda aj či niekedy boli nútení tento príjem odmietnuť. 33 % z nich mi odpovedalo, že áno, príjem odmietli a dôvody boli rôzne. Samozrejme, veľmi praktický dôvod je, že jednoducho nestíhajú pracovať popri tom, ako sa starajú o svojho blízkeho, že im to zaberá naozaj veľa času, že naozaj tá práca je náročná, alebo a potom ďalšie dôvody boli, že sa im to nedalo zladiť s ostatnými členmi rodiny. Pretože, samozrejme, pokiaľ pracujú a ak by museli niekam dochádzať, že ak to nie je, že pracujú z domu, tak sa o toho príbuzného musí niekto postarať.
Medzi ďalšími dôvodmi boli napríklad aj prílišná administratívna záťaž. Je to už to spomínané sociálne poistenie, lebo automaticky sa odhlasujete, znovu sa musíte vy niekde prihlasovať, musíte nahlasovať všetky tieto zmeny, ktoré sa v súvislosti s prácou dejú, čiže treba tam, treba pravidelne hlásiť na úrad práce príjem a skúma sa predovšetkým prekročenie hranice dvojnásobku životného minima. Dvojnásobok životného minima je strašne nízka hranica, do ktorej tieto rodiny príjem môžu mať. To znamená, že ak hovoríme o tom, že príspevok nie je náhrada príjmu, tak nemajú tieto rodiny veľa príležitostí na to, aby si ten svoj príjem vylepšili.
Musím vám povedať aj osobnú skúsenosť, keď som ja riešila na úrade práce svoje veci, tiež som stretla, stretla som sa so spôsobom, akým sa vybavujú títo ľudia. A teda keď sa prišla mladá žena, ktorá vyzerala, že má teda, sa stará o nejaké malé deti, prišla informovať, že potrebuje sa starať o svoju mamu, tak pracovníčka jej medzi dverami hneď povedala, že vlastne zárobok jej môže byť aj vo výške jedného eura, dvoch eur. Záleží to od príjmu. Čiže to bola prvá informácia, ktorú táto žena dostala.
V tejto súvislosti musím povedať, že znie až absurdne, že presne táto, v tomto duchu je v zákone aj jedno ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že ak príjem alebo ak výška peňažného príspevku za opatrovanie nie je najmenej 3 eurá 32, čo teda zákon pripúšťa, že môže byť až v takejto zúfalej výške, tak sa vyplatí v mesiaci, v ktorom suma peňažného príspevku takúto sumu dosiahne. Myslím si, že je nedôstojné, ak opatrovatelia, ktorí vykonávajú naozaj všetky činnosti ako aj iní opatrovatelia, dostávajú takto zúfalé nízke príspevky len vďaka tomu, že majú nejaký príjem v rodine, ktorý vôbec nenahrádza príjem toho opatrovateľa. Opatrovateľ sa vzdáva svojho príjmu preto a svojej, nielen príjmu, ale aj svojej kariéry často preto, aby sa obetoval pre svojho blízkeho.
Musím ďalej povedať, že je tu stále aj veľká skupina ľudí, ktorí majú opatrovateľský príspevok vo výške 0 eur. A znovu narážame na fakt, ktorý sa odvíja od zisťovaniu príjmu v rodine. Mňa osobne dosť zaráža aj spôsob, akým sa vôbec tieto príspevky niekedy odnímajú, pretože, ako vieme, príspevky sa viažu na životné minimum, tie sa zisťujú podľa životného minima, ktoré sa schvaľuje k 1. júlu, a vlastne od tohoto obdobia, čiže od 1. júla dochádza k zmene. Lenže keď nastane zmena 1. júla, úrady na to nevedia ani zareagovať včas. Majú vydať rozhodnutie, ktoré má platiť vlastne od 1. júla, ale môžu to robiť reálne až niekedy v júli, v auguste, podľa mňa nezriedka sa stáva, to sa týka všeobecne kompenzácií, že sa tieto rozhodnutia robia v septembri aj októbri. Ale príspevok sa znižuje od 1. júla. Väčšinou teda hovoríme o znížení. To znamená, že pre mnohých môže byť šok, keď zrazu zistia, že im neprišli peniaze, a potom zisťujú prečo. Títo ľudia naozaj niekedy nevedia odhadnúť, že či ten ich príjem už presiahol tú hranicu, kedy sa im ten príspevok odníma, a preto tú informáciu by potrebovali dostať včas.
Čo sa týka administratívnej záťaže, musím ešte podotknúť ďalšiu vec, ktorou sa opäť nikto nezaoberá a je tu už niekoľko rokov. Ak opatrovateľ sa stará o nezaopatrené dieťa a z tohto nezaopatreného dieťaťa sa stáva zaopatrené, to znamená, že je mu priznaný invalidný dôchodok, tento opatrovateľ prestáva byť poistencom štátu a teraz pozor, v tej chvíli sa stáva poistencom štátu. Toto mi príde ako úplný nezmysel hlavne z toho dôvodu, že v praxi to znamená, že tým, že prestáva byť poistencom štátu, tak sa automaticky preruší poistenie, ale nové poistenie vzniká, až keď si to ten opatrovateľ nahlási. To mi príde strašne absurdné a ja úplne chápem, že tomu tí ľudia nerozumejú, pretože podľa mňa tomu nerozumie nikto z vás. A tak sa stáva, že mnohí opatrovatelia prišli o niekoľko rokov dôchodkového poistenia len preto, že neboli od tohoto momentu nahlásení na Sociálnej poisťovni. Žiaľ, opatrovateľ naozaj nemá šancu zistiť, že nie je poistencom štátu, že nemal zabezpečené vôbec poistenie, ak ho na to niekto neupozorní. Pre neho sa podmienky, žiadne podmienky v podstate nemenia, ak teda nie je mu priznaný nový, nová výška príspevku opatrovateľského alebo niečo v tomto duchu.
Čiže ja si myslím, že treba riešiť omnoho viacej vecí, čo sa týka opatrovateľských príspevkov ako len výšku príspevku. Tam je strašne veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú výšku opatrovateľského príspevku a ktoré ovplyvňujú to, akým spôsobom je tento príspevok priznávaný. Zdá sa mi v mnohých prípadoch, že tento príspevok, ani nemyslím si, že je to len zdanie, myslím si, že je to fakt, že príspevok na opatrovanie je jeden z najzložitejších príspevkov v zákone o kompenzáciách, a myslím si tiež, že je nielen jeden z najkomplikovanejších, ale aj jeden z najnespravodlivejších príspevkov. Opatrovateľský príspevok totižto vôbec nerieši to, o koho sa staráte, koľko času alebo teda koľko námahy, možno koľko činností musíte pri tom vykonávať, ale rieši vyslovene len finančnú situáciu v rodine. A je veľký rozdiel, či sa staráte o človeka, ktorý je napríklad na umelej pľúcnej ventilácii, alebo či sa staráte o človeka, ktorý pár krokov prejde.
Musím povedať, že ja som neni až tak zasvätená do opatrovateľských príspevkov ako napríklad možno tí, ktorí ich priznávajú a ktorí sa s nimi dennodenne zaoberajú, a každý deň nachádzam nejaké úskalia tohto príspevku. Ja by som chcela zdôrazniť, že pri každom zo sociálnych zákonov by sa v prvom rade malo myslieť na tých, ktorí hľadajú východisko z núdze, to sú teda v tomto prípade zdravotne postihnutí a ich rodiny, pretože sú v nepriaznivej životnej situácii, a až potom by sa malo hľadieť na tých, ktorí systém zneužívajú. Bohužiaľ, v našich zákonoch to často býva opačne.
A ja teda len dúfam, pán minister, že; ja viem, že je to predovšetkým v tomto prípade o peniazoch, lebo tí, tá hranica toho príjmu pre tých opatrovateľov je naozaj strašne nízka a naozaj sú zväzovaní zo všetkých možných strán; že sa ešte budete snažiť a hľadať spôsob, ako by bol ten váš rozpočet pre tieto skupiny ľudí navýšený. V mnohých prípadoch je to totižto len hra čísel, ktorá vás nepustí, ale potom, žiaľ, je strašný problém, ako môžu títo ľudia existovať.
Ja by som chcela na záver povedať už len toľko, že nielen ľudia so zdravotným postihnutím, pre ktorých vlastne je ten príspevok určený a ktorí vlastne ho, alebo teda opatrovatelia ho dostávajú v dôsledku toho zdravotného postihnutia blízkeho človeka , ale aj tí samotní opatrovatelia sa v tomto prípade veľmi ľahko dostávajú do siete chudoby a tým, že nemajú čas riešiť seba, že sa nestarajú, že neriešia svoje zdravotné problémy a že nemajú možnosť žiť dôstojne z takýchto príspevkov, tak sa takisto môžu v blízkej dobe stať poberateľmi sociálnych dávok, možno rovnakých, možno invalidných dôchodkov, možno iných príspevkov a narastie vám počet tých, ktorí budú sociálnu pomoc potrebovať. Aj preto by sa malo naozaj veľmi dôsledne zvážiť, či takýto príspevok a jeho výška je dostatočná.
Ďakujem.