11. schôdza

Ďakujem pekne všetkým trom autorom faktických poznámok.
Pánovi Hegerovi, jasne oceňujem, že podpora grafov, podpora grafov a že sú rôzne názory, asi by boli niektoré, ale veď na to sme tu, aby sme ich seriózne vydiskutovali, a to isté platí ako časť odpovede pánovi poslancovi Kamenickému. Súhlasím s tým, že grafy sú aj na to, že človek ukáže, že čo chce, ale pekne pri tých úrokových mierach sme sa dostali k tomu v súťaži, že nakoniec odznel celý obraz a posunuli sme v tej diskusii možno aj to poznanie ďalej, že odznelo tu, aj tie krajiny, ktoré sú na tom lepšie ako Slovensko, aj tie, ktoré sú na tom horšie, tak to má byť v tej súťaži, si myslím, že je užitočné.
Čo sa týka toho, že, že Čechom možno budú pri tom vyrovnanom rozpočte, ale prebytkovom chýbať peniaze na investície, no tak tam máme iný názor, my hovoríme, že najprv nech, nech sú tie investície, ktoré už existujú, nech sú efektívne, a potom uvidíme.
Neni tak, že máme už dnes niektoré neefektívne projekty a evidentne máme, a je to aj dokázané a už, už chceme ďalšie investície. A ďakujem aj teda pánovi Štarchoňovi za jeho príspevok.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja budem stručný, nebudem dlho hovoriť, ale budem o to konkrétnejší a určite nie nejak ťažko konfrontačný, preto, lebo si uvedomujeme, že tento zákon vládna koalícia musí schváliť a nemáme možnosť s tým nič urobiť, len sa od tohto pultu vyjadriť k predkladanému, predkladanému návrhu rozpočtu.
Takže ja by som len tak stručne povedal, že trošku možno ma mrzí, že sa mi páči viacej, ako je to napríklad v Amerike, že tam ten rozpočet je robený formou povinný a voliteľný, u nás je to jasné, proste sú to dané rozpočty, kapitoly, koniec, kdežto v Amerike je, máte možnosť si vybrať v tom, v tej voliteľnej možnosti. Lebo sú niektoré kapitoly, ktoré neni treba urobiť alebo niektoré veci nie sú treba zrealizovať, dá sa to odložiť na neskôr a tie prostriedky sa dajú možno potom presúvať do iných kapitol, kde to viacej chýba, ale tak to je proste situácia, ktorú my neovplyvníme.
Ďalej. Prechádzam, keď som prechádzal ten rozpočet, tak som si napríklad, pán minister, všimol, je tunák v rozpočte jasne daný, 1,5 mil. je rezerva predsedu vlády a 5 mil. má vláda. To je úplne v poriadku, ja si myslím, že tie sumy sú úplne v poriadku, kľudne by mohli byť aj väčšie, s tým problém my ako strana nemáme, akurát, že mi v tom rozpočte možno chýba, aj keď viem, že vy to zúčtovávate a že to dávate na vedomie, ale keby sme to mali vždy tuná v tomto rozpočte dané, taký, taká drobná informácia, na čo to bolo použité, by bolo celkom fajn.
Ďalej. Máme tuná kapitolu makroekonomické údaje rozpočtu. Uvádzate tunák odhad, rast HDP na 3,5 %, rast zamestnanosti o 1,5 %, rast nominálnych miezd o 3,5 %, rast cien o 0,9. Dobre, takže keď sa niečo pokašle, no tak tieto všetky veci nám úplne rozhodia celý rozpočet, lebo nebude výber daní taký, proste štát bude viac zaťažený, to znamená, že my máme tento, tento odhad, ho máme, určite nie je konzervatívny, ale máme ho veľmi optimistický. Pán minister, takže skôr by sme my požadovali alebo bolo by sme radi, keď v budúcnosti by ste išli ešte trošku na konzervatívnejší taký rozpočet, aby, aby, lebo toto je fakt veľmi optimistické. A keď si pozriete výrobu vo svete, čo sa deje vôbec vo svete dnes, FED, ECB-čka tlačí peniaze a skutočne dneska to neviete predpokladať. V roku 2007 sme pozerali jak Alenka v ríši divov, zrazu to bola kríza. No a rátali sme s ňou o rok predtým? Nie. Rátali sme 30 % nárasty v ekonomike, vo všetkom, aspoň u nás, v mojich firmách sme stúpali posledných 5 rokov každý, každý rok o 20-30 % s obratmi a so ziskami, samozrejme, hore. A zrazu, absolútna racha a koniec.
To znamená, že keď sa niečo vo svete stane, tak tento optimistický rozpočet nám trošku môže vylámať zuby, ale to je O. K., to je len spomenuté, že by sme radi uvítali konzervatívnejší rozpočet v budúcnosti.
Ďalej. Naše priority. Naše priority, poviem to rovno, našej strany sú obrana, bezpečnosť a, samozrejme, rodiny, rodiny ako také. Tak to sa potom bude týkať, samozrejme, ministerstva a pána Richtera. Myslíme si, že v dnešnej dobe proste na obranu dať niečo cez 1 % v období, keď skutočne prichádzame do veľmi neistých vôd, nevieme, čo bude, aký bude vývoj v Amerike. Keďže vieme, že nový prezident sa vyjadril, že sa mu absolútne nepáči, že NATO vlastne skoro celé financuje Amerika alebo v drtivej väčšine, takže už sú z jeho strany rôzne vyjadrenia typu začnite si to platiť sami alebo sa na to vykašleme, to znamená, že tam môže nastať veľký problém, a keď tunák si naplánujete len nejaké mizerné percentíčko a mali by sme mať 2 % a viac, tak si myslím, že na tú bezpečnosť by sme naozaj mali niekde nájsť niekde peniaze, aby sme sa raz mohli vedieť účinne brániť, lebo skutočne ako určite to ľudia nebudú teraz radi počuť, čo poviem, ale už nás raz naši partneri a spojenci okašľali v ’39., takže ja verím skôr na seba, na svoje sily, a mali by sme v prvom rade zabezpečiť našu armádu, našu bezpečnosť sami, aby sme si v tom prvom slede vedeli pomôcť sami, a to môže byť hocičo, to môže byť nejaký veľký ozbrojený konflikt na Ukrajine, to môže byť imigranti, ktorí sa rozhodnú sem vpáliť neviem ktorou cestou. Proste, keď si zoberiete, koľko ľudí stráži maďarskú hranicu, je to okolo 8-tisíc ľudí, tak ja neviem, či by sme vôbec ako z armády nám vedeli vôbec poslať 8-tisíc mužov, a som presvedčený o tom, že nie. To znamená, že by som veľmi uvítal, keby tá bezpečnosť bola posilnená.
No a potom, samozrejme, sú to najohrozenejšie, najohrozenejšia dneska skupina ľudí alebo obyvateľstva, sú to matky s deťmi. Ani nie dôchodci, aj keď sa to ako ťažko počúva aj keď je to hneď v závislosti po nich, je to druhá skupina, ktorá, ktorá, ktorá je na tom úplne najhoršie, je ohrozená chudobou a tak ďalej. Nebudem sa k tomu tunák babrať v tomto, ale proste tie matky s deťmi to majú úplne najhoršie. Takže tam by som poprosil, keby sa dalo, alebo za nás by sme aj požiadali, keby sa tam mohlo viacej peňazí vyčleniť a začať, začať sa naozaj starať o našu budúcnosť.
A naša budúcnosť sú len naše deti, nič iné nemôže byť našou budúcnosťou, lebo keď nebudeme mať deti, keď nebudeme sa o nich starať, keď nebudú mať zdravie a keď nebudú vzdelané, tak ako, ako národ nemáme budúcnosť. Takže táto kapitola, by bolo fajn, keby sa vedela posunúť a navýšiť v budúcnosti, lebo viem, že teraz s tým už, pán minister, nič neurobíte. Veľakrát keď predkladám niektoré sociálne zákony, tak nám hovoríte, no ale na to nie sú peniaze, vždycky to narazí na vaše ministerstvo a to by bol veľký dopad a tak ďalej a tak ďalej. No takže treba tam asi dať väčšie tie rezervy, a potom aby sa naozaj také zákony dali prijímať, ktorú môžu dôjsť aj zo strany opozície, ale ktoré budú v prvom rade pomáhať ľuďom, lebo my sme tu pre ľudí nie pre nejaký straníckych šéfov, bosov alebo nejakých, alebo nejaké politikárčenie. Skutočne, nás sem všetkých zvolili ľudia a mali by sme v prvom rade sa pozerať na ľudí a na tie najohrozenejšie skupiny obyvateľstva.
Ďalej. (Ruch v sále.) Neruším vás, páni? Dobre, ďakujem pekne. Rozdiely v roku 2016, korekcie. Už ste to spomenuli, takže nebudem sa tejto téme venovať veľa, lebo chcel som sa vás opýtať, korekcia EÚ 207 mil., chcel som to vysvetliť. Ste to spomenuli. Teraz možno by ma zaujímalo Železničná spoločnosť. Tam som našiel 320 mil. a RTVS 25 mil. Taká RTVS-ka, keď si zoberiete, má príjmy z reklamy, čiže vlastne robí konkurenciu ostatným privátnym televíziám, ale zároveň má koncesionárske poplatky. Vaša strana chce zvyšovať tieto koncesionárske poplatky a ešte tu máme korekciu 25 mil. Takže ma to rozčuľuje, takže by som sa chcel spýtať na toto. A okrem toho, úroveň tej STV-čky je mizerná. To znamená, že, že ma to dvakrát rozčuľuje, takže ma to zaujíma, že prečo 25 mil. korekcia RTVS a Železničná spoločnosť 320, tak akože to je tak vysoká suma, tak buď sa tam niekto pomýlil vo výpočte, alebo že čo sa to stalo. Ale to určite mi potom na to odpoviete, keď to asi budete aj s pánom Jurzycom možno na to reagovať, takže bol by som rád, keby som o tomto niečo vedel, ďakujem.
Ďalej výber DPH, pán minister. Výber DPH, zaujíma ma jedna zaujímavá vec, výber DPH rok 2014, 2015, nárast o 600 mil., fajn, tlieskam. (Rečník zatlieskal.) Rok 2015, rok 2016, pokles 6 mil. Ja sa pýtam prečo? Pýtam sa, prečo máme pokles 6 miliónov. Ale plán rastu na 2017 už je 250 mil. Potom mi z toho vychádza, že nám tuná niekde uletelo 300 mil. No a zrazu, máme tých 300 mil., ktoré by sme veľmi radi mohli dať dôchodcom a matkám s deťmi. Napríklad by sme mohli im dať konečne tie lieky zadarmo a veľmi rýchlo by sa to z tohto vykryli. To znamená, že mňa veľmi zaujíma, prečo máme tuná pokles na výber DPH. Prečo tam bol nárast 600, potom rátame každý rok s nárastom 250 mil. až do roku 2019, tých 250 mil. máte v kolonke 2017 rok. To znamená, že prečo. To je veľmi, veľmi zaujímavá vec.
A potom, samozrejme, ma zaujíma aj osobitný odvod v regulovaných odvetviach. Rok 2016 výpadok oproti všetkým rokom 2014 až 2019. Prečo bol výpadok v roku 2016 a aké sú opravné opatrenia, čo ste urobili, či tam niekto pochybil,
alebo kto to zle vypočítal, prečo to bolo tak málo, toto by ma zaujímalo.
Predkladacia správa, strana 30. Máme tuná krásnu firmu TIPOS. Vláda plánuje príjem z TIPOS-u na 3 mil. euro v rokoch 2017 až 2019, 3 mil., 3 mil., 3 mil., 3 mil. Ja sa pýtam jednu vec, firma TIPOS má 397 mil. v roku 2014, údaje z roku 2014, mala príjem 397 mil., výdavky na výhry činili 296 mil., takže zhruba sa bavíme o hrubom nejakom, nejakej marži, nejakej hrubej 100 mil. A z týchto 100 mil. dokáže ten TIPOS odviesť 3,5. Pán minister, spravte ma šéfom TIPOS-u a dám vám 10! Dám vám 10 miliónov. A keď si porovnáme, porovnáme, trebárs to je všetko benchmark. Porovnajme si takú trojku, štvorku firmu v Rumunsku, v korupčnom Rumunsku, si to zoberme, tak tá firma má, vykazuje 40 až 50 mil. euro zisku a firma TIPOS, na Slovensku jednotka, monopol 3 mil. Tak to je také veľmi, veľmi veľmi divné, toto ma tak nejak zamrzelo, že... (Reakcia z pléna.) Dobre, však mi to vysvetlíte. O. K. Nechám sa poučiť. Však ja neútočím, hovorím, čo som zachytil v rozpočte, a na to reagujem.
Ďalej. Máme tunák, zachytil som, pol milióna že dávate na Centrum pre medzinárodnú ochranu detí. Ja by som možno poprosil, keby sem sa dalo možno trošinku pridať na Centrum pre medzinárodnú ochranu detí, lebo keďže si zoberiete v poslednej dobe tie kauzy, ktoré proste nastali, Maxine v Nórsku, Bódyovci – Anglicko, je toho stále viacej a viacej.
Takže ja by som bol veľmi rád, keby štát nepodporoval len Centrum pre medzinárodnú ochranu detí, ale aj neziskovky, ktoré bežne tuná ich podporujete, ale ja si myslím, že tuná by sme sa mali zaoberať, pán minister, kvôli tomu, že tu skutočne ide o deti, ide o rodiny a tam možno by bolo fajn, ja nehovorím o nejaké strašné peniaze, ale myslieť aj na tie deti, ktoré proste bez tej podpory možno tohto štátu, lebo tí právnici sú strašne drahí. Ja tu teraz nebudem vyskakovať, že ja som zaplatil nejakého právnika, na to kašľať, ale proste, že tí ľudia sa nemôžu obrátiť na štát, tam ten Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže nerobí vždycky úplne ideálne a tí ľudia si potrebujú zobrať právnikov, cestovať, vedeli by sme vám vykázať, čo všetko musela tá rodina, maximum vynaložiť na to, aby vôbec to došlo do takého štádia ako dnes, a keby nemala sponzorov a nemala ľudí, ktorí jej pomôžu naozaj s tisíckami a tisíckami eur, tak to nedajú. A ja si myslím, že každý zodpovedný, každá zodpovedná vláda alebo aspoň trošku slušný štát by sa mal, mal týmto zaoberať a mal pomáhať tým rodinám, svojim vlastným deťom, svojim vlastným občanom. Je to naša psia povinnosť. Takže to bola, to bola, to bola Centrum pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže, ktorú máte prekladacia správa strana 56.
Chcem zároveň, keď tunák som mal nejaké výčitky, chcem povedať jednu vec, že, že chcem pochváliť ministerstvo zdravotníctva. Chcem pochváliť ministerstvo zdravotníctva, lebo ako on alebo ono sa pripravilo k rozpočtu, alebo čo nám pripravili, tak nemáme absolútne žiadne výhrady, ako to spravili. Strašne sa nám páči, že sú tam tie benchmarky, sú tam porovnania úspor, Hodnota za peniaze. Skutočne tam neni čo vytknúť, skôr by som poprosil, keby všetky ministerstvá to mohli predkladať tak ako minister zo zdravotníctva, lebo tam ich treba ako skutočne pochváliť a povedať, takto sa to má robiť.
Možno len taký, taká, taký dôvetok, nikde sme tam nenašli osvetu a skutočne bolo by fajn, keby sme tam v tom zdravotníctve ešte aj našli nejakú kapitolu na osvetu, a lebo skutočne, že by sme vedeli veľmi veľa zdrojov a peňazí ušetriť, keby sme mali osvetu, vytvoriť nejaký tlak na zníženie spotreby napríklad saturovaných tukov a tak ďalej. Proste ľudia sú chorí, veľakrát nevedia, čo jedia, možno by bolo fajn, že by sme drobnou finančnou sumou vedeli skutočne ušetriť na tom, už potom na liečení tých chorôb obyvateľstva. Takže skôr ešte mi tá osveta tam chýba, ale nemáme žiadne výhrady, bolo to výborne spracované a hlavne sa mi páči, že v tom benchmarku a je tam porovnanie s tou V4, úžasné.
No a potom už len taká technická vec. Nakoľko mám to takto v knihe a za chvíľku nám asi zakážu aj laptopy a telefóny a neviem čo všetko možné, takže nebudeme môcť asi používať, to je, samozrejme, nadnesené, elektronické pomôcky, takže keď to máme v knihe, tak napríklad strana 13 graf 5, ak tak nám to nedáte vo farbe, nevieme sa z prílohy vysomáriť. Tam sú tie rýchlostné cesty a všetko sú tam čierne farby, takže neviem, ktorá rýchlostná cesta má, ale to je len technická záležitosť, že možno tá jedna strana ministerstvo nezabije, keď bude vo farbe. Takže to je za nás všetko.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť k návrhu štátneho rozpočtu. Začnem tak skôr pozitívnejšie a postupne aj kriticky. Chcem začať otázkou závažnosti tejto rozpravy.
Ak má tento parlament nejaký skutočný problém od toho, kedy začal riadne fungovať, čo je viac-menej od septembrovej schôdze, tak je to podľa môjho názoru to, že si reálne neplní svoju povinnosť hĺbkovo skúmať a vyjadrovať sa k návrhom zákonov, ktoré predkladá vláda. Návrhy zákonov, ktoré predkladá vláda, sú tie, ktoré tvoria 90-95 % legislatívy, sú to tie, ktoré skutočne ovplyvňujú životy ľudí, a jedna z našich základných povinností je venovať týmto zákonom primeranú pozornosť.
Ak si vezmete, že na septembrovej a októbrovej schôdzi priemerný vládny návrh prešiel za asi 12 minút týmto parlamentom, a to vrátane vystúpenia navrhovateľa, spravodajcu, navrhovateľa, spravodajcu, tak je to veľmi smutné svedectvo o našej práci. To je kritika aj do radov opozície, je to kritika, samozrejme, aj do radov koalície, pretože byť vládnym poslancom neznamená, že človek nemá sa venovať vládnej legislatíve a vystupovať k nej.
Prečo to hovorím, je, že tento, túto rozpravu k štátnemu rozpočtu považujem za tie tri mesiace zatiaľ za asi najpozitívnejší prvok, aj keď sme len na začiatku, pretože, samozrejme, sme len pri písomne prihlásených, máme 18 kolegov, uvidíme, koľko bude ústne. Je to o niečo menej, ako bývalo v minulosti k tak dôležitému návrhu, ale je to predsa len už nejaká, povedal by som, podstatná kritická masa kritického pohľadu na ten rozpočet a je to, čo každý rozpočet akejkoľvek vlády potrebuje ako najdôležitejší zákon roka. Takže chcem to na úvod oceniť a najmä teda kontrastovať to s tým, že táto snemovňa si uplynulé mesiace túto svoju funkciu podľa môjho názoru plní vysoko nedostatočne. Pokúsim sa do tej debaty prispieť. Jej výhoda je naozaj v tom, že aj pán Jurzyca, aj pán Heger, aj pán Kollár hovorili, k mnohým témam hovorili vecne, takže človek môže si tiež vybrať také kľúčové body, ku ktorým má zmysel sa vyjadrovať, nie je nutné všetko opakovať po kolegoch.
Dovoľte mi ešte predtým, než pôjdem ku konkrétnym rozpočtovým oblastiam, hovoriť niečo o dôveryhodnosti tohto rozpočtu. Lebo ten rozpočet a jeho debata o ňom má len taký zmysel, ako dôveryhodný je ten dokument. Ak tu budeme mať rozpočty také, aké sa bežne predkladali za niektorých vlád, ktoré, ako sa hovorí, nemali hodnotu ani papiera, na ktorom boli vytlačené, pretože sa nedodržiavali, tak potom môžme tu viesť debatu, môžme vášnivo útočiť, apelovať alebo aj chváliť, ale má to veľmi málo spoločné s tým, čo sa naozaj stane. Ako upozorňuje rozpočtová rada vo svojich analýzach, slovenská vláda a slovenský minister financií majú vysoko nadštandardné možnosti meniť rozpočet počas jeho realizácie a tým pádom aj hodnota toho, čo tu budeme s veľkou pompou a diskusiou schvaľovať, je obmedzená, pretože najmä v prípade priaznivejšieho rozpočtového vývoja je možné veľmi zásadným spôsobom vstupovať do rozpočtu len na úrovni exekutívy bez toho, aby to parlament musel schvaľovať.
Takže prvá vec, čo chcem povedať, že tento rozpočet nie je úplne dôveryhodný z hľadiska toho, že ak bude vývoj lepší, ako sa očakáva, tak len my veľmi málo budeme môcť povedať do toho, ako sa s takými príjmami alebo nižšími výdavkami má naložiť. Samozrejme, nie je to vlastnosť tohto rozpočtu jediného, to sa ani nezmenilo nejak šokujúco teraz, ale je to dlhodobý problém a je to problém, ktorý sa zatiaľ nedarí riešiť.
Druhá vec, ktorú, ktorá teda platí o dôveryhodnosti rozpočtu, je, že máme kritickú skúsenosť s vládou, s týmto predsedom vlády a s týmto ministrom financií z hľadiska dodržiavania cieľov rozpočtu na úrovni celkového deficitu verejných financií. Ja tu nebudem ukazovať grafy, lebo sú notoricky známe, a kto chce, si ich nájde v rôznych publikáciách, o tom, aké ciele rozpočtov deklaroval minister financií, tento istý minister financií v jednotlivých rozpočtových rokoch v tejto snemovni na to trojročné obdobie, na ktoré sa rozpočet predkladá, a ako sa potom vyvíjala tá skutočnosť a tá skutočnosť bola vždy horšia za uplynulé 4 roky. Niekedy významne, niekedy menej významne, ale bola, bola vždy horšia.
V podstate rozpočtová stratégia v tejto vláde, tohto ministra financií, z hľadiska toho makroobrazu, toho deficitu možno vyjadriť asi tým, že ak máme deficit pod 3 %, a nie, ani Brusel nás nestíha, tak už je v podstate jedno, ako to dopadne, a môžme všetky ostatné peniaze viac-menej už minúť či už predvolebne, alebo na iné svoje ciele. V rámci toho sme, aby sme si pripomenuli, v ostatných dvoch rokoch vynaložili 90 mil. eur, ak si to pamätám z hlavy správne, na tak zásadnú vec, ako sú hasičské autá, ktoré, ale ktoré boli veľmi dôležité v predvolebnej kampani ministra Kaliňáka. Ja nemám nič proti hasičským autám, ani dobrovoľných zborov, ani profesionálnych zborov, poznám viacero hasičov osobne, ale v situácii, keď sa nám rozpadávajú napríklad vysoké školy, v situácii, keď sa nám doslova rozpadávajú zdravotnícke zariadenia, tak sa mi nezdá úplne namieste využívať napríklad nadpríjmy štátneho rozpočtu na to, aby sa zrazu bez kontroly tejto snemovne rozdalo pár mesiacov pred voľbami na účely predvolebnej kampane ministra vnútra 90 mil. na hasičské autá. Toľko príklad, ale vráťme sa všeobecne k tomu, že dôveryhodnosť rozpočtu je problematická zatiaľ z hľadiska dodržiavania týchto cieľov. To je to kritické.
Čo k tomu musím povedať ja pozitívne, je, že podľa analýzy rozpočtovej rady, ktorej nemám dôvod neveriť, tento rozpočet je z hľadiska naplniteľnosti v budúcich rokoch stavaný lepšie ako viaceré predchádzajúce rozpočty, a pokiaľ viem, potvrdzuje to aj analýza Európskej komisie. To znamená, že sme trochu v situácii, kde sme rodinní príslušníci manžela, ktorý keď dostane lepšiu výplatu alebo odmeny, tak ich vždy prehýri v kartách namiesto toho sľúbeného donesenia ich domov alebo veľkú časť z nich prehýri a on nám vždy sľúbi, že už to bude inak, a tým pádom sme skeptickí.
Na druhej strane, z rôznych znakov sa dá usudzovať, že tentokrát to predsa len bude o niečo inak, a to je treba pozitívne povedať, že tento rozpočet je korektnejší z hľadiska pravdepodobnosti dodržania cieľov. Samozrejme, to je analýza z hľadiska toho, aké sú v tom rozpočte míny. To, že sa minister financií a táto vláda nerozhodnú nejaké nadpríjmy porozhadzovať, to im pri súčasnej legislatíve nezabráni nikto, to znamená, že tam to riziko stále je 100 %, ale tento rozpočet je menej postavený na vode alebo na extrémnom optimizme, alebo na ignorovaní mín ako niektoré predchádzajúce rozpočty a to chcem hodnotiť pozitívne.
Druhú vec, ktorú chcem hodnotiť pozitívne, je klesajúci deficit verejných financií v tomto rozpočte, či už na budúci rok, alebo aj v tých ďalších rokoch. On ten optimizmus obmedzuje na jednej strane to, že tieto trajektórie znižovania deficitu v minulých rokoch dodržané neboli, ale zopakujem, tento rozpočet je nastavený dôveryhodnejšie z hľadiska toho, čo, čo možno očakávať vo svete, takže je tu väčšia šanca, že sa to splní. Vnímam tu aj to, že minister financií je na druhej strane už veľmi skúsený politik a tým pádom vie, že ak sa takáto trajektória nenastaví a nezačne vynucovať v prvom roku po voľbách, tak sa to v neskoršom období už nepodarí, takže dá sa veriť, že do toho roku 2019, pokiaľ neprídu významné ekonomické šoky, budeme buď teda vo vyrovnanom, alebo v rozpočte, ktorý nebude od toho ďaleko.
Z tohto pohľadu je ale pre mňa, musím sa priznať, nie úplne pochopiteľná permanentná kampaň aj ministra financií, ale nielen jeho, ktorý dokonca už sa snaží aj v regiónoch zbierať nejaké podpisy, som videl na Facebooku, za odblokovanie dlhovej brzdy. V situácii, keď dlh slovenský má klesať podľa predpokladov, ktoré sú tu, za situácie, keď vláda, ako minister sám často zdôrazňuje, má obrovské rozpočtové nadpríjmy v jednotlivých rokoch, v situácii, keď čerpáme štrukturálne fondy v tom veľkom období a ešte sme ich vyčerpali pomerne málo, takže nás čaká pomerne rozsiahle čerpanie, tak v takej situácii vytvárať nejakú, politický tlak na odblokovanie dlhovej brzdy, čo je jediná vec, ktorá ešte drží výraznejšie fiškálne vládu na uzde, je podľa môjho názoru na jednej strane veľmi nezodpovedné a na druhej strane veľmi zvláštne.
Musím sa priznať, že jediné vysvetlenie, ktoré mi v tej súvislosti napadá, je, že minister financií v skutočnosti nechce, aby sme odblokovali dlhovú brzdu, ale je to ideálny komunikačný nástroj v nasledujúcich rokoch, aby všetky tie nesplnené sľuby o postavených diaľniciach a rýchlostných cestách bolo na koho hodiť. Bude to tá zlá Sloboda a Solidarita, ktorú priamo oslovil a ktorá, teda neviem, ako bude zareagovať, ale verím, že nepodporí odblokovanie dlhovej brzdy. Budú to tá možno zlá opozícia ako celok, ktorá, ak to nepodporí, na ktorú bude možné úspešne zvaliť to, že táto vláda nenaplní svoje prísľuby v oblasti diaľnic a rýchlostných ciest. To však nie je ani tak otázka dlhovej brzdy samotnej, to je otázka priorít rozpočtu a ešte viac je to otázka manažovania výdavkov, pretože ani Saudská Arábia by nedokázala postaviť všetky diaľnice, ktoré potrebuje Slovensko, pri jednotkových cenách, ktoré zažíva Slovensko za vlád Roberta Fica, pretože môžte stavať draho a pomaly alebo lacnejšie a rýchlo, ale tak draho, ako sa stavia vždy za vlád Roberta Fica, sa jednoducho veľa postaviť nedá. To by sme tu naozaj, to by tí, tí ropní minimagnáti, ktorí sa teraz bojujú, bijú s aktivistami na východnom Slovensku, museli objaviť rádovo iné vrty, aby sme mohli ísť touto cestou.
Takže z tohto pohľadu snahu odblokovať dlhovú brzdu chcem jednoznačne odsúdiť, postaviť sa k nej negatívne a vyjadriť aj presvedčenie, že kolegovia z opozičných klubov tiež nepodporia túto zmenu ústavného zákona aj za cenu, že sa na nás bude vyhovárať vládna koalícia za neplnenie svojich sľubov.
Teraz k negatívam a k tomu, čo vnímam na tomto rozpočte kriticky. Dovoľte mi začať tým, čo aj tradične pri fiskálnych debatách dominuje okrem samotného deficitu, a to je otázka daní, odvodov, príjmov verejných financií. Debata o štátnom rozpočte veľmi často býva debata ekonómov a ekonómovia majú tendenciu baviť sa o makroekonomických ukazovateľoch, príjmy, výdavky celkovo, deficit, HDP a podobne. A tu musím aj ja začať, aj keď budem stručný, pretože už sme tú debatu mali pri zákone o dani z príjmov a nie je potrebné to tu duplikovať.
Takže nielen ja vnímam veľmi kriticky to, že v časoch, keď sú tu výrazné rozpočtové nadpríjmy, v časoch, keď ekonomika rastie nad očakávania a rastie medzi tými rýchlejšími krajinami Európskej únie, aj keď v rámci našeho susedstva to zase nie je až taký výkon, treba povedať, ale ten vývoj je pozitívny, tak v tých časoch prichádza s neustálym zvyšovaním poplatkov a daní a odvodov, prípadne zavádzať nové, ako sme tu boli svedkami na ostatných dvoch schôdzach v súvislosti s týmto rozpočtom, je nielen ekonomicky ťažko vysvetliteľné, ale aj politicky ťažko vysvetliteľné a priznám sa, že pri svojich cestách po Slovensku som nestretol občana, ktorý by to akýmkoľvek spôsobom vedel akceptovať. Pretože veľa tu padajú slová hodnota za peniaze, s ktorej, s ktorou, ktorou sa oháňa veľa účastníkov aj tejto debaty, no ale občan vidí tú hodnotu za peniaze. On vidí stav infraštruktúry, vidí kvalitu služieb, vidí, ako sa rok od roka menia k lepšiemu alebo k horšiemu, alebo sa nemenia vôbec, a zároveň vidí, čo od neho ten štát stále chce.
A ja sa priznám, že naozaj nestretávam ľudí, ktorí by mali pocit, že tento vzťah predstavuje hodnotu peniaze. Často sa to zvaľuje aj na kauzy, že ľudia vidia cétečká, tety Anky alebo najnovšie predražené logá a ich predstavovania, ale moja skúsenosť nie je celkom taká, to sú len symboly, ony symboly toho, že skúsenosť bežného občana s naším štátom nie ani hodnoty za peniaze z hľadiska stavu, ale ani hodnoty za peniaze z hľadiska vývoja. Lebo myslím si, že ľudia by pochopili, ak by sme povedali, že viete čo, nie je to dobré, ale každý rok sa to zlepší a dostanem sa tam, možno to bude trvať 10-15 rokov. Nikto, žiadna krajina to neurobila skokom. Ale nemám pocit, a teraz nehovoríme len o tých deprimovaných regiónoch typu, ja neviem, Krupiny, hovoríme aj o Košiciach, Žiline, koniec koncov o Bratislave, regiónoch, ktorým sa ekonomicky darí, kde súkromný sektor je veľmi dynamický, to znamená, že nie tam ekonomický problém, ale verejný sektor v týchto regiónoch nielenže neposkytuje hodnotu za peniaze, ale ani sa nezlepšuje z hľadiska toho, čo vnímajú občania, ktorí tam žijú. A to je podľa môjho názoru to, čo by malo zabrániť v takejto dobrej ekonomickej situácii, akú máme, ďalšiemu zvyšovaniu daní, odvodov a poplatkov, pretože tie nielenže nie sú nevyhnutné, a mali by sme sa oveľa viac venovať hľadaniu vnútorných rezerv v tom, ako funguje štát, ale naozaj hlavne dáva ľuďom veľmi zlý signál, pretože im hovoria, že minister financií, vláda a parlamentná väčšina, ktorá to musí schváliť, na každú potrebu, ktorú občania alebo nielen oni majú, je len jedna odpoveď, zvyšovať dane, zavádzať nové poplatky. A to je niečo, čo môjho názoru podporovať, v tejto chvíli neviem.
Ale poďme naozaj od deficitu príjmov daní, makra, poďme konkrétne, pretože ako som spomenul, ekonómovia práve väčšinou zastanú pri tejto abstrakcii. A poďme hovoriť o tom, čo je skutočne dôležité z hľadiska verejných financií pre ľudí, ja som si vybral a cením si, že aj kolegovia si väčšinou vybrali nejaké prioritné oblasti a neriešia celý vesmír, dovoľte mi hovoriť o troch témach, ktoré ja považujem prioritné. Je to školstvo, zdravotníctvo a mladé rodiny, a pretože sú to podľa mňa oblasti, ktoré sú zanedbávané a zároveň pre našu budúcnosť veľmi dôležité.
Začnem školstvom. Školstvo aj veda sú podľa mňa na Slovensku najkrajším príkladom toho, že tento štát neinvestuje podľa dôležitosti, ale podľa sily. Je taký slávny výrok, keď sa pýtali Stalina, teda hovorili, keď Stalinovi za vojny, že pápež s niečím nesúhlasí alebo pápež sa k niečomu kriticky vyjadril, a Stalin sa spýtal, koľko má pápež divízií. A slovenský rozpočet funguje na tomto, veľmi takom, povedal by som, hrubom materialistickom princípe. Tí ministri, ktorí sú silní, tie rezorty, ktoré si tradične treba udobrovať, tie sú finančne dobre dotované alebo minimálne lepšie ako iné, tam, kde sú silné záujmy, a tie rezorty, o ktorých aj každý povie takú úlitbovú vetu, že sú zásadné pre našu budúcnosť, ale pokiaľ nemajú tú politickú a ekonomickú silu dlhodobú, tak sú zanedbávané. Sú ignorované, sú zosekávané, a dokonca keď sa náhodou podarí niečo v nich systémovo urobiť, tak sa to veľmi rýchlo otočí k horšiemu. A takým príkladom je pre nás podľa môjho názoru školstvo a veda.
Začnem vedou, lebo tá je vždy na konci. Dovoľte mi so smutnou iróniou odcitovať takú jednu humoristickú knižku, ktorá sa venuje Rakúsku, ktorú som kedysi čítal, a v tej knižke boli na úvod rozoberaní susedia Rakúska a je tam niekoľko strán vzťahov Rakúšanov s Nemcami, potom je tam nejaká tá strana o vzťahu Rakúšanov s Čechmi, Rakúšanov s Maďarmi, dokonca aj niečo o vzťahu Rakúšanov s Talianmi a Švajčiarmi a potom je tam nasledovná veta, ktorú nikdy nezabudnem, lebo sa týka aj nás. Tá veta znie: "Rakúsko má aj dvoch ďalších susedov, Slovákov a Slovincov, ktorí si určite zaslúžia spomenúť, ale viac netreba." Bodka. A slovenské školstvo a slovenská vedca a najmä veda sú presne v pozícii Slovákov a Slovincov v tejto knihe. Treba ich vždy spomenúť, ale viac netreba. Slovenská veda s výnimkou eurofondov je dlhodobo brutálne podfinancovaná a ten stav sa dokonca v čase zhoršuje bez eurofondov. Zároveň, čo je možno ešte dôležitejšie ako financovanie, nie dôležitejšie, rovnako dôležité ako financie, je, že keď ani sa neuskutočnila žiadna zásadnejšia reforma toho, ako je celý systém organizovaný a ako je financovaný. A keď náhodu napríklad pred voľbami v rámci snahy predsa len demonštrovať záujem podpísala vláda memorandum napríklad s Akadémiou vied o stabilizácii financovania Akadémie vied, tu nebolo nič iné, len povedané, že vám už nebudeme aspoň brať najbližšie tri roky, že aspoň na to sa môžete spoľahnúť, nič vám nedáme, ale aspoň brať vám nebudeme, tak tento sľub bol pomerne rýchlo po voľbách porušený, keď vedenie Akadémie vied dostalo ten slávny list, v ktorom bolo povedané, že keďže treba uvoľniť nejaké peniaze na poľnohospodárov, tak sa ide viazať, teda má aj Slovenská akadémia vied zaviazať príslušné prostriedky. Takže hodnota memoranda, ktoré neviem, či aj vy ste, pán minister, podpisovali, predpokladám, mám pocit, že áno, trvala niekoľko, niekoľko mesiacov. (Reakcia z pléna.) Áno, skutok sa nestal, je to asi na tej istej úrovni.
Takže to je len jeden príklad, ale to, čo naozaj vadí, je, že neexistuje dneska na Slovensku vedec, dobrý vedec, ktorý by mohol povedať, že má dlhodobo stabilné a štandardné, nie nadštandardné podmienky na prácu. Naši vedci fungujú v prostredí, kde sa podmienky neustále menia, tých málo financií, čo je, sa rozdáva spôsobom, ktorý je vysoko historický a často netransparentný, ale - a to je naozaj najdôležitejšie a vrátim sa k tomu - nemôže si byť nikdy istý zajtrajškom. Fungovanie vedy je napríklad o tom, že pôsobíte, 4, 5, 7 rokov dopredu rozmýšľate o projektoch, o témach, vychovávate doktorandov, postdoktorandov, svojich nástupcov, to je strašne dlhodobý proces. Na Slovensku ani ten najlepší vedec netuší, či mu o dva mesiace nepríde rozpočtové opatrenie, že treba viac pre kravy, a preto už to štipendium pre toho doktoranda nemôže dostať. Je to taká téma, ktorá väčšinu politikov, možno aj obyvateľov nudí, je to také abstraktné, veda, laboratóriá, biele plášte, čo z toho vlastne máme, ale je to téma, ktorá je pre našu budúcnosť kľúčová, lebo neexistuje krajina, ktorá by sa dostala nad priemer Európskej únie bez toho, aby mala silný inovatívny potenciál, jednoducho kopírovaním zvonku, učením sa zvonku, to je veľmi dôležité a veľmi nám pomohlo, sa ale nevieme dostať na skutočný Západ, takže si budeme musieť vybrať, a keďže tá investícia a dôsledky trvajú dlho, tak keby sme to z rovno dneska zmenili, tak sa to začne prejavovať o 5-10 rokov. A keďže to tu nezaznieva, tak som cítil povinnosť o tom hovoriť, pretože veda je naozaj v polohe Slovincov a Slovákov v tej mnou spomínanej knihe, každý ju spomenie a potom sa ide venovať niečomu dôležitejšiemu.
Školstvo. O školstve, viem, že bude hovoriť aj moja kolegyňa Zuzka Zimenová, keď vystúpi neskôr, nechcem dlho, ale v školstve platí niečo veľmi podobné. V školstve máme dlhodobé šťastie v jednom a to je, že máme 250 rokov starý systém. 250 rokov starý systém sa len veľmi ťažko dá rozložiť, to nie je len slovenská skúsenosť, keď sa pozriete aj na krajiny, ktoré dopadli ešte oveľa horšie ako my, niektoré bývalé krajiny Sovietskeho zväzu alebo na Balkáne, tak v nich mnohé súčasti školstva fungovali ešte aj v rádovo horších rozpočtových podmienkach ešte mnoho rokov, lebo ten systém má obrovskú zotrvačnosť. Tá zotrvačnosť je, samozrejme, najmä v ľuďoch. V ľuďoch oddaných, v ľuďoch niekedy aj rezignovaných a v ľuďoch, ktorí si robia ďalej svoju prácu, aj keď sú domotivovaní. To je niečo, čo vôbec nebudem hádzať na krk ministrovi Kažimírovi ako jednej osobe, pretože to je, samozrejme, problém 27 rokov. Ale v situácii, keď pán minister je už piaty rok ministrom, a toto už je šiesty rozpočet, ak sa nemýlim (reakcia ministra), piaty, no, už ten prvý ste si prerábali, ale dobre, piaty, a bol štyri roky štátnym tajomníkom za predchádzajúcej vlády, takže hovoríme o deviatich rozpočtoch aj s týmto, už nejakú a nie malú časť tej zodpovednosti na vaše bremená alebo na vaše plecia klásť môžem a opäť, to, čo tam vidíme, je, že školstvo nemá ostré lakte. Školstvo nemá silných zástupcov . Školstvo začalo mať silných zástupcov na chvíľu pri eurofondoch, lebo tie by sa dali odcicať, a tam sa zas objavili strašne ostré lakte a strašne silní ľudia, ktorí nastavili tie správne uhly správnym smerom, najmä za pána Čaploviča pri národných projektoch za štvrť miliardy eur, z ktorých drvivá väčšina neskončila v školách a medzi učiteľmi ani žiakmi, ale niekde úplne inde. Ale mimo eurofondov školstvo mocných ľudí nezaujíma.
Pán minister sa pochválil v úvodnom prejave, že sa ide investovať do budov našich zastupiteľských úradov v zahraničí, lebo o svoj majetok sa treba starať, myslím, že bol ten citát, ktorý ste povedali. No dovolím si vám po prvé povedať, že ministerstvo zahraničných vecí sa o seba vždy vedelo postarať. Minister zahraničných vecí má najluxusnejšiu budovu zo všetkých vládnych úradov v tejto krajine a v pohode si k nej dostavuje a pristavuje ďalšie a ďalšie budovy. Ministerstvo zahraničných vecí si vždy vedelo veci vybaviť. Ministerstvo zahraničných vecí si vedelo a vie vybaviť tak zázračné veci, ako to, že 1 500-eurový plat sekčného šéfa alebo riaditeľa odboru na ministerstve sa prechodom na post v Prahe stane 10-tisíceurovým platom, pretože asi tam sú 6-krát vyššie životné náklady. Ministerstvo zahraničných vecí nie je ministerstvo, ktoré potrebuje ďalšie zdroje. (Povedané so smiechom.)
Ak chceme rozmýšľať o tom, do čoho investovať, tak si choďme pozrieť slovenské školy a nemocnice. Pretože na tie nikto nikdy nemyslí, pretože tam tí mocní ľudia nesedia a dnes už na Slovensku ani svoje deti neposielajú, a ak to takto pôjde ďalej, tak už ani svojich rodičov umierať tam nebudú posielať o chvíľu do niektorých z nich. A preto keď sa vláda chváli, že ide práve investovať do sektora, ktorý je permanentne prefinancovaný a nadfinancovaný, tak to, musím povedať, vyvoláva vo mne obrovské rozhorčenie a vyvolávalo by, aj keby sme tieto dni nevedeli, čo sa deje, keď pánovi Lajčákovi odovzdávate ďalšie a ďalšie eurá. Pretože to je veľkopanský rezort s veľkopanskými maniermi, veľkopanských manažérov a je to tak už dlho, len pán Lajčák je créme de la créme, ako to povedal pán Šebej v inej súvislosti dneska.
Ja nie som fanúšik ministra Plavčana, mám rešpektujúcejší vzťah k ministrovi Druckerovi, ale vydávať za nejaký dobrý skutok to, že prepchávame rezort ministra zahraničných vecí peniazmi a ignorujeme tie najzakladanejšie potreby nášho obyvateľstva, je nezodpovedné hospodárenie s verejnými financiami, pán minister. Nezodpovedné. (Reakcia ministra a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, poprosím vás, kľud v rokovacej sále.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Som rád, že sa ma snažíte vyhodiť z konceptu, asi to hovorí, že vám hovorím do srdca (reakcia ministra), ale keďže tento štát z eurofondov napríklad financuje rôzne obnovy škôl a namiesto toho, aby ich financoval poriadne, odovzdá štvrť miliardy eur národnými projektami Čaploviča za vášho ministrovania financiami a vy ste k tomu nepovedali ani píp a tam sa odovzdali desiatky miliónov eur na nepotrebné IT systémy (reakcia ministra), namiesto, IT systémy (reakcia ministra), namiesto toho, aby ste financovali stav tohto štátu v jeho základných investíciách, a vy ich financujete napríklad z eurofondov, takže nevyhovoríte sa z toho, pán minister. (Reakcia ministra.)
A teraz sa vrátim k podstate veci. Školstvo a zdravotníctvo. Školy, väčšinou sa hovorí len o platoch a je to aj pochopiteľné, lebo bez aspoň solídne zaplatených učiteľov nie je možné mať solídne školstvo, to platí aj o zdravotníctve a aj o ostatných oblastiach. Ale redukovať problémy nášho školstva aj finančne len na platy učiteľov je veľmi nezodpovedné. Ja som to komunikoval a konzultoval aj s kolegyňou Zimenovou a sme práve sa zhodli na tom, že školstvo by potrebovalo zásadnú rozpočtovú injekciu aj na úplne iné témy, ako sú nielen stav budov, aby sme pri nej nezostávali, učebnice, asistenti, nové, nové zmeny kurikulárne a mnohé ďalšie veci, školstvo by potrebovalo veľkú rozvojovú investíciu a osobitnú rozvojovú investíciu by potrebovali vysoké školy, ktoré sú dneska v situácii, kde tých zopár, zopár ostrovov, ja nechcem povedať excelencie, poviem, že kvality, ktoré máme v našom vysokom školstve, ja sa s tými ľuďmi rozprávam a, pán minister, tam akútne hrozí, že ani tých pár ostrovov nebudete mať o niekoľko rokov. Inštitúcia, ako je Fakulta informatiky na STÚ, Prírodovedecká fakulta UK, Fakulta sociálno-ekonomických vied UK, mohol by som takto menovať, sú v zlom stave, rozpočtovom stave. Jedna z nich má novú budovu. Ostatné ani to nie. Ale nejde len o budovy. To, čo tam dneska naozaj chýba, je základný budžet na rozvoj. Tí ľudia dneska nevedia konkurovať ani Masarykovej univerzite, ani Karlovej univerzite a ani množstvu iných menších českých univerzít. Najlepší mladí ľudia im často odchádzajú a oni si nevedia pomôcť. To má makroekonomické dlhodobé dopady, tieto odchody elít. A to je to, čo tu dneska vidíme a neustále nám to rastie. Ak sa nemýlim, máme najväčší počet študentov v zahraničí v krajinách OECD. To nie je, to je púšťanie žilou, z ktorého po čase umrie aj táto krajina, a ak s tým niečo neurobíme. To sú problémy školstva.
Ale aby som nezostal len pri školstve, poďme k sektoru, ktorý, myslím, že aj pán Kollár, tu už nie je, ale chválil rozpočet v zdravotníctve. Vy ste tiež o tom hovorili. Ste, myslím, hovorili o kvalite Hodnoty za peniaze. Na jednej strane s vami v niečom musím súhlasiť a musím súhlasiť s tým, že oproti mnohým iným rezortom u tohto ministra vidíme aj rétorické uchopenie situácie, pomenovanie mnohých problémov, ktoré tam sú, a prísľub zmeny, čo je, samozrejme, vždy ten základ, aby sa vôbec niečo stalo. Čo je aj dôvod, prečo napríklad za seba, pána ministra Druckera keď aj v konkrétnych veciach kritizujem, tak nelámem nad ním palicu alebo nejak paušálne sa ho nesnažím odsudzovať na neúspech, pretože je vo všeobecnom našom záujme, aby uspel aspoň tam, kde môže. Aj keď musím veľmi kriticky povedať, a to teraz nie na jeho adresu, že zatiaľ strana SMER - sociálna demokracia, ktorá ho tam nominovala ako nestraníka, mu podľa mojich informácií nedrží chrbát spôsobom, ktorý by si reformný minister zaslúžil. Je to otázka rozpočtovej obálky, ktorú mu zmršťujete. Nemáte tam, nedávate mu nejaký priestor, aby vedel ľuďom aj ukázať, že ušetrí, vylepší a hneď im za to aj niečo dá. Tlačíte ho do toho, aby len šetril, ale v poriadku, to je vaše právo. Čo ma viac znepokojuje, je, že nemá reálnu politickú silu na to, aby vedel zásadnejšie zmeniť manažmenty nemocníc. To sú tie, ktoré robia tie dlhy, ktoré ste tu aj vy spomínali, a nemá zatiaľ ani politickú silu na to, aby mohol úspešne čeliť iným typom veľmi vplyvných záujmov. A povedzme si to aj konkrétne, aby som nebol všeobecný.
V tej Hodnote za peniaze sa hovorí o cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Pri cenách špeciálneho zdravotníckeho materiálu ste aj vy, aj minister Drucker, teda vy, myslím ministerstvo financií, neviem, či aj vy osobne, je to dosť možné. Aj minister Drucker, aj ja, hovorí o tom, že to je dneska jedna z položiek, kde je najväčšia tzv. vata v zdravotníckych výdavkoch a kde je možné tým pádom aj najviac ušetriť, keďže je to aj zároveň veľká položka, asi 140 mil. ročne, aj zároveň je v nej veľká vata. Všeobecná zdravotná poisťovňa pod vedením ministerstva sekla tieto výdavky od 1. októbra a potom asi polovicu z toho seku hneď o mesiac vrátila. Podľa informácií, ktoré mám z rozhovorov s ľuďmi v sektore, sa to odohralo po obrovskom vnútornom tlaku. Podľa toho, koho záujmy zastupujú, hovoria o tom, že ten prvotný sek bol amatérsky a bol, musel byť zvrátený. Druhé zdroje hovoria naopak, že neodolali veľmi silnému protitlaku distribútorov, na ktorý neboli pripravení. Ja neviem to zhodnotiť, ani o tomto nechcem dneska hovoriť.
Čo chcem povedať, ale na čom sa zhodujú všetky moje zdroje v zdravotníctve, je, že táto nepodarená operácia zásadne sťažila akékoľvek ďalšie úspory v tejto zlatej bani slovenského zdravotníctva, pretože distribútori už vedia, že ak prestanú dodávať nemocniciam a pohrozia pri znižovaní cien, tak Všeobecná zdravotná poisťovňa so súhlasom ministra ustúpi. Lebo to je to, čo sa hneď teraz stalo. Tým pádom z takého prvého veľkého ohlasovaného úsporného kroku na, zjednodušene povedané, pijaviciach zostala približne v lepšom prípade polovica. Ale to je ten pozitívnejší prípad.
Nevideli sme zatiaľ žiadne silné kroky, ktoré by šetrili napríklad v oblasti liekovej politiky. Nevideli sme zatiaľ žiadne reálne kroky, ktoré by šetrili na predražených zmluvách nemocníc a ich dodávkach. Nevideli sme ani iné kroky, kde by tá úspora v zdravotníctve išla reálne odtiaľ, kde je dneska veľký tuk, v tých skutočných záujmoch jednotlivých ekonomických a finančných skupín nacicnutých na naše zdravotníctvo.
Zato to, čo vidíme, čo ide rýchlo, je napríklad to, že ministerstvo zdravotníctva už ohlásilo redukciu pohotovostí na polovicu. Ministerstvo zdravotníctva zároveň odmietlo zverejniť tento zoznam. Minister zároveň povedal, že to spravia, ale keď som si vypýtal zoznam, tak zrazu to nebolo hotové. Keďže sme na Slovensku, samozrejme, celú tu prezentáciu som veľmi rýchlo dostal nielen ja do rúk, ale musím povedať, pán minister, že to je naozaj veľmi konkrétna úspora. Ale to neni úspora na pijaviciach v zdravotníctve, to je úspora na zdraví ľudí v regiónoch.
Ak sa dostaneme do situácie, kde zhruba z 80 až 90 bodov pohotovosti pre deti a pre dospelých máme ísť na polovicu, aby sa usporili peniaze, tak to je niečo, o čom sa dá debatovať v situácii, keď budeme na pokraji krachu a zároveň budú vyčerpané všetky ostatné možnosti. Robiť to v situácii, keď ziskové marže mnohých firiem v slovenskom zdravotníctve stále pripomínajú kolumbijské drogové kartely, je podľa môjho názoru neprijateľné pre ľudí. A je to neprijateľné aj hodnotovo. Ale to je ten konkrétny krok, ktorý už beží. Už sa vypustili balóniky, už je pripravená analýza a ku koncu roku sa to potom čo najrýchlejšie má spraviť, aby nebol čas sa búriť. Takisto začalo ministerstvo ohlasovať, že začne prudko obmedzovať preplácanie a vyplácanie liekov, ktoré podľa štúdií nie sú nákladovo efektívne. Nákladovo efektívne... (Reakcie z pléna.) Nie, lebo bola vykonaná, a nie dostatočne a nie je dostatočná alebo nie dostatočná z hľadiska benchmarku, ktorý štát nastavil. A opäť to je, to znamená, aby sme boli konkrétni, že niekto by mal napríklad rakovinu, nedostane liek, ktorý by chcel a ktorý mu aj jeho lekár predpísal, lebo na základe štatistických analýz ten liek je príliš drahý. To znamená, na tom, koľko ľuďom pomôže, o koľko im predlží život, jednoducho stojí priveľa peňazí. To je metodológia, ktorá sa používa aj v iných vyspelých krajinách sveta presne v situácii, že keď už máte veľmi dobrý a efektívny zdravotnícky systém, ale už neviete dať do toho viac peňazí, tak je to spôsob, ako sa rozhodnúť, že do čoho ich dať. Je to spôsob, kde teda nerozhoduje konkrétny lekár, človek, kamarát, ale rozhodujú systémy, že teda my sme schopní platiť len po túto čiaru a za túto čiaru už nikto nejde.
Ale opäť. Na Slovensku v dnešnej situácii to znamená, že všetko na úrovni finančných a ekonomických skupín funguje ďalej ako doteraz alebo takmer ako doteraz, ale pacientom s rakovinou budeme hovoriť, že na nich sa nám mrhať peniazmi už nechce, lebo to musí stále ísť pijaviciam. To je tiež niečo, čo je neakceptovateľné. To znamená, že kroky, ktoré z ekonomického hľadiska by sme v inom prostredí, ak nie podporili, tak dalo by sa o nich diskutovať, sú v dnešnej slovenskej situácii zdravotníctva podľa môjho názoru zarážajúce a ja sa tým pádom nemôžem pripojiť chválou rozpočtu v zdravotníctve. Nie preto, že by som o tých krokoch nevedel odborne diskutovať, ale to by som nemohol ísť na Finstat a začať si pozerať jedno po druhom finančné výkazy niektorých dobre napojených firiem v slovenskom zdravotníctve. Nemohli by sme byť v situácii, kde máte napríklad súkromné kardiocentrum, ktorému štát prepláca rôzne, špeciálny zdravotnícky materiál, a ktoré na tom vyrába maržu, o akej nesníva ani Penta, ani J&T. Keď sa všetky tieto veci, ak nie vyriešia, tak minimálne významne posunú, tak potom môžeme hovoriť o tom, že či to stále nestačí, a kde ešte sa majú diať nejaké obmedzenia. Ale my na to ideme alebo vy na to idete zatiaľ opačne.
A tretia téma sú mladé rodiny. Mladé rodiny je téma, ktorá sa väčšinou spája s finančnými príspevkami. Máme dosť vysokú materskú, máme dosť vysoký rodičovský príspevok, máme dosť vysoké prídavky na deti. Ja som tu dnes navrhol zvýšiť daňový bonus na dieťa. Áno. (Reakcia ministra.) Nie. To bolo len za časť z toho. To druhé bolo nezdaniteľné minimum, pán minister. Ja vás počúvam, nebojte. Ale to je veľmi dôležité, peniaze hýbu svetom, ale z rozhovorov s mladými ľuďmi, medzi ktorých sa tak veľmi jemne ešte stále počítam, minimálne v tom, že mám dve malé deti. Viete, že samotné tieto príspevky sú len časť obrazu, ktoré rozhodujú o tom, či tu ľudia zostanú, či si tu založia rodinu, koľko budú mať detí, ako ich budú vychovávať. Rovnako dôležité veci sú dostupnosť kvalitnej školskej a zdravotnej starostlivosť. A teraz nebojte sa, nebudem otvárať znovu celú tú tému. Len poviem, že načo je vám príspevok k prídavku vo výške 20 eur na Vianoce, keď ste za svoje dieťa dali za päť rokov 10-tisíc euro na výdavkoch a školnom, aby vyštudoval vysokú školu, a potom to dieťa sedí doma a nevie sa zamestnať, lebo v tej škole dostalo diplom, ktorý má hodnotu len toho papiera, na ktorom je vytlačené. Myslíte si, že taký človek má pocit, že ten sociálny štát mu reálne pomohol? Nie. On vie, že na jednej strane má veľmi malé sumy, na druhej strane má to okrem ešte aj frustrácie a hnevu aj veľmi konkrétne výdavky. Ale poďme ďalej.
Okrem tých príspevkov sú dve veľké témy, o ktorých, jedna sa už aspoň vedie, politická diskusia aj súťaž; a druhá, o ktorej sa, bohužiaľ, nevedie. Tá, o ktorej sa vedie, sú služby pre rodiny s deťmi. Po dlhých rokoch ignorovania tejto témy môžeme sledovať v posledných rokoch, že to, aby boli k dispozícii škôlky, príp. aj jasle alebo teda neporušené služby pre rodičov malých detí od veku, kedy to potrebujú, sa postupne dostáva do jadra aj tejto diskusie, a to ja veľmi vítam.
Keď sa vrátim k tomu, čo ste, pán minister, hovorili pri dani z príjmov o tom, že načo podávam ten návrh, keď aj tak viem, že nemôže byť teraz schválený, a ja som vám aj vopred vysvetľoval, že nečakám, že bude teraz schválený, ale ak sa nám podarí vás trochu pritlačiť, myslím, nielen vás, ale koalíciu, tak sa o štvrťroka, o polroka ten návrh v nejakej inej podobe zázračne zjaví v tejto snemovni a váš predseda vlády a vy si na ňom pripíšete body, čo mi vôbec nevadí.
Ale pretože ten príklad už vidíme, ja som osobne a moji kolegovia navrhovali niekoľko rokov napríklad tzv. škôlkarskú garanciu podľa nemeckého vzoru. Škôlkarská garancia znamená, že rodič má garantované, že ak bude pre svoje dieťa potrebovať miesto v škôlke a nahlási to s včasným predstihom, tak to miesto bude mať. V Nemecku to tak funguje. Najprv to zaviedli od troch rokov, potom to zaviedli od roku a pol, a tak to, myslím, je aj dnes. Teda v Nemecku každá matka, každý otec vie, že ak má dieťa rok a pol, má ho kam dať, ak, ak to chcú. Nie je to, samozrejme, povinné. Je to dobrovoľná služba štátu a garancia.
Spolu s kolegyňou Petrík predtým ešte, ako sám som tu, myslím, predložil buď dva, alebo trikrát, priznám sa, že sa už ani nepamätám, vy ste to vždy odmietli. Pán poslanec Petrák, dnešný predseda školského výboru za SMER tu mal naposledy v máji veľmi obsiahly prejav o tom, že je to celé hlúposť. A potom bola programová konferencia SMER-u, na ktorej sa zrazu zjavilo medzi tézami SMER-u škôlkarská garancia, ale keďže by to bolo asi blbé, teda že úplne to prebrať, tak to bolo, že od dvoch rokoch. Teda to ešte trochu prekladať. To, čo sa predtým nedalo, sa zrazu dá ešte viac. A ja zas nehovorím, aby som sa sťažoval, ja som rád. Len musím poznamenať, že zatiaľ to v tom budúcoročnom rozpočte nevidím, takže mám pocit, že to dopadne ako s mnohými inými sľubmi sociálneho balíčku SMER-u, kde najmä v oblasti školstva viaceré veci, ktoré si váš predseda vlády v prítomnosti vtedy pána Draxlera, niekedy aj vás, odfajkával, nie sú dodnes dofinancované pre vysoké školy napríklad aj pre základné a stredné školy. Tak aj s tými škôlkami to asi tak dopadne, minimálne, pokiaľ vás nebudeme viac tlačiť, ale vítam, že k tomuto viedla tá súťaž. Ja som veľmi rád, že ste si to osvojili, len treba to ešte aj naplniť. A nie to napísať ako záväzok pre ďalšiu vládu, ale za tejto vlády to naplniť. Lebo to je to, čo je podstatné.
A okrem služieb je jedna téma, o ktorej sa prakticky politicky nehovorí a o ktorej by sa podľa mňa hovoriť malo, a to je téma bývania. Téma bývania sa medzi politikmi aj v tejto snemovni rieši výhradne vo vzťahu k hypotékam. To znamená vo vzťahu k vlastníckemu bývaniu, ku ktorému sa mladým alebo iným ľuďom pomáha. To je téma, na ktorej sme my dokázali nájsť spoločnú reč aj, aj presadiť opatrenia, ktoré pre ľudí, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť vlastné bývanie a zobrať hypotéku, to zásadným spôsobom uľahčuje a zlacnili. Takže v tomto smere určite vieme robiť vylepšenia, ale myslím, že jadro tej roboty je odrobené. To, čo však sa úplne ignoruje, je, že v každej krajine - aj v bohatých krajinách - existuje nie malé percento obyvateľstva,
štvrtina, tretina, možno aj viac, ktorá nikdy nedosiahne na vlastné bývanie, pretože im na to jednoducho nedovoľuje ich príjmová situácia. Preto aj v každej európskej krajine existuje nejaký koncept rozvinutého sociálneho bývania. Tie koncepcie sú veľmi rôzne. Niekde to vlastní samospráva a štát, niekde je to súkromník s dotáciami, niekde kombinovane, to tu môžme o tom dlho hovoriť. Ale nie o tom chcem hovoriť. Chcem len o tom, že je to považované za veľmi významnú súčasť sociálnej politiky, pretože ako nám hovoria nielen výskumy, ale prvý rozhovor s mladými ľuďmi, s ktorými stretnete, je dostupnosť bývania, je pri rozhodovaní o založení rodiny a rozhodovaní o počte detí jedna z prvých, buď prvá, druhá alebo najneskôr tretia vec, nad ktorou mladí ľudia rozmýšľajú. A mladí ľudia, kombináciou toho, že majú s deťmi veľké výdavky a zároveň sú na začiatku kariéry, takže zarábajú najmenej, sú tí, pre ktorých práve dostupnosť vlastníckeho bývania, pokiaľ nepatria aspoň k vyššej strednej vrstve, je, je, toho hypotekárneho, je veľmi otázna.
My máme Štátny fond rozvoja bývania, ktorý bol založený, ak sa nemýlim, alebo teda reálne reštartovaný za prvej Dzurindovej vlády a sústredili sa tam nejaké prostriedky, ale tento fond už dlhé roky je úplne mimo pozornosti politikov. Na všetkých stranách, aby som, aby som bol férový. A zároveň tento štát má akúkoľvek koncepciu sociálneho bývania, špeciálne, to mám dojem, vždy len na papieri. V realite neexistuje. To znamená, toto a teraz budem hovoriť to, čo povedal pán Kollár, trošku v inej súvislosti, že sú témy, ktoré tu vieme zmeniť dnes, keby bola vôľa. A potom sú témy, ktoré sa naozaj dneska zmeniť nedajú, a ja viem, že tu nebudeme na mieste prerábať bytovú politiku a Štátny fond rozvoja bývania, ale napriek tomu musím o tom hovoriť, lebo ak sa to nezmenení, tak o rok tu môžem mať úplne rovnaký prejav, pretože by som ho mohol mať za posledných desať rokov asi každý rok.
A preto chcem aj na vás, pán minister, apelovať, môžete povedať, že vy nie ste zodpovedný za bytovú politiku, ale ako minister financií ste tak trochu zodpovedný za všetko, za všetko, čo má významné rozpočtové implikácie, a tá bytová politika ich má, aby sme z tohto urobili oveľa väčšiu tému, či už v rámci projektu Hodnoty za peniaze, alebo aj v rámci priorít vlády. V rámci reštartu SMER-u - sociálna demokracia o tom rád hovorí aj pán minister Maďarič, aj keď uňho sa to väčšinou potom zredukuje na také tie parciálne ľúbivé veci, aké boli aj v I. a II. sociálnom balíčku typu učiteľské byty. Ja nemám nič proti učiteľským bytom, naopak, myslím si, že je to zaujímavý stabilizačný nástroj, najmä vo väčších mestách, kde by to mohlo doplniť mzdy, ktoré sú tam často nekonkurencieschopné, ale v skutočnosti pri učiteľoch si myslím, že riešia najmä v tom, dosiahnuť mzdu, pri ktorých si teda väčšina učiteľov bude môcť bývanie zabezpečiť na trhovom princípe, pretože učitelia, ktorí sú chudobnými klientmi štátu, nemôžu byť dobrí učitelia z dlhodobého hľadiska. To, čo my potrebujeme ešte pri sociálnom bývaní, sú iné vrstvy obyvateľstva, stredoškolsky vzdelané, s nižšími príjmovými, s nižším príjmom a také, ktoré naozaj sami sa o svoje bývanie nedokážu dlhodobo postarať. Takže toto je tretia priorita, ktorú by som na vás chcel apelovať a chcel by som aj otvoriť diskusiu.
Na záver mi dovoľte povedať, že oceňujem u tohto ministra financií to, že diskutuje, to už povedali viacerí, ale vzhľadom na to, že to nie je norma, úzus, dokonca to nie je ani časté pri tejto vláde, tak myslím, že to treba oceniť aj opakovane, aby nevznikol falošný dojem, že nevieme oceniť pozitívne veci. Takže oceňujem, že pán minister diskutuje, niekedy dokonca aj paralelne s mojím prejavom, ale to už je asi súčasť politiky. A oceňujem dokonca aj to, že vy máte záujem aj veci zlepšovať tam, kde je to vo vašej právomoci a, samozrejme, v súlade s vaším osobným presvedčením. Nie je to možno to, čo by sme si mali ako opozícia a koalícia pri rozpočte hovoriť, ale chcem na vás apelovať, pán minister, keď už nie tento rozpočet, ktorý naozaj nepredpokladám, že veľmi zmeníte, aj keď je zaujímavé, že pri našich návrhoch je už vždy neskoro a zmeniť ich nemožno, ale keď vy dneska cez obed dohodnete kolektívne vyjednávanie, tak na to už neskoro nie je, aby ste ten rozpočet prerobili. To je tá mágia tých vládnych verzus opozičných návrhov, ale napriek tomu, ak pri týchto témach vidíte priestor nájsť spoločnú politiku, a ja viem, že tie sladké kúsky rozpočtového jablka si vždy chcete nechať pre seba, čo je normálne pri vláde, ale napriek tomu, ak by sme o nich mohli diskutovať a možno ich aj riešiť, myslím, že by to bolo na prospech tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Ďakujem, pán kolega. Začnem odzadu. Myslím, že to kolektívne vyjednávanie je dobrý hint, možno by sme mohli skúsiť aj my tu poslanci nejaké kolektívne vyjednávanie s pánom ministrom (povedané so smiechom), možno by sa nám tiež podarilo presadiť také sumy.
Ja tak vecne k tej dlhovej brzde a investičnej výnimke. Som rád, že to tu odznelo, lebo myslím si, že tam je veľmi dôležité, aby sme boli citliví pri komunikácii, a teda myslím, že určite aj koalícia. To by určite stálo za také hlbšie vysvetlenie aj z pozície pána ministra, že ak by teda takýto krok mal smerovať, tak naozaj sa, si to, to dobre vypočuť predtým, než, než na takúto tému začneme debatovať.
Ďalej k tej, k tej bytovej politike, tam by som tiež rád povedal, že si myslím, aj tá štátna prémia, ktorá je rozpočtovaná, aj bonifikácia hypotéky, že aj pri dnešných úrokových mierach, ako sú hypotéky nastavené, tak tento nástroj začína byť neefektívny aj z toho dôvodu, že, že vidíme, že na trhu nehnuteľností v konečnom dôsledku akoby tieto peniaze aj tak skončia u developera, lebo tie, alebo teda tie ceny bytov, tlačiť to len na výšku ceny bytov, lebo ten dopyt je väčší ako ponuka, a v konečnom dôsledku ten človek síce dostane bonifikáciu, ale tú bonifikáciu použije na to, že má vyššiu cenu, a až tak si nepomohol. Takže v konečnom, myslím si, že tuto najviac na tom zarábajú práve tí majitelia bytov alebo teda developeri, ktorí tie byty stavajú v pomalom tempe, lebo ten dopyt je naozaj teraz podstatne vyšší.
Ešte, ak stíham, ja by som možno priložil takú otázku na efektívnu spoľahlivú a otvorenú samosprávu. Ja by som privítal, keby niekde, ja neviem, či počas rozpočtu sa dá k tomu dať nejaké zhodnotenie z pohľadu ministerstva, že ako to vyzerá a ako to pôjde ďalej, a čo to prinesie.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, budem reagovať na dlhovú brzdu. Ja som nie jednoznačne za uvoľnenie tejto dlhovej brzdy, ale na druhej strane, keď cestujem po regiónoch ohľadom ciest a vidím doslova zúfalých ľudí, ktorí potrebujú cesty v týchto regiónoch, aby sa mohli rozvíjať, a štát im to sľubuje už niekoľko rokov a nič sa s tým stále nerobí, nestavia sa. V takomto prípade si viem predstaviť uvoľnenie tejto dlhovej brzdy, ale len na budovanie cestnej infraštruktúry, a to za prísne stanovených podmienok, aby sa tieto peniaze použili na prospech obyvateľov a nerozkradli sa. A, samozrejme, aby sa tieto peniaze uvoľnené z tejto dlhovej brzdy stavali tieto spomínané cesty za ceny, ako sa stavajú v Európe, a nie na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. K vystúpeniu pána poslanca Beblavého, ak som dobre počul, by som možno zo začiatku trošku polemizoval ohľadom toho investovania do učebníc a iných vecí. Podľa mňa by sa v prvom rade malo investovať do ľudí. Máme veľké množstvo šikovných učiteľov, máme veľké množstvo šikovných ľudí, ktorí v školstve sú. Teba naozaj do nich investovať, treba im vytvoriť priestor na podporu, aby sa mohli rozvíjať, pretože možno viac ako rôzne koncepcie, ktoré budú prichádzať na papieri, potrebujú naozaj tie peniaze. A, samozrejme, aj viac slobody spojenej so zodpovednosťou. Už dnes je množstvo škôl, ktoré pracujú na sebe. Existujú vzdelanostné audity, ktoré si zatiaľ musia platiť zo svojho, a aj to je jedna z vecí, ktorá by sa mala spomínať pri tom, keď sa bude hovoriť o navyšovaní peňazí.
A áno, keď som vás tak pozorne počúval, chtiac-nechtiac som si spomenul na jeden americký film, neviem, či ho všetci poznáme, volá sa Dave. Je to príbeh o náhradníkovi, dvojníkovi amerického prezidenta, hrá tam Kevin Kline a je tam taká zaujímavá scéna, ako je potrebné nájsť okamžite nejaké zdroje v štátnom rozpočte. A on si tak sadne spolu so svojimi ministrami a všetci mu musia vysvetliť, či práve tieto veci sú naozaj tak potrebné, či by sa nenašla rezerva na to, čo je tam najdôležitejšie.
A tak sa mi trošku zazdalo, že kiež by som sa ja dožil toho, že naozaj naša vláda si tak zasadne a bude to prioritná téma, aby sme našli peniaze pre školstvo. Vlastne nie ja rád by som sa toho dožil, myslím si, že my všetci by sme sa mohli toho raz dožiť.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne všetkým trom kolegom. Keďže to boli konkrétne poznámky, dovolím si aj konkrétne odpovedať, nemyslím, že netreba už všeobecne. Súhlasím s pánom Hegerom, že naozaj tá bytová politika je zrelá na oveľa širší reštart a reštrukturalizáciu a..., ale chcel som upozorniť, že teda by sa nemal týkať len opäť raz pre, na stavebné prémie hypoték a tej časti, ale aj tej netrhovej, lebo tá je zanedbaná oveľa viac. Ale súhlasím s vami. Ale pri tej trhovej sme zatiaľ boli schopní nájsť určitý, nazvem to, nadpolitický tón. Otázka je, že či ho nájdeme aj pri tom, pri tom druhom, či bude oňho záujem.
K pánovi Sopkovi, dovoľte mi len povedať, že ja som aj podporoval, aj podporujem, aj som to aj v tomto prejave dokonca povedal, že dobre platení, dôstojne platení učitelia sú nevyhnutnou podmienkou kvalitného školstva, a tí učitelia, ktorí sú sociálnym prípadom, ako trieda nie sú dobrí ani pre krajinu, ani pre slovenské školstvo. Ale dovolím si zároveň rovnako otvorene povedať, že redukovanie modernizácie školstva na platy učiteľov je podľa mňa chyba vecná aj politická. A politická preto, že to verejnosti hovorí, že ako keby učitelia boli len za seba a za svoje platy, a vecná, pretože naozaj od komplexnej reformy, prípravy učiteľov, od vecí, ako sú učebnice, asistenti a mohli by sme takto menovať, ktoré sú tiež veľmi dôležité a vyžadujú veľkú injekciu, to potom odvádza pozornosť.
A na záver k Igorovi Janckulíkovi. Igor, chcem ti len povedať, dovoľ mi, aby som ťa zacitoval, si povedal, že si ochotný odblokovať dlhovú brzdu, ak tie peniaze pôjdu na stavbu ciest a rýchlostných ciest a diaľnic a ak sa nebudú rozkrádať, mrhať a budú sa stavať za ceny rovnaké ako v Európe, no musím ti len povedať, že potom si si vybral nesprávnu vládu, za ktorú hlasuješ, lebo za tej vlády, za ktorú hlasuješ sa nič z toho nikdy nestane. Takže v tom prípade ani by si nemal byť za odblokovanie dlhovej brzdy v tejto chvíli.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vyšlo to na mňa hneď, prvého hneď zrána a budem asi viac kritický, než, než vychvaľovať, aj keď by som veľmi rád radšej chválil, čo všetko ministerstvo dopravy v rozpočte naplánovalo. Ako som teda naznačil, idem sa venovať časti doprava. V našom klube sa venujem tejto oblasti a nechceme, aby sme sa navzájom opakovali a radšej hovorili k veci. Možno by stačilo.
A inak chcem povedať tiež, že je mi veľmi ľúto, že tu nie je pán minister dopravy, a na začiatok by som možno povedal, že je mi ľúto, že sa vôbec prakticky ani nezjavuje na našom výbore pre hospodárske záležitosti, vždy tam chodí štátny tajomník a niekedy mi to už pripadá tak, že je to on, kto riadi ministerstvo, bohužiaľ.
Teraz k rozpočtu dopravy. Možno by stačilo len prečítať to, čo k tomu povedal Najvyšší kontrolný úrad, a to je aj naša najväčšia výhrada k rozpočtu v časti doprava, a to je kapitola výdavkov na opravy a údržbu ciest prvej triedy. Tu ministerstvo dopravy opakovane dáva nízku sumu 40 miliónov, ktorá jednoducho nepostačuje ani na udržiavanie stavu, v akom cesty prvej triedy máme, máme ich 3 300 km a naopak, pri takto poddimenzovanom financovaní budú devastované stále viac a viac.
Ministerstvo dopravy v svojich materiáloch, z ktorých budem v dnešnej diskusii alebo v svojom prejave vychádzať, strategický plán rozvoja dopravy do roku 2030 a tiež budem vychádzať z materiálu ministerstva financií - revízia výdavkov na dopravu. Záverečná správa sama definuje, že ak nebude do ciest prvej triedy investovaných minimálne 65 miliónov ročne, tak sa tento stav nezmení a bude to stále horšie. Máme, cesty prvej triedy máme v horšom stave ako v roku 2005.
No začnem teraz sa skôr venovať od tej najdôležitejšej infraštruktúry, tepnám našej cestnej siete, diaľniciam a rýchlocestám a budem potom pokračovať ďalšou infraštruktúrou, železničnou, potom službami v doprave na tejto infraštruktúre a ďalších kapitolách. Aby som vám trošku možno ilustratívne naznačil, čo sa týka diaľnic, toto je, toto je plán našej diaľničnej siete, ktorý je, dohromady obsahuje 1 960 km, z toho v prevádzke máme, to som zobral druhú mapu (rečník ju ukazuje plénu), toto. Približne 36 percent.
V rozpočte na financovanie siete diaľnic a rýchlociest máme na rok 2017 vyhranených, vyhradených 700 mil., 710 presne mil., ktoré už dnes podľa stavu rozpracovanosti projektov, som presvedčený, že nevieme na tie projekty, ktoré sú uvedené v zmluve o čerpaní európskych fondov, vyčerpať. V tejto zmluve sú projekty ako Hubová – Ivachnová, Turany – Hubová, Prešov západ, Žilina, Brodno – Kysucké Nové Mesto, Kysucké Nové Mesto – Oščadnica. Všetko projekty, ktoré jednoznačne v žiadnom prípade v tomto roku nezačnú, a ministerstvo dopravy do dnešného dňa nevydalo žiaden dokument o tom, že by projekty výstavby diaľnic a rýchlostných ciest sa nejako menili.
Včera na jednom stretnutí ohľadom križovatky Triblavina som sa dozvedel od pána Valenta, riaditeľa Národnej diaľničnej spoločnosti, že ministerstvo dopravy práve malo včera, možno to bude aj dnes pokračovať, sedenie o tom, že teda ktoré úseky nakoniec tam pôjdu. A to je dobré, nech to, nech to rozhodnú, nech to ale je v súlade so strategickým dokumentom rozvoja dopravy, ale hlavne, čo mi na tom celom chýba, je transparentnosť. Ministerstvo dopravy je podľa mňa jedno z najutajenejších ministerstiev vo vzťahu k daňovým poplatníkom v tejto krajine. A nielen teda k daňovým poplatníkom, k motoristom zvlášť. Neexistujú žiadne informácie o tom, ktoré diaľničné úseky jednoducho v danom roku chce ministerstvo financovať, a myslím si, že napríklad aj v rozpočte v kapitole ministerstva dopravy, ak sa jedná o také veľké projekty, ako, ako sú obchvaty Prešov alebo diaľničné úseky, ktoré som tu menoval, v nákladových položkách sto, dvesto, tristo miliónov, patrilo by sa, aby boli uvedené v rozpočte, aby každý, kto tu dane platí, vedel, čo za ne dostane. To v kapitole dopravy uvedené nie je.
Ešte jednu vec, ktorú by som chcel povedať, je, že v tej sieti diaľnic, ktorú sme si tak pekne naplánovali a ktorá má v cieľovej, v cieľovom stave mať takmer 2 000 km, tak túto sieť máme, prosím pekne, podľa stránky Národnej diaľničnej spoločnosti naplánovanú tak, že všetky úseky majú byť začaté do roku 2020. To pripomínam v súvislosti s tým, čo som povedal, že tu chýba absolútne otvorená hra, otvorený vzťah s tými daňovými poplatníkmi, ktorí by mali vedieť, aká je realita. Národná diaľničná spoločnosť a ministerstvo dopravy dáva cez takéto nepresné informácie, keď to poviem veľmi kulantne, sny, dáva ľuďom sny, akú diaľničnú sieť tu mať budeme.
Vychádzajúc z údajov od naozaj odborných kruhov, máme, ak by sme chceli naozaj dobudovať sieť, ako som vám tu teraz ukázal, tak nemáme vykryté investície v sume 15 až 18 miliárd. A pod rúškom toho, že verejnosti predkladáme, že ho prevzalo ešte od ministerstva z predchádzajúcej vlády, že najdrahšia diaľnica je tá, ktorá nie je postavená. Pod týmto sloganom sa samozrejme dá rozumieť všeličo, ale najmä to, že nech je diaľnica akákoľvek drahá, je lepšia ako žiadna, a s tým jednoducho nemôžeme súhlasiť. Z toho vyplýva jedno a to fakt, že najväčšou prioritou, a to vyplýva aj z toho konania ministerstva, je, že nie je dôležité ako racionálne, ale oveľa dôležitejšie je, čo najrýchlejšie minúť eurofondy, ktoré nám Európska únia dáva, a to úplne jedno na čo. Hlavne, aby sme ich minuli. Bohužiaľ, ale vieme, aký je stav. Pred pár dňami sme sa dozvedeli z Najvyššieho kontrolného úradu, aké je čerpanie, máme rok 2016 a čerpanie je menej ako 2 percentá. Taký je stav a som presvedčený, že, bohužiaľ, budeme zase v roku 2020 naháňať zákazky, ktoré budú zase v rôznych zrýchlených konaniach, len aby sme fondy vyčerpali.
Samozrejme, ešte sa vrátim k tomu, že sa dávajú tuná sny regiónom o tom, že budete mať diaľnicu, dotiahneme ju k vám, počkajte, a samozrejme za týmito argumentami hneď potom nasledujú argumenty nie, nebudeme, netreba do ciest prvej triedy investovať, počkajte si na tú diaľnicu. A to je ten problém, kedy mne to už pripadá ako tzv. demižónová politika, kedy, kedy chce ministerstvo snáď, aby jeden primátor, starosta obce chodil na nimi a prosil, sem, prosím, spravte diaľnicu, my sme prví, my sme tí najdôležitejší. Pretože takto mi to zatiaľ pripadá. Rovnako sledoval som alebo sledujem aj na stránke ministerstva dopravy prácu splnomocnenca pre rýchlostné cesty, ktorý tam, škoda, že tu nie je, kde dáva záznamy zo svojich stretnutí z regiónov, a všetky tie stretnutia sa nesú v jednej téme, kedy k nám privediete rýchlocestu. To je jednoducho dnes alfa-omega všetkých starostov, kam len príde, či to je Gemer, dole za Kriváňom, ďalej R2, či to je Nitra alebo Bánovce, Prievidza, R2, zase západná časť, alebo je to R3 Orava. Všade, kam príde splnomocnenec pre rýchlostné cesty, musí počúvať len ponosy kedy, kedy, kedy. Kedy to k nám bude dotiahnuté. No nebude. Ak pôjdeme týmto tempom výstavby, a to nehovorím z vlastnej hlavy, to sú údaje z materiálu z ministerstva dopravy, tak hlavnú TNT sieť sever - juh, východ - západ nebudeme mať v roku 2030 a tú sieť, ktorú som vám tu ukázal, nebudeme mať ani v roku 2050. A preto si myslím, že ministerstvo dopravy by malo ľuďom na Slovensku povedať, aká je realita a neťahať ich za nos. Hlavne to povedať tým, ktorí sa pýtajú, tým starostom v tých regiónoch a naozaj úprimne povedať, okej, poďme, ideme robiť cesty prvej triedy, na to máme. Obliekajme sa do kabáta, na aký máme. Netvárme sa, že máme na takúto sieť v tomto stave. A, no, stratil som myšlienku teraz.
No, to je, čo sa týka diaľnic. K cestám prvej triedy som už niečo naznačil, zase budem vychádzať z materiálu, ktorý predložilo ministerstvo dopravy v tom dokumente strategického rozvoja do roku 2030. Slovenská správa ciest, ktorá má na starosti cesty prvej triedy a nedisponuje žiadnymi technickými prostriedkami napríklad na údržbu, musí si objednávať všetko v regionálnych správach ciest, neviem, či to možno aj neviete, definovala, aký v podstate je skrytý dlh v údržbe ciest prvej triedy a mostov na nich. Viac ako polovica cestnej siete v kategórii prvej trieda je v stave nevyhovujúci alebo havarijný a viac ako, neviem, koľko mostov, ale mám tu presne kvantifikáciu v miliónoch, ktoré je potrebné na to, aby sme odstránili nedostatky, ktoré dostali naše mosty do stavu nevyhovujúci alebo havarijný. Spolu s cestami prvej triedy a mostami na nich máme skrytý dlh 628 miliónov. Takže chcel by som počuť naozaj od pána ministra, ako toto chce riešiť a či chce čakať opäť na situáciu, ktorá sa stala v Podbieli, kedy sa musela odkloniť doprava a kedy hrozili obrovské škody. Toľko k diaľničnej sieti a sieti ciest I. triedy.
Železničná infraštruktúra. Zo železničnej infraštruktúry máme v stave zrekonštruovanom a pripravenom na prevádzku, ako potrebujeme na rýchlosť 160 km/h, len 19 % našej železničnej siete a naďalej ostáva nevyriešený problém medzi Žilinou a Košicami. Máme tam množstvo úsekov, kde vlaky musia znižovať výrazne rýchlosť. A to v stave, že zase hovoríme o tom, že ministerstvo investuje cez eurofondy do rekonštrukcií tratí obrovské sumy na to, aby sme trate pripravili na rýchlosti 160 km/hod, keď žiaden vlak Železničnej spoločnosti Slovensko takú rýchlosť, ani nedosahujeme, napríklad. Zase je to o tých prioritách, či ideme robiť, že mercedes, ale vôbec ho nepotrebujeme. Štát vynakladá na prevádzkovanie železničnej infraštruktúry v kapitole teda ministerstva dopravy v rozpočte 250 mil. ročne. V revíznej správe ministerstva financií, ktorú som vám ukazoval, sú popísané veľmi korektne a konkrétne opatrenia, ktoré by Železnice Slovenskej republiky, ktoré spravujú železničnú infraštruktúru, mali robiť, aby to, aby tie náklady a požiadavky na investície neboli také vysoké v budúcnosti.
Pre vašu predstavu sieť, železničná sieť na Slovensku má 3600 km a z analýzy, ktorú som vám v úvode ukázal, vyplýva, že na 234 km nepremáva vôbec osobná doprava, je tam len minimálna nákladná doprava a na 91 km je osobná doprava len v minimálnej miere, a teda nákladná doprava. V tejto správe je tiež odporúčanie, aby Železnice Slovenskej republiky sa začali zaoberať tým, že budú odstavovať nevyužité trate, znižovať tak náklady na prevádzku a v súvislosti s tým aj znižovať náklady na personalistiku. Železnice Slovenskej republiky v súčasnosti zamestnávajú 14-tisíc zamestnancov a v porovnaní s inými európskymi krajinami máme výrazný nadbytok pracovných síl, čo sa týka v porovnaní s vlakokilometrami na železničnej sieti, ktorú máme u nás v prevádzke. Takže nebudem hovoriť len o tom, že kam a ako by mali smerovať financie, budem hovoriť aj teda to, kde by mohlo nastať usporenie. Napríklad keď hovorím o tej zamestnanosti, tak zamestnanosť v tej, v ŽSR je v prepočte na kilometer trate oproti Českej republike dvakrát vyššia. To len pre porovnanie. Zase vychádzam z analýzy, ktorú tu máme z Inštitútu finančnej politiky z ministerstva financií.
Ďalej som si všimol jednu vec, v rozpočte dávame spoločnosti ŽSR 22,5 mil. ročne na kompenzáciu finančných dopadov vyplývajúcich zo zníženia poplatku za prístup k železničnej infraštruktúre a pozrel som si, na základe akého uznesenia to je. Bolo to z roku 2013, toto uznesenie a tento záväzok platí do konca roku 2016. Blíži sa koniec roka, tam by som možnože chcel vyjadrenie ministerstva financií, či to bude predlžované alebo nie, pretože ak áno, tak by som samozrejme chcel počuť aj dôvody, prečo by sme v tom mali pokračovať. Pretože dnes príjem Železníc Slovenskej republiky z prevádzky tejto siete narastá, predovšetkým zo zvýšenia alebo z nárastu osobnej prepravy a toto by mala byť aj priorita. A preto by som chcel vedieť, že či teda chce pokračovať v tej kompenzácii pre nákladných dopravcov alebo nie a v akej miere a aké sú presné dôvody.
Prejdem teraz na ďalšiu časť, ktorá v rozpočte je ponímaná, a to sú, prejdem teda z infraštruktúry na dopravné služby na infraštruktúre, ktoré štát financuje. Základná dopravná služba alebo dopravné služby vo verejnom záujme si štát objednáva od ZSSK Slovensko a ešte teda od spoločnosti RegioJet, to sú dvaja partneri, pričom od spoločnosti ZSSK si objednáva objem služieb v sume 210 mil. ročne a od spoločnosti RegioJet 8 mil., to je Bratislava – Komárno, všetky ostatné služby vo verejnom záujme zabezpečuje štátny monopol ZSSK. Tu ma zarazilo to, že ministerstvo dopravy sa nechalo počuť, že zastavuje súťaž, tú jednu súťaž po dlhom čase, ktorú ešte minulý rok v novembri otvorilo a vyhlásilo, no, a len na zriadenie linky medzi Bratislavou a Banskou Bystricou, kde nehovorím, že veľká suma, ale určite by došlo k nejakej úspore, napríklad aj na tejto sume, no, ale ak sa tá súťaž naozaj sa potvrdí, že to bude zrušené, tak ešte aj to málo, ktoré štát mohol ušetriť na týchto službách, mohlo byť niečo málo ušetrené. A vytýkam ministerstvu dopravy to, že nevyužíva zmluvu, ktorú má so spoločnosťou ZSSK a ktorá umožňuje medziročne znižovať objemy, ktoré tam štát má objednané, o 10 percent. A čo sa týka platnosti zmluvy, teda do konca roka 2020, tu má štát možnosť ísť dole o 35 % a nerobí tak. Z tabuliek, ktoré sme dostali, týkajúcich sa rozpočtu, je zrejmé, že ako keby ani neplánovala, pretože na ďalšie tri roky plánuje úplne rovnaké dotácie do tohto sektora.
Čo by som ďalej? No máme tu vlaky zadarmo. Tam som si zase prečítal, dostal som odpoveď na interpeláciu od ministra dopravy, že nás to stálo 14,5 mil. ročne. Ale to je len výpadok na tržbách, nebol kvantifikovaný ďalší náklad, ktorý spočíval napríklad v tom, že sa museli objednať nové vagóny, ktoré vzhľadom k veľkému dopytu musela spoločnosť ZSSK objednať, plus ďalšie súvisiace prevádzkové náklady s tým navýšením prepravených osôb. Spúšťanie stratových IC vlakov, naozaj nerozumiem tomuto kroku. Keď som pozeral analýzy, ktoré vypracoval výskumný ústav dopravy pre ministerstvo dopravy, a zo žiadnej, zo žiadnej z analýz, ktorá tam bola, a v tých analýzach naozaj boli porovnané varianty, dva vlaky denne, päť vlakov denne, toľko vagónov od, neviem, od šesť do deväť vagónov, potom rôzne varianty obsadenosti, bohužiaľ, ani jeden z týchto variantov nebol ziskový. Ja nerozumiem takémuto kroku, kedy, kedy vedome ide ministerstvo do takýchto krokov.
Ďalšiu časť dopravných služieb, ktorú si štát objednáva, ale v tomto prípade to už trošku nepriamo, ale trošku sa tomu chcem povenovať, je regionálna autobusová doprava. Áno, objednávajú si ju samosprávne kraje. Pozeral som si aj v analýze, ako sa mení obsadenosť týchto regionálnych liniek, ako sa mení výška dotácie do nich. Za posledných desať rokov obsadenosť klesla o 50 % a nárast dotácií do regionálnej dopravy je viac ako 70 percent. S týmto musí ministerstvo dopravy začať niečo robiť. A teraz nehovorím, že kvôli samosprávnym krajom, ale minimálne kvôli, kvôli sebe, ak chce začať konečne naozaj splniť sľub, ktorý má v programovom vyhlásení, že bude koordinovať všetky druhy dopravy a bude riešiť nadväznosť spojov, pretože ak nebudeme vedieť, a to sa čudujem, že už, už tu nemáme dávno návrh, vládny návrh o tom, koľko skutočností je, aby teda boli, aby ministerstvo malo údaje o tom, koľko osôb a kedy je prepravených v regionálnych autobusoch, pretože dnes to nevieme. Keď nevieme toto, nevieme potom, aká je potreba prepravy na štátnych vlakoch, ktoré sú nadväzujúce na takúto regionálnu autobusovú dopravu. A keď nevieme toto, tak potom nemôžme plánovať ani, ani, ani služby, dopravné služby na železnici vo verejnom záujme. A tak sa nám ťahá ten problém, že jednoducho sme vo vzduchoprázdne, nemôžme nič plánovať a z toho nemôžu potom zísť žiadne dobré myšlienky a riešenia. Samozrejme my v klube Sas už pripravujeme taký návrh a budem rád, samozrejme, ak by nás ministerstvo predbehlo lepším, ale my ho predložíme na hneď prvej schôdzi budúceho roka, aby samosprávne kraje dostávali detailné údaje o tom, aké sú prepravené osoby, aké sú presne tržby. Áno, vieme, majú ich na mesačnej báze, vyžiadal som si už nejaké údaje zo všetkých samosprávnych krajov, ale nemajú ich tak presne, ako by ich mali mať, aby z toho mohla ďalej sa plánovať ďalšia nadväzujúca doprava.
Prejdem ďalej, už len sa chcem venovať cestovnému ruchu. Tu som v rozpočte našiel jednu položku. Vieme o tom, že štát podporuje rozvoj oblastných organizácií cestovného ruchu cez zákon o podpore cestovného ruchu. V rozpočte pre rok 2016 tam bola suma niečo vyše 8 mil., čerpanie za rok 2016, ale aj roky predtým, bolo približne na úrovni 4 mil. eur. Čo sa stalo? Namiesto toho, aby ministerstvo začalo pracovať na tom, aby zlepšilo možnosť čerpania takýchto prostriedkov, na rok 2017 naplánovalo už len 4,5 mil. eur v tejto kapitole. Čiže namiesto toho, a to je v príkrom rozpore v podstate s tým, čo deklaruje v programovom vyhlásení vlády, že bude podporovať cestovný ruch, tak znižuje rámec možných dotácií pre oblastné organizácie cestovného ruchu. Takže tu neviem, škoda, opýtal by som sa priamo pána ministra, aby mi to vysvetlil, ministra dopravy, prečo je tomu tak a ako potom si chce predstaviť ďalší rozvoj cestovného ruchu? Či zase len nejakými dotáciami vybratými, alebo naozaj neviem.
Takže čo na záver? Vláda Slovenskej republiky a konkrétne ministerstvo dopravy naďalej pokračuje v nesystémovosti a správe, údržbe cestnej siete. Naďalej budeme mať cesty prvej triedy a mosty na nich v katastrofálnom stave a diaľnice do Košíc sa nedočkáme ani do roku 2025. A základnú sieť TNT, ktorú od nás očakáva Európska únia, nebudeme mať ani do roku 2030. Ministerstvo dopravy ide vedome do stratových IC vlakov, vlakmi zadarmo naďalej deformuje podnikateľské prostredie a zrušením aj tej jednej linky, ktorú chcelo ministerstvo liberalizovať, naďalej podporuje štátny monopol spoločnosti ZSSK. Jedna vec je, samozrejme, podpora toho monopolu, druhá vec je, a to vedia najlepšie cestujúci, aké služby prináša štátna spoločnosť a aké služby im prináša v preprave súkromný prepravca na rovnakých tratiach. Podporu cestovného ruchu len deklaruje, v skutočnosti však znižuje podporu oblastným organizáciám cestovného ruchu.
A na záver len možno výzva na pána ministra dopravy. Začnite, začnite, pán minister, chovať sa transparentne, začnite hovoriť ľuďom Slovenska pravdu, v akom stave máme cesty, v akom stave máme cestnú infraštruktúru a, prosím, nekŕmte, nekŕmte všetkých ľudí sľubmi. Začnime hovoriť pravdu, pretože len priznaním reálnej skutočnosti, v akom stave naše cesty, železnice máme, môže byť bodom, kedy konečne začneme tu niečo aj riešiť.
Ďakujem za slovo, to je všetko.

Ďakujem. Pán poslanec Ivan, odvolávali ste sa vo svojom vystúpení aj na analytický tím Hodnota za peniaze pána ministra financií. Chcem podotknúť, že dostali sme list Iniciatívy slovenských učiteľov, kde sa píše, že rodičia musia dotovať opravy tried, nábytku, školských lavíc, nákupy učebníc, pracovných zošitov, atď., a žiadajú, obracajú sa na poslancov, na vládu, aby pomohli.
Na druhej strane chcem pánovi ministrovi povedať, že ide v priemere 1,9 mld. eur na dopravu, a keby tá Hodnota za peniaze, tá kvalitná analýza akože bola naozaj dodržaná, tak by sme mohli ušetriť len na prevádzke v doprave 468 mil. eur. A to sú pekné peniaze, ktoré by, nemusíme akože nič naviac dávať, to by sa ušetrilo.
Takže ja by som chcel možno aj touto cestou vyzvať pána ministra financií, aby sa stretol s pánom ministrom dopravy a aby sa ho opýtal, že či už teda ten akčný plán na získanie týchto krásnych prostriedkov je a či naozaj tá hodnota sa dostaví, lebo je najjednoduchšie vyhodiť možno peniaze, kapacitu, hodiny, kvalitných odborníkov na nejakú analýzu, z ktorej potom nie je nič. Takže chcel by som možno sa opýtať, ale aj odporúčať, že aby sme takýmto spôsobom, bez toho, že by sme čokoľvek navyšovali, túto hodnotu za peniaze, získali, lebo 468 mil. eur, to ani si neviem predstaviť, čo by robilo školstvo, keby takéto peniaze dostalo. Áno, hovoríme o doprave, ale chcem odporúčať túto stratégiu šetrenia a dôsledného šetrenia tam, kde je to odporúčané a rozumné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Priznám sa, že téma dopravy nie je mojou prioritou, do toho času, kým nepočujem, neviem, keď sa povie R3 alebo spomenul most v Podbieli. Áno, je to regionálny problém a súvisí naozaj s tým, že ministerstvo nemá dostatok peňazí na opravu alebo na opravy infraštruktúry. Ja som bola veľmi sklamaná, keď minister práve už tuná spomínaný projekt Hodnotu za peniaze nezobral dostatočne vážne, odmietol prehodnocovať projekty, ktoré už boli rozbehnuté, a tá dôveryhodnosť práve takýmito jeho konaniami u mňa vôbec nestúpa, práveže klesá. Tiež ma zarazilo, že tak v tichosti prešla agenda regionálneho rozvoja na Úrad vlády, čo ako môže, keby som vedela, že pán minister sa bude o to hlbšie, lepšie, zodpovednejšie venovať doprave, tak som úplne spokojná, len tá tichosť, s akou prechádza táto agenda na Úrad vlády, takisto vo mne vôbec nevzbudzuje žiadne nadšenie.
No a na záver iba, že som presvedčená o tom, že len dobrými rozhodnutiami, ktoré zatiaľ som nevidela u pána ministra, je možné opravovať cesty, budovať novú infraštruktúru. Jednoducho pán minister nedostatočne hľadá zdroje, ktoré by boli využité práve aj na budovanie R3. Ako bolo mi až zle, keď som si prečítala, koľko bude stáť úsek kilometra cesty na Kysuciach. Predčí to naozaj všetko, všetku normálnosť, ktorá sa dá v tomto nejako uplatniť. Ja budem držať pánovi Janckulíkovi palce, aby sa mu podarilo vylobovať, v úvodzovkách, čo najviac na to, aby sa dostavali plán... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)