11. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Toto si nemôžem nechať ujsť.
Dámy a páni, ktorí ste v sále a ktorých zaujíma príbeh týchto ľudí, týchto ľudí, ktorí boli obeťou studenej vojny z 90. rokov, studenej vojny o smerovanie Slovenska. Ja viem, nebola tu taká vojna, ako v bývalých štátoch Juhoslávie, kde sú masové hroby. Ale to, že zločincov z 90. rokov súdi haagsky súd a haagsky tribunál, má hlboké opodstatnenie a tvorí aj pre tie štáty novú šancu pre budúcnosť. Tvorí pre celú Európsku úniu šancu, že spravodlivosť nie je možné udusiť spiknutím v jednom z členských štátov Európskej únie.
Dámy a páni, ja prednesiem pozmeňujúci návrh do deklarácie, ktorá ale ak nemá byť iba falošným placnutím veslom do vody, musí byť spojená aj s vôľou zrušiť, zrušiť Mečiarove amnestie. Preto už vopred avizujem pánovi spravodajcovi, že pri hlasovaní pokiaľ neprejde návrh, ktorý už v predošlej diskusii predložil poslanec Dostál, pozmeňujúci návrh, tak ho prosím, aby o mojom pozmeňovacom návrhu nedal, nedal hlasovať, pretože neprajem si, aby sa potom taká deklarácia, ktorá má slúžiť iba na zalepenie očí pozostalých po Remiášovi, ktorými sme svojím spôsobom my všetci, my všetci sme aj pozostalí po Michalovi Kováčovi a po tejto rane demokracie, ktorá sa pred našimi očami stala.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Na vystúpenie...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ešte nie.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Jaj, pardon. Ja som si myslel, že ste skončili. (Povedané s úsmevom.)
Nech sa páči, môžete pokračovať.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Do deklarácie navrhujem za podmienky, že prejde doplňujúci návrh návrhu deklarácie, ktorý predkladá pani Zimanová, Dubačová a Dostál, navrhujem doplniť: "Text deklarácie sa v druhom odseku doplní vetou: Ako aj trestných činov, ktoré súviseli so zavlečením Ing. Michala Kováča, mladšieho." Tým chcem do tejto deklarácie dostať aspoň takto implicitne vraždu Róberta Ramiáša, ktorá bez všetkých pochybností je práve takým trestným činom, ktorý nebol vyšetrený a jeho vinníci neboli odhalení práve pre tieto amorálne amnestie. Je nevyhnutné, aby v prípade, že chce Národná rada vyjadriť nad niečím poľutovanie, nevynechala práve prípad vraždy Róberta Remiáša, aby v tejto forme ho spomenula.
Text deklarácie ďalej, vážené poslankyne a poslanci, chcem doplniť o odsek, ktorý by znel: "Amnestie vtedajšieho predsedu vlády vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta, ktoré zabránili potrestaniu vinníkov zmareného referenda, ktoré sa malo konať 23. a 24. mája 1997." Tento návrh aj s podpismi 17 poslancov, ktorí ho spolu so mnou predkladajú, odovzdávam. Odovzdal som ho aj na sekretariáte a ako som už zdôraznil, spájam ho s tým, že prosím, aby ho pán spravodajca predložil iba v tom prípade, že prejde doplňujúci návrh spomínaných dvoch poslankýň a poslanca, v ktorom sa dopĺňa znenie, že Národná rada by touto deklaráciou potom vyjadrila vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii.
Ešte raz, dámy a páni, toto je vizuálna pomôcka asi 10 x 12,5 cm (rečník prezentuje plénu obrázok) a predsa predstavuje príbeh vyše dvadsiatich rokov, pred ktorými vyhasol život 26-ročného človeka, ktorý uhorel v ťažkých bolestiach, žiaľ, zaživa v osobnom aute ako obeť atentátu temných síl, ktoré sa snažili v 90. rokov zabrániť vyšetreniu únosu Michala Kováča mladšieho.
Tento skromný a na tejto fotografii už starší muž (rečník prezentuje plénu fotografiu) je náš prvý prezident, ktorý čakal dvadsať rokov na vyjadrenie tejto snemovne. Nielenže amnestie sú amorálne, podlé, špinavé, ktoré deklaruje deklarácia. Čakal na spravodlivosť, nie na placebo, ale na otvorenie dverí pre spravodlivosť. Veľakrát som s ním o tom hovoril a on, teraz pred pár minútami som hovoril s Annou Remiášovou, matkou zavraždeného mladého muža. Obaja mali naozaj na mysli to isté. Minulosť nikto nevráti a najmä Anne Remiášovej nikto nevráti jej milovaného syna, ale aj ona hovorí: "Ja toto robím a čakám na nastolenie právneho štátu. To je všetko, čo od Národnej rady žiadam. Nechcem žiadne odškodné, ale ani falošné slová." Falošné ospravedlnenie, ktoré by nebolo sprevádzané právnym aktom, aby sa otvorili v Národnej rade dvere vyšetrovaniu a potrestaniu vinníkov únosu a vraždy.
Vedený dobrou vôľou predložil som teda, vážené dámy a páni z koalície, návrh doplňujúceho uznesenia, ktoré myslím, že vhodným spôsobom vylepšuje návrh deklarácie, ak ju myslíte vskutku ako cestu a súčasť zrušenia amnestií. Lebo vskutku by bolo na mieste a urobili sme to aj pri minulom predkladaní zrušenia amnestií, že samotné to administratívne zrušenie je sprevádzané aj vyjadrením nejakého hodnotového postoja a tým by bolo práve toto vyjadrenie poľutovania nad tým, že Slovenská republika ako mladý štát a jej inštitúcie sa nechali vtiahnuť do organizovaného zločinu. Preto jedno bez druhého je celkom iné a najmä deklarácia bez samotnej podstaty, bez nápravy veci, čiže bez zrušenia amnestií je celkom zbytočná.
Preto ani môj pozmeňovací návrh, prosím, aby nebol hlasovaný v prípade, ak by mala byť prijatá zbytočná a vlastne klamajúca deklarácia na zavedenie tých pozostalých a na zavedenie nás všetkých, ktorými sme priamo či nepriamo žili s týmto príbehom.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Myslím si, že je vysoko vhodné v tomto type rozpravy takpovediac personalizovať niektoré momenty kauzy, ktorej čelíme. Oba, obe vizuálne pomôcky, oba dva príklady, obidve zainteresované osoby jednoducho k tejto rozprave patria. Áno, aj z hľadiska pamiatky pána prezidenta Kováča by sa mali poslanci a poslankyne tohto pléna zamyslieť, akým spôsobom sa k vyrovnaniu a k spriechodneniu spravodlivosti, resp. vyrovnaniu cez nespravodlivosti, ktorú Mečiarove amnestie spôsobili, je možno aj prejavom úcty voči zosnulému pánovi prezidentovi a rovnako to vnímam aj voči matke, ktorá dve dekády čaká, akým spôsobom sa volení zástupcovia, resp. toto plénum postaví k výzve a k vyrovnaniu sa s minulosťou. Preto vítam, že možno jeden z posledných rečníkov, ktorý mohol použiť vizuálne pomôcky, boli použité vhodne a takpovediac spersonalizovaný moment vyrovnania sa s minulosťou je presne to, čo ste mali, pán poslanec, dúfam, na mysli.

Ja by som mal len jednu otázku na pána Budaja, že či sa potom aj jeho týka to zníženie dôchodku o 50 % pre bývalých ŠTB? Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dlho som rozmýšľal, že či vlastne vystúpim aj v tejto rozprave k otázke, ku ktorej som vlastne v apríli už toho povedal pomerne hodne. Nakoniec som sa ale rozhodol, že predsa len tak urobím, pretože mám taký pocit, že veľa vecí sa nám tu zlieva a často dochádza k mixovaniu istých pojmov a bojím sa, že následkom toho môže dôjsť aj k zmixovaniu určitých skutočností a faktov. Dovoľte mi preto začať možno troška všeobecne a iba upozorniť, ja viem, že možno hádžem hrach na stenu, že vám je to všetkým jasné, ale napriek tomu si to dovolím, upozorniť na rozdiel medzi amnestiou a milosťou.
Prečo tak robím? Robím tak z toho dôvodu, že my dnes prerokúvame vlastne návrh na zrušenie amnestie ústavným zákonom. Ale zároveň už z úst viacerých rečníkov odznel aj návrh, aby sa zrušili aj amnestie, ktoré vydal prezident Kováč. Nuž tu ale tu musím povedať, že tu je ten základný rozdiel, na ktorý treba upozorniť, pretože prezident Kováč nevydal, nevydal amnestiu. Prezident Kováč udelil milosť.
Aký je teda rozdiel medzi amnestiou a milosťou? Amnestia sa, samozrejme, dotýka veľkého, väčšieho počtu osôb, milosť je vždy individualizovaná. Amnestia sa zverejňuje v Zbierke zákonov preto, aby sa teda stala všeobecne známou. Milosť sa takýmto spôsobom neoznamuje, čiže v prípade udelenia milosti nie je ani potrebné, aby sa milosť, ktorá sa udeľuje individuálne, aby sa zverejňovala takýmto spôsobom.
Prečo tak začínam? Začínam tak aj preto, lebo chcem sa venovať viac v tomto svojom vystúpení ani nie tak tomu materiálnemu, tej podstate, prečo som presvedčený o tom, že je možné a že je dokonca potrebné zrušiť tie amnestie. Ak si spomínate, ja som pri tom svojom minulom vystúpení hlavne kládol dôraz na ten, na tú materiálnu podstatu právneho štátu, kde som si pomohol, samozrejme, tiež citáciami z prác mojich, vlastne nemôžem povedať, že učiteľov, lebo som ich nezažil, ale veľkých právnikov európskeho formátu, ktorí vlastne postavili základy materiálneho právneho štátu v Európe na myšlienke, ktorá hovorí o tom, samozrejme, že z bezprávia nemôže vznikať právo, ale aj na tom, samozrejme, že hlasnou a základnou podstatou práva je dosahovanie spravodlivosti a že keď sa právo vymkne spravodlivosti a prekročí to tie únosné miery, tak je legálne a legitímne, aby sa takéto právo nerešpektovalo, aby sa s tým niečo robilo. K tomu nechcem teraz toľko hovoriť, ale ten úvod spomínam aj kvôli tomu, že predsa len stále sa vlastne bortíme s týmto problémom, pretože na jednej strane sa ozývajú hlasy o nemennosti týchto amnestií, na druhej strane sme viacerí právnici presvedčení o tom, že sa to dá urobiť, ba dokonca, že je to povinnosťou Národnej rady takto konať.
Dovoľte mi ešte tiež spomenúť v tejto súvislosti jeden aforizmus. My keď na ústavnom práve zaúčame študentov vlastne do tých úplných základov aj foriem vlády, parlamentarizmu, tak ale minimálne ja to tak robím a je to aj vo viacerých učebniciach, používame ako samozrejme veľmi zjednodušujúci príklad aforizmus, ktorý sa traduje od vzniku britskej parlamentnej monarchie a ten aforizmus, berte ma, prosím, s rezervou, hovorí o tom, že britský parlament môže urobiť všetko, iba čo nedokáže, je zmeniť muža na ženu a ženu na muža. Je to, samozrejme, skreslené a je to hlboká pravda, pretože parlament od svojho vzniku nielen vo Veľkej Británii, ale ja v iných krajinách, bol vlastne tým jediným nositeľom suverenity a on skutočne mal takmer neobmedzené právomoci. Aj keď dnes sa, samozrejme, tie právomoci parlamentu limitujú, limitujú sa ľudskými právami, limitujú sa, samozrejme, medzinárodnými dohovormi, limitujú sa viacerými ďalšími faktormi. A tu práve nenachádzam ani ja napríklad, keď sa pozrieme na tie limitujúce faktory, na nejaký faktor, ktorý by bránil Národnej rade zrušiť tieto amnestie, ktoré podľa môjho hlbokého presvedčenia dokonca ani neboli amnestiami v pravom slova zmysle, ale boli zneužitím právomocí. Ja už som aj minule poukázal na to a musím to zopakovať, že vlastne úplne absurdne po prvýkrát v histórii nielen či Slovenskej republiky, ale aj celej bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky ba dokonca aj prvej Československej republiky sme sa nikdy nestretli s takým príkladom, aby niekto vydal amnestiu na neobmedzený počet činov a pre neobmedzený počet páchateľov. To je niečo absolútne, absolútne nezlučiteľné s právnou podstatou a so zmyslom tak amnestie, ako, samozrejme, aj milosti.
Samozrejme, mohol by som nadviazať aj na to, čo tu už viacerí predrečníci spomínali, na ten argument, ktorý hovorí o tom, že nie, nie je to možné, však tu bude nejaká retroaktivita. A tu zasa musím konštatovať to, čo som už vo faktickej poznámke sa snažil vysvetliť, čo je retroaktivita. Retroaktivita alebo zákaz retroaktivity je predsa len niečo, čo sa dáva občanom ako istota, že keď sa v určitý čas istým spôsobom správali a to ich správanie nebolo v rozpore so zákonom, že toto ich správanie neskôr nebude označené za odporujúce zákonu. A tu opäť musím zopakovať tú skutočnosť, že tie činy, ktoré boli amnestované, boli v roku ´97, aj v predchádzajúcich rokoch a sú aj dnes trestnými činmi. Čiže tá, čiže trestný čin vraždy, trestný čin zavlečenia poznal Trestný zákon v tom čase a pozná ho aj dnes. Samozrejme, pozná aj ďalšie trestné činy, ako je obmedzovanie osobnej slobody, odpočúvanie v rozpore so zákonom a množstvo ďalších trestných vecí, ktorých sa dopustili dodnes neodhalení a nepotrestaní páchatelia.
Čiže keď znenie tej amnestie hovorilo, že zastupujúci prezident nariadil, aby sa nezačínalo trestné stíhanie a ak sa začalo, aby sa v ňom nepokračovalo, za všetky činy, ktoré boli spojené so zavlečením Michala Kováča mladšieho, tak samozrejme od toho dňa došlo iba k zákazu konania, ale nedošlo k tomu, že by sa tie činy stali činmi, ktoré nie sú trestnými činmi. Nedošlo teda k tomu, že by akákoľvek osoba získala oprávnenie na to, aby skutok, ktorého sa dopustila, nebol trestným činom. Takže ak by sme dnes alebo zajtra zrušili tie amnestie, my nezasiahneme, nezasiahneme do žiadnych práv osôb, ktorých sa tie amnestie dotýkali, pretože tie osoby si musia byť a sú si vedomé, že v čase, keď tak konali, konali v rozpore s právnym poriadkom.
Samozrejme boli hlasy aj, ktoré hovorili o právnej istote, ale tu opäť môžem iba zopakovať to, čo už viacerí z vás konštatovali, že ak hovoríme o právnej istote, my musíme myslieť na právnu istotu nielen páchateľov, ale hlavne na právnu istotu obetí. Aký by sme boli parlament a akí sme právnici, keby sme sa zastávali nekritickým spôsobom iba páchateľov trestných činov, ale nie ich obete. Myslím si, že našou povinnosťou je práve stáť na druhej strane barikády.
A teraz sa ešte vrátim k tomu, k čomu som sa nedostal minule a čo pokladám práve v súvislosti s odznetou diskusiou za pomerne potrebné. Ja som si robil v súvislosti s prípravou na toto rokovanie pomerne podrobnú rešerš ohľadne toho, čo predchádzalo milosti, ktorú udelil prezident Kováč svojmu synovi.
Dovoľte mi, pretože sa bude jednať o viaceré fakty, aby som teda si pomohol aj na tomto mieste so svojimi poznámkami a aby som možno vám, ktorí si to nepamätáte alebo ste to ešte vtedy nesledovali, iba pripomenul niektoré skutočnosti. Samozrejme budem sa pokúšať držať sa iba faktov, ktoré sa mi podarilo získať z verejne dostupných zdrojov a nebudem sa venovať ani tak tej politike, ktorá stála za tým, pretože keby som tak chcel urobiť, asi by som musel začať s tým, ako sa vyvíjal vzťah medzi vtedajším predsedom vlády a prezidentom. Ak iba veľmi stručne konštatujem, že ten vzťah vlastne od roku ´93 nebol dobrý, tak asi použijem iba mierne slová.
Vráťme sa ale k tomu, čo predchádzalo tejto milosti, ktorou podľa názoru niektorých z vás prezident Kováč konal rovnako v rozpore s etikou, s právom, ako konal zastupujúci prezident Vladimír Mečiar, keď vydal tie dnes diskutované dve amnestie.
Táto milosť sa spája s kauzou, ktorá bola známa alebo je známa ako kauza Technopol. Treba povedať, že tá kauza vlastne prepukla alebo začala v máji roku 1992, keď firma Technopol vyplatila holandskej firme Intercommerce sumu 2,3 milióna dolárov za dodávku textilu, ktorá nebola nikdy doručená. Kauza Intercommerce sa v roku 1992 vyšetrovala na útvare organizovanej kriminality, nebudem zaťažovať s menami hlavných vyšetrovateľov a ďalej, ale treba povedať, že ten podnet nakoniec sa založil a neskôr bol spisový materiál skartovaný, pretože sa nepreukázali, nepreukázalo naplnenie skutkovej podstaty trestného činu. Michal Kováč mladší bol v tom čase spolumajiteľom firmy nie Intercommerce, ale firmy Sicko alebo Sicco, neviem, ako sa to má správne čítať. On ani ďalší spolumajitelia nikdy pritom neboli pracovníci firmy Technopol a ich firma nikdy ani neobchodovala s holandskou firmou Intercommerce.
To je dosť dôležité povedať, pretože o dva roky neskôr paradoxne sa stala taká vec, že jeden človek, ktorý bol v Nemecku odsúdený od roku ´92 za nelegálne ozbrojovanie a za iné trestné činnosti, zrazu v roku ´94 si spomenul a začal vypovedať tvrdiac, že vlastne Kováč mladší sa spolupodieľal na tej trestnej činnosti, ktorá sa udiala voči firme Technopol. Samozrejme, môžeme si stavať otázku, prečo sa tá vec objavila v ´94 roku a nie hneď v ´92, keď dotyčná osoba, meno nechcem menovať, bola, bola odsúdená nemeckým spolkovým súdom. Samozrejme možno pre zaujímavosť iba treba povedať, že tá osoba bola vlastne emigrant zo Slovenska, ktorý pôsobil od roku ´81 v Spolkovej republike Nemecko, že voči tej osobe a niektorým ďalším, ktorí obvinili Kováča mladšieho z tejto trestnej činnosti, že voči tejto osobe bol vedený zväzok Štátnej bezpečnosti, aj že tieto osoby mali svoje vlastne označenia tajné, to neni asi v tomto momente relevantné. Čo je iba relevantné teraz, je skutočnosť tá, že vlastne celé stíhanie Kováča mladšieho sa začalo na základe obvinenia osoby, ktorá sa nachádzala vo výkone trestu odňatia slobody v Nemecku, a to dva roky po jej odsúdení.
Neskôr na základe práve tejto výpovede tejto osoby bol vydaný medzinárodný zatykač, ktorý ale však, treba povedať, obsahoval v Nemecku medzinárodný zatykač, ktorý samozrejme platil aj na Slovensku, podľa ktorého tá chyba, ktorú obsahoval ten zatykač, bola skutočnosť, že podľa tohto zatykača Michal Kováč mladší ako bývalý pracovník Technopolu nadväzoval v Technopole potrebné kontakty.
Ako som už spomínal, Kováč mladší nikdy nepracoval v Technopole, čiže už tento údaj bol nesprávny a zavádzajúci. Aj na základe tohto medzinárodného zatykača sa začalo voči Kováčovi mladšiemu veľmi podivné trestné konanie aj na Slovensku, a čo je dôležité, treba povedať, že Kováč mladší tým, že začalo trestné stíhanie na Slovensku, bol mu odobratý pas, nemal možnosť, nemal možnosť vycestovať do Spolkovej republiky Nemecko a svedčiť. Ten medzinárodný zatykač bol vydaný iba na základe svedeckej výpovede bez toho, aby Kováč mladší mohol vypovedať k veci. Samozrejme Kováč mladší sa snažil, aby dostal možnosť vypovedať, ale keďže nemal pas, bol problém. Mohol by som citovať, možno ste sa s tým stretli, môj kolega priateľ Ján Havlát bol právnym zástupcom, advokát Ján Havlát bol zástupcom Kováča mladšieho a ten 29. augusta minulého roku 2015 nechal sa zbaviť mlčanlivosti a pomerne obšírnym spôsobom popísal, čo on zažil ako jeho advokát, teda Kováča mladšieho a ako to vlastne bolo s tým jeho obvinením a s tým jeho vyšetrovaním.
Ak si dovolím, alebo dovolím si citovať iba slová Jána Havláta, ktorý k tomu, ako sa snažili vypovedať, povedal asi nasledovné: "Naša práca trvala tri až štyri mesiace a podarilo sa nám dohodnúť, že nemecký prokurátor príde na Slovensko a vypočuje môjho klienta na nemeckom zastupiteľstve. Malo sa to uskutočniť koncom augusta, lenže práve vtedy som mal byť na dovolenke a myslel som si, že sa nič nestane, keď sa výsluch posunie na začiatok septembra." A čuduj sa svete, čo sa nestalo, 31. augusta, pár dní pred tým, ako malo dôjsť k výpovedi Kováča mladšieho pred nemeckým prokurátorom, pretože Kováč nemohol vycestovať, prokurátor mohol prísť za ním, došlo k tomu, že neznámi páchatelia vlastne zavliekli Kováča mladšieho do Rakúska. Zrejme môžme iba špekulovať, ale zrejme, zrejme ten úmysel bol aj v tom, aby sa vlastne, aby došlo k tomu, že by Rakúsko potom poslalo Kováča mladšieho do Nemecka na vlastne súdne konanie. Došlo ale naopak k rozhodnutiu z 20. februára 1996, v ktorom Vyšší krajinský súd vo Viedni rozhodol, že Mikuláš (pozn. red.: správne má byť Michal) Kováč nebude vydaný mníchovskej prokuratúre a môže sa vrátiť na Slovensko.
Kováč mladší sa teda vrátil domov, ale stále bol v situácii, že vlastne bolo voči nemu vedené trestné konanie a teda hľadal sa spôsob, akým by mohol vypovedať a akým by sa mohol vyviniť. Keďže cesta, alebo neexistovala právna cesta v tom čase, pretože ďalšie stretnutie s tým prokurátorom zrejme nebolo možné, došlo k tomu, že Michal Kováč 12. decembra 1997 udelil milosť svojmu synovi s tým, že trestné stíhanie bolo zastavené, bol mu vrátený pas a on mohol vycestovať. Som presvedčený a vyplýva to aj z výpovede doktora Havláta, že tá milosť synovi, jej dôvodom bol jedine ten, alebo hlavným dôvodom bolo jedine to, aby Kováč mohol ísť vypovedať. Zase si dovolím citovať doktora Havláta: "Aby sa prípad vyriešil, Michal chcel ísť vypovedať do Nemecka. Na Slovensku ho však účelovo obvinili a zobrali mu pas, bez pasu sa tam nemal ako dostať. Raz sme to skúšali cez Rakúsko, ale vrátili nás. Nakoniec do toho zasiahol prezident, ktorý vydal amnestiu, tá má byť milosť, ktorá bola síce veľmi kritizovaná, ale jej zmyslom bolo, aby mu vrátili pas a aj sa tak stalo."
Ako viete - veľmi to skrátim - následne došlo k tomu, že Michal Kováč ml. so svojím advokátom vycestoval, zadržali ho na základe medzinárodného zatykača, ktorý bol ešte stále platný na hraniciach v Plzni a z Plzne potom rovno ho eskortovali a samozrejme išiel aj dobrovoľne do Nemecka, kde vypovedal. Aby som to skrátil, iba poviem to posledné, 26. februára roku 2000 bola táto kauza Technopol pre Michala Kováča definitívne ukončená. Štvrtá trestná komora Krajinského súdu Mníchov pod vedením predsedajúceho sudcu Hansa Schmidta svojím rozhodnutím z 23. februára roku 2000 s konečnou platnosťou zastavila šesť rokov trvajúce konanie voči Michalovi Kováčovi mladšiemu.
Čiže celá táto kauza, veľmi komplikovaná, dlhá kauza, je pre mňa osobne iba kauzou, ktorá hovorí o politickom zápase dvoch silných mužov. Žiaľ, ale do tohto zápasu sa zaplietla aj trestná činnosť a následne tá trestná činnosť vlastne bola amnestovaná tým veľmi podivným spôsobom. Musím teda povedať, že skutočne ja som naďalej presvedčený o tom, že je možné, aby parlament túto amnestiu, tieto dve amnestie zrušil a aby tak otvoril cestu, nehovorím o potrestaní, nie k potrestaniu, ale k tomu, cestu k preukázaniu sa toho, kto a ako konal, aby občania Slovenskej republiky vedeli, že tento štát sa dokáže postaviť čelom aj k štátnej moci, pokiaľ tá štátna moc, ak to bola štátna moc, ja to netvrdím, ale ak to bola a porušila právny poriadok.
Ešte si dovolím na záver povedať jednu vec. Michal Kováč počas svojho života, pretože tá otázka sa už predtým otvárala, otázka, ktorá znela, ak máme zrušiť amnestie, zrušme aj milosť, ktorú udelil prezident Kováč. Bol to práve prezident Kováč, ktorý opakovane povedal, bolo to v roku 2011, napríklad ja som, mne sa podarilo nájsť dva rozhovory s ním, jeden rozhovor z 29. júna 2011, ktorý urobila s ním SITA, druhý rozhovor, ktorý s ním urobili Hospodárske noviny v tom istom roku, opakovane povedal na otázku redaktora: "Slovenská národná strana Jána Slotu vyhlásila, že podporí zrušenie Mečiarových amnestií, ak sa zrušia aj vaše milosti v kauze Technopol, v ktorej dostal milosť aj váš syn. Súhlasíte s tým?" Michal Kováč odpovedal: "Nemám nič proti tomu, súhlasím."
Ja myslím, že to je jeden z najlepších príkladov, ako sa dá dokumentovať to, že Michal Kováč nekonal s úmyslom zvýhodniť alebo poškodiť niekoho, konal iba s úmyslom dosiahnuť spravodlivosť pre svojho syna, ktorý bol podľa všetkých informácií, ktoré sa mne podarilo získať, neprávom obvinený, pretože som to vnímal, alebo vnímam to ako súčasť politického zápasu.
Nech už je akokoľvek, chcel som toto povedať, aby aj tí z vás, ktorí si nepamätajú tú históriu, si mohli trošku osviežiť pamäť a vrátiť sa k tomu, čo sa dialo na Slovensku v rokoch 1994 až 1998. Samozrejme, ak by niekto trval na spojení a ak by to bolo navrhnuté, zrušenie obidvoch týchto aktov, ja s tým nebudem mať problém, aj keď v prípade tej milosti nevidím veľký zmysel, pretože v prípade milosti už došlo k právoplatnému rozhodnutiu súdneho, nezávislého súdneho orgánu, ktorý rozhodol tak, že vlastne neodsúdil, alebo teda nesúhlasil so žalobou voči Kováčovi mladšiemu.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som rád podporil všetko to, čo povedal môj kolega Peter Kresák a napriek tomu teda, že on je právnik a ja nie, trúfam si pridať ešte niekoľko drobností. Peter Kresák spomínal, že proste ústavná väčšina môže či nemôže všetko. No tak existujú dôvody, prečo si myslím, že ústavná väčšina nemôže všetko, ale toto môže. Ústavná väčšina sa napríklad nemôže dotknúť podľa toho, čo som čítal od nášho veľmi múdreho kolegu Petra, pardon Paľa Holendera, bývalého šéfa Českého ústavného súdu, ústavná väčšina sa nemôže dotknúť čohosi, čo sa volá materiálne jadro ústavy, to sú ľudské práva a podobne. Ale amnestie udelené jednorazovo zastupujúcim prezidentom rozhodne nepatria k tomu, čo by sme nazvali materiálne jadro ústavy a teda sa domnievam, že ústavná väčšina v tomto prípade pokojne môže hlasovať a konať tak, ako si zoberie do hlavy a ja v tomto slova zmysle budem hlasovať za zrušenie tých amnestií.
Ešte by som chcel dodať niečo k tomu, že neexistuje precedens, že by niekto vydal amnestiu na neobmedzený počet činov a páchateľov. Chcem dodať, že zároveň neexistuje precedens, že by niekto udelil v podstate amnestiu sám sebe. To je prípad Mečiarových amnestií, ja to tak vnímam a preto budem hlasovať za ich zrušenie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len veľmi krátko. Chcem poďakovať pánovi poslancovi za veľmi jasné vysvetlenie rozdielu medzi amnestiou a milosťou, lebo to tu bolo treba povedať a takisto aj za celú tú analýzu tých milostí pána prezidenta Kováča. Myslím, že to vnieslo veľmi dobrý rozmer do tejto diskusie. Takže ešte raz veľká vďaka.

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánovi poslancovi Kresákovi za pripomenutie tých udalostí, ktoré sa diali v rokoch 1994 až 1998. Ja som ich vtedy veľmi intenzívne zažíval a bola tu taká veľká dezilúzia o tom, ako funguje spravodlivosť na Slovensku. A som veľmi vďačný, že to tu znova zaznelo, také silné slová ako neobmedzený počet trestných činov a neobmedzených osôb, teda počet osôb, ktorí dostali tieto amnestie, teda osôb páchateľov. Zároveň amnestia samému sebe, to sú veľmi silné slová. Ja ako občan, ktorý nemá právne vzdelanie, som mal len taký nejaký pocit spravodlivosti. To, čo tu pán poslanec Kresák teraz hovoril, mi hovorilo z duše, alebo bolo to zároveň tými právnickými formuláciami povedané a vysvetlené. A je strašné počúvať také tri slová, že trestná činnosť amnestovaná. Veľmi ma mrzí, že tam na tej pravej strane ľudia, ktorí o tom môžu rozhodnúť, aby sa to konečne tá spravodlivosť na Slovensku nastolila, tu ani nie sú a nepočúvajú. Neviem, či nesmú alebo nechcú, obidvoje je veľká škoda. Ďakujem.

Toto vystúpenie patrilo k tým, ktoré môžeme nazvať ako ľadoborec, ktorý búra mýty, lebo tie mýty počas tej rozpravy sa tu objavili dva. Prvá, a možno ešte aj v predchádzajúcej časti, ktorá predchádzala tejto rozprave, prvá hovorila o tzv. právnom suteréne, ktorý definoval to, že ten, kto chce zrušiť Mečiarove amnestie, chce spáchať nejaký právny suterén. Tu pán kolega, pán poslanec Kresák hovorí, že nie, nie je tomu tak. Toto plénum ako zvrchovaný ústavodarný a zákonodarný orgán môže v tejto veci zbúrať mýtus a hovoriť nie o právnom suteréne, ale o jednom z najdôležitejších vecí, ktorú nesieme z deväťdesiatych rokov, a to je spriechodneniu spravodlivosti ústavným, rozhodnutím ústavnou väčšinou tohto pléna, prvý mýtus.
A druhý mýtus, rozdelenie časti Mečiarových amnestií a Kováčovej milosti. A podľa mňa zaznel dostatočne jasne nielen ten terminologický rozdiel medzi amnestiou a milosťou, ale aj to, že pán prezident Kováč, on ako osoba nemal vôbec žiadny problém s tým, aby toto plénum sa hlasovaním vysporiadalo s jeho udelením milosti, to ad jedna a po druhé, hovorí presne o tom, že nie slovenský súd, ale nemecký súd predsa rozhodol, že pán Kováč ml. de facto nemal byť už za čo ďalej trestne stíhaný, lebo bolo toto konanie niekedy, ak si to pamätám, okolo roku 2000 zastavené. Čiže oba mýty, ktoré tu predkladajú poslanci, či už z ľudovej strany alebo zo SMER-u, sú len mýty. Fakty hovoria... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán Kresák veľmi vám chcem, predpokladám, že všetci to hovorili, ale veľmi ďakujem za tú retrospektívu celého prípadu, ktorý súvisel s Michalom Kováčom mladším. Pre mňa to bolo vlastne prvýkrát, čo som ten príbeh počula úplne celistvo a ešte aj odborne povedaný, verím, že správne. Ja keď som sa zamýšľala nad tým, lebo tie dotazy, prečo teda sa zameriavame len na Mečiarove amnestie a prečo nie aj na Kováčovu milosť, aby som teda terminologicky bola správne, tak z môjho pohľadu pre mňa je dôležité, však áno, všetko treba preskúmať, ale tunak išlo pri, pri Mečiarových amnestiách išlo o zločin, o vraždu, o vraždu, o násilné zavlečenie, kdežto predsa len u toho Kováča išlo o obchodné možno machinácie, lebo tak to bolo prezentované, alebo takto som to vnímala ja, a to je pre mňa diametrálny rozdiel. Som veľmi rada, že aj to vyjadrenie pána prezidenta Kováča, kedy pripustil, že jemu je úplne jedno, že či bude, alebo teda chce, že nemá problém s tým, aby sa prešetrovala aj jeho milosť, tak toto mi dalo novú nádej, že verím tomu, že raz sa naozaj stane to, že aj Mečiarove amnestie budú zrušené. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za všetky faktické. Iba na jednu budem reagovať, a to je vlastne tá vec, s ktorou začal kolega Fero Šebej a začnem troška úsmevne, že asi by som bol skutočne veľmi zlý právnik, ako to tvrdí pani podpredsedníčka parlamentu, keby som to myslel úplne vážne. Bola to nadsádzka, samozrejme, že parlament môže všetko. Samozrejme mal Fero pravdu, ja som to aj tak myslel, ten materiál, ani štát, s tým sa nedá hýbať v demokratickom svete a tam sú tie limity parlamentu, parlamentu výrazne obmedzené. Ale ako Fero správne tiež povedal, toto nie je ten prípad, takže môžeme konať. Ďakujem.