11. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, prezidentov syn Michal Kováč mladší bol na pokyn premiéra Mečiara a za asistencie Slovenskej informačnej služby unesený a zavlečený za hranice Slovenska 31. augusta v roku 1995. Ôsmi muži zastavili auto prezidentovho syna blízko Svätého Jura. Vyvliekli Michala Kováča z vozidla. Ohrozovali ho zbraňou, bili ho. Dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky. Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky a anonymne oznámil rakúskej polícii, že pred hainburgskou policajnou stanicou v zaparkovanom mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho.
Politický boj medzi premiérom a prezidentom nabral obludné rozmery. Mafiánske praktiky vlády ohrozovali nepohodlných jednotlivcov, ale aj celý demokratický vývoj našej krajiny. Každý, kto vyjadril nesúhlas alebo len odlišný názor, bol v nebezpečenstve. S únosom Michala Kováča mladšieho súvisí vražda Róberta Remiáša, ale i kauza Gaulieder, kedy bol poslanec František Gaulieder protiústavne zbavený poslaneckého mandátu.
Po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča sa až do ďalších volieb prezidentských kompetencií dočasne ujíma Vladimír Mečiar. Hneď prvý deň premiér využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu pre páchateľov únosu prezidentovho syna. Text druhej varianty Mečiarovej amnestie znie: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením inžiniera Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“ Samotná textácia tejto, tohto výňatku z amnestií je perfídna a obsahuje priznanie. Z tejto formulácie vyplýva, že nie je dovolené prostredníctvom legálnych prostriedkov a orgánov pátrať po tom, kto bol za tento hanebný čin zodpovedný. Kto by si mohol priať niečo, čo je v takomto príkrom rozpore s elementárnou spravodlivosťou a morálkou. Odpovedám si, jedine páchateľ.
Za toto obdobie Slovensko utŕžilo medzinárodnú hanbu obrovských rozmerov a to, čo sa odohralo, malo regresívny vplyv na akreditovanie sa Slovenska ako demokratického štátu či už pri rokovaniach NATO, Európskej únie, či v očiach iných demokratických štátov.
Tento kus našej histórie je hanebný a my dnes máme možnosť, aby sme právo a spravodlivosť vrátili tam, kam patrí, na piedestál demokracie. To, že sa tak doposiaľ nestalo, nás nectí.
Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozsudkom, je to len uvoľnením stavidiel spravodlivosti a pritom všetky „lebo“ strácajú opodstatnenie. Je nutné sa vyrovnať s temnou minulosťou, potrestať vinníkov a poškodených prosiť o odpustenie. Predpokladám, že páni, ktorí v týchto laviciach sedeli už v roku ´95, nás budú chcieť presvedčiť o tom, že zrušenie amnestií nie je možné a budú svoj názor brániť výrokom Ústavného súdu.
V tejto súvislosti ma zaujal právny názor uznávaného advokáta pána Kubinu, ktorý hovorí, citujem: „Zrušenie Mečiarových amnestií a začatiu trestného stíhania nebráni požiadavka zákazu retroaktivity, pretože v zmysle čl. VII ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tento zákaz nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie konania, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo síce zákonom dovolené, ale bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. O tieto ustanovenia sa opierajú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v kauzách Kessler a Krenz proti Nemecku a Polednová proti Českej republike, ktoré sú významnými precedensmi, ktoré by sa použili, ak by Európsky súd pre ľudské práva mal posudzovať zrušenie Mečiarových amnestií. Právo má okrem formálnej, písanej a zverejnenej stránky aj svoju materiálnu nepísanú podstatu. Tou je spravodlivé usporiadanie vzťahov spoločnosti. A materiálnu podstatu pri akomkoľvek právnom akte zákonne rozhodnutí štátneho orgánu zistíme tak, že si odpovieme na otázku: aký cieľ sa daným právnym aktom sledoval? Ak tento cieľ smeruje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, právny akt je v súlade s materiálnou podstatou práva, je teda právom. Ak však tento cieľ pomenovať nedokážeme, alebo ak dokonca vieme, že týmto cieľom bolo spravodlivosť umlčať a zviazať jej ruky, potom je príslušný právny akt v súlade s právom nanajvýš formálne, ale s jeho materiálnou podstatou sa rozchádza, ak je aktom bezprávia.“
Z vyjadrenia ďalej citujem: „Mečiarove amnestie predstavujú porušenie čl. XVIII Deklarácie OSN, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou č. 47/133 prijatou 18. decembra 1992. V čl. XVIII Deklarácia OSN stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.
Amnestie vydané Vladimírom Mečiarom ako zastupujúcim prezidentom sa po parlamentných voľbách ´98 pokúsil zrušiť nový premiér a zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda rozhodnutím o amnestii č. 375 z roku ´98 zo dňa 8. decembra 1998. Toto rozhodnutie však vyvolalo spor o výklad ústavy, v ktorom Ústavný súd rozhodol, že súčasťou práva prezidenta udeliť amnestiu nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Od tohto rozhodnutia Ústavného súdu sa odvodzujú všetky aktuálne prezentované argumenty o údajnej nezrušiteľnosti Mečiarových amnestií, čo je však zavádzajúce, lebo uvedené rozhodnutie Ústavného súdu hovorí len o tom, že amnestie nemôžu byť zrušené rozhodnutím prezidenta. Možnosťou ich zrušenia ústavodarným orgánom formou ústavného zákona sa Ústavný súd vôbec nezaoberal.“ Toľko citácia z právneho názoru uznávaného advokáta.
Apelujem teda na vás všetkých, ktorí ste ešte na spravodlivosť nezanevreli, apelujem i na vás, pán Bugár, a na vašich kolegov, ktorí ste v tom čase ostro protestovali proti vtedajšiemu dianiu. Dnes máme možnosť rozohnať tiene, ktoré padajú aj na túto sálu. Verím, že sa s nejakou deklaráciou neuspokojíte, je to len chabá náplasť na všetku neprávosť, čo sa odohrala. Jej forma je tak trochu absurdná. Vláda predkladá Deklaráciu Národnej rady. Myslí si snáď vláda, že ak by chcela Národná rada, teda my poslanci deklarovať čokoľvek, nezvládli by sme si to napísať sami? Považuje nás snáď vláda tejto krajiny za tak nespôsobilých? Alebo sa len chce miešať do zákonodarnej iniciatívy a kompetencií parlamentu. Ak chce vláda čokoľvek deklarovať, nech to pokojne urobí z pozície vlády. Pri pamiatke na prezidenta Michala Kováča urobme krok správnym smerom a dokážme sami sebe i celému svetu, že od roku 1995 sme sa vo vývoji posunuli, že pravda, spravodlivosť a právo sú pre nás najcennejšie hodnoty a budeme ich brániť pre všetkých občanov tejto krajiny v mene dôvery, ktorú do vás vložili ľudia. Prosím, urobme správny krok.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem kolegyni Blahovej za predstavenie nášho stanoviska k tejto otázke. Chcel by som doplniť len to, že v rozpore s tým, čo bolo ako zaujímavé stanovisko uvedené, trestné činy alebo skutky, o ktoré sa jednalo, samozrejme boli trestnými v tom čase a práve týmito amnestiami bolo znemožnené to, aby sa v tom čase stíhali. Čiže tu sa jedná ešte o horší prípad, ako je ten, o ktorom sa v stanovisku doktora Kubinu hovorilo, kedy trestné činy, ktoré aj keby neboli trestnými podľa lokálneho práva, sa za také trestné činy považujú podľa noriem medzinárodného práva. Lenže tu sa jednalo o trestné činy, ktoré boli trestné aj podľa nášho práva. V tej súvislosti je teda na mieste sa spýtať, že prečo my nie sme schopní sa s týmto vyrovnať a prečo miesto toho, aby sme podnikli všetko pre to, aby sme sa s tým naozaj vyrovnali, tu predkladáme deklaráciu, ktorej jediným a skutočným cieľom je zamedziť tomu, aby sme sa s tým vyrovnali, pretože dávame akúsi náplasť, robíme akúsi kamufláž tak, ako to táto vláda robí až príliš často aj v iných veciach. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda parlamentu, vážená pani ministerka spravodlivosti, kolegyne a kolegovia, máme tu dva návrhy, ktoré sa snažia riešiť problém aktu štátneho terorizmu. Osobne v tomto parlamente, odkedy som činný v politike a mal som možnosť v parlamente hlasovať v otázke Mečiarových amnestií, stále som hlasoval za ich zrušenie. Preto, lebo si myslím, že kým amnestie Mečiarove budú súčasťou slovenského právneho systému, je ťažko hovoriť o Slovensku ako o právnom štáte, o štáte, kde platí zákon a tí, ktorí spáchajú zločin, sú potrestaní. Dopredu sa ospravedlňujem, že budem trošku taký osobnejší.
Už ma, už len fakt, že vláda predloží návrh deklarácie, akejsi dymovej clony, kde chce odviesť pozornosť, keď to odznelo prvýkrát v parlamente, tak som sa nad tým prekvapil a položil som si otázku. Dnes, keď túto deklaráciu za vládu predkladá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, Lucia, ja sa ospravedlňujem, ale ťažko si viem predstaviť, že priechodnosť pre spravodlivosť v tejto krajine bude zabezpečená, keď táto Národná rada prijme túto deklaráciu. Deklarujeme, bude Národná rada deklarovať len to, čo každý v tejto krajine vie, že bol to akt štátneho terorizmu, spáchali to zamestnanci tejto krajiny za štátne peniaze na občanovi tejto krajiny. A my hovoríme, že prijmeme deklaráciu, ale povedzme si úprimne, čo zmení tá deklarácia vo vzťahu k tým, ktorí tento akt štátneho terorizmu spáchali? Absolútne, ale absolútne nič.
Preto som sklamaný z toho, že ako bývalá moja kolegyňa predkladáš v mene vlády takúto deklaráciu. Ja chápem, že v mene vlády, keď sa vláda rozhodne, treba, aby to niekto predložil. Ale prečo to robí práve ministerka spravodlivosti, ktorá by mala, a ja ťa stále mám za to, že zasadzuješ sa za to, aby to tá spravodlivosť v tejto krajine platila. Ťažko si viem predstaviť, že akýkoľvek zločin v tejto krajine bude z titulu politickej moci, ktorá bola spáchaná alebo vďaka politickej moci spáchaná, ťažko si viem predstaviť, že bude potrestaný, keď sa nevrátime na samý začiatok a ten prvý gombík nezapneme tak, ako zapnutý mal byť. Ten, ktorý tento teror, akt štátneho terorizmu spáchal, bude za to potrestaný. Osobne som presvedčený, že možnože nebude odsúdený, aleže nebude mať aspoň kľudný spánok alebo nebudú mať kľudný spánok tí, ktorí tento akt spáchali, to je to najmenej, čo Národná rada môže spraviť.
Preto by som chcel vyzvať aj ministerku spravodlivosti, ale samotnú vládu, nech zoberie túto deklaráciu späť v mene vlády a nech dá priestor pre parlament, pre poslancov Národnej rady, aby tí, ktorí majú tú právomoc od občanov tejto krajiny, ktorú sme dostali vo voľbách, aby rozhodli o tom, či chceme, aby spravodlivosť dostala šancu sa dostať na povrch, aby skutoční zločinci, skutoční páchatelia boli pomenovaní po mene a boli možno potrestaní. Vráťme sa k tomu.
Skutočne apelujem, apelujem na vládu aj na ministerku spravodlivosti. Ťažko si viem predstaviť akúkoľvek snahu. Ministerstvo spravodlivosti vo vzťahu k transparentnosti, k boju proti korupcii, keď tú najväčšiu korupciu, kde politici sa bili medzi sebou v tejto krajine, keď Mečiar vládol, my budeme prispievať v tejto Národnej rade k tomu, aby tento akt nebol potrestaný. Tak ako pri minulej rozprave, už počas tohto volebného obdobia pán kolega Kresánek povedal, že je možné, (reakcia z pléna) ale, pán kolega, vy ste povedali alebo Kresák, pardon, ospravedlňujem sa. Vy ste povedali, že je možné tieto amnestie zrušiť. Keď ústavný sudca alebo expert na ústavné právo povie, že je to možné, pani kolegyňa, ani od vás v tomto parlamente nikdy som nepočul stanovisko, že tieto amnestie zrušiť sa nedajú.
Tak nechápem, prečo chceme robiť dymovú clonu, odviesť pozornosť, akoby táto deklarácia pomaly vsugerovala tú správnu formulku. Skutok sa nestal alebo bol to samoúnos. No nenahovárajme si, že to bol samoúnos. Každý vieme, že to nebol samoúnos. Každý vieme, že ten skutok sa stal. Potom ako sa môžeme v akomkoľvek prípade, či už je to kupovanie voličských hlasov alebo v čomkoľvek inom povedať, že v tejto krajine platia nejaké zákony, platí nejaká spravodlivosť.
Dovoľte, aby som apeloval snáď pri tej príležitosti pri pamiatke prezidenta Michala Kováča, by sa nabralo toľko odvahy v tomto parlamente, že každý by svojím hlasovaním ukázal, či naozaj mu natoľko záleží na tejto krajine, aby kdesi tu platil zákon a spravodlivosť, aby tu neboli ľudia, ktorí sú nad zákonom a zahlasoval by za zrušenie Mečiarových amnestií. Tak ako predo mnou rečníci povedali a pomenovali, my keď odsúhlasíme v Národnej rade skutok, teda odsúhlasíme, že zrušíme Mečiarove amnestie, my nepovieme, že niekto spáchal trestný čin. My len dáme priestor na to, aby tie orgány činné v trestnom konaní mohli celé dokazovanie dotiahnuť a pomenovať tých, ktorí ten zločin spáchali. A myslím si, že keď na to Národná rada nie je schopná a vláda nezoberie túto deklaráciu späť, tak občania v tejto krajine sa na nás budú veľmi škaredo pozerať a ja si myslím, že ten hnev tých občanov raz príde. Aj komunistická strana si myslela, že v ústave zapísaná veta o vedúcej úlohe komunistickej strany nikdy zrušená nebude a predsa sa zrušila. A chcem na vás apelovať, skúsme sa vrátiť a zapnúť ten gombík na samom začiatku, vyzývam vládu a vás, pani ministerka, zoberte tento návrh deklarácie späť a nech Národná rada hlasuje o tom, o čom má právo. A nech vláda sa nesnaží diktovať parlamentu, čo má a o čom nemá rozprávať.
Bol by som nesmierne rád a potešený, keby Národná rada, teraz budeme hlasovať, myslím, že ôsmykrát o zrušení, bude hlasovať ôsmykrát o zrušení Mečiarových amnestií, že aj vzhľadom k pamiatke Michala Kováča by naozaj tie Mečiarove amnestie zrušila. Ja si myslím, že v tomto parlamente nesedí tak príliš veľa ľudí, ktorí boli politicky činní a aktívni v čase, keď sa tento teror spáchal. Ale keď ani výmena generácií v parlamente, hlavne zo strany vládnej koalície nie je priestorom k tomu, aby Národná rada mohla zločin spáchaný za Mečiarovej éry zrušiť a dať priestor na slobodný priechod vyšetrovania a pomenovania tých, ktorí ten zločin spáchali, tak som z toho nesmierne smutný, pretože čo mám povedať svojim deťom? Mám im povedať, že je šanca v tejto krajine, že raz bude platiť spravodlivosť, keď akt štátneho terorizmu Národná rada nie je schopná rozhodnúť o tom, že dá priestor pre orgány činné v trestnom konaní a pre súdy, aby to začali konať? Pričom musím povedať, že až takú vysokú mienku o právnom systéme o justícii po tom rozhodnutí v otázke Paškovcov a ostatných nemám, ale aspoň ten náznak spravodlivosti. Ale keď tu bude dymová clona zo strany vlády, aby dala alibi poslancom, že áno, hlasovali sme za tú deklaráciu, ale povedzme si úprimne ešte raz, čo tá deklarácia vyrieši? Dá priestor pre spravodlivosť? Nie, len Národná rada sa prizná, že áno, bol to akt štátneho terorizmu, odsudzujeme to, ale zároveň ho budeme kryť, kým to bude len možné. Toto odkazuje vláda občanom tejto krajiny a ja preto za žiadnych okolností, ani za to, že sa táto deklarácia doplní o žiadne ďalšie znenie, za túto deklaráciu hlasovať nebudem, nemôžem, lebo nedovolí mi moje svedomie. Jediné, za čo môžem hlasovať, je návrh, ktorý sme s kolegami a kolegyňami predložili, a to je návrh na zrušenie Mečiarových amnestií.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ako hovorí Milan Lasica, humor je náročnejšia cesta k pravde. Ja sa vždy snažím svoje vystúpenia, či už faktické alebo v rozprave, ladiť tak trochu s humorom, ale toto je téma, pri ktorej mi to jednoducho nejde. Myslím si, že tento návrh deklarácie je prejavom pokrytectva zo strany vlády a je mi veľmi smutno z toho, že pán prezident Kováč musel zomrieť, aby vláda vôbec prišla s vyhlásením, že odsudzuje únos prezidentovho syna. Tento parlament v máji, keď bolo 20. výročie únosu Michala Kováča ml., mal šancu tieto amnestie vyhlásením Národnej rady odsúdiť. Mali sme tu rozpravu k návrhu pána Budaja na zrušenie amnestií a v tejto rozprave bol predložený návrh textu, ktorý teraz odcitujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi ml. a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. augusta 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia." Vládna koalícia v máji tohto roka toto vyhlásenie takmer jednohlasne zmietla zo stola. Hlasovali zaňho iba, ak si dobre pamätám, traja poslanci, pán Procházka a ešte ďalší dvaja. Ináč toto vyhlásenie nikto nepodporil. Čo sa odvtedy zmenilo? Zmenilo sa to, že pán Kováč už nie je medzi živými, to je tragédia naozaj.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani ministerka, dovoľte mi povedať pár slov k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998. Bez dlhého úvodu prejdem rovno k veci.
Právo má okrem formálnej stránky v podobe písaných zákonov aj svoju nepísanú podstatu. Tou je udržiavanie spravodlivého usporiadania vzťahov v spoločnosti. V prípade akéhokoľvek pochybenia, ktoré spravodlivosť narúša alebo spravodlivosti bráni, máme povinnosť zasadiť sa o opätovný návrat k samotnej podstate práva o znovu nastolenie spravodlivosti. Ak niektorý konkrétny právny predpis bráni spravodlivému usporiadaniu vzťahov, je v skutočnosti aktom bezprávia. Povinnosťou zákonodarcov je toto bezprávie ukončiť a navrátiť spravodlivosť. Účelom amnestie alebo milosti je obvykle zmiernenie prísnosti práva v niektorých špecifických prípadoch. Vladimír Mečiar však amnestiami nariadil niečo celkom iné, a to, aby sa vôbec nezačínalo trestné stíhanie za trestné činy a ak sa začalo, aby sa zastavilo. To je očividné bránenie výkonu spravodlivosti.
Mečiarove amnestie však nie sú iba pokrivením výkonu spravodlivosti. Sú zároveň prejavom hrubej arogancie moci, aktom, ktorý ukazuje, kam až táto arogancia môže zájsť. K presvedčeniu, že vládna moc stojí nad ľuďmi aj nad právom, že je beztrestná a že môže sama sebe udeliť milosť prakticky za čokoľvek. Toto je podstata nebezpečného odkazu Mečiarových amnestií, ktorý dlhodobo deformuje právne vedomie našej spoločnosti.
Napriek tomu, že súčasné právne predpisy dnes udeleniu podobne zvrátených amnestií bránia, Mečiarove amnestie sú stále živým podhubím, ktoré opakovane generuje oprávnené pochybnosti o podstate nášho právneho štátu. Mečiarove amnestie sú živnou pôdou pre na Slovensku okrídlené tvrdenia, že moc je viac ako spravodlivosť, že mať moc znamená môcť viac ako bežný človek, či dokonca môcť všetko. Kým Mečiarove amnestie nezrušíme, takýto odkaz odovzdávame našim deťom.
Spravodlivosť a schopnosť naprávať chyby v jej mene sú dôležité piliere, na ktorých stojí demokracia a právny štát. Svedomie spoločnosti spoluutvára hodnotové rámce nastupujúcich generácií. Je preto krátkozraké, ak nás viac trápia slabé vzdelávacie výsledky mladých ľudí napríklad v testovaní z matematiky, ako ich morálna nezrelosť, hodnotová neukotvenosť, neschopnosť odolávať nástrahám populizmu a extrémizmu a mnohé ďalšie skutočnosti, pred ktorými najmä politici dlhodobo zatvárajú oči.
Na akých príkladoch sa však majú naše deti učiť, čo je skutočne dôležité? Ako od nich môžeme chcieť, aby sa vo svojich malých osobných príbehoch učili z vlastných chýb a formovali tak svoj charakter, keď im zároveň ukazujeme, že nie sme ochotní naprávať chyby napáchané vo veľkých príbehoch, ktoré utvárajú charakter našej krajiny? Mečiarove amnestie teda nestačí iba morálne odsúdiť. Mečiarove amnestie je potrebné zrušiť. To je jediný spôsob, ako sa vyrovnať so spoločenskou traumou, ktorú spôsobili a uvoľniť ruky spravodlivosti.
Preto podávam doplňujúci návrh k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 spolu s kolegami pánom poslancom Ondrejom Dostálom a pani poslankyňou Vierou Dubačovou.
Navrhujeme v návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 doplniť za navrhovaný text vetu v tomto znení: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
V odôvodnení uvádzame: navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky nielen deklaratívne odsúdila únos Michala Kováča ml. a amnestovanie tohto činu vtedajším zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, ale aby vyjadrila jasnú politickú vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov aj právnym spôsobom, teda schválením ústavného zákona o zrušení amnestií. Samotné deklaratívne odsúdenie týchto hanebných činov je podľa nášho názoru nedostatočné.
Dovoľujem si vás požiadať o podporu tohto návrhu. Ďakujem. (Potlesk.)