11. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 10:01 hod.
Mgr.
Gábor Grendel
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ako hovorí Milan Lasica, humor je náročnejšia cesta k pravde. Ja sa vždy snažím svoje vystúpenia, či už faktické alebo v rozprave, ladiť tak trochu s humorom, ale toto je téma, pri ktorej mi to jednoducho nejde. Myslím si, že tento návrh deklarácie je prejavom pokrytectva zo strany vlády a je mi veľmi smutno z toho, že pán prezident Kováč musel zomrieť, aby vláda vôbec prišla s vyhlásením, že odsudzuje únos prezidentovho syna. Tento parlament v máji, keď bolo 20. výročie únosu Michala Kováča ml., mal šancu tieto amnestie vyhlásením Národnej rady odsúdiť. Mali sme tu rozpravu k návrhu pána Budaja na zrušenie amnestií a v tejto rozprave bol predložený návrh textu, ktorý teraz odcitujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi ml. a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. augusta 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia." Vládna koalícia v máji tohto roka toto vyhlásenie takmer jednohlasne zmietla zo stola. Hlasovali zaňho iba, ak si dobre pamätám, traja poslanci, pán Procházka a ešte ďalší dvaja. Ináč toto vyhlásenie nikto nepodporil. Čo sa odvtedy zmenilo? Zmenilo sa to, že pán Kováč už nie je medzi živými, to je tragédia naozaj.
Rozpracované
Vystúpenia
9:38
Politický boj medzi premiérom a prezidentom nabral obludné rozmery. Mafiánske praktiky vlády ohrozovali nepohodlných jednotlivcov, ale aj celý demokratický vývoj našej krajiny. Každý, kto vyjadril nesúhlas alebo len odlišný názor, bol v nebezpečenstve. S únosom Michala Kováča mladšieho súvisí vražda Róberta Remiáša, ale i kauza Gaulieder, kedy bol poslanec František Gaulieder protiústavne zbavený poslaneckého mandátu.
Po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča sa až do ďalších volieb prezidentských kompetencií dočasne ujíma Vladimír Mečiar. Hneď prvý deň premiér využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu pre páchateľov únosu prezidentovho syna. Text druhej varianty Mečiarovej amnestie znie: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením inžiniera Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“ Samotná textácia tejto, tohto výňatku z amnestií je perfídna a obsahuje priznanie. Z tejto formulácie vyplýva, že nie je dovolené prostredníctvom legálnych prostriedkov a orgánov pátrať po tom, kto bol za tento hanebný čin zodpovedný. Kto by si mohol priať niečo, čo je v takomto príkrom rozpore s elementárnou spravodlivosťou a morálkou. Odpovedám si, jedine páchateľ.
Za toto obdobie Slovensko utŕžilo medzinárodnú hanbu obrovských rozmerov a to, čo sa odohralo, malo regresívny vplyv na akreditovanie sa Slovenska ako demokratického štátu či už pri rokovaniach NATO, Európskej únie, či v očiach iných demokratických štátov.
Tento kus našej histórie je hanebný a my dnes máme možnosť, aby sme právo a spravodlivosť vrátili tam, kam patrí, na piedestál demokracie. To, že sa tak doposiaľ nestalo, nás nectí.
Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozsudkom, je to len uvoľnením stavidiel spravodlivosti a pritom všetky „lebo“ strácajú opodstatnenie. Je nutné sa vyrovnať s temnou minulosťou, potrestať vinníkov a poškodených prosiť o odpustenie. Predpokladám, že páni, ktorí v týchto laviciach sedeli už v roku ´95, nás budú chcieť presvedčiť o tom, že zrušenie amnestií nie je možné a budú svoj názor brániť výrokom Ústavného súdu.
V tejto súvislosti ma zaujal právny názor uznávaného advokáta pána Kubinu, ktorý hovorí, citujem: „Zrušenie Mečiarových amnestií a začatiu trestného stíhania nebráni požiadavka zákazu retroaktivity, pretože v zmysle čl. VII ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tento zákaz nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie konania, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo síce zákonom dovolené, ale bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. O tieto ustanovenia sa opierajú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v kauzách Kessler a Krenz proti Nemecku a Polednová proti Českej republike, ktoré sú významnými precedensmi, ktoré by sa použili, ak by Európsky súd pre ľudské práva mal posudzovať zrušenie Mečiarových amnestií. Právo má okrem formálnej, písanej a zverejnenej stránky aj svoju materiálnu nepísanú podstatu. Tou je spravodlivé usporiadanie vzťahov spoločnosti. A materiálnu podstatu pri akomkoľvek právnom akte zákonne rozhodnutí štátneho orgánu zistíme tak, že si odpovieme na otázku: aký cieľ sa daným právnym aktom sledoval? Ak tento cieľ smeruje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, právny akt je v súlade s materiálnou podstatou práva, je teda právom. Ak však tento cieľ pomenovať nedokážeme, alebo ak dokonca vieme, že týmto cieľom bolo spravodlivosť umlčať a zviazať jej ruky, potom je príslušný právny akt v súlade s právom nanajvýš formálne, ale s jeho materiálnou podstatou sa rozchádza, ak je aktom bezprávia.“
Z vyjadrenia ďalej citujem: „Mečiarove amnestie predstavujú porušenie čl. XVIII Deklarácie OSN, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou č. 47/133 prijatou 18. decembra 1992. V čl. XVIII Deklarácia OSN stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.
Amnestie vydané Vladimírom Mečiarom ako zastupujúcim prezidentom sa po parlamentných voľbách ´98 pokúsil zrušiť nový premiér a zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda rozhodnutím o amnestii č. 375 z roku ´98 zo dňa 8. decembra 1998. Toto rozhodnutie však vyvolalo spor o výklad ústavy, v ktorom Ústavný súd rozhodol, že súčasťou práva prezidenta udeliť amnestiu nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Od tohto rozhodnutia Ústavného súdu sa odvodzujú všetky aktuálne prezentované argumenty o údajnej nezrušiteľnosti Mečiarových amnestií, čo je však zavádzajúce, lebo uvedené rozhodnutie Ústavného súdu hovorí len o tom, že amnestie nemôžu byť zrušené rozhodnutím prezidenta. Možnosťou ich zrušenia ústavodarným orgánom formou ústavného zákona sa Ústavný súd vôbec nezaoberal.“ Toľko citácia z právneho názoru uznávaného advokáta.
Apelujem teda na vás všetkých, ktorí ste ešte na spravodlivosť nezanevreli, apelujem i na vás, pán Bugár, a na vašich kolegov, ktorí ste v tom čase ostro protestovali proti vtedajšiemu dianiu. Dnes máme možnosť rozohnať tiene, ktoré padajú aj na túto sálu. Verím, že sa s nejakou deklaráciou neuspokojíte, je to len chabá náplasť na všetku neprávosť, čo sa odohrala. Jej forma je tak trochu absurdná. Vláda predkladá Deklaráciu Národnej rady. Myslí si snáď vláda, že ak by chcela Národná rada, teda my poslanci deklarovať čokoľvek, nezvládli by sme si to napísať sami? Považuje nás snáď vláda tejto krajiny za tak nespôsobilých? Alebo sa len chce miešať do zákonodarnej iniciatívy a kompetencií parlamentu. Ak chce vláda čokoľvek deklarovať, nech to pokojne urobí z pozície vlády. Pri pamiatke na prezidenta Michala Kováča urobme krok správnym smerom a dokážme sami sebe i celému svetu, že od roku 1995 sme sa vo vývoji posunuli, že pravda, spravodlivosť a právo sú pre nás najcennejšie hodnoty a budeme ich brániť pre všetkých občanov tejto krajiny v mene dôvery, ktorú do vás vložili ľudia. Prosím, urobme správny krok.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
6.12.2016 o 9:38 hod.
Mgr.
Natália Blahová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, prezidentov syn Michal Kováč mladší bol na pokyn premiéra Mečiara a za asistencie Slovenskej informačnej služby unesený a zavlečený za hranice Slovenska 31. augusta v roku 1995. Ôsmi muži zastavili auto prezidentovho syna blízko Svätého Jura. Vyvliekli Michala Kováča z vozidla. Ohrozovali ho zbraňou, bili ho. Dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky. Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky a anonymne oznámil rakúskej polícii, že pred hainburgskou policajnou stanicou v zaparkovanom mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho.
Politický boj medzi premiérom a prezidentom nabral obludné rozmery. Mafiánske praktiky vlády ohrozovali nepohodlných jednotlivcov, ale aj celý demokratický vývoj našej krajiny. Každý, kto vyjadril nesúhlas alebo len odlišný názor, bol v nebezpečenstve. S únosom Michala Kováča mladšieho súvisí vražda Róberta Remiáša, ale i kauza Gaulieder, kedy bol poslanec František Gaulieder protiústavne zbavený poslaneckého mandátu.
Po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča sa až do ďalších volieb prezidentských kompetencií dočasne ujíma Vladimír Mečiar. Hneď prvý deň premiér využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu pre páchateľov únosu prezidentovho syna. Text druhej varianty Mečiarovej amnestie znie: „Nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením inžiniera Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995.“ Samotná textácia tejto, tohto výňatku z amnestií je perfídna a obsahuje priznanie. Z tejto formulácie vyplýva, že nie je dovolené prostredníctvom legálnych prostriedkov a orgánov pátrať po tom, kto bol za tento hanebný čin zodpovedný. Kto by si mohol priať niečo, čo je v takomto príkrom rozpore s elementárnou spravodlivosťou a morálkou. Odpovedám si, jedine páchateľ.
Za toto obdobie Slovensko utŕžilo medzinárodnú hanbu obrovských rozmerov a to, čo sa odohralo, malo regresívny vplyv na akreditovanie sa Slovenska ako demokratického štátu či už pri rokovaniach NATO, Európskej únie, či v očiach iných demokratických štátov.
Tento kus našej histórie je hanebný a my dnes máme možnosť, aby sme právo a spravodlivosť vrátili tam, kam patrí, na piedestál demokracie. To, že sa tak doposiaľ nestalo, nás nectí.
Zrušenie Mečiarových amnestií nie je rozsudkom, je to len uvoľnením stavidiel spravodlivosti a pritom všetky „lebo“ strácajú opodstatnenie. Je nutné sa vyrovnať s temnou minulosťou, potrestať vinníkov a poškodených prosiť o odpustenie. Predpokladám, že páni, ktorí v týchto laviciach sedeli už v roku ´95, nás budú chcieť presvedčiť o tom, že zrušenie amnestií nie je možné a budú svoj názor brániť výrokom Ústavného súdu.
V tejto súvislosti ma zaujal právny názor uznávaného advokáta pána Kubinu, ktorý hovorí, citujem: „Zrušenie Mečiarových amnestií a začatiu trestného stíhania nebráni požiadavka zákazu retroaktivity, pretože v zmysle čl. VII ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tento zákaz nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie konania, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo síce zákonom dovolené, ale bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. O tieto ustanovenia sa opierajú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v kauzách Kessler a Krenz proti Nemecku a Polednová proti Českej republike, ktoré sú významnými precedensmi, ktoré by sa použili, ak by Európsky súd pre ľudské práva mal posudzovať zrušenie Mečiarových amnestií. Právo má okrem formálnej, písanej a zverejnenej stránky aj svoju materiálnu nepísanú podstatu. Tou je spravodlivé usporiadanie vzťahov spoločnosti. A materiálnu podstatu pri akomkoľvek právnom akte zákonne rozhodnutí štátneho orgánu zistíme tak, že si odpovieme na otázku: aký cieľ sa daným právnym aktom sledoval? Ak tento cieľ smeruje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, právny akt je v súlade s materiálnou podstatou práva, je teda právom. Ak však tento cieľ pomenovať nedokážeme, alebo ak dokonca vieme, že týmto cieľom bolo spravodlivosť umlčať a zviazať jej ruky, potom je príslušný právny akt v súlade s právom nanajvýš formálne, ale s jeho materiálnou podstatou sa rozchádza, ak je aktom bezprávia.“
Z vyjadrenia ďalej citujem: „Mečiarove amnestie predstavujú porušenie čl. XVIII Deklarácie OSN, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou č. 47/133 prijatou 18. decembra 1992. V čl. XVIII Deklarácia OSN stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.
Amnestie vydané Vladimírom Mečiarom ako zastupujúcim prezidentom sa po parlamentných voľbách ´98 pokúsil zrušiť nový premiér a zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda rozhodnutím o amnestii č. 375 z roku ´98 zo dňa 8. decembra 1998. Toto rozhodnutie však vyvolalo spor o výklad ústavy, v ktorom Ústavný súd rozhodol, že súčasťou práva prezidenta udeliť amnestiu nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Od tohto rozhodnutia Ústavného súdu sa odvodzujú všetky aktuálne prezentované argumenty o údajnej nezrušiteľnosti Mečiarových amnestií, čo je však zavádzajúce, lebo uvedené rozhodnutie Ústavného súdu hovorí len o tom, že amnestie nemôžu byť zrušené rozhodnutím prezidenta. Možnosťou ich zrušenia ústavodarným orgánom formou ústavného zákona sa Ústavný súd vôbec nezaoberal.“ Toľko citácia z právneho názoru uznávaného advokáta.
Apelujem teda na vás všetkých, ktorí ste ešte na spravodlivosť nezanevreli, apelujem i na vás, pán Bugár, a na vašich kolegov, ktorí ste v tom čase ostro protestovali proti vtedajšiemu dianiu. Dnes máme možnosť rozohnať tiene, ktoré padajú aj na túto sálu. Verím, že sa s nejakou deklaráciou neuspokojíte, je to len chabá náplasť na všetku neprávosť, čo sa odohrala. Jej forma je tak trochu absurdná. Vláda predkladá Deklaráciu Národnej rady. Myslí si snáď vláda, že ak by chcela Národná rada, teda my poslanci deklarovať čokoľvek, nezvládli by sme si to napísať sami? Považuje nás snáď vláda tejto krajiny za tak nespôsobilých? Alebo sa len chce miešať do zákonodarnej iniciatívy a kompetencií parlamentu. Ak chce vláda čokoľvek deklarovať, nech to pokojne urobí z pozície vlády. Pri pamiatke na prezidenta Michala Kováča urobme krok správnym smerom a dokážme sami sebe i celému svetu, že od roku 1995 sme sa vo vývoji posunuli, že pravda, spravodlivosť a právo sú pre nás najcennejšie hodnoty a budeme ich brániť pre všetkých občanov tejto krajiny v mene dôvery, ktorú do vás vložili ľudia. Prosím, urobme správny krok.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Rozpracované
9:49
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:49
Alojz BaránikVystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 9:49 hod.
JUDr.
Alojz Baránik
Videokanál poslanca
Ďakujem kolegyni Blahovej za predstavenie nášho stanoviska k tejto otázke. Chcel by som doplniť len to, že v rozpore s tým, čo bolo ako zaujímavé stanovisko uvedené, trestné činy alebo skutky, o ktoré sa jednalo, samozrejme boli trestnými v tom čase a práve týmito amnestiami bolo znemožnené to, aby sa v tom čase stíhali. Čiže tu sa jedná ešte o horší prípad, ako je ten, o ktorom sa v stanovisku doktora Kubinu hovorilo, kedy trestné činy, ktoré aj keby neboli trestnými podľa lokálneho práva, sa za také trestné činy považujú podľa noriem medzinárodného práva. Lenže tu sa jednalo o trestné činy, ktoré boli trestné aj podľa nášho práva. V tej súvislosti je teda na mieste sa spýtať, že prečo my nie sme schopní sa s týmto vyrovnať a prečo miesto toho, aby sme podnikli všetko pre to, aby sme sa s tým naozaj vyrovnali, tu predkladáme deklaráciu, ktorej jediným a skutočným cieľom je zamedziť tomu, aby sme sa s tým vyrovnali, pretože dávame akúsi náplasť, robíme akúsi kamufláž tak, ako to táto vláda robí až príliš často aj v iných veciach. Ďakujem.
Rozpracované
9:51
Už ma, už len fakt, že vláda predloží návrh deklarácie, akejsi dymovej clony, kde chce odviesť pozornosť, keď to odznelo prvýkrát v parlamente, tak som sa nad tým prekvapil a položil som si otázku. Dnes, keď túto deklaráciu za vládu predkladá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, Lucia, ja sa ospravedlňujem, ale ťažko si viem predstaviť, že priechodnosť pre spravodlivosť v tejto krajine bude zabezpečená, keď táto Národná rada prijme túto deklaráciu. Deklarujeme, bude Národná rada deklarovať len to, čo každý v tejto krajine vie, že bol to akt štátneho terorizmu, spáchali to zamestnanci tejto krajiny za štátne peniaze na občanovi tejto krajiny. A my hovoríme, že prijmeme deklaráciu, ale povedzme si úprimne, čo zmení tá deklarácia vo vzťahu k tým, ktorí tento akt štátneho terorizmu spáchali? Absolútne, ale absolútne nič.
Preto som sklamaný z toho, že ako bývalá moja kolegyňa predkladáš v mene vlády takúto deklaráciu. Ja chápem, že v mene vlády, keď sa vláda rozhodne, treba, aby to niekto predložil. Ale prečo to robí práve ministerka spravodlivosti, ktorá by mala, a ja ťa stále mám za to, že zasadzuješ sa za to, aby to tá spravodlivosť v tejto krajine platila. Ťažko si viem predstaviť, že akýkoľvek zločin v tejto krajine bude z titulu politickej moci, ktorá bola spáchaná alebo vďaka politickej moci spáchaná, ťažko si viem predstaviť, že bude potrestaný, keď sa nevrátime na samý začiatok a ten prvý gombík nezapneme tak, ako zapnutý mal byť. Ten, ktorý tento teror, akt štátneho terorizmu spáchal, bude za to potrestaný. Osobne som presvedčený, že možnože nebude odsúdený, aleže nebude mať aspoň kľudný spánok alebo nebudú mať kľudný spánok tí, ktorí tento akt spáchali, to je to najmenej, čo Národná rada môže spraviť.
Preto by som chcel vyzvať aj ministerku spravodlivosti, ale samotnú vládu, nech zoberie túto deklaráciu späť v mene vlády a nech dá priestor pre parlament, pre poslancov Národnej rady, aby tí, ktorí majú tú právomoc od občanov tejto krajiny, ktorú sme dostali vo voľbách, aby rozhodli o tom, či chceme, aby spravodlivosť dostala šancu sa dostať na povrch, aby skutoční zločinci, skutoční páchatelia boli pomenovaní po mene a boli možno potrestaní. Vráťme sa k tomu.
Skutočne apelujem, apelujem na vládu aj na ministerku spravodlivosti. Ťažko si viem predstaviť akúkoľvek snahu. Ministerstvo spravodlivosti vo vzťahu k transparentnosti, k boju proti korupcii, keď tú najväčšiu korupciu, kde politici sa bili medzi sebou v tejto krajine, keď Mečiar vládol, my budeme prispievať v tejto Národnej rade k tomu, aby tento akt nebol potrestaný. Tak ako pri minulej rozprave, už počas tohto volebného obdobia pán kolega Kresánek povedal, že je možné, (reakcia z pléna) ale, pán kolega, vy ste povedali alebo Kresák, pardon, ospravedlňujem sa. Vy ste povedali, že je možné tieto amnestie zrušiť. Keď ústavný sudca alebo expert na ústavné právo povie, že je to možné, pani kolegyňa, ani od vás v tomto parlamente nikdy som nepočul stanovisko, že tieto amnestie zrušiť sa nedajú.
Tak nechápem, prečo chceme robiť dymovú clonu, odviesť pozornosť, akoby táto deklarácia pomaly vsugerovala tú správnu formulku. Skutok sa nestal alebo bol to samoúnos. No nenahovárajme si, že to bol samoúnos. Každý vieme, že to nebol samoúnos. Každý vieme, že ten skutok sa stal. Potom ako sa môžeme v akomkoľvek prípade, či už je to kupovanie voličských hlasov alebo v čomkoľvek inom povedať, že v tejto krajine platia nejaké zákony, platí nejaká spravodlivosť.
Dovoľte, aby som apeloval snáď pri tej príležitosti pri pamiatke prezidenta Michala Kováča, by sa nabralo toľko odvahy v tomto parlamente, že každý by svojím hlasovaním ukázal, či naozaj mu natoľko záleží na tejto krajine, aby kdesi tu platil zákon a spravodlivosť, aby tu neboli ľudia, ktorí sú nad zákonom a zahlasoval by za zrušenie Mečiarových amnestií. Tak ako predo mnou rečníci povedali a pomenovali, my keď odsúhlasíme v Národnej rade skutok, teda odsúhlasíme, že zrušíme Mečiarove amnestie, my nepovieme, že niekto spáchal trestný čin. My len dáme priestor na to, aby tie orgány činné v trestnom konaní mohli celé dokazovanie dotiahnuť a pomenovať tých, ktorí ten zločin spáchali. A myslím si, že keď na to Národná rada nie je schopná a vláda nezoberie túto deklaráciu späť, tak občania v tejto krajine sa na nás budú veľmi škaredo pozerať a ja si myslím, že ten hnev tých občanov raz príde. Aj komunistická strana si myslela, že v ústave zapísaná veta o vedúcej úlohe komunistickej strany nikdy zrušená nebude a predsa sa zrušila. A chcem na vás apelovať, skúsme sa vrátiť a zapnúť ten gombík na samom začiatku, vyzývam vládu a vás, pani ministerka, zoberte tento návrh deklarácie späť a nech Národná rada hlasuje o tom, o čom má právo. A nech vláda sa nesnaží diktovať parlamentu, čo má a o čom nemá rozprávať.
Bol by som nesmierne rád a potešený, keby Národná rada, teraz budeme hlasovať, myslím, že ôsmykrát o zrušení, bude hlasovať ôsmykrát o zrušení Mečiarových amnestií, že aj vzhľadom k pamiatke Michala Kováča by naozaj tie Mečiarove amnestie zrušila. Ja si myslím, že v tomto parlamente nesedí tak príliš veľa ľudí, ktorí boli politicky činní a aktívni v čase, keď sa tento teror spáchal. Ale keď ani výmena generácií v parlamente, hlavne zo strany vládnej koalície nie je priestorom k tomu, aby Národná rada mohla zločin spáchaný za Mečiarovej éry zrušiť a dať priestor na slobodný priechod vyšetrovania a pomenovania tých, ktorí ten zločin spáchali, tak som z toho nesmierne smutný, pretože čo mám povedať svojim deťom? Mám im povedať, že je šanca v tejto krajine, že raz bude platiť spravodlivosť, keď akt štátneho terorizmu Národná rada nie je schopná rozhodnúť o tom, že dá priestor pre orgány činné v trestnom konaní a pre súdy, aby to začali konať? Pričom musím povedať, že až takú vysokú mienku o právnom systéme o justícii po tom rozhodnutí v otázke Paškovcov a ostatných nemám, ale aspoň ten náznak spravodlivosti. Ale keď tu bude dymová clona zo strany vlády, aby dala alibi poslancom, že áno, hlasovali sme za tú deklaráciu, ale povedzme si úprimne ešte raz, čo tá deklarácia vyrieši? Dá priestor pre spravodlivosť? Nie, len Národná rada sa prizná, že áno, bol to akt štátneho terorizmu, odsudzujeme to, ale zároveň ho budeme kryť, kým to bude len možné. Toto odkazuje vláda občanom tejto krajiny a ja preto za žiadnych okolností, ani za to, že sa táto deklarácia doplní o žiadne ďalšie znenie, za túto deklaráciu hlasovať nebudem, nemôžem, lebo nedovolí mi moje svedomie. Jediné, za čo môžem hlasovať, je návrh, ktorý sme s kolegami a kolegyňami predložili, a to je návrh na zrušenie Mečiarových amnestií.
Ďakujem. (Potlesk.)
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda parlamentu, vážená pani ministerka spravodlivosti, kolegyne a kolegovia, máme tu dva návrhy, ktoré sa snažia riešiť problém aktu štátneho terorizmu. Osobne v tomto parlamente, odkedy som činný v politike a mal som možnosť v parlamente hlasovať v otázke Mečiarových amnestií, stále som hlasoval za ich zrušenie. Preto, lebo si myslím, že kým amnestie Mečiarove budú súčasťou slovenského právneho systému, je ťažko hovoriť o Slovensku ako o právnom štáte, o štáte, kde platí zákon a tí, ktorí spáchajú zločin, sú potrestaní. Dopredu sa ospravedlňujem, že budem trošku taký osobnejší.
Už ma, už len fakt, že vláda predloží návrh deklarácie, akejsi dymovej clony, kde chce odviesť pozornosť, keď to odznelo prvýkrát v parlamente, tak som sa nad tým prekvapil a položil som si otázku. Dnes, keď túto deklaráciu za vládu predkladá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, Lucia, ja sa ospravedlňujem, ale ťažko si viem predstaviť, že priechodnosť pre spravodlivosť v tejto krajine bude zabezpečená, keď táto Národná rada prijme túto deklaráciu. Deklarujeme, bude Národná rada deklarovať len to, čo každý v tejto krajine vie, že bol to akt štátneho terorizmu, spáchali to zamestnanci tejto krajiny za štátne peniaze na občanovi tejto krajiny. A my hovoríme, že prijmeme deklaráciu, ale povedzme si úprimne, čo zmení tá deklarácia vo vzťahu k tým, ktorí tento akt štátneho terorizmu spáchali? Absolútne, ale absolútne nič.
Preto som sklamaný z toho, že ako bývalá moja kolegyňa predkladáš v mene vlády takúto deklaráciu. Ja chápem, že v mene vlády, keď sa vláda rozhodne, treba, aby to niekto predložil. Ale prečo to robí práve ministerka spravodlivosti, ktorá by mala, a ja ťa stále mám za to, že zasadzuješ sa za to, aby to tá spravodlivosť v tejto krajine platila. Ťažko si viem predstaviť, že akýkoľvek zločin v tejto krajine bude z titulu politickej moci, ktorá bola spáchaná alebo vďaka politickej moci spáchaná, ťažko si viem predstaviť, že bude potrestaný, keď sa nevrátime na samý začiatok a ten prvý gombík nezapneme tak, ako zapnutý mal byť. Ten, ktorý tento teror, akt štátneho terorizmu spáchal, bude za to potrestaný. Osobne som presvedčený, že možnože nebude odsúdený, aleže nebude mať aspoň kľudný spánok alebo nebudú mať kľudný spánok tí, ktorí tento akt spáchali, to je to najmenej, čo Národná rada môže spraviť.
Preto by som chcel vyzvať aj ministerku spravodlivosti, ale samotnú vládu, nech zoberie túto deklaráciu späť v mene vlády a nech dá priestor pre parlament, pre poslancov Národnej rady, aby tí, ktorí majú tú právomoc od občanov tejto krajiny, ktorú sme dostali vo voľbách, aby rozhodli o tom, či chceme, aby spravodlivosť dostala šancu sa dostať na povrch, aby skutoční zločinci, skutoční páchatelia boli pomenovaní po mene a boli možno potrestaní. Vráťme sa k tomu.
Skutočne apelujem, apelujem na vládu aj na ministerku spravodlivosti. Ťažko si viem predstaviť akúkoľvek snahu. Ministerstvo spravodlivosti vo vzťahu k transparentnosti, k boju proti korupcii, keď tú najväčšiu korupciu, kde politici sa bili medzi sebou v tejto krajine, keď Mečiar vládol, my budeme prispievať v tejto Národnej rade k tomu, aby tento akt nebol potrestaný. Tak ako pri minulej rozprave, už počas tohto volebného obdobia pán kolega Kresánek povedal, že je možné, (reakcia z pléna) ale, pán kolega, vy ste povedali alebo Kresák, pardon, ospravedlňujem sa. Vy ste povedali, že je možné tieto amnestie zrušiť. Keď ústavný sudca alebo expert na ústavné právo povie, že je to možné, pani kolegyňa, ani od vás v tomto parlamente nikdy som nepočul stanovisko, že tieto amnestie zrušiť sa nedajú.
Tak nechápem, prečo chceme robiť dymovú clonu, odviesť pozornosť, akoby táto deklarácia pomaly vsugerovala tú správnu formulku. Skutok sa nestal alebo bol to samoúnos. No nenahovárajme si, že to bol samoúnos. Každý vieme, že to nebol samoúnos. Každý vieme, že ten skutok sa stal. Potom ako sa môžeme v akomkoľvek prípade, či už je to kupovanie voličských hlasov alebo v čomkoľvek inom povedať, že v tejto krajine platia nejaké zákony, platí nejaká spravodlivosť.
Dovoľte, aby som apeloval snáď pri tej príležitosti pri pamiatke prezidenta Michala Kováča, by sa nabralo toľko odvahy v tomto parlamente, že každý by svojím hlasovaním ukázal, či naozaj mu natoľko záleží na tejto krajine, aby kdesi tu platil zákon a spravodlivosť, aby tu neboli ľudia, ktorí sú nad zákonom a zahlasoval by za zrušenie Mečiarových amnestií. Tak ako predo mnou rečníci povedali a pomenovali, my keď odsúhlasíme v Národnej rade skutok, teda odsúhlasíme, že zrušíme Mečiarove amnestie, my nepovieme, že niekto spáchal trestný čin. My len dáme priestor na to, aby tie orgány činné v trestnom konaní mohli celé dokazovanie dotiahnuť a pomenovať tých, ktorí ten zločin spáchali. A myslím si, že keď na to Národná rada nie je schopná a vláda nezoberie túto deklaráciu späť, tak občania v tejto krajine sa na nás budú veľmi škaredo pozerať a ja si myslím, že ten hnev tých občanov raz príde. Aj komunistická strana si myslela, že v ústave zapísaná veta o vedúcej úlohe komunistickej strany nikdy zrušená nebude a predsa sa zrušila. A chcem na vás apelovať, skúsme sa vrátiť a zapnúť ten gombík na samom začiatku, vyzývam vládu a vás, pani ministerka, zoberte tento návrh deklarácie späť a nech Národná rada hlasuje o tom, o čom má právo. A nech vláda sa nesnaží diktovať parlamentu, čo má a o čom nemá rozprávať.
Bol by som nesmierne rád a potešený, keby Národná rada, teraz budeme hlasovať, myslím, že ôsmykrát o zrušení, bude hlasovať ôsmykrát o zrušení Mečiarových amnestií, že aj vzhľadom k pamiatke Michala Kováča by naozaj tie Mečiarove amnestie zrušila. Ja si myslím, že v tomto parlamente nesedí tak príliš veľa ľudí, ktorí boli politicky činní a aktívni v čase, keď sa tento teror spáchal. Ale keď ani výmena generácií v parlamente, hlavne zo strany vládnej koalície nie je priestorom k tomu, aby Národná rada mohla zločin spáchaný za Mečiarovej éry zrušiť a dať priestor na slobodný priechod vyšetrovania a pomenovania tých, ktorí ten zločin spáchali, tak som z toho nesmierne smutný, pretože čo mám povedať svojim deťom? Mám im povedať, že je šanca v tejto krajine, že raz bude platiť spravodlivosť, keď akt štátneho terorizmu Národná rada nie je schopná rozhodnúť o tom, že dá priestor pre orgány činné v trestnom konaní a pre súdy, aby to začali konať? Pričom musím povedať, že až takú vysokú mienku o právnom systéme o justícii po tom rozhodnutí v otázke Paškovcov a ostatných nemám, ale aspoň ten náznak spravodlivosti. Ale keď tu bude dymová clona zo strany vlády, aby dala alibi poslancom, že áno, hlasovali sme za tú deklaráciu, ale povedzme si úprimne ešte raz, čo tá deklarácia vyrieši? Dá priestor pre spravodlivosť? Nie, len Národná rada sa prizná, že áno, bol to akt štátneho terorizmu, odsudzujeme to, ale zároveň ho budeme kryť, kým to bude len možné. Toto odkazuje vláda občanom tejto krajiny a ja preto za žiadnych okolností, ani za to, že sa táto deklarácia doplní o žiadne ďalšie znenie, za túto deklaráciu hlasovať nebudem, nemôžem, lebo nedovolí mi moje svedomie. Jediné, za čo môžem hlasovať, je návrh, ktorý sme s kolegami a kolegyňami predložili, a to je návrh na zrušenie Mečiarových amnestií.
Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
10:01
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:01
Gábor GrendelVystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 10:01 hod.
Mgr.
Gábor Grendel
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ako hovorí Milan Lasica, humor je náročnejšia cesta k pravde. Ja sa vždy snažím svoje vystúpenia, či už faktické alebo v rozprave, ladiť tak trochu s humorom, ale toto je téma, pri ktorej mi to jednoducho nejde. Myslím si, že tento návrh deklarácie je prejavom pokrytectva zo strany vlády a je mi veľmi smutno z toho, že pán prezident Kováč musel zomrieť, aby vláda vôbec prišla s vyhlásením, že odsudzuje únos prezidentovho syna. Tento parlament v máji, keď bolo 20. výročie únosu Michala Kováča ml., mal šancu tieto amnestie vyhlásením Národnej rady odsúdiť. Mali sme tu rozpravu k návrhu pána Budaja na zrušenie amnestií a v tejto rozprave bol predložený návrh textu, ktorý teraz odcitujem: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje poľutovanie nad zneužitím štátnych orgánov Slovenskej republiky voči svojmu občanovi a ospravedlňuje sa Michalovi Kováčovi ml. a jeho rodine za traumu spôsobenú udalosťami zo dňa 31. augusta 1995. Toto symbolické morálne gesto vyjadruje Národná rada Slovenskej republiky každému, ktorého práva boli vtedajšou štátnou mocou porušené a ani po dvadsiatich rokoch sa nedočkali spravodlivého zadosťučinenia." Vládna koalícia v máji tohto roka toto vyhlásenie takmer jednohlasne zmietla zo stola. Hlasovali zaňho iba, ak si dobre pamätám, traja poslanci, pán Procházka a ešte ďalší dvaja. Ináč toto vyhlásenie nikto nepodporil. Čo sa odvtedy zmenilo? Zmenilo sa to, že pán Kováč už nie je medzi živými, to je tragédia naozaj.
Rozpracované
10:04
Vystúpenie v rozprave 10:04
Zuzana ZimenováPrávo má okrem formálnej stránky v podobe písaných zákonov aj svoju nepísanú podstatu. Tou je udržiavanie spravodlivého usporiadania vzťahov v spoločnosti. V prípade akéhokoľvek pochybenia,...
Právo má okrem formálnej stránky v podobe písaných zákonov aj svoju nepísanú podstatu. Tou je udržiavanie spravodlivého usporiadania vzťahov v spoločnosti. V prípade akéhokoľvek pochybenia, ktoré spravodlivosť narúša alebo spravodlivosti bráni, máme povinnosť zasadiť sa o opätovný návrat k samotnej podstate práva o znovu nastolenie spravodlivosti. Ak niektorý konkrétny právny predpis bráni spravodlivému usporiadaniu vzťahov, je v skutočnosti aktom bezprávia. Povinnosťou zákonodarcov je toto bezprávie ukončiť a navrátiť spravodlivosť. Účelom amnestie alebo milosti je obvykle zmiernenie prísnosti práva v niektorých špecifických prípadoch. Vladimír Mečiar však amnestiami nariadil niečo celkom iné, a to, aby sa vôbec nezačínalo trestné stíhanie za trestné činy a ak sa začalo, aby sa zastavilo. To je očividné bránenie výkonu spravodlivosti.
Mečiarove amnestie však nie sú iba pokrivením výkonu spravodlivosti. Sú zároveň prejavom hrubej arogancie moci, aktom, ktorý ukazuje, kam až táto arogancia môže zájsť. K presvedčeniu, že vládna moc stojí nad ľuďmi aj nad právom, že je beztrestná a že môže sama sebe udeliť milosť prakticky za čokoľvek. Toto je podstata nebezpečného odkazu Mečiarových amnestií, ktorý dlhodobo deformuje právne vedomie našej spoločnosti.
Napriek tomu, že súčasné právne predpisy dnes udeleniu podobne zvrátených amnestií bránia, Mečiarove amnestie sú stále živým podhubím, ktoré opakovane generuje oprávnené pochybnosti o podstate nášho právneho štátu. Mečiarove amnestie sú živnou pôdou pre na Slovensku okrídlené tvrdenia, že moc je viac ako spravodlivosť, že mať moc znamená môcť viac ako bežný človek, či dokonca môcť všetko. Kým Mečiarove amnestie nezrušíme, takýto odkaz odovzdávame našim deťom.
Spravodlivosť a schopnosť naprávať chyby v jej mene sú dôležité piliere, na ktorých stojí demokracia a právny štát. Svedomie spoločnosti spoluutvára hodnotové rámce nastupujúcich generácií. Je preto krátkozraké, ak nás viac trápia slabé vzdelávacie výsledky mladých ľudí napríklad v testovaní z matematiky, ako ich morálna nezrelosť, hodnotová neukotvenosť, neschopnosť odolávať nástrahám populizmu a extrémizmu a mnohé ďalšie skutočnosti, pred ktorými najmä politici dlhodobo zatvárajú oči.
Na akých príkladoch sa však majú naše deti učiť, čo je skutočne dôležité? Ako od nich môžeme chcieť, aby sa vo svojich malých osobných príbehoch učili z vlastných chýb a formovali tak svoj charakter, keď im zároveň ukazujeme, že nie sme ochotní naprávať chyby napáchané vo veľkých príbehoch, ktoré utvárajú charakter našej krajiny? Mečiarove amnestie teda nestačí iba morálne odsúdiť. Mečiarove amnestie je potrebné zrušiť. To je jediný spôsob, ako sa vyrovnať so spoločenskou traumou, ktorú spôsobili a uvoľniť ruky spravodlivosti.
Preto podávam doplňujúci návrh k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 spolu s kolegami pánom poslancom Ondrejom Dostálom a pani poslankyňou Vierou Dubačovou.
Navrhujeme v návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 doplniť za navrhovaný text vetu v tomto znení: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
V odôvodnení uvádzame: navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky nielen deklaratívne odsúdila únos Michala Kováča ml. a amnestovanie tohto činu vtedajším zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, ale aby vyjadrila jasnú politickú vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov aj právnym spôsobom, teda schválením ústavného zákona o zrušení amnestií. Samotné deklaratívne odsúdenie týchto hanebných činov je podľa nášho názoru nedostatočné.
Dovoľujem si vás požiadať o podporu tohto návrhu. Ďakujem. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
6.12.2016 o 10:04 hod.
Mgr.
Zuzana Zimenová
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážená pani ministerka, dovoľte mi povedať pár slov k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998. Bez dlhého úvodu prejdem rovno k veci.
Právo má okrem formálnej stránky v podobe písaných zákonov aj svoju nepísanú podstatu. Tou je udržiavanie spravodlivého usporiadania vzťahov v spoločnosti. V prípade akéhokoľvek pochybenia, ktoré spravodlivosť narúša alebo spravodlivosti bráni, máme povinnosť zasadiť sa o opätovný návrat k samotnej podstate práva o znovu nastolenie spravodlivosti. Ak niektorý konkrétny právny predpis bráni spravodlivému usporiadaniu vzťahov, je v skutočnosti aktom bezprávia. Povinnosťou zákonodarcov je toto bezprávie ukončiť a navrátiť spravodlivosť. Účelom amnestie alebo milosti je obvykle zmiernenie prísnosti práva v niektorých špecifických prípadoch. Vladimír Mečiar však amnestiami nariadil niečo celkom iné, a to, aby sa vôbec nezačínalo trestné stíhanie za trestné činy a ak sa začalo, aby sa zastavilo. To je očividné bránenie výkonu spravodlivosti.
Mečiarove amnestie však nie sú iba pokrivením výkonu spravodlivosti. Sú zároveň prejavom hrubej arogancie moci, aktom, ktorý ukazuje, kam až táto arogancia môže zájsť. K presvedčeniu, že vládna moc stojí nad ľuďmi aj nad právom, že je beztrestná a že môže sama sebe udeliť milosť prakticky za čokoľvek. Toto je podstata nebezpečného odkazu Mečiarových amnestií, ktorý dlhodobo deformuje právne vedomie našej spoločnosti.
Napriek tomu, že súčasné právne predpisy dnes udeleniu podobne zvrátených amnestií bránia, Mečiarove amnestie sú stále živým podhubím, ktoré opakovane generuje oprávnené pochybnosti o podstate nášho právneho štátu. Mečiarove amnestie sú živnou pôdou pre na Slovensku okrídlené tvrdenia, že moc je viac ako spravodlivosť, že mať moc znamená môcť viac ako bežný človek, či dokonca môcť všetko. Kým Mečiarove amnestie nezrušíme, takýto odkaz odovzdávame našim deťom.
Spravodlivosť a schopnosť naprávať chyby v jej mene sú dôležité piliere, na ktorých stojí demokracia a právny štát. Svedomie spoločnosti spoluutvára hodnotové rámce nastupujúcich generácií. Je preto krátkozraké, ak nás viac trápia slabé vzdelávacie výsledky mladých ľudí napríklad v testovaní z matematiky, ako ich morálna nezrelosť, hodnotová neukotvenosť, neschopnosť odolávať nástrahám populizmu a extrémizmu a mnohé ďalšie skutočnosti, pred ktorými najmä politici dlhodobo zatvárajú oči.
Na akých príkladoch sa však majú naše deti učiť, čo je skutočne dôležité? Ako od nich môžeme chcieť, aby sa vo svojich malých osobných príbehoch učili z vlastných chýb a formovali tak svoj charakter, keď im zároveň ukazujeme, že nie sme ochotní naprávať chyby napáchané vo veľkých príbehoch, ktoré utvárajú charakter našej krajiny? Mečiarove amnestie teda nestačí iba morálne odsúdiť. Mečiarove amnestie je potrebné zrušiť. To je jediný spôsob, ako sa vyrovnať so spoločenskou traumou, ktorú spôsobili a uvoľniť ruky spravodlivosti.
Preto podávam doplňujúci návrh k návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 spolu s kolegami pánom poslancom Ondrejom Dostálom a pani poslankyňou Vierou Dubačovou.
Navrhujeme v návrhu deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o amnestiách z roku 1998 doplniť za navrhovaný text vetu v tomto znení: "Národná rada Slovenskej republiky vyjadruje vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov schválením ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii."
V odôvodnení uvádzame: navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky nielen deklaratívne odsúdila únos Michala Kováča ml. a amnestovanie tohto činu vtedajším zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, ale aby vyjadrila jasnú politickú vôľu vyrovnať sa s dôsledkami týchto hanebných činov aj právnym spôsobom, teda schválením ústavného zákona o zrušení amnestií. Samotné deklaratívne odsúdenie týchto hanebných činov je podľa nášho názoru nedostatočné.
Dovoľujem si vás požiadať o podporu tohto návrhu. Ďakujem. (Potlesk.)
Rozpracované
10:09
Vystúpenie v rozprave 10:09
Anna VerešováVzhľadom k našej krátkej pamäti chcem pripomenúť tieto časy.
V minulom roku to bolo 20 rokov od únosu Michala Kováča ml. a jeho zavlečenie do cudziny, v tomto roku je to 20 rokov od vraždy Róberta Remiáša a 20 rokov od vylúčenia poslanca Národnej rady proti jeho vôli. A pomaly sa blížime k 20. výročiu vydania rozhodnutia o amnestii vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky.
Neslávne výročia, neslávne jubileá. Neslávna história Slovenskej republiky. Prešlo dvadsať rokov. Vyrástla jedna celá generácia a mnohí politici nemajú stále chuť ani odvahu vysporiadať sa s touto temnou stránkou našej histórie.
Keď sme v apríli tohto roku mali tu v parlamente návrh na zrušenie amnestií, s ktorým prišiel kolega Budaj, vtedy som pred hlasovaním povedala vo faktickej poznámke: "Chcem veriť, že 29. mája v roku 2016 nájdeme v tlači titulku: Matka Róberta Remiáša po dvadsiatich rokoch zaspáva s pocitom, že vinníci zodpovední za smrť jej syna budú potrestaní.“ Nestalo sa. Bolo to už siedmykrát v histórii Národnej rady Slovenskej republiky, čo poslanci odmietli takýto návrh. Sú to Mečiarove amnestie, ktoré zabraňujú stíhanie a potrestanie páchateľov.
K rozprave k návrhu zákona vtedy vystúpil pán poslanec Kresák, ktorý vysvetlil právne aspekty amnestií a tak si dovolím z neho citovať. On sa vtedy pýtal, či je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu. Pýtal sa tiež, či existuje verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky a či je v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili. Jeho odpovede boli, samozrejme, pozitívne. Nehovoriac o tom, že text týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd a zasiahol aj do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Ústavný právnik poslanec Kresák odmietol argumenty, že zrušenie amnestií by bolo retroaktívne.
Dnes teda naozaj neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie zrušenia amnestií a dôsledné vyšetrenia prípadov. Aké bude hlasovanie o amnestiách, o zrušení amnestií po ôsmykrát? Ak tento nehorázny čin proti ľudským právam dnes nezrušíme, tak potom vyzývam občanov, aby si dobre pozreli a do ďalších volieb dobre zapamätali mená poslancov, ktorí svojím konaním chránia naďalej záujmy zločincov. Deklarácia o amnestiách jednoducho nestačí. Nie slová, ale skutky sú potrebné. Skupina poslancov predkladajúca tento návrh verí, že v Národnej rade Slovenskej republiky niet ani jediného poslanca, ktorý by si neprial vyšetrenie únosu Michala Kováča mladšieho a vraždy Róberta Remiáša.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
6.12.2016 o 10:09 hod.
Mgr.
Anna Verešová
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pred 22 rokmi po voľbách v roku 1994 sme žili časy (rečníčka si odkašľala), pardon, kedy bez akejkoľvek obavy a studu vtedajšia vládna koalícia zložená z Hnutia za demokratické Slovensko, Združenia robotníkov Slovenska a Slovenskej národnej strany uchvátila všetku moc v štáte a lámala demokraciu cez koleno v duchu hesla "je po voľbách, zvyknite si".
Vzhľadom k našej krátkej pamäti chcem pripomenúť tieto časy.
V minulom roku to bolo 20 rokov od únosu Michala Kováča ml. a jeho zavlečenie do cudziny, v tomto roku je to 20 rokov od vraždy Róberta Remiáša a 20 rokov od vylúčenia poslanca Národnej rady proti jeho vôli. A pomaly sa blížime k 20. výročiu vydania rozhodnutia o amnestii vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky.
Neslávne výročia, neslávne jubileá. Neslávna história Slovenskej republiky. Prešlo dvadsať rokov. Vyrástla jedna celá generácia a mnohí politici nemajú stále chuť ani odvahu vysporiadať sa s touto temnou stránkou našej histórie.
Keď sme v apríli tohto roku mali tu v parlamente návrh na zrušenie amnestií, s ktorým prišiel kolega Budaj, vtedy som pred hlasovaním povedala vo faktickej poznámke: "Chcem veriť, že 29. mája v roku 2016 nájdeme v tlači titulku: Matka Róberta Remiáša po dvadsiatich rokoch zaspáva s pocitom, že vinníci zodpovední za smrť jej syna budú potrestaní.“ Nestalo sa. Bolo to už siedmykrát v histórii Národnej rady Slovenskej republiky, čo poslanci odmietli takýto návrh. Sú to Mečiarove amnestie, ktoré zabraňujú stíhanie a potrestanie páchateľov.
K rozprave k návrhu zákona vtedy vystúpil pán poslanec Kresák, ktorý vysvetlil právne aspekty amnestií a tak si dovolím z neho citovať. On sa vtedy pýtal, či je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu. Pýtal sa tiež, či existuje verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky a či je v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili. Jeho odpovede boli, samozrejme, pozitívne. Nehovoriac o tom, že text týchto amnestií zasiahol do základných ľudských práv a slobôd a zasiahol aj do práva, ktoré garantuje každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo vyšetrená. Ústavný právnik poslanec Kresák odmietol argumenty, že zrušenie amnestií by bolo retroaktívne.
Dnes teda naozaj neexistuje žiaden racionálny dôvod na odmietnutie zrušenia amnestií a dôsledné vyšetrenia prípadov. Aké bude hlasovanie o amnestiách, o zrušení amnestií po ôsmykrát? Ak tento nehorázny čin proti ľudským právam dnes nezrušíme, tak potom vyzývam občanov, aby si dobre pozreli a do ďalších volieb dobre zapamätali mená poslancov, ktorí svojím konaním chránia naďalej záujmy zločincov. Deklarácia o amnestiách jednoducho nestačí. Nie slová, ale skutky sú potrebné. Skupina poslancov predkladajúca tento návrh verí, že v Národnej rade Slovenskej republiky niet ani jediného poslanca, ktorý by si neprial vyšetrenie únosu Michala Kováča mladšieho a vraždy Róberta Remiáša.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Rozpracované
10:15
Vystúpenie v rozprave 10:15
Erika JurinováV prvom rade spomeniem to, čo...
V prvom rade spomeniem to, čo už tunak bolo spomínané, a to spôsob, že vláda pripravila deklaráciu Národnej rady. Áno, viem, na ústavnoprávnom výbore to, že na, že bolo vypustené ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že vláda pripravila, ale aj tak toto zostane hanbou vlády a v podstate aj slovenského parlamentu. To naozaj slovenský parlament nedokáže pripraviť jeden solídny text, ktorý by ale nielen deklaroval, že stalo sa niečo zlé, ale ktorý by hlavne dal nádej, že tie zločiny budú potrestané alebo teda vyšetrené a snáď v závere aj potrestané? Toto na úvod.
Zdá sa mi, že deklaráciou, ktorú máme dnes na rokovaní, vytvárame silnú dymovú clonu. Silnú dymovú clonu pre tých, ktorí možno dodnes nerozumejú, čo sa týmto aktom udialo, čo to spôsobilo v medzinárodnom meradle a čo to spôsobilo aj pre ďalší vývoj demokracie na Slovensku.
Mečiarove amnestie sú jednou z veľkých tráum tejto spoločnosti a tiež našou spoločnou veľkou hanbou. Bohužiaľ, musím povedať, že to zďaleka nie je jediná trauma a hanba a aj to, že účinok tejto traumatizácie ani zďaleka neodznel a ani nevyprchal časom. Naopak. Pridávajú sa ďalšie nevyšetrené kauzy, ktoré naozaj vidia všetci. Môžme hovoriť o Váhostave, Doprastave, Bašternákovi, naposledy kauze na ministerstve zahraničných vecí a všetky ďalšie sú len symbolmi celého marazmu, v ktorom sa naša spoločnosť nachádza. Vedia o nich, samozrejme, aj tí, ktorí ich popierajú. Snažia sa ich prekryť, odignorovať, vytlačiť do zabudnutia. Neviem, čo očakávajú. Alebo možnože aj viem. Chcú beztrestnosť a ďalšie zisky pre tých, ktorí sú za to zodpovední. Ale zodpovední sú predovšetkým oni. Seba chránia a dúfajú, že sa to ešte nejako prepečie. Vedia to a je to na nich dokonca i vidieť.
Minister Kaliňák už nie je ten pohotový šarmer a sympaťák, ako ho vnímali mnohí. Jeho nedávne vyjadrenie, že prípadné zrušenie Mečiarových amnestií by vraj neumožnilo odstíhanie páchateľov, je len pokusom o odklon od témy.
A čo premiér Fico? Jeho agresívne útoky na kohokoľvek nie sú úletom. Majú svoj účel a robí ich vedome. Nemienim analyzovať jeho motivácie alebo kvalitu jeho poradcov, ale nedá mi povedať, že on je teraz hanbou Slovenska, akokoľvek sa zaštiťuje úspešným slovenským predsedníctvom. Keď som videla ukážky zo zahraničnej tlače o jeho výrokoch o špinavých protislovenských prostitútkach v mnohých cudzích jazykoch, nevdojak sa mi v mysli vynorili obrázky úspešných slovenských športovcov zabalených v slovenských vlajkách. Oni šíria dobré meno Slovenska a premiér im to kazí. Dokedy budú ochotní zviditeľňovať našu krajinu? Prečo by mali s ňou spájať svoje meno? Občania sa hanbia, sú znechutení, otrávení, deprimovaní.
Naša ministerka spravodlivosti spravodlivo, a to teraz myslím naozaj úprimne, sa snaží viditeľne - a ja si myslím, že aj veľmi úprimne - o nápravu niektorých vecí. Pripravuje s úctyhodným nasadením mnoho zákonov, ktoré chcú zabrániť aspoň ďalším zlodejinám a úderom morálke aj ekonomike.
Aj niektoré aktivity ministra zdravotníctva možno oceniť ako snahu opraviť, čo sa dá v systéme, ktorý je už rozožratý hrdzou korupcie. Ale dá sa to? Čo z toho, keď opravíme okná na ôsmom poschodí, ale necháme v havarijnom stave všetky elektrické rozvody a pomaly rozoberáme samotné základy stavby? A dokedy budú čestní a kompetentní ľudia ochotní a spôsobilí nasadzovať svoje vedomosti, schopnosti a sily bez pozitívnej motivácie? A pozitívnou motiváciou určite nemyslím peniaze, ale to, že takíto ľudia uvidia, že ich práca má zmysel a že jej výsledky sú na osoh.
V dôvodovej správe k návrhu deklarácie i v texte samej deklarácie sa doslova hovorí, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojuje neobjasnenie a nepotrestanie zavlečenia občana inžiniera Michala Kováča do cudziny 31. augusta 1995. Spravodlivosti zabránili amnestie predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky, obsiahnuté v rozhodnutiach predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestiách č. 55/1998 Z. z. a číslo 214/1998 Z. z.. Už aj z toho, že dôvodová správa obsahuje identický, stručný text ako sama deklarácia, vidno, že si s tým nikto nedal žiadnu prácu, že to bolo pripravené iba ako gesto, ktoré má odvrátiť neželané zrušenie amnestií.
Podľa návrhu deklarácie Národná rada Slovenskej republiky na návrh Vlády Slovenskej republiky odsudzuje akt zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny dňa 31. augusta 1995, ktorý bol nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky. Žiadna zmienka o krvi, o vražde, o zmarených životoch priamych aj nepriamych obetí a ďalších zločinoch, ktoré nasledovali. Žiadna ľútosť, žiadne ospravedlnenie, len alibistické a formálne odsúdenie a ďalšia facka pre tých, ktorí žijú čestne, spravodlivo a ktorí dúfajú, že zmažeme biľag Mečiarových amnestií z nášho spoločného mena. Posledná veta návrhu deklarácie odsudzuje amnestie vtedajšieho predsedu vlády vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta, ktoré zabránili poznaniu a potrestaniu páchateľov týchto činov. Naozaj ich chceme odsúdiť? Ak áno, tak ich rovno zrušme. Iná cesta tu nie je možná.
Prosím vás preto, dámy a páni, zamyslite sa, či nevidíte rozdiel medzi deklaráciou a ústavným zákonom, či ste skutočne presvedčení o tom, že takáto deklarácia, ktorá povie, že boli poškodené ľudské práva, postačuje v tom, aby bolo učinené zadosť vyhasnutiu ľudského života. Ste presvedčení o tom, že najsprávnejším riešením je prijať deklaráciu, ktorá sa tvári, že vec je vyriešená alebo prijať návrh na zrušenie Mečiarových amnestií? Zodpovedajte si to, prosím, čo je správne. Je to veľký fľak na mladej Slovenskej republike a spolu s výsluhovými dôchodkami ŠTB-ákov sú dlhy, ktoré musíme vyriešiť. Máme morálnu povinnosť ich vyriešiť. Mladá demokracia narobila mnohé chyby, ale už nikdy nechcem, aby sme boli dotiahnutí do stavu, že politickí oponenti sa budú musieť strachovať o svoje životy, rodiny, o zneužívajúce pôsobenie informačných služieb a podobne. Možno by bolo najvhodnejšie, ak by ste stiahli odporúčanie vlády o prijatí deklarácie a podporili návrh zákona, ktorý predniesol poslanec Budaj. Lebo inak toto vaše gesto bude ničím iným, len a len gestom na zalepenie očí v situácii, keď vám klesajú politické body.
Apelujem na vás, aby ste nepodľahli ilúzii nápravy prijatím deklarácie. Ak má byť história očistená, je nutné, aby bolo možné zločiny spojené s Mečiarovou amnestiou stíhať.
Páčilo sa mi, ako niektorí kolegovia vo svojich diskusiách, vo svojich príspevkoch hovorili o tom, ako je nutné spresňovať zmysel slov, ktoré tunák sú prednesené, ktoré sú v deklarácii, ktoré sú obsiahnuté aj v návrhu zákona, zmysel slov, čo znamená zmarenie referenda, čo znamená zmysel slova vražda, za ktorú sú pravdepodobne zodpovední zamestnanci Slovenskej republiky.
Je mi ľúto, že na pokyn bývalého premiéra a za asistencie SIS-ky sa spáchalo, spáchané zamestnancami štátu sa vykonali činy, ktoré dodnes nie sú ani vyšetrené, ani dovyšetrené, ani potrestané. Naozaj si myslíte, že stačí prijať bezzubú deklaráciu, ktorá nijakým spôsobom neposúva ukončenie tejto, by som povedala, že až medzinárodnej kauzy? Medzinárodnej len preto, lebo to spôsobilo práve aj v medzinárodnom meradle veľký biľag na čele mladej Slovenskej republiky. Sama nerozumiem tomu, prečo vôbec nie sme vôbec schopní, prečo nie je Národná rada schopná vyrovnať sa s týmto biľagom čestne a podľa mňa zodpovedne. Prečo sa nenájde politická vôľa v Národnej rade a neprijme sa zákon, ktorý tu už bol predkladaný osemkrát? Verím, že raz dôjde aj na spravodlivosť a bude aj ukončené, aj bude ukončená kauza o amnestiách spravodlivo, nie pre jednotlivých aktérov tejto kauzy, ale najmä pre občanov Slovenskej republiky. Je mi ľúto, že tento biľag na dnes zatiaľ nechcete odstrániť. Chcem dúfať, že aspoň pozmeňovacie návrhy, ktoré odznejú, prijmete, tým sa poupraví deklarácia a bude znamenať aspoň do budúcna možnosť a povinnosť zároveň vlády riešiť túto nepeknú kauzu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
6.12.2016 o 10:15 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, spojili sme dve témy, ktoré, najskôr som sa tešila, že dobre, že o tom budeme rokovať spoločne, nakoniec, keď sme si to vydiskutovali a vyrozprávali, vyrokovali, tak sa mi zdá, že je škoda, že tieto dve témy sú spojené. Je škoda, že vláda sa priklonila k spôsobu riešenia stavu štátneho terorizmu spôsobom, aký si zvolila.
V prvom rade spomeniem to, čo už tunak bolo spomínané, a to spôsob, že vláda pripravila deklaráciu Národnej rady. Áno, viem, na ústavnoprávnom výbore to, že na, že bolo vypustené ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že vláda pripravila, ale aj tak toto zostane hanbou vlády a v podstate aj slovenského parlamentu. To naozaj slovenský parlament nedokáže pripraviť jeden solídny text, ktorý by ale nielen deklaroval, že stalo sa niečo zlé, ale ktorý by hlavne dal nádej, že tie zločiny budú potrestané alebo teda vyšetrené a snáď v závere aj potrestané? Toto na úvod.
Zdá sa mi, že deklaráciou, ktorú máme dnes na rokovaní, vytvárame silnú dymovú clonu. Silnú dymovú clonu pre tých, ktorí možno dodnes nerozumejú, čo sa týmto aktom udialo, čo to spôsobilo v medzinárodnom meradle a čo to spôsobilo aj pre ďalší vývoj demokracie na Slovensku.
Mečiarove amnestie sú jednou z veľkých tráum tejto spoločnosti a tiež našou spoločnou veľkou hanbou. Bohužiaľ, musím povedať, že to zďaleka nie je jediná trauma a hanba a aj to, že účinok tejto traumatizácie ani zďaleka neodznel a ani nevyprchal časom. Naopak. Pridávajú sa ďalšie nevyšetrené kauzy, ktoré naozaj vidia všetci. Môžme hovoriť o Váhostave, Doprastave, Bašternákovi, naposledy kauze na ministerstve zahraničných vecí a všetky ďalšie sú len symbolmi celého marazmu, v ktorom sa naša spoločnosť nachádza. Vedia o nich, samozrejme, aj tí, ktorí ich popierajú. Snažia sa ich prekryť, odignorovať, vytlačiť do zabudnutia. Neviem, čo očakávajú. Alebo možnože aj viem. Chcú beztrestnosť a ďalšie zisky pre tých, ktorí sú za to zodpovední. Ale zodpovední sú predovšetkým oni. Seba chránia a dúfajú, že sa to ešte nejako prepečie. Vedia to a je to na nich dokonca i vidieť.
Minister Kaliňák už nie je ten pohotový šarmer a sympaťák, ako ho vnímali mnohí. Jeho nedávne vyjadrenie, že prípadné zrušenie Mečiarových amnestií by vraj neumožnilo odstíhanie páchateľov, je len pokusom o odklon od témy.
A čo premiér Fico? Jeho agresívne útoky na kohokoľvek nie sú úletom. Majú svoj účel a robí ich vedome. Nemienim analyzovať jeho motivácie alebo kvalitu jeho poradcov, ale nedá mi povedať, že on je teraz hanbou Slovenska, akokoľvek sa zaštiťuje úspešným slovenským predsedníctvom. Keď som videla ukážky zo zahraničnej tlače o jeho výrokoch o špinavých protislovenských prostitútkach v mnohých cudzích jazykoch, nevdojak sa mi v mysli vynorili obrázky úspešných slovenských športovcov zabalených v slovenských vlajkách. Oni šíria dobré meno Slovenska a premiér im to kazí. Dokedy budú ochotní zviditeľňovať našu krajinu? Prečo by mali s ňou spájať svoje meno? Občania sa hanbia, sú znechutení, otrávení, deprimovaní.
Naša ministerka spravodlivosti spravodlivo, a to teraz myslím naozaj úprimne, sa snaží viditeľne - a ja si myslím, že aj veľmi úprimne - o nápravu niektorých vecí. Pripravuje s úctyhodným nasadením mnoho zákonov, ktoré chcú zabrániť aspoň ďalším zlodejinám a úderom morálke aj ekonomike.
Aj niektoré aktivity ministra zdravotníctva možno oceniť ako snahu opraviť, čo sa dá v systéme, ktorý je už rozožratý hrdzou korupcie. Ale dá sa to? Čo z toho, keď opravíme okná na ôsmom poschodí, ale necháme v havarijnom stave všetky elektrické rozvody a pomaly rozoberáme samotné základy stavby? A dokedy budú čestní a kompetentní ľudia ochotní a spôsobilí nasadzovať svoje vedomosti, schopnosti a sily bez pozitívnej motivácie? A pozitívnou motiváciou určite nemyslím peniaze, ale to, že takíto ľudia uvidia, že ich práca má zmysel a že jej výsledky sú na osoh.
V dôvodovej správe k návrhu deklarácie i v texte samej deklarácie sa doslova hovorí, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojuje neobjasnenie a nepotrestanie zavlečenia občana inžiniera Michala Kováča do cudziny 31. augusta 1995. Spravodlivosti zabránili amnestie predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta Slovenskej republiky, obsiahnuté v rozhodnutiach predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestiách č. 55/1998 Z. z. a číslo 214/1998 Z. z.. Už aj z toho, že dôvodová správa obsahuje identický, stručný text ako sama deklarácia, vidno, že si s tým nikto nedal žiadnu prácu, že to bolo pripravené iba ako gesto, ktoré má odvrátiť neželané zrušenie amnestií.
Podľa návrhu deklarácie Národná rada Slovenskej republiky na návrh Vlády Slovenskej republiky odsudzuje akt zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny dňa 31. augusta 1995, ktorý bol nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky. Žiadna zmienka o krvi, o vražde, o zmarených životoch priamych aj nepriamych obetí a ďalších zločinoch, ktoré nasledovali. Žiadna ľútosť, žiadne ospravedlnenie, len alibistické a formálne odsúdenie a ďalšia facka pre tých, ktorí žijú čestne, spravodlivo a ktorí dúfajú, že zmažeme biľag Mečiarových amnestií z nášho spoločného mena. Posledná veta návrhu deklarácie odsudzuje amnestie vtedajšieho predsedu vlády vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta, ktoré zabránili poznaniu a potrestaniu páchateľov týchto činov. Naozaj ich chceme odsúdiť? Ak áno, tak ich rovno zrušme. Iná cesta tu nie je možná.
Prosím vás preto, dámy a páni, zamyslite sa, či nevidíte rozdiel medzi deklaráciou a ústavným zákonom, či ste skutočne presvedčení o tom, že takáto deklarácia, ktorá povie, že boli poškodené ľudské práva, postačuje v tom, aby bolo učinené zadosť vyhasnutiu ľudského života. Ste presvedčení o tom, že najsprávnejším riešením je prijať deklaráciu, ktorá sa tvári, že vec je vyriešená alebo prijať návrh na zrušenie Mečiarových amnestií? Zodpovedajte si to, prosím, čo je správne. Je to veľký fľak na mladej Slovenskej republike a spolu s výsluhovými dôchodkami ŠTB-ákov sú dlhy, ktoré musíme vyriešiť. Máme morálnu povinnosť ich vyriešiť. Mladá demokracia narobila mnohé chyby, ale už nikdy nechcem, aby sme boli dotiahnutí do stavu, že politickí oponenti sa budú musieť strachovať o svoje životy, rodiny, o zneužívajúce pôsobenie informačných služieb a podobne. Možno by bolo najvhodnejšie, ak by ste stiahli odporúčanie vlády o prijatí deklarácie a podporili návrh zákona, ktorý predniesol poslanec Budaj. Lebo inak toto vaše gesto bude ničím iným, len a len gestom na zalepenie očí v situácii, keď vám klesajú politické body.
Apelujem na vás, aby ste nepodľahli ilúzii nápravy prijatím deklarácie. Ak má byť história očistená, je nutné, aby bolo možné zločiny spojené s Mečiarovou amnestiou stíhať.
Páčilo sa mi, ako niektorí kolegovia vo svojich diskusiách, vo svojich príspevkoch hovorili o tom, ako je nutné spresňovať zmysel slov, ktoré tunák sú prednesené, ktoré sú v deklarácii, ktoré sú obsiahnuté aj v návrhu zákona, zmysel slov, čo znamená zmarenie referenda, čo znamená zmysel slova vražda, za ktorú sú pravdepodobne zodpovední zamestnanci Slovenskej republiky.
Je mi ľúto, že na pokyn bývalého premiéra a za asistencie SIS-ky sa spáchalo, spáchané zamestnancami štátu sa vykonali činy, ktoré dodnes nie sú ani vyšetrené, ani dovyšetrené, ani potrestané. Naozaj si myslíte, že stačí prijať bezzubú deklaráciu, ktorá nijakým spôsobom neposúva ukončenie tejto, by som povedala, že až medzinárodnej kauzy? Medzinárodnej len preto, lebo to spôsobilo práve aj v medzinárodnom meradle veľký biľag na čele mladej Slovenskej republiky. Sama nerozumiem tomu, prečo vôbec nie sme vôbec schopní, prečo nie je Národná rada schopná vyrovnať sa s týmto biľagom čestne a podľa mňa zodpovedne. Prečo sa nenájde politická vôľa v Národnej rade a neprijme sa zákon, ktorý tu už bol predkladaný osemkrát? Verím, že raz dôjde aj na spravodlivosť a bude aj ukončené, aj bude ukončená kauza o amnestiách spravodlivo, nie pre jednotlivých aktérov tejto kauzy, ale najmä pre občanov Slovenskej republiky. Je mi ľúto, že tento biľag na dnes zatiaľ nechcete odstrániť. Chcem dúfať, že aspoň pozmeňovacie návrhy, ktoré odznejú, prijmete, tým sa poupraví deklarácia a bude znamenať aspoň do budúcna možnosť a povinnosť zároveň vlády riešiť túto nepeknú kauzu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Rozpracované
10:28
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:28
Peter MarčekVystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 10:28 hod.
Peter Marček
Videokanál poslanca
Ospravedlňujem sa, ja iba jednu faktickú poznámku k amnestiám. Keď máme zrušiť Mečiarove amnestie, tak zrušme aj Kováčove amnestie, tie boli prvé a týkali sa Technopolu, teda jeho syna a následne boli až tie druhé. Tak aký je v tom rozdiel? Ja som za, aby sa zrušili obidve. Ďakujem.
Rozpracované
10:28
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:28
Richard VašečkaMy môžeme urobiť viacej. Je mi záhadou prečo, prečo nechceme k tomu pristúpiť a prečo sa uspokojíme len so slovami, akokoľvek by mohli byť pekné, správne, učesané, takže ja tiež sa pripájam k výzve pani poslankyne Eriky Jurinovej, predsedníčky výboru pre ľudské práva, aby sme konali, aby sme nielen hovorili, lebo nikto iní to za nás nemôže urobiť, môžeme to urobiť my, tak sa k tomu už odhodlajme. A práve dnes som sa rozprával s jedným človekom, že aký môže byť dôvod, prečo sa nechcú zrušiť Mečiarove amnestie, ktoré sú jednoznačne nemorálne. Mám taký pocit, že niekedy naozaj medzi politikmi vládne akoby taká tichá dohoda, že môžeme sa kritizovať, môžeme útočiť, môžme deklarovať, môžeme vyjadrovať, ale neotvorme Pandorinu skrinku, ktorá by znamenala, že niektorí politici, bývalí alebo aj súčasní, by v prípadne museli znášať vážne trestnoprávne následky, to znamená, že by museli ísť do väzenia za svoje činy, za veľmi vážne činy, ako boli spomenuté, napríklad vražda alebo únos, čo sú ťažké zločiny. Toto je neprijateľné, každý musí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 10:28 hod.
Mgr.
Richard Vašečka
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Kto vie, čo má robiť a môže konať dobro a nekoná, tak koná zlo. A my tu máme vlastne zlúčenú rozpravu a dva nástroje. Jedným z nich je deklarácia, teda vyjadrenie sa, vyslovenie o čomsi, nejakého úsudku, nejaké slová teda a potom tu máme nástroj, ktorým je návrh zákona, ktorý tieto veci môže zmeniť, čiže vykonať skutok. Som presvedčený, že lepšie je konať ako hovoriť a Národná rada Slovenskej republiky je ten orgán, ktorý môže v tejto veci niečo urobiť, vykonať, spraviť nejaký skutok, správny skutok, nielen vydávať slová. Deklarácie môžu vydávať rôzne mimovládne organizácie, nejaké združenia, nejakí pamätníci, prípadne aj ľudia, ktorých sa to týka.
My môžeme urobiť viacej. Je mi záhadou prečo, prečo nechceme k tomu pristúpiť a prečo sa uspokojíme len so slovami, akokoľvek by mohli byť pekné, správne, učesané, takže ja tiež sa pripájam k výzve pani poslankyne Eriky Jurinovej, predsedníčky výboru pre ľudské práva, aby sme konali, aby sme nielen hovorili, lebo nikto iní to za nás nemôže urobiť, môžeme to urobiť my, tak sa k tomu už odhodlajme. A práve dnes som sa rozprával s jedným človekom, že aký môže byť dôvod, prečo sa nechcú zrušiť Mečiarove amnestie, ktoré sú jednoznačne nemorálne. Mám taký pocit, že niekedy naozaj medzi politikmi vládne akoby taká tichá dohoda, že môžeme sa kritizovať, môžeme útočiť, môžme deklarovať, môžeme vyjadrovať, ale neotvorme Pandorinu skrinku, ktorá by znamenala, že niektorí politici, bývalí alebo aj súčasní, by v prípadne museli znášať vážne trestnoprávne následky, to znamená, že by museli ísť do väzenia za svoje činy, za veľmi vážne činy, ako boli spomenuté, napríklad vražda alebo únos, čo sú ťažké zločiny. Toto je neprijateľné, každý musí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Rozpracované
10:31
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:31
Ján MaroszA ešte jedna myšlienka Blaise Pascala k spravodlivosti: "Spravodlivosť bez moci je bezbranná, moc bez spravodlivosti je tyrania."
Prosím, aby sme sa nestali štátom, kde tyrania nahrádza spravodlivosť.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
6.12.2016 o 10:31 hod.
Mgr.
Ján Marosz
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za udelenie slova. Pani Jurinová vo svojom príspevku apelovala na zadosťučinenie spravodlivosti. Včera sa ma jeden pobúrený občan, ktorý dlhé roky sleduje slovenskú politiku, opýtal, respektíve vzniesol takúto poznámku: "Prečo sa ministerstvo spravodlivosti nepremenuje na ministerstvo pre tvorbu zákonov?" A jeho znepokojuje, že pojem spravodlivosť je aj súčasnou vládou vyprázdnený. A keď si otvoríme Wikipediu a dáme si slovo "spravodlivosť", tak tam nájdeme, že je to morálny princíp alebo cnosť spočívajúca v rešpektovaní práv druhých. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Takže chcel by som poprosiť tento parlament, aj pani ministerku zvlášť, aby sme dali pravý význam slovu spravodlivosť.
A ešte jedna myšlienka Blaise Pascala k spravodlivosti: "Spravodlivosť bez moci je bezbranná, moc bez spravodlivosti je tyrania."
Prosím, aby sme sa nestali štátom, kde tyrania nahrádza spravodlivosť.
Ďakujem.
Rozpracované