11. schôdza

Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, poslankyni Natálii Blahovej.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 rokovacieho poriadku predkladám informáciu k uvedenému návrhu zákona, tlač 306.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou uvedeného návrhu je stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 311 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali nasledovné výbory, a to: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor. Odporúčam, aby návrh zákona výbory prerokovali do 27. januára 2017, respektíve gestorský výbor do 30. januára 2017.
Skončila som. Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal jednu písomnú prihlášku. Prihlásil sa pán poslanec Budaj. Prvá požiadala o vystúpenie v rozprave pani poslankyňa Jurinová. Takže najprv pán poslanec Budaj. Pán Osuský, máte procedurálny návrh? (Reakcie z pléna.) Len pán poslanec Budaj bol prihlásený písomne, takže vy potom asi v ústnej rozprave sa môžte.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Výsluhové dôchodky v prospech tých, čo nás prenasledovali, ktoré doteraz dostávajú, sú, neviem, či povedať hanbou už nie je otrepané, v tejto sále sa používajú silné slová, sú urážkou podľa mňa slobodného Slovenska. Vyzerá to, akoby Slovensko síce získalo slobodu, ale nejak sa ešte nerozhodlo, či mu patrí a či je slobodné skutočne aj vnútorne. Na jednej strane keď predkladáme, už toto nie je prvý návrh zákona, ktorý sa vyrovnáva s minulosťou, keď predkladáme tieto zákony, nevyvolajú ani polemiku a stáva sa, že sú odmietnuté.
Neviem, či si kolegovia poslanci a poslankyne uvedomujú, že, povedzme, odmietnutím takých silných symbolov, ako je tento zákon, ale aj doobeda rokovaný zákon o pamätných dňoch okupácie a zbavenie sa okupácie, že aký signál vysielajú tí, ktorí si neuvedomujú, že to sú naozaj piliere, na ktorých stojí táto republika, že to sú zákony a opatrenia, ktoré súvisia s budovaním štátu, či si uvedomujú, aký signál vysielajú mladým ľuďom, aký signál vysielajú svetu, zahraničiu. Desiatky rokov po okupácii sa Národná rada nevedela rozhodnúť, či si to chce pamätať. Desiatky rokov po zbavení sa okupačných vojsk sa nevedela rozhodnúť, že z toho urobí pamätný deň, okamih, keď sme sa zbavili cudzích vojsk.
Teraz rokujeme o ďalšej trápnosti, rokujeme v meste, kde máme stále Námestie hraničiarov, jedno z najväčších námestí tohoto mesta a so symbolmi bývalého režimu, ktoré na ňom ležia. Asi päť kilometrov vzdušnou čiarou je brána slobody, kde sú mená zabitých, zabitých občanov Slovenskej republiky, ktorých zavraždil komunistický režim preto, že chceli prejsť hranice. Banálna vec, ktorá je nám dneska úplne dostupná v celej Európe.
Výsluhové dôchodky pre ľudí, ktorí porušovali ľudské práva, žili z toho, že zastrašovali a prenasledovali demokratov, často mladých ľudí, bez ohľadu na to, či to boli ženy, deti. Sú prípady, kedy boli prenasledovaní a ponižovaní 13-, 14-roční ľudia. A to nehovorím o päťdesiatych rokoch, hovorím o dobe normalizácie, ktorú si vy starší pamätáte. Mali ste možno to šťastie, vás sa ten prst násilia nedotkol, možno ste ani nikoho v rodine nemali, kto by v päťdesiatych rokoch utrpel, ale je faktom, že ten režim bol mimoriadne násilný. Máme o tom platné zákony. O tom, že bol zločinecký a že Štátna bezpečnosť bola zločineckou organizáciou. A predsa sa dôchodky pre túto organizáciu priznávajú, takzvané výsluhové. Čiže tu nikto nesiaha na dôchodky za odpracované roky, hoci plat toho dôstojníka Štátnej bezpečnosti, nehovoriac veliteľa, a plat toho chudáka, ktorý prišiel o každú robotu a robil s lopatou, najmä ak sa vrátil z nejakej basy, robil skladníka ako, povedzme, kardinál Korec, áno, skladníka celý život. Tondra, biskup Tondra robil električkára. Tí ľudia nemohli mať dôchodky žiadne. Úbohé, najúbohejšie a mnohí teda, tieto mená zhodou okolností poznáme, ale uvedomte si, že tisíce a desaťtisíce nepoznáme. Tiež boli veriaci, prišli o existenciu, vyhodili ich z práce, zo škôl, nedoštudovali a ich život sa drasticky zmenil. Už spomínaných 250-tisíc ľudí emigrovalo. Tento národ je dodnes poznamenaný obrovskou jazvou, obrovskou operáciou, ktorou bola okupácia, a to, že naše politické špičky komunistickej strany sa jej podrobili. Nejdeme ich súdiť, bola to ťažká doba.
A tento zákon nie je odsudzujúci. Tento zákon hovorí, že len časť tých výsad, ktoré veľmi amorálne poberajú ľudia, ktorí sa zúčastňovali, zastrašovania, prenasledovania občanov, ktorí nespáchali žiaden trestný čin, ale ich zastrašovali a prenasledovali pre vieru, pre názor, preto, že mal príbuzného v zahraničí, a mohol by som menovať, všetci viete si to sami doplniť. Ide len o jednu polovicu týchto výsluhových dôchodkov a ide len o symbolické gesto. Neublíži to generálovi Lorencovi, ktorý poberá generálsky dôchodok po tom, čo svoj profesný život prežil ako poradca Penty. Neublíži to plukovníkovi Pačesovi. Mohol by som vám menovať najväčšie beštie bratislavskej služby, 20 rokov ma vyšetrovali v tajnej službe. A viem aj, ako nakladali s inými ľuďmi, ktorým pálili cigaretami ruky, nie v päťdesiatych rokoch, to sa tak u nás traduje, že len tie päťdesiate roky, a to už nikto nežije, to nie je pravda. Ten človek, ktorý zastrelil v Petržalke utečenca, alebo ten dôstojník, ktorý nechal psami zožrať mladého chlapca, na čo ho nechal vykrvácať na mieste, ten žije s nami tu v tomto meste. A predsa tu nerokujeme o jeho potrestaní. Tak sa vyvinula situácia, že nikto nedá satisfakciu zabitým, rokujeme len o symbolickom veľmi jemnom geste, drobnom odškodnom pre tých ešte zopár preživších politických väzňov a zobratie polovici odmien výsluhových dôchodkov. To sú odmeny, to nie sú, samozrejme, dôchodky. Ani poslanci nebudú mať výsluhové dôchodky. Okrem vojakov, ako viete, a uniforiem proste ich majú len príslušníci Štátnej bezpečnosti. Je to absurdita, na ktorú poukázali moje kolegyne už v minulom volebnom období, a nemožno povedať k tomu nič iné, len buď pred tým pichnem zbabelo znovu hlavu do piesku, alebo jednoducho toto symbolické gesto urobíme. Tým ľuďom to nebude chýbať. Tým obetiam to nevráti tie roky. To len nám pomôže a tým, ktorí sledujú slovenskú Národnú radu a pýtajú sa, či tí ľudia vedia, v ktorom storočí žijú a pre aké hodnoty, na akých hodnotách stoji Slovenská republika. Pre ktoré hodnoty vôbec mohla vzniknúť, lebo len vďaka tomu, že sme sa prihlásili k hodnotám slobody a demokracie, mohla Slovenská republika získať rešpekt a začlenenie do medzinárodných štruktúr, len vďaka nim má priznanú suverenitu.
Priznať, urobiť toto symbolické gesto má zmysel v duchu kresťanských hodnôt. Má zmysel v duchu humanistických tradícií a má zmysel v duchu zdravého ľudského rozumu. A či už sa riadite, či ste veriaci, alebo nie, tak viete, že prenasledovať človeka, mučiť ho, zastrašovať ho, sledovať ho, prijať ideológiu, že cudzia viera má byť trestaná, kresťanská viera, že má byť trestaná. Však kresťania tu žili v jak katakombách za rímskeho impéria. Ja viem, vy ste možno niektorí takých ani nepoznali, ja áno. Aj takých, čo boli zabití nie v päťdesiatych rokoch. Bol tu kňaz Coufal, ktorý bol brutálne zavraždený v osemdesiatych rokoch. Je tu možnosť urobiť gesto alebo znovu vyslať signál, že my nevieme, na akých hodnotách stojíme. Sme tak rozdelení, že ani len hodnoty dobra a zla nie sme ochotní pomenovať, chceme, aby sa to miešalo. Nech tí, čo prenasledovali, sú odmenení a tí, čo boli prenasledovaní, bezmocní a s holými rukami, nech sú potrestaní. Nech naďalej vedia, že táto Národná rada nimi opovrhuje, ich utrpením.
Dámy a páni, ja poznám veľa politických väzňov. Samozrejme, často sa spomína ich najznámejšia tvár Anton Srholec, deväť rokov v Jáchymove. Práve preto, že ich veľa poznám, nikdy som ako politický väzeň si neuplatnil žiadnu výsadu. Ja som sa dostal do väzenia veľmi mladý, prežil som ho, chvalabohu, v zdraví, zvyšné roky som pracoval manuálne, čo mi len pomohlo. Nenariekam nad tým, čo ma stretlo, a nikdy som nepožiadal ani len o najmenšiu výsadu, ktorá by súvisela s politickými väzňami. Tu sa hovorí o symbolickom geste aj pre tých, čo tu už medzi nami nie sú. Ale najviac, verte mi, že aj mnohí, politický väzeň, keby tu mohol hovoriť, tak by vám povedal, že vám na to kašlem po toľkých rokoch. Už mi zomrel ten kamarát, ten kamarát, ten kamarát. To sú hrdí ľudia, tí sa nezlomili za totalitného režimu a nestoja s prosíkom, tuná v predizbe. Nenájdete tam ani jedného. Ani na balkóne. Neprosia o peniaze, neprosia o nič. Dúfajú v to, že Slovensko, že sa dožijú, že Slovensko je schopné rozoznávať ich obeť, uznať ju a rozoznávať dobro od zla. Rozoznávať krivdu od toho, kto krivdu pácha. Len a len o tomto, dámy a páni, je tento zákon.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami, tri faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Remišová.

Ďakujem kolegovi Budajovi, že tak výstižne zhrnul, prečo je tento zákon veľmi dôležitý. A ďakujem aj Janke Šípošovej, ktorá spoločne s Erikou Jurinovou sa za tento zákon zasadzovali a v minulom volebnom období, a zároveň ich v tom aktívne podporoval aj Anton Srholec. Nie preto, že by potreboval nejaké odškodnenie alebo žeby sa potrebovali niekomu pomstiť za ten režim, išlo skôr o takú elementárnu spravodlivosť a vyváženie toho ohromného utrpenia, ktoré sa tu dialo 40 rokov a ktorého obeťou boli niektorí ľudia, ktorí v podstate, niektorým to pokazilo celé životné príbehy, všetko, čím mohli byť, zobralo im to budúcnosť, zobralo to budúcnosť im deťom, im rodinám, rodinným príslušníkom. Takže myslím, že tento zákon pre vyrovnanie sa s minulosťou je veľmi potrebný.
Ďakujem.

Pán poslanec Paška.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, súhlasím s tým, že perzekúcia Štátnej bezpečnosti v minulom, predchádzajúcom režime boli, povedal by som, vec, ktorá decimovala slovenskú spoločnosť, a súhlasím s tým, že Slovensko sa s týmto režimom muselo vyrovnať a urobili sa isté kroky pre vyrovnanie.
Pán Budaj sa tu zmienil o tom, že aký signál vysiela Národná rada a súčasná Národná rada mladej generácii, keď sa príliš vážne nevenuje tomuto programu. Mne nedá zamyslieť sa na tým, aký signál vysiela pán Budaj mladej generácii, keď som si prečítal spomienky Fedora Gála v jeho knižke Z prvej ruky, kde hovorí o tom, ako oni riešili spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou vo vlastnom tíme. Keď, zacitujem z tohto vyjadrenia, napísal: "Ján Budaj vlastnou rukou napísal a podpísal súhlas spolupráce s ŠtB. Neupozornil na túto skutočnosť svojich najbližších priateľov, a to ani v čase pred voľbami. Klamal, keď na tlačovej konferencii po voľbách vyhlásil, že túto skutočnosť si mienil so sebou odniesť do hrobu. A neskôr začal tvrdiť, že ju jednoducho vytesnil z pamäti. Je možné, že sa dá vytesniť z pamäti aj takáto vec. Ale to pokračovanie, navádzal na klamstvo aj také autority, ako je Miroslav Kusý a Martin Šimečka starší, keď im navrhoval, aby tvrdili, že podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou po dohode s nimi, aby sa mu ľahšie vykonávala disidentská činnosť."
Nebudem čítať ďalej z tohto komentára, je to, sú to spomienky Fedora Gála z obdobia z roku 1991 a teda z toho, pred 91. rokom. Takže keď hovoríme o morálnych autoritách, ktoré majú právo sa k tomuto obdobiu vyjadrovať, nie som si istý, či sme zvolili správny vzor na to, aby tuto toto obdobie tlmočil mladej generácii.

Pani poslankyňa Verešová.

Už 27 rokov od Nežnej revolúcie bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti majú dôchodky trojnásobne vyššie ako ich obete. Bol tu spomínaný Anton Srholec. Osobne poznám pána Ladislava Záborského, akademického maliara, ktorý mi veľmi často hovoril, čo sa dialo vo väzniciach, ako boli prenasledovaní, mučení. A musím spomenúť aj sestru Zdenku Schellingovú z Krivej, ako ju, som čítala o tom, ako ju potápali do vody, kým sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pri tom ju bili.
Prečo je možné sa s týmto všetkým, prečo to bolo možné vysporiadať sa a nastoliť aspoň takú elementárnu spravodlivosť v Poľsku, v Maďarsku, v susedných krajinách? Prečo to nie je možné u nás na Slovensku? Aká sme to teda, aká sme to vlastne krajina? Stále plná ľudí z minulého režimu? Aký to dávame príklad mladým ľuďom? Veď v prvom čítaní sa posúva návrh zákona, aby sa o ňom diskutovalo v tom ďalšom. A tak vás prosím, pánov poslancov a panie poslankyne, tak hlasujme už aspoň teda, keď je už tretíkrát v tomto pléne, hlasujme za tento návrh a posuňme ho do druhého čítania. Však ak hovoríme o slušnom Slovensku, tak hlasujme aj za spravodlivé Slovensko.
Ďakujem.