11. schôdza

Ďakujem kolegovi Budajovi, že tak výstižne zhrnul, prečo je tento zákon veľmi dôležitý. A ďakujem aj Janke Šípošovej, ktorá spoločne s Erikou Jurinovou sa za tento zákon zasadzovali a v minulom volebnom období, a zároveň ich v tom aktívne podporoval aj Anton Srholec. Nie preto, že by potreboval nejaké odškodnenie alebo žeby sa potrebovali niekomu pomstiť za ten režim, išlo skôr o takú elementárnu spravodlivosť a vyváženie toho ohromného utrpenia, ktoré sa tu dialo 40 rokov a ktorého obeťou boli niektorí ľudia, ktorí v podstate, niektorým to pokazilo celé životné príbehy, všetko, čím mohli byť, zobralo im to budúcnosť, zobralo to budúcnosť im deťom, im rodinám, rodinným príslušníkom. Takže myslím, že tento zákon pre vyrovnanie sa s minulosťou je veľmi potrebný.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, súhlasím s tým, že perzekúcia Štátnej bezpečnosti v minulom, predchádzajúcom režime boli, povedal by som, vec, ktorá decimovala slovenskú spoločnosť, a súhlasím s tým, že Slovensko sa s týmto režimom muselo vyrovnať a urobili sa isté kroky pre vyrovnanie.
Pán Budaj sa tu zmienil o tom, že aký signál vysiela Národná rada a súčasná Národná rada mladej generácii, keď sa príliš vážne nevenuje tomuto programu. Mne nedá zamyslieť sa na tým, aký signál vysiela pán Budaj mladej generácii, keď som si prečítal spomienky Fedora Gála v jeho knižke Z prvej ruky, kde hovorí o tom, ako oni riešili spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou vo vlastnom tíme. Keď, zacitujem z tohto vyjadrenia, napísal: "Ján Budaj vlastnou rukou napísal a podpísal súhlas spolupráce s ŠtB. Neupozornil na túto skutočnosť svojich najbližších priateľov, a to ani v čase pred voľbami. Klamal, keď na tlačovej konferencii po voľbách vyhlásil, že túto skutočnosť si mienil so sebou odniesť do hrobu. A neskôr začal tvrdiť, že ju jednoducho vytesnil z pamäti. Je možné, že sa dá vytesniť z pamäti aj takáto vec. Ale to pokračovanie, navádzal na klamstvo aj také autority, ako je Miroslav Kusý a Martin Šimečka starší, keď im navrhoval, aby tvrdili, že podpísal spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou po dohode s nimi, aby sa mu ľahšie vykonávala disidentská činnosť."
Nebudem čítať ďalej z tohto komentára, je to, sú to spomienky Fedora Gála z obdobia z roku 1991 a teda z toho, pred 91. rokom. Takže keď hovoríme o morálnych autoritách, ktoré majú právo sa k tomuto obdobiu vyjadrovať, nie som si istý, či sme zvolili správny vzor na to, aby tuto toto obdobie tlmočil mladej generácii.

Už 27 rokov od Nežnej revolúcie bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti majú dôchodky trojnásobne vyššie ako ich obete. Bol tu spomínaný Anton Srholec. Osobne poznám pána Ladislava Záborského, akademického maliara, ktorý mi veľmi často hovoril, čo sa dialo vo väzniciach, ako boli prenasledovaní, mučení. A musím spomenúť aj sestru Zdenku Schellingovú z Krivej, ako ju, som čítala o tom, ako ju potápali do vody, kým sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pri tom ju bili.
Prečo je možné sa s týmto všetkým, prečo to bolo možné vysporiadať sa a nastoliť aspoň takú elementárnu spravodlivosť v Poľsku, v Maďarsku, v susedných krajinách? Prečo to nie je možné u nás na Slovensku? Aká sme to teda, aká sme to vlastne krajina? Stále plná ľudí z minulého režimu? Aký to dávame príklad mladým ľuďom? Veď v prvom čítaní sa posúva návrh zákona, aby sa o ňom diskutovalo v tom ďalšom. A tak vás prosím, pánov poslancov a panie poslankyne, tak hlasujme už aspoň teda, keď je už tretíkrát v tomto pléne, hlasujme za tento návrh a posuňme ho do druhého čítania. Však ak hovoríme o slušnom Slovensku, tak hlasujme aj za spravodlivé Slovensko.
Ďakujem.

Samozrejme, že, pán Paška, ja sa neznížim k vašej úrovni. Vy v obrane eštebáckych dôstojníkov útočíte na osobu, útočíte slovami môjho politického rivala, ktorý pomiešal polopravdy so svojimi domnienkami. No áno, to je politická kniha, ktorá vznikla v súboji VPN medzi národným a federálnym krídlom. Vy ste, neviem, čo ste vtedy robili, ale viem, že neskôr ste boli súputníkom Mečiara a Slotu. Ste tu hádam posledný, čo hlasoval v noci dlhých nožov, čo vyhadzoval Gauliedera. Videl som vás, kde stojíte, a táto podlosť, ktorou sa snažíte brániť dôstojníkov ŠtB, si nezasluhovala ani týchto 30 sekúnd reči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dovoľte mi na začiatku štatistiku, bude jej trochu viac, ale prosím vás, aby ste sledovali pozorne. A chcem povedať, že keď hovoríme o tomto zákone, hovoríme nie o paragrafoch hovoríme o skutočných ľuďoch. O skutočných ľuďoch. Od nástupu komunistov k moci bolo v Československu evidovaných 250-tisíc politických väzňov, 250-tisíc politických väzňov, 70-tisíc z nich slovenských. Aj keď sa mi zdá, že je to takto zbytočne oddeľovať, lebo boli naozaj v jednom vreci. Z tých 250-tisíc politických väzňov bolo 241 popravených. Prišli o život, boli zabití. Viac ako 600 zahynulo pri výsluchoch bezpečnostných zložiek. Tie výsluchy viedli tí príslušníci Štátnej bezpečnosti, ktorí dostávali tie výsluhové dôchodky za to, že robili to, čo robili, že ich zabíjali, prenasledovali, že ničili ich rodiny a ich osudy. Viac ako 8-tisíc občanov bolo poslaných do táborov nútených prác. A okolo 5-tisíc mladých mužov sa nedobrovoľne ocitlo vo vojenských pracovných technických táboroch.
V čase barbarskej noci, tzv. barbarskej noci bolo 2 500 kňazov a rehoľníkov internovaných. Rada by som vám ukázala tváre niektorých z nich, aby ste vedeli, že to boli skutoční ľudia, tak ako vy, tak ako ja. Tí ľudia, ktorí zahynuli pri výsluchoch bezpečnostných zložiek, teda tých 600 ľudí, približne 600 ľudí, možno aj viac, ale okolo 600 ľudí, nezahynuli ani na chrípku, ani na rakovinu. Zahynuli rukou iných ľudí. A títo za to nikdy neboli nieže potrestaní, neboli nikdy za to ani inak postihnutí, lebo konali vraj podľa vtedy platných zákonov a tým pádom je to v poriadku. Ak sa pamätáte, podobne sa obhajovali ľudia aj po skončení druhej svetovej vojny.
Zopakujem aj to, čo povedal pán kolega Budaj. V tomto zákone nejde o trestanie, to je len odobratie neoprávnených benefitov. Odobratie neoprávnených benefitov za robenie zla, pretože za toto zlo niekto dostával dobro. Takže mnohí dostávajú výsluhové dôchodky za vraždy, za prenasledovanie, za ničenie celých rodín. A mnohí vôbec dodnes nechápu, čo vlastne spáchali.
Dovolím si ešte, ešte pokračovať v číslach. Na Slovensku bolo v roku 1945 až 1989 presne 71 168 osôb odsúdených za politické delikty, 8 240 osôb v táboroch nútenej práce v rokoch 1949 - 1954, 5 135 vojakov v pomocných technických práporoch, 4 739 osôb v rámci tzv. Akcie B presídlených z väčších miest na vidiek, 112 gréckokatolíckych kňazov s manželkami a 486 deťmi boli v rámci Akcie P, pravoslávie, deportovaných do českých krajov, to malo viesť k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, 2 548 internovaných rehoľníkov, 1 644 internovaných rehoľníc, 6 973 osôb odvlečených do Sovietskeho zväzu, z nich 528 osôb zomrelo. A možnože si poniektorí spomeniete aj na proces s podtatranskou mládežou, kde išlo naozaj o veľmi mladých ľudí, maturantov. Mám tu vypísaných pätnásť mien: Bohuš Jakubiak, Alojz Lenkovský, Lucian Neupauer, Tibor Porubovič, nejdem ich čítať všetky. Sú to mladí ľudia, maturanti, z ktorých urobilo zopár letáky, začali ich roznášať, hneď ich zobrali. Dvaja z nich chceli utiecť. A zopár sadzieb, koľko dostali, prvý menovaný 15 rokov, druhý menovaný 15 rokov. Týchto sadzieb bolo naozaj veľa.
Komunisti sa dopustili v našej krajine veľa zločinov proti ľudskosti a odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov bolo v našej krajine dodnes neuspokojúce. Tu musím povedať, že prvoplánovým cieľom v žiadnom prípade, to opakujem, nie je trestanie vinníkov. Ide o satisfakciu pre všetkých, ktorí boli poškodení minulým režimom. Veľmi ťažko sa mám bude žiť v krajine, resp. v priestore, kde žijú tieto obete, ktorým sa nedostalo zadosťučinenia, a kde žijú komunistickí zločinci, ktorí si dodnes užívajú prostriedky získané skutočne odsúdeniahodným spôsobom. Navyše, je veľmi nemorálne a vo vyspelej krajine neprijateľné, aby boli prisluhovači režimu a páchatelia týchto zločinov vyššie, mali vyššie alebo rovnaké benefity a dôchodky ako ich obete.
Tu si možno treba uvedomiť, ak sme hovorili, že výsluhové dôchodky sú okolo 670, 600 – 700 eur, sú to priemerné dôchodky. Tie dôchodky u niektorých idú omnoho vyššie. Sú, samozrejme, aj nižšie. Mnohí z nich k tomu dostávajú aj dôchodky zo Sociálnej poisťovne, z bežného sociálneho zabezpečenia. A treba povedať, že všetky tie ich obete, ktoré boli prenasledované v režime, vzhľadom k tomu, že sa nemohli už normálnym spôsobom zamestnať, viete, že išlo o lekárov, proste vzdelaných, množstvo z nich bolo naozaj vzdelaných ľudí, ktorí sa na základe procesov nedostali viac k práci, ktorú vyštudovali, ktorá ich bavila, ktorá ich mohla rozvíjať. Mohli pracovať len ako kuriči, ako, ja neviem, upratovali, v obchodoch predavačky robili. Dostávali veľmi nízke mzdy, a to znamená, že ich dôchodky nieže sú nízke, ale sú veľmi nízke, sú až dehonestujúco nízke. Z toho vyplývalo, že mali problém aj vyživiť svoju rodinu. Nevraviac o tom, že celému systému vôbec nezáležalo na tom, ak bol človek odsúdený do väzenia, že čo je s rodinou, ktorá zostala po tejto obeti. Celý komunistický, socialistický režim, na tom vôbec nezáležalo. Deti nemohli študovať to, čo by si boli priali. Boli poznačené celé rodiny. A toto si málokto uvedomuje.
Slovenská republika 23. augusta 2011 podpísala Varšavskú deklaráciu, kde ako signatár slávnostne vyhlásila, toto podpísala Slovenská republika, že "zločiny totalitného režimu v Európe budú uznané a potrestané, že bude podporovať obete totalitných režimov a potrestá ich vinníkov". Týmto návrhom zákona s k tejto deklarácii doslovne hlásime a žiadame, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť. Potom neskôr, 17. januára 2012 v Prahe podpísali zástupcovia 17 združení platformy európskej pamäte, uznávanej organizácie, samozrejme, deklaráciu, v ktorej žiadajú, aby zákonné orgány, zákonodarné orgány štátov a orgány Európskej únie prijali zákony na potrestanie komunistických zločincov a zrušili všetky benefity, ktoré títo ľudia majú. Preto si myslím, že zákon nestráca nič na aktuálnosti, aj keď je predkladaný po dvadsiatich, dnes po dvadsiatich siedmich rokoch.
Som si istá, že zákon sa stretne na jednej strane s veľkým pochopením, najmä u tých, ktorí boli perzekvovaní a ktorí takéto niečo očakávajú už 25 rokov. A stretne sa s veľkým nepochopením u tých, ktorí toto všetko vykonávali. A tu ide najmä o príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Tým, že vstúpili do služieb tohto orgánu, deklarovali príslušnosť k politickej moci a súhlas s páchaním toho, čo od nich bolo požadované. Neobstojí dokonca ani vyhlásenie, že niektorí tam možno pôsobili veľmi krátko, pretože vedeli, do čoho idú. Vedeli, čo to všetko obnáša a s čím všetkým budú konfrontovaní.
Do procesu prípravy tohto zákona bol zainteresovaný samozrejme aj Ústav pamäti národa, od ktorého sme mali podklady na vypracovávanie tohto návrhu. Takže ústav nám bol nápomocný. V podstate by sa dalo povedať, že Ústav pamäti národa bol iniciátorom tohto návrhu zákona, ale takým spôsobom, že ústav chodil a oslovoval všetky kluby Národnej rady v minulom volebnom období a žiadal ich, aby na základe deklarácie, ktorá bola podpísaná aj vládou Slovenskej republiky, aj potom združením, ktoré spája, alebo teda platforma pamäti národa, tak chceli, aby sa vláda tým naozaj začala zaoberať. Takže škoda, že možno nezareagovali viaceré kluby.
Na záver mi dovoľte povedať, že keď sme prvýkrát predkladali tento návrh zákona, pán minister Kaliňák nám vtedy povedal, tie výčitky už si presne nepamätám, že čo sa mu na ňom nepáči, ale povedal jednu dôležitú vec, že on má v šuflíku iný zákon. Zákon, ktorý predkladalo ministerstvo. A ja sa pýtam, že prečo ho za tie posledné dva roky, teda tri roky, za ktoré sa snažíme predkladať tento návrh, rozprávať o ňom, pôsobiť aj v spoločnosti k tejto téme, prečo ho nevytiahol a prečo on nebol ten, ktorý poskytne satisfakciu a zadosťučinenie obetiam politického režimu?
Ja chcem veriť, že tento návrh zákona má šancu sa dostať na ďalšiu diskusiu do Národnej rady. Verím, že spoločnými silami by sa možno dal vylepšiť. Už ani neviem, čo mám povedať, ako vylepšiť. Ale verím tomu, že posunutím do druhého čítania by ste, kolegyne, kolegovia, urobili veľké gesto pre ľudí, ktorí na tú satisfakciu čakajú. Mnohí umreli, mnohí sa jej ani nedočkali. A nemyslíte si, že po dvadsiatich siedmich rokoch by sa to už naozaj mohlo stať?
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne kolegyni Erike Jurinovej, ktorá sa už dlho zasadzuje spoločne aj s Jankou Šípošovou, ktorá je dcérou politického väzňa a v minulom období bola v parlamente, sa zasadzujú za prijatie tohto zákona. A tak ako kolegyňa Jurinová na záver povedala, mnohí z tých čo by si zaslúžili ospravedlnenie, čo by si zaslúžili vyrovnanie, tí sa toho už ani nedožijú, pretože už zomreli. A keď ste boli niekedy na stretnutí politických väzňov, tak ste videli ľudí, ktorých utrápil, doslova utrápil bývalý režim. A myslím si, že tento parlament konečne by mal spraviť to gesto a vyrovnať sa s minulosťou.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, nevystupujem k tomuto návrhu zákona prvýkrát. Aj ja mám pocit, neviem, či sa tak môžem klasifikovať, že "dobrí holubi" sa vracajú. Tento zákon je dobrý holub. Či som ja dobrý holub, je iná otázka.
Ale začnem tam, kde Erika Jurinová skončila. Povedala, že schválenie tohto zákona do druhého čítania bude veľkým gestom. Ja, naopak, som presvedčený, že bude strašne malým gestom v porovnaní s meritom, ktorého sa týka. Bude to malý symbolický akt. Ale napriek malosti a symbolickosti to bude deliaci kameň, pretože podporiť ten zákon znamená postaviť sa na stranu obetí proti zlu a odmietnuť podporiť ten zákon znamená postaviť sa na stranu zla.
Neviem si predstaviť, že by tu niekto vedel kvalifikovane obhájiť nárok zločincov na výsluhový dôchodok. Ani sa o to nikto nepokúsi, samozrejme. Neviem si predstaviť, kto by vedel zdôvodniť, že tí ľudia k svojmu štandardnému dôchodku dostávajú takýto benefit. V Nemecku po páde nacizmu prebehla denacifikácia a samozrejme tá mala i dôsledky v takej veci, ako je dôchodkové zabezpečenie. Možno vám to meno nič nehovorí, možno len veľmi malému počtu z vás to niečo povie, ale symbolom hrôzy nacistického súdnictva do posledného dňa Tretej ríše bol človek menom Roland Freisler. Tento človek bol predstaviteľom Volksgerichtu, ktorý bol v stave ešte 30. apríla 1945 popravovať 16-ročných chlapcov za velezradu, keď pod paľbou tankov Červenej armády alebo betónových tankových vojsk zahodili zbraň a utiekli, stojac s puškou proti obrnencom. Jeho vdova sa potom dožadovala sudcovského dôchodku primeraného k postaveniu tohto vrcholného predstaviteľa hitlerovskej justície. No, každopádne niekto si povie, však vdova nemôže za to, čím sa zaoberal jej muž, ale každopádne nakoniec ho nedostala.
Chcem teda povedať, že to, o čom dnes hovoríme, je preto deliacim kameňom charakterov, lebo tu neexistuje žiadne áno, ale tu je len – stojím na strane obetí, alebo stojím na strane zločinu. Chcem teda povedať, že to, akí sme vraj vyrovnaní s minulosťou, ako tu povedal neuveriteľne pred pätnástimi minútami pán poslanec Paška, je dôvodom, prečo vystupujem, je dôvodom, že takýto do neba volajúci výrok, ako sme vyrovnaní, je najlepšie preverený praxou v tom, že sa tu teraz po dvadsiatich siedmich rokoch predkladá návrh tohto zákona. Takto sme sa vyrovnali s tým, čo bolo. Tak sme sa vyrovnali, tými 700-eurovými výsluhovými dôchodkami a tými 300-eurovými tých, ktorí sa živili ako skladníci alebo ako šoféri autobusu, keď tu bola reč o katolíckych hierarchoch. Šoférom autobusu bol biskup Baláž. Chcem teda povedať, že to je vyrovnanie tejto krajiny s minulosťou. Ústav pamäti národa prehral súd, v ktorom na strane ministra Babiša vystupovali riadiaci dôstojníci a eštebáci. Vyrovnaný súd vzal ich výpovede proti faktom Ústavu pamäti národa. Keby tento veľkolepý nápad pojal Norimberský súd, tak nechá vedúcich predstaviteľov SS a gestapa vypovedať v prospech obvinených na lavici Norimberského súdu a predpokladám, že ten súd by akceptoval, že ani Hermann Göring, ani Rudolf Hess, ani nikto nevedel nič o tom, čo sa deje a čo sa dialo totálne mimo nich a nič s tým nemali. Našťastie, Norimberský súd sa neriadil tak vyrovnane s minulosťou, ako sa riadia naše súdy. Takže toľkoto drobná odbočka na tému vyrovnanosť s minulosťou.
A musím povedať, že stav krajiny, kde sa tento návrh zákona predkladá v treťom pokuse, ja už starnem pri jeho predkladaní, je ukážkou stavu tej krajiny, ale všetci sa budeme diviť nárastu extrémistov, nárastu toho alebo onoho, bo máme pocit, že sme so všeckým vyrovnaní, a nie sme pritom vyrovnaní s ničím. Ani len s tými úbohými obeťami, ani len s tými hanebnými páchateľmi.
Ak tento návrh tretíkrát pochováme, tak si nevystavujeme vianočné svedectvo, ale absolútnu listinu hanby. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja by som k tomuto dodal len to, že v rozpore s tým, čo tvrdia tí, ktorí sa zastávajú týchto bývalých eštebákov, že konali len v súlade s vtedy platnými predpismi, nie je to pravda. V drvivej väčšine konali v rozpore s vtedy platnými predpismi a rozhodne konali v rozpore s medzinárodnými pravidlami, ktoré platili aj vo vtedajšom Československu. Takže takáto obrana neobstojí. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán poslanec Osuský, zrejme ste nedávali pozor, čo som vám alebo vám alebo pánovi Budajovi hovoril. Ja som hovoril o tom, že súhlasím s tým, že perzekúcie ŠtB voči našim občanom decimovali celý národ a celú spoločnosť. A že samozrejme sme sa pokúšali alebo sa Národná rada ako taká pokúšala o odškodnenie alebo, povedal by som, o vyrovnanie s touto minulosťou. A chcel by som vám pripomenúť iba to, že ak máte výhrady k tomuto vyrovnaniu sa Národnej rady aj politickej scény s touto minulosťou, tak spochybňujete aj vládu pána Dzurindu a pani Radičovej a pôsobenie, vaše politické pôsobenie v týchto obdobiach v parlamente, pretože aj vy ste už v predchádzajúcom období mohli prijať tento zákon a neprijali ste ho. Takže iba pripomínam, že keď som sa ja vyjadril, že súhlasím, že treba odsúdiť perzekúcie, tak som sa nezastával ŠtB, tak ako tvrdí pán Budaj.
A čo sa týka pána Budaja, chcel by som odpovedať. Vážený pán Budaj, ja som bol na námestí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar Andrej, podpredseda NR SR
Musíte reagovať na predrečníka, to bol pán poslanec Osuský.

Paška, Jaroslav, poslanec NR SR
Dobre, takže, pán Osuský, ja som bol na námestí so svojimi študentami z fakulty architektúry vtedy, keď pán Budaj vystupoval na tom námestí, a, bohužiaľ, boli sme veľmi sklamaní, keď sme sa dozvedeli, že k nám rečnil človek, ktorý podpísal spoluprácu s ŠtB. Aj tí študenti sú dodnes z toho sklamaní, moji študenti.
Ďakujem za pozornosť.

Myslím, že presne ten prejav sedel na jednu vec. Dlhodobo sa bavíme o, alebo rozprávame o veciach, ktoré sa týkajú minulosti, a myslím si, že nás definuje a dlhodobo definuje neblahý osud, a to je, že sme tzv. krajinou hrubých čiar. Myslím, že to znamená hlavne to, že ak nechceme, nepoznáme svoju minulosť alebo sme ju zabudli generácie naučiť, tak nemôžme ani napísať príbeh budúcnosti. Čiže je veľmi dôležité, aby sme na minulosť nezabúdali a aby sme prijali možno aj tento návrh zákona, ktorý hovorí o tom, že sa nejak s minulosťou vysporiadať musíme, aby sme neboli naveky iba krajinou hrubých čiar. Pretože tento citát, ktorý som si požičal od Ivety Radičovej, a presne znie, "ak nepoznáme svoju minulosť, nemôžme napísať príbeh budúcnosti", je hlboko zapísaný aj do motívov predkladateľov, kde spomínaná Janka Šípošová ako dcéra politických väzňov vyvinula maximálne úsilie, aby sme sa s minulosťou vyrovnali a nepretrvávala do budúcnosti. Preto je tento návrh zákona v tejto možno až symbolickej atmosfére pred Vianocmi v roku 2016 tak prepotrebný, schváliť týmto plénom.
Ďakujem.