12. schôdza

Pán poslanec Heger.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, ja by som chcel krátko. Ďakujem za tie vystúpenia, ktoré tu boli. Teda ďakujem, Igor, že si to tak dobre odštartoval. Ja by som chcel trošku tiež do toho vniesť taký jeden pohľad, možno komplexnejší. Vidím, že už sa nám tu doplnili aj rady koaličných poslancov na výzvu pani Verešovej (vyslovené s pobavením). Snáď, snáď to popribúda, ale poďme k veci.
Myslím si, že poďme sa pozrieť na to, hovoríme tu o tom, že ekonomike sa darí, reálna mzda stúpa, rádovo okolo 3 %, napriek tomu vidíme a myslím, že čo je, čo je dôležité, aby pri tejto téme odznelo, je to, že na Slovensku máme veľké rozdiely v tom a aj v kvalite života ľudí. Je úplne iné, úplne inak sa na svoje výdavky pozerajú ľudia z mesta, pretože úplne iné majú aj príjmy, respektíve z veľkých miest, povedzme, Bratislava, Košice, Prešov, Žilina, vôbec týchto veľkých miest, a iné sú kraje, kde, ktoré nazývame hladové doliny.
Prečo to hovorím? Vidíme to napríklad aj na momentálne prebiehajúcej téme energií, kde už len, už len, ani nie už len, ale niekoľko stopercentné nárasty energií, či už sa jednalo o radovo desiatky eur alebo stovky eur, ale už aj radovo desiatky eur vyvolali v ľuďoch veľké emócie, pretože sú to pre nich pomerne veľké čiastky, ktoré do ich rozpočtu zasahujú. A práve sa ozývali ľudia, ktorí, ktorých príjmy sú naozaj veľmi nízke, sú či už, by som povedal, tesne nad hranicou minimálnej mzdy alebo sa pohybujú v radovo okolo päťsto, šesťsto eur.
Čo tým chcem povedať? Keď sa pozrieme na priemernú mzdu na východnom a strednom Slovensku, napríklad keď si zoberieme Prešovský kraj, tak priemerná mzda bola za celý kraj 779 eur a priemerná nominálna mzda v Banskobystrickom kraji 861 eur. Toto sú v hrubom, presne tak. Čiže toto sú priemerné mzdy. A to ešte vieme, že tieto mzdy sú ťahané veľkými mestami, kde teda tie mzdy sú samozrejme vyššie, pretože je tam aj, povedzme, odbornejšia práca, sú tam manažéri, pracujú tam manažéri a podobne. Takže keď si zobereme radového človeka, ktorý pracuje, povedzme, vo fabrike, na linke a podobne, tak sa dostávame na čistú mzdu okolo 450, maximálne 500 eur. Toto sú čiastky, kde zaváži každé euro o tom, ako ho môže, môže použiť. Čiže môžeme povedať, že títo ľudia mnohokrát naozaj žijú z ruky do úst, alebo počítajú každé euro na to, aby, aby vedeli zadovážiť živobytie sebe, svojej manželke a svojim deťom, aby vedeli nakúpiť všetky tie požiadavky, ktoré súvisia so školou, oblečením a podobne. A vieme, že tých výdavkov, všetci, ktorí ste rodičia, je naozaj dosť, každým rokom toho pribúda. A práve tam títo ľudia úplne vážia to euro v takom zmysle, že rozmýšľajú nad tým, ako si aj svoj obed pripravia. A my týmto ľuďom chceme diktovať, že majú sa ísť stravovať do reštaurácií. Ja teraz a priori nie som a myslím si, že je správne učiť ľudí, aby dbali na svoju životosprávu, aby dbali na to, že obed je dôležitý, aby sme ich aj podporovali v tom, aby išli a podporovali aj stravovacie a reštauračné zariadenia, samozrejme, ale nemôžme to očakávať od ľudí, ktorí žijú na hrane svojich výdavkov, a dokonca za tie isté peniaze, ako to aj pán Matovič povedal, si dokážu pripraviť omnoho väčší obed. Pretože musíme pripustiť, že v reštaurácii platíte maržu aj za to, že vám ten obed pripravia a že vám ho prinesú. Ale vy za tie isté peniaze si doma dokážete pripraviť omnoho väčší obed. A dokonca tou realitou je, že naozaj ľudia na severovýchode Slovenska a v hladových dolinách Slovenska si tie obedy musia pripraviť nie preto, že by nechceli ísť do reštaurácií, ale preto, že si to nemôžu dovoliť, že oni aj keď tie gastrolístky dostanú, tak ich musia použiť na nákup potravín, na to, aby si ten obed mohli spraviť sami, pretože ten, ten, to reštauračné zariadenie navštíviť nemôžu z toho dôvodu, že je to proste pre nich drahé. Takže, takže preto tie peniaze využívajú skôr na podporu svojho rodinného rozpočtu.
A preto aj ten návrh, s ktorým prichádzame, že nech si vyberú, nech tu je tá sloboda. Pretože aj dneska pán poslanec Kresák v doobedňajšej rozprave hovoril o tom, ako volič si môže vybrať a môže zvoliť, či človek dokáže sedieť na dvoch stoličkách alebo troch stoličkách, že ak je, ak ten volič teda uzná za vhodné, že ten človek dokáže sedieť na troch stoličkách a robiť tri funkcie, tak, tak nech si vyberie. Tuto dávame právo, ale, ale človeku nedáme právo na to, aby si rozhodol, ako použije svoje peniaze na obed. Tak vidím, už aj tuto je určitá veľká nerovnováha medzi tým, akú slobodu človeku priznávame, akú slobodu človeku nepriznávame a v čom mu priznávame a v čom mu nepriznávame.
Takže táto rozdielnosť, ktorú na Slovensku máme, a, žiaľ, zatiaľ nevidíme žiadne riešenia ani zo strany vlády, ktorá by prinášala vyrovnanie týchto regionálnych rozdielov v jednotlivých kútoch Slovenska, ktoré by mohlo potom priniesť, áno, takú tú rovnováhu v tom, že Slováci zarábajú po celom Slovensku približne rovnako a všetci si môžu dovoliť ísť do tej reštaurácie si kúpiť ten obed.
Druhá rovina je aj čas. Sú mnohé zamestnania, kedy ten človek nemá dostatok času na to, aby si sadol do reštaurácie a skonzumoval ten obed, a preto dá prednosť tomu, že si ten obed spraví sám. Alebo sú to potom úplné preferencie, či už sú to stravovacie návyky alebo sú to rôzne diéty a podobne a mohli by sme ísť do, kopec detailov, ktoré nie je potrebné, ale to všetko hovorí v prospech slobody toho zamestnanca, aby si mohol toto vybrať.
Takže prvá rovina určite je tá ekonomická z pohľadu samotného človeka. Nie každý si to môže dovoliť a je veľmi veľa ľudí či už na severovýchode alebo južnom, teda východno-južnom, juhovýchode Slovenska, v hladových dolinách, ktorí si toto dovoliť nemôžu.
Druhý veľmi dôležitý faktor je práve administratívna záťaž. Byrokratický index za minulý rok vypočítal byrokratickú záťaž na bežného podnikateľa na 140 hodín denne. Je to 75 úkonov, pardon, 140 hodín ročne. Sedemdesiat päť úkonov ročne, ktoré priemerný podnikateľ musí vykonať, je to 17,5 pracovných dní. Tento byrokratický index to udáva a je to vo výške 1 471 eur nákladov. Vidíme, že práve toto je vysoké číslo, ktoré nám je alarmujúce a hovorí o tom, že mali by sme práve prichádzať s riešeniami, ktoré uberú z byrokratickej záťaže. A toto určite, bez pochýb gastrolístky spadajú do byrokratickej záťaže, pretože ten podnikateľ s tým má oštaru, s tým, že musí tieto lístky zabezpečovať a vyhodnocovať, rozpočítavať a podobne. Je to preňho len ďalšia mena, s ktorou musí pracovať, ako už podotkol aj navrhovateľ. Takže to je ďalší dôležitý rozmer, to je administratívna záťaž.
Ďalšia je práve tá finančná záťaž, ktorú tu tiež spomenul pán Matovič, jednak pre samotného človeka a jednak v tom, že určité percento odchádza v prospech firiem, ktoré sa tomu venujú, a tým pádom je tým ochudobňovaný aj samotný, samotný človek.
Posledná rovina, ktorú by som chcel do toho vniesť, je práve tá rovina samotných tých papierikov alebo tej podoby, v akej sa to nachádza. To, že človeku, aj už som to čiastočne spomenul, je to celé o tej dôvere, že človeka tu ideme vydeľovať a vlastne odovzdávame mu nejaký papierik. Veľmi sa mi páčila aj tá ilustrácia toho, že človek ináč vníma hlad, ak má v peňaženke, "vníma ináč hlad", ak má v peňaženke gastrolístok, nejaký papierik, alebo ak má peniaze. Veď sa tu bavíme o dospelých ľuďoch, o dospelých ľuďoch, ktorí sú zodpovední za svoje rodiny, za svoje hypotéky, za kopec iných výdavkov, za svoje zdravie v konečnom dôsledku. A my tu ideme teraz dbať o to, aby, resp. dať im nejaké papieriky na to, ktoré im majú evokovať nejaký pocit toho, že áno, musím sa zdravo stravovať a toto ma tu zväzuje na to, aby som teda musel ísť tou konkrétnou cestou spotreby. Že už aj dnes vidíme, že ľudia nachádzajú spôsoby, ako, ako to obísť, že tento nástroj naozaj je nefunkčný. Myslím si, že roky praxe ukázali, že tento nástroj je nefunkčný. A preto je čas ho podrobiť tej skúške toho slobodného výberu. Lebo myslím si, že v tomto je náš návrh veľmi objektívny, že dáva na výber, že naozaj uvidíme, koľko ľudí sa preňho nakoniec rozhodne a ukáže sa, do akej miery ten nástroj je naozaj opodstatnený.
Ďakujem veľmi pekne.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca šesť faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem. Ja len chcem potvrdiť to, čo kolega Heger rozprával. Tie, tie gastrolístky sú najmä v tých menej rozvinutých alebo chudobnejších regiónoch veľmi dôležitá súčasť tej mzdy. Lenže práve v týchto regiónoch sa tie gastrolístky nevyužívajú na ten účel, na ktorý sú, to znamená, na obedy v reštauráciách a rôznych vývarovniach. Pretože ja môžem potvrdiť a poznám iks takýchto prípadov, že ľudia si radšej doma navaria, donesú si to so sebou do práce, tam to zjedia a ten gastráč využijú pri platení napríklad v Kauflande a kdekoľvek inde. To znamená, ten účel sa tam míňa. To je jedna vec.
Druhá vec, samozrejme, myslím, myslím, že je aj pravidlom, že za gastrolístky sa nesmú nakupovať, sa nesmie nakupovať alkohol. Lenže mnohé potraviny, tie také malé dedinské, akékoľvek, mnohé potraviny na to zvysoka kašľú. A častokrát asociálom, cigánom ten alkohol oni predajú úplne bez problémov. To znamená, tam dochádza k úplne opačnému efektu, na aký by mali byť využité.
Čiže zrušenie gastrolístkov a náhrada, finančná náhrada je podľa mňa úplne v poriadku. A ja naozaj stále čakám, že niekto sa postaví a povie argumenty "za", lebo ja tam zatiaľ argumenty "za" okrem tých 60 mil. ročne, ktoré treba vytiahnuť z vrecka ľudí, ja tam iný argument "za" nevidím. Čiže nemá absolútne zmysel, aby ľudia tieto gastráče dostávali. Oni radšej si zoberú peniaze.
Ďakujem pekne.

Poslanec Viskupič.

Ďakujem. Dobre si popísal stav, aký tu máme. To znamená, niekto si vymyslel podnikateľské nebo, presadil do zákona, že zopár firiem bude vydávať lístočky, odčerpá zo systému, myslím, 60 mil. eur a tieto lístočky budú otravovať prevádzkovateľov gastrozariadení, budú otravovať samotných ľudí a nejakým zopár siedmim, ôsmim, desiatim ľuďom budú vyhovovať a zároveň títo ľudia si budú potom chovať svojich vlastných politikov, ktorých tu máme v pléne, a tí im toto podnikateľské nebo zabezpečujú.
Preto si myslím, tak ako sa pýta aj pán poslanec Pčolinský, že asi tu nebudeme od týchto ľudí počuť argumenty, lebo sú radi, že je to schované, že nemajú žiadny argument a neprídu ho sem povedať. Ale možno sa dočkáme niečoho, že gastrolístky budú nasledovať nejaké drinklístky, a nejaká z koaličných strán si vydefinuje, že budeme nealko nápoje kupovať za drinklístky a potom prídu cigaretové lístky a keďže sú traja v koalícii, tak nebudeme mať len gastráče, ale budeme mať aj drinkáče a cigáče. To znamená, že (smiech v sále) tieto podnikateľské nebá z jedného a z druhého, kedy si vymyslia, že ako sa dá na slovenskej chudobe zarobiť, tak to budú vymýšľať takto. Som zvedavý, či kapitán Danko príde s cigáčmi a Béla Bugár s drinkáčmi. Uvidíme. (Potlesk.)

Pán poslanec Číž.

Ďakujem pekne. No sú tu výzvy na diskusiu, všímam si, veľmi kvalitné a skutočne prispieva k riešeniu problému. Pán kolega, ja s nesmiernou radosťou sledujem, jak sa ten náš parlament mení, jak je plný zrazu ľavičiarov, toľko, že sa sem ani nezmestia. Všetci majú plné ústa občanov a pomáhať a tak ďalej.
No prvý zásadný problém, asi sa vieme zhodnúť, že gastráče tu nie sú posledné dva roky, ako tu je táto vláda, ani posledné štyri. A fungujú relatívne dávno. Pán Matovič bol významnou súčasťou vlády, o SaS-e ani nehovorím, pán predseda tu viedol tento parlament. Prečo ste to nezrušili? Prečo ste to nezrušili? Tu pán Viskupič a kdekto v diskusii vypráva všeličo. Prečo ste to nezrušili? A zrazu sú tu novodobí obrovskí ľavičiari, že SMER zrazu je ťažkou pravicovou stranou, a na druhej strane zase ľudia, ktorí keď spravovali krajinu, tak ste skončili s takou hanbou, že SMER musel vládnuť sám. A že ani na chvíľočku nad tým neporozmýšľate, že prečo to tak je a že ak hovoríte o diskusii, to musí dramaticky inak vyzerať.
Viete, ja, my máme taký spôsob vládnutia, že vieme pravdepodobne v tejto sále, že sú dvaja hlavní hráči. Keďže ide o vážne sociálne opatrenie, sú tu odbory a sú tu zamestnávatelia. Existuje čosi ako tripartita. Vláda s nimi tak intenzívne rokuje, ako len môže. Vy ste zrušili tripartitu, lebo nepotrebujete také. Vy viete, ste osvietení všetci do jedného. Prídete, máte tu jednoznačne len politické reči, do štruktúry problému, do tej druhej strany problému nepoviete ani slovo.
Nepochybne o efektivite gastráčov sa dá baviť. Ale rozhodne nie týmto spôsobom. Viem si predstaviť, že začnete diskusiu tým, že sa opýtate ministra, čo chce s tým robiť, ako to vníma a tak ďalej. Keď ste nespokojní, pripravte váš vlastný návrh a možno budeme diskutovať. Ale po tom, čo tu počúvam, je diskusia nezmyselná. Akonáhle nájdete normálne zmysluplné formy, verte, že veľmi radi tu budeme sedieť, lebo každá zmysluplná diskusia môže niečo priniesť. Táto určite nič.

Pán poslanec Budaj.

Ja budem tak trochu k celkovej situácii. Ja som rád, že práve hovoril pán Číž, lebo skutočne ilustroval to... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Na predrečníka by ste mali reagovať, nie na pána Číža.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Budem na predrečníka. Proces tvorby legislatívy, ktorý tu teraz sledujeme, je v Národnej rade jedným absurdným divadlom. Tu sa poslanci snažia vysvetliť často prázdnej sále, že dva a dva sú štyri. Niekedy to pojmú opačne: štyri sú dva a dva. Odpredu, odzadu, logickú vec. Na konci dňa čakáme opačné argumenty, tie nezaznejú. Tie nezaznejú, žiadne argumenty. O sedemnástej príde hodina hlasovania, odhlasuje sa, že dva a dva je päť, šesť alebo tri. Takisto bez argumentov a Národná rada v podobe absurdného divadla ide ďalej, pokračuje ďalej. Na druhý deň znovu prázdna sála, mlčanie, poslanci predložia nejaký návrh, ktorý je logický, ktorý odôvodní dva a dva sú štyri, z druhej strany nezaznie nič, o sedemnástej hodine sa odhlasuje, že dva a dva je osem.
Takto na absurdné divadlo sa zmenilo rokovanie Národnej rady o závažných problémoch, ktoré sa dotýkajú občanov Slovenska. Napokon gastrolístky sú každodennosť, ktorú nachádzajú vo svojej peňaženke, a každodennosť, ktorá im buď robí potešenie alebo ich obťažuje, a rozhodnúť sa dá o tom, len keď zaznejú argumenty. Nie slová, ktoré zazneli pred chvíľou, že dalo by sa o tom baviť, ale nemá to cenu. Nie je iná scéna a tu to má cenu, tu sme za občanov a tu majú odznievať argumenty.