14. schôdza

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, trošku aj ja si dovolím povedať pár slov k tejto novele zákona, pod ktorou som aj ja podpísaný.
Vyzerá, že už som vo veku, hoci sa mi to ťažko akože priznáva, kde prakticky už môžem dávať nejaké skúsenosti, resp. hodnotiť, čo sme zažili. A pritom, keď sa takto zamyslím, tak poviem si, že 30 rokov som mal predvčerom. No, žiaľ, neni to pravda. A momentálne, keď si tak pozriem, tá naša generácia tých päťdesiatnikov a vyššie, prakticky sme vyštudovali v socializme a máme žiť v demokracii. To znamená, mnoho, to, čo sme sa učili, prakticky veľmi sa využiť nedá a musím sa prispôsobiť tým praktikám, resp. tomu chodu dejín, ktoré na Slovensku beží v iných intenciách.
Ja keď si tak spomeniem, hovoril som to už viackrát, prakticky aj v socializme, teda komunizmus sme tu ešte nevybudovali, aby ste boli v obraze, tí mladší, ktorí ste teda ho nezažili, tak prakticky socializmus mal spieť k tomu komunizmu a prakticky v päťdesiatych rokoch tam boli pracovné soboty aj nedele, bolo to po vojne. Potom neskôr sa to uberalo, to znamená, nedeľa už nie, potom aj sobota už nie, dokonca sa ešte aj učilo v školách, a prakticky vrcholom, ako nás učili, malo by byť skrátiť ten pracovný týždeň z tých päť na menej dní. Štyri, tri a nakoniec nebudeme robiť nič, lebo všecko za nami niekto urobí iný a my si len budeme brať to, čo sme vyrobili cez tie stroje alebo niečo iné.
Vyzerá, že asi, aj teraz som postrehol nejakú takúto úvahu, že áno, tie stroje budú tak vyrábať za nás, že prakticky ani tá ľudská sila tam nebude musieť byť a bude si to programovať všecko a tie stroje budú vyrábať a tých produktov bude dosť. A ja sa nikdy nestotožním s názorom, že človek má byť braný ako ľudský zdroj. Niekedy sme mali odbory personálne a teraz máme odbory ľudských zdrojov alebo nejaké oddelenia. Predsa človek nemôže byť ako baterka, ktorú vyšťavíš, a potom ju odhodíš. Žiaľ, vyzerá to tak, že súčasný svet takto vníma človeka, a ja budem prvý, ktorý zdvihnem ruku proti. Lebo život je o napĺňaní svojich ideálov, túžob, od detstva až po starobu, až po tú smrť, a neni to o tom, aby sme navzájom tu pili krv, vykorisťovali sa, úžernícky sa správali jeden voči druhému.
Ako povedal Svätý Augustín, že politika by mala byť najväčším prejavom lásky k blížnemu. A každý v srdci máme tú lásku k blížnemu. Nehovorte mi, že nie. Tak sme boli stvorení, ako to povedal už Marek Krajčí pred chvíľou, na obraz boží a tam je láska, nie nenávisť a nejaká iná kuleha na toho blížnemu svojho.
Takže ja som mal tú česť zažiť ten socializmus a keď si takto predstavím, že v sobotu sme, samozrejme, o tej dvanástej obchody boli otvorené, potom už boli zavreté, v nedeľu vôbec, hovorím teraz o tom maloobchodnom predaji, nehovorím teraz o nejakých cukrárňach a reštauráciách, kde, samozrejme, fungovali tu aj vtedy. A musím povedať, že sme tu, neboli úmrtia. A tak jak som povedal, predsa pri súčasnej dobe máme už aj mrazničky, ľadničky a všecky kadejaké zmrazujúce zariadenia, ktoré nám tu tie potraviny, keď už tak súrne potrebuješ v nedeľu ísť kúpiť, tak samozrejme si môžeš do zásoby. Nerobme sa, by som povedal, nejakí bohémskejší ako, neviem kto, pretože všetko sa dá zariadiť normálnym zdravým gazdovským rozumom. Asi ten proviant, ktorý potrebuješ v tú nedeľu mať, zabezpečiť aj vopred.
Tak preto si myslím, že dávať nedeľu a nútiť ľudí, aby pracovali, a ako už bolo povedané mojimi predrečníkmi, najviac sa to bude dotýkať práve žien našich na Slovensku, ktorým vďačíme za to, že vôbec tu sme, lebo keby ich nebolo, tak asi vymrieme, a prakticky ich likvidujeme, devastujeme. Už nehovorím o tom, o odchode do dôchodku a ďalších veciach, že prakticky ony držia tú rodinu, ony sa starajú o deti, majú šichty aj trikrát denne, pretože ide do práce, príde domov, musí prať, variť, starať sa o deti, manžel, ktorý pomôže, pomôže, ktorý nepomôže, nepomôže. Proste je tá šichta v podstate náročnejšia, to musím povedať otvorene z mojej praxe, ale myslím, že aj z vašej, že žena si zaslúži podstatne väčšiu úctu, ako sa jej momentálne v našom demokratickom slovenskom režime dostáva.
Takže myslím si, že každý keď si vstúpime do svedomia, mali by sme túto novelu zákona posunúť do ďalšieho čítania a prakticky potom prípadnými nejakými pozmeňujúcimi návrhmi ešte to vylepšiť. To, že sme minule schválili, že v sviatky sa nebude pracovať, super. Ako už bolo povedané, poďme do tých nedieľ. Či to obmedzíme aj do toho, že to bude iba od určitej hodiny, alebo či to bude úplne, nevadí, ale poďme do toho, lebo tak by som si predstavoval napĺňanie tých našich ideí, ako by ten život vyzerať mal.
Aj Japonci, keď si takto vezmeme z minulosti, snažili sa byť precízni a sú precízni a makali ako roboti a teraz tie generácie, ktorí idú do dôchodku, zisťujú proste, že sú tak zodratí, že on ten dôchodok ani neužije. Proste on neni v stave, pretože jak sa hovorí, tá baterka bola vyšťavená, a končia. To znamená, majú veľký problém, hoci áno, ekonomicky boli hit, boli lídrami a boli tigrami Ázie a všeckého možného, ale vyzerá, že na úkor toho, že určité generácie doslova majú teraz strastiplný dôchodok, keď sa toho dôchodku vôbec dožijú.
Myslím si, že toto by nemala byť naša idea. A mamon a modla peňazí nemôže zvrátiť to, aby náš človek mal čas aj na tú rodinu. Ja keď si spomínam, tak s našimi, s mojimi rodičmi nebohými už, my sme každú nedeľu chodili buď ku jednej babke, alebo ku druhej babke. Z jednej strany alebo z druhej strany, tam potom prišiel jeden strýko, druhý strýko, tretí strýko a sme debatovali. Hoci my deti, desať-, dvanásť-, pätnásťroční sme hovorili: ó-ó, načo tam k tomu idem? A teraz si uvedomujem, že tak sa vlastne tá rodina držala pokope, tá rodina sa zoznamovala, vedelo sa o sebe. A myslím si, že toto je zmysel spoločnosti, keď hovoríme, že spoločnosť je založená na rodinách a že rodina má byť základom spoločnosti.
Myslím si, že keď sa nepoznajú medzi sebou bratranci a sesternice, keď nevieme už ani o svojich súrodencoch, keď náhodou sa vôbec nestretneme celý rok a s ich synovcami a neterami, tak myslím si, že je to veľmi zlé, čo sa týka postavenia rodiny na Slovensku. A práve tá nedeľa by mal byť ten deň, keď sa povie, že áno, zrána či už do kostola alebo iné povinnosti, navarí sa obed, spoločný obed, rodina je pri stole a potom po obede si ideme vyraziť.
Ja som chodil okrem toho ešte aj na šport, pretože som hral futbal. A myslím si, že tá nedeľa mala svoje pravidlá, ktoré nás napĺňali určitou, by som povedal, hrdosťou, resp. určitým naplnením vašich ideálov a túžob, čo by som chcel robiť. Pokiaľ to budeme stále iba znásilňovať, že musíš, musíš, musíš do tej práce, tak zdá sa mi, že ten život veľa ľuďom tak znepríjemníme, že prakticky ten výkon v tej práci bude asi podstatne horší, ako keby tam išiel s radosťou.
A mne sa zdá, že to Slovensko momentálne aj v tejto dobe v roku 2017 a možnože aj od toho roku ´90 sa stáva z roka na rok smutnejším. Keď sa niekto smeje, tak ja to vnímam, taký smiech cez také zuby, že proste musí sa smiať. Mne sa zdá, že tých zhruba tridsať alebo dvadsaťosem rokov, čo som mal prežiť v socializme, tam sa mi zdá, že sme trošku ten smiech brali tak, že áno, smejem sa z toho, zo srdca. Proste nie strojene. A bojím sa, že momentálne tá demokracia je o tom, že ja – ja – ja ,a socializmus bol o tom, že my – my – my. Nechcem ho glorifikovať, ale prakticky pri rodine to my – my – my musí fungovať, lebo ináč rodina nefunguje. A môžeme si hovoriť, že tu budeme mať plné rodiny, neplné rodiny, neviem jaké rodiny, ale myslím si, že rodina má byť o tom, že drží pokope a vie si odovzdávať z generácie na generácie tie skúsenosti, ktoré tí jednotliví členovia rodín nadobudli počas svojho života.
Je pravdou to, čo aj povedal kolega Marosz, že život netreba naplniť, teda rodinu treba naplniť životom, nie konzumom. Stopercentne súhlasím, pretože ten konzum, jak som už povedal, ako kedy sme po tom osemdesiatom deviatom my, Slováci, nejak nevedeli sa do konzumu nabažiť a stále a stále musíme kupovať, zháňať, nakoniec zistí, že si kúpil dve tretiny blbostí, ktoré vôbec nepotrebuješ. Ale áno, bolo to v akcii, beriem. Bolo to päť kusov, tak päť kusov beriem. Potrebujem jeden, to nevadí, beriem.
To znamená, že, vážení, spamätajme sa! Áno, možnože je to aj dôsledok toho, že keď sme stáli na pomaranče, na banány v šóroch a nemali sme to, tak teraz si každý myslí, že zajtra nebude ten banán. No vyzerá, že je to tak, že ten banán bude aj zajtra, aj pozajtra, aj ten pomaranč. To znamená, len ten národ, ako keby, proste furt sa nevedel toho nabažiť. Takže myslím si, že je to apel aj na to, aby sme konečne sa trošku pozreli aj späť a povedali, že stačilo, lebo to vykorisťovanie, ktoré ja teraz tu vnímam, a to žmýkanie tých našich ľudí spôsobí to, že nám tí dôchodcovia ani si ten dôchodok neužijú a bude tu makať dvadsať, tridsať rokov, a zistíme nakoniec, že nič z toho, lebo dva, tri roky a odíde nám.
Takže myslím si, ak sme štát, mali by sme sa pričiniť o to, aby títo ľudia mali aj tú voľnú nedeľu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Na vystúpenie pána poslanca ako jediný pán poslanec Marosz.
Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pekne, Martin, za tvoj príhovor. Nadviazal by som na pasáž, kde hovoríš o tom, že postupnou robotizáciou bude ľudská práca takmer nahradená. Tento problém sa rieši aj na pôde Rady Európy a do dvadsiatich rokoch údajne zmizne až štyridsaťsedem percent všetkých pracovných miest, čo je obrovské číslo. A dvadsať rokov ubehne ako nič.
Inými slovami, my ako Slovensko by sme mali začať uvažovať o tom, ako sa postaviť k človeku, na ktorého robia roboty –alebo roboty? – roboti, a na Západe už v niektorých štátoch, vo Francúzsku, v Holandsku testujú, alebo vo Švédsku, takzvaný základný príjem. To znamená, že dobre, výroba sa automatizuje, ale človek potrebuje žiť, potrebuje mať pokryté svoje základné životné podmienky, a preto nech dostane ten slušný základ na život. Nenazývajú to sociálna dávka, volajú to základný príjem. A takýto človek potom sa môže rozhodnúť, či chce pracovať, alebo mu to stačí na pokrytie svojich životných podmienok. Takže sú rôzne nástroje.
My na Slovensku aj tú skupinu, ktorú riešime týmto návrhom zákona, je to z môjho pohľadu taká, že pracujúca chudoba. Títo ľudia netrávia čas so svojimi rodinami, sú vytrhnutí od svojich najbližších a napriek tomu získajú z tej práce tak málo, že ledva pokryjú svoje základné životné potreby. Preto by sme mali aj my na Slovensku začať minimálne diskutovať o rôznych modeloch, ako sa postarať o tých najbiednejších, najchudobnejších, a to sú aj títo spomínaní ľudia.
Ďakujem za tvoj príhovor.

Pán poslanec Fecko, môžte reagovať.

Áno, ďakujem pekne, pán kolega. Jasné, že tento základný príjem asi budeme musieť v krátkej budúcnosti nejakým spôsobom riešiť. A to je vlastne ten udržateľný rozvoj aj tej spoločnosti, aj tej rodiny, ktorú by sme tu my mali akože zagarantovať cez tie vládne špičky, ktoré vládnu, viete, ako. A by sa mali postaviť k tomu a povedať, že áno, minister práce, sociálnych vecí povie: áno, môj udržateľný rozvoj rodiny je taký a taký, minister životného prostredia môj udržateľný rozvoj v oblasti životného prostredia je taký a taký.
No, žiaľ, bojím sa, že to udržateľné nejaké minimum, ktoré by sme mali zabezpečiť pre ďalšie generácie, sa u nás nejakým spôsobom obchádza, vôbec sa k tomu nevyjadrujeme a prakticky prešľapujeme na mieste. A mne sa vidí, ako keby sme, no, nechcem to povedať tak veľmi vulgárne, ale ako keby po nás potopa, že my sme tu a čo budú robiť naše deti, naši vnuci, tak to už nás veľmi nezaujíma. A preto ja budem stále tvrdiť, že pokiaľ budeme prejedať budúcnosť našich detí, tak nemáme tu právo byť. Takže dúfam, že sa každý spamätá. Aj tento zákon je jeden z tých, ktorý hovorí, aby sme teda neprejedali budúcnosť našich detí.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Verešová, ktorú nevidím, stráca poradie. Pán poslanec Lukáč, tiež nevidím. Áno, stráca poradie.
A, pán poslanec Krajniak, nech sa páči, máte slovo.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni. Vážený pán kolega Vašečka, ja s návrhom na obmedzenie práce v nedeľu súhlasím na sto percent a na 99,9 % súhlasím aj s argumentami, ktoré ste v rozprave použili, ale predsa len by som chcel oživiť toto naše rokovanie tým, že upozorním na to 0,1 percenta. Vy, pán kolega Vašečka, aj viacerí kolegovia ste spomínali a používali príklady, že malo by to byť u nás tak ako v tých vyspelejších krajinách. Musím sa priznať, že mne sa to slovo "vyspelejšia krajina" v porovnaní s mnohými krajinami, ktoré sú na západ od nás, veľmi nepáči. Myslím si, že by sme mali sa rozhodovať podľa toho, čo my tu na Slovensku považujeme pre Slovensko za dobré. A v tejto súvislosti o tom, v tej debate o vyspelosti a nevyspelosti, by som chcel pripomenúť jednu pravdivú historku z talianskeho parlamentu, kde v zúrivej debate sa hádal poslanec z juhu Talianska s jedným poslancom z Ríma. Až to ten poslanec z Ríma nevydržal a zakričal tomu z juhu: ´Čo vy nám tu rozprávate?! Veď kým ste vy ešte liezli po stromoch, my už sme boli všetci homosexuáli.´
Takže toľko by som chcel upozorniť, že vyspelosť a nevyspelosť, na to môžeme mať rôzne názory. Argumentujme tým, čo považujeme za dobré pre nás, a argumentujme tým, že čo my považujeme za správne.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca, pán poslanec Vašečka. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Na to lozenie po stromoch nebudem reagovať, ale chcem povedať, že áno, súhlasím s tým, že tá vyspelosť by naozaj nemala byť v tom, že sa cítime nejakí menejcenní. Argument poukazovania na štáty západnej Európy alebo aj severnej, teda v prípade Škandinávie, je spôsobené tým, že sa snažíme tú debatu otvoriť do široka a mnohí, ktorí sa obávajú, že nejaké zavádzanie voľnej nedele zaváňa nejakým spiatočníctvom alebo nejakou zaostalosťou, tak je to vlastne argument na takúto námietku.
Ja osobne si myslím, keď sme už pri tej téme, tak čo sa týka Európy, či tej na západ od nás alebo tej strednej alebo východnej, že v rámci napríklad Európskej únie sa môžeme navzájom obohacovať. Myslím si, že sú veci, v ktorých sa môžme poučiť zo štátov západnej Európy alebo z tej pôvodnej pätnástky, určité veci tam majú zabehnuté, vyskúšané. Jednak mali dlhší čas súvislo demokratický režim, tak ako, alebo demokratické zriadenie dlhšie ako my. Na druhej strane si myslím, že aj my úplne rovnako a rovnocenne môžeme priniesť viaceré hodnoty, ktoré možno na západe sa už vytratili, ktoré buď sa zabudli, alebo boli prekryté mnohými inými vecami, aj tým rôznym vývojom. Takže ja to vidím tak, že navzájom sa nemusíme porovnávať, alebo kto je menej cenným, kto je viac cenný, ale tú jednotu vytvárať v tom, že sa obohacujeme tým dobrým, tým hodnotným, čo do tejto debaty prinášame jedni alebo druhí.
Takže v zásade súhlasím, áno, ak by to malo vyznieť tak, že sme menejcenní a oni sú tí vyspelí, tak to nie je dobrý argument, ale bol myslený ako poukázanie na to, že to funguje aj v krajinách, ktoré ekonomicky sú na tom veľmi dobre.