14. schôdza

Ďakujem pekne. No v podstate niečo podobné, čo povedal pán Budaj, podpísal som uznesenie, podporím ho, ale chcem aspoň pre moje svedomie vyslať signál, že Mečiarove amnestie považujem za také zlo, že si zaslúžia osobitnú negatívnu sochu. Nie súsošie, v ktorom tá hlavná postava tak trocha zanikne.
Ďakujem.

Ďakujem pánom poslancom za reakcie. Kolega Baránik, ja vidím to možno trochu inak, pokiaľ ide o povedzme motívy alebo dianie vo vládnej, vládnej koalícii, aj, aj tie obavy, že ústavné zložky fungujú ako jedna veľká kamarila. Ja pre tento prípad som ochotný pripustiť, že nič nie je dohodnuté, žiadne zákulisné, zákulisné dohody neexistujú, že Fico nevolal na Ústavný súd a nemá tam dohodnutých ústavných sudcov, tomu všetkému verím alebo som ochotný veriť a napriek tomu mám podobné pochybnosti ako ty, že ako to nakoniec môže vypáliť.
Pán poslanec Kotleba, ja som nepovedal, že chápem, že chcete rovnaký meter pre všetkých, ja som povedal, že chápem, že vašej ideológii vyhovuje hádzať všetkých do jedného vreca a tvrdiť, že to, čo napáchal Mečiar, je v podstate to isté, čo robili jeho kritici, lebo to nie je pravda. Ja netvrdím, ani som to nepovedal vo svojom vystúpení, že vy máte pravdu. Hovorím len to, že chápem, prečo sa správate tak, ako sa správate. A tá otázka na lóžových bratov len teda dokazuje, že žijete v nejakom paralelnom vesmíre ako zvyšok sveta.
Pán poslanec Uhrík, týmito milosťami ani amnestiami sa žiadne, žiadne privatizačné kauzy neotvárajú a vyšetrovanie žiadnych privatizérov by sa mojej strany, teda OKS nijako nedotklo, to vás ubezpečujem.
A súhlasím s pánom poslancom Budajom, že teraz nie je chvíľa otvárať šampanské, tá bude až po 60 dňoch, keď zistíme, že Ústavný súd to rozhodnutie nezvrátil.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vážená snemovňa, začať by som mohol klasickým citátom: "Ceterum autem censeo...", že Mečiarove amnestie treba zrušiť. Mám pocit, že keď som mal prvýkrát možnosť zaujať k nim politické stanovisko, mal som ešte ryšavú bradu. Medzitým som obelel, roky nás nebolo dosť. Roky nás bolo primálo a žili sme už takmer zmierení s vedomím, že v tejto krajine sa nikdy nenájde taká parlamentná zostava, ktorá by dokázala túto hanebnú, hanebnú záležitosť uloženú v základoch stavby slovenskej štátnosti zrušiť. Tento zhnitý trám tam mal zrejme ostať na večnosť. V tomto zmysle chcem hneď na úvod oceniť desaťtisíce občanov Slovenskej republiky, ktoré sa postavili za zrušenie tejto starej hanebnosti a ktorí si rovnako ako my, ktorých nás nikdy nebolo dosť, uvedomujú, že štát nemôže mať v základoch zabudovanú takúto hanebnosť.
V reakcii na vystúpenie Erika Tomáša som povedal, že je úplne mylné domnievať sa, že obrátenie Saula alebo Šavla, Roberta Fica na Pavla, bolo spôsobené hlbokou zmenou jeho právneho názoru. Nie, nie, nie. Podčiarkujem, že to bola vôľa tých desaťtisícov občanov pretavená do straníckych píplmetrov, ktoré povedali, že je čas prehodiť plachtu. A tak tu stojíme pred koaličným návrhom a uznesením k nemu patriacim s tým, že sa hlásim k tomu, že som patril k tej sedmičke poslancov SaS a spolu so Zsoltom Simonom sme nesúhlasili s touto zvolenou cestou. Dôvody, prečo sme s tým nesúhlasili, odozneli z úst nás opakovane a nebudem ich ďalej opakovať.
Pravda je, že keď sa nám za tento postoj dostalo zriedkavej pochvaly v mienkotvornom týždenníku, tak na diskusii na Facebooku sa pýtal jeden z účastníkov tejto diskusie, čo urobíte, ak sa ukáže, že koaličná cesta viedla k úspechu. Bolo to povedané trošku ako výčitka možno, že my sme za ňu nehlasovali. Nuž ja hovorím, budem strašne rád, ako som tam napísal, ak sa ukáže, že to bola dobrá cesta. A zároveň musím povedať, že ma nenapadne spýtať sa v prípade, že to skončí tak, ako očakávame, žiaľ, my. To znamená, že to nebola tá najlepšia cesta a že existovali lepšie cesty. Pýtať sa tých, ktorí túto cestu svojím hlasom zvolili, či a čo si o tom myslia, tak ako sa pýtal ten diskutér mňa alebo tých, čo sme takto hlasovali, pretože si o viacerých z nich myslím, že túto cestu volili s čistým srdcom a s úmyslom veci prospieť. Nenapadlo by ma teda hádzať kameňom po nich, aj keď táto cesta k cieľu nepovedie. Budem proste veľmi rád, ak sa nenaplní to, čo nás, a teraz, či to bola DS, Demokratická strana, alebo Občianska konzervatívna strana a veru aj Sloboda a Solidarita, čo nás tak sprevádza politickým životom, a síce to, že sa veľmi často, žiaľ, pre túto krajinu, napĺňali naše negatívne prognózy po určitých rozhodnutiach. Keď sa stalo to, že sme mohli s pokojným svedomím povedať tým iným: "My sme vám to hovorili." Áno, toto nikdy človeka nepoteší. Keď má pravdu, ak takzvane kuvikal a potom sa ukázalo, že to nebolo kuvikanie, ale že to bol dobrý odhad situácie. Nechcem, aby sa teraz naplnilo to, že si budem môcť po ixtý raz v živote povedať: "My sme vám to hovorili." A tým vám myslím vás, milí kolegovia, ktorí ste, ako som povedal, v dobrom úmysle hlasovali za koaličný návrh. Ale prosím, prijaté, odhlasované. Ako sa vraví: "Roma locuta, causa finita."
No tento parlament nie je Rímom a kauza ešte neskončila. Uvidíme, aký bude jej koniec. Ale želám si zo srdca, aby bol dobrý, a želám si to napriek tomu, že som za zvolenú cestu nehlasoval a nejak mi to v mojom politickom živote pripomína moment, keď – a to málokoho, presne ako hovorí Ondro Dostál, poteší –, keď vlastne vyjde, že si nemal pravdu a že tí druhí mali pravdu. Ale v tomto prípade to bude radosťou podobne, a teraz sa k tomu vrátim, ako keď som mal tú česť potriasť ruku na inauguračnej recepcii novozvolenému prezidentovi republiky Andrejovi Kiskovi, tak som mu povedal ako jeho kedysi protikandidát, že ma nikdy v živote nepotešilo víťazstvo môjho protikandidáta tak, ako jeho víťazstvo. A takto je to aj s týmto návrhom. Veľmi ma poteší, ak povedie k dobrému cieľu. A nepoteší ma, ak budeme mať pravdu my, ktorí sme vám to hovorili.
Pokiaľ ide o pozmeňovací návrh, ktorý predložil kolega Dostál, nedá sa než zopakovať to, čo som už povedal vo faktickej poznámke, že, a čo veľmi dobre podčiarkol peknou alegóriou Eugen Jurzyca, keď hovorí o súsoší, o súsoší hanebného draka, ktorému sa pod nohami motá havinko. Naši neonacistickí kolegovia hovoria o odkrývaní privatizačných zlodejín, ktoré sa skrývajú pod túto záležitosť, ktorá je vymedzená milosťou prezidenta Kováča. Neviem, či treba zopakovať, že sa jedná o vnútrofiremný spor. Na rozdiel od stovák udalostí za ostatných 23 či -4 rokov, ktoré stáli spoločnosť, občanov a štát majetok, peniaze i vieru v budúcnosť, od zlodejín, ktoré sa odohrávali pod štátnou egidou a ktoré nikto nikdy nesankcionoval, ba sa o to ani takmer nepokúsil, dávame teraz na misku váh so štátnym zločinom vnútrofiremnú kauzu, ktorá nestála daňového poplatníka zrejme ani zlomený groš, čo neznamená, že sa trestné činy nemajú riešiť. Ale toto súsošie je na smiech. Pretože ak tu zaznievalo a Slovensko je krajina, kde diskusia o tejto veci, a to nie je nič radostné, nie je po štvrťstoročí uzavretá, že jedno je narušením jadra ústavy, jadra slušnosti, tak druhé je lapália v porovnaní s tým.
A musím teda povedať, že ako som naznačil v svojej faktickej poznámke, že keď sa tu rodinne privatizoval majetok do nenávratna, podotýkam, že som nikdy nebol odporcom privatizácie, naopak, domnievam sa a naďalej na tom trvám, že štát nie je dobrý vlastník. Nespomínam si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Tiež považujem za dôležité aj z tohto miesta povedať, že ja som bola rovnako jednou z tých 7, ktorí sme nehlasovali za vládny návrh, a mojím dôvodom bolo to, že pociťujem úctu k Róbertovi Remiášovi. Nehlasovala som za tento návrh z úcty k tomuto človeku, k tejto obeti obludného systému mečiarizmu, a preto, lebo by som si veľmi želala, aby jeho hanebná vražda bola raz vyšetrená a skutoční vinníci potrestaní. Hlasovaním o vládnom návrhu sme významne zariskovali, že sa tak nestane. Ukážu nám to najbližšie týždne, resp. tých 60 dní, v ktorých bude Ústavný súd rozhodovať. Ale za seba musím povedať, že Ústavnému súdu v tom zložení, v akom pracuje dnes, pretože je zložený z pohrobkov mečiarizmu, ktorým, jednoducho mu neverím. Takémuto Ústavnému súdu neverím. Je to môj pocit a ten ma viedol k tomu, aby som hlasovala tak, ako som hlasovala.
Podobne ako Peter Osuský aj ja si ale z hĺbky duše želám, aby som sa hlboko mýlila a aby tieto skutky boli naozaj potrestané. Aj keď tomu neverím, ale istá nádej tu možno je, takže skloním hlavu pred tým riešením, ktoré naozaj odhalí skutočných vinníkov, ak sa tak stane.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No nedá sa nič dodať k tomu, čo povedala Renáta Kaščáková, je to proste tak. Hádam všetci dúfame, že to dobre dopadne. Ale okrem iného ma ešte mrzí i to, že táto zvolená cesta, uznesenie ku ktorej ideme teraz prijať, znamenala vlastne zároveň rezignáciu na prevzatie politickej zodpovednosti nami. Z môjho pohľadu sa jedná o alibistický úhyb. Pretože my sme mali stáť pred dejinami s našou osobnou zodpovednosťou za prijaté rozhodnutia. Teraz ho odovzdávame komusi inému, nech už si o ňom myslíme čokoľvek, umývame si ako pontskí piláti ruky nad tým, čo sa ďalej stane, a či sa vec naplní. Nemyslím si, že to je postoj statočných politikov, nemyslím si, že toto bola tá najlepšia cesta, a odstáva len dúfať, že tí, ktorým sme to v konečnom dôsledku zverili, to urobia za nás.
Ale opäť podčiarkujem, urobia to za nás, urobia za nás niečo, čo sme mali urobiť my. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, toto uznesenie, ktoré držím v ruke, pravdepodobne už o niekoľko dní, zrejme budúci týždeň, vstúpi do platnosti podpisom prezidenta. Následne bude mať Ústavný súd dva mesiace na jeho posúdenie. Napriek tomu, že bude bežať takéto posudzovanie Ústavným súdom, platnosťou tohto uznesenia sa môže roztočiť celý proces spravodlivosti. To znamená, vyšetrovatelia vďaka tomuto schváleniu budú môcť vyšetrovať, prokurátori obžalovávať a sudcovia súdiť.
Upriamme preto pozornosť na celý tento systém spravodlivosti a naozaj dúfam, že už budúci týždeň ho budeme môcť zblízka sledovať, akým spôsobom reálne funguje. Toto je veľmi dôležitá vec, pretože to vypovedá o tom, v akom stave celý tento systém u nás je. Potenciálne sa môže stať, že v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov Lexa s Mečiarom skončia v base. Až následne Ústavný súd môže amnestie znova prinavrátiť a celé toto opäť zastaviť. Samotné amnestie, ak, resp. ich zrušenie, ak sa tak aj definitívne stane, musia byť naozaj len tým prvým impulzom, tým signálom z tejto snemovne, že následne celý systém spravodlivosti na Slovensku musí byť obnovený, že sa začne písať nová kapitola v dejinách Slovenska, kedy opäť nastúpi spravodlivosť. a aj do tých poschodí, kde doteraz nemala svoj dosah, do tých najvyšších politických poschodí.
Je čo naprávať. A to nielen z Mečiarových čias a tam toho čaká tiež požehnane. Viete, že práve teraz sa zaoberáme kauzou chamtivého mečiarovského privatizéra, ktorý podviedol vlastných zamestnancov o 15 % akcií ECO-INVEST-u, ktoré im podľa zmluvy so štátom zákonite patrili a patria. Tiež sa to stalo v roku ’96, čiže pred vyše 20 rokmi a je to vec, ktorá čaká na svoje rozuzlenie. A je veľmi smutné, že 20 rokov takéto veci čakajú, len kým sa začnú. Oni nie sú, teraz sa nedoriešujú, len kým sa začnú, začnú riešiť. Nemôžeme mať spravodlivosť v oblasti veľkej politiky, v oblasti oligarchov, ktorá iba začne, iba začne fungovať až po 20 rokoch.
My musíme obnoviť spravodlivosť, aby fungovala aj v súčasnosti, na súčasné veci, aby nezlyhávala ako periodicky zlyháva aj pri tých najnovších veciach, ako je otrasná kauza Čistý deň, ako je kauza Bašternák, ako je kauza Mýto, ktoré, tiež ešte ani sa nezačala reálne riešiť, a ďalšie a ďalšie z nedávnej minulosti alebo také, čo sa odohrávajú v súčasnosti.
Takže ako som povedal, zrušenie amnestií, ak sa to finálne teda podarí, tak budú len tým prvým impulzom. A musím spomenúť, že som sa stavil s kolegami z SNS o basu šampanského. Oni tvrdia, že Ústavný súd v rámci tých dvoch mesiacov zruší, vedome zruší amnestie, potvrdí zrušenie amnestií, ktoré tu teraz odhlasujeme, nie prieťahmi, ale svojím vlastným vedomým rozhodnutím. Ja budem veľmi rád, keď tú stávku prehrám. A keď sa tak stane a budeme môcť spoločne oslavovať. Avšak opäť zdôrazňujem, zrušenie amnestií len tým prvotným impulzom, tým sa nerieši ani len ten prípad únosu, len sa umožňuje jeho riešenie a už vôbec sa tým nerieši zlyhávanie spravodlivosti, ktoré vidíme tu každý deň.
Takže po tomto prvom kroku smerom k spravodlivosti bude musieť nastať mohutný pochod smerom k spravodlivosti.
Ďakujem za pozornosť.

Jozef, ďakujem za to, že rekapituluješ kauzy poslednej vlády Roberta Fica, ale aj minulých vlád, ako je Bašternák, ako je Gorila. A dá sa povedať, že aj tieto kauzy spája jedna tá okrídlená veta alebo fráza, ktorú použil Mečiar v súvislosti s unesením Michala Kováča ml., keď tuto v Národnej rade tvrdil, že skutok sa nestal. A naozaj tieto tri slová sú takým, takým mottom aj súčasnej vládnej koalície na všetkých možných frontoch, ministerstvách a ľudia to už cítia, ľudia toho už majú dosť a ľudia sa konečne prebúdzajú.
A preto verím, že táto jar, ktorá sa možno začína aj schválením tohto zákona o Mečiarových amnestiách, bude pokračovať a 18. apríla naplno ukážu ľudia v tejto krajine, ako si predstavujú budúcnosť našej krajiny, lebo skutky sa stávajú, ale skutky nemajú svojich zodpovedných a spravodlivosť nie je efektívne vyvodzovaná.