14. schôdza

Kolegyne, kolegovia, teraz otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Ďakujem, neprihlásil sa nikto. Týmto považujeme všeobecnú rozpravu za ukončenú k tomuto bodu. Pýtam sa ešte pani navrhovateľky, či predsa len niečo. Nie, nie je to mu tak. Pán spravodajca? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A teraz nasleduje prvé čítanie o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Návrh zákona je pod tlačou 470, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je pod číslom 482.
Pán poslanec Beblavý nám predmetný návrh zákona uvedie, nech sa páči.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 470.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť tento návrh, ktorý podávame spoločne siedmi úzko spolupracujúci poslanci, teda pán poslanec Mihál, pani poslankyňa Dubačová, pán poslanec Žarnay, pani poslankyňa Macháčková, pani poslankyňa Petrík, pani poslankyňa Zimenová a ja. Cieľom tohto zákona je riešiť situáciu, ktorá, by som povedal, sa vyostruje najmä v ostatných rokoch, a to je otázka dôstojného a diskriminačného odmeňovania zamestnancov vo verejnej správe.
Štát dnes robí týmto zamestnancom pomerne veľkú krivdu v tom, že nedodržiava svoje vlastné zákony, ale keďže má legislatívnu právomoc, tak to môžu dokonca robiť legálne, lebo stačí, že keď si v nejakom zákone sám pre seba urobí výnimku, čo aj dnes robí.
O čo ide? Štát cez Zákonník práce a zákon, legislatívu o minimálnej mzde určuje, aká je minimálna mzda, tá je v tejto chvíli 435 eur, ale tabuľky vo verejnej správe, platové tabuľky, ktorými sa riadi 144-tisíc zamestnancov vo verejnej správe, túto minimálnu mzdu v mnohých svojich častiach ani len nedosahuje. Najnižšia tabuľková mzda vo verejnej správe podľa typu tabuľky je okolo 270 až 290 eur, takže viac ako 140 eur pod úrovňou minimálnej mzdy. Toľko mal dostať ten najmenej platený verejný zamestnanec. Samozrejme, to by bolo absolútne neprijateľné a pravdepodobne by to viedlo aj k rozsiahlym spoločenským vzburám. Preto štát ustanovil, že ak je takáto tabuľková mzda nižšia ako minimálna mzda, je potrebné ju doplatiť aspoň do výšky minimálnej mzdy.
Môžte si povedať, že tým je celý problém vyriešený, ale nie je. Nie je vyriešený hneď z dvoch dôvodov. Prvý dôvod je ten, že ten zamestnávateľ, ktorý musí doplácať takéto mzdy, to robí cez iné nástroje, napr. cez osobné príplatky, ktoré sú ale zákonom limitované, a tým pádom zamestnanec, ktorý je takto dorovnávaný, už nemôže napríklad dostať ten osobný príplatok alebo inú výhodu za svoju skutočne odvedenú prácu. To znamená, nástroj, ktorý by som mal použiť na odmeňovanie extra výkonu, ktorý by mal byť riešením mimoriadnej kvality práce, sa stáva súčasťou základného platu.
Čo je možne ešte ale významnejší problém, je, že postupom času dochádza k absolútnej nivelizácii platov vo verejnej sfére, zhŕňania všetkých na jednu úroveň. Dnes máme situáciu, keď kvalifikovaný človek s maturitou vo verejnej službe má rovnaký tabuľkový plat na úrovni minimálnej mzdy ako niekto, kto nikdy ani len základnú školu nedokončil a vykonáva absolútne nekvalifikovanú manuálnu prácu. Dnes máme situáciu, kde viac ako tretina zamestnancov vo verejnej službe je takto na úrovni minimálnej mzdy bez ohľadu na svoju kvalitu práce, bez ohľadu na svoju kvalifikáciu, bez ohľadu na to, čo reálne robia.
Popritom je tu však ešte jeden problém a o tom sa hovorí menej a to je problém ostatných, tých dvoch tretín zamestnancov vo verejnej službe, ktorí majú mzdu nad úrovňou 435 eur. Ani pri nich štát nedodržiava svoje vlastné zákony, aj keď o tom sa nehovorí, pretože štát dnes cez Zákonník práce ustanovuje tzv. minimálne mzdové nároky, teda minimálnu mzdu pre rôzne úrovne vzdelania a kvalifikácie. Zákonník práce hovorí, že minimálna mzda v tej základnej výške, výške 435 eur sa uplatňuje len pre ľudí vykonávajúcich nekvalifikovanú prácu a ľudia vykonávajúci kvalifikovanú, kvalifikovanejšiu prácu majú nárok na vyššiu minimálnu mzdu. Zákonník práce obsahuje 6 koeficientov, 100 %, 120 %, 140 %, 160 %, 180 % a 200 %, čo teda znamená, že napríklad človek v súkromnom sektore vykonávajúci najvyššie kvalifikovanú prácu má nárok na minimálnu mzdu nie 435 eur, ale 870 eur. To znamená, minimálna mzda dnes na Slovensku napríklad pre človeka vykonávajúcu výskumnú činnosti, manažérsku činnosti, a teda tie, ktoré sú najnáročnejšie, je 870 eur. To je v Zákonníku práce a je to platný zákon tejto krajiny.
Aj z toho si štát urobil výnimku a túto výnimku už dokonca ani nenapráva, pretože ako som spomenul, pri tej minimálnej mzde 435 eur štát dorovnáva svojim zamestnancom mzdu, ak sú pod ňou, hoci to robí spôsobom, ktorý im ubližuje. Pre tých, ktorí sú nad 435 eur, štát nijako nerieši to, že podľa Zákonníka práce majú nárok na vyššiu mzdu, ako im prináša tabuľka. Aby som bol konkrétny, najvyššia trieda pre človeka, ktorý má začínajúceho absolventa, je v jednej tabuľke verejnej služby 633 eur a v druhej tabuľke 692 eur. Inými slovami, je to 180 až 240 eur pod tým, na čo má ten istý človek nárok u súkromného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce. Štát tak oberá ľudí o túto sumu, alebo, samozrejme, aj sumy iné podľa toho, kde sa nachádzajú.
Z tohto dôvodu je podľa môjho názoru súčasný systém nielen nespravodlivý, diskriminačný, ale zároveň je aj protiústavný, pretože vytvárame v štáte dve skupiny zamestnancov, kde zamestnanci vo verejnom sektore sú významne diskriminovaní. Tento stav v jemnej podobe existuje dlhodobo, existuje 12, 15, 18 rokov, ale eskalovať začal najmä v rokoch ostatných, ako sa prudko zvyšuje minimálna mzda. To znamená, že teoretický problém to bol vždy, praktický problém sa z toho stal až v ostatných štyroch-piatich rokoch a každým rokom a prudkým zvyšovaním minimálnej mzdy sa len zvyšuje a zhoršuje.
Vlády Roberta Fica nemali problém nariadiť súkromným zamestnávateľom prudké zvyšovanie minimálnej mzdy a aj týchto rôznych minimálnych miezd pre kvalifikovanejších ľudí, ktorých som spomínal, ale mala obrovský problém vždy vyčleniť peniaze na to, aby štátny rozpočet a rozpočty samospráv zaplatili takú istú mzdu ľuďom, ktorí slúžia nám všetkým.
Dovoľte mi, zdôrazniť, že nehovorím o tých tzv. úradníkoch, čo je z nejakých dôvodov na Slovensku dneska nadávka, hoci robiť dobre úradnícku prácu pre náš všetkých je rovnako dôležité, ako robiť čokoľvek iné, ale nehovoríme len o nich. Nehovoríme o človeku, ktorý vás na miestnom úrade obslúži. Hovoríme o knihovníčkach v miestnych knižniciach. Hovoríme o reštaurátorovi, ktorý zachraňuje oltár majstra Pavla. Hovoríme o ekonómke na základnej škole. Hovoríme o sociálnom pracovníkovi DSS, ktorý sa stará o vášho rodiča alebo aj o vás samotného. To sú ľudia, ktorí dnes od nás všetkých nedostávajú ani len minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok podľa Zákonníka práce, keby boli v súkromnom sektore. Preto sme sa to rozhodli riešiť a riešiť to systémovo. Ten návrh nebudem predstavovať do každého detailu, je v tom zákone obsiahnutý, ale dovoľte mi skôr vysvetliť jeho základné princípy.
Prvý princíp je ten, že základná mzda, najnižšia mzda vo verejnom sektore by mala byť na úrovni minimálnej mzdy. To znamená, my zavádzame, že najnižšia tabuľková mzda by mala byť 435 eur, resp. ak sa v budúcnosti zvýši minimálna mzda, mala by sa zvyšovať s ňou. Veľmi jednoduchý princíp.
Druhý princíp, ktorý zavádzame, je tiež princíp zrovnoprávnenia, že najvyššia tabuľková mzda, teda najvyššia platová trieda vo verejnej službe by mala byť na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy, tak ako je to opäť v súkromnom sektore. Inými slovami, prvá platová trieda 435 eur, posledná platová trieda 870 eur.
Druhý princíp, ktorý už som spomenul, je automatická valorizácia, aby to bolo naviazané na minimálnu mzdu, aby sme sa o päť rokov nedostali opäť do tejto situácie. Okrem toho robíme aj niektoré technické zmeny, ktoré umožňujú, aby tento krok nebol pre štátnu pokladňu nerealizovateľný. Je to napríklad zlúčenie niektorých tried, je to zmena zápočtu praxe a je to aj zlúčenie oboch dnešných platových tabuliek.
Na základe tohto vieme ukázať, že každému zamestnancovi vo verejnej správe, všetkých 144-tisíc zamestnancom, ktorí sú odmeňovaní podľa týchto tabuliek, sa zvýši ich tarifná mzda. To znamená, budú mať nárok na vyššiu mzdu. Niektorí viac, niektorí menej, v priemere to vychádza okolo 90 až 100 eur mesačne. Zároveň sme však spočítali aj finančnú nákladnosť tohto kroku, keďže tá je, samozrejme, významným prvkom. Zvýšenie výdavkov samosprávy a štátu bude 232 mil. ročne, čo je veľká a výrazná suma, hoci ani to nie je suma, ktorú by si štát nemohol dovoliť, keby z toho urobil svoju rozpočtovú prioritu. My sme však v spolupráci s ekonómami spočítali, že čistý náklad pre štát bude rádovo nižší, a to vo výške len asi 62 mil. eur. Pýtate sa, kde sa berie ten rozdiel tých 170 mil. Je jednoduchý. Ak minieme o 232 mil. eur viac na platy verejných zamestnancov, tak všetky zdravotné odvody zamestnávateľa sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky sociálne odvody zamestnávateľa sa vrátia do Sociálnej poisťovne, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia, sociálne do Sociálne poisťovne, daň z príjmu sa, samozrejme, vráti do rozpočtu verejných financií.
Okrem týchto prvkov ešte ďalšie dva sa vrátia. Jeden je fakt, že dnes štát má tzv. odvodovú odpočítateľnú položku, ktorou sa snaží zvýhodňovať nízko platených zamestnancov všeobecne. Keďže my pridávame najmä nízko plateným zamestnancom, to, čo im štát pridá, časť z toho aj ušetrí, pretože nebude musieť túto položku vyplácať. A posledná úspora bude z toho, že časť týchto peňazí, konkrétne asi 15 % v štandardnom modeli ministerstva financií, ktorú ľudia dostanú do ruky, sa štátu vráti v podobe vyššieho výberu DPH.
Keď uplatníte všetky tieto úspory, zistíte, že štát ušetrí viac ako dve tretiny toho, čo to bude stáť, sa mu vráti inými kanálmi späť. Preto si myslíme, že 60 mil. nie je suma, ktorú by si tento štát nemohol dovoliť, aby pomohol 144 tisícom ľudí. A je to nielen ústavné, je to nielen správne, ale podľa môjho názoru je to aj nevyhnutné. Pretože ako dlho, si myslíme, že udržíme verejné služby, ak v nich ľudia nebudú platení čo i len na úrovni minimálnej mzdy. Ako dlho, si myslíme, že v atmosfére zjednocujúcej sa Európy, minimálne z ekonomického hľadiska, ako dlho v situácii, keď priemerná mzda na Slovensku prekročila 900 eur už minulý rok, ako dlho, si myslíme, že udržíme situáciu, keď sociálnemu pracovníkovi mladému v DSS-ke zaplatíme aj so vzdelaním 462 eur mesačne? Ako dlho, si myslíme, že ekonómka, ktorá má 15-ročnú prax, bude môcť žiť z o niečo viac ako 500 eur a nepôjde robiť niečo iné? Ako dlho, si myslíme, že ten reštaurátor, ktorý po 15 rokoch praxe reštauruje jedinečné umelecké dielo, to bude ochotný robiť za 648 eur tarifného platu? Moja odpoveď, že už dlho nie.
A preto ak sa chceme vyhnúť aj kolapsu verejnej správy, ak sa chceme vyhnúť tomu, aby o naše deti, o našich rodičov, o nás samých, o naše kultúrne dedičstvo, o naše vzdelanie sa nestarali ľudia, ktorí buď že nebudú, alebo na to nebudú vhodní, tak musíme začať hýbať s platmi vo verejnej sfére tak, ako sa hýbu aj v súkromnej sfére. A o tomto je tento návrh, o ktorého podporu si vás dovoľujem požiadať.
Ďakujem veľmi pekne.

Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, poslankyni Soni Gaborčákovej.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 470. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája a v gestorskom výbore do 9. mája 2017.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Dubačová.

Ďakujem. Vážené kolegyne, kolegovia, spolu s kolegami predkladáme návrh, ktorý sa tu mal prerokovať už dávno, a pokiaľ naozaj platí, že strana SMER je sociálnou demokraciou, tak už dávno mal byť v platnosti. Lebo ak sa bavíme o sociálnej demokracii, tak nemôžeme dopustiť stav, že štát vrhá tisíce ľudí na Slovensku do chudoby.
Na jednej strane vyžadujeme, aby súkromní zamestnávatelia sa starali o svojich zamestnancov, ale štát ako najväčší zamestnávateľ toho nie je sám schopný. Povedzte mi, je normálne podľa vás, aby mladá žena, vysokoškolsky vzdelaná, lektorka v múzeu žila z platu 380 eur čistého? Pri takomto plate si nemôžete prenajať v Banskej Bystrici ani garsónku, banka vám nedá hypotéku na bývanie. Je to pod ľudskú dôstojnosť, pod ľudskú úroveň v civilizovanej krajine byť nútený žiť z výplaty do výplaty, deliť sa o izbu s ďalšími nájomníkmi. Nemôžete sa adekvátne ošatiť, nakŕmiť. Je podľa vás normálne, že nepedagogickí pracovníci na univerzite po šiestich rokoch praxe zarábajú ešte menej? 371 eur v čistom! Z toho má 40-ročná matka uživiť svoje deti?!
Nemôžeme sa potom čudovať, že v regiónoch, kde je vysoká nezamestnanosť, je štát často jediným zamestnávateľom, že v týchto regiónoch vládne chudoba. Pani kaderníčka Hnúšti mi povedala, že ona si nemôže za svoju prácu zaúčtovať tie tarifné sadzby, pretože jej je ľúto, že tie ženy, ktoré ku nej chodia, častokrát na to ani nemajú. Takže sama si účtuje za jednotlivé úkony o päť, o tri, o štyri eurá menej. Aj keď tá práca toľko stojí, jej zákazníčky ju nezaplatia. Pani kaderníčky mi vraveli, stačí, ak zvýšite platy, ak tu ženy v tomto štáte začnú dôstojne zarábať, potom nám nič viac netreba. My sa ako živnostníčky uživíme. Čudujete sa, že v takejto biede sa potom ľuďom nechce ani podnikať?
Vážení kolegovia, toto sú reálni ľudia, reálne situácie, ktorí reálne za takéto nízke platy pracujú pre tento štát. Žiadna fikcia. Ak naozaj chceme pomôcť týmto ľuďom, ak naozaj chceme pomôcť regiónom postaviť sa na nohy, využime hospodársky prebytok na niečo zmysluplné. Prestaňme iba rozprávať o podpore regiónov, ale podporme ich naozaj.
Ďakujem.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pani poslankyňa Macháčková.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa teda chcela pripojiť k mojim kolegom a podporiť toto praktickou skúsenosťou, ktorú mám ako primátorka mesta, keďže máme dve zariadenia sociálnej pomoci, a hovoriť práve aj o týchto ľuďoch, ktorí tam pracujú, a jednak aj ľudia, ktorí pracujú priamo na meste Prievidza ako opatrovatelia a naozaj nedosahujú takmer minimálne mzdy. Potom dôsledok toho je, že títo ľudia často odchádzajú do zahraničia. Treba povedať na to, že v predchádzajúcom období častokrát im práve úrad práce platil rôzne kurzy, čiže sú to veľmi neefektívne vynakladané prostriedky, ktoré investujeme do vzdelania týchto ľudí, ktorí nám nakoniec odchádzajú do zahraničia. A, samozrejme, brať treba do úvahy v zreteľ aj tú skutočnosť, ako to ovplyvňuje život našich rodín.
Čiže naozaj my nehovoríme len o úradníkoch, ale hovoríme aj o týchto ľuďoch, kuchárkach, ktoré pracujú za také mzdy, že naozaj sa často považujú za pracujúcu chudobu. A toto rozhodne máme záujem práve zmeniť.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Mihál je ďalší vystupujúci v rozprave, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán kolega navrhovateľ, vážená pani kolegynka spravodajkyňa, vážené kolegyne, kolegovia, zvláštnym spôsobom funguje Slovensko, tento náš štát, keď sa zameriam práve na túto oblasť odmeňovania zamestnancov podľa zákona, ktorý chceme novelizovať.
Keď nadviažem na to, čo ste povedali, moji predrečníci, a ja som vlastne ešte pri predošlom zákone spomínal sféru sociálnych služieb, no tak si zoberte, máme neštátne zariadenie sociálnych služieb a máme, no nepoviem, že štátne, ale samosprávne zariadenie sociálnych služieb napríklad pod nejakou VÚC-kou, a teraz to súkromné zariadenie, tak, samozrejme, ten majiteľ musí rešpektovať zákon o minimálnej mzde. Dnes je minimálna mzda 435 eur, ale neopovážte sa niekto, ak ma počúvate a ste zriaďovateľom takéhoto zariadenia, vyplácať zamestnancovi 435 eur, pokiaľ ošetruje, ošetruje, stará sa o ľudí, pretože tam nemôže byť minimálna mzda. Tam musí byť najmenej druhý stupeň náročnosti. To znamená, vynásobme si to koeficientom 1,2 a dostaneme sa na úroveň vyše 500 eur v hrubom, k tomu, samozrejme, príslušné odvody a tak ďalej. Čiže tam vlastne začínajú mzdové náklady zriaďovateľa zariadenia sociálnych služieb, ktoré je súkromné.
No ale aké sú potom, aké sú potom platové pomery a vôbec náklady zariadení, ktoré spadá pod VÚC-ku? No zrejme, ja teda neviem, nie som doma v týchto číslach, ale veľmi rád by som bol, pretože toto ma skutočne zaujíma, ako fungujú tie VÚC-karské zariadenia, pretože tam teoreticky tie platy a náklady môžu byť jednoducho nižšie, a zrejme aj v mnohých prípadoch sú. A čo je potom zvláštne, je celý ten systém dotácií a všetkého, ale to je naozaj, to je asi, to je asi iná téma, ku ktorej sa, verím, čo najskôr dostaneme v podobe super kvalitného vládneho návrhu z dielne ministra Richtera. To som ale optimista, však?
No, súkromná sféra verzus výkon práce vo verejnom záujme. Pozrite, vláda Roberta Fica II, teda tá predošlá, koaličná vláda Roberta Fica III, t. j. tá dnešná, s veľkou radosťou každoročne zvyšujú minimálnu mzdu. To znamená, že tí "súkromní zamestnávatelia" to, samozrejme, musia rešpektovať, sú tu už tie spomínané minimálne mzdové nároky. Čiže vlastne tým pádom idú mzdy a náklady v súkromnej sfére v zmysle Zákonníka práce, zákona o minimálnej mzde každoročne vyššie a vyššie. To robí vláda Roberta Fica alebo vlády Roberta Fica s veľkou radosťou, pretože to jednoducho nejde z ich vrecka, a, naopak, práve tá vláda Roberta Fica, resp. minister financií s radosťou potom konštatujú, že to zvyšovanie minimálnej mzdy pre nich znamená výrazný nárast príjmov z daní a odvodov týchto zamestnancov v súkromných firmách a príslušných zamestnávateľov.
Pre lepšiu ilustráciu som si len tak rýchlo pozrel svoj blog, ktorý som písal na HN-kách ešte v auguste minulého roka, keď sa hovorilo o zvýšení minimálnej mzdy zo 405 na 435 eur, čo sa teda aj schválilo. Čiže ten, prosím pekne, dávajte teraz chvíľku pozor. Zvýšila sa nám minimálna mzda brutto zo 405 na 435 eur. Čiže plus 30 eur. To znie celkom pekne, ale zamestnanec v čistom z toho zvýšenia minimálnej mzdy získal v čistom 19 eur 10 centov, 19 eur 10 centov, ale štát v podobe daní a odvodov na sociálne, zdravotné poistenie, zjednodušujem teda, získal až 27 eur 46 cento, v horšom prípade minimálne 17 eur 69 centov. Podľa toho, ako presne platí zamestnávateľ daň z príjmu. Čiže fakticky z toho zvýšenia minimálnej mzdy k 1. januáru 2017 o hrubých 30 eur získal štát viac ako samotní zamestnanci! No hurá, zvýšila sa minimálna mzda o 30 eur. Ale nikto z vlády Roberta Fica sa už nepochválil, že sa tým pádom zvýšili daňové a odvodové príjmy štátu v prvom rade, a nie príjmy tých zamestnancov. Takáto je podstata tej politiky zvyšovania minimálnej mzdy. Zvyšujú sa príjmy do štátneho rozpočtu. A keď má štát zvýšiť platy svojim zamestnancom, tak akože nič, mŕtvy chrobáčik, nič sa nedeje. Už niekoľko rokov tie tabuľky, tie platy nestúpli. To znamená, no nebudem opakovať to, čo povedal Miro Beblavý. Toto je falošná politika.
Chcem povedať ešte jednu vec. V ekonomikách, či v slovenskej, alebo akejkoľvek európskej krajiny, to jednoducho je tak, že platy v súkromnej sfére, dobre, je tu zákon o minimálnej mzde, Zákonník práce, dobre, ale v reálnom živote fakticky úroveň platov štátnych zamestnancov zároveň nastavuje aj pre tých súkromných zamestnávateľov určitú latku. Čiže pokiaľ štátni zamestnanci v štáte zarábajú málo, tak tí súkromní zamestnávatelia nie sú tlačení na zvyšovanie platov svojich zamestnancov, lebo nie sú. Predstavte si hypoteticky, že by štátny zamestnanec, ktorý dnes zarába 500 eur hrubého, mal vďaka takejto zmene zákona, akú tu ponúkame, mal plat zvýšený povedzme na 600 alebo dokonca na 700 eur. Tým pádom by sa to miesto v tej štátnej správe alebo povedzme v sociálnych službách a podobne stalo atraktívnejšie a tí ľudia, ktorí dnes pracujú v tom istom meste, v tom istom regióne u súkromníka, by sa viac zaujímali o "prestup" do tej štátnej správy, pretože by si zarobili viac. Respektíve čo by sa stalo? Prišli by za tým svojim majiteľom firmy, u ktorého pracujú, a tlačili by na neho. Pozrite sa, ja by som mohol ísť pracovať tam a tam a dostal by som 700 eur hrubého. U vás mám len 550. Rozumiete, čo chcem povedať?
Čiže keby štát nastavil latku odmeňovania svojich zamestnancov vyššie, tak takto by nepriamo tlačil, a tak tá ekonomika funguje, o tom je ten trh práce, tým pádom by boli súkromní zamestnávatelia prirodzeným spôsobom tlačení k tomu, aby zvýšili platy svojim zamestnancom, pretože inak by im hrozilo, že by im tí dobrí zamestnanci, ktorí majú dnes možno nezaslúžene nízku mzdu, utiekli a išli by pracovať pre ten štát. Veľmi zjednodušujem, ale je možno niekedy povedať veci jednoducho ako príliš komplikovane. Ale pokiaľ štát ako zamestnávateľ je zlý zamestnávateľ a platí svojim ľuďom málo, tak ani tí súkromníci v tom Sabinove nie sú, nie sú tlačení do toho, aby zvýšili platy svojim zamestnancom, lebo tí nemajú kam ísť do lepšieho. Rozumieme si? Čiže takýmto spôsobom, keby sa toto presadilo, takýmto spôsobom by sme dosiahli, netvrdím, že na druhý deň a všade, ale dosiahli by sme, že tam, kde hovoríme o tom imaginárnom zdieračovi, súkromníkovi, ktorý nie je ochotný zaplatiť svojim zamestnancom viac, tak tento súkromník by musel zaplatiť viac, pretože inak by mu tí zamestnanci mali kam utiecť. A v tom je tá pointa.
Čiže chcem zdôrazniť a tým končím, dve veci. Po prvé zvýšenie odmeňovania pri tých tzv. štátnych zamestnancov spôsobí zároveň tlak na rast miezd u súkromných zamestnávateľov. A po druhé sa vrátim ešte raz k tej úvodnej myšlienke. Poprosím, hlavne poslanci vládnej koalície, zamyslite sa nad tým, čo dnes znamená zvyšovanie mzdy. A to sa potom týka aj zvyšovania mzdy štátnych zamestnancov. Máme zle nastavený daňovo-odvodový systém a z toho zvyšovania minimálnych miezd, tých minimálnych platov, viac dnes získa štát, poisťovne ako samotní ľudia. A to asi nie je v poriadku.
Chce snáď niekto tvrdiť, že je to O. K., ak viac ako 55 % tej vyššej hrubej mzdy zhltne štát a odvody Sociálna, zdravotná poisťovňa? Ja si myslím, že to dobré nie je. A tam treba hľadať nápady, ako vlastne takto zvýšiť ďalším krokom príjmy zamestnancov.