14. schôdza

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, začnem pre tých, ktorí bližšie poznajú oblasti môjho záujmu, trochu nezvyčajne. Nespomeniem ako prvé potreby detí v školách, ani to, ako málo robí školský systém pre to, aby ich adekvátne naplnil. K tomu sa dostanem o chvíľu. Začnem peniazmi. A to z toho dôvodu, že chcem hneď na úvod uviesť v prospech predkladaných návrhov argument, ktorý, dúfam, pomôže rozptýliť obavu, že prípadné schválenie nových pracovných pozícií v školách bude automaticky znamenať zvýšenie výdavkov verejných zdrojov.
Dámy a páni, chcem hneď na úvod povedať, že tak ako je tento návrh na zmenu a doplnenie právnych predpisov v oblasti školstva koncipovaný, nepredpokladá žiadne ďalšie navyšovanie výdavkov do oblasti vzdelávania. Nové pozície pomocných vychovávateľov a školské sestry navrhujem totiž hradiť z rovnakého balíka, ktorý je dnes vyčlenený na asistentov učiteľa. Osobní asistenti by mali byť hradení rovnakým spôsobom ako doteraz. Výška oboch finančných balíkov na osobných asistentov aj na asistentov učiteľa, pomocných vychovávateľov a školské sestry ostáva plne v kompetencii príslušných ministerstiev tak ako doteraz. Toto upozornenie znamená, neznamená, že sa nedomnievam, že by do vzdelávania malo ísť viac peňazí. To však nie je predmetom navrhovanej úpravy právnych predpisov ani môjho úvodného slova.
V tejto chvíli chcem najmä zdôrazniť, že doplnenie pedagogicko-odborných tímov v školách o nové pozície možno realizovať aj za súčasných finančných podmienok. K predloženiu návrhu, aby v školskom prostredí mohli pôsobiť osobní asistenti, pomocní vychovávatelia a školské sestry, ma viedla najmä snaha, aby bol ten dnes veľmi obmedzený balík peňazí, určený v súčasnosti na zabezpečenie asistentov učiteľa v školách vynakladaný oveľa efektívnejšie. Tým nechcem povedať, že návrh ponúka úspory. Skutočná efektívnosť nemusí vždy znamenať zníženie výdavkov, ako predpokladajú niektoré ekonomické mantry. Skutočná efektivita by však mala vždy znamenať skvalitnenie služieb za účelného využitia daných zdrojov. A o to v tomto návrhu ide.
Snažím sa o to, aby mali učitelia viac možností na výber potrebnej formy pomoci pre svojich žiakov. Dnes majú len jednu možnosť, pýtať peniaze na asistentov učiteľa. Môj návrh rozširuje túto možnosť o ďalšie tri pozície v pedagogicko-odbornom tíme. Tým otvára šance na adresnejšie a kvalitnejšie poskytovanie podporných služieb žiakom v školskom prostredí. Návrh neznamená, že k súčasnému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky ďalší ľudia. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb žiakov tak, aby sa reálne uspokojili rôznorodé potreby detí. Ak niektorý žiak potrebuje osobnú asistenciu pri sebaobslužných činnostiach, ale v kognitívnych schopnostiach v ničom nezaostáva za ostatnými spolužiakmi, potrebuje nie pomoc asistenta učiteľa, ale osobného asistenta. Ak je v triede vyšší počet detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, dali by sa podporné činnosti vhodnejšie rozdeliť medzi asistenta učiteľa a pomocného vychovávateľa, ktorý môže byť vhodným premostením medzi školou a komunitou, v ktorej deti žijú. Môže im pomáhať aj popoludní v školskom klube. V školách, kde je veľký počet žiakov so zdravotným znevýhodnením, teda najmä v špeciálnych školách by niektoré činnosti, z ktorých časť dnes vykonávajú obetaví asistenti učiteľa, no v prevažnej miere ich vykonávajú rodičia žiakov, mohli zabezpečiť školské sestry.
Je veľmi pravdepodobné, že ak školy dostali možnosť vybrať si vhodnú pomoci pri vzdelávaní žiakov z takto rozšírenej ponuky, vhodnou kombináciou asistentov učiteľa, osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školských sestier by v konečnom dôsledku k istej finančnej úspore došlo. Oveľa podstatnejší je však fakt, že ak by sa aj súčasný objem financií vynakladaný na asistentov učiteľa nenavýšil ani o cent, o čo v tejto chvíli usiluje minister financií, v školách by mohlo za rovnaké peniaze na rôznych podporných pozíciách pôsobiť viac ľudí, ako je tomu dnes. Takže nie, prípadné schválenie tohto návrhu neznamená drahšie riešenie, ako je to súčasné. Rozšírenie palety podporných služieb o osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školské sestry však môže celkom určite priniesť deťom viac pomoci ako doteraz za tie isté peniaze. Tento argument, dúfam, zaujme nielen koaličných poslancov za SMER - sociálna demokracia, teda strany, ktorá prostredníctvom ministra financií drží v tejto chvíli v rukách kasu s verejnými zdrojmi, ale aj všetkých ekonómov naprieč politických spektrom sediacich v poslaneckých laviciach.
Keďže som, aspoň dúfam, hneď na začiatku rozptýlila obavy súvisiace s finančnou náročnosťou navrhovaných zmien, rada by som sa teraz sústredila na vecnú stránku predkladaného návrhu. Väčšina žiakov so zdravotným znevýhodnením sa dnes učí v špeciálnych školách, no trendom je integrovať ich čoraz častejšie aj do bežných materských, základných a stredných škôl. Učiteľom v oboch typoch škôl pomáhajú pri vzdelávaní asistenti učiteľa s pedagogickou kvalifikáciou. Asistenti učiteľa pomáhajú učiteľom pri príprave na hodinu a na vyučovaní v triede. Asistent učiteľa je teda pomocou najmä pre pedagóga, ako vyplýva už zo samotného názvu tejto pracovnej pozície. Nie je to asistent žiaka. Úlohou asistenta učiteľa je upravovať podmienky vzdelávania žiakov tak, by mohli vo vzdelávaní optimálne napredovať, a to nielen žiaci so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, ale všetci žiaci v triede. Asistent učiteľa je pravou rukou pedagóga a pomáha žiakom pri učení sa. Deti so zdravotným znevýhodnením však pomerne často potrebujú počas dňa okrem asistencie pri učení aj osobnú asistenciu pri bežných činnostiach. Je neefektívne, ak tieto činnosti spojené s bežnými úkonmi vykonávajú asistenti učiteľa s vysokoškolským vzdelaním a pedagogickou kvalifikáciou, navyše nie vždy majú čas sprevádzať dieťa mimo vyučovacej hodiny. Úloha asistentov učiteľa je predsa iná, pomáhať učiteľovi na vyučovaní. Pomáhať deťom pri sebaobslužných činnostiach a pri prekonávaní bariér v bežných situáciách je úloha pre osobného asistenta.
Osobní asistenti, teda asistenti bez pedagogickej kvalifikácie však v školách k dispozícii nie sú. Osobní asistenti detí od šesť rokov majú totiž na Slovensku vstup do škôl zakázaný. A to aj do špeciálnych škôl, kde by sme predpokladali, že je osobná asistencia samozrejmosťou. Výnimku majú len študenti so zdravotným znevýhodnením na vysokých školách. V základných a stredných školách vrátane škôl špeciálnych, musí ostať osobný asistent dieťaťa pred bránou školy. Žiakom so zdravotným znevýhodnením, ktorí si riadne plnia povinnú školskú dochádzku, štát síce sociálnu službu v podobe osobnej asistencie ponúka a prepláca, ale nie v čase, kedy sú v škole. Osobní asistenti môžu tieto deti doviezť do školy a po skončení vyučovania ich môžu odviezť domov. V škole však s nimi ostať nemôžu. To je úplne absurdná situácia.
Dôsledkom tohto nezmyselného zákazu je, že v školách dnes nemá kto pomôcť deťom s postihnutím pohybovať sa po chodbách, najesť sa či ísť na toaletu. Nezmyselnosť takéhoto zákazu je očividná najmä v špeciálnych školách, v ktorých pomoci pri bežných úkonoch potrebuje viac ako polovica žiakov. Osobná asistencia je služba, ktorá má pomôcť osobám so zdravotným znevýhodnením v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu ich života, podporia ich vlastnú aktivitu a zvýšia šance na lepšie uplatnenie v spoločnosti. Ľudia s postihnutím využívajú osobnú asistenciu na to, aby mohli žiť aktívnejší a samostatnejší život, ako im postihnutie dovoľuje. Niet najmenších pochýb, že vzdelávanie v škole patrí medzi aktivity, ktoré sú pre rozvinutie schopností detí viesť čo najsamostatnejší a úspešný život v dospelosti absolútne kľúčové. Preto niet dôvodu, pre ktorý by mala byť osobná asistencia v základných a stredných školách týmto deťom upieraná. Obzvlášť tým deťom, ktoré majú v dôsledku postihnutia na osobnú asistenciu nárok, a žiadosť o jeho poskytnutie im bola úradom práce a sociálnych vecí schválená. Chýbajúcu osobnú asistenciu v školách dnes suplujú ochotní asistenti učiteľa alebo samotní učitelia. Robia to však nad rámec svojho kvalifikačného zaradenia a na úkor plnenia iných povinností. Túto nezmyselnú situáciu treba urýchlene riešiť.
Riešením je zrušenie zákazu pôsobenia osobných asistentov v základných a stredných školách a vytvorenie možnosti, aby mohli pôsobiť vo všetkých školách, nielen vo vysokoškolskom prostredí. Učitelia by privítali v školách aj pomocných vychovávateľov. Asistent učiteľa je pedagóg s vysokoškolskou kvalifikáciou, ktorého úlohou je, ako som už spomínala, pomáhať učiteľovi žiakov vzdelávať. Jeho úväzok však spravidla končí s poslednou vyučovacou hodinou. Popoludní v školskom klube či pri aktivitách v rámci krúžkov už nemá kto deťom so zdravotným znevýhodnením pomáhať. Z tohto dôvodu sa deti s postihnutím popoludňajších aktivít obvykle vôbec nemôžu zúčastňovať. Napriek tomu, že by chceli a že by im to prospelo rovnako ako zdravým deťom.
Pomocní vychovávatelia by mohli byť v tomto prípade ideálnym riešením. Dopoludnia na vyučovaní by mohli učiteľom pomôcť udržať pozornosť žiakov a disciplínu, najmä v triedach so zvýšeným počtom žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, popoludní by mohli vypomáhať v školskom klube. Taktiež by mohli vykonávať dozor cez prestávky a počas obeda v jedálni. Pomocný vychovávateľ by tiež mohol v školách pomáhať aj deťom so zdravotným znevýhodnením, ktoré svojho osobného asistenta nemá, no asistenciu pri bežných činnostiach predsa len potrebuje. Pomocní vychovávatelia, ktorí dnes pracujú výlučne v špeciálnych školách internátneho typu, nemusia mať takú vysokú kvalifikáciu ako asistenti učiteľa. Nie je to potrebné, keďže nevykonávajú kvalifikovanú, pedagogickú činnosť, ale len pomocné činnosti. Rovnaké kvalifikačné predpoklady by mohli spĺňať aj v bežnom školskom prostredí. Preto možno predpokladať, že vhodnou kombináciou služieb, drahších asistentov učiteľov a o niečo lacnejších pomocných vychovávateľov v bežnom školskom prostredí by mohlo v školách dôjsť k účelnejšiemu vynakladaniu zdrojov na podporné služby učiteľov a žiakov. V tejto súvislosti chcem podotknúť, že návrh, ktorý predkladám, tiež umožňuje, aby mohol byť pomocným vychovávateľom dokonca aj dobrovoľník, či už rodič, študent na praxi alebo nezamestnaný v evidencii uchádzačov o prácu.
Na záver mi dovoľte ozrejmiť vám návrh na tretiu novú pozíciu v školách, a to pozíciu školskej sestry. Školy dnes nedokážu reagovať na bežné, každodenné situácie súvisiace s individuálnym zdravotným stavom žiakov. Tieto situácie sa pritom netýkajú iba žiakov so zdravotným postihnutím, ale aj žiakov s akútnym, dlhodobým alebo chronickým ochorením, ktorí nespadajú do žiadnej z kategórií žiakov so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami, a preto sú pre súčasný vzdelávací systém neviditeľní. Je samozrejmé, že do škôl nechodia iba zdravé deti, ale aj deti s diabetom, epilepsiou, zníženou imunitou a ďalším spektrom ochorení. Počet takýchto detí v školách z roka na rok stúpa. Tieto ochorenia nebránia žiakom vo vzdelávaní ani v začlenení sa do kolektívu rovesníkov. Vyžadujú však počas dňa špecifickú starostlivosť, ktorú deťom nemá dnes v škole kto poskytnúť. Pichnúť dieťaťu inzulín, podať lieky či rýchlo ho ošetriť pri náhlej zmene zdravotného stavu učitelia nevedia a zo zákona ani nemôžu. Preto tieto úkony v školách zabezpečujú obvykle rodičia, a to aj v prípade, ak ich dieťa navštevuje špeciálnu školu. Ani v špeciálnych školách, ktoré sú primárne určené na vzdelávanie žiakov so zdravotným znevýhodnením, totiž nie je zabezpečený zdravotnícky personál. Školopovinné dieťa zažíva v takýchto situáciách pocity neistoty a ohrozenia, keďže rodič s ním obvykle netrávi v škole celý deň, ale často je iba na telefóne. Kým na zavolanie učiteľov do školy dobehne, strácajú sa drahocenné minúty. Pre mnohých rodičov to okrem permanentného stresu znamená, že nemôžu naplno pracovať, lebo musia byť svojmu dieťaťu nepretržite k dispozícii, pritom vôbec nemusí ísť o život ohrozujúce diagnózy, ale o pomerne bežné situácie, ktoré by bolo možné aj v škole ľahko zvládnuť. Školy však nevedia bez odbornej pomoci prekonať svoje obavy, a keďže im vzdelávací systém neponúka v tejto oblasti náležitú podporu, mnohé sa snažia takýmto žiakom radšej vyhýbať.
Napriek tomu, že Slovensku vyplývajú z medzinárodných dohovorov OSN jednoznačné povinnosti pri zabezpečení podmienok na vzdelávanie pre všetky deti vrátane detí so zdravotným znevýhodnením, mnohé školy dnes vnímajú deti s rôznymi zdravotnými komplikáciami ako príťaž. V prípade viacnásobného postihnutia dieťaťa môžu byť dokonca zdravotné komplikácie natoľko vážnou prekážkou vo vzdelávaní, že sa rodičom nemusí podariť umiestniť dieťa ani do špeciálnej materskej alebo špeciálnej základnej školy. Je evidentné, že v našom školskom systéme chýba odborník z oblasti komunitnej ošetrovateľskej starostlivosti so zameraním na prostredie škôl a na starostlivosť o zdravie žiakov.
Riešením by mohlo byť zavedenie školských sestier do školského prostredia. Okrem priameho zdravotníckeho výkonu v rámci práce s deťmi so zdravotným znevýhodnením by mohli školské sestry pomáhať aj pri príprave programov prevencie a osvojovania si zdravého životného štýlu pre všetkých žiakov školy.
Vo všeobecnom komentári č. 15 k Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý sa týka práv dieťaťa na dosiahnutie najvyššej možnej úrovne zdravotného stavu, sa okrem iného uvádza, citujem: "Dohovor o právach dieťaťa uznáva vzájomnú prepojenosť a rovnakú dôležitosť všetkých práv, ktoré deťom umožňujú rozvíjať ich duševné a telesné schopnosti, osobnostné predpoklady a nadanie v najvyššej možnej miere. Právo detí na zdravie je dôležité nielen samo osebe, ale realizácia tohto práva je nevyhnutným predpokladom pre užívanie všetkých ostatných práv vyplývajúcich z dohovoru." Znamená to, že voči zavedeniu služieb zdravotnej starostlivosti v školách nemožno namietať argumentom, že na Slovensku to máme pekne-krásne poriešené, podelené, že školy sú najmä vzdelávacie inštitúcie, v ktorých sa má učiť, a lieky a injekcie sa majú dávať dieťaťu v ambulancii lekára. Ako vidno, život prináša každodenné situácie, ktoré sú oveľa komplikovanejšie, ako predpokladá striktne rezortná mentalita, pretože preskakujú cez deliacu čiaru rezortu, ktorú si kreslia úradníci.
Školské sestry by mohli pomôcť aj v školách s väčším počtom detí so sociálne znevýhodneného prostredia. V citovanom komentári k Dohovoru o právach dieťaťa sa doslovne uvádza: "Deti v znevýhodnenom prostredí s nedostatočným prístupom k službám by mali byť v centre pozornosti úsilia o realizáciu práva detí na zdravie. Štáty by mali na národnej a miestnej úrovni identifikovať faktory, ktoré spôsobujú zraniteľnosť detí alebo vedú k znevýhodňovaniu určitých skupín detí. Tieto faktory je potrebné zohľadniť pri tvorbe zákonov, predpisov, politík, programov a služieb v oblasti detského zdravia, ktorých cieľom by malo byť zabezpečiť spravodlivý prístup." Znamená to, že ak príde na stôl návrh, ktorý môže pomôcť týmto deťom žiť zdravší život, nemali by sme ho ako zákonodarcovia zmiesť zo stola, ale mali by sme sa usilovať ho zrealizovať.
Pôsobenie školských sestier v školách je ideálny spôsob, ako deťom a tínedžerom vo veku povinnej školskej dochádzky zabezpečiť ten najjednoduchší prístup k potrebným informáciám v oblasti zdravia, hygieny, zdravej výživy a zdravého životného štýlu. Školská sestra môže byť jedným z kľúčových odborníkov, ktorým leží na srdci aj prevencia a ktorí vedia deťom a tínedžerom poradiť aj v otázkach, s ktorými sa obvykle nechodí za učiteľmi.
Zdravie a so zdravím súvisiace správanie rodičov a ďalších dôležitých dospelých osôb majú zásadný vplyv na zdravie dieťaťa. Školská sestra by preto mala mať v kompetencii aj komunikáciu s rodinami žiakov a mohla by vplývať na rozhodovanie rodičov aj v otázkach zdravia ich detí. Presne tak sa to predpokladá aj v spomínanom komentári k dohovoru, kde sa výslovne píše: "Je potrebné zabezpečiť komplexné programy primárnej zdravotnej starostlivosti doplnené o osvedčené komunitné pôsobenie vrátane preventívnej starostlivosti, liečby špecifických ochorení a opatrení v oblasti výživy. Súčasťou opatrení realizovaných na komunitnej úrovni by malo byť poskytovanie informácií a služieb zameraných na predchádzanie chorobám a zraneniam a osvetových aktivít v oblasti prevencie zranení, nehôd a násilia."
V rámci mojich konzultácií s Komorou sestier a pôrodných asistentiek a s rezortom zdravotníctva o návrhu otvoriť školy zdravotným sestrám reagovalo ministerstvo zdravotníctva ústretovo a proaktívne. Prakticky ihneď ponúklo vlastnú predstavu o možnej náplni školských sestier, s ktorou sa stotožňujem. V dokumente Profil činnosti sestry v systéme škôl, ktorý mi k tomuto poslaneckému návrhu zaslal odbor ošetrovateľstva ministerstva zdravotníctva, sú konkrétne vyšpecifikované okruhy, ktorým by sa školská sestra v školách mohla venovať. Návrhy na doplnenie foriem pomoci v školách o osobných asistentov, pomocných vychovávateľov a školské sestry som konzultovala aj s ministerstvom školstva. Ministerstvo školstva sa k vecnej stránke návrhu vyjadrilo podobne ako ministerstvo zdravotníctva, teda kladne.
Vážené pani poslankyne, na záver mi dovoľte ešte raz zopakovať zdôvodnenie, ktorým som svoje predstavenie návrhu začala. Tento návrh neznamená, že k súčasnému počtu asistentov učiteľa v školách pribudnú mechanicky ďalší ľudia. Naopak, návrh sleduje zámer, aby si každá škola mohla vyskladať svoj vlastný podporný tím podľa skutočných potrieb žiakov tak, aby sa reálne uspokojili rôznorodé potreby detí.
Ďakujem vám za pozornosť a budem sa uchádzať o vašu podporu.

Kolegyňa Zimenová, ja oceňujem čas, ktorý sa venuješ tejto téme, ako aj energiu, ktorú investuješ pre všetky tieto deti a vyriešenie tohto problému.
Ja som pozorne počúval vystúpenie a vnímam to tak, že sú to ďalšie tri nové pozície osobného asistenta, školskej sestry a pomocného vychovávateľa a títo budú zabezpečovať inú činnosť ako asistenti učiteľa, takže sa nebudú vlastne znižovať počty asistentov učiteľa, ktorí sú pridelení žiakom so zdravotným postihnutím aj v súčasnej dobe. Keďže však zo zákona ministerstvo školstva nie je povinné prideliť financie na mzdy asistenta učiteľa a nemá na nich ani vyhradený balík a vieme, aká je teraz situácia, keďže nárast integrovaných detí a žiakov je omnoho viac, a tieto žiadosti nezvláda, a resp. vyhovenie všetkým týmto žiadostiam nezvláda, v septembri školy žiadali takmer 3 900 úväzkov na asistenta, pridelených bolo iba 1 710. Takže pokiaľ sa nebudú znižovať počty asistentov učiteľov, ktoré aj tak nie sú vlastne pokryté v súčasnosti a vytvárame ďalšie tri nové pozície, tak pri tejto realizácii, ktorá je podstatná, ja to stále hovorím, že je podstatná, a to uznávam, tú vecnú stránku, bude vlastne navyšovanie výdavkov.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja sa v prvom rade chcem poďakovať predkladateľom za takýto dobrý a zmysluplný návrh. Na pochopenie dôležitosti tohto zákona potrebuje zákonodarca emočnú inteligenciu. Verím, že argumenty pani kolegyne Zimenovej o potrebe osobných asistentov, školských sestier priamo v školách, ktoré znevýhodneným deťom umožnia plnohodnotne sa zapojiť do vzdelávacieho procesu a tým skvalitnia ich život, presvedčí i nás všetkých. Ak nie, tak potom musím konštatovať, že aj k empatii a ľudskosti sa treba vzdelávať a že práve v tomto smere máme ešte obrovské medzery.
Ďakujem ešte raz predkladateľom.

Ďakujem pekne za obe faktické poznámky. Ďakujem pekne, Vierka. Myslím, že táto téma ti je blízka, a preto netreba viac o tom hovoriť a s tebou len súhlasím.
Pán poslanec Gröhling, ja som sa snažila vo svojom úvode naozaj vysvetliť, že práve týmto návrhom by mohlo dôjsť k zníženiu počtu asistentov učiteľa a k lepšej kombinácii rôznych foriem pomoci pre deti a učiteľov v školách. Predpokladám, že ak by učitelia mali možnosť si vybrať vhodnú formu pomoci, nepýtali by v tých školách 9 asistentov učiteľa, 7 asistentov učiteľa, ako je to dnes, ale namiesto týchto pozícii by to vyskladali aj z iných osôb s inou činnosťou, s inými kompetenciami a takisto aj s iným platom. Takže nie je pravda, že k tomu súčasnému počtu asistentov učiteľa ja navrhujem nové pozície. To som sa snažila vysvetliť naozaj vo svojom úvodnom slove.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predniesť tento návrh, ktorý podávame spoločne siedmi úzko spolupracujúci poslanci, teda pán poslanec Mihál, pani poslankyňa Dubačová, pán poslanec Žarnay, pani poslankyňa Macháčková, pani poslankyňa Petrík, pani poslankyňa Zimenová a ja. Cieľom tohto zákona je riešiť situáciu, ktorá, by som povedal, sa vyostruje najmä v ostatných rokoch, a to je otázka dôstojného a diskriminačného odmeňovania zamestnancov vo verejnej správe.
Štát dnes robí týmto zamestnancom pomerne veľkú krivdu v tom, že nedodržiava svoje vlastné zákony, ale keďže má legislatívnu právomoc, tak to môžu dokonca robiť legálne, lebo stačí, že keď si v nejakom zákone sám pre seba urobí výnimku, čo aj dnes robí.
O čo ide? Štát cez Zákonník práce a zákon, legislatívu o minimálnej mzde určuje, aká je minimálna mzda, tá je v tejto chvíli 435 eur, ale tabuľky vo verejnej správe, platové tabuľky, ktorými sa riadi 144-tisíc zamestnancov vo verejnej správe, túto minimálnu mzdu v mnohých svojich častiach ani len nedosahuje. Najnižšia tabuľková mzda vo verejnej správe podľa typu tabuľky je okolo 270 až 290 eur, takže viac ako 140 eur pod úrovňou minimálnej mzdy. Toľko mal dostať ten najmenej platený verejný zamestnanec. Samozrejme, to by bolo absolútne neprijateľné a pravdepodobne by to viedlo aj k rozsiahlym spoločenským vzburám. Preto štát ustanovil, že ak je takáto tabuľková mzda nižšia ako minimálna mzda, je potrebné ju doplatiť aspoň do výšky minimálnej mzdy.
Môžte si povedať, že tým je celý problém vyriešený, ale nie je. Nie je vyriešený hneď z dvoch dôvodov. Prvý dôvod je ten, že ten zamestnávateľ, ktorý musí doplácať takéto mzdy, to robí cez iné nástroje, napr. cez osobné príplatky, ktoré sú ale zákonom limitované, a tým pádom zamestnanec, ktorý je takto dorovnávaný, už nemôže napríklad dostať ten osobný príplatok alebo inú výhodu za svoju skutočne odvedenú prácu. To znamená, nástroj, ktorý by som mal použiť na odmeňovanie extra výkonu, ktorý by mal byť riešením mimoriadnej kvality práce, sa stáva súčasťou základného platu.
Čo je možne ešte ale významnejší problém, je, že postupom času dochádza k absolútnej nivelizácii platov vo verejnej sfére, zhŕňania všetkých na jednu úroveň. Dnes máme situáciu, keď kvalifikovaný človek s maturitou vo verejnej službe má rovnaký tabuľkový plat na úrovni minimálnej mzdy ako niekto, kto nikdy ani len základnú školu nedokončil a vykonáva absolútne nekvalifikovanú manuálnu prácu. Dnes máme situáciu, kde viac ako tretina zamestnancov vo verejnej službe je takto na úrovni minimálnej mzdy bez ohľadu na svoju kvalitu práce, bez ohľadu na svoju kvalifikáciu, bez ohľadu na to, čo reálne robia.
Popritom je tu však ešte jeden problém a o tom sa hovorí menej a to je problém ostatných, tých dvoch tretín zamestnancov vo verejnej službe, ktorí majú mzdu nad úrovňou 435 eur. Ani pri nich štát nedodržiava svoje vlastné zákony, aj keď o tom sa nehovorí, pretože štát dnes cez Zákonník práce ustanovuje tzv. minimálne mzdové nároky, teda minimálnu mzdu pre rôzne úrovne vzdelania a kvalifikácie. Zákonník práce hovorí, že minimálna mzda v tej základnej výške, výške 435 eur sa uplatňuje len pre ľudí vykonávajúcich nekvalifikovanú prácu a ľudia vykonávajúci kvalifikovanú, kvalifikovanejšiu prácu majú nárok na vyššiu minimálnu mzdu. Zákonník práce obsahuje 6 koeficientov, 100 %, 120 %, 140 %, 160 %, 180 % a 200 %, čo teda znamená, že napríklad človek v súkromnom sektore vykonávajúci najvyššie kvalifikovanú prácu má nárok na minimálnu mzdu nie 435 eur, ale 870 eur. To znamená, minimálna mzda dnes na Slovensku napríklad pre človeka vykonávajúcu výskumnú činnosti, manažérsku činnosti, a teda tie, ktoré sú najnáročnejšie, je 870 eur. To je v Zákonníku práce a je to platný zákon tejto krajiny.
Aj z toho si štát urobil výnimku a túto výnimku už dokonca ani nenapráva, pretože ako som spomenul, pri tej minimálnej mzde 435 eur štát dorovnáva svojim zamestnancom mzdu, ak sú pod ňou, hoci to robí spôsobom, ktorý im ubližuje. Pre tých, ktorí sú nad 435 eur, štát nijako nerieši to, že podľa Zákonníka práce majú nárok na vyššiu mzdu, ako im prináša tabuľka. Aby som bol konkrétny, najvyššia trieda pre človeka, ktorý má začínajúceho absolventa, je v jednej tabuľke verejnej služby 633 eur a v druhej tabuľke 692 eur. Inými slovami, je to 180 až 240 eur pod tým, na čo má ten istý človek nárok u súkromného zamestnávateľa podľa Zákonníka práce. Štát tak oberá ľudí o túto sumu, alebo, samozrejme, aj sumy iné podľa toho, kde sa nachádzajú.
Z tohto dôvodu je podľa môjho názoru súčasný systém nielen nespravodlivý, diskriminačný, ale zároveň je aj protiústavný, pretože vytvárame v štáte dve skupiny zamestnancov, kde zamestnanci vo verejnom sektore sú významne diskriminovaní. Tento stav v jemnej podobe existuje dlhodobo, existuje 12, 15, 18 rokov, ale eskalovať začal najmä v rokoch ostatných, ako sa prudko zvyšuje minimálna mzda. To znamená, že teoretický problém to bol vždy, praktický problém sa z toho stal až v ostatných štyroch-piatich rokoch a každým rokom a prudkým zvyšovaním minimálnej mzdy sa len zvyšuje a zhoršuje.
Vlády Roberta Fica nemali problém nariadiť súkromným zamestnávateľom prudké zvyšovanie minimálnej mzdy a aj týchto rôznych minimálnych miezd pre kvalifikovanejších ľudí, ktorých som spomínal, ale mala obrovský problém vždy vyčleniť peniaze na to, aby štátny rozpočet a rozpočty samospráv zaplatili takú istú mzdu ľuďom, ktorí slúžia nám všetkým.
Dovoľte mi, zdôrazniť, že nehovorím o tých tzv. úradníkoch, čo je z nejakých dôvodov na Slovensku dneska nadávka, hoci robiť dobre úradnícku prácu pre náš všetkých je rovnako dôležité, ako robiť čokoľvek iné, ale nehovoríme len o nich. Nehovoríme o človeku, ktorý vás na miestnom úrade obslúži. Hovoríme o knihovníčkach v miestnych knižniciach. Hovoríme o reštaurátorovi, ktorý zachraňuje oltár majstra Pavla. Hovoríme o ekonómke na základnej škole. Hovoríme o sociálnom pracovníkovi DSS, ktorý sa stará o vášho rodiča alebo aj o vás samotného. To sú ľudia, ktorí dnes od nás všetkých nedostávajú ani len minimálnu mzdu, na ktorú majú nárok podľa Zákonníka práce, keby boli v súkromnom sektore. Preto sme sa to rozhodli riešiť a riešiť to systémovo. Ten návrh nebudem predstavovať do každého detailu, je v tom zákone obsiahnutý, ale dovoľte mi skôr vysvetliť jeho základné princípy.
Prvý princíp je ten, že základná mzda, najnižšia mzda vo verejnom sektore by mala byť na úrovni minimálnej mzdy. To znamená, my zavádzame, že najnižšia tabuľková mzda by mala byť 435 eur, resp. ak sa v budúcnosti zvýši minimálna mzda, mala by sa zvyšovať s ňou. Veľmi jednoduchý princíp.
Druhý princíp, ktorý zavádzame, je tiež princíp zrovnoprávnenia, že najvyššia tabuľková mzda, teda najvyššia platová trieda vo verejnej službe by mala byť na úrovni dvojnásobku minimálnej mzdy, tak ako je to opäť v súkromnom sektore. Inými slovami, prvá platová trieda 435 eur, posledná platová trieda 870 eur.
Druhý princíp, ktorý už som spomenul, je automatická valorizácia, aby to bolo naviazané na minimálnu mzdu, aby sme sa o päť rokov nedostali opäť do tejto situácie. Okrem toho robíme aj niektoré technické zmeny, ktoré umožňujú, aby tento krok nebol pre štátnu pokladňu nerealizovateľný. Je to napríklad zlúčenie niektorých tried, je to zmena zápočtu praxe a je to aj zlúčenie oboch dnešných platových tabuliek.
Na základe tohto vieme ukázať, že každému zamestnancovi vo verejnej správe, všetkých 144-tisíc zamestnancom, ktorí sú odmeňovaní podľa týchto tabuliek, sa zvýši ich tarifná mzda. To znamená, budú mať nárok na vyššiu mzdu. Niektorí viac, niektorí menej, v priemere to vychádza okolo 90 až 100 eur mesačne. Zároveň sme však spočítali aj finančnú nákladnosť tohto kroku, keďže tá je, samozrejme, významným prvkom. Zvýšenie výdavkov samosprávy a štátu bude 232 mil. ročne, čo je veľká a výrazná suma, hoci ani to nie je suma, ktorú by si štát nemohol dovoliť, keby z toho urobil svoju rozpočtovú prioritu. My sme však v spolupráci s ekonómami spočítali, že čistý náklad pre štát bude rádovo nižší, a to vo výške len asi 62 mil. eur. Pýtate sa, kde sa berie ten rozdiel tých 170 mil. Je jednoduchý. Ak minieme o 232 mil. eur viac na platy verejných zamestnancov, tak všetky zdravotné odvody zamestnávateľa sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky sociálne odvody zamestnávateľa sa vrátia do Sociálnej poisťovne, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia do zdravotných poisťovní, všetky zdravotné odvody zamestnanca sa vrátia, sociálne do Sociálne poisťovne, daň z príjmu sa, samozrejme, vráti do rozpočtu verejných financií.
Okrem týchto prvkov ešte ďalšie dva sa vrátia. Jeden je fakt, že dnes štát má tzv. odvodovú odpočítateľnú položku, ktorou sa snaží zvýhodňovať nízko platených zamestnancov všeobecne. Keďže my pridávame najmä nízko plateným zamestnancom, to, čo im štát pridá, časť z toho aj ušetrí, pretože nebude musieť túto položku vyplácať. A posledná úspora bude z toho, že časť týchto peňazí, konkrétne asi 15 % v štandardnom modeli ministerstva financií, ktorú ľudia dostanú do ruky, sa štátu vráti v podobe vyššieho výberu DPH.
Keď uplatníte všetky tieto úspory, zistíte, že štát ušetrí viac ako dve tretiny toho, čo to bude stáť, sa mu vráti inými kanálmi späť. Preto si myslíme, že 60 mil. nie je suma, ktorú by si tento štát nemohol dovoliť, aby pomohol 144 tisícom ľudí. A je to nielen ústavné, je to nielen správne, ale podľa môjho názoru je to aj nevyhnutné. Pretože ako dlho, si myslíme, že udržíme verejné služby, ak v nich ľudia nebudú platení čo i len na úrovni minimálnej mzdy. Ako dlho, si myslíme, že v atmosfére zjednocujúcej sa Európy, minimálne z ekonomického hľadiska, ako dlho v situácii, keď priemerná mzda na Slovensku prekročila 900 eur už minulý rok, ako dlho, si myslíme, že udržíme situáciu, keď sociálnemu pracovníkovi mladému v DSS-ke zaplatíme aj so vzdelaním 462 eur mesačne? Ako dlho, si myslíme, že ekonómka, ktorá má 15-ročnú prax, bude môcť žiť z o niečo viac ako 500 eur a nepôjde robiť niečo iné? Ako dlho, si myslíme, že ten reštaurátor, ktorý po 15 rokoch praxe reštauruje jedinečné umelecké dielo, to bude ochotný robiť za 648 eur tarifného platu? Moja odpoveď, že už dlho nie.
A preto ak sa chceme vyhnúť aj kolapsu verejnej správy, ak sa chceme vyhnúť tomu, aby o naše deti, o našich rodičov, o nás samých, o naše kultúrne dedičstvo, o naše vzdelanie sa nestarali ľudia, ktorí buď že nebudú, alebo na to nebudú vhodní, tak musíme začať hýbať s platmi vo verejnej sfére tak, ako sa hýbu aj v súkromnej sfére. A o tomto je tento návrh, o ktorého podporu si vás dovoľujem požiadať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 470. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája a v gestorskom výbore do 9. mája 2017.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Vážené kolegyne, kolegovia, spolu s kolegami predkladáme návrh, ktorý sa tu mal prerokovať už dávno, a pokiaľ naozaj platí, že strana SMER je sociálnou demokraciou, tak už dávno mal byť v platnosti. Lebo ak sa bavíme o sociálnej demokracii, tak nemôžeme dopustiť stav, že štát vrhá tisíce ľudí na Slovensku do chudoby.
Na jednej strane vyžadujeme, aby súkromní zamestnávatelia sa starali o svojich zamestnancov, ale štát ako najväčší zamestnávateľ toho nie je sám schopný. Povedzte mi, je normálne podľa vás, aby mladá žena, vysokoškolsky vzdelaná, lektorka v múzeu žila z platu 380 eur čistého? Pri takomto plate si nemôžete prenajať v Banskej Bystrici ani garsónku, banka vám nedá hypotéku na bývanie. Je to pod ľudskú dôstojnosť, pod ľudskú úroveň v civilizovanej krajine byť nútený žiť z výplaty do výplaty, deliť sa o izbu s ďalšími nájomníkmi. Nemôžete sa adekvátne ošatiť, nakŕmiť. Je podľa vás normálne, že nepedagogickí pracovníci na univerzite po šiestich rokoch praxe zarábajú ešte menej? 371 eur v čistom! Z toho má 40-ročná matka uživiť svoje deti?!
Nemôžeme sa potom čudovať, že v regiónoch, kde je vysoká nezamestnanosť, je štát často jediným zamestnávateľom, že v týchto regiónoch vládne chudoba. Pani kaderníčka Hnúšti mi povedala, že ona si nemôže za svoju prácu zaúčtovať tie tarifné sadzby, pretože jej je ľúto, že tie ženy, ktoré ku nej chodia, častokrát na to ani nemajú. Takže sama si účtuje za jednotlivé úkony o päť, o tri, o štyri eurá menej. Aj keď tá práca toľko stojí, jej zákazníčky ju nezaplatia. Pani kaderníčky mi vraveli, stačí, ak zvýšite platy, ak tu ženy v tomto štáte začnú dôstojne zarábať, potom nám nič viac netreba. My sa ako živnostníčky uživíme. Čudujete sa, že v takejto biede sa potom ľuďom nechce ani podnikať?
Vážení kolegovia, toto sú reálni ľudia, reálne situácie, ktorí reálne za takéto nízke platy pracujú pre tento štát. Žiadna fikcia. Ak naozaj chceme pomôcť týmto ľuďom, ak naozaj chceme pomôcť regiónom postaviť sa na nohy, využime hospodársky prebytok na niečo zmysluplné. Prestaňme iba rozprávať o podpore regiónov, ale podporme ich naozaj.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som sa teda chcela pripojiť k mojim kolegom a podporiť toto praktickou skúsenosťou, ktorú mám ako primátorka mesta, keďže máme dve zariadenia sociálnej pomoci, a hovoriť práve aj o týchto ľuďoch, ktorí tam pracujú, a jednak aj ľudia, ktorí pracujú priamo na meste Prievidza ako opatrovatelia a naozaj nedosahujú takmer minimálne mzdy. Potom dôsledok toho je, že títo ľudia často odchádzajú do zahraničia. Treba povedať na to, že v predchádzajúcom období častokrát im práve úrad práce platil rôzne kurzy, čiže sú to veľmi neefektívne vynakladané prostriedky, ktoré investujeme do vzdelania týchto ľudí, ktorí nám nakoniec odchádzajú do zahraničia. A, samozrejme, brať treba do úvahy v zreteľ aj tú skutočnosť, ako to ovplyvňuje život našich rodín.
Čiže naozaj my nehovoríme len o úradníkoch, ale hovoríme aj o týchto ľuďoch, kuchárkach, ktoré pracujú za také mzdy, že naozaj sa často považujú za pracujúcu chudobu. A toto rozhodne máme záujem práve zmeniť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán kolega navrhovateľ, vážená pani kolegynka spravodajkyňa, vážené kolegyne, kolegovia, zvláštnym spôsobom funguje Slovensko, tento náš štát, keď sa zameriam práve na túto oblasť odmeňovania zamestnancov podľa zákona, ktorý chceme novelizovať.
Keď nadviažem na to, čo ste povedali, moji predrečníci, a ja som vlastne ešte pri predošlom zákone spomínal sféru sociálnych služieb, no tak si zoberte, máme neštátne zariadenie sociálnych služieb a máme, no nepoviem, že štátne, ale samosprávne zariadenie sociálnych služieb napríklad pod nejakou VÚC-kou, a teraz to súkromné zariadenie, tak, samozrejme, ten majiteľ musí rešpektovať zákon o minimálnej mzde. Dnes je minimálna mzda 435 eur, ale neopovážte sa niekto, ak ma počúvate a ste zriaďovateľom takéhoto zariadenia, vyplácať zamestnancovi 435 eur, pokiaľ ošetruje, ošetruje, stará sa o ľudí, pretože tam nemôže byť minimálna mzda. Tam musí byť najmenej druhý stupeň náročnosti. To znamená, vynásobme si to koeficientom 1,2 a dostaneme sa na úroveň vyše 500 eur v hrubom, k tomu, samozrejme, príslušné odvody a tak ďalej. Čiže tam vlastne začínajú mzdové náklady zriaďovateľa zariadenia sociálnych služieb, ktoré je súkromné.
No ale aké sú potom, aké sú potom platové pomery a vôbec náklady zariadení, ktoré spadá pod VÚC-ku? No zrejme, ja teda neviem, nie som doma v týchto číslach, ale veľmi rád by som bol, pretože toto ma skutočne zaujíma, ako fungujú tie VÚC-karské zariadenia, pretože tam teoreticky tie platy a náklady môžu byť jednoducho nižšie, a zrejme aj v mnohých prípadoch sú. A čo je potom zvláštne, je celý ten systém dotácií a všetkého, ale to je naozaj, to je asi, to je asi iná téma, ku ktorej sa, verím, čo najskôr dostaneme v podobe super kvalitného vládneho návrhu z dielne ministra Richtera. To som ale optimista, však?
No, súkromná sféra verzus výkon práce vo verejnom záujme. Pozrite, vláda Roberta Fica II, teda tá predošlá, koaličná vláda Roberta Fica III, t. j. tá dnešná, s veľkou radosťou každoročne zvyšujú minimálnu mzdu. To znamená, že tí "súkromní zamestnávatelia" to, samozrejme, musia rešpektovať, sú tu už tie spomínané minimálne mzdové nároky. Čiže vlastne tým pádom idú mzdy a náklady v súkromnej sfére v zmysle Zákonníka práce, zákona o minimálnej mzde každoročne vyššie a vyššie. To robí vláda Roberta Fica alebo vlády Roberta Fica s veľkou radosťou, pretože to jednoducho nejde z ich vrecka, a, naopak, práve tá vláda Roberta Fica, resp. minister financií s radosťou potom konštatujú, že to zvyšovanie minimálnej mzdy pre nich znamená výrazný nárast príjmov z daní a odvodov týchto zamestnancov v súkromných firmách a príslušných zamestnávateľov.
Pre lepšiu ilustráciu som si len tak rýchlo pozrel svoj blog, ktorý som písal na HN-kách ešte v auguste minulého roka, keď sa hovorilo o zvýšení minimálnej mzdy zo 405 na 435 eur, čo sa teda aj schválilo. Čiže ten, prosím pekne, dávajte teraz chvíľku pozor. Zvýšila sa nám minimálna mzda brutto zo 405 na 435 eur. Čiže plus 30 eur. To znie celkom pekne, ale zamestnanec v čistom z toho zvýšenia minimálnej mzdy získal v čistom 19 eur 10 centov, 19 eur 10 centov, ale štát v podobe daní a odvodov na sociálne, zdravotné poistenie, zjednodušujem teda, získal až 27 eur 46 cento, v horšom prípade minimálne 17 eur 69 centov. Podľa toho, ako presne platí zamestnávateľ daň z príjmu. Čiže fakticky z toho zvýšenia minimálnej mzdy k 1. januáru 2017 o hrubých 30 eur získal štát viac ako samotní zamestnanci! No hurá, zvýšila sa minimálna mzda o 30 eur. Ale nikto z vlády Roberta Fica sa už nepochválil, že sa tým pádom zvýšili daňové a odvodové príjmy štátu v prvom rade, a nie príjmy tých zamestnancov. Takáto je podstata tej politiky zvyšovania minimálnej mzdy. Zvyšujú sa príjmy do štátneho rozpočtu. A keď má štát zvýšiť platy svojim zamestnancom, tak akože nič, mŕtvy chrobáčik, nič sa nedeje. Už niekoľko rokov tie tabuľky, tie platy nestúpli. To znamená, no nebudem opakovať to, čo povedal Miro Beblavý. Toto je falošná politika.
Chcem povedať ešte jednu vec. V ekonomikách, či v slovenskej, alebo akejkoľvek európskej krajiny, to jednoducho je tak, že platy v súkromnej sfére, dobre, je tu zákon o minimálnej mzde, Zákonník práce, dobre, ale v reálnom živote fakticky úroveň platov štátnych zamestnancov zároveň nastavuje aj pre tých súkromných zamestnávateľov určitú latku. Čiže pokiaľ štátni zamestnanci v štáte zarábajú málo, tak tí súkromní zamestnávatelia nie sú tlačení na zvyšovanie platov svojich zamestnancov, lebo nie sú. Predstavte si hypoteticky, že by štátny zamestnanec, ktorý dnes zarába 500 eur hrubého, mal vďaka takejto zmene zákona, akú tu ponúkame, mal plat zvýšený povedzme na 600 alebo dokonca na 700 eur. Tým pádom by sa to miesto v tej štátnej správe alebo povedzme v sociálnych službách a podobne stalo atraktívnejšie a tí ľudia, ktorí dnes pracujú v tom istom meste, v tom istom regióne u súkromníka, by sa viac zaujímali o "prestup" do tej štátnej správy, pretože by si zarobili viac. Respektíve čo by sa stalo? Prišli by za tým svojim majiteľom firmy, u ktorého pracujú, a tlačili by na neho. Pozrite sa, ja by som mohol ísť pracovať tam a tam a dostal by som 700 eur hrubého. U vás mám len 550. Rozumiete, čo chcem povedať?
Čiže keby štát nastavil latku odmeňovania svojich zamestnancov vyššie, tak takto by nepriamo tlačil, a tak tá ekonomika funguje, o tom je ten trh práce, tým pádom by boli súkromní zamestnávatelia prirodzeným spôsobom tlačení k tomu, aby zvýšili platy svojim zamestnancom, pretože inak by im hrozilo, že by im tí dobrí zamestnanci, ktorí majú dnes možno nezaslúžene nízku mzdu, utiekli a išli by pracovať pre ten štát. Veľmi zjednodušujem, ale je možno niekedy povedať veci jednoducho ako príliš komplikovane. Ale pokiaľ štát ako zamestnávateľ je zlý zamestnávateľ a platí svojim ľuďom málo, tak ani tí súkromníci v tom Sabinove nie sú, nie sú tlačení do toho, aby zvýšili platy svojim zamestnancom, lebo tí nemajú kam ísť do lepšieho. Rozumieme si? Čiže takýmto spôsobom, keby sa toto presadilo, takýmto spôsobom by sme dosiahli, netvrdím, že na druhý deň a všade, ale dosiahli by sme, že tam, kde hovoríme o tom imaginárnom zdieračovi, súkromníkovi, ktorý nie je ochotný zaplatiť svojim zamestnancom viac, tak tento súkromník by musel zaplatiť viac, pretože inak by mu tí zamestnanci mali kam utiecť. A v tom je tá pointa.
Čiže chcem zdôrazniť a tým končím, dve veci. Po prvé zvýšenie odmeňovania pri tých tzv. štátnych zamestnancov spôsobí zároveň tlak na rast miezd u súkromných zamestnávateľov. A po druhé sa vrátim ešte raz k tej úvodnej myšlienke. Poprosím, hlavne poslanci vládnej koalície, zamyslite sa nad tým, čo dnes znamená zvyšovanie mzdy. A to sa potom týka aj zvyšovania mzdy štátnych zamestnancov. Máme zle nastavený daňovo-odvodový systém a z toho zvyšovania minimálnych miezd, tých minimálnych platov, viac dnes získa štát, poisťovne ako samotní ľudia. A to asi nie je v poriadku.
Chce snáď niekto tvrdiť, že je to O. K., ak viac ako 55 % tej vyššej hrubej mzdy zhltne štát a odvody Sociálna, zdravotná poisťovňa? Ja si myslím, že to dobré nie je. A tam treba hľadať nápady, ako vlastne takto zvýšiť ďalším krokom príjmy zamestnancov.

Ďakujem za slovo. Dovolím si pána poslanca Mihála, ako aj jeho predrečníkov nepriamo doplniť v jednom fakte, na ktorý som upozornil už v januári tohto roku, kedy som vyzval vládu Slovenskej republiky na nesúlad nariadenia vlády zo 14. decembra 2016, kedy sa ustanovila nová stupnica platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Tam aj po 4 % zvýšení platov nepedagogických zamestnancov zostala podľa navýšených platových tabuliek veľká časť platov kuchárok, upratovačiek, školníkov, mzdových účtovníčiek, skrátka všetkých nepedagogických zamestnancov stále pod hranicou minimálnej mzdy. Zo zákona musia zamestnávatelia garantovať svojim zamestnancom minimálnu mzdu. Školy tak boli nútené hľadať zdroje, ktorými dofinancujú ich platy aspoň na toto minimum.
Je podľa mňa neprijateľné, ak štát v jednom zákone povie, že minimálna slušná odmena za prácu je 435 eur, a vzápätí vydá nariadenie, v ktorom povie, že kuchárky si túto najnižšiu slušnú odmenu nezaslúžia. Na jednej strane vyhlasuje, že v plnej miere financuje školy, a na druhej strane nie je ochotný uvoľniť ani minimálne potrebné množstvo peňazí. A farizejsky to pokryje v legislatíve nariadením vlády, ktoré odporuje zákonu. Vyzýval som a nedostal som sa vlastne k odpovedi. A chcem sa zároveň aj opýtať tu ctených všetkých kolegov, či si nemyslia, že takto nastavené pravidlá hry, ak si zoberieme ústavný článok 36, kde čítame o práve na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, ktorý sa týmto nerešpektuje, že tu skrátka nedochádza ku veľkej kolízii, ktorú treba okamžite riešiť.
Ďakujem.