Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa vyjadril aj k rozprave štyroch bodoch v obsahu návrhu zákona.
Prvý bod návrhu ústavného zákona sa týka čl. 7 ods. 3, ktorý znie: "Ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podá v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne." Toto ustanovenie vyvoláva v praxi problémy, pretože je pomerne jednoduché a jednoznačné, pokiaľ ide o situáciu, že je niekto zvolený do tej istej funkcie alebo vymenovaný do tej istej funkcie, prípadne je zvolený alebo vymenovaný do funkcie, ktorá podáva oznámenia tomu istému orgánu. Čiže napríklad, keď niekto je poslancom mestského zastupiteľstva a z toho titulu podával 31. marca oznámenie verejného funkcionára a potom je na jeseň zvolený za primátora mesta, tak nemá už opätovne povinnosť podať do 30 dní oznámenie verejného funkcionára, ako majú všetci ostatní na základe výnimky, ktorá je ustanovená práve v čl. 7 ods. 3.
Komplikácie však nastávajú vtedy, keď ide o funkciu, ktorá je iná, a je iný aj orgán, ktorý to posudzuje. Napríklad poslanec mestského zastupiteľstva sa stane poslancom zastupiteľstva vyššieho územného celku, 31. marca podal oznámenie. Má alebo nemá podať povinnosť oznámenie aj na župnom zastupiteľstve do 30 dní od zvolenia alebo ujatia sa funkcie poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja? Z dikcie tohto zákona nie je úplne jasné, že či tú povinnosť má alebo nemá.
Je pravda, ako sa píše v dôvodovej správe, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má ustálenú prax, ktorá hovorí o tom, že by sa to malo týkať jedného a toho istého orgánu. Rovnako je pravda aj to, že doterajšia judikatúra Ústavného súdu neposkytuje jasný návod na to, akým spôsobom tento článok interpretovať. A je pravda aj to, že v samosprávach, ktoré vzhľadom na rozsah funkcionárov, ktorých sa to dotýka, predstavujú najväčší balík týchto funkcionárov a najčastejšie tam môže dochádzať k takejto kolízii, je tá prax nejednoznačná a rozdielna.
A priznám sa aj k tomu, že aj ja zastávam iný názor ako výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, pokiaľ ide o súčasné znenie zákona, lebo to, ako je dnes zákon napísaný, a prečítam to ešte raz – "ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne" – bez akéhokoľvek zlého úmyslu je možné vykladať aj spôsobom, že keď som ho podal ako mestský poslanec, tak ho nemám povinnosť podať ako poslanec samosprávneho kraja. A nie je to nejaký účelový výklad zákona, je to úplne korektný výklad zákona. V situácii, keď existujú dva možné výklady zákona, tak si myslím, že je potrebné sa pridržiavať toho výkladu zákona, ktorý je miernejší voči adresátom toho práva. Čiže myslím si, že v takej situácii by sa malo akceptovať aj to, že bol podaný ten návrh alebo to oznámenie inému orgánu. Napriek tomu, že to, čo je obsiahnuté v návrhu ústavného zákona, je ten opačný výklad, že sa to vždy má týkať iba toho konkrétneho orgánu, tak myslím si, že je to dobré, lebo bude to jednoznačné a každý bude vedieť, ako sa má správať. A keď náhodou nastane takáto kolízna situácia, ktorá doteraz mohla vyvolávať dojem, že je možný aj taký výklad, aj taký výklad, a potom mohol nastať rozpor medzi názorom príslušného verejného funkcionára a názorom komisie, ktorá to posudzovala, je lepšie takýmto veciam predchádzať. A preto bude dobré, keď to bude upravené, aj keď to bude upravené opačným spôsobom, ako si ja myslím, že dnes je právny stav.
A druhý bod sa týka zverejňovania oznámení, ktoré sa podávajú komisiám obecných, mestských a miestnych zastupiteľstiev. Toto je, myslím, podstata toho návrhu zákona a najdôležitejšia vec a je to vec, ktorá si zaslúži určite plnú podporu. Je tam jedna drobná chybička v dôvodovej správe, keď sa hovorí, že sa to má týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ktorých sa to ale v súčasnosti netýka, povinnosť podávať oznámenia. To sa týka poslancov mestských zastupiteľstiev a miestnych zastupiteľstiev v Bratislave a v Košiciach. Možno stojí za úvahu, že či by sa mala týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ale pri miere roztrieštenosti miestnej samosprávy na Slovensku, nie som si istý, že, že ako by to dopadlo, keď v mnohých malých obciach je problém vôbec od starostu získať takéto oznámenie a alebo vytvoriť vôbec tú komisiu na ochranu verejného záujmu v niektorých obciach. Ale v každom prípade táto zmena je, je jednoznačne pozitívna, prispeje k väčšej transparentnosti. A ako už pani poslankyňa Remišová spomínala v úvodnej reči, sú prípady, kedy oznámenia sa nielenže nezverejňujú, ale dokonca sa ani neotvárajú a zalepené obálky sa vložia do trezoru a nedeje sa to, žiaľ, v nejakých malých zapadnutých obciach niekde na severovýchodných hraniciach Slovenska, ale deje sa to v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, deje sa to v Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a určite podobné problémy existujú vo viacerých ďalších mestách a obciach. Takže ak bude existovať povinnosť zverejňovať tieto oznámenia, no tak nikto nebude môcť riešiť, riešiť túto vec tak, že skontrolujeme, či došli obálky, a potom ich hodíme niekde do trezoru.
Tretí bod alebo teda ten zvyšok sa týka oznámení a formulárov, na ktorých sa má podávať oznámenie. Toto je, myslím, ďalšia pozitívna zmena. Aj dnes je prax taká, že, že asi skoro všetky tie orgány, ktoré vyžadujú podávanie oznámení, si, majú pripravené nejaké vlastné formuláre, niektoré od seba sú okopírované, čiže na viacerých miestach sú podobné. Však predpokladám, že aj, aj ten návrh, ktorý je obsiahnutý v návrhu zákona, ktorý má byť ustanovený v prílohe zákona, vychádza práve z takéhoto nejakého príkladu. Ale je pravda, že Národná rada má iné, samosprávne kraje majú iné, obce a mestá majú iné formuláre, a pritom samotná, samotná existencia formulára je v tejto chvíli nezáväzná, lebo dôležité je to, čo je napísané v zákone. A pokiaľ by ich niekto aj rukou na čistý papier napísal, tie údaje, ktoré vyžaduje zákon, tak by, tak by splnil podmienky, ktoré vyžaduje ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, a nebol by dôvod ho nejako postihovať. Však ani, ani to, že budú formuláre, nemá viesť k tomu, že aby bol niekto zbytočne, zbytočne postihovaný, ale k tomu, aby tie údaje boli v prehľadnej štruktúre navzájom porovnateľné a v dostatočnej miere podrobnosti. Lebo je pravda, že niektoré orgány, ktoré, ktoré majú nielen zhromažďovať, kontrolovať, ale aj zverejňovať tieto informácie, zverejňujú tie informácie vo veľmi neúplnej a nevýpovednej forme.
Posledná vec sa týka toho, čo v tomto návrhu zákona nie je. A myslím, že je toho ešte pomerne veľa, čo by bolo potrebné zmeniť v ústavnom zákone na ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pretože súčasné nastavenie zákona napriek očakávaniam, ktoré, ktoré boli spojené s jeho, s jeho prijatím, nie je podľa môjho názoru dobré. V drvivej väčšine prípadov sa riešia formality, rieši sa to, či niekto neskoro podal oznámenie, oneskoril sa o deň, o dva, či tam urobil nejakú chybu, ktorá nemá charakter nejakého závažného zatajovania nekalých kšeftov, ale, ale zabudne tam napísať nejaké jedno číslo parcely z tých, ktoré, ktoré zdedil po starej mame, alebo si zabudne predĺžiť prerušenie živnosti. Tie sankcie, ktoré sú tam nastavené, sú, sú drakonické, vôbec neprihliadajú na mieru previnenia, na mieru vážnosti narušenia zákona a teda toho verejného záujmu, ktorý ten zákon má chrániť. A už teda ani nehovorím o tej sankcii, ktorá je stanovená ako strata mandátu alebo strata, strata funkcie, čo mi príde zvlášť problematické k veci, ktorú tu onedlho budeme riešiť vo vzťahu ku kolegovi Matovičovi, že za dve formálne pochybenia nepredĺženia prerušenia živnosti má poslanec Národnej rady, ktorý má mandát od voličov, o tento mandát, mandát prísť. Čiže miesto toho, aby ten zákon riešil reálne problémy, tak veľmi často rieši formality a rieši ich neprimerane tvrdým spôsobom. Netvrdím, že nemajú byť sankcie za nesplnenie si povinností, ale sankcie by mali byť primerané miere a závažnosti porušenia zákona alebo toho, čo má zákon chrániť.
Ďakujem.
