17. schôdza

Pani poslankyňa, rád by som na vás reagoval, pretože tu nehrozí nejaký problém tzv. prechodného obdobia, na ktoré, ho zabudol kolega Kaník v tom 2004. roku. My tu máme dva nosné termíny, 1. október 1988 a 1. január 2004, jedna kategória starodôchodcov posudzovaná do toho obdobia a ďalšia kategória do ďalšieho obdobia. To znamená, tu absolútne nehrozí takýto problém, nehovoriac o tom, že tá kategória starodôchodcov od toho 1. októbra ’88 až do konca decembra 2003 ide byť individuálne prerátaná, to znamená detailne, klasicky, jak sa to robilo možno na začiatku 20. storočia. Vyberú sa konkrétne dôchodkové listy a presne každý jeden individuálne bude prepočítaný, to znamená, nevidím takýto problém, ktorý by tu mal hroziť teraz z tejto kategórie.
A ešte raz, očakávam vašu prítomnosť na ministerstve, som presvedčený, že si veci vysvetlíme.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dnes už padlo z jednej aj z druhej strany pomerne dosť argumentov. Ja skôr každopádne chcem vyzvať aj k tomu, že okrem toho, že sa spolu stretneme, a teda naozaj budeme vecne diskutovať v prospech ľudí, aby ľudia von už konečne videli, že parlament pracuje konštruktívne, tak druhú vec, ktorú by som prijala, a určite by to prijali aj ľudia vonku, je, že teda zverejniť metodiku prepočtu v prijateľnej spôsobe tak, v prijateľnej v podobe tak, aby teda to vedeli prepočítať napríklad deti tých rodičov a podobne, aby sme všetky tieto veci, ktoré možno sa vnímajú politicky, ale možno politické nie sú, aby sme dopredu vyvrátili a nemuseli sme sa tu rozčuľovať možno, pán minister.
Na čo chcem teda ja upozorniť, tak mám pred sebou uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky na sťažnosť pána, ktorý teda nemal priznaný starobný dôchodok. Mám teda aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde naozaj títo ľudia bojovali za to, aby, teda keď pracovali a umožnil im tento štát pracovať aj popri starobnom dôchodku, aby sa im to následne prirátalo do starobného dôchodku následne. Chcem povedať, že práve jeden príbeh stojí za to, aby sme si my uvedomili, že vonku sa žije trošku ináč, a, a prečo sa ľudia rozhodujú pracovať aj pri starobných dôchodkov. Je to mnohokrát preto, že ich tá situácia k tomu tlačí.
V roku ’94 po dovŕšení veku zákonného odchodu do dôchodku sťažovateľ odišiel do dôchodku, pričom neprestal pracovať. Do dôchodku odišiel z rodinných dôvodov. V tom čase pri štyroch deťoch manželka na dôchodku, zabezpečoval ešte dve deti, ktoré študovali na vysokej škole. Ako živnostník mal nepravidelné zmluvy a úhrady faktúr. Na začiatku roku bol pravidelne 3 až 4 mesiace bez príjmu, ako, ako dôchodca predsa len platil zákonné odvody. Ide o tých ľudí, ktorí pracovali ako tesári, murári a tak ďalej, aby uživili vlastne tie deti, ktoré im ešte študovali na vysokej škole. Na odvodoch do Sociálnej poisťovni uhradil 7 296 eur, čo mu nebolo premietnuté teda do starobného dôchodku. Problém je v tom, že tento človek sa súdil a musel platiť trovy z krajského súdu a z ďalších súdov, pretože spor nevyhral. Musíme si uvedomiť to, že títo ľudia nielenže nemali uznané to ich právo, alebo teda treba dať pozor aj teraz pri tých prepočtoch u týchto ľudí, živnostníkov, ktorí boli murári, tesári a tak ďalej, ale naozaj nevnímať ako, akože to je nepriateľ štátu, lebo je to nejaký živnostník, ale naozaj je to človek, ktorý bol nútený, on tiež by sedel najradšej doma na starobnom dôchodku a peniaze by dostával, ale on napriek tomu pracoval a tej Sociálnej poisťovni tie odvody dal. A čo si vyslúžil? Súdne trovy z krajského, z krajského súdu a z ďalších súdov, kde sa odvolával. Čiže naozaj nemôže v tomto štáte platiť to, že od nejakého roku sa určitej problematike nevenujeme, podozrievame časť ľudí, ktorých uprednostníme, a v konečnom dôsledku naozaj tí, ktorí prispievali odvodmi do systému, aby možno boli vyplácané aj iné dôchodky, zatiaľ čo on si mohol užívať ten svoj starobný dôchodok, prispieval do systému, aby sme na týchto ľudí skutočne nezabudli. Mám viacero týchto rozhodnutí, a ak bude vyvolaná diskusia, treba sa pozrieť aj na tých ľudí, ktorí naozaj môžno si odopierali, lebo nemali vždy vyplatené tie faktúry a platili povinne tie, tie odvody do Sociálnej poisťovne, neboli nejakí neplatiči, aby sa im to naozaj odzrkadlilo v zarátaní do toho starobného dôchodku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, tak mne nedá ešte dokončiť to, čo som začala počas faktickej poznámky. Kolegyňa Gaborčáková tunák spomínala tiež konkrétne prípady, ktoré by riešili krivdy starodôchodcov.
Takíto, vlastne to, o čom hovorila, už sme sa niekoľkokrát snažili aj tunák v pléne predkladať. Nestretlo sa to s pochopením na ministerstve a možnože, pán minister, naozaj teraz, keď riešite krivdy starodôchodcov, lebo to sa týka tohto obdobia, možnože by bolo zamyslieť sa alebo zobrať to ako námet na drobnú úpravu, lebo vtedy sme mali zistenie, že toto sa týka okruhu, veľmi malého okruhu počtu ľudí, takže nejaké veľké výdavky by to nespôsobovalo Sociálnej poisťovni, ale určite by to bolo spravodlivejším riešením.
Ale teda ešte k tomu, čo som začala vo faktickej poznámke. Budem veľmi krátko hovoriť teraz. Keď sme, keď som pozerala na ten graf, o ktorom som hovorila, alebo na tú tabuľku, kde boli farebne vyčlenené, bolo to naozaj veľa tabuliek. Alebo dala sa urobiť tabuľka, dali sa urobiť tabuľky podľa toho, aký priemerný, priemerný násobok priemernej mzdy človek dosahoval, dĺžku, dĺžku poistenia, proste všetko možné, tak všade tie tabuľky vychádzali približne rovnako, ale čo bolo obdivuhodné alebo podivuhodné pre mňa, takže pokiaľ tie útvary ľudí, ktoré sa, ktorých sa nejakým spôsobom pozitívne nedotkli prepočty alebo nijako nedotkli prepočty, mali vždy taký nejaký ucelený tvar, tak tabuľka, alebo teda tá časť tabuľky, ktorá sa týkala práve prepočtov podľa novely, pre určitú skupinu poistencov vychádzala naozaj zvláštne. Nieže celistvé pole, ktoré sa, kde sa farba zjemňovala, že to nebolo, možnože to bolo menej zaujímavé, ale proste vyskakovali tam vyslovene riadky poistencov, ktoré svietili extrémne červeno, čo znamená, že niekomu sa pridá akoby oveľa viac, ako by si, by sa v tom období možno zaslúžilo alebo patrilo, hej, ale vravím, že však čím viac ľudia dostanú, lebo predpokladám, že tá zásluhovosť tam je zohľadnená vo veľkej miere, tak ako podľa reformného modelu by to malo byť, tým by sme mali byť radšej, len teda prečo niektorí áno, niektorí nie. A neobstojí to celkom, čo ste hovorili, že teda tie miery náhrady sa určovali akože podľa priemernej mzdy, pretože ministerstvo, alebo teda úradníci, alebo teda proste ministerská skupina, ktorá sa v tom vyzná, určila tie hranice. A práve na základe určenia tých hraníc vznikali podľa mňa nie rovnaké rozmiestnenie tých, toho navýšenia dôchodkov.
Čo sa týka, čo sa týka starodôchodcov. Teda spred roku 1988. Pán minister, váš hovorca bol ten, ktorý dal mnohým starodôchodcom spred roku 1988 nádej, že bude upravený aj ich dôchodok, že to bolo naozaj zavádzanie ľudí. Na to nech si dáva pozor, pán, a nech hovorí, nech hovorí tak, ako je návrh naozaj urobený, ako je, ako je predstavený a ako je tuná blokovaný. No nebude mať každý to zvýšenie o 25,50. Vy to veľmi dobre viete a predpokladám, že vedel to aj pán hovorca, keď takúto vec vypúšťal vonku. Proste dochádza k zavádzaniu a tí ľudia naozaj v nádeji, že aj im bude odstránená spravodlivosť, sa dopytujú, budeme aj my zaradení do tohto a mnohým treba povedať, že mnohí nie.
A už iba sa dotknem oblasti, ktorú ste hovorili, že sa tak rozhnevali, že teda odmietate akékoľvek o tých komunistických papalášoch alebo... Fakt. Priemerné mzdy vtedy oscilovali okolo nejakej hodnoty. U všetkých zamestnaní, proste ten rozptyl bol veľmi malý a nastavená hodnota pri týchto starodôchodcoch je tak, že sa to dotkne tých najlepšie zarábajúcich, a teda povedzme si úprimne, kto boli v tom čase najlepšie zarábajúci. Väčšina ľudí bola okolo priemeru. Už si nepamätám to percento, ale veľká väčšina ľudí bola okolo priemeru a dnes dostávajú tie najnižšie dôchodky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Veľmi stručne. Prečítam odpoveď môjho hovorcu, pretože je tu pomaly častejšie spomínaný ako minister.
"Minister absolútne nič nezamlčal. Už na základe témy vysvetľuje, že ideme naprávať skrivodlivosť a že nejdeme všetkých, ktorých sa táto otázka dotkne, riešiť, a číselne vymenúva skupiny ľudí, ktorých sa dotkne a ktorých nie."
To je odpoveď môjho hovorcu, za ktorou si stojí. No viete problém je inde. Problém je v tom, že skutočne všetci tzv. starodôchodcovia boli pripravení na to, že riešenie skrivodlivosti sa ich každého jedného dotkne. Ako to je, to je fakt. Možnože aj isté komunikácie, isté prísľuby v Jednote dôchodcov na Slovensku, viacerých seniorských organizáciách boli takéto. Ale realita je taká, že v jednom období bola ďaleko viacej priorizovaná solidarita. Od istého obdobia to pán Kaník zmenil a začala byť iná hodnota, iné kritérium a to je zásluhovosť. To znamená, to sa vôbec nedá hovoriť, že všetci tí, čo boli predtým boli potrestaní. Naopak! Veď tam bola istá hranica, ktorá sa ďalej neprekračovala.
Otvorene treba povedať, to, čo zaviedol v 2004 pán minister Kaník, je zvýhodnenie pre tých lepšie zarábajúcich a z toho titulu aj lepšie odvádzajúcich do dôchodkového systému. Relatívne výhodnejšie boli v tom predchádzajúcom období tí, ktorí zarábali a odvádzali menej. Ale toto je prapodstata a tú som v úvodnom slove do istej miery mal ambíciu pomenovať. To znamená, očakávať, že každý jeden, určite nie. Ale my sme nemali záujem istú kategóriu dôchodcov, ktorá odchádzala v nejakom časovom období do dôchodku, všetkých automaticky nejakým spôsobom riešiť, ale pomenovali sme to, istú neprávosť, istú skrivodlivosť, ktorú sme mali záujem rozšifrovať a presne pomenovať, koho za takéhoto pokladáme. A v tých intenciách je aj tá novela zákona jednoducho pripravená a som presvedčený, že je pripravená dobre. Snáď si je treba, tak jak som povedal predtým, niektoré veci z toho jednoducho vykonzultovať.
Pani poslankyňa Gaborčáková, priznám sa, že som celkom nepochopil tomu vášmu vystúpeniu, ospravedlňujem sa, o čo vám v tomto prípade ide. Totiž proces súdu je zavŕšením správneho konania z hľadiska odvolávania na nejaké rozhodnutia, a to nielen v tom systéme toho sociálneho poistenia, ale v žiadnom prípade ja to ako nepripúšťam, že by zas nejaká kategória, dajme tomu živnostníci, mala byť niekde znevýhodnená. Ja viem, aké ťažké rozhovory som v roku 2012/13 so živnostníkmi absolvoval, keď sme sa dohodli na nejakej hranici tých odvodov. No a môj výsledok – a ja som to tu zvýraznil vlani, keď sme prijímali minimálny dôchodok – spočíva v tom, že Európe nie je bežné, je skôr výnimočné, že právo na minimálny dôchodok majú aj podnikatelia, v tomto prípade živnostníci. A to z toho titulu, že sme našli dohodu, že oni prijali a sami navrhli isté opatrenia, ktoré sa týka výšky odvodov, a toto bolo do istej miery, že im to štát vrátil, pretože sa priamo podieľali na tom, aby mohli žiť istú dôstojnú jeseň života, poberať dôchodok, ktorý zodpovedá nejakým tým odvodom, aby nemuseli stáť v jednom rade na úrade práce s tými, čo poberajú dávku v hmotnej núdzi, lebo jednoducho nemajú odrobené to, čo prináleží ako podmienka na poberanie starobného dôchodku.
Ja chcem poprosiť o podporu tohto návrhu zákona do druhého čítania. Ak sú tu nejaké nezrovnalosti alebo záujem o niečom diskutovať, je tu časový priestor a za seba aj za mojich kolegov jednoznačne potvrdzujem, že sme na takúto diskusiu pripravení.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda Národnej rady. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov, sa predkladá ako iniciatívny materiál vo väzbe na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 186/2016 Z. z.
Cieľom vládneho návrhu zákona je v súlade s citovaným nálezom Ústavného súdu nanovo nastaviť podmienky a spôsob rozširovania záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa aj na ďalších zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je uzatvorená.
Vládny návrh zákona definuje tzv. reprezentatívnu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa, ustanovuje jasné podmienky jej reprezentatívnosti a zakotvuje právnu úpravu existencie reprezentatatívnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Podľa navrhovanej právnej úpravy bude mať zmluvná strana alebo zmluvné strany kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa právo oznámiť ministerstvu, že uzatvorili reprezentatívnu kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa, ktorá má mať účinky aj na iných zamestnávateľov v konkrétnom odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je uzatvorená.
Za účelom, aby sa k splneniu podmienok reprezentatívnosti mohli vyjadriť aj reprezentatívne združenia zamestnávateľov a zamestnancov, ministerstvo zriadi tripartitnú komisiu, do ktorej môžu tieto združenia predložiť svoje stanovisko. Ak podmienky reprezentatívnosti budú splnené, ministerstvo oznámi uzatvorenie reprezentatívnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tým sa táto reprezentatívna kolektívna zmluva vyššieho stupňa stane záväznou aj pre ostatných zamestnávateľov v odvetví alebo časti odvetvia, pre ktoré bola uzatvorená.
Návrh zákona tiež upravuje možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal, či posúdenie podmienok reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa ministerstvom je v súlade so zákonom. Namietaný nesúlad § 7 ods. 11 zákona o kolektívnom vyjednávaní, to znamená extenzie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pod zákonnou normou, sa odstráni zavedením mechanizmu reprezentatívnej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Pri splnení zákonom presne definovaných podmienok dôjde k zverejneniu oznamu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, že kolektívna zmluva vyššieho stupňa je reprezentatívna kolektívna zmluva vyššieho stupňa a vzťahuje sa na ďalších zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pričom určenie okruhu zamestnávateľov, pre ktorých je táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa záväzná, je dané priamo zákonom.
Ďakujem, skončil som.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s ustanovením § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 512. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z ustanovenia § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 533 z 24. apríla 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, máme tu návrh zákona, ktorý nám tu vlastne, alebo dôvod, prečo ho máme, je to, že Ústavný súd konštatoval protiústavnosť v tých niektorých bodoch. V podstate ako opoziční poslanci sme sa uzhodli už pri prerokovávaní podobnej novely v roku 2013, že to, čo ste priniesli, pán minister, do parlamentu, je naozaj nad očakávania všetkých normálne alebo racionálne zmýšľajúcich ľudí.
Nielen v tom, že ste sa snažili, aby tie kolektívne zmluvy vyššieho stupňa boli rozširované, boli rozširované, ale vadilo nám najmä to, že boli rozširované bez toho, aby sa práve tí zamestnávatelia, ktorých by sa to dotklo, mali možnosť, aj keď nie sú, aj keď by neboli v nejakých združeniach, voči tomu nejakým spôsobom ohradiť. Proste nám to prišlo ako veľmi nesprávny krok urobený, kde neexistuje žiadny spôsob odvolania sa alebo proste nejakého opravného procesu. Proste, lebo ministerstvo sa tak rozhodlo. Ústavný súd dal za pravdu opozičným poslancom, a teda prichádzate s novelou, ktorá toto teraz rieši alebo našla mechanizmus, ktorým by to malo fungovať oveľa lepšie.
Možnosť rozšíriť kolektívne zmluvy vyššieho stupňa aj bez súhlasu firiem sa v slovenskom právnom poriadku objavovala a opätovne rušila už niekoľkokrát. Zavedená bola už v roku 1992, platila až do roku 2004, keď ju zrušil bývalý minister Dzurindovej vlády pán Kaník. Po nástupe prvej vlády Roberta Fica koncom roka 2007 sa nedobrovoľné rozširovanie zmlúv do zákona opäť vrátilo. Zamestnávateľské združenia preto iniciovali podnet na Ústavný súd, kým však súd stihol prebehnúť, kabinet Ivety Radičovej v decembri roku 2010 zákon o kolektívnom vyjednávaní opäť novelizoval a rozširovanie kolektívnych zmlúv z vyššieho stupňa podmienil súhlasom zamestnávateľa. No zákon v tejto podobe vydržal len tri roky a vy ste ho vlastne tou novelou vrátili opäť do pôvodnej možnosti teda rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa bez súhlasu firiem. Možnože takou kuriozitou bolo, že bolo, že práve vtedy sa proti vášmu návrhu postavil aj samotný prezident Ivan Gašparovič, a tomu isto nemôžete asi vyčítať, že by bol, že by mal s vtedajšou opozíciou nejaké priaznivé vzťahy. Novelu odmietol podpísať a vrátil ju parlamentu. K tomu ešte navrhol, aby sa rozšírenie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa týkalo firiem s aspoň 50 zamestnancami, navyše aby firmy, ktoré už majú vlastné podnikové kolektívne zmluvy, sa nimi naďalej riadili a neboli zahrnuté do rozširovania záväznosti vyšších zmlúv.
Vy ste tieto pripomienky neprijali a zákon ste schválili teda v pôvodnom znení. No a novela opäť putovala na Ústavný súd a minulý rok teda bolo prijaté rozhodnutie, alebo Ústavný súd rozhodol, že v tých niektorých častiach je vaša novela protiústavná. Pritom berieme a berieme, že naozaj v mnohých krajinách Európskej únie je umožnené práve rozširovať alebo mať extenziu práve v týchto kolektívnych zmluvách vyššieho stupňa. V Nemecku aj v Česku, máte pravdu, ako ste sa, myslím, že vaše ministerstvo sa ohradilo, že majú podmienku reprezentatívnosti. V prípade Nemecka však musí byť pred rozšírením zmluvou pokrytých minimálne 50 % všetkých zamestnancov v oblasti jej pôsobenia. A extenzia musí byť vo verejnom záujme. Takisto dostatočnou reprezentatívnosťou podmieňujú rozširovanie zmlúv aj v Holandsku, Írsku, Fínsku, Maďarsku či Španielsku. Rovnakú podmienku reprezentatívnosti dal aj český ústavný súd, ktorý posudzoval ústavnosť mechanizmu extenzie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa.
Pán minister, predniesli ste nám alebo predstavili novelu, ktorou sa zabraňuje tomu najhoršiemu, aby novela alebo aby zákon samotný bol v rozpore s ústavou. Ja možno teraz nepoviem stanovisko, alebo teda takto, že som rada, že tá protiústavnosť bude odstránená touto novelou, avšak stále si myslím, že v prípade kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa ste išli možno ďalej ako niektoré naše menšie podniky znesú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, možnosť rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa existuje v právnych poriadkoch väčšiny členských štátov Európskej únii, ako to spomenula vo svojom prejave aj moja kolegyňa. Len 6 štátov existuje v Európskej únii, je to Cyprus, Dánsko, Taliansko, Malta, Švédsko a Veľká Británia, kde takýto mechanizmus nemajú, avšak treba poznamenať, že v troch týchto štátoch, Dánsko, Švédsko, Taliansko, je vysoké pokrytie kolektívnymi zmluvami zabezpečené inou formou. V krajinách, kde existuje možnosť extenzie kolektívnych zmlúv, sa tak deje zvyčajne na základe rozhodnutia ministerstva práce, ktoré tak môže učiniť na žiadosť jedného alebo oboch sociálnych partnerov. V niektorých štátoch sú extenzie automatické, v iných je daná požiadavka reprezentatívnosti kolektívnej zmluvy. V niektorých štátoch sú využívané často, napr. v Belgicku, vo Francúzsku, a v iných krajinách skôr zriedkavo, napr. Nemecko a štáty strednej a východnej Európy.
V Rakúsku extenzie kolektívnych zmlúv, hoci sú možné, ale nie sú bežné. Nakoľko však rakúske firmy majú povinné členstvo v zamestnávateľských komorách a tieto komory majú uzavreté kolektívne zmluvy s odbormi, tak je v Rakúsku vysoké, takmer 100 % pokrytie zamestnancov sektorovými a lokálnymi kolektívnymi zmluvami.
V Belgicku je možné rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa kráľovským dekrétom, pričom ide o bežnú prax.
V Bulharsku môže ministerstvo práce rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na celé odvetvie na žiadosť zmluvných strán.
V Chorvátsku môže ministerstvo práce rozšíriť platnosť kolektívnej zmluvy na spoločnú žiadosť zmluvných strán za podmienky, že ide o verejný záujem a kolektívna zmluva je uzavretá najväčšími organizáciami v danom odvetví tak na strane odborov, ako aj na strane zamestnávateľov.
Tak ako som spomínala, na Cypre extenzia kolektívnych zmlúv možná vôbec nie je.
V Českej republike je možná extenzia kolektívnych zmlúv na základe rozhodnutia ministerstva práce, ktoré tak môže učiniť na základe žiadosti oboch zmluvných strán. Táto prax však nie je ani v Českej republike veľmi bežná.
V Dánsku extenzie nepoznajú, avšak veľmi vysoký stupeň odborovej angažovanosti v Dánsku, ktorý dosahuje dve tretiny všetkých zamestnancov, má za následok, že pokrytie kolektívnymi zmluvami je približne 80 %. To znamená, že 80 % zamestnancov v Dánsku má mzdu stanovenú kolektívnou zmluvou.
V Estónsku je možné dobrovoľné rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, táto prax však nie je celkom bežná. Približne len 20 % zamestnancov tam má kolektívnu zmluvu.
Fínsko patrí ku krajinám s najvyššou mieru odborovej angažovanosti, takmer 70 % zamestnancov, aj najvyšším pokrytím kolektívnymi zmluvami, 90 % zamestnancov. Na rozdiel od iných škandinávskych krajín tu existuje mechanizmus extenzie, ktorý je podmienený reprezentatívnosťou a schválením ministerskou komisiou. Tento nástroj je vo Fínsku veľmi rozšírený a kolektívne zmluvy majú vo Fínsku zvyčajne celonárodnú platnosť.
Vo Francúzsku kolektívne zmluvy pokrývajú viac než 90 % zamestnancov napriek veľmi nízkemu členstvu v odboroch. Tu je členstvo v odboroch len 7 % zo zamestnancov. Dôvodom sú extenzie, ktoré sú využívané veľmi často, pričom rozhoduje ministerstvo práce na žiadosť zmluvných strán.
V Nemecku sú extenzie možné na základe rozhodnutia ministerstva práce, ak je extenzia vo verejnom záujme a zmluvné strany spĺňajú podmienku reprezentatívnosti. Avšak táto prax nie je veľmi bežná. Len malé percento kolektívnych zmlúv je rozširované, pričom vo východnom Nemecku je to ešte menej než v západnom Nemecku. Nemecko má však silnú tradíciu spolurozhodovania zamestnancov v podnikoch, približne 60 % zamestnancov má podnikovú alebo sektorovú kolektívnu zmluvu.
Grécko, v Grécku bolo rozširovanie platnosti kolektívnych zmlúv zrušené v roku 2011 v priebehu dlhovej krízy.
V Maďarsku je možné rozšíriť platnosť sektorových kolektívnych zmlúv na celonárodnú úroveň rozhodnutím ministerstva práce na základe žiadosti zmluvných strán, pričom sociálni partneri majú právo konzultácie a žaloby na súde.
V Taliansku nie je možné rozširovať platnosť kolektívnych zmlúv legislatívou, túto právomoc majú de facto súdy, ktoré považujú sektorové kolektívne dohody za indikátor spravodlivej mzdy, na ktorú ma zamestnanec podľa talianskej legislatívy právo.
V Lotyšsku sa rozširuje platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na celý sektor, ak táto zmluva zahŕňa spoločnosti počítajúce minimálne 50 % zamestnancov alebo 60 % obratu celého sektora. Napríklad v Litve možno, môže ministerstvo práce rozhodnúť o extenzii na základe žiadosti zamestnávateľov alebo odborov. Pokrytie kolektívnymi zmluvami v Lotyšsku a na Litve je približne len 10 %.
Na Malte extenzie, tak ako som spomínala, možné nie sú. V Holandsku je vďaka extenziám vyše 80 % pokrytie zamestnancov kolektívnymi zmluvami. Výpoveď pracovnej zmluvy na dobu neurčitú je možné len so súhlasom zamestnanca, úradu práce alebo súdu.
V Poľsku existuje legálna možnosť rozšíriť kolektívne zmluvy uzavreté viacerými zamestnávateľmi na celý sektor. Táto možnosť sa však veľmi nevyužíva, keďže takéto multilaterálne dohody nie sú bežné. Celkovo patrí Poľsko ku krajinám s najslabšou tradíciou kolektívneho vyjednávania v EÚ. Len približne 10 až 15 % zamestnancov má kolektívnu zmluvu.
Veľká Británia nemá vzhľadom na odlišnosť právnej tradície legálnu definíciu kolektívnych dohôd. Kolektívne dohody nie sú samé osebe právne vymáhateľné, pretavujú sa však do pracovných kontraktov, ktoré už vymáhateľné sú. Extenzie teda možné nie sú. Odbory združené na podnikovej úrovni však v rámci sektora spolupracujú, takže kolektívne zmluvy v niektorých podnikoch plnia funkciu benchmarku pre celé odvetvie.
Vo Švédsku extenzie zo strany vlády nie sú možné. Avšak dobrovoľné extenzie sú bežné, neorganizovaní zamestnávatelia sa môžu pridať ku kolektívnej zmluve dohodnutej odbormi. Vo Švédsku je takmer 70 % zamestnancov v odboroch a 90 % zamestnancov má mzdu stanovenú kolektívnou zmluvou. Švédsky zákonník práce je pritom veľmi flexibilný. Trh práce vo Švédsku nie je regulovaný centrálne štátom, ale sociálnymi partnermi.
Toľko teda, dámy a páni, k regulácii rozširovania platnosti, alebo ak chceme, extenzii kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v štátoch EÚ. Ako vidíme, regulácia trhu práce v krajinách EÚ sa značne líši od štátu k štátu, avšak extenzie sú pomerne bežným nástrojom a Slovensko nebude nijakou výnimkou, ak budeme mať mechanizmus extenzie kolektívnych zmlúv. Funkciou extenzií kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa je stanoviť isté minimálne mzdové štandardy v rámci iného sektora... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani kolegyňa, chcem vám poďakovať za tento výpočet príkladov krajín Európskej únie a rovnako aj poukázanie na výnimky, ktoré sú tam. Napriek tomu, že extenzia vyšších kolektívnych zmlúv sa tam uplatňuje iným spôsobom, lebo výsledok je v podstate taký istý.
Pred vami bola námietka, že Ústavný súd o niečom rozhodol, ja si myslím, že je to správne, a ctíme rozhodnutie Ústavného súdu a tento návrh, ktorý je predložený, z dielne ministerstva práce a sociálnych vecí všetky veci dostatočne podľa môjho názoru popisuje, pretože sú tu splnené podmienky na to, akým spôsobom môžu navrhovať tí, ktorí sa dohodnú na vyššej kolektívnej zmluve, aby mohla byť záväzná pre ostatných. Zriaďuje sa tu tzv. tripartitná komisia, na ktorú môžu predložiť tieto združenia svoje stanovisko, a mohol by som ešte menovať aj ďalšie veci, ktoré s ohľadom na nález Ústavného súdu konštatuje vo svojej novele ministerstvo práce a sociálnych vecí. Myslím si, že Slovensko je vyspelou krajinou Európskej únie z tohto pohľadu tým, že bude mať aj riešenie tejto vyššej kolektívnej zmluvy, ktorá sa môže rozšíriť s tým, že každý, ktorý bude mať nejaký problém, či už to bude zamestnávateľ, alebo viacero zamestnávateľov, má právo sa v zmysle tohto zákona obrátiť aj na súd a svoje námietky predniesť. Dôležité je, že je mechanizmus, ktorým sa to dá urobiť, a ja som presvedčený, že je dobrý, preto chcem poďakovať aj ministerstvu, pánovi ministrovi za spracovanie tohto návrhu a určite budem zaň hlasovať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne pánovi poslancovi za podporu.