18. schôdza

Ďakujem pekne. Chcem sa aj ja z tohto miesta poďakovať pánovi riaditeľovi za obsažnú správu a za všetky činnosti, ktoré naozaj tento úrad vykonával. Nedá mi v podstate nezopakovať aj to, čo hovorila pani kolegyňa Jurinová a Blahová. Obe sme členkami, teda všetky tri sme členkami výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde sme túto správu prerokúvali a mňa opakovane udivuje postoj vládnych poslancov, ktorí odmietli čo i len prijať túto správu na vedomie. A ja sa domnievam rovnako ako Erika Jurinová, že niet najmenšieho dôvodu nevziať túto správu na vedomie, pretože všetky činnosti, ktoré mal tento úrad vykonávať, ich vykonával zodpovedne a kvalitne. A rovnako sa domnievam, že všetky snahy o demontáž tohto úradu alebo jeho kompetencií, tak ako sú nastavené, sú nebezpečné.

Pán poslanec Marosz.

Ďakujem za slovo. Pripájam sa ku kolegyni Jurinovej a chcem poďakovať predsedovi správnej rady za jeho činnosť. Domnievam sa, že svojou činnosťou, svojou aktivitou, svojou osobnosťou prerástol tých, ktorí ho do tejto funkcie nominovali. Podobne ako včera pri voľbe generálneho riaditeľa RTVS, tak je to niečo obdobné, že nominant strany SMER sa vykľul na odborníka, ktorý je aktívny, ktorý prináša zmeny a ktorý si robí naozaj zodpovedne bez akýchkoľvek vplyvov a tlakov svoju prácu. Za toto vám patrí vyjadrenie našej úcty, naše poďakovanie. A veríme, že raz Slovensko naozaj dozreje a takíto ľudia ako vy budú mať ešte čo povedať pre všetkých občanov Slovenskej republiky v zápase za spravodlivosť.
Ďakujem.

Pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne.
Erika, spomenula si tam viacero vecí a ja mám tú česť možnože už nejakú šiestu alebo siedmu správu počas môjho pôsobenia v politike od Ústavu pamäti národa absolvovať a je mi smutno, že stále nemáme miestnosť, nemáme sídlo, stále sa niekde sťahujeme, stále niečo prenášame, stále sa niečo konštatuje, ale stále niet tej kotvy, ktorá by povedala, že a tu a dosť a stačilo. Tak chcel by som apelovať na všetkých poslancov terajšej vládnej koalície, ktorí sú noví, to nie sú tí, čo boli v minulom volebnom období, aby si svoje svedomie pospytovali, pretože toto je Ústav pamäti národa, nie ústav nepamäti národa. A ako budú roky pribúdať, samozrejme, pamätníci budú zomierať, tým pádom ďalšia generácia nebude mať z čoho čerpať, pokiaľ tento ústav nebude mať svoju publikačnú, edičnú a ďalšiu činnosť, aby sme tú pamäť národa zachovali pre ďalšie generácie.
Je na uváženie, ako povedal pán riaditeľ, že na súdoch sa viac berie slovo toho bývalého eštebáka ako toho, tých listinných dôkazov, ktoré voči nemu svedčia, ako sa správal, keď bol v socializme a keď bol mocipánom života a smrti. A pritom tie jeho obete žijú na hranici chudoby. To je neskutočné. A preto by som apeloval znovu na poslancov, že zamyslime sa, že aj tu musíme urobiť nápravu, lebo to dlhujeme našim rodičom a našim starým rodičom, ktorí to zažili. A naše deti, naši vnuci to už nebudú poznať, ale myslím si, že raz tú spravodlivosť musíme v národe uskutočniť, lebo ináč, myslím si, že nevieme sa poučiť z minulosti a takéto chyby sa môžu robiť aj v budúcnosti.
Ďakujem pekne, pán riaditeľ, za všetku vašu činnosť.

Pani poslankyňa Jurinová.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja som naozaj presvedčená, že úroveň aktivít ústavu už niekoľko rokov stúpa. Jednoznačne treba povedať, že úroveň aktivít je naozaj zlepšená, je veľmi vysoká, vysoko hodnotená aj odborníkmi. A rovnako chápem, že sa robí veľmi ťažko v priestore, kde cítite, že nemáte podporu. Ten spor medzi správnou, dozornou radou a predsedom úradu teda presiahol až do Národnej rady, zastali sa ho kolegovia z koalície, ale aj napriek tomuto sporu, kde sa, mám pocit, že až podkopávajú možnože kolená práve predsedovi správnej rady, dokážu vyprodukovať kvalitu. Takže opäť otázka: Fakt sú tie problémy takéto neprekonateľné, ak ústav dokáže fungovať takto kvalitne?
Jednu vec som ešte nespomenula vo svojom krátkom vystúpení. Ústav pamäti národa prvý prejavil snahu, teda som tretí alebo dva a pol volebného obdobia v tomto parlamente a prví vlastne prejavili snahu o to, aby sa prijal zákon, kde sa odškodnia obete komunizmu a úprava výsluh. Náš klub Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti sa toho chytil a pripravili sme novelu. Zo začiatku vyzeralo, že ešte aj minister vnútra s tým bude chcieť, aj keď; nejakým spôsobom spolupracovať, aj keď teraz už vidíme, že záujem na tom nemá. Prečo nemá záujem, to už nech vysvetľuje on. Ale toto beriem ako takisto veľké pozitívum, pretože Ústav pamäti národa sa pozeral po okolitých krajinách, ako tam fungujú nastavenia práve obraňujúce alebo odškodňujúce obete, a zistili sme, že Slováci sú naozaj veľmi v smiešnom postavení. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Verešová.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážení kolegovia a kolegyne, áno, Ústav pamäti národa v minulom roku, v roku 2016, organizoval veľký počet úžasných aktivít, nehovorím o tom, o celej tej činnosti, ale hovorila už aj kolegyňa, aj vo faktických kolegovia. Ja som si všimla v správe personálne obsadenie Ústavu pamäti národa. O tom by som možno teraz krátko poinformovala. O tom by som chcela teraz aj ja trošku informovať mojich kolegov poslancov, poslankyne.
Zo správy vyplýva, že naozaj je ústav dlhodobo personálne poddimenzovaný. Nielenže nemá budovu, ale je aj naozaj pracovníkmi poddimenzovaný. A my tu často tu v pléne hovoríme o enormnom náraste pravicového aj ľavicového extrémizmu, a to najmä v radoch mladej generácie, a preto naozaj práveže táto situácia kladie nové a zvýšené nároky na Ústav pamäti národa. A práve preto si myslím, že 65 zamestnancov v ústave je naozaj veľmi, veľmi málo. Až sa čudujem, že toľko aktivít a toľko činností vyvinul ústav v minulom roku so 65 zamestnancami. A to s pracovníkmi archívu, ako tu čítam v správe.
Porovnali, a to sa mi veľmi páčilo, v správe je porovnaný počet zamestnancov v Českej republike a v Poľsku. Tak ak by to teda niekoho zaujímalo, tak v Ústave pro studium totalitních režimů v Českej republike, ten má vyše 300 zamestnancov a v Poľsku pôsobí Inštitút národnej pamäti, v ktorom spolu aj v regionálnych pobočkách pracuje 3 000 zamestnancov. Takže u nás 65, v Čechách 300, v Poľsku 3 000. Možno si poviete, krajiny sú veľké, a aj keď to teda s počtom obyvateľov nemá nejakú relevantnú, relevantnosť dokazovania, že teda oni sa správajú k tomuto trošku inak, tak predsa som si tak pomyslela, že aká je veľká krajina, tak som tak porovnala, tak v podstate v porovnaní s Poľskom by sme mali mať skoro 500 pracovníkov a s Českom asi 150 pracovníkov. Ale, samozrejme, hovorím, že nejde o porovnanie obyvateľov. Ale chcela som tak ukázať trošku, že akú chcú mať pamäť. Zdôrazňujem, že akú chcú mať tieto národy, Poľsko a Česko, pamäť, keď takto naozaj dokážu takto personálne obsadiť toľkýmto počtom pracovníkov svoje ústavy pamäti národov.
Keď už tu spomínam Poľsko, tak si nejak tak neodpustím a musím to spomenúť, v minulom týždni, takže naozaj je to pár dní, som sa spolu s kolegami zúčastnila takej pracovnej návštevy v Auschwitzi v koncentračnom tábore a okrem toho teda, že sme prešli týmito hroznými miestami, tak som mala tú možnosť, tú príležitosť sme mali vidieť aj výstavu umelca Mariana Kolodzieja, ktorá je umiestnená v priestoroch, resp. pod kostolom, v pivničných priestoroch františkánskeho kostola. No tak, ak teda Auschwitz má, na mňa pôsobil hrozne ako vždy, keď som tam, tak táto výstava, ja som to nazvala, že som prešla peklom. A boli to totiž obrazy človeka, ktorý koncentračný tábor prežil a až po päťdesiatich rokoch začal maľovať to, čo tam prežil. Predtým o tom nerozprával. Takže odporúčam a určite; aj vám chcem ešte povedať, františkánska rehoľa toto umožňuje a hovorí o tom, že aj zo Slovenska chodí málo návštev. Takže určite dám kontakt, dám typ, aby sme školám oznámili, že aby navštevovali aj toto miesto, ktoré je hrozivé.
Ústav pamäti národa má naozaj dôležitú úlohu, nesmierne dôležitú úlohu. My si na toto musíme spomínať. Na všetky tie obete totalitných režimov, fašistického aj komunistického. Je naozaj smutné, že obete aj v našej krajine zažívajú chudobu, že sa majú horšie ako tí, ktorých prenasledovali, ktorí sú teda ešte stále, majú finančné podmienky alebo príspevky oveľa vyššie ako tieto obete. Je to strašné. Je to strašné si len pomyslieť.
A ja vám teda naozaj chcem aj poďakovať, pán predseda, že pod vaším vedením si tento ústav naozaj plnil vzorne tieto úlohy, aby sme stále nestrácali pamäť a aby sme naozaj stále hovorili o komunistickom a fašistickom režime. To je veľmi potrebné pre národ.
Ja som, a musím teraz spomenúť teda tú skúsenosť z októbra, novembra na zasadnutiach výboru pre ľudské práva v minulom roku, kedy aj bola som veľmi prekvapená, keď poslanci Národnej rady na týchto zasadnutiach veľmi atakovali vlastne Ústav pamäti národa a predsedu v tom, že má nejaké problémy v pracovnoprávnych vzťahoch svojich zamestnancov. My sme tam už vtedy hovorili, že pracovnoprávne vzťahy nepatria na zasadnutie výboru, ale následne sme potom, teda prišla na zasadnutie výboru aj dozorná rada, členovia dozornej rady, a teda hovorili o rôznych nedostatkoch, zistených nedostatkoch v činnosti a riadení Ústavu pamäti národa. Ja som pozorne počúvala, lebo je to teda už iné, keď dozorná rada s niečím takým príde, tak naozaj treba vážne počúvať. A nakoľko tam boli aj také nejaké zistené nedostatky, dokonca až o čiernej práci, tak som sa pýtala priamo predkladateľky, že teda či inšpektorát práce potvrdil takéto skutočnosti. Nakoniec vyplynulo a bolo to tu aj predstavené pánom predsedom ÚPN, že nič také sa nezistilo. Takže vidíte, že to nie je ale len tak jednoduché povedať takú závažnú skutočnosť na výbore, na zasadnutí výboru ľuďom, ktorí si možno práve len toto zapamätajú a odídu.
Takže ja som chcela ešte vystúpiť, hoci sme už veľa hovorili aj k výročnej správe aj na zasadnutiach výboru, že som sa zúčastnila niektorých vašich aktivít Ústavu pamäti národa a z tejto strany chcem vám naozaj poďakovať za vedenie a za činnosť Ústavu pamäti národa a v minulom roku. Ďakujem vám pekne.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa prihlásili dvaja páni poslanci.
Nech sa páči, pán poslanec Dostál.