19. schôdza

Pán poslanec Vašečka. Nie je v rokovacej sále.
Nech sa páči, pán poslanec Dostál.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia. Návrh zákona, o ktorom práve rokujeme, vnímam ako problematický. Problematický z dôvodov právnych, povedzme, že ústavnoprávnych, a problematický aj z dôvodov politických.
Ako upozornili právnici Jozef Vozár a Peter Kubina, podľa ich názoru tento zákon by mohol byť v rozpore s ústavou a prinajmenšom teda priznajme, že je ústavne sporný. Ústava v čl. 2 ods. 2 hovorí, že "štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Zároveň ústava v čl. 102 ods. 1 písm. i) zveruje prezidentovi právomoc udeľovať vyznamenania, ak nám to nesplnomocní iný orgán, ak na to nesplnomocní iný orgán prezident. Ak schválime zákon o Štátnej cene Alexandra Dubčeka alebo Jozefa Miloslava Hurbana, tak bude to, bude to konanie štátnych orgánov v medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Čiže táto časť čl. 2 ods. 2 bude splnená. Sporné ostane, či to bude aj v súlade s tou prvou časťou, ktorá hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy. Pretože ústava hovorí o tom, že prezident udeľuje vyznamenania, ak na to nie je splnomocnený iný orgán, a to, či sa vyznamenanie nazve štátnou cenou alebo vyznamenaním, nie je podstatné, podstatný je, podstatný je obsah.
Predsa ak by za úmyslom ústavodarcu nebolo, aby ocenenia v mene Slovenskej republiky, v mene štátu udeľoval prezident ako hlava Slovenskej republiky, tak by mu túto právomoc nezveril. Keby malo ísť o bežnú cenu, akú môže udeľovať každý primátor, každá, každá mimovládna organizácia, každá firma môže udeľovať ocenenie a nič tomu nebráni. A teda áno, viem, že udeľujú ceny aj niektoré ministerstvá, ale to sú rezortné ceny v mene konkrétneho ministerstva alebo nejakej štátnej inštitúcie. Ale je rozdiel, keď vláda ako najvyšší orgán výkonnej moci alebo parlament ako zákonodarný orgán udeľuje, udeľuje cenu, ktorá síce sa nenazýva vyznamenaním, ale de facto vyznamenaním je.
Predpokladám, že predkladatelia majú na túto otázku iný názor, ale istá pachuť z ústavnoprávneho hľadiska tam nepochybne, nepochybne ostáva. Neviem, či sa nájde 30 poslancov, ktorí budú mať potrebu preskúmať túto vec, túto vec alebo nechať preskúmať túto vec Ústavnému súdu, ale pochybnosť tu existuje.
No a ten druhý aspekt, o ktorom chcem hovoriť, je aspekt politický. Celý ten návrh sa mi zdá detinský. Až doteraz nemala vláda potrebu udeľovať vlastné vyznamenania alebo vlastné ceny. Prezidentom bol Ivan Gašparovič, vláda Roberta Fica mala s Ivanom Gašparovičom dobré vzťahy, tak jednoducho, čo potrebovala, tak si zariadila cez Ivana Gašparoviča. A ak potrebovala niekoho oceniť alebo mala pocit, že treba niekoho oceniť, tak využila zákon o štátnych vyznamenaniach a tú štandardnú cestu, ktorá tu až doteraz od vzniku Slovenskej republiky existovala. Zrazu prezidentom nie je Ivan Gašparovič, ale Andrej Kiska, s ktorým už vláda Roberta Fica nemá až také dobré vzťahy, takže štátne vyznamenania zrazu nestačia. Lebo nie všetky návrhy, ktoré vláda Roberta Fica predloží prezidentovi Andrejovi Kiskovi, prezident akceptuje, a dokonca, aká to opovážlivosť, prezident vyznamenáva aj ľudí, ktorých mu vláda nenavrhne a ktorí vláde nevoňajú.
Čo s tým? Budeme rešpektovať platný právny stav, ktorý tu existoval od vzniku Slovenskej republiky až doteraz a nikomu to neprekážalo, žiadna vláda, bez ohľadu na to, aké mala vzťahy s momentálnym prezidentom, sa to neusilovala zmeniť? Nie, radšej zmeníme zákon, radšej, radšej si zavedieme vlastnú cenu prostredníctvom vlastných poslancov, ktorí ten návrh navrhnú, lebo teda asi by zle vyzeralo, keby to bola vláda, že sama si ona chce túto právomoc priznať, tak vládni poslanci jej to navrhnú. A nazveme to po Alexandrovi Dubčekovi, ktorý je nám blízky, lebo teda bol to síce komunista, pôsobil aj pred rokom 68, pôsobil aj v začiatkoch normalizácie, ale teda dnes je vnímaný najmä cez rok 1968 a ten krátky návrat v novembri 89, ale teda je to také ideologicky a srdcu sociálno-demokratickej vlády nesporne blízke, čiže dáme do toho štátneho ocenenia, na ktorom by mala byť široká zhoda, dáme tam aj tento ideologický moment.
No ale tým detinskosť nekončí. Detinskosť ešte potom pokračuje, lebo ak má udeľovať štátne vyznamenania, nazvime to štátne ceny, vláda vedená predsedom SMER-u, tak prečo nie aj parlament vedený predsedom Slovenskej národnej strany?! Tak Fico má svojho Dubčeka, tak pán predseda Danko bude mať svojho Hurbana. Tam aspoň to, že teda Hurban žil príliš dávno, aby dnes nejak dramaticky rozdeľoval spoločnosť, ale teda bol predsedom prvej Slovenskej národnej rady, aj keď tá Slovenská národná rada nebola parlamentom v dnešnom slova zmysle, bola, bola ale bola to Slovenská národná rada, čiže môžme sa aspoň, aspoň tváriť, že to, že to bola, že to bola osoba, ktorá svojím spôsobom bol predchodca pána predsedu Danka. Neviem, no celé mi to príde, celé mi to príde detinské, príde mi to ako obchádzanie, obchádzanie ústavy.
Samozrejme, že poslanci majú právo navrhovať, navrhovať zákony, ale naozaj by ma aj zaujímal ako názor predkladateľov, ako sa vysporiadali s tou skutočnosťou, že sú pochybnosti o tom, či to nie je, či to nie je obchádzanie ústavy. A zaujímajú ma aj tie dôvody, ktoré ich viedli k tomu, a teda nehovorím o tom, čo je napísané v dôvodovej správe, ale to vysvetlenie, že prečo práve teraz, prečo, prečo, prečo nie pred desiatimi rokmi alebo prečo nie pred, no povedzme, prečo nie pred desiatimi alebo ôsmimi rokmi? Však pred desiatimi rokmi sme tu mali vládu SMER-u, vtedy, vtedy tá potreba nebola, nebola nijak hlboká.
Takže ja za tento návrh hlasovať nebudem, nebudem zaňho hlasovať z dôvodu, že ho považujem za ústavne sporný, a z dôvodu, že ho považujem za politicky detinský.
Ďakujem za pozornosť.

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Grausová.

Ja by som chcela teda k pánu poslancovi Dostálovi, že treba, áno, nielen, pán Dubček nebol len po 68. roku, pán Dubček bol od začiatku budovania boľševického komunistického režimu na Slovensku, bol aktívny. Nikdy sa od toho nedištancoval.
Chcem vám prečítať počet popravených v tejto komunistickej totalite 50, odsúdených za politické činy 71 168, súhrnná dĺžka trestov 83 615 rokov, zomreli vo väzení po politických procesoch 51, z toho žien sedem. Tábory a nútené práce – PTP 5 135, tábory nútených prác, 8 240, Slováci odvlečení do Sovietskeho zväzu, 6 973, v táboroch zomrelo 528 ľudí. Na hraniciach počet zastrelených 26, usmrtení elektrickým prúdom 15, zabití výbuchom míny dvaja. Akcie: Akcia K – internovaní rehoľníci, 2 548, akcia B – očista Bratislavy, 4 739, akcia K – násilné vysťahovanie kulakov, 2 000. Toto je všetko pred augustom 1968. Toto sú tie udalosti, pri ktorých sa aktívne, bol aktívny funkcionár pán Dubček.
Ďakujem.

Pán poslanec Grendel.

Ďakujem za slovo. Uznávam, že v tejto snemovni sú väčší odborníci alebo odborníčky na veštenie, ale vrátil by som sa k svojej faktickej poznámke zo 14. júna tohto roka, keď tu bol tento návrh v prvom čítaní. Citujem: "Potom by ma zaujímalo, že ako budú tieto preteky o štátnych vyznamenaniach medzi ústavnými činiteľmi pokračovať, že či keď tento návrh prejde, tak či aj SNS navrhne napríklad štátnu cenu Andreja Hlinku alebo MOST – HÍD štátnu cenu Sándora Petőfiho alebo kohokoľvek?" Iba toľko.

Reakcia na faktické, pán poslanec Dostál.

Ďakujem za reakcie. Pán poslanec Grendel, tak môžeš si pripísať zásluhu na tom, že budeme mať štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana, možno dovtedy o tom v Slovenskej národnej strane neuvažovali, ale zrejme počúvali rozpravu a vzali si k srdcu tvoje, tvoje slová. A keďže Hlinkovo vyznamenanie už máme, tak budeme mať aj Hurbanove. Pán predseda MOST – HÍD zatiaľ nie je na čele žiadneho ústavného orgánu, takže, takže ešte cenu Sándora Petőfiho nebudeme mať. Aj keď ja by som cenu Sándora Petőfiho vcelku, vcelku uvítal.
A, pani poslankyňa Grausová, áno, treba sa kriticky vyjadrovať k obdobiu komunistického režimu a ja som to tiež zmienil vo svojom vystúpení, že Alexander Dubček nepôsobil iba v roku 1968, ale má svoju komunistickú minulosť aj pred rokom ´68 a má svoju komunistickú minulosť aj po auguste 1968, ale treba ho vnímať komplexne, a je to teda rozporuplná udalosť. Dávam do pozornosti napríklad knihu Tomáša Ferenčáka, historika, Dubček – kontroverzná osobnosť, kde teda popísal všetky aspekty jeho činnosti. Ale to, čo chcem povedať, je, že keď odsudzujeme zločiny komunistického režimu, tak by sme rovnako dôsledne mali odsudzovať aj zločiny fašistického režimu a nevypočítavať tu, koľko mŕtvych má na svedomí komunistický režim a zároveň hovoriť o "našom" pánovi prezidentovi Tisovi.

V zmysle rokovacieho poriadku požiadal o slovo navrhovateľ, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, pán podpredseda. Ak dovolíte, ja by som nadviazal v prvom rade na to, o čom hovoril pán Dostál. Inak ja naozaj, skutočne nechcem, aby táto debata sa dostala do nejakého konfrontačného tónu. Myslím, že ani Dubček, ani Hurban si to nezaslúžia. A nezaslúžime si to ani my pri schvaľovaní alebo neschvaľovaní eventuálne tejto štátnej ceny preto, lebo napríklad o Dubčekovi bolo niekoľko konferencií po roku ´89, Dubček z každej tejto konferencie vyšiel ako istý symbol novodobých dejín, pozitívny symbol novodobých dejín, veľká osobnosť Slovenska, veľká osobnosť Československa, veľká osobnosť európska. O tom by sme sa hádam mohli porozprávať aj s Talianmi v Bologni a tak ďalej, a tak ďalej. Bolo veľa konferencií, ktoré Dubčeka v tom dobrom slova zmysle, v úvodzovkách, prepierali aj z jednej, aj z druhej strany.
Ja sa chcem ale dotknúť toho, o čom hovoril pán poslanec Dostál, a náročky vystupujem v rozprave, aby ste na mňa eventuálne mohli, mohli reagovať, lebo si myslím, že je to korektné, ktorý povedal o dvoch problémoch. Spomenul problém politický a problém ústavnoprávny. Ten problém politický tuná bude vždy preto, lebo sme tu z rôznych politických strán, máme rôzne politické názory. A tak ďalej a tak ďalej. Čiže ten problém politický tu bude vždy, dobre, že o ňom hovoríme, presviedčame sa navzájom o pozitívach a snažíme sa rešpektovať, v úvodzovkách, negatíva.
Ten problém ústavnoprávny je určite tiež načrtnutý problém, ktorý sa objavil v novinách. Avšak si nemyslím, že je to problém, pre ktorý by, ktorým, by sme sa mali nejak vážnejšie zaoberať preto, lebo ja už som, inak ja som, pán Dostál, aj predkladateľom novelizácie zákona o štátnych vyznamenaniach, kde som predkladal návrh, ktorý prešiel, spolu s profesorom Mamojkom vtedy, o medaile prezidenta republiky, ak sa nemýlim, hej, čo teda sme tiež tuná akceptovali, aby teda mohol prezident samostatne udeľovať medailu, svoju medailu jednak občanom, občanom Slovenskej republiky, ale aj občanom iných štátov za zásluhy v rámci svojho vlastného rozhodnutia.
Ja by som sa odvolal ale v rámci toho tzv. ústavnoprávneho problému na zákon o štátnych vyznamenaniach Slovenskej republiky, konkrétne na § 2, ktorý pomenúva a istým spôsobom hodnotí štátne vyznamenania. A teda v tom paragrafe 2 sa hovorí: Štátne vyznamenania sú – Rad bieleho dvojkríža, Rad Andreja Hlinku, Rad Ľudovíta Štúra, Kríž Milana Rastislava Štefánika, Pribinov kríž, zriaďuje sa medaila prezidenta Slovenskej republiky ako štátne vyznamenanie, o čom som hovoril, a bod 3, prosím, aby ste si to pozreli, sú iné vyznamenania, iné vyznamenania podľa osobitných predpisov. To znamená, tento zákon je osobitným predpisom, je osobitný predpis, ak prejde. Čiže neporušujeme nič.
Samozrejme, môžeme sa ešte sporiť o tom, že či štátna cena je klasickým vyznamenaním, alebo nie je. Myslím si, že kritériá, kritériá štátneho vyznamenania z tohto zákona jednoducho táto štátna cena táto štátna cena nespĺňa preto, lebo, preto, lebo tie vonkajšie atribúty tejto ceny, keď už teda o inom nehovoríme, nespĺňajú kritériá, ja neviem, gombík a stužky, medaily, a tak ďalej a tak ďalej. Táto štátna cena je, to sú len peniaze a dekrét s podobizňou či už Hurbana alebo alebo Dubčeka.
Ďalej ste hovorili o tej cene, že sa teda bude týkať ďalšia cena predsedu Národnej rady. No táto cena má v parlamente, iste si pamätáte, veľkú tradíciu, je to cena, ktorú dávali aj predchodcovia pána súčasného predsedu Národnej rady, čiže v podstate nadväzujeme na akúsi tradíciu, ktorá tuná, ktorá tuná vždy bola, teda vždy nie, ale posledné roky. No a dostáva sa táto tradícia do nejakej legislatívnej podoby zákona.
Ďalšia otázka z vašej strany bola, prečo teraz a prečo nie pred desiatimi rokmi. Veľmi jednoducho. Tá ekonomická situácia je dnes taká, že myslím si, že táto spoločnosť si to môže dovoliť, oceniť takýmto spôsobom ľudí práce. To je jedna vec. A druhá vec je, táto cena nie je nároková. Môže sa stať 3, 4, 5 rokov, alebo ona vôbec nemusí byť udelená, tu sa čaká na významný čin, ktorý bude posudzovať spoločnosť, novinári, poslanci, všetci. Všetci budú spoločne, či už chváliť alebo kritizovať tých, ktorí tie ceny budú dávať, resp. nebudú dávať. To je cena kolektívov, jednotlivcov, tam to, to poňatie je nesmierne širokospektrálne a nehľadajte v tom stále nejaký zlý úmysel. Neexistuje ten zlý úmysel žiadny. Vôbec sa to netýka napríklad vyznamenaní, ktoré dáva, pri všetkej úcte, pán prezident, nech by dával akékoľvek vyznamenania. Toto s tým nemá vôbec nič spoločného.
Takže hľadajme skôr to, čo nás spája, ako to, čo nás rozdeľuje, lebo hovorím, vyznamenania, resp. táto štátna cena, či už jedna alebo druhá, to neni proti nikomu, to je pre niekoho.
Ďakujem za pozornosť.