19. schôdza

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Už ani neviem poriadne, kde začať, lebo myslím, že tu bol presne pomenovaný stav Mikolajovej reformy. Ja tej skôr hovorím papierová reforma, pretože toľko papiera, koľko odišlo, tak ďakujem pekne.
No k tým terénnym metodikom, myslím, že sa volali multiplikátori. Ja som sa snažil nejakého živého stretnúť. Viem, že prebehlo nejaké kontinuálne vzdelávanie na túto tému, ale nemal som úspech. Takže zrejme sa urobili školenia, dali sa certifikáty a, bohužiaľ, nič ďalej sa nepohlo. Ale v princípe to, čo sa stalo v tom roku 2008, a keď si, ak dobre pamätám na tú debatu z roku 2011, kde sme boli spolu aj s pánom vtedy ministrom Jurzycom, a vtedy sme to tak trošku analyzovali, tak bol hlavný problém ten, že sa vydávali nejaké vzory a že celkovo sa ten systém nastavil tak natvrdo, že ľudia nevedeli ako s týmito programami pracovať. A podľa mňa jednoznačnou cestou je robiť všetko pre to, aby sme ten systém práve naopak uvoľňovali, pretože v súčasnosti tak ako je zošnurovaný, tak ho budeme zošrobovávať ešte viac. Potrebujú sa nám ľudia v škole nadýchnuť, potrebujú fakt sa, podmienky nastaviť tým spôsobom, aby mohli realizovať svoje myšlienky, ktoré majú. A momentálne je to veľký problém, pretože sme ich dotlačili do stavu, že preberajú to, čo už je niekde hotové.
A ešte taká malá poznámka. Keď už im dovolíme dýchať, tak by sme im mali dovoliť aj zároveň, áno, mali by sme im dať tú slobodu na to, aby mohli reálne uplatňovať to, čo vedia najlepšie už teraz, mimo tých rámcov, ktoré majú.

Ďakujem za slovo. Mali ste pravdu, pani Zimenová, s Mikolajom. Ale ja by som rozšíril vašu reč. Všetci ministri školstva od roku 1989 boli hotová katastrofa. Začal to Ladislav Kováč. Bol odporca slovenskej štátnosti a obdivovateľ Uhorska. Pani Slavkovská, ktorá napríklad nainštalovala do Košíc, na vlastnej koži som to zažil, do Košíc čudné Čudo-judo, pána Švidroňa. Potom bol vami spomínaný Mikolaj a nakoniec to skončilo s predposledným Plavčanom, ktorého školská reforma bola výkvas z toho najhoršieho treťosektorového balastu. A tento návrh nový je kladivo v lebke slovenského školstva. A naozaj vzniklo by možno aj desať alternatívnych systémov. Pre mňa to je iba a iba chaos. Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za faktické poznámky. Chcela by som reagovať najmä na poznámku pána predkladateľa. Veľmi si cením a vážim, že naozaj porozumel tomu, že veľmi v dobrom som sa snažila poukázať na niektoré tieto nedostatky. A to, čo už mi časové znamenie nedovolilo dopovedať, tak bolo presne toto. Chcela som povedať, že ja tento návrh zákona, ako aj všetky ostatné, ale aj tento, ktorý neviem podporiť z týchto a z týchto dôvodov, považujem za vynikajúcu príležitosť na vecnú polemiku aj vo vnútri opozície, pretože takto to má vyzerať a takto to má byť a že som presvedčená, že vieme si vyjasniť tieto názory, vieme nájsť prekryvy a zhody veľmi rýchlo a že vďaka takýmto polemikám sa nám bude teda jedného dňa v tých lepších časoch naozaj oveľa ľahšie hľadať konsenzus na zásadných komplexných veciach. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Začnem tam, kde sa ozval ten pán zhora. Je to pravda, slovenské školstvo je na tom mizerne. Dôkazom toho je aj fakt, že on sám niekedy učil, lebo v normálnom školskom systéme by človek ako vy, pán Mizík, mohol tak maximálne nastavovať katedre nohy, aby sa nekývala, nie aby za ňou stál vo forme pedagóga.
Ale poďme k tomu návrhu, ktorý máme pred sebou. Ja sa budem snažiť teraz nejakým spôsobom spojiť to, čo je v návrhu Karola Galeka a kolegov, s tým, čo hovorila Zuzka Zimenová, pretože si nemyslím, že to je v takom rozpore, ako to ona pomenovala, aj keď úplne rozumiem a prakticky so všetkým súhlasím, čo povedala. Len musíme myslieť aj na krízové situácie. A ja opäť pripomeniem situáciu šesťročného gymnázia v Martine. Šesťročné gymnázium v Martine bol fungujúci koncept s výbornými výsledkami, ktorý práve kvôli tomu, že táto vec v tom chorom systéme nie je doriešená, zarval na rozhodnutí jedného nezorientovaného človeka, konkrétne ministra Čaploviča. Šesťročné gymnázium v Martine mohlo dodnes fungovať, ak by táto zmena bola súčasťou systému.
A preto, kým nie je zavedená veľká reforma, ktorá zavádza ten logický systém plurality na úrovni každej školy a otvoreného priestoru pre kreativitu každej jednej školy zvlášť, tak je potrebné aspoň zahasiť to najchorejšie, čo v tom systéme už máme. Viem, o čom hovorím. Ja som výsledkom experimentálneho školstva. V roku 1998 som bol jedným z maturantov jedného z prvých experimentálnych programov vôbec. A ten vďaka tomu, že toto nefunguje, dodnes ako experiment beží, v roku 2017.
To, čo spomínal Karol vo svojej reči, čo sa týka Waldorfu, je nezákonný stav. To sa nikdy nemalo stať. Ministerstvo školstva nemá právomoc odsúhlasiť experimentálne overovanie nejakého programu len pre jednu školu. Ak už ministerstvo školstva vyhlásilo, že experimentálny program je v poriadku, malo ho zaradiť ako úplne rovnocennú súčasť do siete škôl, tak ako to majú Česi. A keď si teraz porovnáme situáciu napríklad Česka so Slovenskom, tak tam vidno, že to automatické zaraďovanie malo svoj význam. Lebo boli pionierske školy, ktoré dokázali experimentálne overiť, akože napríklad, keď sa pri Montessori povie, že to je alternatíva, tak ja sa musím smiať, hej. Lebo žiadna iná pedagogika na svete nemá za sebou toľko vedecky podložených materiálov, ako má montessori školstvo. Lebo sa v každej krajine zvlášť muselo obhajovať a funguje rovnako sto rokov, stodvadsať. A za tých stodvadsať rokov celý ďalší školský systém, čo beží popri tom ako mainstream, sa zmenil päťkrát dokola. Najprv predmety, potom tematické celky, potom projektové učenie a ja neviem čo všetko. A to boli experimenty, to bola reálna alternatíva. Popri tom montessori školy boli stále rovnaké a dodnes fungujú. Ale my si dovolíme ich nazvať alternatívou a mainstream má byť akože norma. To je choré.
A ja úplne súhlasím, že aby sme sa z toho vymotali na konci v tom veľkom systéme, čo je koniec koncov v podstate napísané aj v Učiacom sa Slovensku, musíme to rozobrať na základné kocky a znovu to vyskladať nanovo. Ale dovtedy je potrebné nejakým spôsobom sa vyrovnávať aj s chorobnými čiastočkami, s chorobnými detailami, ktoré v tom systéme máme. A ja som s každým jedným ministrom školstva, s ktorým som doteraz mal tú česť rozprávať, práve presadzoval to, aby experimenty boli automaticky zaraďované, ale nie na základe toho, aby sa to zabetónovalo, ale na to, aby do času, kým budeme mať niečo nové, sme vedeli predchádzať takým hlúpym chybám, aké sa stali v Martine. Lebo to isté sa môže zajtra stať v hociktorej inej škole. A ja to nehovorím iba o tých najviditeľnejších, lebo Montessori, Waldorf a tak ďalej, to boli viditeľné špičky. Ale popri nich beží možno sedem alebo osem alebo desať tajných experimentov, o ktorých sa moc nevie, a nevie sa o nich kvôli tomu, že oni sami sa boja, že keby sa o nich niekto dozvedel, napriek tomu, že majú výborné výsledky, výborný rekord-kredit, všetko majú, ale sa boja, že keď na nich niekto príde, tak ich zrušia. A toto je choré.
A aj jedna, aj druhá cesta odtiaľ vedie, jedna krátkodobo a druhá naveky. A tie dve nestoja proti sebe, len na časovej osi sú za sebou. Takže čakáme na osvieteného ministra alebo ministerku, čakáme na vládu, ktorá jej dá politický beaucoup, a čakáme na čas, kedy už nebudeme musieť riešiť klinčeky, ale celú budovu. A je úplná pravda, že to, čo tu teraz prebehlo, je kultivovaná diskusia, kde sa odlišujeme v promile a nie ani len v percente v názoroch. Na rozdiel od toho pána tam hore. Ale je dobré, že o tom rozprávame, lebo takto nejak ten tlak vznikol. Pri prvých štrajkoch učiteľov sa začalo hovoriť o platoch, pri druhých štrajkoch učiteľov pred voľbami sa začalo konečne hovoriť o situácii v školstve ako takej. A len vďaka strachu, ktorý vtedy politické špičky začali mať, niečo ako Učiace sa Slovensko mohlo vzniknúť.
Takže bez ohľadu na to, ako dopadne konkrétne táto novela, ktorú ja nemám problém podporiť, všetci, ktorí sme tu zorientovaní, ideme v podstate tým istým smerom. A ja pevne verím tomu, že spolu to budeme schopní raz dotiahnuť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Pán Poliačik, vidno, že ste produkt experimentálnej školy. Chráň Boh Slovensko od množstva takých škôl. A je zvláštne, že sa vám páči reforma nominanta SNS pána Plavčana. Ďakujem za slovo. Akurát vám.

No vidíte, pán Mizík, vy vždy ukážete, jak dokonale nezorientovaný ste. Lebo ten tím, ktorý písal tú reformu, je Ivan Juráš, čo je zriaďovateľ školy, na ktorej ja som učil, Vlado Burian, s ktorým som pred voľbami bol na každej jednej diskusii, ktorá sa týkala školstva, Zuzka Zimenová, ktorá stojí pred, sedí tam dole pod vami. A ja keby som bol ministrom školstva, tak s vysokou pravdepodobnosťou ten dokument píšu presne tí istí ľudia. Ja nepodporujem esenáckeho ministra. Ja podporujem tézu, že školstvo začína byť tak dôležité, že už ani len vláda Roberta Fica a SNS si nedovolila úplne to odfláknuť a nechala tam aspoň pár ľudí, ktorí ten koncept dokážu načrtnúť. A jedným z dôvodov, prečo to tak je, je to, že mladí ľudia volia fašistov a všetkým ľuďom dochádza, že keď s tým niečo nespravíme, tak fašisti ako vy tu narobia bordel v tomto štáte. A tak ako sme doteraz vždycky fašistov dokázali poraziť, tak začneme pri deťoch a porazíme vás znovu.

Ďakujem pekne za slovo. Človek by ani neveril, že tento zákon bude mať takú rozsiahlu debatu. Dovoľte, aby som sa tiež vyjadrila, hoci nie som expertka na školstvo, ale som tímlíderka pre životné prostredie a uvedomujem si, že na to, aby sa zlepšilo životné prostredie, treba cielene deti vychovávať a cez deti dospelých, ale vychovávať aj nielen deti, ale aj mládež a dospelých.
Popri inom poviem tiež, že aj ja som matka, aj ja som študovala za socíku a moje deti študovali už na prelome revolúcie a začiatkom novej doby a študovali potom na prvom súkromnom gymnázium, ktoré kým bolo založené, tak tiež si prešlo veľkými ťažkosťami. A som rada, že boli absolventmi takého, by som povedala, netradičného vzdelávania, akým spôsobom sa vyučuje na tejto škole.
Vrátim sa ale k návrhu zákona, ktorého som predkladateľka. Stala som sa predkladateľkou práve z toho titulu, že som videla príležitosť hovoriť o environmentálnom vzdelávaní, pretože pri prerokovávaní dokumentu Učiace sa Slovensko, hoci som mala na výbore istý priestor, mala som pocit, ako keby som hádzala hrach o stenu. Chcem ho aj teraz hádzať a snáď, keď budem vytrvalo hádzať, tak sa tá stena prelomí a to semiačko sa ujme. Čiže navrhovanou úpravou sa tiež rozširuje predmet činnosti Štátneho pedagogického ústavu, nechcem o ňom hovoriť, či má byť, nemá byť, bolo to tu kritizované, ale v rámci nášho zákona sa rozširuje tento predmet činnosti o úlohy na úseku zapracovania environmentálnej výchovy do vzdelávacích programov.
Spoločenskou objednávkou na túto zmenu je nízke environmentálne povedomie mladej generácie, ale aj viaceré neželané javy v environmentálnej oblasti, ako je zmena klímy, či tlak na zvyšovanie spotreby, čo má negatívny dopad na kvalitu životného prostredia. Nárast nevytriedených odpadov, čierne skládky, znečistenie podzemných vôd, ale tiež vzrastajúci strach rodičov, pedagógov a následne aj deti z prírody a pohybu v nej, poukazujú na nedostatok environmentálneho povedomia celej spoločnosti. Dôsledkom je ľahostajnosť a nekritický postoj k činnostiam poškodzujúcich krajinu, ako napríklad rôzne výnimky a povoľovanie činností v rozpore s princípmi ochrany a tvorby životného prostredia. Hovorím tu o tom preto, že tí ľudia, ktorí už sú na postoch akože vyštudovaní, tak v konečnom dôsledku nemajú ten komplexný pohľad a dopady sú často fatálne. Čiže ekovýchova na všetkých úrovniach spoločnosti je nevyhnutnou podmienkou trvalo udržateľného rozvoja Slovenska.
Chcela by som ešte využiť pár minút môjho času a dať odkaz pani ministerke Lubyovej. A odkaz práve k dokumentu Učiace sa Slovensko, a v časti, kde som ja dávala pripomienky k environmentálnej výchove. Učiť sa musia aj dospelí, nielen deti a mládež. Čiže vzdelávanie dospelých a absencia environmentálnej výchovy je ukážkou, že je potrebná reforma nielen školstva, ale reforma myslenia. Do Učiaceho sa Slovenska, do tohto dokumentu som navrhovala doplniť aktivity, ako sú napríklad ako environmentálne, iné formy aktivít, ako sú napríklad environmentálne krúžky. Treba vytvárať viacej priestor na takúto, tento spôsob výchovy a hlavne si zobrať aj príklady z existujúcich foriem vzdelávania, veľmi úspešných projektov, ktoré dlhodobo fungujú na Slovensku, hoci nie sú zaradené do štátneho vzdelávania, ale také programy, ako je Zelená škola alebo jej sesterský program pod názvom Mladí reportéri pre životné prostredie, alebo sú to ďalšie osvedčené environmentálne zamerané programy, ktoré by bolo treba uplatniť nielen na základných školách, ale postupne na všetkých typoch, aj na vysokých.
V materiáli Učiace sa Slovensku, vôbec vo výuke nie je dostatočne využívaný potenciál zdieľania inšpirácii, námetov, rôznych overených programov a príkladov z dobrej praxe. Je potrebné pripraviť systémové opatrenia, ktoré by podporili, aby sa školy všetkých stupňov vrátane vysokých škôl usilovali stať sa udržateľnými školami. Žiaci aj študenti by mali mať možnosť priamo sledovať environmentálne správanie sa svojej školy a tiež prakticky vstupovať svojimi námetmi do zlepšenia súčasného stavu a riešenia udržateľného využívania zdrojov. Príklad je najlepšou formou výučby. Je potrebné výuku o ekológii a ochrane a tvorbe životného prostredia riešiť aj prierezovo, zapojiť do procesov aj príslušné odbory Ministerstva životného prostredia, jeho odborné organizácie a ďalšie subjekty, ktoré zabezpečujú neformálnu environmentálnu výchovu, vzdelávanie a osvetu. No a napokon je to vlastne tiež dôležitá participácia na rôznych projektoch, zapojenie sa do koncepcií, napríklad Miestna agenda 21 a podobne. Čiže tých dokumentov na Slovensku je veľa a treba ich len naozaj implementovať do toho výchovno-vzdelávacieho procesu.
Na vysokých školách, respektíve na všetkých typoch škôl je potrebné zaradiť vlastne prierezovo ekológiu, nemal by to byť samostatný projekt, teda samostatný predmet vyučovací, ale malo by to ísť takou niťou, proste na matematike učiť poznávať prostredníctvom ukážok na, na prírodných javoch, nielen odtrhnuté od nejakého prierezového vnímania, od etiky cez biológiu. Proste ekovýchova by mala byť súčasťou nášho, nášho života. V podstate to je tak zhruba v kocke tie základné pripomienky, ktoré som predniesla pri prezentácii projektu Učiace sa Slovensko, keď bolo na školskom výbore. Bolo prisľúbené, že budú sa pripomienkami zapodievať, do 31. augusta mal byť odprezentovaný nový program. Vieme zo známych dôvodov, zrejme nie je, ale pevne verím, že ten tím, ktorý bol tuná spomínaný, na pripomienkach pracoval a že sa dopočuli, že ten hrach, ako padal na ich hlavy, že predsa len bude, bude úspešný. Takže tuto ho hádžem druhýkrát a pevne verím, že do tretice potom nejaké z týchto mojich pripomienok budú úspešné.
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja ako dlhoročný koordinátor environmentálnej výchovy na našej škole môžem potvrdiť, že naozaj environmentálna výchova je mimoriadne dôležitá. Veď máme prierezovú tému environmentálnej výchovy, máme množstvo spracovaných materiálov, máme zelené školy, máme školy, ktoré si merajú ekostopu, a tak ďalej, a tak ďalej. Len narážam na taký problém, že pokiaľ poznám dobre mentalitu ministerských úradníkov, akonáhle zacítia príležitosť, že môžu pred ministrom čosi odprezentovať, tak hneď prvá vec, čo vždy napadne ich a v tej diskusii to potom odzneje, je, že navrhnú nový predmet a že koľko a akú dotáciu by sme mu teda pridelili a ktorým by sme zase zobrali. A školy tým prichádzajú o disponibilné hodiny, na základe ktorých si môžu v rámci svojho vlastného školského vzdelávacieho programu dobudovávať to, čím sa odlišujú od tých ostatných. Čiže máme školy, ktoré idú týmto smerom, idú tým environmentálnym smerom, ale naozaj tá skúsenosť v tom, ako momentálne je nastavený, vedenie ministerstva, ako funguje tento manažment, ma napĺňa až skepsou negatívnou v tom, že či by sa čokoľvek pozitívne, čo by sme snažili sa dať aj takto do zákona, presadilo tak, ako si predstavujeme.
Takže ja som skôr naozaj za to, aby toto ostávalo na škole, aby ona si mohla, a ponúkli by sme tým školám pomoc, ponúkli by sme im metodiky, ponúkli by sme im projekty, ktoré ony sami si vyberú z toho, čo je najlepšie, a budú to potom aplikovať pri práci s deťmi.

Áno, práve tie skúsenosti škôl, ktoré sú naozaj skvelé, množstvo je environmentálne zdatných, ale vždy to závisí od toho, od tej samotnej školy, od riaditeľa, od nejakého nadšeného učiteľa, ktorý na škole pracuje, že škola tieto výsledky v ekológii má a že naozaj dokáže deti, mládež takto viesť. Avšak nemalo by to byť len, len na nejakom individuálnom nasadení niekoľkých ľudí. V podstate, keď to nejde dobrovoľne, niekedy je potrebné to napísať na papier, aby vlastne tí, čo vôbec neuvažujú environmentálne, boli nútení sa nad tým zamyslieť. Nehovorím, že toto je tá najlepšia cesta. Ale je to ten hrach, ktorý využívam, aby som znovu ho hádzala, aby sa o téme hovorilo. A snáď sa to semiačko ujme, možno nie v tejto podobe, ako je navrhovaný zákon, ale v nejakej inej, ale aby sa ujal.

Ďakujem za slovo. Pani predsedníčka, vážení prítomní, pozorne som si prečítal návrh zákona poslancov Gröhlinga, Jurzycu, Galeka, Zemanovej. No jedna vec ma zarazila, nevidel som tam ani jedného učiteľa a tento návrh zákona sa týka školstva. Tento zákon pojednáva o alternatívnych vzdelávacích programoch. Vidím tu hneď zvláštnu kombináciu, experimentálne overovanie alternatívnych vzdelávacích programov. No experiment bude overovať experiment. Máte tam všetko, čo tam má byť, hej, ciele, hypotézy, garanta, harmonogram, metodiku, licencie a tak ďalej a tak ďalej. Našiel som tam položku – experimentálne overovanie trvá 9 školských rokov. To je dosť dlhý čas na pokusy s ľuďmi a chráň Boh, aby experimentálne overoval Poliačik. To by bol koniec. Alternatívne vzdelávanie, pretože sa touto témou zaoberám, môžu tam byť rôzne formy, hej. Tak napríklad skupinové samostatné učenie, čo sa bežne robí, potom, že môžu učiť dvaja až traja učitelia v jednej triede. Neviem, z kadiaľ by sme nabrali kapacitu na to v našom školstve. Integrácia funkcií v škole, škola sa prispôsobuje žiakom. No neviem si predstaviť kolektív, kde by boli dvaja žiaci neprispôsobiví, ako by, čo by sa potom dialo, hej. Žiaci si volia vyučovacie tempo. No, pri mentalite drvivej väčšiny súčasnej mládeže si to neviem ani predstaviť. Žiaci si sami vyberajú z ponúk, čo sa chcú učiť. Rodičia spolupracujú pri tvorbe vyučovacích plánov. Domáce úlohy si žiaci dávajú sami, ale nemusia ich splniť dokonca. Neexistuje pevný čas vyučovacej hodiny. Desiaty si robia žiaci vo forme švédskych stolov sami pre seba. No hygiena, neviem, čo by na to povedala.
Myslím si, že výsledok toho, že sa škola prispôsobuje žiakom, vyslovene by bol cirkus. Varianta taká, že žiaci si zvolia vyučovacie tempo, výsledok by bol asi žiadne vyučovanie. Domáce úlohy si môžu dať žiaci sami, ale nemusia ich splniť, to som čítal, to sú normálne štúdie, to normálne človek sa za hlavu chytá, čo alternatívni experimentátori vymyslia. Toto sú nezmysly vhodné pre slovenské školstvo. Toto môže byť vhodné iba pre kaviarenskú elitu a ich detičky. Mimo Bratislavy je to pasé. Na Slovensku sa rozbíja model tradičnej rodiny, propaguje gender, LGTB. Teraz tu máme ďalší pokus rozbiť aj tak rozbité školstvo. No a tento nápad nám dávajú ľudia zo SaS-ky, čo podporujú dúhové pochody. Tak neviem, čo si mám o tom myslieť.
Ďakujem zo slovo.