19. schôdza

Pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Grausová, až doteraz som si myslel, že hoaxy, konšpirácie a podobné nezmysly patria na internetové diskusie a na sociálne siete, ale teda vy ste potvrdením toho, že sa im veľmi darí v tomto volebnom období aj priamo v parlamente, čo je teda také smutné.
Povedali ste, že niekomu je na zvracanie zo slovenského znaku. Tak neviem, ako ste na to prišli. Mne momentálne na zvracanie je, ale zrejme za to môže nejaký vírus, nie slovenský znak, na ktorý sa pozerám.
A ak mi niečo v prenesenom slova je na zvracanie, tak z fašistickej ideológie, ktorú nám tu podsúvate a ktorú ste priniesli do parlamentu.
Hlásiť sa k prvej Československej republike znamená hlásiť sa k parlamentnej demokracii, hlásiť sa k slobodnej spoločnosti, hlásiť sa k demokracii, ktorá ostala demokraciou, aj keď všade naokolo nastupovali totalitné alebo prinajmenšom autoritatívne režimy. To je podstatný zmysel Československej republiky.
Nebyť prvej Československej republiky, tak by dnes zrejme žiadne samostatné Slovensko neexistovalo a neexistoval by zrejme ani ten váš obdivovaný slovenský štát vášho obdivovaného prezidenta Jozefa Tisa. Ale podstatné na prvej Československej republike je, že to bola demokratická krajina a ostala demokratickou krajinou skoro až do úplného konca.
A keď sa dnes hlásime k Československu, tak sa hlásime k demokracii. A v dnešnej dobe je to ešte viac dôležité ako kedykoľvek predtým.
Ďakujem.

Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Natália, ešte by som rozšíril tvoju reč. Niektorí poslanci, jeden sedí tam dole s tou bielou briadkou, zabúdajú na vraždy robotníkov, ktorí štrajkovali za svoje práva, a ešte stále žijú vnuci zatváraných robotníkov v Tisovci a v iných mestách. Ďakujem za slovo.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne. Pri úvode toho vystúpenia, pani poslankyňa Grausová, som mal pocit, že skutočne sa nad nami vznáša chmára nechápania textu a posolstva, pretože úvodná tiráda venovaná Benešovi vyvolávala dojem, že ideme prijať lex Beneš: "Edvard Beneš zasloužil se o stát." Nie, ten Beneš nie je témou tohto zákona. A, samozrejme, je veľmi pozoruhodné, ako mu s hlbokou neznalosťou historických faktov pripisujeme obrovskú moc zakázať bojovať proti boľševikom. Beneš v tom čase nemohol nič nikomu zakázať, maximálne pani Hane, aby sadila hriadky nakrivo. Nebol v pozícii zakazujúceho.
Na tému Štefan Osuský len toľko. To, ako miloval Štefan Osuský Tisov fašistický štát, bolo vidieť v tom, že bol prvý, ktorý v dejinách Československa na pôde vyslanectva vo Francúzsku začal organizovať odboj, ktorého cieľom - ktorý sa naplnil - bol vznik opätovne Československej republiky.
Takže brať jeho meno do huby nadarmo neuráža mňa ani jeho, lebo psí hlas do neba nedôjde, ale je to proste historická lož. A on leží v Pensylvánii veľmi spokojne. (Potlesk.)

Pán poslanec Marian Kotleba.

Natália, ja si myslím, že už to, aké besné reakcie niektorých kolegov sú na tvoje vystúpenie, znamená, že si to povedala veľmi pekne.
Ja by som len zdôraznil jednu vec. Nebudem tu haniť ani Československú republiku, pretože aj ona mala svoje pozitíva, samozrejme. Ale zdôraznil by som teda jednu vec, že kolegovia predkladatelia chcú zameniť štátny sviatok, ktorého cieľom je oslava prijatia slovenskej ústavy ako základného zákona štátu, za štátny sviatok, ktorý má oslavovať vznik niekedy spoločného štátu Čechov a Slovákov.
To znamená, kolega Osuský pred chvíľou rozprával o tom, že je hrdý na to, že nejaký jeho predok sa podieľal v boji proti slovenskej štátnosti. A oni dnes, aj keď veľmi jemným spôsobom a opatrne, ale znova sa hlásia k tomuto boju proti slovenskej štátnosti. O nič iné nejde.
Takže, Natália, ešte raz ďakujem a som rád, že si to povedala tak na rovinu.

Nech sa páči, ako posledný v rozprave... Pani poslankyňa, rýchlejšie, ale... (Reakcia z pléna.) Nie? Dobre, ďakujem pekne.
Ako posledný v rozprave vystúpi navrhovateľ pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, za seba môžem povedať, že tu s takýmto návrhom nestojím prvýkrát a spolu s predkladateľmi si dovoľujem sľúbiť vám, že, ako hovoria starí Rimania: "Dum spiro, spero". (Kým dýcham, dúfam.) Vás ubezpečujem, že tu budem stáť znova a znova, keď nie ja, tak niekto z mojich kolegov, ktorí si myslia, že triáda rozhodujúcich udalostí 20. storočia, ktorá nás doviedla k vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993, bola práve tá, ktorá začala 28. októbrom 1918, pokračovala Slovenským národným povstaním a zavŕšila sa naším návratom k demokracii 17. novembra. Považujeme tieto tri míľniky za existenčne dôležité pre vznik demokratickej Slovenskej republiky.
Vo vystúpeniach v rozprave a vo faktických poznámkach zaznelo kdečo. Ja si, a ozaj ma k tomu nevedie koalično-opozičná dohoda, by som raz a navždy, aj keď viem, že to nebude nič platné, pretože tak ako streľbu do robotníkov a žobračenky vytiahnu boľševici a náckovia vždy, tak chcem povedať, že som bol svedkom toho vystúpenia kolegu Františka Šebeja pred mnohými rokmi, myslím, že to bolo presne pred 19 rokmi, keď hovoril vonkoncom nie o slovenskom znaku. Ale už aj vtedy, myslím, bol to poslanec Engliš, mal problémy s pochopením hovoreného slova, pretože František Šebej hovoril presne o tom znaku, ktorý používala Slovenská pospolitosť, t. j. o gardistickom dvojkríži.
V rámci dovzdelávania chcem upozorniť teda pani poslankyňu Grausovú, ktorá s tým vyšla, že ten gardistický dvojkríž sa líši od slovenského apoštolského dvojkríža rôznou dĺžkou najnižšieho ramena. Bolo by dobré vtĺcť si to do hlavy a nepripisovať odmietnutiu gardistického dvojkríža, zameniť ho za odmietnutie slovenského štátneho znaku. Všetci demokrati i v dobe komunizmu ctili slovenský znak.
Ja som vystavoval na 1. svetovej výstave olympijskej filatelie v Lausanne a vo svojom exponáte som mal na titulnom liste československú zástavu a slovenský znak, slovenský, dnešný slovenský znak. Zhodou okolností to zaujalo bývalého poslanca, ktorý tu jedno obdobie bol, volal sa Rydlo, a poslal mi ďakovný list, že videl na exponáte zo socialistického Československa slovenský znak. Áno, my sme odmietali ako slušní Slováci Husákovu živánsku pod Kriváňom a nie sme, teda Novotného, pardon, Novotného živánsku pod Kriváňom a jednou (správne "jedným") z takých bonmotov Husákových bolo na jar ´68, že by sa to malo zmeniť. No, samozrejme, nič sa nezmenilo a Husák normalizoval aj so živánskou pod Kriváňom. Toľko teda ten historický exkurz.
A ešte raz, František Šebej nemal nevoľnosť pri pohľade na slovenský znak, ale na to, čo zdobí vašu stranu. Toľkoto k tomuto bodu.
A nebudem sa ďalej šíriť o tom, čo všetko zaznelo a na čo by som mohol a nemusel reagovať. Chcem len povedať jedno. Ja napríklad sa domnievam, a to je otázka ďalšej diskusie, že tak ako prichádzajú občania do tejto, slovami Janka Mičovského, sály zákonnosti a do parlamentu 1. septembra, by sem mohli veľmi dobre prichádzať 17. novembra, pretože v ten deň sa tento Šalgovičov dom zmenil na to, čo je dnes: zákonodarná sieň demokratickej Slovenskej republiky. Myslím si, že Deň otvorených dverí 17. novembra vynikajúco napĺňa to, že sme - akokoľvek kráčame cez kaluže, kamenie a tŕnie - na ceste k lepšej demokracii. Pevne verím, že sa k nej raz dopracujeme.
A preto si myslím, že urobiť z 1. septembra pamätný deň je úplne primerané a sláviť vznik republiky, a prosím vás, tá námietka, že vtedy je Silvester a Nový rok, no, tí, čo sa opijú natoľko, že si prvého nevedia spomenúť v januári, že vznikla ich republika, to je problém, ktorý ja nevyriešim, ani dátum. A všetci ostatní si ten vznik republiky slobodne pripomenúť môžme v tento deň.
Úplne na koniec, keďže som si tu vypočul ďalšiu obľúbenú, čože hoax, nehoráznosť o zavraždení Štefánika, tak na tému tohto človeka, ktorého si podobne ako Štefana Osuského berú mnohí do úst nehodní, by som povedal jeden jeho citát, ktorý možno nie je u náckov veľmi známy a iste ich neteší, ale poviem ho: "Neexistujú Česi, existujú len Slováci hovoriaci po česky. Neexistujú Slováci, existujú len Česi hovoriaci po slovensky." V tejto vete, samozrejme, alegoricky, Milan Rastislav Štefánik zhrnul spolupatričnosť našich národov tak, ako ju vnímal, tak, ako za ňu bojoval, a tak, ako sa 28. októbra naplnila.
Myslím si, že to bolo pri predchádzajúcom pokuse o tento zákon, oslava 28. októbra je oslavou všetkých tých, ktorí cedili krv, riskovali svoje životy a bojovali za vznik toho, čo otvorilo Slovensku bránu k jeho dnešnej štátnosti.
Nerobím si ilúzie, ale napriek tomu prosím o podporu tohto návrhu zákona.
Off records som sa bavil s ministrom kultúry, pánom ministrom Maďaričom a ten sa ma spýtal, že za čo to chceme meniť. Musím povedať, že v prípadnom druhom čítaní sme otvorení akejkoľvek inej alternatíve, ak sa okrem bojovníkov proti žobračenkám a za postrieľaných robotníkov bude zdať vhodné, iste sa dá zmeniť deň, ktorý by sme vymenili napríklad za 1. máj. Ale rozhodne sa domnievam, že tento zákon si zaslúži úvahu a blížiace sa 100. výročie československej štátnosti by si zaslúžilo, aby bol po mnohých rokoch tento návrh zákona prijatý.
Ďakujem. (Potlesk.)