19. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Pán poslanec Grendel, tieto správy, ktoré predkladajú dotknuté orgány štátnej správy, sú v zmysle zákona, áno, súhlasím s vami, že je to suché konštatovanie čísel, ale je to presne tak, ako to má byť.
Čo sa týka komisie, ktorá má dbať na dodržiavanie zákonnosti pri nasadzovaní informačno-technických prostriedkov v zmysle zákona, veľmi dobre viete, že sa tu nejedná o žiadne politikárčenie, jedná sa tu o fakt, že máme problém s pánom Galkom, s vašou nomináciou opozičnou pána Galka do tejto komisie. Veľmi takticky a umne ste vo svojom diskusnom príspevku sa vyhli tomu, prečo máme problém. Ja to zopakujem ešte raz.
Máme problém s nomináciou pána Galka preto, že je dôvodne podozrivý z toho, že keď bol minister obrany, zneužíval informačno-technické prostriedky a nasadzoval ich, jednoducho povedané, ľudsky povedané, halabala. Človek, ktorý je podozrivý z toho, že odpočúval premiérku vlády Slovenskej republiky, podľa môjho názoru nie je hoden toho, aby v takejto vážnej komisii sedel.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Môžeme rozoberať aj prípad pána Galka, ale teda čo sa týka faktov, tak pokiaľ viem, tak trestné stíhanie bolo v tejto veci zastavené, čo je prvý, podľa mňa, dôležitý fakt. A druhý je ten, že každé použitie ITP, pokiaľ ma pamäť neklame, aj v tomto prípade bolo schválené súdom. To znamená, že nie Galko stláčal nejaké nahrávacie zariadenie halabala, ako hovoríte, ale bolo to na základe schválenia súdom.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade dovoľte mi poďakovať pánovi predsedajúcemu za pochopenie, ale k samotnému návrhu zákona.
Predkladáme dnes s pánom kolegom Mihálom, ale aj v spolupráci s ostatnými poslancami, s ktorými dlhodobo spolupracujeme, s pani Macháčkovou, s pani Petrík, s pánom Žarnayom, s pani Dubačovou a s pani Zimenovou, tento návrh, ktorého cieľom je dosiahnuť dve veci. (Zaznievanie gongu. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec, keby ste chvíľku počkali. Prosím vás tam hore, nerušte! Počuť to až sem.
Nech sa páči, pán poslanec.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Cieľom tohto zákona sú dve veci. Jedna je zabezpečiť dôstojnú úroveň minimálnej mzdy pre slovenských pracujúcich, ktorá však zároveň nebude predmetom každoročného populistického politikárčenia. A druhý cieľ je zabezpečiť, aby ľudia pracujúci za nízke mzdy, ale aj všetci ostatní pracujúci z týchto hrubých miezd mali aj primeraný prospech v podobe čistej mzdy, ktorú si môžu zobrať domov. Lebo, samozrejme, načo je človeku aj vyššia hrubá mzda, ak z nej on sám má menej alebo len o málo viac?
Tieto dva ciele sa pokúšame docieliť nasledovne.
V prvom rade riešime spôsob ustanovenia minimálnej mzdy. Minimálna mzda dnes na Slovensku je veľmi depresívne populistické divadlo, ktoré spočíva v tom, že najprv sa predstiera niekoľko mesiacov rokovanie medzi sociálnymi partnermi, medzi zamestnávateľmi a odborármi. Prečo hovorím o divadle? A je to preto, že pokiaľ vládne vláda Roberta Fica a pokiaľ je v zákone ustanovené, ako je aj dnes ustanovené, že minimálnu mzdu nakoniec určí vláda, ak sa nedohodnú partneri, tak odborári nemajú v takom prípade žiadnu motiváciu pristúpiť na akékoľvek kompromisy, takže len tlačia na to svoje a potom to nechajú na vládu, s ktorou majú blízky politický vzťah a ktorá si na tom buduje svoj populistický imidž.
Tak to aj vždy skončí každý rok, vstúpi do toho osobne predseda vlády ako záchranca, on určí tú správnu úroveň a tá teda aj následne platí. Považujeme tento spôsob za nevhodný, pretože neodráža ani vývoj ekonomiky, ani jej možnosti, neni ani skutočným sociálnym dialógom, je to naozaj len populistickým divadlom.
Zároveň si však myslíme, že treba určiť minimálnu mzdu tak, aby prinášala slovenským pracujúcim prospech. Preto sme spolu s kolegom Mihálom rozhodli sa navrhnúť automatický mechanizmus zvyšovania minimálnej mzdy. Ten spočíva v tom, že minimálna mzda by bola určená vo výške 50 % priemernej hrubej mzdy za predchádzajúci rok. To znamená, existoval by automat, ktorý by zabezpečoval, že tak ako sa dvíhajú platy v ekonomike ako v celku, tak sa budú dvíhať aj ľuďom pracujúcim na minimálnej mzde.
Tento náš návrh by znamenal, že by sme mali v pomere k priemernej mzde jednu z tých vyšších minimálnych miezd v rámci Európy, to znamená, že je to návrh, ktorý je skôr sociálny v tomto zmysle, ale zároveň je to ešte úroveň, ktorú by ekonomika vedela zvládnuť bez väčších škôd a zároveň by priniesla, a preto ten návrh oceňujú dokonca aj viacerí zamestnávatelia, predvídateľnosť. Lebo toho, čo sa dneska zamestnávatelia najviac boja, je nepredvídateľnosť situácie, kde naozaj od toho, aké veľké sú vládne škandály, ako ich momentálne potrebuje prebiť predseda vlády, závisí výška minimálnej mzdy. Čím sú vládne škandály horšie, tým vyššiu minimálnu mzdu určí, aby prebil to, čo mu nevyhovuje.
Pokiaľ zamestnávatelia budú vedieť, že minimálna mzda sa bude vyvíjať rovnako ako priemerná mzda, vedia sa na to pripraviť, vedia to absorbovať s minimálnymi škodami.
Toto je však len prvá časť toho nášho návrhu a tá, ktorú považujem za vhodnú, ale považujeme zároveň aj za menej dôležitú ako tú druhú časť, ktorú by som vám chcel teraz predstaviť, pretože dnešný problém je zároveň v tom, že ľudia, najmä ľudia pracujúci za nízke mzdy, z toho zvyšovania minimálnej mzdy veľa nemajú. Kolega Mihál spočítal, že ak sa dneska zvýši cena práce na minimálnej mzde o 1 euro, ak teda zamestnávateľovi prikáže štát platiť človeku na minimálnej mzde o 1 euro viac, tak 58 centov z tohto 1 eura si štát vezme späť. Deje sa to cez daň z príjmu, odvody sociálne, odvody zdravotné, znižovanie tzv. odpočítateľnej položky zo zdravotných odvodov, cez všetky tieto mechanizmy nakoniec štát si vezme späť 58 centov a tomu chudobnému človeku, ktorý pracuje za minimálnu mzdu, z toho, čo slávnostne štát prikázal o 1 euro zvýšiť z peňazí zamestnávateľa, mu zostane len 42 centov. Inými slovami, keď Fico zvyšuje minimálnu mzdu, zvyšuje reálne Kažimírove daňové a odvodové príjmy, ale v menšej miere zvyšuje skutočný čistý príjem občanov pracujúcich za minimálnu mzdu.
Vo výsledku sme tak svedkami, a to sa netýka ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu, sú situácie, kde za posledných desať-pätnásť rokov, najmä od daňovej reformy v roku 2004, nám nominálne mzdy, teda mzdy platené ľuďom, rastú pomerne rýchlo, naopak, odkedy sme vstúpili do eurozóny, inflácia je veľmi nízka, takže aj reálne mzdy rastú skoro takým istým tempom ako nominálne mzdy, ale rôzne daňové položky sa zvyšujú buď vôbec, alebo veľmi málo. Nezdaniteľné minimum, na ktoré je naviazaná, nezdaniteľné minimum, ktoré je naviazané na životné minimum, sa napríklad tri roky nezvyšovalo vôbec a potom sa zvýšilo o úplne zanedbateľnú sumu, hoci mzdy nielen minimálne, ale mzdy všetkých ostatných ľudí v ekonomike rastú. Vo výsledku, čo sa deje, je, že ľudia platia čoraz vyššie dane z príjmu, pretože odpočítateľné položky nedržia žiadnym spôsobom tempo s vývojom nominálnych ani reálnych miezd. Za tých okolností sa potom stane to, čo opísali analytici napríklad rozpočtovej rady, že štát berie čoraz väčšie percento z príjmu. Nikto o tom nehovorí, je to aj chyba opozície, že nehovoríme o tom, že štát berie z príjmu občanov čoraz väčšie percento na dani z príjmov práve preto, že sa nezvyšuje alebo zvyšuje sa veľmi málo nezdaniteľné minimum. To sa netýka len ľudí chudobných, ľudí pracujúcich na minimálnej mzde, to sa týka aj ľudí pracujúcich na podpriemernej, priemernej aj nadpriemernej mzde, týka sa to skoro všetkých okrem malej skupiny veľmi bohatých, ktorí nezdaniteľné minimum nemajú.
Preto sme s kolegom Mihálom sa rozhodli navrhnúť mechanizmus, ktorý zabezpečí to, že chudobní ľudia nebudú platiť čoraz väčšie percento svojej minimálnej mzdy späť štátu a že všetci pracujúci okrem tých najbohatších budú mať zabezpečené, že ako sa im zvyšujú mzdy, tak sa im aj dane zvyšujú len primerane. Nie neprimerane, nie nadštandardne, ale len rovnakým tempom. Dosahujeme to pomerne jednoduchým krokom, ktorým sme naviazali nezdaniteľné minimum na minimálnu mzdu. Inými slovami, hovoríme princíp, že pokiaľ človek pracuje za minimálnu mzdu, za najnižšiu sociálnu mzdu ustanovenú štátom, nemal by štátu platiť daň z príjmu.
Teraz sa teším a očakávam všetky tie obľúbené otázky, ktoré vždy prichádzajú zo SMER-u už od roku 2011, a predpokladám, že budú chodiť ešte ďalšie dve generácie, že prečo sa to neudialo, keď bola pravica pri moci. No tak musím vám povedať, že sa to udialo, pretože keď bola pravica pri moci, tak nezdaniteľné minimum bolo práve na úrovni takej, že človek pracujúci za minimálnu mzdu tie dane neplatil. To znamená, že to je práve to, čoho sme odvtedy svedkom, že neustálym zvyšovaním sa príjmov, ale nezvyšovaním nezdaniteľného minima dnes už človek aj na minimálnej mzde platí čoraz väčšie dane štátu. A tak to v minulosti nebolo.
To, čo my navrhujeme, je práve vrátiť sa k tomu, vrátiť sa k situácii, kde človek z minimálnej mzdy neplatí daň z príjmu, ľudia s vyšším príjmom neplatia daň z toho objemu, ktorý je do minimálnej mzdy, z toho, čo je nad to, už, samozrejme, platia štandardné dane, a tým znížiť dane všetkým pracujúcim okrem tých príjmov najvyšších vrstiev.
Zdá sa nám to, že je to jednak veľmi umiernený návrh, lebo my v podstate vraciame len niečo, čo tu bolo. Zároveň je to návrh, ktorý v čase pomerne vysokého hospodárskeho rastu a rastu miezd, by mal byť aj daňovo zafinancovateľný. Samozrejme, čo on spôsobí, je, že nebude už možný ten dnešný model, kde vláda práve využíva zvyšovanie miezd na to, aby zvyšovala dane týmto ľuďom, z toho vezme viac a potom z toho rozdáva a tvári sa, ako dobre hospodári. My tie peniaze chceme nechať ľuďom, ale chceme im ich nechať len v miere, ktorá je nevyhnutná, sociálna a v podstate aj v minulosti tu existovala.
Nie, nenavrhujeme žiadnu radikálnu skokovú zmenu.
Napriek tomu by táto zmena mala veľmi príjemné a pozitívne dôsledky pre kúpnu silu. A tu mi dovoľte ešte na záver uviesť, že veľmi často sa debatuje o tom, čo urobiť s najnižšími príjmovými regiónmi, so zaostávajúcimi regiónmi. Keď vláda s veľkou pompou organizuje výjazdové zasadnutia vlády v týchto regiónoch, hoci keď sa pozrieme o päť-šesť rokov neskôr, ako sme tak urobili, na to, čo sa v tých regiónoch stalo, tak zistíme, že nedobehli zvyšok Slovenska ani o centimeter napriek všetkým tým výjazdovým zasadnutiam. Najnovšie dokonca vláda vykonáva tzv. plány pre tieto zaostávajúce regióny, hoci keď v tých regiónoch som, tak mi všetci starostovia vždy povedia, že z tých peňazí ešte nevideli takmer nič, aj myslím, že splnomocnenec vlády zverejnil, že menej ako 10 % tých peňazí bolo vôbec zatiaľ minutých a samotná tá suma je z makroekonomického hľadiska pomerne zanedbateľná.
Prečo to tu spomínam pri tomto zákone, je, že najviac ľudí žijúcich z nízkych a z nižších stredných miezd je, samozrejme, v regiónoch, ktoré sú ekonomicky najmenej rozvinuté. To je elementárna logika. A to, čo tieto regióny najviac potrebujú, je vyššia kúpna sila. Vyššia kúpna sila práve pochádza z peňazí, ktoré majú ľudia vo vrecku a ktoré môžu minúť. Či ich už minú na potraviny, či ich minú na zábavu, či ich minú na bývanie, to je už na nich, ale každé takéto euro pomáha niektorému zamestnávateľovi a zamestnancom v týchto regiónoch dostať väčší príjem a väčšiu výplatu.
Preto chcem zdôrazniť, že ten náš návrh by nadštandardne pomáhal práve nízkopríjmovým regiónom, pretože na nich by sa prejavil tento krok najvýraznejšie. To znamená, najmä na východe Slovenska, na juhovýchode, juhu Slovenska by väčšina tých peňazí, ktoré by štát ľuďom vrátil, by išla tam. Naopak, v Bratislave, kde je najmenej ľudí, ktorí, samozrejme, sú na nízkych príjmoch, by ten efekt bol, bol by aj tu, aj tu by pomohol ľuďom. Aj v Bratislave sú učitelia so 600-eurovými platmi, bohužiaľ, alebo 700-eurovými, pokladníčky s 500-eurovými platmi, ale ten efekt by bol, samozrejme, oveľa slabší ako povedzme na východnom Slovensku.
Preto si myslím, že by to bola dobrá nielen daňová, nielen sociálna, ale aj regionálna politika, a preto si vás dovolím požiadať o podporu tohto návrhu.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 686. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 709 z 21. augusta 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, návrh zameniť sviatok Dňa Ústavy Slovenskej republiky za Deň vzniku samostatného československého štátu nevnímam ako dobrý krok. Tento krok by potešil iba tých, ktorí sa dodnes nevyrovnali so slovenskou štátnosťou. A to je veľmi úzky okruh ľudí. Ak by sme tento návrh schválili, konali by sme proti väčšinovej vôli spoločnosti.
Mnohí občania vnímajú 1. september, na ktorý pripadá Deň Ústavy Slovenskej republiky, ako hlavný sviatok nášho štátu. Je to hlavne tým, že sviatok Dňa vzniku Slovenskej republiky, ktorý pripadá na 1. január, sa občanom prelína so Silvestrom a oslavou Nového roku. Naproti tomu Deň Ústavy Slovenskej republiky vytvára občanom, ľudovo povedané, krátky týždeň a predĺžený víkend, a to v príjemnom počasí záveru leta. Mnohí občania ten voľný čas nevyužívajú len na relaxáciu a návštevu rôznych kultúrnych podujatí, ale sú aj účastníkmi akcií na oslavu našej štátnosti. Rovnocenné akcie by bolo asi veľmi ťažké organizovať na Nový rok 1. januára.
Vnímam dlhodobú snahu istých kruhov maľovať pre verejnosť akýsi idealizovaný obraz prvej Československej republiky ako nejakého super úspešného štátu. To ale nezodpovedá vtedajšej realite. Nezamestnanosť, chudoba, bieda, exekúcie, žobračenky - aj taká bola realita prvej Československej republiky.
Prvá Československá republika Slovensku veľa dala, niečo vzala a mnohé z túžob národa nedokázala splniť. Rovnako to platí tak pre druhú a tretiu Česko-Slovenskú republiku, tak ako to platí aj pre tú ľudovodemokratickú či socialistickú.
Dnes máme svoj štátny útvar, tým je Slovenská republika. Ak máme vybrať päť štátnych sviatkov, tak je Deň Ústavy Slovenskej republiky pre nás iste dôležitejší ako Deň vzniku samostatného československého štátu.
Prevládajúce pozitívne vnímanie existencie Československa dostatočne symbolizuje už existujúci pamätný Deň vzniku samostatného československého štátu. Na tomto stave naozaj nie je potrebné nič meniť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No je pekné, pán kolega, že hovoríte o príjemnom počasí a o predĺženom víkende. Mám taký hmlistý pocit, že keby bolo podľa vášho, tak zas tak predĺžený nebude, lebo predpokladám, že by ste ako prvé zrušili 29. august, takže on by sa zas ten víkend primerane skrátil.
A pokiaľ ide o tie histórie o biede, exekúciách a žobračenkách, to ste museli skutočne prevziať z ideologických materiálov komunistického režimu. Dovolím si vás ubezpečiť, že celkom evidentne bola Československá republika v prvej desiatke najvyspelejších a najprosperujúcejších krajín sveta. To, samozrejme, že sa potom prepadla, je druhá vec. Ale taká bola tá hrozná, biedna, exekvovaná prvá republika. A to, že potom mohol vzniknúť slovenský štát s vlastnou inteligenciou, s vlastnými reprezentantmi v oblasti ekonomiky a tak ďalej, ako boli Karvaš, Zaťko a podobne, je zásluha tej zlej žobračenkovej prvej republiky. Len na tom sa dalo stavať, pretože prezident toho štátu bol taký slovenský patriot, že sa pri poslednom predprvosvetovojnovom sčítaní občanov Uhorska prihlásil za Maďara, na rozdiel od niektorých iných, napríklad od mojich predkov, ktorí sa vždy hlásili za Slovákov.
Takže trošku to pokrivkáva aj s predĺženým víkendom, aj hroznou biedou a útlakom, ktorého sa Slovákom v tom štáte dostalo.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, poslanci, nedá mi zareagovať na tieto bohapusté výmysly poslanca Osuského. Chcem vám povedať len toľko, že Dr. Štefan Osuský by sa dne s musel za vás hanbiť a obracia sa v hrobe.
Chcem povedať, vy, ktorí máte plné ústa, skloňujete komunistickú totalitu väčšinou pri každej schôdzi, tak by som vám chcela pripomenúť Beneša, jednak prokomunistickú politiku Masaryka, ktorého tak oslavujete, a prokomunistickú politiku Beneša, ktorý Beneš zakázal v 1918 československým legionárom, aby bojovali proti boľševikom v Sovietskom zväze. Potom zakázal dodanie zbraní Poľsku v roku 1920, aby mohli bojovať s boľševickými hordami. Ale okrem toho váš obdivovaný Beneš bol vierolomný, nečestný, duševný a morálny úbožiak, vrah svojich politických protivníkov, vrah Štefánika, masový vrah, ktorý mal na rukách krv 250-tisíc, to znamená štvrť milióna civilistov, žien, detí, starcov, nemeckej menšiny. A napokon Beneš, pre Beneša mal Ján Masaryk, nemal iné meno, nepomenoval ho inak ako "ten kožlanský podrazák", samotný Ján Masaryk. Čiže toto na adresu vášho obdivovaného Beneša.
Tento štát, oslavovať 28. október znamená oslavovať český štát, český sviatok. Vznik Československa 28. októbra bol bez toho, že by sa Slováci k tomu vyjadrili. Slováci sa pridali až 30. októbra 1918. Česi založili československý štát za podpory Francúzska a Británie, to znamená s podporou cudzích veľmocí, ktorí v tom čase ešte viedli vojnu, preto sa dá hovoriť o prvej Československej republike ako vojnovom štáte, pretože 1. svetová vojna skončila až 11. novembra 1918.
Ale - teda tak, aby som to zhodnotila - každá historická epocha má svoje pozitíva i negatíva. Iste ich mala i prvá Československá republika od 1918 do 1938. O jej pozitívach sa vie. Zachránila Slovákov pred maďarizáciou, Slovensku dala pevné hranice, umožnila kultúrny a vzdelanostný vzostup Slovákov, ale takisto zachránila aj Čechov pred germanizáciou. Nehovorí sa však o odvrátených stránkach prvej Československej republiky.
Po stránke celkového charakteru viac ako československý štát pripomína štát český. Vládnuce elity boli zásadne české. Ich cieľom bolo vytvorenie československého národa, to znamená počeštenie Slovákov. Oficiálnym jazykom - jazyk československý. Československá republika, podobne ako zmaďarizované Uhorsko, neuznávala existenciu, a teda ani práva slovenského národa. Kým práva národnostných menšín boli legislatívne i ústavne zaručené, v prípade Slovákov to nebolo. Až pod medzinárodným tlakom, po Mníchove v jeseni 1938, až vtedy predstavitelia Československej republiky prvý raz uznali existenciu slovenského národa. Štátnou ideológiou bol čechoslovakizmus, teda existencia jednotného, resp. jediného československého národa. Prezident Masaryk sa pred zahraničnými novinármi jasne vyslovil: "Slovenský národ neexistuje, to je iba výmysel maďarskej propagandy."
Ako aj po stránke ekonomickej značila prvá Československá republika pre Slovákov regres. Kým pred rokom 1914 patrilo Slovensko k priemyselne najrozvinutejšej časti Uhorska, už krátko po vzniku Československa došlo k odbúraniu priemyslu na Slovensku. Dôsledkom bol nárast nezamestnanosti ústiaci do zbedačovania más a hromadného vysťahovalectva. Mimochodom, v medzivojnovom období mali Slováci druhú najvyššiu mieru vysťahovalectva v Európe, druhú po Íroch. No v tom istom čase, keď ani slovenský inteligent nemohol nájsť prácu alebo musel prijať podradnú robotu, prichádzali na Slovensko tisíce Čechov, neraz nízko kvalifikovaných. České krajiny si tak na úkor Slovenska a Podkarpatskej Rusi riešili sociálnu otázku. Aj miesta v štátnej správe boli vyhradené pre Čechov. Príkladom poviem iba jeden príklad, a to je armáda. Zo 139 jej generálov do roku 1938 sa našlo miesto len pre jediného Slováka, aj ten mal manželku Češku.
Skutočne plnohodnotné uplatnenie našli Slováci a najmä slovenská inteligencia až v prvej Slovenskej republike v rokoch 1939 až 1945.
Čo sa týka morálno-politickej roviny, už niekoľko rokov sme svedkami, že časť politickej reprezentácie druhej Slovenskej republiky neustále predkladá návrhy zákona na vyzdvihnutie 28. októbra 1918, resp. na zrušenie sviatku Dňa Ústavy Slovenskej republiky. Odhliadnuc od toho, že 28. október 1918 sa týkal iba Čechov, v ten deň totiž Národný výbor v Prahe vyhlásil utvorenie československého štátu, slovenská politická reprezentácia o tomto vyhlásení ani nevedela a k československému štátu sa prihlásila osobitným právnym aktom Deklaráciou slovenského národa dňa 30. 10. 1918 v Turčianskom Svätom Martine.
Možno ešte dôležitejšie než relevancia historického dátumu je spýtať sa, kto sú tí ľudia, ktorí vyzdvihujú československé štátne tradície a ponižujú slovenské štátoprávne tradície. Nie sú to náhodou tie isté kruhy, ktoré najskôr bojovali proti snahám o vyhlásenie zvrchovanosti, potom proti slovenskej samostatnosti a dnes robia všetko pre jej oslabenie, dokonca úplne zrušenie? Nie sú to kruhy, ktorým je na vracanie, ak vidia slovenský dvojkríž?
Nie je mi známy žiaden prípad, aby sa suverénny štát hlásil k historickej tradícii cudzieho štátu.
Prijatím navrhovaného zákona by Národná rada Slovenskej republiky nepriamo priznala, že nie je suverénnym štátom s vlastnou historickou tradíciou, ale iba akýmsi zvyškovým produktom zaniknutého československého štátu. Štátu, ktorý si zástupcovia slovenského národa vytvorili s nedôveryhodným partnerom. Totiž tak ako české elity odmietli splniť svoje záväzky dané Slovákom v roku 1918 v Pittsburskej dohode, kde Slovensku zaručili autonómne postavenie, ktoré potom toto slovo, tieto záväzky porušili. Porušili aj ústavný zákon o rozdelení československej federácie z roku 1992, ktorý jasne stanovil, že symboly zaniknutého štátu nesmie používať ani jedna strana. Tento druhý podvod z českej strany bol potvrdením vierolomnosti dominantného partnera a súčasne symbolickou bodkou za štátom, ktorý bol pre Slovákov skôr macochou, ako matkou. Štátom, ktorý zlyhal.
Pokus o kriesenie tejto politickej mŕtvoly nie je prijateľný ani politicky, ani morálne a nemôže byť ani úspešný.
Ďakujem.

Pani kolegyňa, na tieto eskapády a ukážky vašej osobnej aj kolektívnej malosti nemá význam, nejaký význam reagovať, pretože sú za mnou iní kolegovia, ktorí to určite urobia lepšie. Ale jednu vec vás chcem vyzvať.
Ospravedlňte sa pánovi poslancovi Osuskému. Takýmto spôsobom hanobiť česť a pamiatku významného slovenského dejateľa a zároveň jeho predka a rodinného príslušníka je nehodné, nehodné poslankyne Národnej rady. Ospravedlňte sa!

Pani poslankyňa Grausová, až doteraz som si myslel, že hoaxy, konšpirácie a podobné nezmysly patria na internetové diskusie a na sociálne siete, ale teda vy ste potvrdením toho, že sa im veľmi darí v tomto volebnom období aj priamo v parlamente, čo je teda také smutné.
Povedali ste, že niekomu je na zvracanie zo slovenského znaku. Tak neviem, ako ste na to prišli. Mne momentálne na zvracanie je, ale zrejme za to môže nejaký vírus, nie slovenský znak, na ktorý sa pozerám.
A ak mi niečo v prenesenom slova je na zvracanie, tak z fašistickej ideológie, ktorú nám tu podsúvate a ktorú ste priniesli do parlamentu.
Hlásiť sa k prvej Československej republike znamená hlásiť sa k parlamentnej demokracii, hlásiť sa k slobodnej spoločnosti, hlásiť sa k demokracii, ktorá ostala demokraciou, aj keď všade naokolo nastupovali totalitné alebo prinajmenšom autoritatívne režimy. To je podstatný zmysel Československej republiky.
Nebyť prvej Československej republiky, tak by dnes zrejme žiadne samostatné Slovensko neexistovalo a neexistoval by zrejme ani ten váš obdivovaný slovenský štát vášho obdivovaného prezidenta Jozefa Tisa. Ale podstatné na prvej Československej republike je, že to bola demokratická krajina a ostala demokratickou krajinou skoro až do úplného konca.
A keď sa dnes hlásime k Československu, tak sa hlásime k demokracii. A v dnešnej dobe je to ešte viac dôležité ako kedykoľvek predtým.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Natália, ešte by som rozšíril tvoju reč. Niektorí poslanci, jeden sedí tam dole s tou bielou briadkou, zabúdajú na vraždy robotníkov, ktorí štrajkovali za svoje práva, a ešte stále žijú vnuci zatváraných robotníkov v Tisovci a v iných mestách. Ďakujem za slovo.