19. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážení, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma určil za spravodajcu k návrhom poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Karola Galeka a Jany Kiššovej a Anny Zemanovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, tlač 670.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu, spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. To tak pre istotu, aby sa nezabudlo.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nech sa páči, máte slovo.

Galek, Karol, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Na tejto schôdzi je to už druhý zákon, ktorý sa týka alebo ktorým sa mení zákon o energetike. Minulý týždeň sme tu mali zákon, resp. dokončovali sme ho tento týždeň, bol to práve ten zákon, ktorým sme aj chceli nejakým spôsobom poriešiť biomasu, aby sa naozaj na energetické účely nerúbali a nepálili zdravé stromy. Dneska tu máme zákon, ktorý zase bude pojednávať o uhlí a súčasne o všeobecnom hospodárskom záujme.
Tento zákon predkladáme v tomto znení už druhýkrát počas tohto volebného obdobia. Napriek tomu si myslím, že tu nastal veľmi výrazný posun. Je to hlavne kvôli tomu, že tu máme dosť zvýšené povedomie práve o tom, ako to tu s tou podporou uhlia, ako to tu s fungovaním baní, ako to tu s fungovaním elektrárne, ktorá toto uhlie spaľuje, ako to tu vlastne funguje. Mali sme tu kauzu Nováky. Možno si spomeniete, keď v novembri v Novákoch začal čmudiť jeden komín, na ktorý bol napojený blok, ktorý nemal žiadne povolenie na prevádzku. Mali sme tu kauzu, kauzu vysokých cien energií, ktorá s tým takisto nepriamo súvisí, pretože do cien elektriny sa nám premieta tzv. tarifa za prevádzku systému, v ktorej je zahrnutá aj podpora výroby elektriny z domáceho uhlia.
Zákon, ktorý vám teda chcem dneska predstaviť, rieši nariadenia vo všeobecnom hospodárskom záujme, ako aj povinnú reguláciu uhlia, ceny uhlia, ktoré práve vstupuje do určenia ceny elektriny vyrobenej z tohto domáceho uhlia. Treba si povedať, že toto uhlie dneska môžu Slovenské elektrárne naozaj nakupovať od jedného jediného výrobcu, dodávateľa, od Hornonitrianskych baní Prievidza, a to práve kvôli tomu nariadeniu vo všeobecnom hospodárskom záujme. Podľa tohto nariadenia totižto z domáceho uhlia musia vyrobiť 1 350 GW/h ročne elektriny. A taký objem uhlia, aby mohli takýto objem elektriny vyrobiť, im naozaj nikto iný dodať nemá.
No a keďže hovoríme o podpore výroby elektriny z domáceho uhlia, toto uhlie si zo zahraničia nakúpiť nemôžu. A preto si myslíme, že takéto uhlie je potrebné aj cenovo zaregulovať orgánom na to určeným, tak ako dneska regulujeme aj iné prirodzené monopoly. Máme tu iné oblasti, ktoré by sme regulovať nemali a, naopak, ich regulujeme. Tam funguje prirodzená konkurencia. V tomto prípade to tak nie je.
Na prvý, na prvé počutie táto problematika môže byť naozaj, sa zdať dosť komplikovaná a poviem úprimne, v tomto volebnom období nás tu sedelo možnože päť, ktorí do detailne vedia, o čom vlastne aj to VHZ-ko – všeobecný hospodársky záujem – aj tá podpora výroby elektriny z domáceho uhlia vlastne reálne je. Jeden z týchto piatich ľudí nám medzičasom odišiel, utiekol na Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a týmto zákonom mu chceme poslať taký malý darček práve na tento úrad. Pretože ja som stopercentne presvedčený, a nehovorím to vôbec ironicky, pán Jahnátek by sa určite tomuto potešil, pretože by mu naozaj pribudla nová kompetencia, na základe ktorej by mohol mať ešte lepšie pod kontrolou práve tie ceny elektriny pre toho konečného spotrebiteľa. Preto taký ten môj prvý apel aj do tej, na tú ľavú stranu tejto miestnosti, je to dobré určite aj pre vášho bývalého kolegu.
No a teraz k veci, aby naozaj tomu, o čom tento zákon pojednáva, porozumeli všetci. Takže čo je to nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme? Všeobecný hospodársky záujem, toto nie je výmysel Roberta Fica, toto nie je výmysel nejakej vlády, teda je to výmysel, lebo prišiel s tým ešte pán Mikuláš Dzurinda, kedy toto bolo v pôvodnom zákone o energetike, to bola tá 656/2004, ale toto sa iba v podstate, prenášali niektoré ustanovenia z európskych smerníc v podstate, ktoré nám umožňujú nejakým spôsobom podporovať zdroje, domáce zdroje, z ktorých si vyrábame elektrinu.
Prvýkrát takáto podpora bola udelená práve pre tú výrobu elektriny z domáceho uhlia v roku 2005. Vtedy to bolo kvôli tej naozaj veľmi akútnej situácii na tej Hornej Nitre, kde dlhodobo tá produkcia uhlia klesala, veľmi výrazne sa znižovala. Tá nezamestnanosť v tom roku 2005, mali sme tu naozaj túto nezamestnanosť práve pomerne vysokú. To znamená, aj vláda musela nejakým spôsobom zasiahnuť. Ale pripomínam, všeobecný hospodársky záujem, toto nie je riešenie na veky vekov. To je riešenie do, kým jednoducho tá akútna situácia sa nevyrieši, kým neprestane trvať ten akútny stav, či už bude vyriešený práve vďaka tomu, že ten subjekt, ktorý takúto pomoc dostáva, sa dostal z nejakých problémov, alebo sa tu zvýši zamestnanosť alebo čokoľvek. Ale toto nemôže byť predlžované donekonečna tak, ako to máme dneska.
V praxi to funguje tým systémom, že vláda cez ministerstvo hospodárstva vydá tzv. nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme, v tom prvom rade pre Slovenské elektrárne. Subjekt, ktorý je následne povinný vyrábať elektrinu z domáceho uhlia a teda ju kupovať od toho iného dodávateľa, ako som už na začiatku povedal. Následne takto vyrobenú elektrinu musia distribučné spoločnosti distribuovať, prenosové, prenosová sústava prenášať a dodávatelia elektriny ju dodávať koncovým spotrebiteľom. No a pochopiteľne toto celé sa nedeje zadarmo, ale na to sa všetci poskladáme práve v tej cene elektriny, ako domácnosti, tak aj podnikatelia.
Toto sa deje aj napríklad v prípade obnoviteľných zdrojov alebo kombinovanej výroby elektriny a tepla. Avšak tu máme tú cenu, tú výkupnú cenu nastavenú dopredu, jasne stanovenú, vypočítanú na základe nejakých nákladov a máme jasne stanovený čas, na ktorý táto podpora trvá. A je to dané zákonom. V prípade nariadenia vo všeobecnom hospodárskom záujme netušíme, dokedy toto bude trvať, netušíme, ako sa bude vyvíjať cena, a čo je najhoršie, my netušíme, kam vlastne tá dotácia v konečnom dôsledku putuje.
Táto podpora sa teda premieta do tej tarify za prevádzku systému. Túto sme napríklad na minulej schôdzi navrhovali presunúť na ťarchu štátneho rozpočtu. Aj sme tam definovali jednotlivé zdroje, ktorými by sa to dalo pokryť, pretože nebavíme sa o malých sumách. Len pri obnoviteľných zdrojoch je to asi 400 mil. eur uhlia, k tomu máme ďalších 95.
Takisto sme napríklad samotnú tarifu a prevádzku systému napadli na Ústavnom súde, pretože táto nebola zavedená zákonom, ale paradoxne vyhláškou. A ústava veľmi jasne hovorí, že akékoľvek nové poplatky alebo dane môžu byť zavádzané iba zákonom.
No a takisto čo tento zákon rieši, je akési, poviem, že očistenie. Ale v minulosti sme mali práve tú kauzu alebo teda tie, tie bane spájané s jednou politickou korupciou, konkrétne s alobalovou kauzou, ktorá bola presne pred rokom. V podstate mohli by sme povedať, že takmer na deň, dneska máme štrnásteho, myslím, že to bolo šestnásteho, 16. septembra zametená pod koberec. Jednoducho skutok sa nestal a vyšetrovateľ sa touto kauzou odmietol zaoberať.
No a kto trpí tými vysokými cenami elektriny? Samozrejme, sú to v prvom rade domácnosti, potom podnikatelia, ale niektorí podnikatelia si paradoxne vedia nejakým spôsobom vybaviť úľavy. Máme tu memorandum so spoločnosťou U.S. Steel, máme tu limit na platenie odvodu do Národného jadrového fondu pre spoločnosť Slovalco a takto by som mohol pokračovať. No ale opäť v podstate jedno nesystémové opatrenie látame druhým. Toto sa mi takisto nezdá v poriadku.
No a premeňme si to teraz na peniaze, koľko to vlastne je. Takže na začiatku pred tými, dneska už vlastne dvanástimi rokmi, keď sa bavíme o roku 2005, to bolo asi 30 mil. eur. Dneska je to, prosím pekne, viac ako trojnásobok. No a kým v minulosti toto nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme bolo vydávané na rok, maximálne na dva, v roku 2015 vtedajší minister, pán, myslím, že to bol pán Vazil Hudák, toto nariadenie predĺžil, prosím pekne, na ďalších pätnásť rokov, do roku 2030. Čiže kým predtým sme to mali na rok, maximálne na dva, zrazu sme to dostali na pätnásť rokov. Našťastie nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme nie je zákon a dá sa prakticky kedykoľvek zmeniť a dá sa zmeniť takisto zákonom, ktorý dneska predkladáme, pretože my tvrdíme, že tieto nariadenia, tak ako boli prijaté, majú byť zrušené k 31. 12. 2018 a akékoľvek nové ďalšie už budú prijímané práve podľa tohto nášho zákona.
Takže v čom je, v čom je takisto tá nelogika. Ak my dneska sa bavíme o tom, že to všeobecné, ten všeobecný hospodársky záujem sa stále predlžuje a stále narastá, to totižto nerieši to, že by sa tá situácia nepriaznivá dneska vyriešila, odstránila. Toto je liečenie drogovo závislého zvyšovaním dávok. Do dnešného dňa sme na podporu elektriny vyrobenej z domáceho uhlia zaplatili z našich vačkov 750 mil. eur. Sedemsto päťdesiat miliónov eur. To ani neviem, koľko je núl, priznám sa. A ak by sme ďalej pokračovali v tomto nariadení, tak do roku 2030 by to bola ďalšia miliarda a pol. To už som sa v tých nulách úplne stratil, teraz keď to tak počítam.
No a teraz na čo sa to vlastne skladáme? Takže cena elektriny, ktorá je vyrobená z domáceho uhlia, je regulovaná. Je to tých 95 miliónov a je regulovaná pre Slovenské elektrárne. Slovenské elektrárne dajú raz ročne nejaký návrh ceny a v nej sa nachádza položka Prevádzkové náklady, položka Investície a položka Nákup uhlia. A teraz regulačný úrad príde, zoberie, povie: "Uhm, tak tuto máte prevádzkové náklady, ale tu je položka, ktorú vám my neuznáme, to vyhadzujeme, tuná máte investície, ale však to vy vlastne nepotrebujete, my vám to škrtáme a tuto máte uhlie, dobre." Toto je vždycky uznané 1 : 1, pretože cenu uhlia regulovanú nemáme a túto ani nevieme ovplyvniť.
No a tak sme sa pozreli aj na to, že koľko vlastne to uhlie stojí, koľko stojí u nás, za koľko ho tie bane na základe takejto zaujímavej dohody, nebudem to volať, že dohoda, ale na základe tohto zaujímavého, zaujímavo nastaveného systému, za koľko ho vlastne predávajú tým Slovenským elektrárňam. No našli sme jednu analýzu, ktorú vypracovala v roku 2014 konzultačná spoločnosť Ernst & Young, ktorá sa práve zaoberala benchmarkingom uhlia, hnedého uhlia a lignitu, no a porovnávali tam šesť európskych krajín – Bulharsko, Česko, Grécko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Slovensko. Takže sedem, pardon. Nie. Dobre, sedem. Šesť. Priemerné náklady v rámci tejto danej vzorky boli, prosím pekne, 1,7 eura/GJ. Na to, aby boli tieto náklady porovnateľné, tak muselo to byť prepočítané práve na ten gigajoule, pretože každé uhlie má nejakú inú výhrevnosť, ale keď to premietnete na tie gigajouly, nemôžete to vyjadriť v tonách, premietnete to na gigajouly a vtedy sa to stáva porovnateľným.
To máte ako keby ste viezli kamiónom, ja neviem, džús, čerstvo ten vylisovaný, alebo naopak iba koncentrát. Toto je presne aj v prípade toho uhlia, to znamená, že máme vyššiu výhrevnosť, nižšiu výhrevnosť, čiže vyššiu koncentráciu, nižšiu koncentráciu tej výhrevnosti.
Čierne uhlie, ktoré sa ťaží za hranicami Slovenska, napríklad v poľskej bani Silesia so silnou finančnou účasťou spoluakcionára Slovenských elektrární, spoločnosti EPH, má výhrevnosť na úrovni 27 až 28 MJ/kg. Hornonitrianske bane Prievidza zase uvádzajú na svojej stránke, že kvalita a výhrevnosť ich uhlia, hnedého uhlia sa pohybuje od 9 do 14, to znamená zhruba na tej jednej polovici až jednej tretine. Čiže 9 až 14 MJ/kg.
Ak vezmeme priemernú výhrevnosť 11 a porovnáme ju s minuloročnou cenou, za ktorú bane predávali práve do elektrární v Novákoch toto uhlie, tak nám vyjde cena 4,5 eura za GJ. Ak by sme zobrali to najkvalitnejšie uhlie práve z bane Handlová, tak sa dostaneme k cene asi 3,5. Takže stále sa bavíme o tom, že sme kdesi pri dvoj- až trojnásobku ceny, aká je v zahraničí. Dvoj- až trojnásobok ceny. Samozrejme, na Slovensku baňa v Handlovej, v Novákoch, v Cígeli, tam sa myslím, že ťažba ukončila, je hlbinná. To znamená, dochádza naozaj k hlbinnej ťažbe, k poddolovaniu územia, zatiaľ čo všade inde sa hnedé uhlie ťaží povrchovo. Asi je každému jasné prečo. Ani v Tatrách nebudeme dneska pestovať banány. No prečo? Lebo by to bolo ekonomický nezmysel. No ale keď to niekto zaplatí a ešte k tomu keď mi to niekto zagarantuje zákonom, nariadením vo všeobecnom hospodárskom záujme, no tak potom kľudne budeme ťažiť aj hlbinne.
No a potom možno ešte k tej produkcii. Ako som upozornil, tá podpora od toho roku 2005 kontinuálne narastá, človek by čakal, že zrejme bude narastať aj tá produkcia, opak je pravdou, tá produkcia dlhodobo klesá.
Povedal som to už viackrát, dal som to do blogu, povedali sme to na tlačovke, keď sa bavíme o tom, že koľko vlastne tvorí tá cena toho uhlia z tej dotácie, ktorá plynie do Slovenských elektrární, alebo do tejto elektrárne v Novákoch, tak práve ten nákup uhlia tvorí asi 90 % práve z tejto ceny. A teda my tvrdíme, že tam dochádza k nedovolenej nepriamej štátnej pomoci. Týmto sa momentálne zaoberá aj Európska komisia. Potom v súvislosti s baňou Nováky som už spomínal prevádzkový pokus, ktorý tu prebiehal od novembra 2016 až do februára 2017, kedy naozaj bez povolení prevádzali nejaký prevádzkový pokus. A tým účelom, jediným účelom bolo práve to, aby to uhlie, ktoré sa hromadilo pri tých baniach, aby sa naozaj aj spálilo. No a vtedy som, predstavte si, zistil, že áno, dneska máme to nariadenie v tom všeobecnom hospodárskom záujme. Ale čo keď mi to tá technika nedovolí, čo keď mám časté odstávky? No a som sa dozvedel, že smola. Slovenské elektrárne jednoducho budú za toto pokutované. To znamená, že ony naozaj boli tlačené do toho, aby to uhlie spálili, ale ony si uvedomovali práve na tomto bloku tú situáciu, ktorá tam dneska prebieha, že naozaj ten blok nespĺňa ani len tie nové predpisy, ktoré tu dneska máme, tie nové normy, ktoré platia od roku 2015. A tak si i povedali, my to robiť nebudeme. Ale tak našiel sa niekto druhý, našli sa práve Hornonitrianske bane Prievidza, ktoré si tento blok zobrali do prevádzky a spálili toľko uhlia, aby naozaj dosiahli tých 1350 GJ, respektíve ten svoj objem. Tam to vychádza na, myslím, že skoro 2 milióny ton uhlia ročne.
No ale my sme upozorňovali vtedy aj s Ankou Zemanovou naozaj, že tento stav je neúnosný, je škodlivý životnému prostrediu, nemá žiadne opodstatnenie. Dali sme vtedy aj podnet na Generálnu prokuratúru, komunikácia s Generálnou prokuratúrou trvá dodnes, pretože prokurátor akosi nevie pochopiť, že robiť prevádzku na zariadení, ktoré je vyradené z prevádzky, sa jednoducho legálnou cestou nedá. To je to isté, ako keby vám niekto tvrdil, že legálne jazdí s autom po ceste, ktoré nemá STK, nemá emisnú, nemá ŠPZ-ku. No a v Novákoch to predsa len im prešlo a generálny prokurátor ešte povedal, že všetko je v najlepšom poriadku, skutok sa nestal.
Tému, táto téma má naozaj veľmi, veľmi široký záber, pretože Hornonitrianske bane sú aj významným zamestnávateľom v regióne, zamestnávajú dneska asi 3400 ľudí priamo, z toho je asi 1200 baníkov, to je v tom podzemí, to je na tom povrchu. Oni sami tvrdia, že je tam 11-tisíc ľudí, zrejme do toho započítajú aj toho pekára a toho kaderníka, toho vodiča, ale reálne oni sami si v podstate všetky subdodávky robia vo vlastnej réžii. Ale teda nespochybňujem tým naozaj skutočnosť, že 3500 zamestnancov je významný zamestnávateľ dneska.
Túto problematiku ohľadom baní sme riešili aj na verejnej diskusii v Prievidzi. Riešime to koncepčne, hovoríme o infraštruktúre, možnosti, že plnenie eurofondov, reprograming, hovoríme o turizme, hovoríme napríklad aj o tzv. riešení Jaguar Expresse, ktorý ak by naozaj tie bane nemali v budúcnosti nejakého toho relevantného odberateľa, tak aby aj tí ľudia mali možnosť zamestnať sa niekde inde, ten Jaguar Express je naozaj iba názov, to neni, že všetci majú teraz ísť do Jaguaru. Jednoducho toto je obojsmerná príležitosť pre ľudí z regiónu zamestnať sa mimo neho a tak isto pre ľudí cezpoľných dochádzať do toho regiónu za turizmom, za prácou, za podnikaním, za čímkoľvek. O tomto by som vám vedel rozprávať do rána, ale nechcem vás tak dlho zdržovať. (Reakcia z pléna.) Ako predkladateľ si to môžem dovoliť, ďakujem veľmi pekne. Tak vieš čo? Tak ešte aspoň pol hodinu. Ďakujem. Takže môžete sa Edovi poďakovať.
Máme tu zákon o energetike. Čo dneska teda v tomto zákone chceme zmeniť? Ako som už spomenul, dneska máme nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme do roku 2030, toto navrhujeme ukončiť k 31. 12. 2018. Akékoľvek nové nariadenie by bolo vydané do budúcnosti iba na tri roky. Bolo by jeho vydanie podmienené analýzou, kde by sa analyzoval vplyv na cenu plynu a elektriny, verejnú správu, podnikateľské prostredie, a táto analýza by bola rozšírená aj o dopad vplyvov na životné prostredie, zdravie obyvateľstva a sociálne vplyvy. Toto nariadenie, respektíve táto analýza by bola každoročne aktualizovaná, ak by sa preukázalo, že takéto nariadenie už nemá opodstatnenie po prvom roku, tak pochopiteľne tento všeobecný hospodársky záujem by zanikol. No a čo by bolo k tomu potrebné? Tak isto kladné stanovisko Protimonopolného úradu.
V zákone o regulácii sieťových odvetví, tak tam ideme riešiť to uhlie, tú komoditu, ktorá vstupuje práve do tej ceny elektriny, ktorá je vyrobená z tohto domáceho uhlia. To znamená, aby naozaj boli otvorené tie ekonomické oprávnené náklady a aby k tomu bol priznaný nejaký primeraný zisk. Toto bol napríklad ten hlavný podnet na ten zákon, ktorým sme, kvôli ktorému dneska tento zákon predkladáme, pretože tento zákon ja tak pracovne volám, že antialobalový. Všetci si asi spomeniete na tú kauzu poslanca Jánoša, ako som spomenul, toto vyšetrovanie bolo zastavené. Ale treba si tak isto uvedomiť, že okrem tohto negatívneho vplyvu, a samotné nariadenie vo všeobecnom hospodárskom záujme má negatívny vplyv aj na iných, ktorí vďaka tomu vytvárajú stratu. Napríklad pre Slovenské elektrárne je prevádzka elektrárne v Novákoch čisto stratovou záležitosťou. Má to negatívny vplyv na koncovú cenu pre konečného spotrebiteľa, je tam poddolované územie, znečistené životné prostredie. Elektráreň v Novákoch je druhým najväčším znečisťovateľom na Slovensku. Spomeňte si, vo februári na smogovú situáciu v okrese Prievidza. Vtedy bane povedali, veď my sme tú elektráreň zastavili, odstavili práve vtedy, keď bola tá smogová situácia. No áno, zastavili, ale to neni o tom, že my zastavíme a vtedy tá smogová situácia prestane, jednoducho ten popolček, všetky tie emisie sa v tom prostredí držia dlhodobo a postupne padajú. Ja keď som počul, že uvedenie elektrárne, toho tretieho bloku v Novákoch zaznamenali ako prví Švajčiari, tak ja som skoro odpadol. Jednoducho my sme sa tak isto o tom dozvedeli až nepriamo, na základe meraní alebo na základe údajov z jedného serveru, portálu, na ktorý sa dodávajú tieto údaje o výrobe.
No a tak isto treba povedať o tom, že v okrese Prievidza máme o 17 % vyšší výskyt onkologických ochorení. Máme tu správu Svetovej zdravotníckej organizácie o tom, že 9 z 10 ľudí žije v prostredí so znečisteným vzduchom, 92 % miest prekračuje povolené limity. Slovensko samotné žije v oranžovej zóne, to znamená 16 mikrogramov čiastočiek na kubík, Košice majú 18, Bratislava 18 a Žilina 25. Máme tu úmrtnosť na choroby spojené so znečisteným životným prostredím, je to 64 úmrtí na 100-tisíc obyvateľov ročne. Keď si to prepočítame na 5,4 milióna obyvateľov na Slovensku, tak sa dostaneme k číslu takmer 3,5-tisíca obyvateľov. Toto číslo možno vám niečo hovorí, ale pred chvíľkou som hovoril, že presne toľko isto majú paradoxne aj práve Hornonitrianske bane Prievidza. To znamená, že ročne v podstate na dôsledky znečistenia životného prostredia zomrú v prenesenom význame všetci zamestnanci Hornonitrianskych baní.
No a tiež netreba zabudnúť na to, že elektráreň v Novákoch za emisie, ktoré vypúšťa do prostredia, platí za emisie, je to 10 až 15 mil. eur. No a jediný, kto z tejto situácie vychádza vysmiaty, spokojný, je riaditeľ Hornonitrianskych baní. Nedávno sme sa dozvedeli, že vlastní tam ten väčšinový alebo ten 44-percentný, myslím, že balík, to bolo na základe toho registra tých partnerov verejného sektora. Ďalšia zaujímavá informácia, ďalším vlastníkom je napríklad pán Rudolf Podoba, primátor Handlovej, s ktorým sa mala tú česť stretnúť aj moja kolegyňa Anka Zemanová, kolegyňa Renáta Kaščáková, ktorý je naším veľkým kritikom a ktorý tvrdí, že my chceme tie bane iba zavrieť, ale nemáme žiadne ďalšie riešenie. A pritom samotní baníci by asi určite uvítali, keby mohli pracovať v zdravšom a menej rizikovom prostredí.
Ale späť k tým baniam a k tomu zatváraniu. Nie, my ani týmto zákonom nehovoríme, že poďme zatvoriť bane. To by sme urobili, keby sme ten všeobecný a hospodársky záujem dneska z toho zákona vyškrtli. Ale toto, žiaľ, nie je možné, pretože stále máme platnú európsku smernicu o vnútornom trhu s elektrinou. No, ale ak neskorej zistíme, že naozaj o toto uhlie, keď už nebude platiť všeobecný hospodársky záujem, nebude mať nikto iný relevantný záujem, no tak, bohužiaľ, asi sa naozaj dostaneme k tomu, že tie bane budú musieť byť zatvorené. Ale nič im nebráni v tom, aby si našli iných odberateľov alebo aby vyvážali do zahraničia.
Tak isto upozorňujem ešte na jeden dôležitý fakt, elektráreň v Novákoch má svoju technologickú životnosť do roku 2021. Nariadenie je vydané do roku 2030, takže sám som zvedavý, ako sa bude riešiť táto kolízia. Pokiaľ by neprešiel náš zákon, ja verím, že prejde, a pokiaľ budú mať niektorí z vás nejaké pripomienky, tak ho ešte v druhom čítaní vylepšíme.
Ale aby sme nehovorili o tom, že tu vznikne nejaký Armagedon. Hovorili sme už o eurofondoch, reprogramingu, infraštruktúre, máme tu tie eurofondy. Napríklad, napríklad dneska idú 4 mld. eur z Bruselu práve Nemecka a Španielska na uzatváranie nerentabilných baní. Španielsko z toho bude mať napríklad 2,13 miliardy. Je tu možnosť čerpania fondov na rekvalifikáciu. Spomínal som tu už Jaguar, Jaguar Express, máme tu ďalšieho veľkého investora v regióne, je to spoločnosť Bruse, máme tu kúpele Bojnice, ktoré bez problémov, ako nám povedal pán riaditeľ, majú nastavený plán svojho rozvoja tak, žeby vedeli zamestnať ďalších tisíc ľudí v blízkej dobe. A práve napr. kúpele Bojnice majú jednu veľkú, jeden veľký spor s Hornonitrianskymi baňami Prievidza. Tieto sa totižto neustále posúvajú stále bližšie a bližšie k ich ochranným pásmam. No a nebudete tomu veriť, ale naposledy, keď bolo posudzovanie vplyvov na životné prostredie, ktoré si vyžiadalo alebo predložili práve bane, ktoré sa chceli otvárať, myslím, že to bolo dvanáste alebo trináste ťažobné pole, tak toto pole už má zasahovať do ich druhého ochranného pásma. To znamená, že už priamo tieto kúpele Bojnice budú trpieť touto ťažbou alebo mali by, mohli by, pretože my dneska nevieme naozaj, ako reálne to tam vyzerá s tými zhodenými súvrstviami, ale napr. už dneska vieme, už dneska vieme, že máme tam jeden vrt, kde takisto Hornonitrianske bane, ktorý využívajú na pestovanie rajčín a chov rybičiek, a tento už priamo ovplyvňuje kúpele Bojnice, kedy sa im znížili výdatnosti na niektorých prameňoch na polovicu.
Kúpele Bojnice predložili nedávno, myslím, že to bolo tento týždeň, petíciu na Európsku komisiu. Zaujímavé ale možno, že ešte bolo to, ako prebiehala samotná EIA, ktorá bola zverejnená 22. 12., kde bol nejaký termín na nejaké odvolanie, pripomienkovanie, a termín bol, že pätnásť dní, 22. 12. "Pane učiteli, už je čas!" Ďakujem. Našťastie, minister toto rozhodnutie zrušil.
Ako som povedal, o tomto zákone, o situácii na Hornej Nitre by som vedel rozprávať do nekonečna. Téme sa bude venovať inak v pondelok aj pani Macháčková, ja, bohužiaľ, na tejto diskusii v Prievidzi nemôžem byť, ale myslím, že každý z vás dostal pozvánku. Viem, že tam vystúpi aj Anka Zemanová. Je to téma aktuálna a akútna a mali by sme ju riešiť a môžme ju do značnej miery vyriešiť aj práve týmto zákonom.
Tento zákon bude mať pozitívny vplyv na tarify a prevádzku systému. Bude mať pozitívny vplyv na cenu elektriny, ktorá by sa, pokiaľ by bolo naozaj to uhlie transparentne regulované a tým pádom aj transparentne regulovaná cena elektriny, ktorá sa z tohto uhlia vyrobí, tak táto cena by mala klesnúť. Pokiaľ by sme v nejakom dohľadnom čase dosiahli napr. obmedzenie tohto všeobecného hospodárskeho záujmu alebo jeho zrušenie, to môže mať pozitívny vplyv na zlepšenie životného prostredia. Napokon sami sme sa zaviazali k pristúpeniu k Parížskej dohode, ktorá hovorí o 40 %, o 40-percentnom znížení emisií skleníkových vplyvov do roku 2030 v porovnaní s rokom 1990. No hlavne tento zákon prispeje k vyššej transparentnosti v energetike, k tomu, že tu budeme mať menej korupcie. No pre niektorých politikov to bude znamenať aj nižšie príjmy zo zarábania vlastnou hlavou. Ja si myslím, že tieto pozitíva by mali prevážiť. Dúfam, že som vás za tých 32 minút príliš neunavil a poprosím o podporu tohto zákona.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo, musela som sa presadiť, lebo vypadlo z prevádzky moje zariadenie. Takže je možno prekvapujúce, že práve my prichádzame s reguláciou, my, ktorí sme principiálne proti reguláciám a dotáciám. Hodil by sa možno v tomto prípade výklad slova, a to na stransparentnenie a zreálnenie ceny. Ukončenie všeobecne hospodárskeho záujmu tu v tomto prípade s konkrétnym dátumom uvítajú aj baníci a obyvatelia Hornej Nitry, pretože tí sú naťahovaní a sú v neistote. Oni uvítajú, keď budú mať jasný termín, aby vedeli, ako sa majú pripraviť. Oni vedia, že ťažba uhlia tam končí. Je dôležité posudzovať všeobecný hospodársky záujem, ktorý by v akomkoľvek inom prípade, aj v tomto, mal nejako pokračovať a je potrebné ho posudzovať komplexne. Dopady nielen sociálne, ale aj ekologické pri otváraní aj uzatváraní baní. A treba spomenúť aj ekologický dlh a poškodené zdravie.
Ešte jedna pripomienka k pánu primátorovi Podobovi z Handlovej. Samozrejme, že je jeden, je kritik, pretože on je identifikovaný ako jeden z konečných užívateľov, partnerov verejného sektora, ako akcionár Hornonitrianskych baní zamestnanecká a je jeden z ich konečných užívateľov výhod.

Ďakujem pekne, ja len kratučko. Ja som veľmi vďačný za toto vystúpenie a musím sa priznať, že vôbec mi nevadila jeho rozsiahlosť, práve naopak, lebo toto je veľmi dôležitá téma, sú to aj, padli tu veľmi dôležité argumenty, ktoré je myslím si, že potrebné, aby zazneli, aby boli diskutované, aby sa dostávali ďalej, lebo natieňujú také veľké svetlo, práve na celú túto problematiku, takže ja som určite vďačný za to, že si tak dobre a kľudne a rozsiahlo hovoril. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Tak ako Anka povedala, naozaj toto nie je, že regulácia v pravom slova zmysle, naozaj sa bavíme dneska o spoločnosti, ktorá má na tom trhu monopolné postavenie a ktorá má ešte k tomu tú výhodu, že tu existuje nejaké nariadenie pre nejakú inú spoločnosť povinne nakupovať tovar, ktorý nikto iný nevie dodať. A z tohto pohľadu si myslím, že naozaj tá regulácia je absolútne na mieste. Toto by mal byť taký ten hlavný "mesidž" a také to hlavné pochopenie tejto problematiky, ktorá musí podľa mňa v hlave zasvieť každému. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, pán predseda. V súčasnosti tento zákon alebo tento zákon pojednáva o experimentálnom overovaní, ktoré je v súčasnosti upravené v § 14 školského zákona. Aj v prípade, že je experiment overovaný hodnotený kladne, konečné rozhodnutie o tom, či metóda, spôsob výučby, dokument, prípadne vzdelávací alebo výchovný program budú zavedené do praxe ostáva v plnej kompetencii ministerstva školstva, ktoré napriek kladnému hodnoteniu garanta nemá povinnosť ho schváliť. Aplikačná prax ukazuje, že v dôsledku tejto právnej úpravy do praxe častokrát nie sú zavedené kvalitné nové spôsoby výučby, prípadne ak sú schválené, tak v zmysle § 7 ods. 10 školského zákona sa považujú len za školské, vzdelávacie programy. To znamená, že ich môže v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu používať len tá jedna škola, ktorá prešla nejakým experimentálnym overovaním.
Účelom návrhu zákona je postaviť schválený alternatívny vzdelávací program, ale to slovo "alternatívny" neberte v zmysle, že tu zavádzame nejaké alternatívy, ale jednoducho schválený vzdelávací program, ktorý prešiel experimentálnym overovaním na rovnakú úroveň ako štátny vzdelávací program. Za účelom zabezpečenia kvality alternatívneho vzdelávacieho programu na požadovanej úrovni vzdelania žiakov základných a stredných škôl sa zároveň zavádza mechanizmus spolupôsobenia štátnej školskej inšpekcie, Štátneho pedagogického ústavu a Národného ústavu certifikovaných meraní vzdelávania.
Navrhovanou úpravou sa tiež rozširuje predmet činnosti Štátneho pedagogického ústavu o úlohy na úseku zapracovania environmentálnej výchovy do vzdelávacích programov.
A tu by som skončil a prihlásil sa do rozpravy ako predkladateľ.

Vážený pán predseda, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán navrhovateľ, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Asi je niektorým z vás čudné, že pred chvíľkou som tu rozprával o hnedom uhlí a teraz idem rozprávať o školstve, ale okrem toho, že som tímlídrom pre energetiku, som aj rodič, a to asi v takom tom prvom rade, dovolím si povedať. Doma máme dve deti, jedno z nich je už dneska dva týždne školopovinné. Priznám sa, v minulosti sme riešili aj s manželkou, dosť, ktorým smerom by sa tie deti mohli uberať, akú im dať budúcnosť, čo im do budúcnosti poskytnúť. A keď naša Kajka nastupovala do škôlky, tak vtedy sme ju proste dali do najbližšej škôlky, ktorá bola pri nás, a bez nejakého overovania tej kvality. A priznám sa, dosť sme na to doplatili. Jednoducho nebolo to celkom v poriadku, nebol v poriadku ten prístup tých pedagógov a po čase sme si to aj my sami uvedomili. A tak sme Kajku zo škôlky zobrali, hľadali sme alternatívy.
No a našli sme, našli sme nie škôlku, ale našli sme jeden lesný klub. Povedali sme si, dobre, však nemusí to byť päť dní v týždni, môže to byť niekedy iba na štyri hodiny, niekedy na celý deň, akokoľvek, a tak sme to s nimi skúsili. Priznám sa, deti nám chodili poobede alebo vyzdvihovali sme si ich zo škôlky špinavé od hlavy po päty. My sme častokrát ani nevedeli, ktoré je vlastne naše dieťa, a to dieťa, ktoré si sadlo s nami do auta, či patrí naozaj nám, zistili sme to až doma, keď sme ich osprchovali a videli sme, že áno, tak to je Kajka, to je Adamko. Práčka išla u nás proste nonstop. Ale deti boli spokojné. Boli vybehané a boli zdravé. Mali perfektnú imunitu. Proste naozaj toto obdobie si my nevieme vynachváliť. Okrem toho, čo im táto, dovolím si použiť ešte raz to slovo, alternatívna škôlka alebo tento klub, dala, začali chápať naozaj niektoré veci v súvislostiach. Takže u nás doma mlieko nie je z chladničky, ale je od kravičky. Vajíčka sa nenakupujú v obchode, ale znášajú ich sliepky, mali priamo v klube takých päť sliepok, ktoré častokrát utiekli do lesa, a sme ich tam ako rodičia spolu s deťmi naháňali. Jablká nie sú zo sáčku, ale jablká sú zo stromu, z ktorého si to tie deti samé nazbierali. Popritom veľa pracovali s hlinou, maľovali, hrali na píšťalke, tancovali. Tie staršie si dokonca vyrezávali z dreva. Skrátka, robili veci, ktoré boli pre mňa, pre mnohých z vás, dovolím si povedať, pre vás všetkých zrejme niečím prirodzeným, úplne prirodzeným, úplne prirodzenou súčasťou toho detstva. Ale dnešné mnohé deti to poznajú iba z rozprávania alebo z televízie. A tie deti sa jednoducho do tej škôlky naozaj tešili.
Keď sme videli, že naozaj niečo také tým deťom prospieva, hľadali sme nejakú alternatívu aj na tej, na úrovni tej základnej školy, kde by Kajka mohla ďalej pokračovať. To znamená školu, ktorá je viacej spojená s prírodou, s tým životom. A naozaj sme zistili, a Martin mi o tom rozprával, v Bratislave fungujú Montessori, máme tu Waldorf a tých škôl, ale, bohužiaľ, je naozaj, ako sa hovorí, ako šafranu. Ten dopyt je strašne veľký, ale tých škôl je strašne málo. Napríklad v prípade toho Waldorfu, jedna je v Bratislave a druhá je v Košiciach. No a keďže sme zvedaví a nestačí nám povedať to, že jednoducho miesto nie je, tak sme chceli vedieť aj prečo. Zistili sme napríklad skutočnosť, že Waldorf bol aj experimentálne overený. Toto experimentálne overovanie reálne prebehlo, ale samotný vzdelávací program bol odsúhlasený iba pri dve školy na Slovensku, ktoré podliehali tomuto experimentálnemu overovaniu.
Ja by som to prirovnal k takej situácii, kedy sa niekto rozhodne na Slovensko dovážať napríklad kozmetiku. Dá si ju otestovať, urobiť nejaké certifikáty nejakým tým certifikačným centrom, ten im ten certifikát vystaví, ale potom povie, ten certifikát sa nevzťahuje na výrobok, ale iba na tento jeden jediný kus, ktorý bol u nás otestovaný. No a presne toto je na Slovensku, tá prax práve v tom na tom ministerstve školstva s týmto experimentálnym overovaním.
Sedeli sme viackrát aj s ľuďmi, ktorí sa tejto problematike venujú na takej tej, z takej tej úrovne, tej právnej, tej legislatívnej. Sedeli sme s odbornou verejnosťou, sedeli sme s ľuďmi, ktorí by mali záujem prevádzkovať vlastnú Waldorfskú školu. No a dozvedeli sme sa zaujímavé veci.
Ja si dovolím teraz zacitovať z niektorých e-mailov alebo z niektorých pripomienok, ktoré sa k nám dostali. Častokrát sme sa dozvedali, že naozaj tá súčasná právna úprava, experimentálna úroveň na Slovensku nie je až taká zlá. Ale tá prax, to, ako sa toto experimentálne overovanie zaradilo do praxe, tak toto je jedna katastrofa. Tým hlavným problémom je, že ministerstvo školstva neaplikuje tú zásadu uvedenú v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 71/67, podľa ktorého sa na tento zákon vzťahuje, podľa ktorého sa tento vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb.
Ministerstvo školstva má teda povinnosť vydať o uplatnení výsledkov experimentálneho overovania rozhodnutie postupom podľa správneho poriadku, to jest rozhodnutie obsahujúce výrok odôvodnenia, poučenie o opravnom prostriedku. Čo sa však deje dneska? V súčasnosti ministerstvo školstva má povinnosť teda vydať odôvodnené rozhodnutie preskúmateľné riadnymi mimoriadnymi opravnými prostriedkami, prípadne aj súdnou cestou. Toto sa nedeje, ministerstvo školstva rozhoduje maximálne formou nejakého neodôvodneného listu. Mnohé pozitívne experimenty bez právneho povedomia zriaďovateľov v dôsledku toho zapadnú prachom bez toho, aby mali možnosť pozitívne ovplyvniť vývoj slovenského školstva.
Toto som predstavil naozaj tak veľmi v kocke. Ako som povedal, ja nie som učiteľ, ja nie som ani legislatívec, ktorý sa tejto oblasti nejak intenzívne venuje. Ja som energetik, ale som aj rodič. A ako rodič by som si prial, aby na Slovensku, ak raz prejde nejaký vzdelávací a výchovný program experimentálnym overovaním, tak to ministerstvo bude mať povinnosť uviesť ho aj do praxe. A to nielen pre toho, a to nielen s povolením pre toho, na kom to otestovali, naozaj pre každého, kto splní všetky tie zákonné kritériá.
Z tohto miesta by som chcel preto poprosiť o podporu tohto zákona za mňa, za moje deti, za ostatných rodičov, ktorí majú záujem svoje deti možnože vzdelávať aj v takýchto vzdelávacích programoch, a hlavne za tie deti, ktorým, si myslím, že aj toto do budúcnosti veľmi, veľa dá.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vyjadriť sa v stručnosti k filozofii predkladaného návrhu novely školského zákona a vysloviť niekoľko konkrétnych poznámok.
Rozumiem snahe predkladateľov urobiť poriadok vo veľmi ťažkopádnom, neprehľadnom a neraz aj svojvôľou nielen rezortných úradníkov, ale niekedy aj rôznych lobistických skupín zdeformovanom systéme experimentálneho overovania inovácie vo vzdelávaní. To všetko si o experimentálnom overovaní myslím aj vďaka osobnej skúsenosti a predpokladám, že podobné úvahy viedli aj predkladateľov k sformulovaniu navrhovaných zmien.
Oceňujem, že sa opoziční kolegovia zo SaS snažia tieto problémy riešiť, uvedomujúc si fakt, že rezort školstva sa roky riešeniu týchto problémov bráni. Napriek tomu musím povedať, že spôsob, aký predkladatelia zvolili na akési vylepšenie systému experimentálneho overovania, nepovažujem za šťastný. Tiež musím úprimne priznať, že nezdieľam ani pohľad predkladateľov návrhu na zmysel experimentálneho overovania inovácií a ani ich predstavu o tom, ako by mal vo vzdelávacom systéme vyzerať dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov. Som presvedčená, že experimentálne overovanie inovácií v skutočnosti zavádzaniu inovácií do vzdelávania bráni a ako také predstavuje v školskom systéme chorý prvok, ktorý len ťažko možno vylepšiť. Preto by sme sa nemali sústrediť na hľadanie možností, ako ho v systéme posilniť, o čo sa snaží predložený návrh z dielne SaS. Domnievam sa, že naším spoločným cieľom by mal byť pravý opak. Teda konečné odstránenie tohto nefunkčného pozostatku z minulosti v našom školstve. Je mi ľúto, že keď už chceli kolegovia liberáli experimentálne overovanie riešiť, nepustili sa v úvahách radšej týmto smerom.
Skôr než vysvetlím, prečo by sa patrilo experimentálne overovanie v systéme skôr zrušiť ako posilniť a najmä za akých podmienok by to bolo možné urobiť, dovolím, si v krátkosti ozrejmiť, prečo som nič také doteraz ja sama na pôde Národnej rady nenavrhla a za vlády Roberta Fica ani nenavrhnem.
Po prvé, preto, lebo experimentálne overovanie považujem za jednu z tých súčastí školského systému, ktoré nemožno riešiť samé osebe, ale vždy iba v súvislosti s ďalšími oblasťami. Kým nezačneme na Slovensku uvažovať o zmenách vo vzdelávaní komplexne a kým nenájdeme aspoň väčšinovú zhodu naprieč politických spektrom na tom, ako by mal vzdelávací systém v budúcnosti vyzerať, nemali by sme sa púšťať do čiastkových zmien, ktoré ak by náhodou prešli, nesú v sebe potenciál nie napomôcť potrebnej modernizácii vzdelávacieho systému k lepšiemu, ale naopak, majú potenciál túto modernizáciu zbytočne sťažiť.
Po druhé, takáto zhoda na reforme vzdelávania je za vlády Roberta Fica v nedohľadne. Koaliční partneri sa vo vláde iba žerú medzi sebou a nikto z kompetentných debatu o budúcnosti vzdelávania nemoderuje.
Po tretie, chaos v školstve, ktorý nás opozičných poslancov občas popchne k tomu podať poslanecký návrh na aspoň čiastočné zmiernenie problémov v školách je dieťaťom doterajších vlád Roberta Fica. A kým budú ministri školstva sedieť vo Ficových vládach, som toho názoru, že nie je jednoducho možné reálne naštartovať komplexnú obnovu vzdelávacieho systému. Nech sedí v kresle ministra ktokoľvek, stále sú to ministri Roberta Fica, bábky na jeho krátkej šnúrke. Je naivné očakávať, že práve pod jeho premiérskou taktovkou dôjde k zásadným zmenám v systéme, ktorého základy boli zle položená práve za jeho prvej vlády v roku 2008 za výdatného prispenia Slovenskej národnej strany a jej vtedajšieho ministra Jána Mikolaja. To si naozaj úprimne myslím ako racionálny skeptik, ako to predvčerom trefne zarámcoval v rozprave kolega Miro Sopko. Skeptik, ktorý nie je naivným optimistom, ale ktorý práve vďaka zdravej skepse už vyše desaťročie kontinuálne a konzistentne usiluje o potrebnú modernizáciu nášho školstva, napriek časom, ktoré potrebným systémovým zmenám neprajú. Som skeptik, ktorý napriek všetkému verí v dobrý konečný výsledok, keď po Robertovi Ficovi konečne nastanú časy prajnejšie.
Po štvrté, ako som už naznačila, za tie roky som nazbierala aj osobné skúsenosti s prípravou viacerých reformných konceptov. A tieto moje skúsenosti ma nabádajú k väčšej opatrnosti a k rozvážnejšiemu posudzovaniu zmysluplnosti každej čiastkovej zmeny, ktorá sa má do nášho ťažkopádneho, zle fungujúceho vzdelávacieho systému zaviesť. Pri navrhovaných čiastkových zmien vo vzdelávacom systéme treba totiž niekedy až s chirurgickou presnosťou vedieť oddeliť zdravé prvky od chorých a pritom sa zbytočne nedotýkať jeho nosnej konštrukcie, ktorá mu dáva potrebné základy a na ktorej by bolo raz možné systém nanovo prebudovať. Inak totiž hrozí, že nás naša netrpezlivosť jedného dňa dobehne a že nám to celé spadne na hlavu. Čo nám, deťom a ich učiteľom. Voči nim máme zodpovednosť.
Zdá sa mi, že kolegovia zo SaS vstupujú príliš ťažkou nohou do tohto krehkého prostredia. Pokúsim sa vysvetliť. Prax experimentálneho overovania na Slovensku skutočne zaspala dobu a pre všetkých zúčastnených učiteľov, hodnotiteľov overovaných projektov, rodičov, ale aj úradníkov na ministerstve je skôr nočnou morou ako motorom inovácií. Napriek tomu som presvedčená, že túto prax nie je možné vylepšiť čiastkovou novelou. Experimentálne overovanie totiž patrí principiálne do tém o ktorých má zmysel uvažovať a debatovať zásadne iba v širšom kontexte, ktorý si teda dovolím predkladateľom naozaj v dobrom pripomenúť.
Diskusiu o predloženom návrhu záujemcom zarámcujem krátkym exkurzom do nedávnej histórie. Umožní mi to oprieť sa o argumenty, ktoré tak budú, aspoň dúfam, zrozumiteľnejšie. Spomeniem dve konkrétne udalosti v priebehu nielen môjho niekoľkoročného úsilia o modernizáciu nášho školského systému.
Ak sa hovorí o reforme vzdelávania, vznikne sa hneď v prvých vetách spomenúť bývalý minister Slovenskej národnej strany Ján Mikolaj, ktorý dnes za Slovenskú národnú stranu kandiduje vo voľbách do VÚC. Aj ja som tak v úvode urobila. Školský zákon, ktorý dnes tak často v parlamente novelizujeme a ku ktorému sa vzťahuje aj predmetný návrh, o ktorom tu diskutujeme, je totiž z jeho dielne. Chcem však pripomenúť, že ešte pred takzvaným Mikolajovým zákonom tento parlament dvakrát diskutoval a hlasoval o inom návrhu nového školského zákona z dielne KDH, OKS a Konzervatívneho inštitútu. Na jeho tvorbe som vtedy v roku 2005 významnou mierou participovala aj ja ako analytička inštitútu. Nie v Mikolajovom zákone, ale už v tomto našom spoločnom návrhu sa dva roky pred Mikolajom po prvýkrát spomína dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý mal tvoriť, a dnes aj skutočne tvorí chrbtovú kosť prebudovaného vzdelávacieho systému. V našom návrhu však bol tento dvojúrovňový model navrhnutý oveľa flexibilnejšie, liberálnejšie, ak chcete. V podobe, ako si ho napokon osvojil minister Mikolaj, je značne zdeformovaný. O našom návrhu nového školského zákona sa vtedy v parlamente hlasovalo dvakrát. Po prvýkrát ho predložil vo februári 2006 ako poslanecký návrh Martin Fronc, vtedy už bývalý minister školstva. Druhýkrát ho v auguste 2007 predložili už za Ficovej vlády vtedy opoziční poslanci Fronc, Szigeti a Devínsky ako spoločný návrh troch strán KDH, SMK a SDKÚ. Tento náš návrh zákona nebol v pléne parlamentu schválený. Dôležité však bolo, že ním bola na Slovensku po prvýkrát predstavená zásadná novinka, tzv. dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov, ktorý znamenal najpodstatnejší prvok plánovanej reformy vzdelávania, ktorý mal tento zákon naštartovať. Samozrejme, mala vyzerať úplne inak, než ako sa napokon rozhodol minister Mikolaj.
V našom návrhu nového školského zákona sa mali štátne vzdelávacie programy opierať o cyklický inovovaný Národný program vzdelávania, ktorý mal v pravidelných intervaloch udávať víziu vzdelávania do budúcna. Štátne vzdelávacie programy mali predstavovať na centrálnej úrovni vytvorené základné záväzné rámce pre školy. Nemalo v nich byť predpísané povinné učivo po ročníkoch, dokonca v nich nemali byť ani zadefinované predmety, ale len oblasti vzdelávania, aby si školy mohli vytvárať vlastné rozvrhy podľa špecifických predstáv. Školy mali mať oveľa viac voľnosti v tom, ako si nadizajnujú svoje školské vzdelávacie programy, pretože až tieto školské vzdelávacie programy a iba tieto mali byť pre učiteľov receptom, podľa ktorého by takpovediac varili výučbu v tej-ktorej triede.
Náš návrh zákona taktiež predpokladal, že významná časť zodpovednosti bude z rúk ministerstva prenesená na nezávislú kurikulárnu radu, a predpokladal tiež to, že učiteľom bude v teréne pomáhať vyrovnať sa s reformou sieť licencovaných vzdelávacích expertov, metodikov.
V takto pre nastavenom školskom systéme zrazu nemalo experimentálne overovanie vôbec opodstatnenie. V paragrafoch tohto nášho návrhu zákona, ktorý spomínam a ktorý je stále verejne dostupný, žiadne experimentálne overovanie nenájdete. My sme ho zrušili nadobro. Vychádzali sme totiž z predpokladu, a na tomto mojom presvedčení sa za tie roky nič nezmenilo, že ak budú dobré, to znamená, naozaj minimalisticky a dostatočne flexibilne stanovené rámce štátnych vzdelávacích programov, získajú školy, ktoré chcú učiť inovatívne či alternatívne, ak chcete, automaticky dosť priestoru a voľnosti na to, aby tak mohli robiť bez povinnosti prosiť o nejaké špeciálne povolenie. Jedinou podmienkou pre ne malo byť udržať sa v minimalistickom flexibilnom rámci požiadaviek štátu.
Ako som už spomínala, náš návrh nového školského zákona na pôde parlamentu schválený nebol a v roku 2008 prišiel na scénu minister Mikolaj so svojou reformou. Odštartoval ju tzv. Mikolajov školský zákon, ktorý bol iba nepodarenou kópiou návrhov, o ktorých sa medzičasom už dva roky v odborných kruhoch diskutovalo. Reforma bývalého ministra za Slovenskú národnú stranu si po čase oprávnene vyslúžila názov Mikolajova deforma.
Prečo to všetko spomínam? Pretože chcem na tomto historickom exkurze poukázať na to, nakoľko je súčasný stav školského systému, v ktorom sa snažia predkladatelia aktuálneho návrhu aspoň trocha poupratovať, naozaj zdeformovaný. A zároveň sa obávam, že prílišná snaha vylepšiť aspoň sem-tam nejaký detail tohto zdeformovaného systému môže byť niekedy viac na škodu ako na úžitok. Problém totiž nie je v dvojúrovňovom modeli ako takom, teda v chrbtovej kosti nášho vzdelávacieho systému, ale v tom, že je táto chrbtica preťažená zbytočne napuchnutými štátnymi vzdelávacími programami a prebujnelou byrokraciou a že to najcennejšie, čo mal tento model do vzdelávania vniesť, teda možnosť pre školy vytvárať pestrú ponuku školských vzdelávacích programov, časom úplne atrofovala, lebo sa v systéme veľmi málo využíva.
Prečo sa to stalo?
Za ministra Mikolaja boli štátne vzdelávacie programy zadefinované príliš zväzujúco a zbytočne detailne, de facto sa v nich vtedy objavili preklopené podrobne predpísané povinné osnovy, z ktorých školy učili desiatky rokov. Napriek viacerým pokusom o ich inováciu v priebehu ostatných rokov sa na ich zbytočne napuchnutej podobe veľa nezmenilo. Na národný program, teda víziu vzdelávania do budúcna, márne čakáme už takmer dve desaťročia. Kurikulárna rada sa za Mikolaja nikdy nevyjadrovala k zásadným veciam, lebo nikdy takúto kompetenciu nezískala. Fungovala len pro forma bez náležitých kompetencií, až postupne prestala fungovať úplne a dnes už, zdá sa, nechýba nikomu. Terénna sieť metodikov v školskom systéme nikdy nevznikla, hoci dnes už vieme, že práve nedostatok podpory a pomoci priamo v školskom teréne učiteľov permanentne trápi, čo vybuble vždy na povrch pri každej zavádzanej novinke. A že tých noviniek nie je málo. Každý nový minister si spravidla nejakú vymyslí, uvidíme, s čím príde teraz najnovšia ministerka. A na miesto zrušenia experimentálneho overovania minister Mikolaj preklopil vtedajšiu rigidnú vyhlášku o experimentálnom overovaní priamo do zákona, čím tento chorý prvok v systéme iba pevnejšie zaklincoval. Pravdu povediac, z dôvodov extrémneho napuchnutia štátnych vzdelávacích programov a slabej životaschopnosti neduživých školských vzdelávacích programov experimentálne overovanie zrušiť ani nemohol, ak chcel vo vzdelávaní zachovať aspoň zdanie o inováciách.
Ak sa teda dnes predkladatelia návrhu novely školského zákona snažia do systému vniesť transparentnejšie pravidlá experimentálneho overovania, považujem za svoju povinnosť v tejto sále upozorniť na to, že nejdú systém vylepšiť, ale že idú na ten Mikolajov klinec ešte aj naliať betón. Nedá mi neupozorniť na to, že návrhom povýšiť experimentálne overené kladne vyhodnotené inovácie vo vzdelávaní na úroveň štátnych vzdelávacích programov idú v skutočnosti demontovať základnú chrbtovú kosť v systéme, ktorou spomínaný dvojúrovňový model, napriek zlému začiatku a napriek všetkým chybám, je, a že hrozí, že tým de facto demontujú, hoci len v podobe nezamýšľaných negatívnych dôsledkov, aj tie posledné zvyšky nádeje na zväčšenie manévrovacieho priestoru pre školy pri kreovaní jedinečných školských vzdelávacích programov a na posilnenie slobody pre učiteľov jedného dňa. Raz, keď sa konečne zhodneme na tom, ako má vyzerať vzdelávanie v budúcnosti, v tých lepších časoch bez Roberta Fica.
Základy nášho vzdelávacieho systému sú totiž položené tak, a to bez ohľadu na to, kto ich položil a ako ich položil, aby nie štát ponúkal na centrálnej úrovni široký výber rôznorodých štátnych vzdelávacích programov, ale naopak, aby táto ponuka vznikala na nižšej úrovni, teda priamo v školách. Inými slovami, štát má poskytovať školám iba veľmi úsporné záväzné rámce na tvorbu nepreberného množstva rôznorodých školských vzdelávacích programov. Taká je základná filozofia nášho vzdelávacieho systému bez ohľadu na jeho zdeformovanú výslednú podobu. Je chybou, že sa ju v praxi nedarí napĺňať. Je chybou, že sú štátne vzdelávacie programy príliš napuchnuté, a je chybou, že sú tie školské vzdelávacie programy také neduživé, ale len vďaka tejto základnej filozofii tieto chyby dnes vidíme.
Logicky z toho vyplýva, že ak chceme v školách podporiť čo najintenzívnejšie tzv. inovatívne kvasenie, mal by byť ich manévrovací priestor pri tvorbe školských vzdelávacích programov čo najväčší, čo sa dá zabezpečiť len tak, že záväzným rámcom na centrálnej úrovni naordinujeme prísnu redukčnú diétu. Zároveň platí, že štátnych vzdelávacích programov by malo byť čo najmenej, najlepšie pre každý vzdelávací stupeň iba jeden, aby tých školských mohlo byť čo najviac, najlepšie, v každej škole aspoň v čomsi boli odlišné.
Predkladatelia návrhu však akoby sledovali úplne opačnú logiku. Ich zámerom je posilniť centrálnu úroveň dvojúrovňového modelu, povýšiť experimentálne overené inovácie na úroveň štátnych vzdelávacích programov a rozšíriť záväznú ponuku na úrovni štátu o iks alternatívnych vzdelávacích programov. Potiaľ možno pre niekoho na prvý pohľad stále dobre, hlavne, že sa aspoň kdesi zvýši pestrosť. No, ja si to nemyslím. Obávam sa, že prirodzeným dôsledkom tohto kroku môže byť, že v konečnej fáze ustrnie inovatívny pohyb vo vnútri škôl a že ustrnie nadobro, a že sa tým ochudobníme o stovky jedinečných vzdelávacích programov, ktoré nikdy nevzniknú. Totiž, čo bude pre učiteľov pohodlnejšie: vybrať si z centrálnej ponuky už hotový, overený, schválený alternatívny vzdelávací program a učiť podľa neho, alebo sedieť spoločne v zborovni hodiny a hodiny a dumať nad tým, ako čo najlepšie prispôsobiť vlastný školský vzdelávací program potrebám konkrétnych detí, konkrétnych žiakov danej školy. Obávam sa, že hrozí, že vďaka tomuto návrhu budeme mať vo vzdelávaní možno päť, možno desať a nech aj dvadsať alternatívnych vzdelávacích programov tam hore na centrálnej úrovni, namiesto stoviek rôznorodých pedagogických inovácií a prístupov dole v školách.
Pripúšťam, že to na prvý pohľad môže pre niekoho vyzerať ako zlepšenie stavu, ktorý máme dnes, keď štátne vzdelávacie programy nemajú ideálnu podobu a keď zdeformovaný systém alternatívam vo vzdelávaní nepraje, ale im podráža nohy.
Na záver, môžem dve vety ešte? Chcela som sa dotknúť aj Štátneho pedagogického ústavu, pretože si nemyslím, že by mal byť do zákona tento Štátny pedagogický ústav, a ani ďalšia štátna inštitúcia, NÚCEM, implementovaný bez toho, aby bol urobený audit štátnej správy, aby boli sme v audite ministerstva školstva informovaní o ich efektivite. Prekvapuje ma, že práve poslanci za SaS bez tohoto auditu narábajú s týmito štátnymi inštitúciami takto ľahkovážne.
A preto musím povedať, že napriek týmto spomínaným výhradám si, síce veľmi oceňujem snahu SaS o to, aby čiastkovými návrhmi aspoň trochu vylepšila vzdelávací systém, ale, bohužiaľ, tento konkrétny nebudem vedieť podporiť.
Ďakujem za pozornosť.

Pani Zimenová, ďakujem veľmi pekne za tieto slová, aj za kritiku, pretože kritika je práve to, čo nás posúva nejakým spôsobom ďalej. Áno, priznávam, počul som aj z iných úst o tom, že keď sa robia zmeny v tom školskom zákone, tak malo by to byť omnoho komplexnejšie. Priznávam aj to, že naozaj táto zmena, ktorú sme navrhovali, vychádzala z nejakého existujúceho stavu.
Vy ste hovorili o tom zalievaní klinca do betónu. Ja by som to skôr povedal, že čiastočne sme skorej ten klinec chceli povytiahnuť. Ale je pravda, že nevieme, ako by ho niekto iný ďalej, zatiaľ ho vytiahol, roztrhol si na ňom nohavice. Napriek tomu si myslím, že tento zákon rieši aspoň čiastkovú, aspoň nateraz, nejakú situáciu. Otvára nejaké nové možnosti. Ide o to, vy ste hovorili aj o tom, že za vlády Roberta Fica sa asi ťažko niečo zmení. S tým plne súhlasím. Vidíme, ako prechádzajú všetky naše ostatné návrhy a na nejaké komplexné riešenia asi naozaj priestor nebude. Len v roku 2020, keď sa my dostaneme, snáď dostaneme k moci, ťažko povedať, kto všetko tam bude, či tam budeme aj my. Ja verím, že hej, verím, že tam budete aj vy. A vtedy bude môj najmladší už aj nastupovať na základnú školu v podstate. Čiže naozaj toto malo byť riešenie, ktoré malo ďalším tisícom detí umožniť niečo inovatívne v tom školstve už dnes. Ale vítam, ako som povedal, tieto slová. Budem rád, ak v budúcnosti sa pozrieme nejak komplexnejšie na tento zákon, pretože mať zákon v šuflíku znamená, že čokoľvek sa zmení, viete ho kedykoľvek vytiahnuť alebo ponúknuť ho niekomu druhému, aby tak urobil za vás.
Takže ešte raz, veľmi pekne ďakujem aj za tieto slová, aj napriek tomu, že to nepodporíte, ale hovorím, tá kritika je určite vítaná. Ďakujem.