21. schôdza

Ďalej v rozprave by mal vystúpiť pán Budaj, nie je tu, takže definitívne stráca možnosť vystúpiť v tejto časti rozpravy.
A, pán poslanec Heger, nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, ja sa ospravedlňujem, ak budem možno niektoré veci opakovať, ako povedali kolegovia. Mali sme stretnutie, máme tu prijatie, náš výbor, štátneho tajomníka z Bavorska pre hospodárske záležitosti, teda z ministerstva hospodárstva, ale ja teda by som krátko nadviazal a možno zopakoval aj tie veci, ktoré uviedol sám pán prezident k tomuto zákonu. Ja teda nezvyknem k týmto témam vystupovať, ale toto je niečo podľa mňa tak kľúčové a dôležité, že naozaj nemôžme to nechať opomenuté.
Ja keď som si prečítal vlastne tú, to zdôvodnenie pána prezidenta, tak áno, tak ako aj teraz v záverečnom slove hovorila kolegyňa Verešová, tak spomenul, musel zopakovať veci, ktoré sme tu aj my hovorili, pretože to sú práve tie relevantné veci. Ako prvé, čo mňa zaujalo a čo on vytkol v tom svojom rozhodnutí, bolo práve konanie napríklad, teda keď sa bavíme o tom kolektívnom riadení, lebo to je niečo, čo sme tu aj my veľmi konkrétne napádali aj pri tých predchádzajúcich čítaniach, a myslím si, že naozaj toto je v danom prípade veľký, veľký nezmysel. Veľký nezmysel a sám pán prezident na to poukazuje a poukazuje na to, ako to bude fungovať. Pýta sa: Ako to bude fungovať napríklad v pracovnoprávnych veciach? Ako bude fungovať každodenná prevádzka? Ako bude udeľovanie, udeľované podpisy napríklad za dovolenky? Že tu sa jasne ukazuje, ako subjektívne alebo tendenčne tento návrh je navrhnutý. A aj tá argumentácia, ktorá bola v prospech jeho, nebola domyslená, pretože práve tieto veci tu budú vyskakovať.
Ja by som len chcel teraz vám prečítať pár vecí alebo teda pár orgánov, štátnych orgánov, ktoré sú akým spôsobom riadené, aby sme videli, že naozaj kolektívne riadenie nie je, neexistuje, akože máme ho veľmi ojedinele alebo; ale práve tie dôležité orgány vždycky zastupuje nejaký riadiaci človek alebo teda konkrétna osoba. A teraz by som vám to vymenoval. Napríklad činnosť vlády; a budem citovať zo zákonov jednotlivých; činnosť vlády Slovenskej republiky riadi predseda vlády, čiže opäť vidíme, konkrétna osoba. Ministerstvá, na ktorých čele je člen vlády, žiadny kolektív. Potom tu máme ďalej na čele Úradu vlády Slovenskej republiky je vedúci, to je tiež zo zákona. Na čele Protimonopolného úradu Slovenskej republiky a Štatistického úradu je predseda, na čele Národného bezpečnostného úradu je riaditeľ, na čele Úradu pre verejné obstarávanie je predseda. Na čele Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu je vedúci. Na čele ostatných ústredných orgánov štátnej správy je predseda. Organizačnú štruktúru ústredného orgánu štátnej správy určuje organizačný poriadok, ktorý vydáva vedúci, predseda alebo riaditeľ. Čiže opäť vidíme tu ďalšie, že to sú konkrétni ľudia, konkrétny predseda, vedúci pracovník, riaditeľ a tak ďalej.
Môžem pokračovať ďalej: V zákone o Rozhlase a televízii Slovenska, generálny riaditeľ je štatutárnym orgánom Rozhlasu a televízie Slovenska. Najvyšší kontrolný úrad, na čele úradu je predseda ako štatutárny orgán. Napríklad o Pozemkovom fonde, štatutárny orgán je generálny riaditeľ a námestník, sú štatutárnymi orgánmi. Čiže vidíme, že žiadne kolektívne vedenie nie je, nie je proste ustanovené. Slovenská akadémia vied má svojho predsedu. Na čele akadémie je predseda akadémie ako štatutárny orgán. Takisto o obecnom zriadení zákon, predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta a starosta je štatutárnym orgánom obce. A v neposlednom rade aj napríklad zákon o vysokých školách hovorí, že rektor je štatutárnym orgánom.
Toto sú jasné dôkazy toho, že vo všetkých dôležitých funkciách máme jasne pomenovaného človeka, ktorý riadi tú organizáciu. A preto nedáva absolútne žiadny zmysel, aby sme pri tak dôležitom orgáne, ako je Ústav pamäti národa, robili nejaké kolektívne riadenie, keď vidíme, že pri ďalších dôležitých orgánoch k tomuto nepristupujeme. Nehovoriac o tom, čo sme hovorili aj pri minulých čítaniach, že takto sa proste organizácie riadiť nedajú, samotný pán prezident to vytýka a poukazuje na konkrétne veci, ktoré narážajú aj na aplikačnú prax pri výkone takéhoto kolektívneho orgánu. Takže ja len môžem zopakovať, že tento zákon proste nie je dobrý.
Myslím si, že takto sa problémy riešiť nemajú a aj samotní predkladatelia, aj pán Hrnko, keď vystúpil v druhom čítaní, naposledy, tak vlastne hovoril o tom, že problém je personálny a takto sa proste personálne problémy neriešia, že sa prinesie zákon do Národnej rady a ideme tu proste nejakým spôsobom človeka zrušiť v jeho funkcii skrz zákon len preto, že nám je nepohodlný. Nevideli sme ani žiadne odôvodnenie nejakých iných krokov, ktoré mali byť vykonané na to, aby sa veci dali do poriadku, a preto si myslím, že aj spôsob, akým to robíme, je len ďalší zlý precedens, ako sa veci riešiť, ako sa veci riešiť nemajú.
Ďakujem za pozornosť.

Teraz otváram možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť.
Nech sa páči, pán poslanec Osuský.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keďže už v debate o tejto nehoráznej novele zaznelo všetko, niet takmer čo dodať, napriek tomu si dovolím využiť niekoľko minút na to, aby som pripomenul, že napriek názoru, ktorý tu pred chvíľou zaznel, že či toto potrebujú občania, tak ja – nerobiac si ilúzie o stave pamäti národa a občanov – si myslím, že funkčný Ústav pamäti národa potrebujú. Samozrejme, vždy budú i ľudia, ako pán učiteľ Mizík, ktorým slušná pamäť národa bude vadiť.
Ako červená niť sa osudmi prípravy prijatia a teraz pokusu o kastráciu tohto zákona tiahne súboj ľudí, ktorí chcú zachovať pamäť národa, a tých druhých. Keď tento zákon prešiel Národnou radou v roku 2002, tak sa proti nemu postavil prezident republiky, bývalý krajský tajomník Komunistickej strany Slovenska Rudolf Schuster. Bol to, a člen ústredného výboru z tohto titulu, samozrejme. A celkom prirodzene sa proti nemu postavil, pretože bolo akosi v protirečení kontrolovanie a sťažovanie prístupu na levočskú púť a potom neskoršie padanie na kolená v chrámoch božích. Lebo toto všetko robila tá istá osoba. A tak zvetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa primerane svojmu osobnému postoju.
Potom ten zákon prešiel prelomením veta prezidenta Schustera a tí, ktorí ho prelomili, zostali navždy zaznamenaní nielen v historických análoch parlamentu, ale aj v análoch Ústavu pamäti národa. Sú tam zaznamenaní rovnako aj tí, ktorí prelomenie veta nepodporili. I o tých je ten zoznam hlasujúcich svedectvom.
Teraz tu máme iný zákon, ktorý chce smerovať pamäť národa, máme opäť predkladateľov, ktorí skutočne, a to nie je hádam nejaká konšpirácia, nie sú z tých, ktorí celé noci nespali, aby nepredložili túto novelu. Nemyslím si to ani o kolegyni Janíkovej, ani o kolegyni Šimkovičovej, nemyslím si, že toto bola ich nosná starosť. Ale ako to tu zaznelo, nepochybne sú takí v tomto zastupiteľskom zbore, ktorí si prajú, aby ten zákon a ten ústav fungoval – a teraz to poviem slovami Vladimíra Mečiara – inak a lepšie.
Teraz na rozdiel od jeho predchodcov máme prezidenta, ktorý nie je Rudolfom Schusterom ani Ivanom Gašparovičom. A na rozdiel od toho prezidenta, ktorý bránil vzniku tohto zákona, tento bráni tento zákon. Vďakabohu! Bráni ho racionálnymi argumentmi, ktoré tu opakovane zazneli a o ktorých sa nebudem šíriť. Ani ako prodekan, ani ako prorektor univerzity som nikdy neprišiel na veľkolepú myšlienku, že takýto kolos a takú dôležitú inštitúciu má riadiť kolektívny orgán. Už som povedal ten príklad, že ani pri zákroku na otvorenom mozgu, na otvorenej lebke neradí grémium zúčastnených hlavnému operatérovi, ako má viesť rez.
Toto, čo sa deje, presne ako povedal kolega Dostál, bol najprv neuveriteľne bulovský a trapný pokus, nie ani slama z čižiem, hnoj na topánkach, v prechodných ustanoveniach zlikvidovať občana Krajňáka. Ako takýto suterén sa už ozaj dá hodnotiť len v pásme Mečiarových amnestií. Chvalabohu, právnička Edit Pfundtner za prvé cúvla spod tejto hanby a za druhé pozmeňovacím návrhom tento hnoj odstránila. Pravdupovediac, možnože hrudy hnoja sú preč, ale tá stopa tam je, tie topánky sa nelesknú.
Chcem teda povedať, že tak ako si dejiny zapamätali tých, ktorí hlasovali za vznik toho zákona, a tých, čo zaň nehlasovali, tak si budú pamätať i tých, ktorí teraz budú hlasovať na jeho začiatku konca. Ja neustále verím, že raz sa nájde v krajine taká vôľa občanov, ktorá sem zvolí zostavu, ktorá zruší, ak ešte nejakí budú žiť, výsluhové dôchodky eštebákov a ktorá aspoň mierne pomôže ich obetiam. Tento stav tu teraz už roky nemáme. A verím takisto, že príde deň, aj keď to možno nebude na sté výročie, že si spomenieme, kde sme prvýkrát vykročili k demokracii, a že zákon o Ústave pamäti národa nám pripomína to, kedy, ako sme z tej cesty zišli, čo sme pri tom povyvádzali a čoho sa máme v budúcnosti vystríhať.
Takže to, čo hovorím, nie je vyhrážanie. Je tiež možné, že ja tu už nebudem, čo nie je nič než veľmi pravdepodobné, ale verím, že tu budú iní, ktorí vrátia veci na miesto, kde majú byť, ktorí budú podporovať Ústav pamäti národa, ktorý nevydáva pamäti Karola Sidora alebo ktorého historici sa neorientujú týmto smerom, pričom podotýkam ešte raz, že pamäti Karola Sidora sú nepochybne, zaručene zaujímavé čítanie. On sám bol zaujímavý človek. Ale pripusťme, že ani český Ústav pre výskum totalitných režimov nevydáva pamäti Lubomíra Štrougala, i keď to bol z tej biľakovskej bandy blbov jeden človek, ktorému to myslelo a pálilo. A je takisto možno pre mnohých zaujímavé prečítať si, keby boli objektívne, pamäti generála Lorenca, pretože i to bol bystrý človek. Ale nevydávajú ich inštitúcie zamerané na zločiny režimov, ktorý reprezentovali. Teda Gaukov inštitút nepochybne nevydáva pamäti Alberta Speera. A keby bol Rudolf Hess nejaké napísal, tiež ich asi nebude mať v edičnom pláne.
Inými slovami, Ústav pamäti národa nemá byť hniezdom obhajcov totalitného hnedého slovenského štátu a červeného komunistického Československa. A som hlboko presvedčený, že príde deň, keď Ústav pamäti národa sa vráti k svojmu prameňu, vráti sa k Jánovi Langošovi a k jeho duchu tohto ústavu. Reštitúcia pravidiel hry fungovania Ústavu pamäti národa bude dôležitou úlohou napriek tomu, že sú tu ale takí, ktorí si myslia, že toto sa občanov netýka.
Občanov sa možno zdanlivo fungovanie tohto ústavu netýka, ale bude sa ich raz týkať prípadný návrat ktorejkoľvek totality. A ak tu zaznie na adresu Eriky Jurinovej či Ondreja Dostála arogantná sprostosť, ak tu hovorí marxistický historik o tom, že ona hovorí "voloviny", pričom jeho právna kvalifikácia je presne taká ako moja, dermatovenerológa, obidvaja sme rovnakí právnici, akurát ja mu nenadávam a nemyslím si, že z titulu čohokoľvek nemôže na pôde parlamentu zaznieť názor. A verím, že raz sa zdravý rozum vráti. Ďakujem prezidentovi, pretože on ho ukázal.

Pán poslanec Klus ako jediný sa hlási s faktickou. Nech sa páči.

Ďakujem pekne.
Peter, ako vždy excelentná reč. Rád by som vyzdvihol z tvojho prejavu najmä tie pasáže, ktoré hovoria o tom, že sú tu medzi nami aj takí poslanci, ktorí by radi na pamäť národa zabudli, pretože ako už som spomínal v predchádzajúcej faktickej poznámke, práve to je spôsob, ako získavajú politické hlasy. A je veľmi smutné, že práve títo ľudia dnes takýmto priamym útokom zobrali inštitúciu, ktorá má za úlohu, aby náš národ nezabúdal na tragické časy, ktoré sa v tejto krajine odohrávali. 
Takže, Peter, ďakujem za tvoj príspevok. Myslím, že si pomenoval vecne a jasne všetko, čo bolo potrebné. A pevne verím, že sa tu ešte zachoval zdravý rozum v tejto sále a že návrh, tak ako ho vrátil pán prezident, nemá šancu prejsť.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem kolegovi Klusovi.
Len tak s úsmevom konštatujem, že keď ja predkladám nejaký návrh zákona, tak som pri boji o jeho osud, nech už akokoľvek viem, že potrvá dvadsať sekúnd lámanie jeho osudu, prítomný v sále. Je zvlášť príznačné, aká bola počas tejto rozpravy účasť hrdých predkladateľov, odborníkov na právo a Ústav pamäti národa. Priam symptomatická a trošku trapná.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. O jedenástej budeme pokračovať hlasovaním a potom dokončíme tento bod a pokračujeme podľa schváleného programu.

(Krátka prestávka.)

(Po prestávke.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prosím, aby ste sa usadili, máme približne 16 bodov prerokovaných. Pristúpime k jednotlivým hlasovaniam. (Hluk v sále.)
Pred tým mi dovoľte na balkóne privítať zástupcov alebo predstaviteľov klubu dôchodcov z Ružomberka. Buďte vítaní v Národnej rade! (Potlesk.)
S procedurálnym návrhom pán poslanec Mihál, nech sa páči. (Ruch v sále.)
Páni poslanci, ukľudnite sa! Páni poslanci, preruším rokovanie a budeme hlasovať cez obed. (Reakcia z pléna.) Nie, budeme hlasovať cez obed a budete hladní.
Takže, pán poslanec Mihál, nech sa páči.

Ďakujem, pán predsedajúci. Sťahujem svoj pozmeňujúci návrh, ktorý som predložil ku tlači 650.