21. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, ja sa ospravedlňujem, ak budem možno niektoré veci opakovať, ako povedali kolegovia. Mali sme stretnutie, máme tu prijatie, náš výbor, štátneho tajomníka z Bavorska pre hospodárske záležitosti, teda z ministerstva hospodárstva, ale ja teda by som krátko nadviazal a možno zopakoval aj tie veci, ktoré uviedol sám pán prezident k tomuto zákonu. Ja teda nezvyknem k týmto témam vystupovať, ale toto je niečo podľa mňa tak kľúčové a dôležité, že naozaj nemôžme to nechať opomenuté.
Ja keď som si prečítal vlastne tú, to zdôvodnenie pána prezidenta, tak áno, tak ako aj teraz v záverečnom slove hovorila kolegyňa Verešová, tak spomenul, musel zopakovať veci, ktoré sme tu aj my hovorili, pretože to sú práve tie relevantné veci. Ako prvé, čo mňa zaujalo a čo on vytkol v tom svojom rozhodnutí, bolo práve konanie napríklad, teda keď sa bavíme o tom kolektívnom riadení, lebo to je niečo, čo sme tu aj my veľmi konkrétne napádali aj pri tých predchádzajúcich čítaniach, a myslím si, že naozaj toto je v danom prípade veľký, veľký nezmysel. Veľký nezmysel a sám pán prezident na to poukazuje a poukazuje na to, ako to bude fungovať. Pýta sa: Ako to bude fungovať napríklad v pracovnoprávnych veciach? Ako bude fungovať každodenná prevádzka? Ako bude udeľovanie, udeľované podpisy napríklad za dovolenky? Že tu sa jasne ukazuje, ako subjektívne alebo tendenčne tento návrh je navrhnutý. A aj tá argumentácia, ktorá bola v prospech jeho, nebola domyslená, pretože práve tieto veci tu budú vyskakovať.
Ja by som len chcel teraz vám prečítať pár vecí alebo teda pár orgánov, štátnych orgánov, ktoré sú akým spôsobom riadené, aby sme videli, že naozaj kolektívne riadenie nie je, neexistuje, akože máme ho veľmi ojedinele alebo; ale práve tie dôležité orgány vždycky zastupuje nejaký riadiaci človek alebo teda konkrétna osoba. A teraz by som vám to vymenoval. Napríklad činnosť vlády; a budem citovať zo zákonov jednotlivých; činnosť vlády Slovenskej republiky riadi predseda vlády, čiže opäť vidíme, konkrétna osoba. Ministerstvá, na ktorých čele je člen vlády, žiadny kolektív. Potom tu máme ďalej na čele Úradu vlády Slovenskej republiky je vedúci, to je tiež zo zákona. Na čele Protimonopolného úradu Slovenskej republiky a Štatistického úradu je predseda, na čele Národného bezpečnostného úradu je riaditeľ, na čele Úradu pre verejné obstarávanie je predseda. Na čele Úradu podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu je vedúci. Na čele ostatných ústredných orgánov štátnej správy je predseda. Organizačnú štruktúru ústredného orgánu štátnej správy určuje organizačný poriadok, ktorý vydáva vedúci, predseda alebo riaditeľ. Čiže opäť vidíme tu ďalšie, že to sú konkrétni ľudia, konkrétny predseda, vedúci pracovník, riaditeľ a tak ďalej.
Môžem pokračovať ďalej: V zákone o Rozhlase a televízii Slovenska, generálny riaditeľ je štatutárnym orgánom Rozhlasu a televízie Slovenska. Najvyšší kontrolný úrad, na čele úradu je predseda ako štatutárny orgán. Napríklad o Pozemkovom fonde, štatutárny orgán je generálny riaditeľ a námestník, sú štatutárnymi orgánmi. Čiže vidíme, že žiadne kolektívne vedenie nie je, nie je proste ustanovené. Slovenská akadémia vied má svojho predsedu. Na čele akadémie je predseda akadémie ako štatutárny orgán. Takisto o obecnom zriadení zákon, predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta a starosta je štatutárnym orgánom obce. A v neposlednom rade aj napríklad zákon o vysokých školách hovorí, že rektor je štatutárnym orgánom.
Toto sú jasné dôkazy toho, že vo všetkých dôležitých funkciách máme jasne pomenovaného človeka, ktorý riadi tú organizáciu. A preto nedáva absolútne žiadny zmysel, aby sme pri tak dôležitom orgáne, ako je Ústav pamäti národa, robili nejaké kolektívne riadenie, keď vidíme, že pri ďalších dôležitých orgánoch k tomuto nepristupujeme. Nehovoriac o tom, čo sme hovorili aj pri minulých čítaniach, že takto sa proste organizácie riadiť nedajú, samotný pán prezident to vytýka a poukazuje na konkrétne veci, ktoré narážajú aj na aplikačnú prax pri výkone takéhoto kolektívneho orgánu. Takže ja len môžem zopakovať, že tento zákon proste nie je dobrý.
Myslím si, že takto sa problémy riešiť nemajú a aj samotní predkladatelia, aj pán Hrnko, keď vystúpil v druhom čítaní, naposledy, tak vlastne hovoril o tom, že problém je personálny a takto sa proste personálne problémy neriešia, že sa prinesie zákon do Národnej rady a ideme tu proste nejakým spôsobom človeka zrušiť v jeho funkcii skrz zákon len preto, že nám je nepohodlný. Nevideli sme ani žiadne odôvodnenie nejakých iných krokov, ktoré mali byť vykonané na to, aby sa veci dali do poriadku, a preto si myslím, že aj spôsob, akým to robíme, je len ďalší zlý precedens, ako sa veci riešiť, ako sa veci riešiť nemajú.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, keďže už v debate o tejto nehoráznej novele zaznelo všetko, niet takmer čo dodať, napriek tomu si dovolím využiť niekoľko minút na to, aby som pripomenul, že napriek názoru, ktorý tu pred chvíľou zaznel, že či toto potrebujú občania, tak ja – nerobiac si ilúzie o stave pamäti národa a občanov – si myslím, že funkčný Ústav pamäti národa potrebujú. Samozrejme, vždy budú i ľudia, ako pán učiteľ Mizík, ktorým slušná pamäť národa bude vadiť.
Ako červená niť sa osudmi prípravy prijatia a teraz pokusu o kastráciu tohto zákona tiahne súboj ľudí, ktorí chcú zachovať pamäť národa, a tých druhých. Keď tento zákon prešiel Národnou radou v roku 2002, tak sa proti nemu postavil prezident republiky, bývalý krajský tajomník Komunistickej strany Slovenska Rudolf Schuster. Bol to, a člen ústredného výboru z tohto titulu, samozrejme. A celkom prirodzene sa proti nemu postavil, pretože bolo akosi v protirečení kontrolovanie a sťažovanie prístupu na levočskú púť a potom neskoršie padanie na kolená v chrámoch božích. Lebo toto všetko robila tá istá osoba. A tak zvetoval zákon o vzniku Ústavu pamäti národa primerane svojmu osobnému postoju.
Potom ten zákon prešiel prelomením veta prezidenta Schustera a tí, ktorí ho prelomili, zostali navždy zaznamenaní nielen v historických análoch parlamentu, ale aj v análoch Ústavu pamäti národa. Sú tam zaznamenaní rovnako aj tí, ktorí prelomenie veta nepodporili. I o tých je ten zoznam hlasujúcich svedectvom.
Teraz tu máme iný zákon, ktorý chce smerovať pamäť národa, máme opäť predkladateľov, ktorí skutočne, a to nie je hádam nejaká konšpirácia, nie sú z tých, ktorí celé noci nespali, aby nepredložili túto novelu. Nemyslím si to ani o kolegyni Janíkovej, ani o kolegyni Šimkovičovej, nemyslím si, že toto bola ich nosná starosť. Ale ako to tu zaznelo, nepochybne sú takí v tomto zastupiteľskom zbore, ktorí si prajú, aby ten zákon a ten ústav fungoval – a teraz to poviem slovami Vladimíra Mečiara – inak a lepšie.
Teraz na rozdiel od jeho predchodcov máme prezidenta, ktorý nie je Rudolfom Schusterom ani Ivanom Gašparovičom. A na rozdiel od toho prezidenta, ktorý bránil vzniku tohto zákona, tento bráni tento zákon. Vďakabohu! Bráni ho racionálnymi argumentmi, ktoré tu opakovane zazneli a o ktorých sa nebudem šíriť. Ani ako prodekan, ani ako prorektor univerzity som nikdy neprišiel na veľkolepú myšlienku, že takýto kolos a takú dôležitú inštitúciu má riadiť kolektívny orgán. Už som povedal ten príklad, že ani pri zákroku na otvorenom mozgu, na otvorenej lebke neradí grémium zúčastnených hlavnému operatérovi, ako má viesť rez.
Toto, čo sa deje, presne ako povedal kolega Dostál, bol najprv neuveriteľne bulovský a trapný pokus, nie ani slama z čižiem, hnoj na topánkach, v prechodných ustanoveniach zlikvidovať občana Krajňáka. Ako takýto suterén sa už ozaj dá hodnotiť len v pásme Mečiarových amnestií. Chvalabohu, právnička Edit Pfundtner za prvé cúvla spod tejto hanby a za druhé pozmeňovacím návrhom tento hnoj odstránila. Pravdupovediac, možnože hrudy hnoja sú preč, ale tá stopa tam je, tie topánky sa nelesknú.
Chcem teda povedať, že tak ako si dejiny zapamätali tých, ktorí hlasovali za vznik toho zákona, a tých, čo zaň nehlasovali, tak si budú pamätať i tých, ktorí teraz budú hlasovať na jeho začiatku konca. Ja neustále verím, že raz sa nájde v krajine taká vôľa občanov, ktorá sem zvolí zostavu, ktorá zruší, ak ešte nejakí budú žiť, výsluhové dôchodky eštebákov a ktorá aspoň mierne pomôže ich obetiam. Tento stav tu teraz už roky nemáme. A verím takisto, že príde deň, aj keď to možno nebude na sté výročie, že si spomenieme, kde sme prvýkrát vykročili k demokracii, a že zákon o Ústave pamäti národa nám pripomína to, kedy, ako sme z tej cesty zišli, čo sme pri tom povyvádzali a čoho sa máme v budúcnosti vystríhať.
Takže to, čo hovorím, nie je vyhrážanie. Je tiež možné, že ja tu už nebudem, čo nie je nič než veľmi pravdepodobné, ale verím, že tu budú iní, ktorí vrátia veci na miesto, kde majú byť, ktorí budú podporovať Ústav pamäti národa, ktorý nevydáva pamäti Karola Sidora alebo ktorého historici sa neorientujú týmto smerom, pričom podotýkam ešte raz, že pamäti Karola Sidora sú nepochybne, zaručene zaujímavé čítanie. On sám bol zaujímavý človek. Ale pripusťme, že ani český Ústav pre výskum totalitných režimov nevydáva pamäti Lubomíra Štrougala, i keď to bol z tej biľakovskej bandy blbov jeden človek, ktorému to myslelo a pálilo. A je takisto možno pre mnohých zaujímavé prečítať si, keby boli objektívne, pamäti generála Lorenca, pretože i to bol bystrý človek. Ale nevydávajú ich inštitúcie zamerané na zločiny režimov, ktorý reprezentovali. Teda Gaukov inštitút nepochybne nevydáva pamäti Alberta Speera. A keby bol Rudolf Hess nejaké napísal, tiež ich asi nebude mať v edičnom pláne.
Inými slovami, Ústav pamäti národa nemá byť hniezdom obhajcov totalitného hnedého slovenského štátu a červeného komunistického Československa. A som hlboko presvedčený, že príde deň, keď Ústav pamäti národa sa vráti k svojmu prameňu, vráti sa k Jánovi Langošovi a k jeho duchu tohto ústavu. Reštitúcia pravidiel hry fungovania Ústavu pamäti národa bude dôležitou úlohou napriek tomu, že sú tu ale takí, ktorí si myslia, že toto sa občanov netýka.
Občanov sa možno zdanlivo fungovanie tohto ústavu netýka, ale bude sa ich raz týkať prípadný návrat ktorejkoľvek totality. A ak tu zaznie na adresu Eriky Jurinovej či Ondreja Dostála arogantná sprostosť, ak tu hovorí marxistický historik o tom, že ona hovorí "voloviny", pričom jeho právna kvalifikácia je presne taká ako moja, dermatovenerológa, obidvaja sme rovnakí právnici, akurát ja mu nenadávam a nemyslím si, že z titulu čohokoľvek nemôže na pôde parlamentu zaznieť názor. A verím, že raz sa zdravý rozum vráti. Ďakujem prezidentovi, pretože on ho ukázal.

Ďakujem pekne.
Peter, ako vždy excelentná reč. Rád by som vyzdvihol z tvojho prejavu najmä tie pasáže, ktoré hovoria o tom, že sú tu medzi nami aj takí poslanci, ktorí by radi na pamäť národa zabudli, pretože ako už som spomínal v predchádzajúcej faktickej poznámke, práve to je spôsob, ako získavajú politické hlasy. A je veľmi smutné, že práve títo ľudia dnes takýmto priamym útokom zobrali inštitúciu, ktorá má za úlohu, aby náš národ nezabúdal na tragické časy, ktoré sa v tejto krajine odohrávali. 
Takže, Peter, ďakujem za tvoj príspevok. Myslím, že si pomenoval vecne a jasne všetko, čo bolo potrebné. A pevne verím, že sa tu ešte zachoval zdravý rozum v tejto sále a že návrh, tak ako ho vrátil pán prezident, nemá šancu prejsť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem kolegovi Klusovi.
Len tak s úsmevom konštatujem, že keď ja predkladám nejaký návrh zákona, tak som pri boji o jeho osud, nech už akokoľvek viem, že potrvá dvadsať sekúnd lámanie jeho osudu, prítomný v sále. Je zvlášť príznačné, aká bola počas tejto rozpravy účasť hrdých predkladateľov, odborníkov na právo a Ústav pamäti národa. Priam symptomatická a trošku trapná.

Ďakujem, pán predsedajúci. Sťahujem svoj pozmeňujúci návrh, ktorý som predložil ku tlači 650.

Ďakujem pekne. Dovoľte iba pripomenúť kolegom z európskeho výboru, že o dvanástej máme v miestnosti č. 149 výbor. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, v hlasovaní č. 15, tlač 639, mi vykázalo, že som sa zdržala. Hlasovala som za. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcel iba kolegovi Petrovi Osuskému zablahoželať k jeho dnešným narodeninám. Všetko najlepšie! (Potlesk.)

Chcel by som poprosiť všetkých členov Skupiny slovensko-poľského priateľstva, stretávame sa o dvanástej v miestnosti č. 183. Ďakujem.

A kde je predkladateľ? No? (Ruch v sále.)
Poprosím, pán predsedajúci, aby ste presvedčili poslancov, aby tí, ktorých to nezaujíma odišli zo sály. Pán predsedajúci!

Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz vás poprosím, prosím, pán poslanec? Od nového pustenia času ešte raz požadujete?

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Áno, ďakujem. Ale poprosím najmä, aby ste požiadali poslancov, aby... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Vážení páni poslanci, poprosím vás, pán Marček, netelefonujeme v sále! Pán poslanec Marček, pán poslanec Marček, prosím vás, telefón! A poprosím o kľud v sále. A ešte raz pustenie času, aby to bolo spravodlivosťou k pánovi Budajovi.
Nech sa páči, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predseda.
Začnem tým, že práve včera mal, dá sa povedať, svetovú, ale teda v každom prípade slovenskú premiéru nový slovenský film. Volá sa lakonicky: Mečiar. Natočilo ho dievča, tak dnes už, samozrejme, žena, ktoré bolo 10-ročným dieťaťom v dobe mečiarizmu. Hrávala sa na Vinnetoua, na Indiánov a na Mečiara, pretože ho považovala vlastne za takú podobne bájnu postavu ako ten Vinnetou a okolo nej všade sa hovorilo o Mečiarovi. A tie zábery 10-ročného, 12-ročného dievčatka, ktoré sa so svojimi kamarátmi hrá na Mečiara, tam včera premietla. Vrátili sa nám spomienky na 90. roky a tí páni poslanci a poslankyne, ktoré nám predložili túto novelu zákona, nám to sprostredkovali tuná v tejto sále.
Totiž to boli roky, kedy sa personálne krágľovanie robilo zmenou zákona. Dlhé roky, a musím povedať, že aj za vlády jednej strany, kedy vládol SMER bez koaličných partnerov, sa zdalo, že tieto praktiky ustali a že každý je schopný žiť už v tej politickej kultúre Slovenska 21. storočia, kedy ak si zvolím predstaviteľa, tak vytrvám v tom, kedy mu skončí zákonný mandát, najmä ak zákon neumožňuje jeho odvolanie. A to je práve prípad predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.
Film Mečiar, ktorý teraz pôjde do siete nielen slovenských aj českých kín, ale keďže producentom je HBO, tak pôjde do celosvetovej siete káblových televízií, tento film je zaujímavým a veľmi presvedčivým zrkadlom nášho príbehu. Ako som už povedal, urobila ho mladá žena, ktorá nemá nič s politikou, pani Nvotová. A pripomenula nám jednu vec, že nech v tejto sále vystrájame, čo chceme, dokonca nech aj exekutíva vystrája, čo chce, život, skutočný život, ktorý reflektuje kultúra, ktorý reflektuje svet, ten skutočný život ide svojimi cestami. Tu skutočne je 21. storočie a žiadnym zákonom, môžte prelomiť trikrát veto, sa nevrátime do 90. rokov.
Dokonca včera sa urobil krok a dnes bola tlačovka, včera už boli prvé správy, že sa podarí odhaliť vraha Ernesta Valka. Všetky veci, ktoré sa tu udejú, nakoniec vyplávajú na povrch, sú zaznamenané. Naozaj tie 90. roky, v ktorých sa vraždilo, v ktorých vybuchovali nástražné systémy, v ktorých bol únos, sú preč a všetci chceme, aby boli preč a aby sa nevracali.
Prečo to kultúra je schopná reflektovať? Lebo my nemáme dosadenú demokraciu. Sem neprišli zahraniční emisári, aby nás zmenili, my sme sa pre to rozhodli. My máme demokraciu žitú a živú. Čiže existuje tu demokratická komunita. Tá kultúrna napríklad vždy pomôže v tom zmysle, že nastavuje zrkadlo, tak ako to urobili pri filme Únos, tak tentokrát sa podaril znovu dobrý čin, lebo nastavili zrkadlo tým, ktorí sa domnievajú, že menia realitu, v tejto sále. Keby ste boli na tom filme, tak by ste si uvedomili, že účinkujete, vy všetci, vy koaliční poslanci, na prvom mieste účinkujete v tomto filme.
Pri filme Únos sa nám nakoniec predsa len podarilo, že sme to účinkovanie zvládli bez hanby. Najprv musím naozaj povedať, že strana MOST sa vymanila z toho pocitu, že za to, že predkladá návrh opozičný poslanec, tak ho musíme biť a zrušiť, a potom ste všetci prispeli k tomu, tu hlasovali takmer všetci poslanci, že Mečiarove amnestie boli zrušené. Teraz účinkujete v ďalšom filme. Zápas o zákon o ÚPN je znovu zápasom medzi ľuďmi, ktorí nejakým spôsobom majú problém s vyrovnaním sa buď s tou totalitou, ktorá bola tou prvou slovenskou totalitou, vojnovou, alebo s tou prvou československou totalitou, komunistickou. Ale môžme mať my tu akékoľvek s tým problémy, slovenská verejnosť je už preč od toho. Slovenská verejnosť sa s tým vyrovnala.
Môžeme hovoriť, že sú tu ostrovy žijúce v minulosti, ale to sú len ostrovy. Väčšina spoločnosti je preč. Nechce totalitný štát ani ľudáckeho, ani komunistického zafarbenia. A vie sa na to pozerať otvorene, vie o tom hovoriť otvorene, hoci si slovenská verejnosť je vedomá, že každý jeden nejakým spôsobom nesie aj podnes podiel zodpovednosti za to, čo tie štáty urobili so Židmi, čo tie štáty robili s odporcami komunistického režimu, s politickými väzňami a tak ďalej.
Chceme si toho byť vedomí, a preto je tu ÚPN, preto chceme, aby ÚPN bolo funkčné, aby nebolo vykastrované, aby normálne ďalej vedelo fungovať. A ak má predsedu, ktorého si zvolil SMER kedysi a ten predseda sa v tom úrade choval nezávisle, choval sa ako odborník, aby nebol za to potrestaný. Prečo má byť potrestaný predseda ÚPN? Čo také urobil? Veď je očividné, že zákon bol teda poslancami navrhnutý len kvôli jeho odstráneniu.
Tento zákon sa dá nazvať, že dokríval, dokríval do tejto snemovne po druhýkrát už pomerne v zúboženom stave. Je to taký mrzák. A to práve preto, že už tu nemá byť, že už nemáme vymieňať predsedov štátnych úradov, ktorí majú pevný mandát, aby boli chránení pred politickými zásahmi, nemáme ich vymieňať tak, že zmeníme zákon, aby sme im mohli vykrútiť krk. A čiste zo straníckych dôvodov, nie z vecných dôvodov, lebo ÚPN sa nijakým spôsobom neodchyľuje od svojho poslania.
Tento mrzácky zákon dokríval na program schôdze a mrzáckym ho nazývam zato, že, za prvé, nie je užitočný. On nepomôže fungovaniu ÚPN, naopak, zakladá budúce problémy a budúce rozpory, nech už tam bude sedieť ktokoľvek, že kto to vlastne riadi, kto podpisuje jednotlivé úkony a kto za to pred nami zodpovedá, dámy a páni. Zato mávajú štátne inštitúcie isteže veľa námestníkov a niektoré majú aj správne rady a majú rôzne komitéty, ale majú predsedu, od vlády počnúc až cez NKÚ až po ÚPN, aby poslanci ako zástupcovia občanov videli tú tvár, rovnako občania a mohli sa pýtať, že ako tam pracujete.
Čiže táto zmena nie je užitočná, nie je prospešná. Tento zákon sa stal mrzáckym aj zato, že postupne od neho odpadajú aj samotní predkladatelia. To som teda dávno nevidel, aby predkladatelia z radov koalície, čiže tí poslanci, ktorí si vlastne môžu byť istí, že ich zákon bude úspešný, aby oni sami dávali ruky preč od svojho diela. Stratil podporu viacerých predkladateľov. A zhodou okolností predkladateľov, ktorí majú napríklad právnické vzdelanie a podobne. A zostali predkladatelia, medzi ktorými ja nevidím nikoho, kto by sa bol zaoberal historiografiou, otázkou vyrovnania sa s minulosťou a o ktorom by som mohol veriť, že predkladá ten zákon s nejakou odbornou znalosťou.
Zákon je mrzáckym aj zato, že jeho vecné chyby odhalil prezident, odmietol ho podpísať a poslal nám ho späť. No prezident, tento prezident neposiela naspäť zákony až tak na bežiacom páse a nepamätám si, že by poslal naspäť zákon tak, že by to vecne a odborne nesedelo a že by to nezdôvodnil. Aj tentoraz to zdôvodnil rozsiahlym výkladom, ale tí, ktorí sú vedení len čiste partikulárnym straníckym záujmom, čiže nie ani odborným, ani verejným, straníckym záujmom a chcú odkrágľovať predsedu, tí to chcú prelomiť. (Rečníkovi vypršal čas určený na rozpravu.) No to je, to ma mrzí, no.