23. schôdza

Milý pán poslanec, milý Janko, ja nechcem povedať všetko, ja nebudem ten hlupák, ale mňa rozčúlilo, ty si povedal, že ťa, že naozaj ťa uráža, že žiadni smeráci ťa nezvolili. Prepáč, smeráci kvôli tebe menili zákon. A ja za týmto stojím. Prepáč, kvôli tomu, a niekde sme sa stretli, ale ja to nevyťahujem a dva roky tu mlčím, ale keď ma niekto, obyčajný človek, tuná osočuje, akí sme my kaliňákovci hajzli, tak aj ja ti hovorím, aj ja vystavím takto isto zrkadlo všetkým vám. A prvý budeš ty. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v tejto sále predniesť svoj posledný príhovor k návrhu zákona, ktorý tu predkladáme už štvrtýkrát v sieni Národnej rady, štvrtýkrát. Prvýkrát sme ho predkladali úplne symbolicky k 25. výročiu Nežnej revolúcie, čo považujeme stále aj dnes za medzník, ktorý mal zabezpečiť prechod od totalitného režimu k demokracii. Vieme, že sčasti sa to podarilo, a vieme, že stále je čo naprávať. A jednou z tých vecí, ktorú treba naprávať a mali by sme naprávať, hlavne nemali by sme sa k tomu stavať chrbtom a odmerane, je práve väčšia vážnosť k ľuďom, ktorí o zmenu režimu, ktorí sa o zmenu režimu zaslúžili a zároveň boli režimom – a to chcem podčiarknuť – perzekvovaní, utláčaní, postihlo to ich rodiny, ich blízkych, ich partnerské vzťahy, zväzky, zdravie a i celý ďalší, nasledujúci život.
Škody, ktoré napáchal komunizmus, sa určite finančne vyčísliť nedajú. Neexistuje ani suma, ktorá by ľuďom, ktorí sa angažovali v komunistickom odboji, dokázala, ktorá by im dokázala vrátiť ich sny, nespravodlivosť, utrpenie, krivdu, ktorú komunisti na nich a ich najbližších napáchali. Náš zámer ani zďaleka nenahrádza hodnotu ľudského života, ktorý bol počas rokov komunizmu utláčaný.
Je mi len ľúto, že dnes dokážeme odškodňovať aj verejných činiteľov za to, že ich niekto urazil na cti, za to však, že niekto urážal a lynčoval svoje obete, nedokázali sme sa zosúladiť v tom, že títo ľudia si zaslúžia odškodnenie. Sú to ľudia, ktorí boli utláčaní minulým režimom, a je mi to strašne ľúto.
Európa nebude zjednotená, kým nebude schopná nazerať na svoju históriu jednotne, kým neuzná nacizmus, stalinizmus a komunistické režimy za spoločné dedičstvo a nerozprúdi otvorenú a dôkladnú diskusiu o ich zločinoch. Komunisti sa dopustili v našej krajine zločinov proti ľudskosti a odškodnenie obetí a potrestanie vinníkov bolo v našej krajine veľmi neuspokojujúce. Nemôžeme žiť v krajine, respektíve v priestore, kde žijú obete, ktorým sa nedostalo zadosťučinenie, a kde žijú komunistickí zločinci, ktorí si užívajú prostriedky získané skutočne odsúdeniahodným spôsobom. Navyše je nemorálne a vo vyspelej krajine neprijateľné, aby mali prisluhovači režimu a páchatelia zločinov vyššie alebo rovnaké benefity a dôchodky ako ich obete. Komunistická ideológia, komunizmus sa ako taký prieči Európskemu dohovoru o ľudských právach, Charte základných práv Európskej únie, ako aj všetkým všeobecne uznávaným ľudskoprávnym dokumentom.
Aj tento návrh je spôsob, ako sa vysporiadať z minulosťou, ako prekonať hlboké rozpory, uctiť si pamiatku obetí, odsúdiť vinníkov a položiť základy k zmiereniu vychádzajúcemu z pravdy a pripomínaním minulosti.
Chcem pripomenúť, že Slovenská republika podpísala 23. augusta ešte v roku 2011 Varšavskú deklaráciu, kde ako signatár slávnostne vyhlásila, že zločiny totalitného režimu v Európe budú uznané a potrestané, že budeme podporovať obete totalitných režimov a potrestá vinníkov. K tomuto sa naozaj zaviazala Slovenská republika. A chcem povedať, že v žiadnom prípade nechceme zostať len pri odškodnení alebo krátení dôchodkov. Našou ambíciou nebolo v žiadnom prípade len trestať, ale odškodniť obete minulého režimu nielen finančne, ale aj morálne. A netreba naozaj zostávať len pri tomto. Treba ísť aj ďalej. Potrebujeme hovoriť o zločinoch komunizmu, potrebujeme naše deti v školách učiť, že to, čo sa dialo počas 40 rokov komunistického režimu, sa nikdy viac nesmie zopakovať a takéto hrôzy sa už nesmú dopustiť.
Mladí ľudia, ktorí sa narodili do slobodnej spoločnosti ako hrdí občania používajú výsadu ľudských práv. Nikdy nesmú zabudnúť, že kedysi na tomto území, v krajine, ktorú máme radi a ktorá je našou domovinou, sa odohrala jedna z najväčších tragédií v našich dejinách, ktorá zničila životy mnohých ľudí, mnohým generáciám a v našej historickej pamäti vyryla krvavú brázdu.
Prednedávnom, práve v dňoch, kedy sme si pripomínali 17. novembra, pripomienky tejto udalosti, som sa zúčastnila aj spolu s ostatnými, aj s kolegyňou Jankou Šípošovou, s ktorou sme túto tému vlastne ťahali úplne od začiatku, na Devíne pri Bráne slobody veľmi peknej pietnej udalosti. Je organizovaná každoročne. Tejto udalosti sa však zúčastňujú najmä starší ľudia, staršia a stredná generácia a musím povedať, že práve keď si pomyslím, v akom množstve sa jej zúčastňovali pred pár rokmi a teraz, tak nastáva nesmierny posun. Jednoducho títo ľudia, obete totalitného režimu postupne umierajú. Živí pamätníci umierajú.
Zákon, ktorý som predstavila teda pred niekoľkými dňami, možno pred týždňom, sa na jednej strane týka odškodnenia, jednorazového odškodnenia vo výške tisíc eur pre obete režimu, na druhej strane sa týka krátenia výsluhových dôchodkov príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti a všetkých správ, ktoré sú teda presne popísané v samotnom zákone. Toto krátenie dôchodkov považujem naozaj za minimum toho, čo môžeme urobiť ako morálne odškodnenie práve obetí.
Je mi strašne ľúto, keď počujem vyjadrenia našich kolegov, aj pána Číža, aj pána Hrnka, ako v duchu takom, nepamätám si to presne, ale skrátka že už sa neobzerajme dozadu, malo sa to riešiť do desiatich rokov, teraz už je neskoro. Proste treba si uvedomiť, že ak my dokážeme teraz riešiť a odškodňovať obete druhej svetovej vojny, protifašistických bojovníkov, kde teda už prešla úctyhodná doba 70 rokov, v podobnom duchu a možno s o to väčšou vážnosťou a dôstojnosťou by sme mali riešiť aj súčas; alebo najbližšie obete komunistického režimu.
Je mi strašne ľúto, že tento zákon vraj leží na ministerstve vnútra niekde v šuplíku. Pán minister Kaliňák nám o tom osobne hovoril, že má pripravené niečo lepšie. Tak ho vyzývam a spolu aj vás, kolegov z vládnej koalície, aby ste pána ministra požiadali, aby v druhom čítaní to, čo sa mu nezdá správne na spracovaní nášho zákona, lebo to nám doteraz nebolo povedané, aby ste dali pozmeňovák v druhom čítaní, ktorý tento náš návrh zákona vylepší.
Návrh zákona je oproti prvej verzii už teraz vylepšený, obsahuje naozaj mnohé špecifikácie, ktoré mu boli vyčítané, a budem veľmi rada, že sa hádam dočkáme aj posunutia zákona do druhého a tretieho čítania a dôjde tak k skutočnému aj morálnemu, aj finančnému odškodneniu obetí komunistického režimu. Chodíme k pamätníkom pri rôznych udalostiach, k pamätníkom, ktoré nás upozorňujú na obete rôznych režimov. Urobme niečo, prosím vás, pre živých, pre tých, ktorí tie hrôzy prežili a ktorí chcú a zaslúžia si, aby sme ich odškodnili, aby sme sa na ne pozerali naozaj ako na obete. Takže týmto vás vyzývam k tomu, aby ste hlasovali za tento návrh zákona.
Hovoríme o ľudských životoch, ani nie o písmenkách, ani nie o bábkach, ale o ľuďoch, ktorí prežili hrôzy minulého režimu. A tí, ktorí sa tvárite, že vlastne nič sa nestalo, že mali sme predsa mlieko za dve koruny a bolo nám všetkým dobre, tak prosím vás, zamyslite sa nad sebou a možnože si prečítajte knihy niektorých ľudí, ktorí tieto hrôzy sami zažili. Pripomeniem životy takých ľudí, ako bol Anton Srholec, Titus Zeman, ale možnože aj rodičia kolegyne Janky Šípošovej, ktorí si zažili naozaj ťažké a krušné chvíle. Odporúčam vás, tí, ktorí stále neveríte, aby ste si našli, vyhľadali literatúru o ľuďoch, ktorí zažili tieto hrôzy, a možnože sa potom, si aj premyslíte aj spôsob hlasovania o tomto zákone.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Chcem vám všetkým kolegom poďakovať, popriať vám všetko dobré do konca volebného obdobia a beriem to už ako takú malú tichú rozlúčku aspoň s časťou pléna. Ďakujem vám. (Potlesk.)

Ďakujem. Chcem poďakovať Erike Jurinovej za jej prítomnosť počas troch volebných období v Národnej rade, za jej spoluprácu. Bola pravidelne vyhodnocovaná ako najaktívnejšia poslankyňa a vieme, že to neboli zákony do počtu, ale veľmi prínosné konkrétne veci. Venovala sa najmä rodinám, slabším, znevýhodneným. Aj tento návrh zákona ukazuje, aké bolo jej úsilie a vytrvalosť. A myslím, že taký najkrajší darček by bol, keby sme nie pre ňu, ale pre tých, za ktorých bojuje, naozaj tento návrh zákona schválili, tak to predkladám aj vám, kolegovia, na zváženie.
Chcem Erike ešte raz poďakovať za to, že veľmi dobre prejavila svoju ľudskosť, svoju snahu ako podpredsedníčka parlamentu, v tomto volebnom období ako predsedníčka ľudskoprávneho výboru a ako predseda poslaneckého klubu som hrdý, že máme a že sme mali takúto kolegyňu. Prajem jej veľa úspechov na poste historicky prvej slovenskej ženy županky v Žilinskom samosprávnom kraji.
Erika, veľká vďaka, máme ťa radi, Boh ti žehnaj. (Potlesk.)

Erika, ďakujeme za vytrvalú ochranu a starostlivosť o chudobných, slabých, nespravodlivo ukrivdených a všetky obete zločineckého komunistického režimu. Tento tvoj boj nebol márny a verím, že vojde do dejín. Aj z tohto miesta chcem ako poslanec spolucítiť s každou jednou obeťou komunistického režimu a v mene Slovenskej republiky sa každému občanovi, ktorý dodnes nebol rehabilitovaný alebo o ktorého sa štát nezaujímal, sa ospravedlniť za zločiny, ktoré boli na ňom napáchané týmto zločineckým režimom.
Ešte raz, Erika, srdečná vďaka za tvoju tichú, skromnú, vytrvalú prácu, ktorú si tu odvádzala a veľa zdravia a síl do ďalšej práce.

Ďakujem pekne. Áno, Erika, bojovníčka za ľudské práva. Tiež myslím si, že neni tvoj boj márny, neboj sa, aj keď tu nebudeš, budeme pokračovať v tvojich šľapajach a budeme sa snažiť tie zákony, ktoré neprešli teraz, aby prešli naďalej.
Hovorila si, že mnohí prisluhovači režimu ako keby si nechceli uvedomiť a pozrieť si do zrkadla, čo sa tu spôsobilo, že to nebolo o kameňoch, to nebolo o stromoch, to bolo o ľudských životoch, o ľudských tragédiách. Ja tiež som vnuk kulaka a tiež naša rodina dostávala po krku, keď bolo potrebné, takže viem, čo sa u nás v rodine rozprávalo. Myslím si, že každý, ako si povedala, ktorý zomrie z týchto ľudí, časť histórie odchádza. Preto aj ten Ústav pamäti národa, ktorý by mal tieto veci zaznamenávať, myslím si, že bude mať veľa podnetov, aby všetky tie, ja by som bol najradšej, keby všetkých tých pamätníkov sme mohli natočiť pre pamäť ďalších generácií, ktoré prídu po nás. Myslím si, že to si zaslúžia, pretože toto, čo už tu bolo, sa nesmie opakovať. Múdri sa učia na chybách druhých, hlúpi na vlastných. Chcem veriť, že slovenský národ neni hlúpy národ a že budeme sa vedieť vysporiadať s touto, s týmto biľagom, ktorý tu máme z histórie. Mladá generácia, žiaľ, hlavne tá, ktorá to nezažila, ťažko si vie predstaviť, že sme nemohli chodiť za hranicami, že sme mali problém ukázať sa v kostole a ďalšie veci. Takže musíme im to stále pripomínať a hovoriť, že takto už žiť nechceme.
Erika, chcem aj za seba aj, myslím, že za našich troch, ktorí sme začínali v roku 2009 a ´10, ti poďakovať za všetku tvoju činnosť a držím ti palce na novom poste a nech ti Pán Boh pomáha. Ďakujem.

Ďakujem pekne a ďakujem pani kolegyni Jurinovej za nielen tento návrh zákona, ktorý, samozrejme, podporujeme, ďakujeme jej za jej prácu a za jej kolegialitu. Myslím si, že aj za klub môžem vyjadriť vďaku za dobrú spoluprácu.
A k jej návrhu zákona konkrétne by som povedal, že takisto ako u tých jednotlivcov, tu ide aj o ten efekt, ktorý by takýto zákon mal na našu spoločnosť ako celok, aby, je to efekt, ktorý by sa dosiahol tým, že by si spoločnosť mala možnosť uvedomiť, akú službu títo ľudia pre našu spoločnosť urobili a ako táto spoločnosť si ich životné postoje váži.
Ďakujem.

Tiež by som prial, aby na záver tvojho pôsobenia naozaj konečne tento zákon prešiel. Chcem ti poďakovať za vytrvalosť a keby náhodou sa predsa len stalo, že by neprešiel, tak ti sľúbiť, že budeme naďalej zákon predkladať a budeme búchať na dvere, ktoré keď neotvoria títo poslanci, otvoria ich tí budúci. Len škoda, že už potom nebude politických väzňov, ktorí by povedali ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pripojím sa k ostatným, ktorí ďakujú. Možnože to vyzerá banálne, ale je to, ja osobne za seba hovorím, z čistého srdca. Poznám veľmi málo žien tak silných, tak pevných, ktoré naozaj dokážu svoje presvedčenie prenášať tu na tejto pôde, ako si práve ty, Erika. Je málo ľudí, ktorí veci možno na prvý pohľad neviditeľné, robia z nich veci viditeľné. Naším spoločným snažením má byť, ak chceme byť naozaj sebavedomým národom, vedieť sa vyrovnať s našou minulosťou, vedieť usporiadať si vzťahy, urobiť si v tom poriadok. Kiež by sme sa dočkali, že sa bez ohľadu na to, kto predloží návrh zákona, ktorý k tomuto prispeje, vedeli za to spojiť a zahlasovať. Ďakujem ti za to pôsobenie a za ten čas, čo som bol s tebou a veľa sa mohol od teba naučiť.
A zároveň z tohto miesta mi dovoľte všetkým vám popriať krásne vianočné sviatky a najmä pokoj ľuďom dobrej vôle tu na celej zemi.

Ďakujem za slovo.
Erika, ja sa ti chcem tiež poďakovať za predloženie tohto zákona, pretože tento zákon podľa mňa je takým symbolom na záver teda tejto schôdze a tvojho pôsobenia v Národnej rade. Je takým symbolom práve tej tvojej práce v Národnej rade. Ja teda za ten čas, čo som tu mohol byť, ale čo som ťa mohol vidieť aj z mimo parlamentu, keď som tu ešte nebol, tak musím povedať, že naozaj si robila poctivú a usilovnú prácu a si veľmi dobre zastupovala záujmy obyčajných ľudí, ľudí, ktorí ťa volili, a preto ti prajem veľa úspechov práve na tom ďalšom mieste, práve na mieste županky. Je úžasné, že máme konečne prvú ženu, ktorá bude županka. A verím, že práve to, čo si tu odovzdala, tu ostane a práve to, čo si tu nabrala, rôzne skúsenosti, si berieš so sebou. Takže verím, že práve ten kus Slovenska, ktorý bude pod tvojím patronátom ako županky, že tam prinesieš práve takú tú správnu prosperitu. A tak ako si hovorila, že sa postaráš o ten kraj, ako si to mala aj v kampani, tak to ti veľmi prajem.
A ešte raz veľká vďaka za všetku tvoju prácu, ktorú si tu odviedla a že si nám tu nechala taký silný odkaz, tak budeme si určite na teba často spomínať. Nech sa ti dobre darí.

Je naozaj najvyšší čas, ako si to povedala, týmto obetiam sa pokloniť, tak ako sme to urobili na Devíne spolu, tiež som tam bola. Pokloniť sa im tak, že práve týmto zákonom, ktorý si navrhla. Ja som nedávno videla film Milada, a tak teda, tak nejak predkladám alebo hovorím, chcem vám povedať kolegom, že pozrite si tento film političky Milady Horákovej.
Spomínala si kňaza, saleziána Antona Srholca. Čítala som si o ňom veľa a veľmi ma vtedy, keď nám aj rozprával o tom, že pol hodiny denne, citujem ho, "sme mali vychádzku na dvore, ktorý je tu uprostred, ktorý bol v rohu medzi dvoma krídlami väzníc. Za jedným z nich bola šibenica, bol to obyčajný stĺp, na ktorom bolo také koliesko, na ktorom si hore vytiahol povraz. Vlastne som žil osem mesiacov pod šibenicou. Pamätám si, ako raz vo februári niekto kričal pod oknami, viedli ho na šibenicu, na popravu a keď kričal, napchali mu do úst nejakú handru, aby nemohol kričať."
Spomenula si Titusa Zemana, ktorý vo väzení prežil trpkých trinásť rokov, no jeho mučenie sa jeho prepustením neskončilo. A poznáme ďalšie a ďalšie rodiny, ktoré zaplatili najvyššiu daň, deti, ktoré zostali po popravenom otcovi, nespravodlivo odsúdenom. Matka, ktorá strádala spolu s deťmi. A takto bolo množstvo a množstvo rodín, ktoré trpeli, a týchto, naozaj sa im netreba klaňať, ich otcom a mamám umretým, ale treba im pomôcť. A tak vyzývam ctené plénum, aby tento zákon sme posunuli do druhého čítania a potom naozaj ešte možno niečo na ňom upravili.
No a ešte sa chcem takisto pridať k mojim kolegom a poďakovať ti, že si bojovala za týchto ľudí. Ďakujem za tieto rodiny.