26. schôdza

Ale ďakujem, ďakujem kolegom za faktické poznámky. Na druhej strane je legitímna otázka aj to, že či chceme nejakým spôsobom podporovať elitu a podporovať nadané deti. Ja si myslím, že áno, že ten systém podpory pre nadané deti by tu mal byť. Priemer, to sme tu už mali, už sme tu mali komunizmus, totalitu, priemer, všetci museli chodiť do rovnakej školy. Takže ten systém podpory nadaných detí by sme určite si mali, mali by sme tu podporovať, mali by sme si ho pestovať, čo nevylučuje to, že základné školy by mali byť excelentné. Jedno ani druhé sa nevylučuje.

Ďakujem pekne a ospravedlňujem sa pánovi poslancovi Petrákovi, že som sa takto predbehla, ale umožňuje mi to rokovací poriadok.
Musím povedať, že so záujmom počúvam túto diskusiu a plne sa stotožňujem s tými kolegami, ktorí tvrdia, že osemročné gymnáziá nie sú ničím iným iba leukoplastom na absolútne nefunkčné základné školy na Slovensku. A ja tu teraz nevystupujem ani tak ako politička alebo niekto, kto by sa tváril, že tomu, nedajbože, veľmi rozumie, ja som tu ako rodič. Ako rodič a práve teraz mňa sa to bytostne dotýka, lebo práve teraz stojím presne pred tou situáciou, že budem musieť sa pokúsiť umiestniť moje dieťa na osemročné gymnázium. Moje dieťa má deväť rokov, je štvrtáčka a chodí na základnú školu v centre Bratislavy, ktorá je považovaná za jednu z tých lepších verejných škôl v Bratislave. A napriek tomu, odkedy som ju tam dala, tak počúvam od rodičov starších detí, len nedopustite to, aby chodila na túto školu na druhý stupeň. To je niečo, čo sa medzi nami šíri tradovaním, hovoríme si to, keď nosíme deti ráno do školy a keď ich popoludní z tej školy berieme, naozaj sa to stalo takým strašiakom, že by sa dieťa dostalo teda na druhý stupeň tejto školy. Takže ja som jedna z tých, čo som tomu teda podľahla a dala som dcéru na doučovanie, aby sa nám podarilo zabojovať o to osemročné gymnázium.
Keď to sledujem, tú debatu, tak naozaj si neviem predstaviť, že ako to dopadne, ja sa strašne bojím toho, že tými všelijakými percentami, piatimi percentami, desiatimi percentami, spôsobíte akurát to, že sa začnú nečisté boje o to, aby sa nejaké dieťa uplacírovalo na osemročnom gymnáziu, pretože pokiaľ nezačnete riešiť príčinu a príčina sú tie nekvalitné základné školy, tak rodičia ako ja, ktorých sú tisíce, budú sa snažiť zabezpečiť pre svoje dieťa kvalitné vzdelávanie a jednoducho ich na tie základné, na tie osemročné gymnáziá budú zapisovať.
Ja som tá generácia, že mám naozaj okolo seba veľmi veľa priateľov, to sa netýka iba mňa, veľmi veľa priateľov a priateliek, ktoré majú rovnako staré deti a buď už, buď prechádzajú alebo prešli tým istým problémom. Drvivá väčšina, keď nie všetci, majú dnes školy, dnes deti na osemročných gymnáziách. Tiež, a chodia na iné školy v Bratislave, ktoré sú tiež považované za relatívne kvalitné, na iné základné školy, ale to isté sa im, to isté sa im prihodilo. Tiež ten druhý stupeň tých našich verejných základných škôl bol takým strašiakom, že sa pokúsili teda to svoje dieťa dostať na to osemročné gymnázium.
Riaditelia základných škôl v Bratislave sa veľmi často uspokojujú s výsledkami monitoringov, robí to aj riaditeľ školy v centre Bratislavy, o ktorej hovorím a, ale podľa mňa tam ide o to, že nechcem teraz, aby sa to niekoho dotklo, ale on tam má jednoducho kvalitný biologický materiál. On tam nemá deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ktoré žijú proste v segregovaných, sú, neviem, nedostáva sa im pozornosti, nie sú pripravené na to, aby išli študovať na základnú školu. Keby tam mal takéto deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ja si skutočne neviem predstaviť, ako za súčasného nastavenia tej bežnej verejnej základnej školy by, aké výsledky by dosahovali. Myslím, že toto nie je správne a že príliš veľa riaditeľov škôl v Bratislave skĺzlo do toho, že tú hodnotu školy a kvalitu školy vníma len podľa výsledkov monitoringov.
Nám sa stala taká vec, keď bola moja dcéra druháčka na tejto škole, že zrazu sme dostali mladú učiteľku, ktorá bola veľmi šikovná, veľmi taká pokroková a boli sme s ňou veľmi spokojní. Aj deti ju mali veľmi radi, aj rodičia ju mali veľmi radi a ešte v skúšobnej lehote ju vyradili, ju vyhodili na hodinu. A my sme sa vtedy takmer všetci z toho ročníka ako učitelia postavili za túto učiteľku, nechápali sme, že prečo by ju mala nahradiť pani učiteľka, ktorú po dvoch rokoch stiahli z dôchodku, a vtedy nám bolo povedané, že ona bola ako keby zhnité jablko v košíku plných jabĺk. A mne to vtedy pripadalo tak, a ja nebudem skúmať dôvody, že pre ktoré ju naozaj vyhodili, ale mne to vtedy prišlo tak, že ona tou svojou vlastnou schopnosťou ako keby nastavovala zrkadlo neschopnosti, a teraz nehovorím, že drvivej väčšine vyučujúcich, ale jednoducho takej tej lenivosti, takého toho dinosaurieho života, v ktorom už roky rokúce táto škola, ale aj väčšina verejných škôl na území Bratislavy, keď to tak môžem povedať, žije. A vtedy, keď sme bojovali ako keby za návrat tej učiteľky, tak sme mali stretnutie s vedením školy a tam nám bolo teda povedané, že keď sa nám nepáči, tak máme si zobrať svojich 20 detí, týkalo sa to vtedy 20 detí, máme si zobrať svojich 20 detí a dať ich na nejakú inú školu. Toto je tiež podľa mňa dosť veľký problém. Naše deti, pokiaľ viem, sú nositeľmi normatívov a mne prišlo zvláštne, ako sa k tomu škola postavila, že im naozaj nezáleží na tom, či 20 detí do tej školy bude chodiť, alebo chodiť nebude.
Faktom ale je, že na výber veľmi nie je, pretože nie každý si môže dovoliť súkromnú školu, nie každý si môže dovoliť nejakú alternatívnu školu, a keď sa pozriete na verejné školy, tak musím povedať, že ak ich porovnáte, tú kvalitu, tak je všade rovnaká a to je hlavný dôvod, to je naozaj hlavný dôvod, prečo rodičia ako ja, ktorých je, ktorých je veľmi veľa, neustále rozmýšľajú nad tým, že by dali svoje dieťa do osemročných gymnázií. A preto ja súhlasím s tým, čo tu odznelo, že tu sa neustále rieši iba nejaký dôsledok a je jedno, či to bude 5 %, či to bude 10 %, či to bude 20 %, pokiaľ sa nevyrieši kvalita našich základných škôl, a to chce naozaj podľa mňa veľkú reformu, to chce reformu aj zo strany zmýšľania mnohých rodičov, ktorí by sa mali napriek tomu, že ich dieťa je vo verejnej škole, domáhať nejakej základnej kvality podľa mňa, tak dovtedy, obávam sa, sa nepohneme.
A tu, ešte na záver chcem povedať, že som tu postrehla pána poslanca Petráka, keď som hovorila o tom, že dobrý biologický materiál. Prosím vás pekne, to neberte doslovne, hej? Ja hovorím o deťoch, ktoré sa proste rodia do naozaj dobrých podmienok, ktorým sa venuje, chodia pripravené do tej školy. Prosím vás pekne, tu teraz neurobte akože z tohoto slovičkárčenia meritum toho, čo som chcela povedať, lebo to meritum toho, čo som chcela povedať, lebo to meritum, pán Petrák, je niekde úplne inde.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, Lucia, že si tomu dala pohľad ako keby jedného zo zúčastnených rodičov v tom procese. Len zároveň je pravda, že ty si jeden z rodičov, jedna z matiek, ktoré si môžu vyberať. A tých je na Slovensku veľmi malé percento. Bežný rodič, bežná matka mimo Bratislavy jednoducho má spádovú školu a tam častokrát neexistuje dohadovanie sa a nejaký tlak na zmenu, lebo najbližšia škola bude v inom meste.
A veľmi veľa sa tu hovorí o tom, že či niekto niekoho ťahá, či niekto niekoho brzdí. No to riešenie nemalo by byť v tom, že znovu začneme ako škatuľkovať deti na menej schopné, tie stredne schopné a tie najschopnejšie a všetci budú spolu v tých svojich škatuľkách iba s podobnými. My máme mať jednu veľkú škatuľu, kde pre každé to dieťa, a preto sa tomu hovorí na dieťa orientovaný vzdelávací systém, že pre každé dieťa už v tej veľkej škole, v tej veľkej škatuli je vytvorený priestor pre jeho vlastné schopnosti a talenty. Lebo my máme prváčikov, ktorí robia štvrtácku matematiku, ale nevedia si zaviazať šnúrky na topánkach alebo majú problém so socializáciou s ostatnými. A teraz podľa ktorého kritéria ho ideme zaradiť do tej škatule, kam by mal patriť? No ja si myslím, že by sme ho nemali zaraďovať, mali by sme vytvoriť taký systém, aby kľudne mohol prváčik robiť tretiacku alebo štvrtácku matiku, ale zároveň mal posilnenú jemnú a hrubú motoriku, aby v niektorých veciach vedel ostatných dobiehať. A tak sa budú tlačiť a ťahať navzájom tie deti, keď každý bude mať priestor pre svoje vlastné talenty a zároveň socializáciu s inými.

Pani kolegyňa Nicholsonová, odhliadnuc od témy osemročných gymnázií, mňa zarazil jeden veľmi významný paradox vo vašom vystúpení, a to je, keď ste hovorili o tom, že ako veľmi vám vlastne záleží na vzdelávaní vašich detí, čo je určite obdivuhodné. A hovorili ste, že vaše dieťa chodí do jednej z tých lepších škôl v centre Bratislavy a aj tam vám rodičia hovorili, že si máte dávať pozor na ten druhý stupeň, pretože je to tam proste, jednoducho zlé. Ja vám môžem rozprávať o tom, aké sú druhé stupne niekde na východe Slovenska, čo to znamená pre deti, ktoré chodia na druhý stupeň na základných školách niekde, napríklad v Spišskej Belej, ako som chodil ja, násilie, problémy, krádeže, neuveriteľný zápach, neznesiteľný zápach, ktorý tam musia tie deti celý deň v tej triede trpieť len preto, že polovicu žiakov tvoria deti z asociálnych osád a tak ďalej, ako vy hovoríte, sociálne vylúčených spoločenstiev, s ktorým termínom ja teda nesúhlasím.
Ale zaráža ma jedna vec, na jednej strane veľmi dbáte na to, aby vaše dieťa malo čo najlepšie vzdelanie a chodilo čo do najlepšej školy, a na druhej strane otvorene vediete kampaň za to, aby sa akýmsi spôsobom desegregovali školy na východe Slovenska, čo jednoducho považujem za úplný nonsens, pretože ak tu chcete pre svoje dieťa, pre Bratislavu a tak ďalej to najlepšie, najkvalitnejšie prostredie, tak nemôžete chcieť, aby na východe Slovenska občania, ľudia slušní, zo slušných rodín dávali svoje deti do škôl plných asociálov a detí z osád, ktoré, ako ste hovorili, nemajú základné hygienické návyky, nepoznajú proste úplne bežné veci a, ako hovorím zo svojich vlastných skúseností, musia trpieť neuveriteľné veci, ktoré si častokrát ani nedokážete predstaviť tu v centre Bratislavy.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si myslím, že na rozdiel od niektorých si uvedomujem, čo všetko riešime. Riešime osemročné gymnáziá, riešime ten spor, ktorý vznikol fakticky, dá sa povedať, od roku 2008, teda vznikol v 2008 a od tej doby trvá. Vznikli osemročné gymnáziá preto, aby tie nadanejšie, nie nadané, nadanejšie deti, samozrejme, mali inú možnosť. Len treba povedať aj to, že vzdelávací program pre osemročné gymnáziá je ten istý ako vzdelávací program pre druhý stupeň základných škôl.
A teraz, aby som nehovoril len tak, čísla. Ak si dobre pamätám, tá správa NÚCEM 2015 hovorí o jednej, a to je strašná skúsenosť, že kým v roku 2009 rozdiel v prospech osemročných gymnázií bol 20 %, dnes, 2015, pardon, to znamená pred dvomi rokmi, už je len 0,9. Klesá úroveň. Dokonca píše sa v tej správe, že v osemročných gymnáziách rastie riziko, teda počet rizikových študentov. V úvodzovkách, rizikový študent je ten, ktorý vie len na základnej úrovni vyriešiť povedzme nejaký príklad z matematiky alebo čítať s porozumením, nevie plánovať dopredu a tak ďalej. Takže práve preto hovoríme my, že ak je, a Bratislava je iný prípad, lebo však tu sú aj tie firmy a rôzne, dá sa povedať, firmy, ktoré potrebujú iných, dá sa povedať, žiakov s iným zameraním. Tak riešme nie celoslovensky, ale riešme len Bratislavu práve preto, lebo niektoré regióny a niektoré gymnáziá si robia z toho, dá sa povedať, finančný problém, získavajú takto žiakov. A to nie je dobré.

Pani podpredsedníčka, ja som veľmi rád, že si to priniesla, taký ten pohľad matky a zodpovedného človeka voči svojmu dieťaťu. Ja si myslím, že naozaj tú diskusiu by sme stále mali ťahať ku kvalite základných škôl. My sme aj prezentovali pred pár týždňami reformu základného vzdelávania, čo sa týka toho obsahu a štruktúry obsahu. A ja by som ti ako matke reálne ponúkol základnú školu, ktorá ten obsah by mala rozdelený do troch cyklov. V tom prvom cykle by sa neučili, ktorý by bol 1. až 3. ročník, by sa neučili predmety, ale oblasti a bol by to taký ucelený a zmysluplné témy, veľmi voľné, dynamické a nie podľa vyučovacích hodín, kde by sa uvádzalo vlastne do gramotnosti. Ten druhý cyklus by bol 4. a 5. ročník, kde by sa začalo vyučovať už jazyk a komunikácia, samozrejme, materinský alebo cudzí, kultúrna gramotnosť a tá časová dotácia by bola na tých školách a školy by si... (V pozadí zaznel ťahavý zvuk, asi zvonenie mobilného telefónu.) Anička, teraz vybuchneme tu všetci kvôli tomu, že sa rozprávame o osemročných gymnáziách. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nemusíte sa báť. My sme tvrdší.

Gröhling, Bratislav, poslanec NR SR
A tá časová dotácia by bola na jednotlivých školách, základných školách. A v tom 4. a 5. ročníku, kedy sa aj žiaci delia a odchádzajú možno na osemročné gymnáziá, by sme zavádzali taký že subject basic bending, čo sú hodiny, ktoré bežne fungujú v ostatných štátoch, ktoré by sa rozdeľovali na základné a štandardné a tam by si si už vyberala jednotlivé predmety. A v tom treťom cykle by už boli voliteľné predmety, aby si si v 7., 8. a 9. ročníku normálne mohla vybrať tú špecifikáciu pre svojho žiaka. Dokonca sme mysleli na to, ako by boli vyriešené málotriedky, lebo jednotlivé školy by mohli mať iba prvý cyklus alebo druhý a tretí cyklus. A toto je riešenie, ktoré by sme mali ponúkať, ako zvýšiť kvalitu a štruktúru obsahu základných škôl.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Poliačik, áno, súhlasím, hlavne s tou prvou časťou o tom, čo ste hovorili, že ja som vlastne, mám možnosť voľby, našťastie, a mala som teda možnosť voľby aj pri tom, keď som svoje dieťa dávala do základnej školy. Ja som si úplne vedome vybrala verejnú základnú školu, nechcela som ju jednoducho z mnohých dôvodov dať na súkromnú školu. Ale napriek tomu si myslím, že to, že som ju dala na verejnú školu a že to bola moja slobodná voľba, neznamená to, že nemám právo očakávať kvalitné vzdelávanie od verejnej základnej školy. A toto je to podľa mňa, čoho by sme sa mali ako rodičia domáhať. Lebo naše deti sú nositeľmi normatívu.
Pán podpredseda Bugár, súhlasím s vami, súhlasím aj s tým, o čom ste hovorili, že jednoznačne aj tá kvalita osemročných gymnázií ide dolu. Ale ja sa iba obávam toho, že tú kvalitu vy nenastavíte tým, že to zastropujete na piatich percentách, na desiatich percentách. Ja sa, naopak, obávam, že aby to nespôsobilo, lebo ten tlak rodičov dostať tam svoje dieťa bude veľký. Ja sa obávam, aby to nespôsobilo možnože pôdu pre korupciu, klientelizmus a podobne. Lebo každý, pokiaľ neurobíte niečo so základnou školou, so základnými školami, každý zodpovedný rodič bude chcieť svoje dieťa dať do kvalitnejšej školy a osemročné gymnázium bude prvá voľba.
Braňo Gröhling, to sa veľmi dobre počúvalo. Tak mne už nezostáva nič iné iba sa tešiť na to, keď budeš minister.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, je to téma, ktorá niekoľko týždňov frustruje slovenskú spoločnosť, a myslím si, že je potrebné, aby sme sa k tomu postavili úplne racionálne a hľadali racionálne východiská.
Ja súhlasím s mnohými vecami, ktoré tu zazneli. A to je jedno, či je to pán kolega Čaplovič, alebo je pán kolega Bugár a ďalší, ktorí hovorili o tom, že výsledky osemročných gymnázií štatisticky v priemere nie sú štatisticky významne lepšie ako iných škôl, ktoré poskytujú vzdelávanie deťom v rovnakom veku. A toto je kľúč k tomu, o čom sa ideme dnes baviť.
Všetci hovoríte, že osemročné gymnáziá by mali byť školy pre tých najlepších. Ale výsledky hovoria, že nie sú, lebo tie školy nedosahujú také výsledky. Osemročné gymnáziá by mali vytvárať elitu, budúcu elitu národa na základe nejakej štatistickej krivky, že je nejaké percento viac nadaných detí, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť na to, aby ste z nich vychovali elity národa. Ale ja to otočím úplne opačne.
Vy všetci, ktorí hovoríte o tomto, jedným dychom hovoríte o úplnej inklúzii a odmietate špeciálnu starostlivosť pre deti, ktoré sú hendikepované a špeciálna starostlivosť by ich, paradoxne, mohla v mnohých prípadoch lepšie posunúť dopredu a pomôcť im prekonať ich hendikep ako úplná integrácia do základných škôl.
Ja nerozumiem vám, predovšetkým vám z opozície, ktorí jedným dychom hovoríte pri celej debate o Učiacom sa Slovensku jeden a pol roka, že jedinou cestou pre Slovensko do budúcnosti je úplná integrácia, pán kolega Poliačik, veľké školy, kde budú mať miesto najnadanejší, priemer aj tí, ktorí sú nejakým spôsobom hendikepovaní, a na druhej strane bojujete za osemročné gymnáziá. Lebo čo? Lebo bratislavská kaviareň? Lebo vaše deti, ktoré chcú navštevovať osemročné gymnáziá? Lebo aký iný argument ako v tomto prípade ako ste pripravený zvoliť? Toto sa mi zdá ako nekoncepčné, nesystémové, politicky účelové vyjadrovanie, s ktorým ja osobne nemôžem súhlasiť. A myslím si, že tadiaľto cesta určite nevedie.
Ja ak dovolíte, by som povedal niekoľko príkladov, aby sme sa dostali trošku do obrazu. Všetci riaditelia základných škôl, všetci riaditelia osemročných gymnázií vedeli desať rokov, že majú konvergovať k číslu 5 % populácie. Budem hovoriť o číslach. Takmer všetky kraje okrem bratislavského sa dostali na hranicu piatich percent, kolíše to 4,98, 5, 5,1, 5,2. Čiže hovoríme o tom, že takmer všetky kraje sa dostali na úroveň toho, čo zákon požaduje. Požiadavky riaditeľov osemročných gymnázií Bratislavského kraja; vedia, že desať rokov platí zákon s kvótou 5. Vedia, že posledné tri roky sa majú k tomuto dostať a prechodné obdobie troch rokov bolo na to, aby sa prispôsobili tomuto číslu. Požiadavky riaditeľov osemročných gymnázií v Bratislave sú 18,62 % z populačného ročníka. A ja sa pýtam ako, a kto sa zbláznil? Ak budem hovoriť o tom, ako sa chovajú ostatné kraje, dostali a prispôsobili sa limitu 5 a žiadali niekde 7, 7,5, 8 % populačného ročníka, čo absolútne prirodzene chápem vzhľadom na prax, ktorá je na Slovensku, viac požiadam, menej dostanem, ale v zásade dostanem to, čo som chcel. Ako takáto je logika, ktorá funguje na Slovensku a v rozumnom rozsahu funguje vo všetkých krajoch. Ale v nerozumnom rozsahu funguje v Bratislavskom kraji. A toto treba povedať ako úplne jasno.
Ja rozumiem argumentom, ktoré tu zazneli, že Bratislava môže byť v niektorých prípadoch špecifická. A je to špecifické povedzme aj tým, že je tu väčšia migrácia ľudí za prácou, lebo je tu viac pracovných miest. Treba povedať, že tu sídlia spoločnosti a z veľkej časti tu prichádzajú rodičia, ktorí pracujú vo vrcholových manažmentoch, stredných manažmentoch spoločností a snažia sa zabezpečiť pre svoje dieťa čo najlepšie vzdelanie a tým pádom tu môže byť určitá anomália. Chcem poukázať, že tento prípad anomálie nie je len Bratislava. Poukážem napríklad na Nitru, kde v Nitre je pridelených 10,94, čiže takmer 11 % populačného ročníka pre deti v osemročných gymnáziách, ale chcem na druhej strane povedať, že Nitriansky kraj, Nitriansky kraj, ktorý posudzujeme, dosiahol v globáli 4,98 percenta. Čiže Nitriansky kraj sám vyhodnotil, že je určitým spôsobom špecifická situácia možno v meste Nitra, ale v Nitrianskom kraji sa zrovnal do nejakých rámcov. Prečo?
Poďme hovoriť o Žilinskom kraji, ktorý žiadal 7 %, dostali kvótu 5,08 %, ale hovorme napríklad o tom, že v tomto kraji znovu existuje anomália v podobe Liptovského Mikuláša, ktoré má 9 percent. Ale ľudia v Žilinskom kraji boli schopní a ochotní sa dohodnúť, akým spôsobom vyriešia tie regionálne disproporcie a regionálne požiadavky a dohodli sa, že splnia, splnia hranicu 5 %, je to presne 5,08 %, ale sú tam aj gymnáziá, ktoré dostali viacej, pravdepodobne na základe výsledkov, pravdepodobne na základe požiadaviek a ďalších kritérií. Čiže toto považujem za racionálny dôvod.
V čom je možno Bratislava trošku iná, je v tom, že ak budeme hovoriť napríklad o Košiciach, kde v meste Košice je 11 % gymnázií a v okresoch, ktoré sú okolo Košíc, je jedenásť, teda je jedenásť gymnázií, čiže je to 50 na 50, tak v Bratislave, okrem Bratislavy sú len štyri gymnáziá, Malacky, Modra, Pezinok, Senec. To znamená, ak hovoríme o špecifiku Bratislavy v porovnaní napríklad s Košicami, veľké mesto, univerzitné mesto, zamestnanosť a tak ďalej, tak je tam pravdepodobne nejaká možnosť kompenzácie v tých ďalších lokalitách. S istotou nikto z nás nepredpokladá, že v Jarovniciach otvoríme štyri osemročné gymnáziá. Áno, aj toto sú, aj toto sú metódy na vyrovnávanie týchto regionálnych rozdielov.
Toto sú všetko dôvody, ktoré sme brali do úvahy, keď sme formulovali ten pozmeňovák tak, ako sme ho formulovali, že chceme svojím spôsobom v tejto chvíli vyriešiť Bratislavu, kde uspokojujeme 55 % požiadaviek a žiadostí, ktoré sú na prijatie do osemročných gymnázií, kdežto v iných krajoch sa to hýbe okolo 70 a cez 70 %. Čiže chceme vyriešiť tento problém a na druhej strane nechceme otvoriť Pandorinu skrinku, ktorá hovorí o tom, že bezhlavo prijímajte kohokoľvek na osemročné gymnáziá, či to prináša kvalitu, alebo to neprináša kvalitu, lebo vám to prináša normatív so žiakom, ktorý zabezpečí rozvoj vašej školy. Toto sú všetko racionálne kritériá, ktoré nás viedli pri tomto rozhodovaní, a myslím si, že v tejto chvíli sú z nášho pohľadu jedny zo správnych a priklonili sme sa k nim.
Preto chcem povedať a zaznievalo to tu doteraz, nepovažujeme tento krok za konečný a máme za sebou debaty s pani ministerkou a, musím povedať, veľmi intenzívne debaty a chcem veľmi oceniť veľmi konštruktívny prístup ministerstva školstva, ktorý pri riešení tohto problému bol, vrátane prístupu všetkých koaličných partnerov, lebo naozaj to bola zmysluplná a dobrá a dobrá diskusia, a dohodli sme sa na tom, že sme pripravení stanoviť kritériá pre budúci rok tzv. malou novelou školského zákona, ktorá by mala byť účinná v polovici tohto roku, tak aby k septembru, teda termínu, kedy sa podávajú žiadosti pre budúci školský rok, bola platná a komplexne s posúdením všetkých kritérií, lebo je to multikriteriálny problém, sme pripravení pripraviť ďalšiu novelu aj po zmysluplnej debate s opozíciou, ktorá bude komplexne riešiť problém od ďalšieho školského roku. To znamená, v priebehu roku 2019 by mala prísť veľká novela, ale toto sú už otázky, ktoré možno lepšie zodpovie pani ministerka.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Nedá mi nepovedať, viete, celá táto debata aj všeličo možné, čo tu vzniká, vyplýva v podstate z toho, že pred ´89. sme tu mávali niektoré, nejaké, nejaký spôsob vzdelávania a nejaké vzdelávacie inštitúcie. Tie vzdelávacie inštitúcie pozostávali zo základných škôl, stredných škôl, ktoré boli všeobecnovzdelávacie gymnáziá, potom odborné stredné školy a učňovské stredné školy, ktoré postupne, keďže to vyžadovali technológie, sa menili na učňovské školy s maturitou, lebo aj tento typ absolventa potreboval už proste náležité vzdelanie.
Po ´90. roku si tu zmysleli nejakí ľudia, ktorí sa vyžívajú v atavizmoch, vteperiť do tohoto systému vzdelávania osemročné gymnáziá v snahe prispôsobovať alebo aproximovať naše vzdelávacie inštitúcie západu alebo teda zahraničiu. Namiesto toho, aby teda kopčili celý systém a vrátili sa do predvojnového spôsobu vzdelávania mojich rodičov, keď teda boli osemročné gymnáziá, ale deti potom z ľudovej školy pokračovali buď v obecnej škole, alebo išli teda na osemročné gymnáziá alebo do mešťaniek, z ktorých išli potom na odborné školy a z tých odborných škôl potom na štvorročné alebo päťročné high school, tzv. vyššie vzdelávacie inštitúcie, alebo z gymnázií na univerzity, tak my sme kdesi skončili v takom zase intermezze a nič iné sa nekopčilo, len tie, len tie nešťastné gymnáziá osemročné. No a potom rýchlo všetky naše vysoké školy sa dehonestovali najprv na high school, potom sme si zmysleli, že aha, hop, sme niekde inde, bolo ich treba všetky naše vysoké školy prednovembrové... (Ukončenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Na začiatok jedna dobrá rada, neklesaj na úroveň predsedu vlastnej strany. Z teba to premiéra neurobí, s tou bratislavskou kaviarňou, ani fazónu ti to nepolepší. Poďme k veci.
Ja som, samozrejme, za veľmi inkluzívne prostredie, ale také, ktoré dokáže napĺňať individuálne potreby každého jedného dieťaťa. Len, bohužiaľ, my dnes nemáme ako základné školy, ktoré by potreby tých nadaných dokázali naplniť tak, aby ich to nezbrzdilo. A to je ten problém. Ja neobhajujem systém osemročných gymnázií kvôli tomu, že by som obhajoval vyčleňovanie najlepších detí. Naopak, ja by som bol rád, keby naozaj sme mali veľký plošný systém vzdelávania od materských škôl až po deviaty ročník, v ktorom ale dieťa, ktoré má špeciálne potreby, tak má vytvorený, vytvorené prostredie, aby dokázalo niekde spomaliť, a dieťa, ktoré je dajme tomu v matematike alebo v jazykoch alebo vo vedách nadanejšie, nemuselo čakať na tie ostatné. A to pri tom istom dieťati môže byť aj jedno, aj druhé. Môžeš mať deti s aspergerom, ktoré zaostávajú v socializácii a treba im viacej investovať do toho a zároveň sú veľmi dobrí matematici alebo vo vedách a dokážu pracovať s tretiakmi a štvrtákmi, ktorí sú o dva-tri roky starší.
Takže v momente, keď nastavíme dobrý systém základných škôl, kde bude vnútorná motivácia, ktorá je obrovský problém, a zároveň prístup ku každému taký, aby napredoval, závisiac iba od vlastných schopností a talentov, tak, samozrejme, že môžme okresávať potom školy, ktoré sú pre mimoriadne nadané deti alebo osemročné gymnáziá, ale nemôžeme to urobiť naopak, že ich necháme vstúpiť do toho chorého systému.