26. schôdza

Vážení páni podpredsedovia, vážené dámy a páni... (Ruch v sále, odmlčanie sa rečníka a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Ukončil som možnosť prihlásiť sa do rozpravy. (Reakcia z pléna.)
Pán poslanec Krajniak, nech sa páči, máte slovo už druhýkrát. Teda alebo tretíkrát. (Rečník zodvihol predmet ležiaci pod rečníckym pultom.) To ste stiahli z toho mikrofónu.

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Vážení páni podpredsedovia, vážené dámy a páni, ja som rád, pán kolega Dostál, že ste sa na to pozreli aj trošku zo širšieho uhla pohľadu. Ospravedlňujem sa kolegom, budem hovoriť teraz trochu všeobecnejšie, ale myslím, že je dobre, aby sme si to vyjasnili.
Ja som mal podobný pohľad na svet, Ondro, ako ty, pred 20-25 rokmi, úprimne som veril tomu, že ak poskytneme systému, spoločnosti, ľuďom čo najviac slobody, tak sa nám to vráti v tom, že tá spoločnosť, myslím, aj z ekonomického hľadiska, sa bude rozvíjať čo najlepšie. To je ten ekonomický princíp, v ktorý dlho ekonomickí liberáli verili, že jednoducho keď odbrzdíme tu najsilnejšiu lokomotívu a, a proste ona sa bude môcť rozvíjať, tak potom vytiahne aj ten zbytok spoločnosti za ňou. A v konečnom dôsledku aj tí najchudobnejší sa budú mať lepšie, ako sa mali predtým, než by sme, nazvime to, tým zamestnávateľom rozviazali ruky.
Kedysi som tomu naozaj veril, no len ja sa dívam na svet tak, že vždy pozerám, že funguje to alebo nefunguje, pomáha to ľuďom, nepomáha, alebo krajine, alebo štátu. A musím povedať, že Kuznetsova krivka, na základe ktorej ekonomickí liberáli odôvodňovali ten argument, že najmä v kríze a vo všeobecnosti treba zamestnávateľom rozviazať ruky a oni rozhýbu tú ekonomiku tak, že nakoniec naberú aj tých zamestnancov, teraz narážam na flexibilitu trhu práce a ďalších vecí, tak toto prestalo fungovať zhruba v 80. rokoch. Kuznetsova krivka hovorí o tom, je to taká pekná homoľovka a ona hovorí o tom, že keď uvoľníme ruky tým zamestnávateľom alebo tým - aj tým najbohatším, tak to poviem -, tak najskôr nerovnosť spoločnosti stúpne, ale potom tí zamestnávatelia a tí najbohatší sa podelia, čiže potom tá nerovnosť znovu klesne, ale tá ekonomika sa rozhýbe.
Lenže s nástupom globalizácie v 80. rokoch a v 90. rokoch toto prestalo platiť. Lebo kedysi fungovala istá morálna aj vecná zodpovednosť človeka, keď podnikal Baťa v Zlíne alebo v Partizánskom, tak sa o tých svojich zamestnancov staral. Postavil im tam školy, postavil im tam rodinné domy, posielal ich na rekreáciu, staral sa o ich vzdelávanie. Dnes nadnárodný manažér nadnárodnej korporácie, ktorý je chvíľu na Filipínach, potom v Holandsku, potom v Latinskej Amerike, potom neviem kde, jemu je srdečne jedno, ako sa majú zamestnanci v tých krajinách, kde pôsobí, pretože sú preňho iba nákladovou položkou a jeho akcionári, ktorých zaujímajú štvrťročné výsledky, ho drbkajú iba za to, aké vysoké má náklady. (Reakcia z pléna.) Bohužiaľ, takto to je a ten zamestnanec je preňho iba nákladovou položkou. Doba sa zmenila, Kuznetsova krivka už nefunguje.
Druhá vec, chcel by som z toho čisto teraz odborno-ekonomického hľadiska zapochybovať o tézach, ktorú povedal pán poslanec Dostál a ktorú sformuloval Ivan Mikloš, bývalý minister financií tým, že, povedzme si to otvorene, bez ekonomických migrantov nebudeme mať ekonomický rast. No to je tak donebavolajúca ekonomická hlúposť, vyvrátená. Pozrite sa, dnes už existujú, pán poslanec Dostál, konkrétne štúdie o tom, ktoré dokazujú, že celkový prínos ekonomických migrantov, tzv. gastarbeiterov, ktorí prichádzali od 60., 70., 80., 90. rokoch, teraz mám na mysli, že študovali sa najmä tí tureckí, juhoslovanskí, proste rôzne tieto, povedal by som, prílivové vlny, alebo v čase, keď dostali povolenie v Nemecku pracovať, tak ten vedecký tím si dal za úlohu zistiť, že teda dokedy tá ekonomická migrácia fungovala ako ekonomický prínos, či to boli tí v 60. rokoch alebo aj v tých 70. rokoch, alebo aj v tých 80. rokoch, že kedy proste prišiel ten zlom, odkedy už to nefunguje, pretože počet ľudí na sociálnych dávkach, zvýšená kriminalita a tak ďalej, je zrejmé, že tu už ten ekonomický prínos nie je, a s prekvapením zistili, že dokonca ešte aj tá ekonomická migrácia v 60. rokoch z dnešného hľadiska vzhľadom na to, že však tí ľudia sa tam usadili, majú deti, oni pracujú alebo nepracujú, je z hľadiska ekonomického prínosu nulová, nulová. Čiže neplatí to, že tým Nemcom sa to vyplatilo. Prečítajte si napríklad knižky od bývalého sociálneho demokrata, potom vyhodeného z Bundesbanky v Nemecku, pána Sarrazina. To sú veľmi zaujímavé štatistiky a čísla, myslím, že ako autor je absolútne rešpektovaný, uznávaný, nespochybnený.
Ďalšia vec, ktorá mňa fascinuje, že ako človek, ktorý je považovaný za nejakú ekonomickú ikonu hovorí, že musíme si uvedomiť, že na Slovensku jednoducho nemáme dostatok pracovnej sily, a keď chceme zvyšovať produktivitu a produkovať, tak tú pracovnú silu musíme doviezť. A preto potrebujeme tých ekonomických migrantov, to je jedno, či sú to Srbi, Ukrajinci, Vietnamci, to jedno kto. Ale veď na Slovensku máme 3,53 mil. ľudí v produktívnom veku. To je od 20 do 62 rokov. Ale koľko z nich na Slovensku pracuje? Ministerstvo práce a sociálnych vecí udáva, že 2,52 asi alebo -53 teraz. A to nie je pravda, lebo medzi nimi eviduje aj viac ako 170-tisíc ľudí, ktorí oficiálne pracujú vonku. Takže sa dostávame na číslo, keď to veľmi zjednoduším, 2,4 mil. ľudí pracuje v produktívnom veku na Slovensku. A ja sa pýtam, kde je ten milión, 1,1 mil. ľudí? Tak, samozrejme, sú tam ženy na materskej, sú tam dobrovoľne nezamestnaní, sú tam ľudia na invalidných dôchodkoch. Možno ma pán kolega Mihál opraví, je tam ešte nejaké veľká kategória, na ktorú som zabudol? Myslím akože, ktorú vieme nejako poznať. (Reakcia z pléna.) No tak to, to berem tak, že z tohto, no áno, dobre, desaťtisíce ľudí, O. K.
No tak mne to vychádza tak, že nech to akokoľvek vezmete, máme tu viac ako pol milióna ľudí, ktorí sú v produktívnom veku, nie sú medzi nezamestnanými, nie sú predčasní dôchodcovia, nie sú invalidní dôchodcovia, nie sú matky na materskej. No väčšina z nich je v zahraničí, mojím odhadom 150-200-tisíc sú tí, ktorí sú exekvovaní a musia pracovať načierno, že sa im to nevyplatí.
A ja sa teraz pýtam, keď máme problém s tým, že potrebujeme dopĺňať tú pracovnú silu, tých 500-tisíc ľudí je nám málo, aby sme sa pokúšali stiahnuť občanov Slovenskej republiky z Česka, Rakúska, Nemecka, Írska, Veľkej Británie. No ale veď čo je pre tento štát lepšie? Stiahnuť týchto ľudí, vytvoriť im podmienky, pretože oni nebudú robiť za smiešnu mzdu, čiže celková úroveň miezd na Slovensku budem, príchodom týchto našich ľudí zvonku sa nezníži. Ale tí zamestnávatelia predsa nie sú hlúpi, však tu funguje trh, preto chcú Srbov, aby mohli vyhodiť Slováka. Pretože Srb má polovičnú, nemám nič proti Srbom, ale proste jednoducho má, pre toho zamestnávateľa znamená polovičné náklady. A ten manažér nadnárodnej spoločnosti, jemu je, figu borovú mu záleží, že akú tu ľudia budú mať úroveň miezd a či sú chránení. On o tri roky už bude v Thajsku a o ďalšie tri roky bude v Uruguaji, jemu je to srdečne jedno. Ale nám by nemalo byť jedno, že on kvôli tomu, aby dosiahol lepšie štvrťročné a polročné a koncoročné výsledky, tak teraz znižuje svoje náklady tým, že proste vyhadzuje Slovákov a slovenských občanov z práce a dáva tam niekoho za polovičné, za polovičnú mzdu. Veď sa dívajme na veci, ako fungujú realisticky, a snažme reagovať na to, aká situácia je.
Poslednú vec chcem povedať. Pán poslanec Mihál, ja súhlasím s tým, čo ste povedali, že je to záležitosťou toho, že, že najviac pomôže, ak štát bude účinne zasahovať. Lebo už dnes máme relatívne slušné zákony. Keď sme aj s pánom predsedom Kollárom hovorili, minulý týždeň to bolo, myslím, s pánom predsedom Odborového zväzu KOVO pánom Machynom, a bavili sme sa, teda dobre, ktoré sú tie faktúry, lebo to nás zaujímalo, že čo by bolo treba zmeniť alebo vyriešiť z hľadiska legislatívy, alebo z hľadiska systému, systémového nastavenia. On nám povedal, že on si myslí, že toto je jediná vec, stanoviť nejaký limit, dohodnúť sa v spoločnosti, že je nejaký limit na, na agentúrne zamestnávanie, na agentúrne zamestnávanie, lebo zamestnávanie cez agentúry by nemal byť normálny stav. Mala by to byť v istom zmysle doplnok, výnimka, niečo. A teda ak je to doplnok, výnimka pre nejaký typ situácií v nejakom stave, tak to nemôže byť 50 %, lebo to už by bola potom norma. Tak podľa mňa by mala byť v spoločnosti nejaká debata a ja to beriem aj tak, že bez ohľadu na to, či teraz poslanci vládnej koalície, ako sa k tomu pris..., postavia, však to síce vieme, ale berem to tak, že tieto veci by sme mohli mať vydiskutované, aby sme potom po budúcich voľbách sa mohli venovať podstatnejším veciam, lebo budeme vedieť, že ako si zhruba predstavujeme, čo by sme s tým vedeli urobiť. A ja som teda presvedčený, že ak to má byť výnimka, tak to nejako regulovať máme. Nemyslím si, že je to všeliek, ale faktom je, že, že toto tí, ktorí sa snažia práva zamestnancov obhajovať, o tomto hovoria v podstate unisono...
Ešte by som chcel povedať, nie je to výnimka, aj v Česku je takýto zákon pripravený, len tým, že boli voľby, tak vlastne to ešte nie je v legislatívnom procese. Čiže nie je to nič, nič mimoriadne v EÚ, čo by sa, čo by sa, nad čím by sa nezvažovalo, tak si myslím, že by sme mali mať nejakú dohodu, že čo považujeme za tú odchýlku od normálneho stavu a čo považujeme za normu. A teraz ide o to, že ako to stanoviť. Ak by sme našli lepší spôsob, ja sa fakt na to pozerám tak, že keď niečo funguje, tak to použime alebo prevezmime, alebo je niekde nejaký štandard, ktorý funguje, tak to vezmime. Ja nie som ješitný v tom zmysle, že to musí byť tak, ako to ja navrhujem alebo my navrhujeme.
Ďakujem pekne.