2. schôdza

Ďakujem pekne.
No ja som nestihol celý príhovor, pani ministerka, ľúto mi je to, lebo som musel učiť šoféra pani poslankyne Vaľovej parkovať, ale aj to sa stáva. Zareagujem teraz len na ten záver, čo ste povedali.
Súhlasím s vami, že nie každý politik je zlodej, to je pravda, pod to sa podpisujem, lebo my máme 21 politikov takých v klube. Ale dôležité je to, že s kým ste sa rozhodli spolupracovať, pani ministerka. A ja vám garantujem, že nieže nejaké veľké kroky, ale vy ani tie malé kroky, o ktorých ste hovorili, s ľuďmi, ako je Robert Fico, Robert Kaliňák, ako je pán Žiga a ďalší, jednoducho neurobíte. To si, prosím pekne, normálne že vyhoďte z hlavy. Nieže neurobíte malé kroky, ale vy zaradíte spätný chod s týmito ľuďmi, to znamená, že v žiadnom prípade sa nič takéhoto neudeje. Viete, stará ľudová múdrosť hovorí, že ak tancujete s diablom, tak diabla nezmeníte, diabol zmení vás. Pani ministerka, zamyslite sa nad tým, čo som teraz povedal.
Už to tu dnes padlo, neviem, kto to tu hovoril v súvislosti s tou policajnou inšpekciou. Porovnajte si, čo ste mali v programe, čo sa týkalo nezávislého úradu, nezávislej policajnej inšpekcie, zhodou okolností niečo veľmi podobné, ako sme mali my, a porovnajte si to s tým, čo ste dali do programového vyhlásenia vlády. Vy viete veľmi dobre, prečo minister Kaliňák nepustí inšpekciu spod svojho vplyvu. Viete to vy, vie to on, viem to ja, predpokladám, že to je polovica tejto snemovne, pretože policajti by začali konať a mnohí ľudia previazaní pupočnou šnúrou so SMER-om by skončili tam, kam patria. Taká je pravda a treba si to otvorene povedať. Nič nezmeníte.

Ďakujem veľmi pekne.
Začnem možno od konca. Pán Galko, ja mám niekedy pocit, ako keby ste si priali, aby sme nič neurobili, ani tie malé kroky. Ja sa pokúsim aspoň o ten typ dohody, že vyhodnoťme si to na konci volebného obdobia, čo sa podarilo a čo sa nepodarilo, a ja, samozrejme, prijmem to, čo nedokážem urobiť, aj sama za seba, že jednoducho niečo sa nepodarilo alebo že som sa mýlila, ale hodnotiť budeme, hodnotiť budeme na konci volebného obdobia.
Ja sa ospravedlňujem, ak to tak vyzeralo, nie, neodišla som ostentatívne a ani som nechcela odísť ostentatívne, a odpoviem aj na tvoje otázky, pán poslanec Lipšic. Koniec koncov som dlžná aj pani poslankyni Jurinovej a ďalším ešte odpovede na otázky, ale to sa mi nezmestilo do tohto príhovoru, takže ja vystúpim ešte raz, aby som aj tebe odpovedala.
Samozrejme, že si želám a ja za seba hovorím, že urobím všetko preto, aby sa rozširovanie extrémizmu nedialo, respektíve zastavilo. Pán kolega Grendel, ja som tou mojou poznámkou reagovala skôr na to, že niekto tu včera alebo pred dvoma dňami hovoril o tom, že je jedno, či je tu 15, 20 alebo 30. Ja si myslím, že to nie je jedno. To som tým chcela povedať.
A, pán poslanec Viskupič, ale rovno odpovedám pánovi poslancovi Baránikovi, ja k tomu pristúpim tak. Som rada, že sme sa dohodli na tom, že možno sme sa nerozumeli dobre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, pani podpredsedníčka, prepáčte, vami som mal začať, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, hostia, pani ministerka, musím povedať, že za šesť rokov v tejto sále posledné tri týždne alebo tri alebo štyri týždne určite patrili k tým, kedy som nevedel nachádzať odpovede na otázky, ktoré mi vírili hlavou. A ten dôvod v zásade vidíme všetci okolo seba, čítame ho v komentároch, čítame ho v článkoch ľudí, ktorých každý za seba považujeme za smerodatných alebo mienkotvorných.
Môj dobrý kamarát Samo Marec včera napísal, že nám chýba odpoveď na otázku, ako to vlastne chceme. Že nám chýbajú veľké výzvy. Že sme sa dostali do času, kedy nanovo potrebujeme zadefinovať podobu našej spoločnosti, a to nielen už spoločnosti slovenskej, ale aj spoločnosti európskej a svetovej. Slováci sa dostali do momentu vo svojej histórii, kedy už vzory zo zahraničia, ku ktorým sme sa mohli kedysi otáčať ako k tým, ktorí nás majú viesť a dávajú nám signály a dávajú nám svetlo na cestu, prestávajú byť dostatočné. Jedna z najväčších demokracií na Slovensku zápasí s hrozbou, že sa Donald Trump stane prezidentom Spojených štátov amerických. Ak by sa toto stalo, zrazu už si možno mnohí z nás prestaneme vážiť aj tých, ktorých sme považovali za vzory v tom, ako má demokracia vyzerať.
V Holandsku, jednej z najliberálnejších krajín v Európe, bolo úspešné referendum s 30-percentným kvórom a viac ako 75 % ľudí v tomto referende sa vyjadrilo za nepokračovanie prístupových rokovaní s Ukrajinou. Myslíme si, že to malo niečo spoločné s Ukrajinou? Kde. Ani náhodou. Frustrácia, ktorá nasledovala za ekonomickou krízou, neschopnosť elít riešiť výzvy krízy migračnej, odstredivé tendencie v Európskej únii, nárast extrémizmu a popieranie samotných základov liberálnej demokracie nie sú len niečo, s čím sa musíme pasovať tu na Slovensku, sú súčasťou jednej z najväčších výziev pred Európskou úniou za posledné desaťročia globálne. Aj pred svetom.
Ja som niekoľko dní dozadu stál v Kyjeve na Majdane, rozprával som sa s dievčinou, ktorá bola pri tom, keď sa zvolalo prvé malé protestné zhromaždenie, z ktorého sa potom vyvinulo to, čo sme týždne sledovali v správach po celom svete. Hovorila mi o tom, ako vedeli, že ak sa neozvú, tak stratia úplne vlastnú krajinu, bude im unesená. Hovorila mi o tom, čo to bolo, keď tá prvá skupinka študentov utekala ponad Majdan hore ku kostolom a prvýkrát od druhej svetovej vojny sa v kostoloch nad Majdanom rozozvučali zvony s poplašným tónom. Keď rodičia tých študentov a tých detí a starí rodičia vybiehali z domov v pyžamách a išli brániť svoje deti pred políciou, ktorá brutálne zasiahla. Hovorila mi o tom, ako sme išli okolo tých improvizovaných pomníčkov a okolo tých fotiek na stromoch, čo to bolo, keď si uvedomila, že zrazu jej druhovia, jej kamaráti, jej spolužiaci umierajú na uliciach, lebo štát stratil dôveru vlastných občanov a prestal byť schopný udržať poriadok.
Pred piatimi rokmi, keď sme počuli o tom, že pána Kotlebu niekde zatýkajú, tak sme sa smiali, keď policajti sa rozhodovali, či viacej chrániť Alojza Hlinu alebo kotlebovcov, tak sme sa stále smiali, že to sú excesy. Za ten čas nám pod rukami stále zlyhával štát. Za ten čas ľudia, ktorí síce stále si mysleli, že sa majú na koho obrátiť, ktorí chodili za mnou, chodili za vami, všetci ich poznáme, včera tu stál ten pán dole na chodbe, išiel od jedného k druhému, išiel odo mňa k Erike Jurinovej, išiel za Jofom, nikto sme mu nevedeli povedať, čo má robiť, okradol ho niekto o jeho vlastný majetok a nevie sa k nemu dostať naspäť. Mnohých z týchto ľudí poznáme, kolegovia, postávajú tu dole na schodoch, sú radi, že sa vôbec dostanú do budovy a hovoria: Pán poslanec, pomôžte mi, roky chodím od jedného k druhému a neviem, čo mám robiť. Súdy nerozhodujú tak, aby mi mohli pomôcť. Centrum právnej pomoci mi pomôcť nevedelo a ja neviem, na koho sa mám obrátiť a čo mám robiť. Ukradli mi majetok a desať rokov sa k nemu neviem dostať naspäť.
Ľudia na východnom Slovensku na ukrajinskej hranici pozerajú na to, ako policajti a colníci v spolupráci s ukrajinskou mafiou pašujú cigarety na Slovensko a majú z toho väčší príjem ako ich legálny plat. Nevravím všetci, hovorím zopár. A ten istý policajt, o ktorom to vedia všetci v jeho dedine, že má viacej z jedného kamiónu cigariet ako z platu od ministerstva vnútra, potom ide rozdávať pokuty za prekročenú rýchlosť. Ako majú veriť tomuto štátu?
Ľudia, ktorí dlhé roky pracovali, odvádzali dane a odvody tomuto štátu, v momente, keď sa stanú zdravotne postihnutými alebo odkázanými na sociálny systém, sa nevedia domôcť základných služieb. Ako máme týmto ľuďom vysvetliť, že fašizmus je reálna hrozba, keď neveria, že tá druhá strana, tá akože správna strana, štát a jeho inštitúcie im dokážu pomôcť?
Urobil som prvýkrát vo svojej teda politickej kariére to, že som bol pri tom, keď vznikla dohoda, a nedodržal som ju. Za šesť rokov sa mi to stalo prvýkrát, čo som si pošlapal po svojom vlastnom jazyku. Bol som pri tom, keď opozícia jednala o tom, kto majú byť funkcionári Národnej rady, neozval som sa, aj keď som veľmi chcel, ale neozval som sa, keď sa opozícia dohodla na tom, že naši kolegovia noví majú mať niekoľkých podpredsedov výborov, a bol som ten, ktorý z tohto miesta kričal, že dohody sa majú dodržiavať. A dlho som rozmýšľal, čo je teda viac, či slovo človeka, muža, poslanca, verejného funkcionára, alebo ochrana princípov demokracie, na ktorých má naša spoločnosť stáť. A povedal som si, že teraz je ten čas, kedy treba povedať, už stačilo. Že sú veci, ktoré jednoducho nemôžme tolerovať. Už sa nám nemôže stávať, že sa budeme pozerať na to, ako niekto vo vlaku odfotí nevinného človeka len kvôli tomu, že má inú farbu pleti ako on sám, a sedí pri ňom ako strážca.
Na čom sa smejete, prosím vás, pán Kotleba? Na čom sa smejete? Čo vám ten chlapec urobil? Človek, ktorý možno išiel do práce, ktorý išiel do štúdia, sa vedľa neho niekto fotí a tvrdí, že naňho dáva pozor, že sa konečne ten chalan správa slušne. Čo vám spravil? Čo vám dáva právo súdiť niekoho len na základe toho, že sa vlakom potrebuje dostať z bodu A do bodu B?
Nemôžme žiť v spoločnosti, kde človek ako pán Kotleba a jemu podobní, keď sa dostane pred súd za rasovú neznášanlivosť a podnecovanie rasovej neznášanlivosti alebo za útok na základe rasovej neznášanlivosti, tak na tom súde niekto príde s posudkom a povie, toto nemohol byť rasovo motivovaný útok, lebo predsa belosi a Rómovia sú aj jedni, aj druhí súčasťou indoeurópskej rasy. Teda to nemohol byť rasovo motivovaný útok. Ak toto prebieha na slovenských súdoch, neobnovíme dôveru ľudí v to, že sa niekto zastane ich práv.
Nemôžme žiť v spoločnosti, v ktorej keď ide záznam z futbalového zápasu a nejaká hlavohruď za tým redaktorom začne vykrikovať "Heil Hitler!", nemôžme povedať, a však to sú slovanisti, to je v pohode, nemôžme! Alebo Spartak alebo hocikto iný.
Toto sú reálne výzvy, ktoré dnes stoja pred nami všetkými, a toto sú výzvy, pri ktorých čiara medzi koalíciou a opozíciou podľa mňa neexistuje. Ja súhlasím s tým, čo povedal predo mnou Ľubo Galko, že veriť v zmenu tak starých hráčov, ako sú pán Fico alebo Kaliňák, môže byť naivné. Obávam sa ale, že nám v tejto chvíli nič iné neostáva. To sú ľudia, ktorí teraz držia moc v rukách. To sú ľudia, ktorí majú štyri roky na to, aby sa ten proces rozvratu a únosu štátu zastavil. Nikto iný. My ich pri tom môžme kontrolovať. Pri niektorých veciach môžme pomôcť. Pri niektorých veciach môžme poradiť. Oni ale držia v rukách moc exekutívy.
A ktorí ste čítali rozhovor s pánom Bránikom, ktorý včera alebo predvčerom vyšiel, budete vedieť, že tí štrnásti, ktorí tu sedia, sú stále nevinní plyšáci oproti tomu, čo nám trénuje v lesoch a horách tohto štátu. Polovojenské skupiny ako Slovenskí branci, po zuby ozbrojení reálnymi zbraňami, to je reálna hrozba, to sú ľudia, s ktorými by sme sa mohli, ak tu zlyháme, vyrovnávať o štyri roky.
V programovom vyhlásení vlády je napísané, že je postavené tak, "aby vnútropolitickú a medzinárodnú stabilitu krajiny ukotvilo na prehlbovaní spoločenskej, hospodárskej a sociálnej súdržnosti s cieľom zastaviť nárast extrémizmu a extrémizacie parlamentnej politiky". Na úrovni parlamentu je to na nás, ale tá predchádzajúca vec, zastaviť nárast extrémizmu, to bude mať v rukách Robert Kaliňák.
V Kyjeve jedna vec, ktorá zafungovala perfektne, bolo úplné prepustenie policajtov všetkých a nahradenie komplet novou, vybavenou, modernou, vycvičenou políciou. Jeden z najlepších krokov, ktorý sa na Ukrajine spravil v mnohých mestách. A ja nevravím, že máme ísť do tohto, ale pomáhať a chrániť tieto štyri roky, pán Kaliňák, musí začať byť vymáhanou a reálnou funkciou polície v tomto štáte. Pomáhať, chrániť, vyšetriť, odovzdať spravodlivosti.
V programovom vyhlásení sa tiež píše, že "dôsledným uplatňovaním princípu hodnoty za peniaze a prijatím nového protischránkového zákona o daňových rajoch možno zabezpečiť spoločenský pokrok, čiže tvorbu nových pracovných miest, rovný prístup k verejným službám a podmienky pre kvalitný život tak v mestách, ako i na vidieku".
Program hodnoty za peniaze môže byť jedným z toho najlepšieho, čo táto vláda za štyri roky urobí. Ak duch nášho priateľa, zosnulého Martina Filka bude dostatočne silný, ak ľudia, ktorým on veril a ktorých nabádal, aby ho nasledovali, budú pokračovať v jeho práci, ak na jednotlivých ministerstvách dáte, páni, priestor silným a kvalifikovaným analytickým tímom, tak niektorým ľuďom možno dáte možnosť povedať, že aspoň sa snažíte. Ak každý balík peňazí, ktorý bude mať byť minutý, najprv bude podrobený ostrej kritike a analýze, ak budú najprv vypočítané dopady a až potom sa tie peniaze budú míňať, ak z viacerých možností bude vyberaná na základe dát tá najlepšia, možno niektorí ľudia povedia, že vám ešte dajú šancu. Program hodnota za peniaze nesmie ostať na papieri, nesmie ostať na papieri, ak máme prinavrátiť dôveru občanov v tento štát.
Moja obľúbená kapitola: vzdelávanie a školstvo. Musím povedať, že mnohé veci, s ktorými som sem prišiel možno pred piatimi, potom štyrmi, troma rokmi a opakoval som ich tu znovu a znovu a znovu, stretával som sa s tým, že je to uletené, že je to sci-fi, že to nikdy nemôže fungovať, dnes sú napísané v programovom vyhlásení vlády. To, že deti potrebujú slobodu rozhodovania na školách, to, že školy majú byť v prvom rade orientované na potreby detí, že máme sledovať ich šťastie, spokojnosť a motiváciu učiť sa, po šiestich rokoch, čo som to tu búchal ako hrach na stenu, je napísané v programovom vyhlásení vlády. To, že extrémizmus neporazíme ničím iným len dôsledným uplatňovaním a výukou kritického myslenia, je konečne v programovom vyhlásení vlády.
Áno, dalo sa, pán minister, napísať viacej a určite nasledujúce mesiace a roky budem tlačiť na to, aby z tých náznakov sa stali reálne zmeny.
Na školách nás zahraničné skúsenosti a veda naučili, že mnohé veci robíme zle. Školský systém nie je nastavený tak, aby kopíroval krivky vývinu ľudského a detského mozgu. Detský mozog, ktorý potrebuje chápať veci v kontexte, detský mozog, ktorý chce sa učiť od vrstovníkov, mladších, starších, detský mozog, ktorý nie je stavaný na 45-minútové sedenie na tom istom mieste a robenie toho istého čo všetci ostatní. Vedy nám prinášajú nové a nové údaje o tom, akým spôsobom vieme nastaviť školy, aby ich deti znášali lepšie a aby sa viacej naučili. Ak dokážeme rozviazať ruky šikovným učiteľom, ak dokážeme rozviazať ruky šikovnému vedeniu mnohých škôl, ak okrešeme štátny vzdelávací program na nutné minimum a z rozsahu vedomostí sa dostaneme na rozsah kompetencií, ak nebudeme vynucovať memorovanie dát, ale budeme vynucovať schopnosť riešiť problémy, ak naučíme učiteľov, že deti sa majú pýtať a je to dobré, že deti majú diskutovať a je to dobré, že deti majú sa učiť triediť dáta a informácie, lebo je to dobré, vieme začať zmenu v školstve. O štyri roky možno budeme môcť povedať, že sme započali pár dobrých procesov. Reálne zmeny, tak ako Poliaci, tak ako Fíni, tak ako mnohé iné krajiny, uvidíme o desať, dvanásť, možno viacej rokov. Ale je najvyšší čas začať.
Ohodnotenie učiteľov, samozrejme, je základnou podmienkou toho, aby sme sa pohli ďalej, bez motivovaného, šťastného a spokojného učiteľa nebudeme mať motivované, šťastné a spokojné deti. Vyššie ohodnotenie učiteľov tiež poslúži k rýchlejšej výmene ľudí v školstve, musíme byť k sebe úprimní, každý poznáme učiteľa, ktorý v škole nemá čo robiť. Za katedrou škodí deťom a pácha zlo na každom jednom študentovi, ktorý sa mu dostane do triedy, alebo v lepšom prípade si žiaci ani nevšimnú, že tam je. Tí učitelia, ktorí prídu, otočia sa chrbtom do triedy, napíšu poznámky, 45 minút, nadiktujú domácu úlohu a či im medzitým niekto vyskočil z okna, alebo sa pobil v tej triede, je im úplne jedno.
Lepšie ohodnotiť učiteľov potrebujeme aj kvôli tomu, aby sme týchto ľudí z toho systému vytlačili, a viacej slobody dať učiteľom do rúk potrebujeme na to, aby sme tých šikovných, motivovaných a schopných v systéme udržali a pritiahli ďalších. Preto je tak dôležité na začiatku, pán minister, urobiť jasné gesto a plošne dvihnúť platy učiteľov, aby bolo jasné, že sa z nich znovu stáva rešpektovaná a mienkotvorná vrstva spoločnosti. Lebo mnohí si myslia, že to už nie je možné.
Myslím si, že je priestor do konca tohto roku v návrhu toho veľkého plánu pre vzdelávanie posunúť možno zatiaľ také tie plaché návrhy z programového vyhlásenia vlády do odvážneho návrhu zmien. A nemusí to byť plošná zmena, že nakážeme všetkým, že zrazu musia učiť rovnako a inak, ale môžme spôsobiť pozitívnu eróziu toho systému. Môžme nechať na okrajoch systému priestor pre vznik alternatív, môžme ich podporiť, veľmi mi chýba zmienka o reforme priamo riadených organizácií ministerstva školstva, môžme posilniť schopných ľudí v rámci inšpekcie Štátneho pedagogického ústavu, metodicko-pedagogického centra a ostatných organizácií. Vieme ich spájať do zmysluplných tímov, ktoré sa stanú reálnou podporou pre celú sieť škôl.
Nemôže sa stať, tak ako sa stalo za úradovania pána Mikolaja, že padne reforma na školy a bude povedané: Napíšte si to po novom, spravte si to po novom, my to prídeme odkontrolovať. A učitelia budú dni a noci tráviť písaním svojich vlastných školských pedagogických programov a vzdelávacích programov, o ktorých si nebudú istí, či už o pár mesiacov nebudú neaktuálne. To sa nám nesmie na Slovensku zopakovať.
Opäť, ak máme vrátiť dôveru občanov v tento štát, vo vzdelávaní to znamená, že inšpekcia nepríde buzerovať, ale pomôcť. Že pomenuje, čo sa robí zle, čo sa môže robiť inak, a okamžite za ňou príde silný a odborne zdatný tím, ktorý povie, keď to chcete robiť po starom, ale trošku lepšie, tak takto. Keď to chcete robiť inak, tu máte možnosti, a ak máte vlastný spôsob, ako to chcete robiť, my vám pomôžeme ho implementovať. To je spôsob, akým učitelia a vedenia škôl môžu znovu získať dôveru v štát.
Moja obľúbená drogová politika. "Vláda navrhne riešenie aplikačných problémov v súvislosti s postihovaním drogovej trestnej činnosti, konkrétne s určovaním množstva omamných a psychotropných látok, a prehodnotí možnosti nastavenia účinnejšieho modelu drogovej politiky so zameraním na postihovanie nelegálneho obchodovania s drogami." To je jediná zmienka v celom programovom vyhlásení vlády a je iba v časti trestné právo.
Pán minister zdravotníctva tu teraz nie je, ale celú drogovú politiku má pod sebou on. Prevenčné programy, reálna terénna práca, záchrana ľudí, ktorí padajú do sietí drogových závislostí, je na ministerstve zdravotníctva. Prerozdeľovanie peňazí na prevenčné programy je na ministerstve zdravotníctva. Aký je plán tejto vlády na nastavenie dobrej drogovej politiky? Lebo to, že pani ministerka spravodlivosti má v šuflíku už tretí rok zmenu drogových paragrafov Trestného zákona, vďaka ktorej je, bude možné menej postihovať užívateľov a intenzívnejšie bojovať s drogovou kriminalitou, je fakt a dúfam, že v rámci rekodifikácie Trestného zákona sa k týmto veciam dostaneme a to je, dúfam, táto vetička v programovom vyhlásení vlády. Ale drogová politika má dve nohy. Tá prvá je dobré nastavenie Trestného zákona, ale tá druhá a dôležitejšia sú mäkké nástroje, prevencia, výskum terénu. Terénna práca, poznanie toho terénu.
My sme tu zažili niekoľko vážnych problémov s tým, že sme nevedeli, čo sa nám na drogovej scéne deje. Naposledy, uvediem príklad, z látkou alfa-PVP v Košiciach, kde bolo potrebné, aby sa veľmi rýchlo zasiahlo nato, aby si mnohí ľudia neublížili alebo neumreli. Ako bude vláda pokračovať v nastavovaní nástrojov pre rýchle odchytávanie dizajnových drog napríklad, ktoré sú veľký problém, lebo vznikajú nové a nové a my ich nevieme zachytávať, to v programovom vyhlásení nemáme. Ja by som bol rád, keby minister zdravotníctva, ak ešte vystúpi v rozprave, na toto bol schopný zareagovať.
Chápem emócie, ktoré po týchto voľbách v spoločnosti sú. Chápem aj voličov, aj kolegov, že majú potrebu hovoriť o zrade a o podvode, rozumiem tomu. Zároveň ale si myslím, že mnohé hodnoty, ktoré sme v tomto regióne dostali takpovediac zadarmo a pre ktoré ľudia vo Francúzsku, v Anglicku, v Španielsku umierali v tisícoch a prelievali krv – možnosť voliť, možnosť žien voliť, pasívne volebné právo bez obmedzení, možnosť združovať sa, právo na vyjadrenie slobodného názoru, ochrana menšín, univerzálna platnosť ľudských práv pre každého – už nie sú v slovenskej spoločnosti chápané ako samozrejmosť.
Ak my sme tí ľudia, ktorí majú v slovenskej spoločnosti povedať, toto sú veci, za ktoré teraz musíme zabojovať a my sa postavíme v tej lajne dopredu, som presvedčený o tom, že v tomto procese stranícke opozično-koaličné tričká musíme odkladať.
Ja v tomto – možno naivne – ale pomocnú ruku podávam. Ale o to tvrdšie budem vyžadovať od novozvolenej a novovzniknutej vlády, aby tú snahu vrátiť ľuďom dôveru v štát napĺňali konkrétnymi činmi. Aby stúpla vymožiteľnosť práva, aby sa zvýšila ochrana sociálne slabých vrstiev tohto štátu nielen na papieri, ale v reálnom živote, aby sa vo vzdelávaní viacej všetci sústreďovali na to, aby boli deti spokojné a šťastné, než na to, čo je napísané na papieri. Aby sme pri eurofondoch reálne mysleli na tých, pre koho majú byť určené, a nielen na to, koľko percent z nich sa minie, a aby silové zložky tohto štátu akýkoľvek náznak nabádania k porušovaniu ľudských práv alebo ich porušovanie okamžite trestali. Ak sa toto štyri roky bude diať, o štyri roky budeme skladať zo služby tejto spoločnosti reparát a dúfam, že demokratické sily v ňom uspejú.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem.
Pán Poliačik, my sme v politike noví, ale určite budeme iní ako vy, ako štandardné politické strany. A to je hlavne v tom, že ak sa na niečom dohodneme, tak to aj dodržíme. Ja som na tom grémiu bol spolu s vami. A tam sme sedeli všetci a tam sme sa dohodli na rozdelení postov. Ja som dal slovo, a teda to dodržím. Aj ja a my, celá strana sme slovo dodržali ako už veľakrát predtým. My sme proti fašizmu, sme proti extrémizmu, ale rovnako extrémistické je nedodržiavať dohody, nedodržiavať dané slovo. My budeme iní. My sme iní. A takto sa budeme správať v tej politike, keď raz dáme slovo, ho dodržíme.
Ďakujem.

Pán poslanec Poliačik, je radosťou byť vo vládnej strane a vo vládnej koalícii, keď sú v opozícii takí poslanci, ako ste vy. Za svoj viac ako dvadsaťminútový príspevok ste v podstate k návrhu alebo k vládnemu dokumentu nepovedali absolútne nič konštruktívne a konkrétne. Ale podarila sa vám jedna vec, ktorá sa možno asi nepodarila ešte nikomu z poslancov slovenského parlamentu. A síce ste sa za ten váš príspevok dokázali zapísať do histórie ako prvý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý v rokovacej sále hajluje. Gratulujem.

Pán poslanec Poliačik, chcel by som povedať niekoľko poznámok k vášmu vystúpeniu. Po prvé. Priznali ste to, čo mnohí vaši kolegovia popierali, že existovala dohoda, že ĽSNS má mať podpredsedov výborov v parlamente. Za to vám chcem poďakovať.
Po druhé. Priznali ste, že ste túto dohodu porušili v mene vyššieho princípu, ako hovoríte.
Po tretie. Pýtam sa vás, z akej pozície potom chcete kritizovať túto vládu? Pretože veď MOST a SIEŤ predsa tvrdia, že porušili svoje slovo pred voľbami a vstúpili do vládnej koalície práve z nejakého vyššieho princípu.
Po ďalšie. Pán poslanec Poliačik, Kotleba nie je problém. Kotleba je dôsledok problému. Dôsledok mnohých neriešených problémov v tejto spoločnosti. Viete, prečo narastá extrémizmus v tejto krajine? Pretože ľudia už neveria tzv. štandardným politikom. A neveria im preto, lebo nedodržujú svoje slovo. Ak politik nedodrží svoje slovo, ktoré dal niekomu face to face, niekomu koho poznal, prečo by mu mali ľudia veriť, že dodrží slovo im, ktorých ani nepozná, ktorým to odkáže iba z televízie? Prečo by im mal veriť, že obhajuje ich záujmy, keď im to sľubuje?
My budeme držať slovo. Ak tu budeme držať slovo všetci, potom možno ľudia začnú znovu veriť politikom. Potom tu žiaden extrémizmus narastať nebude.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
No, Martin, ja som veľmi rád, že pokračuješ v tom nastúpenom trende, ktorý tu začal predvádzať novozvolený poslanecký klub strany Sloboda a Solidarita, pretože takto majú vyzerať vystúpenia. Myslím si, že je dobré, že tí ľudia, ktorí sa za nás do parlamentu dostali, tu dnes sedia a že ukazujú, že vedia robiť a chcú robiť konštruktívnu opozičnú politiku. To znamená, keď niekde je náznak niečoho, čo môže byť dobré, čo sa dá určitým spôsobom rozvinúť, treba to povedať. Keď treba niečo odborne skritizovať, treba to kultivovane skritizovať. Čiže ja hodnotím to vystúpenie ako dobré.
Ale nie som tu len nato, aby som ti drukoval. A chcem ti povedať, že v jednej zásadnej veci som s tebou nesúhlasil, ktorú si povedal, a síce tú, že máme sa zmieriť, že títo ľudia majú moc. My sa s tým nemôžeme zmieriť! Aké štyri roky? Žiadne štyri roky. Dole ich treba dať! Normálne ich treba dať dole demokratickým spôsobom. O tri roky, o dva roky, o mesiac, zajtra. To je úplne jedno kedy. Už včera bolo neskoro. Ja to tu budem opakovať stále. Ľudia ako Robert Fico, Robert Kaliňák a ďalší, to je katastrofa pre našu krajinu! Však vidíme, čo vykonali občanom našej ťažko skúšanej vlasti počas uplynulých štyroch rokov. Žiadne štyri roky nedostanú! Sme tu nato, aby sme aj tomu sympatickému poslancovi zo SIET-e vysvetlili, že nejaká cesta na Orave je obyčajná korupcia, že je nesprávne kvôli tomu dať takejto vláde dôveru a podporovať ju. A toto ja určite budem robiť. A nie štyri roky. Nebude to trvať štyri roky.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Poliačik, aj keby som mal ďalších desať hlasov vo voľbách, ani jeden by som nedal Ľudovej strane Naše Slovensko, ale práve takéto vystúpenia, časť vášho vystúpenia, ktoré nálepkujú, sú dôvodom nárastu extrémizmu. Neviem, kto vám dal právo, resp. vy si uzurpujete právo hodnotiť, kto je dobrý, kto je zlý, kto je xenofób, kto je homofób, kto je neviem aký fób ešte. Jednoducho práve takéto blogy, články, prejavy, vystúpenia v pléne, na internete, v médiách, tie podľa mňa môžu za nárast extrémizmu. Pretože ľudia majú plné zuby toho, že im niekto hovorí, že sú zlí alebo že sú dobrí. To je, myslím, svedomie každého jedného, aby si dal zrkadlo pred seba a povedal si, že kto je aký.
Ďakujem.

Pán kolega Poliačik, my sa určite zhodneme na antifašizme. To určite áno. A pre každého úprimného ľavičiara je odpor voči nacistom základným hodnotovým nastavením. Čiže to určite áno. Ale keď sa vy pýtate, ako ľuďom vysvetliť, že fašizmus je reálna hrozba, no tak určite nie tým, že váš predseda bude chodiť s Kotlebom na kávičku. Určite nie tým, že váš podpredseda bude vyzývať neonacistov, aby zmlátili poslanca Blahu. Určite nie tým, aby ste dávali funkcie kotlebovcom a robili takéto špinavé dohody s nacistami. Týmito vecami sa určite poraziť nacizmus nedá. A vidíte to sám, v akej partii ste sa ocitli. Teraz nehovorím o neonacistoch v opozícii. Hovorím o kollárovcoch, ktorí ich priamo obhajujú. A majú teraz národný šport z toho, že obhajujú neonacistov. Neuveriteľné!
Takže taká hnedá guča, kde sa nachádza zopár poslancov, ako je pán Poliačik, ale ktorí sú skutočnými liberálmi, ale väčšinou sa jedná naozaj o krajnú pravicu. A my musíme pomenovať, pán Poliačik, musíme pomenovať neonacistov jasnými menami. Tak mali na kandidátke Rogela, speváka kapely Smrť židom. Čo už môže byť viacej neonacistické? Mali na kandidátke Magáta, Mičuna, otvorených obhajcov Hitlera. Čo už môže byť viacej neonacistické? Sú v skupine európskej rodiny so Zlatým úsvitom a nemeckou stranou NPD, neonacistickými stranami. Čo už môže byť viacej fašistické? Opovrhujú Slovenským národným povstaním, klenotom našich dejín, základným pilierom našej štátnosti. Čo už môže byť viacej fašistické?
Pomenujme jasne, že kotlebovci musia byť izolovaní, lebo sú nacisti. S týmto sa, pán Poliačik, verím tomu, že zhodneme. Ale verím tomu, že musíme spoločne zabrať a že by sme mali prestať s tým, aby sme robili triedneho nepriateľa z tejto vlády, lebo práve to, že každého označujete za zlodeja a zradcu, nie vy osobne, práve to nahráva na smeč fašistom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Poliačik, v úvode svojej reči ste spomenuli slovné spojenia liberálna demokracia a liberálnodemokratický systém a tak ďalej. A ja som si pozeral našu ústavu, nikde v nej sa nespomína slovo liberálna. Čiže rád by som bol, keby ste nedávali medzi slovo liberálna a demokracia rovná sa. Nie je to, vzniká tým taká nejaká sugestívna asociácia, že ak demokracia, tak to musí byť liberálna demokracia západného typu.
Druhá vec. Bolo vo vašej reči trošku také protirečenie. Na jednej strane kritizujete súčasný systém a na druhej strane sa snažíte vinu zvaľovať na akýchsi hnedých mužíkov, stále neviem, koho myslíte, na nejakých extrémistov. Ale nie tí extrémisti, ktorých obviňujete, tu posledných 25 rokov vládli. Nie tí extrémisti dostali tú krajinu do stavu, v akom je.
A ešte posledný terminus technicus. Stále ste spomínali vo svojej reči drogovú politiku. Ja myslím, že správne by bola protidrogová politika.
Ďakujem. (Potlesk.)