2. schôdza

Pán Poliačik; ďakujem.
Pán Poliačik, ja som si myslel, že ako človek, ktorý sa dosť aktívne zastávate učiteľov v televízii a iných médiách, budete viacej kritický voči programovému vyhláseniu vlády týkajúcemu sa práve školstvu. Vy ste ho viac-menej pochválili, aj keď ste povedali, že tam mohli byť aj iné veci, a povedali ste, že sú to náznaky. No, s tým s vami súhlasím, že sú to náznaky, len doplním, že obávam sa, že aj po štyroch rokoch vládnutia, respektíve funkcie pána ministra Plavčana ostanú tieto veci len náznakmi a neprenesú sa do praktického a reálneho života učiteľov.
Druhá vec, ktorú ste hovorili, že reformu je potrebné konečne začať. Pán Poliačik, ja neviem, ja som tu nový, vy ste tu už štyri alebo viacej rokov, ja tieto reči som počúval ešte pred dvadsiatimi rokmi, keď tu bol Mečiar, že treba začať reformu školstva, a stále, keď nastúpi nový parlament, tak znovu tí istí politici hovoria to isté. Tak neviem, či sme v nejakom slovenskom Kocúrkove novodobom, alebo o čo vlastne ide, pokúsim sa zorientovať neskôr.
Potom hovoríte, že treba vytlačiť učiteľov, ktorí nie sú dobrí, zo školy, treba ich vytlačiť. Pán Poliačik ako? Učiteľov po dvadsiatich rokoch praxe, ktorí sú vyhorení, ktorí odovzdali celý svoj život tomuto štátu, školstvu a dostávali za to plat hodný upratovačky? Alebo chcete, aby učiteľov hodnotili ich žiaci? Na základe akých kritérií? Sympatií? Nepoznám váš životopis, pán Poliačik, a teda neviem, či ste si niekedy v živote vyskúšali, aké je to učiť šesť-sedem hodín za katedrou, aké je to mať desaťminútové prestávky, zorientovať sa, ísť na ďalšiu hodinu a byť neustále v strese a napätí.
Potom hovoríte, že inšpekcia by mala nie buzerovať, ale pomáhať. Pán Poliačik, je to sci-fi. Nestretol som ešte živého inšpektora, ktorý by chcel učiteľovi pomôcť, ale naozaj ho len buzerovať. Asi už viacej nestihnem.
Ďakujem.

Pán poslanec Grendel.

Citovali ste slová ako "zrada" a "podvod", ktoré zazneli z úst niektorých kolegov z opozície v tejto rozprave, tak by som chcel opäť poukázať na to, lebo tieto slová vyvolávajú pohoršenie v radoch koalície, chcel by som teda opäť poukázať na to, že sa bežne používali pri programovom vyhlásení Radičovej vlády z úst práve dnes koaličných poslancov, ktorí vtedy boli v opozícii. Napríklad: "Keď do volieb tieto strany podrážali svojich vlastných voličov, dnes sa dá konštatovať, že klamú a podrážajú všetkých občanov Slovenskej republiky." Poslanec Ľubomír Jahnátek, 4. august 2010.

Pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo.
Ja by som sa chcela vlastne, alebo podporiť teda kolegu v jeho protidrogovej politike, len mi snáď chýba celkovo prevencia sociálno-patologických javov, ktorým som sa venovala. Určite si všetci uvedomujeme, že maloleté deti viac a viac siahajú po alkohole, čiže ja by som privítala vlastne v tej preventívnej časti aj riešenie alkoholizmu maloletých detí alebo sexuálne zneužívanie taktiež maloletých detí a nehovoriac o týraných ženách. Čiže ja by som tú paletu možno rozšírila celkovo nielen na prevenciu drogovo, drog, ale aj teda sociálnopatologických javov.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem.
Martin, ja ťa vnímam ako človeka z mnohých menšín a teraz mám pocit po týchto faktických poznámkach, že si si zadefinoval aj jednu ďalšiu tuná v parlamente, pretože si otvoril obrovské množstvo tém a nastalo tu hlboké nepochopenie. To, ako sa prestreli tebe nad hlavou páni zo SME RODINA so SMER-om a zlietli sa ako osy na med, lebo presne si priznal moment, kedy vieš, že nastalo zlyhanie, ospravedlnil si sa zaňho, povedal si príčinu a povedal si, prečo tak budeš naďalej pristupovať.
Otvoril si dve pre mňa dosť podstatné témy. Prvá bola téma, že potrebujeme Slovensku darovať jednu základnú vec, a to je idea alebo príbeh alebo myšlienka, ako to chceme. Lebo doteraz asi štyri roky sa bavíme iba o tom, že chceme to akosi inak. A ak by to zostalo v tejto polohe, že teda iba inak, tak tu potom budeme mať ľudí, ktorí si to budú definovať aj z pohľadu prvého slovenského vojnového fašistického štátu alebo si to budú definovať možno aj z pohľadu komunizmu, čo mal som pocit, že nadlho tieto témy sú v spoločnosti oddebatované. Nie, nie sú. A podľa mňa je natvrdo už treba povedať pri tomto type debaty, že režimy, ktoré začali budovaním soldatesiek, respektíve Hlinkovými gardami alebo Ľudovými milíciami, nedopadli pre Slovensko dobre. Tých štrnásť hnedých mužíčkov je štrnásť týchto fašistov, ktorí sedia za nami. (Rečník ukázal rukou za seba.) Takto to treba rozprávať, aby všetci chápali.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Budaj.

Ďakujem pekne.
Myslím, že málokedy sa stáva, že je v Národnej rade toľko poslancov, ktorí sú zajedno, že krajina potrebuje ozdravenie. Je úplne prirodzené, že nie sú zajedno v tom, že ako, ale krajina potrebuje uzdravenie.
A chcel by som povedať, že hoci nikdy nie je na škodu, ak je polemika, ale tentoraz je tá polemika trochu smiešna. Preto aj diskutujeme o tom, že či pri tom ozdravení treba teda prioritne zdôrazniť akútnu chorobu, čiže rozvoj povedzme neofašizmu alebo pravicového extrémizmu na Slovensku, a pritom nespomínať to, že nevznikol len tak vo vzduchoprázdne, alebo pominúť tento prejav a hovoriť skôr o koreňoch, z akých vzišiel. Ja si myslím, že sa neobíde jedno bez druhého a že táto polemika isteže je prospešná, ale je v zásade márna, pretože Slovensko sa nedostane ďalej, keď nevyrieši tie korene, z ktorých akýkoľvek extrémizmus, môže to byť aj komunistický, ja som zažil, keď sem vstúpila komunistická strana, bolo to v roku ´98, nezborili sa nebesá, svet išiel ďalej, ale politici si museli uvedomiť, že isté reformy a istú pozornosť niektorým regiónom a niektorým sociálnym otázkam nevenovali. A takisto celé garnitúry politikov, ktoré, ktorí sú tu dlhé roky, osem rokov vlád Roberta Fica, osem rokov vlád Mikuláša Dzurindu spôsobili problémy, o ktorých hovoríme.

Pán poslanec Osuský.