30. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, kolegyne, kolegovia, chcem začať pekne od začiatku, a to týmto. Rokujeme tu o dôvere vláde a pozrite sa na jej členov. S námahou sa tu striedajú, sedia tu síce, ale sú si vedomí toho, že to tu stačí len tak nejako pretrpieť ako nejakú povinnú jazdu a ide sa ďalej.
Aj programové vyhlásenie vlády považujú len za takú povinnú jazdu, takú technickú záležitosť, ako povedal pán najnovší premiér aj v televízii, aby sa mohlo ísť čo najrýchlejšie ďalej. Tých ľudí na námestiach by si najradšej tiež nevšímali, boli by možno najradšej, keby vôbec neexistovali. Hlas námestia ich ruší a voliči sú im vlastne nepríjemní ako také otravné muchy. Ak by nebola v hre vražda, možno by nás snáď presvedčili, že na námestiach sa vlastne nič také podstatné nedeje. Lenže skutok sa stal.
Príliš sa nám zažrala už až pod kožu táto politika mečiarovského a ficovského typu. Nie je to služba pre ľudí, ale je to služba v prospech záujmov konkrétnych osôb, mafiánov rôzneho druhu, ktorí občas pošlú výstrahu či už v podobe vraždy nepohodlného svedka, ako bol Róbert Remiáš, v podobe bitky a zastrašovania bezbranného dievčaťa, ako bola Hedviga Malinová, a najnovšie aj v podobe usmrtenia nepohodlného novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky. Keď si uvedomíme, čo sa na Slovensku za posledné desaťročia vlastne deje, mrazí nás z toho, je to ako novodobý mor. Kým v stredoveku ľudia umierali telesne, dnes vymierajú duchovne. Víťazí mamona a morálka a svedomie sú na dne. Pravda sa ale našťastie nedá umlčať ako taká otravná mucha. Ľudia na námestiach nám to ukazujú jasne. Žiadne oprášené zdrapy papiera už nechcú. Nechcú ani žiadnu oprášenú vládu. Jediným slušným riešením voči tomuto hlasu by boli predčasné voľby, ale to by aspoň zopár poslancov z vládnej koalície muselo mať charakter.
Tak ak sa tu už teda hráme na to, že máme debatovať o nejakom akože programe, využijem túto príležitosť a dotknem sa pre zmenu kultúry a som rada, že služba na mieste predkladateľa pripadla práve novej ministerke kultúry. Pretože je to oblasť, ktorej sa tu nevenuje prakticky žiadna pozornosť, a je to oblasť, ktorú si čoraz pozornejšie všímam. A čím viac si tento rezort všímam, tým viac dochádzam k presvedčeniu, že je to jeden z kľúčových rezortov na odlievanie peňazí našim ľudom, a nie malých.
Pre vysvetlenie by sme museli siahnuť hlbšie do histórie, a preto si dovolím taký krátky exkurz do minulosti. Po revolúcii v ´89. a takej prvej hrubej čiare po komunistoch sa umelci nadýchli, zistili, že môžu konečne slobodne tvoriť, ale nebolo za čo, a tak začali vznikať prvé grantové schémy ministerstva kultúry, Fond Pro Slovakia napríklad, a prvé skupinky úspešných žiadateľov. Nastúpil Mečiar so svojimi ministrami Slobodníkom, Hudecom a objavili sa prvé megatunely. Zásadná bola hlavne privatizácia Štúdia Koliba a prvých 140 mil. korún, ktoré stopila zo sveta skupina okolo pánov Glváča, Flašíka a Stráňavu na filmové projekty Jánošík a Pribina. Pán Flašík, to je ten pán, ktorý robil Mečiarovi kampaň, je to ten pán, ktorý dal budovu oproti prezidentskému palácu, na budovu namontovať hodiny odrátavajúce čas prezidentovi Kováčovi. Je to ten pán, o ktorom Fico, šéf strany SMER, hovorí na nahrávke s hlasom podobným Ficovi, že ho nesmie držať v šachu, poviem to slušne, on použil iný výraz, pretože on sám zarobil 75 mil. vlastnou hlavou. Na tej istej nahrávke hovorí pán Fico aj o tom, že musí vzniknúť nejaká paralelná finančná štruktúra na financovanie strany SMER. A práve tieto paralelné finančné štruktúry, to je ten novodobý mor.
V ´98. roku sa vo volebnej kampani SDKÚ síce hovorilo o potrebe vyšetriť a potrestať páchateľov, prípadne zrušiť privatizáciu, mečiarovskú privatizáciu Koliby. Pod vedením ministra Kňažka sa však ale nič také nestalo. Ktovie prečo? Možno preto, lebo vtedajší riaditeľ odboru kontroly na ministerstve kultúry, ktorý sa pustil do takejto kontroly, skončil s ťažkými zraneniami po tom, čo ho niekto brutálne zbil na ulici, na čo následne rezignoval, odišiel do dôchodku a následne nato zomrel. Bola to len náhoda?
Dosť na to, že aj vďaka tejto udalosti k sľúbenému ráznemu upratovaniu na ministerstve nedošlo. Minister namiesto toho podpísal prakticky identickú zmluvu na ďalšieho Jánošíka, ako jeho predchodca Hudec, v hodnote 60 mil. korún. Tentoraz ale s iným človekom, doktorom Rudolfom Biermannom. Pričom prisľúbených mu bolo ešte zhruba raz toľko v ďalšom období. Nejaké podhubie - paralelné finančné štruktúry niekde v pozadí teda zrejme neustále pracovali. Nasledoval minister Chmel, ktorý ďalší dodatok na film Jánošík už odmietol podpísať, a tak sa po filme Jánošík po producentovi Biermannovi, ale hlavne po dovtedy už minutých miliónoch na Slovensku zľahla zem. Zostalo po nich niekoľko desiatok podvedených filmárov, ktorí nikdy neuvideli honoráre za svoju prácu a ktorí si to v niekoľkých prípadoch odniesli aj s ťažkými zdravotnými následkami. Tá schéma nevyplatených faktúr pre subdodávateľov je veľmi podobná s budúcim Váhostavom. Ako cez kopirák.
Toto zvláštne turbulentné a divoké mečiarovské a postmečiarovské obdobie už vtedy plazivo prešpikovávalo krajinu najrôznejšími našimi ľuďmi ako rakovina. Vieme o tom všetci, hovorí o tom spis Gorila, len na to rýchlo zabúdame, pretože to prekrývajú nové a nové kauzy. Pripomínam to tu iba preto, aby sme nezabudli, že súčasná mafia prisatá na štát má nielen priestorové, ale aj časové rozmery a dlhé roky kvasiace podhubie. A tiež chcem ilustrovať, že práve z tohto podhubia vznikla aj súčasná garnitúra.
Ale ak mám zostať pri kultúre, v tomto podhubí, konkrétne v štátnej inštitúcii STV, už čakal aj vtedajší dramaturg STV a budúci minister kultúry Maďarič na svoju príležitosť aj so svojimi priateľmi Glváčom, Flašíkom, Stráňavom. Tými istými, ktorí sa tak dobre uplatnili už za Mečiara, ale aj všetkého schopnými novými kádrami. Napríklad režisérom Igorom Kováčom, ktorého meno sa vynára v rôznych medializovaných kauzách aj dnes. Ono z STV, resp. dnes RTVS, vôbec do dnešného dňa vyrážajú do externého prostredia rôzne, všetkého schopné kádre, ktoré majú prístup k peniazom z daní občanov. Tým externé prostredie dlhodobo deformujú a ono s tým musí dlhé roky žiť.
Pán Maďarič z tohto podhubia vyrašil v roku 2002, kedy sa stal vedúcim tlačového, mediálneho oddelenia vznikajúcej Ficovej strany SMER – SD a de facto jej hlavným ideológom. Na zabezpečenie nerušeného toku štátnych peňazí tam, kam bolo potrebné, vznikla agentúra REDHOUSE, neskôr UPTOWN PRODUCTION na čele so spomínaným Igorom Kováčom, ktorý sa okolo štátnych zákaziek motá doteraz, a treba povedať, že mimoriadne úspešne. Je to človek, ktorý si rozhodne nežije zle, a ľudia z brandže o ňom veľmi dobre vedia. Je to veľmi výrazná šedá eminencia v kultúre, ktorá v tom, skrátka, vie chodiť a ktorej meno sa radšej iba šepká.
Ako som povedala v piatok vo faktickej poznámke, pokiaľ by ste napríklad pátrali, kto je za Agentúrou Evka a predraženou propagáciou slovenského predsedníctva v Európskej únii na ministerstve zahraničných vecí alebo kto je za organizáciou osláv MDŽ v športových halách po celom Slovensku a ďalšími a ďalšími projektmi z Úradu vlády, alebo kto je napríklad za tunelovaním Audiovizuálneho fondu cez zahraničné koprodukcie, vždy skončíte v UPTOWN PRODUCTION. Čiže vo výsledku u pánov Maďariča, Fica a Kaliňáka.
Minister Maďarič za svojho pôsobenia na ministerstve nechal tieto aktivity kvasiť. Prikryl ich hrubou pokrievkou a na pozadí si realizoval vlastné ďalšie projekty, ako napríklad digitalizácia národného kultúrneho dedičstva, tentoraz už v mnohých miliónoch, v stovkách miliónov eur. Na tvári ho po celý čas kryla maska kultúrne rozhľadeného, empatického a obľúbeného umelca. Dokonalé mimikry, pomocou ktorých dokáže oklamať telom množstvo ľudí aj z umeleckej brandže možno aj dnes.
Mohla by som pokračovať, ale nechcem, pretože ľudia to už nechcú počúvať. Majú toho plné zuby. Tých káuz je toľko a zlievajú sa do tak veľkého obludného vreca, že už všetkých ťažia až tak, že slušní ľudia sa zbavujú aj poslednej nádeje. Chcela som to povedať iba preto, aby som dala na pravú mieru, že práve cez kultúru vedú silné vlásočnice na zhnitý koreň korupcie, na ktorý tu moji predrečníci nespočetnekrát poukázali, a že práve tu viac ako v iných sektoroch bude veľmi potrebné upratovať a vetrať.
A preto je veľkou otázkou, či ste práve vy, pani nová ministerka kultúry, tou správnou osobou pripravenou posvietiť si na rezort, do ktorého vstupujete, a či vôbec tušíte, do čoho vlastne idete. To, že vám niekto vyčíta slabú znalosť umeleckého prostredia, je to najmenej podstatné, z toho si ťažkú hlavu nerobte. Minister kultúry nemá čo určovať umelecké trendy, ale musí to byť v prvom rade manažér verejných peňazí, ktorých rozdeľovanie sa musí diať transparentne, hospodárne a efektívne, tak ako v každom inom rezorte. Bodka. Je pravda, že zaviesť takéto pravidlá práve v rezorte kultúry je obzvlášť ťažké, lebo tu máme do činenia s veľmi špecifickým, zložitým a uzavretým umeleckým prostredím. Okrem zdravého úsudku sa tu treba vysporiadať aj s emóciami rôznych nositeľov kultúry, ktorí aj keď si často hovoria nezávislí, tak sú často vo svojom živobytí závislí výlučne na verejných zdrojoch. A treba sa tu vysporiadať aj so záujmami producentov externého prostredia, ktorí sú už roky dokola de facto stále tí istí a darí sa im budiť dojem, že sú práve oni tými absolútnymi a nespochybniteľnými príjemcami najrôznejších dotácií, grantov a iných benefitov. Ako napríklad vecného plnenia zo zmlúv s RTVS. Nechcem teraz zachádzať do podrobností, ale všetci bývalí riaditelia RTVS, resp. STV, ako aj bývalý minister a zainteresovaní, ktorí ma teraz náhodou počúvajú, určite vedia, o čom hovorím, a myslím si, že čoskoro to zistíte aj vy, pani ministerka.
Nemyslím si však, že je vo vašich silách na tom niečo zmeniť, a to najmä preto, lebo v záujme staronovej vlády nie je s touto chobotnicou bojovať, pretože ľudia na ňu napojení sú jej súčasťou. Všetci tí Stráňavovia, Kováčovia, ale aj Jankovské, Krajmerovia, Bödörovci, Brhelovci, Širokí a ďalší v pozadí ťahajú beztrestne za nitky stále a držia spolu ako kliešte. Obávam sa, že vy ako terč posmeškov alebo nejakých petícií, pani Laššáková, ste v tejto mašinérii úplne, ale úplne nepodstatná. Ľudia nechcú dokola počúvať o nových a nových kauzách, chcú počuť, ako sa dá z toho dostať von. Chcú počuť riešenia.
V strane SaS máme riešenia, ktoré tieto nitky pretnú aj v kultúre. Tento rezort viac ako ostatné potrebuje hĺbkový a poctivý nielen formálny, ale hlavne obsahový audit vo všetkých organizáciách v pôsobnosti ministerstva kultúry. Som si istá, že mnohé persóny, možno aj celé organizácie ministerstva kultúry budú po takejto kontrole ťažko preukazovať svoju opodstatnenosť. Som si istá, že budú ťažko preukazovať svoju opodstatnenosť aj mnohé položky v rozpočte jednak priamo na ministerstve, jednak v podriadených organizáciách, ale najmä v RTVS. Špeciálne sa treba pozrieť na to, či RTVS naozaj potrebuje 1 400 zamestnancov a 120 mil. na svoj chod. Žiadny z doterajších riaditeľov, ale najmä minister Maďarič, toto nikdy nepreveril. Nesúhlasím s tým, že peňazí na kultúru je málo. Je ich dosť až na to, že podstatná časť už dlhé roky odteká ľuďom, ktorí v tom vedia chodiť. A to nielen cez RTVS, ale aj Audiovizuálny fond a iné inštitúcie.
Základ, ktorý očakávam od ministra kultúry a ktorý, samozrejme, nikde v programovom vyhlásení nenájdeme, je jednoduchý: uťať tieto praktiky a nestať sa ich spolupáchateľom. To by bolo naozaj nové. Lenže vo vláde kontinuity nič také nie je možné.
Pani Laššákovej mi je preto ľudsky ľúto, lebo ako politický káder zo zálohy podľa mňa absolútne netuší, kam ju to jej politickí súpútnici vlastne nastrčili. Podstata tkvie niekde hlboko, široko až ďaleko v podhubí, ktoré som spomínala na začiatku môjho príspevku.
A preto z týchto dôvodov nemám ani najmenší dôvod hlasovať za dôveru tejto vláde.
Ďakujem.

Drahé kolegyne, kolegovia, vážený pán predsedajúci, tak som nečakal, že tak rýchlo sa dostanem na rad ani že v Národnej rade bude tak málo poslancov, keď rokujeme o tak dôležitej téme, ale niet sa čomu diviť. Ťažko teraz opätovne hovoriť o programovom vyhlásení vlády, pretože to tu bolo opomínané už nespočetne veľakrát. Ako bolo spomínané, celé state v tomto programovom vyhlásení vlády... (Ruch v sále.) Celé state v tomto programovom vyhlásení vlády boli odkopírované z pôvodného programového vyhlásenia vlády ešte z roku 2016 a pán nový premiér Pellegrini si nedal ani toľko práce, aby si to medzitým prečítal a odstránil úplné absurdity a banálne nezmysly, ktoré sa tam takto objavili a boli predložené na schválenie priamo pred najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky, to znamená, ukázal nielen poslancom Národnej rady, ktorých si síce vážiť nemusí, ale hlavne občanom, ktorých by si ako predseda vlády vážiť mal, za čo mu reálne stoja. Ani si len nedokázal prečítať svoje vlastné programové vyhlásenie a, ako hovorím, odstrániť jasné nezmysly, ako to, že chce zabezpečiť dobrý, bezpečný a kvalitný priebeh nášho predsedníctva v Európskej únii v rámci roku 2016, teda z prelomu roku 2016 a 2017.
Každopádne vystupovali tu iba opoziční poslanci. Vládni poslanci neboli schopní, resp. nechceli prísť obhajovať toto nové programové vyhlásenie vlády aj celkovo dôveru voči týmto personálnym obsadeniam na jednotlivých ministerských postoch, pretože povedzme si rovno, obhájiť sa to jednoducho nedá.
Každopádne nalejme si čistého vína, poďme sa baviť otvorene, hovorme si jasne, čo za ľudia sa dnes reálne chcú dostať k moci, čo za ľudia reálne chcú kritizovať týchto síce skorumpovaných mafiánov, klamárov, podvodníkov, ľudí, ktorí zdevastovali Slovensko, ktorí ho zničili, ktorí ho dostali do stavu, v akom je dnes, aj napriek tomu, že pán Pellegrini tu vystúpil a hovoril o tom, ako nám rastú mzdy, ako sa máme dobre, ako sa občanom jednoducho darí, ako sa všetci máme perfektne, ako klesá nezamestnanosť. Tak na druhej strane tu chcú vystupovať ľudia, ktorí podporujú príval imigrantov, chcú ratifikovať Istanbulský dohovor, otvorene útočia na všetky národné a kresťanské hodnoty, na ktorých stojí celá naša civilizácia, vystupujú tu s úplnými absurdnosťami a nezmyslami a občania Slovenskej republiky by im mali dať tú dôveru, aby oni vládli, aby oni zastupovali Slovensko.
Tá politická situácia, tá vládna kríza aj celkovo politické obsadenie tohto pléna je tak roztrieštené, tak hrozné a tak skutočne bez akejkoľvek vízie alebo akejkoľvek možnosti pre občanov Slovenskej republiky do budúcnosti počítať s nejakou normálnou vládou, ktorá prestane klamať, prestane kradnúť, zastaví toto drancovanie slovenskej zeme a prinavráti moc do rúk práve občanom Slovenskej republiky, ktorým podľa ústavy moc reálne aj patrí.
Pretože ak by práve vládu pána Pellegriniho nahradila nejaká vláda s Matovičom a Sulíkom, s ľuďmi z tejto "Slovenskej arabskej strany", ako ju nazývam, alebo s OĽANO, kde 19 poslancov má 27 rôznych názorov, tak by to pre Slovensko nebola práve o nič väčšia výhra.
Ale toto je práve najsmutnejšie, že na jednej strane máme zlodejov, podvodníkov, mafiánov, oligarchov, ľudí priamo napojených na organizovaný zločin, ľudí, ktorí priamo vytunelovali, rozkradli, zničili celé národné hospodárstvo, a na druhej strane máme bláznov, ktorí neváhajú zneužívať smrť dvoch nevinných ľudí na svoje vlastné politické ciele, politické účely. Máme tu ľudí, ktorí chcú hovoriť, že pohlavie je nejaká sociálna, nejaký sociálny konštrukt, že to vôbec nemá žiaden biologický základ, že keď ja si teraz, zajtra poviem, že som žena, tak kľudne môžem byť žena, že jednoducho je to tak. Proste takíto ľudia chcú vládnuť, takíto ľudia chcú vytvárať hodnoty, či už na ministerstve školstva, takíto ľudia chcú učiť naše deti a vysvetľovať im, čo je v živote správne. A ako sa má na toto pozerať bežný, normálny slovenský občan, ktorý chodí od pondelka do piatku do práce, ktorý sa stará, ktorý vychováva deti, ktorý má svoju rodinu a chce, aby aj v budúcnosti mohli jeho deti žiť v normálnom, slušnom štáte, bezpečnom štáte, v štáte bez imigrantov, v štáte bez úchylov, v štáte bez zlodejov, bez podvodníkov, bez klamárov, bez týchto privatizérov, oligarchov a všetkých podvodníkov, o ktorých tu môžme hovoriť snáď donekonečna.
Keď sa na to pozriem, ja to poviem otvorene, jedinú nádej, jedinú možnosť a záchranu vidím práve v Ľudovej strane Naše Slovensko. Jediní nemáme žiadnu korupčnú kauzu, jediní sme sa nezapojili do všetkých tých vašich podvodov, jediní sme si zachovali svoju národnú a kresťanskú identitu, hodnoty. Jediní nemáme problém povedať otvorene, čo si myslíme úplne o každom, či už je z tejto fiktívnej opozície, či už je z tejto koalície zlodejov, klamárov a podvodníkov a ľudí, ktorí dnes majú jeden názor, zajtra úplne opačný, pozajtra zase iný, a ľudí, ktorí to dotiahli so Slovenskom tam, kam to jednoducho dotiahli.
Je veľmi smutné, že obrovská vôľa občanov Slovenskej republiky, ktorá hlása, resp. ktorá túži po zmene, ktorá chce naozaj zmenu v tomto štáte, ktorá už nechce ďalej nechať týchto skorumpovaných mafiánov vládnuť, je zneužívaná ľuďmi práve z tohto opozičného politického spektra na svoje vlastné politické účely. Bohužiaľ, tí ľudia, ktorí protestujú v uliciach, tí ľudia, ktorí sa snažia dosiahnuť zmenu, sú naozaj čestní ľudia, sú to ľudia, ktorí naozaj nechcú žiť v mafiánskom štáte, sú to ľudia, ktorí naozaj nechcú sledovať, ako sú novinári a ich snúbenice vraždení len preto, že napíšu niečo o vládnych politikoch a mafiánoch, ktorí stoja za nimi v úzadí. Ale sú zneužívaní, ich hlas, ich vôľa, na politické účely a ambície ľudí, ktorí vôbec, vôbec nie sú iní ako tí, ktorí dnes reálne vládnu. A toto je práve na tom najsmutnejšie.
Mnoho sa tu hovorilo o tom, prečo boli tie protesty odvolané a prečo sa teraz deje ten protest pred parlamentom, prečo po tom, ako Andrej Kiska povedal „prestaňme protestovať, dajme šancu tejto vláde“, naraz všetko stíchlo a nebol jediný problém. Hovorilo sa o tom, že za týmito protestami v úzadí celých týchto zmien je George Soros, vystúpil s tým práve Robert Fico, keď chcel odpútať pozornosť medzi tým, ako sa s Bélom Bugárom pekne dohadovali na ďalších kšeftoch a na tom, ako napália celú slovenskú verejnosť. Nato vystúpila opozícia, ktorá nemohla práve Robertovi Ficovi jasnými, tvrdými, zreteľnými argumentami vysvetliť, že on nie je v ničom iný ako tieto Sorosove bábky a mimovládne organizácie, ktoré sa, áno, podieľajú na týchto protestoch, tak prišli s tým, že to sú konšpiračné teórie, že to sú výmysly, to sú nezmysly, to neexistujú žiadne prepojenia. Sorosove peniaze na Slovensku, čo ste sa zbláznili? Dokonca že Soros ani neexistuje, že to je len nejaký starý starček, ktorý na dôchodku hraje golf a o nič sa nestará.
Tak sme si dali tú prácu, no a pozreli sme sa, že či to je s tým Georgeom Sorosom naozaj také, ako sa hovorí, či to je naozaj len záležitosť nejakých konšpiračných teoretikov. Ja nebudem hovoriť o tom, že tu George Soros chodí po námestiach a rozdáva ľudom peniaze do rúk, že George Soros priamo organizuje tieto protesty alebo že sa snaží nejakým spôsobom kritizovať vládu. Ja budem hovoriť o tom, že práve peniaze tohto miliardára sa podieľali na mnohých prevratoch v mnohých štátoch celého sveta a že aj práve v tomto prípade môžme vidieť určitú spojitosť.
Keď sa pozrieme na organizátorov tohto protestu, z akého prostredia vzišli, kto za nimi stojí a ako sa reálne zneužíva vôľa a hnev ľudí, čestných ľudí, na Slovensku na dosahovanie politických cieľov, tak zistíme, že práve ľudia, ktorí organizujú tieto protesty, pochádzajú z prostredia Petit Pressu, ktorý vydáva denník SME. A keď sa pozrieme na to, ako Petit Press vlastne vznikal a kto je na jeho čele, tak zistíme, že je to nejaký Alexej Fulmek. A keď sa pozrieme bližšie na tohto pána Alexeja Fulmeka, tak zistíme, že je členom Board of Directors v Media Development Investment Fund, to je americká organizácia, ktorú, hádajte, kto založil, resp. za koho peniaze boli, je financovaná, bola financovaná? Za peniaze Nadácie otvorenej spoločnosti. A kto založil Nadáciu otvorenej spoločnosti? George Soros. No a tento pán Alexej Fulmek sedí v tejto rade riaditeľov s istým pánom Houstonom Spencerom, ktorý okrem toho, že sa podieľa na riadení tohto Sorosovho investičného fondu, ktorý zakladá rôzne mediálne organizácie, rôzne médiá, tzv. opozičné médiá, tak je dokonca aj riaditeľom strategických operácií pre Nadáciu otvorenej spoločnosti a pre Sorosov ekonomický a vývojový fond. On sa tak normálne nazýva Sorosov ekonomický a vývojový fond. Tak s týmto pánom sedí pán Alexej Fulmek, riaditeľ Petit Pressu, ktorý vydáva denník SME, v jednom vedúcom zoskupení riaditeľov amerického investičného fondu na podporu tzv. opozičných médií.
No a keď sa pozrieme na to, ako vlastne denník SME vznikal, tak zistíme, že Petit Press si požičal práve od tohto Sorosovho investičného fondu peniaze s 2-percentným úrokom na to, aby si mohol založiť svoju tlačiareň a vydávať tento denník SME.
No a keď potom prídeme priamo k organizátorom týchto protestov, tak zistíme, že organizátori sú vlastne Peter Nagy, jeho žena, ktorí pracujú práve v Petit Presse, druhá zase pracuje v Komenského inštitúte priamo pod patronátom Andreja Kisku a pod patronátom a sponzorstvom firmy Esset, ktorá zase sponzoruje Denník N, ktorého celá redakčná rada pochádza práve z Petit Pressu, to znamená priamo so Sorosových peňazí. A ďalšia z organizátorov, pani, resp. slečna Karolína Farská pochádza práve zo Slovenskej debatnej asociácie, ktorú založila Nadácia otvorenej spoločnosti, priznal to aj pán Martin Poliačik, jej bývalý riaditeľ. A môžme sa to aj dočítať vo výročných správach. A Nadácia otvorenej spoločnosti komu patrí? Opäť pánovi Sorosovi.
To znamená, nie je to len záležitosťou konšpiračných teoretikov, nejakých jašterov a podobných nezmyslov, môžte sa z toho smiať aj tam na balkóne, novinári, ale je to jednoducho pravda, tieto veci sú jednoducho overiteľné.
Peniaze tohto miliardára skutočne ovplyvňujú dianie, ovplyvňujú médiá a ovplyvňujú to, ako sa vyvíja verejná mienka v mnohých štátoch Európy.
Ale teraz, čo je dôležité, ja netvrdím, že George Soros stojí priamo za týmito vecami, že George Soros nejakým spôsobom chce vyvolať na Slovensku prevrat alebo niečo podobné, ale nalejme si čistého vína v tejto téme, pretože je to dôležité, nemôžme sa tváriť, že nejaké peniaze tohto pána nijakým spôsobom nezasahujú do ničoho a že je to len konšpiračná teória. To by bola jednoducho hlúposť. A bola by aj hlúposť nejakým spôsobom si myslieť, že bohatí, extrémne bohatí ľudia s určitými politickými ambíciami nebudú využívať svoje obrovské finančné zdroje na to, aby manipulovali vlády, na to, aby využívali médiá vo svoj vlastný prospech, na to, aby formovali verejnú mienku tak, aby dosahovali svoje politické ambície. To by bolo naivné očakávať, že títo extrémne bohatí ľudia toto robiť nebudú.
Každopádne mne je naozaj, naozaj úprimne ľúto tých mladých ľudí, ktorí sú takto zneužívaní Matovičom, Sulíkom a celou touto bandou na to, aby sa na Slovensku veci síce trošku zmenili, ale či k lepšiemu, kto to dnes môže povedať?
Ľudová strana naše Slovensko, ako sme otvorene povedali niekoľkokrát, je za predčasné parlamentné voľby, pretože táto vláda, ktorá tu vznikla, nemá žiadny demokratický, legitímny mandát. Ako bolo spomínané, strana SIEŤ, ktorá bola volená občanmi, neexistuje a strana pána Bugára MOST – HÍD bola volená s tým, že si dala po Slovensku bilbordy či si vieme predstaviť vládu bez SMER-u. To znamená, pán Bugár išiel do týchto volieb, resp. do volebnej kampane s tým, že chce vládu bez SMER-u. No a vidíme reálne, ako to dopadlo. To znamená, hovoriť o nejakom demokratickom, legitímnom mandáte získanom vo voľbách pre túto vládu pána Petra Pellegriniho je absolútne scestné. To znamená, predčasné voľby sú jediným správnym riešením. A verím tomu, že k nim nejaký spôsobom dôjdeme, že sa k nim nejakým spôsobom dopracujeme, aby občania mali reálnu otvorenú možnosť odovzdať svoj hlas a povedať jasne, čo si myslia a koho chcú, aby na Slovensku vládol.
Pretože tak ako nepodporíme túto vládu, vládu, ako hovorím znovu, podvodníkov, oligarchov, klamárov a mnoho naivných poslancov alebo poslancov, ktorí sa tvária ako bezduché hlasovacie schránky a nechajú si zaplatiť za čokoľvek, za čo zahlasujú, tak nikdy nepodporíme ani vládu ľudí, ako je Sulík a Matovič, pretože to by pre Slovensko naozaj nebola vôbec žiadna zmena.
Hovorilo sa, že sa v politike nemajú vyvolávať vášne, že politika má byť o slušnosti, že sa v politike máme snažiť reálne dosiahnuť nejaké zmeny. Ale keď sa pozriete na správanie strán SaS a správanie strany OĽANO, ktorí otvorene povedia, že nezahlasujú za návrh, ktorý je dobrý pre všetkých slušných ľudí a ktorým by mohli pomôcť Slovensku, len preto, že ho predkladá niekto, koho nemajú radi, tak akým spôsobom by títo ľudia reálne Slovensku pomohli?
Hovoriť znovu o tejto vládnej koalícii, ako hovorím, je zbytočné, pretože sa nezmení nič. A keď budeme hovoriť o nejakom priamom personálnom obsadení, tak nikto z týchto opozičných politikov, tzv. opozičných politikov, nekritizoval napríklad Gábora Gála, ktorý na výbore pre ľudské práva otvorene povedal, že chcú opäť otvoriť tému ratifikácie Istanbulského dohovoru. Dúfam, že je s tým práve strana SNS spokojná, že jednoducho sa im to páči, pretože toto reálne povedal nový minister spravodlivosti. A ja sa nemôžem prestať diviť, že nikto z opozície tieto veci nenapadol. Pretože podľa mňa je Gábor Gál ešte väčším výsmechom spravodlivosti ako práve Lucia Žitňanská.
No a dať na funkciu ministra vnútra pána Druckera, ktorý bol už snáď ministrom všetkého, čo na svete existuje, tak to je rovnaký výsmech do tváre všetkým slušným ľuďom. Pretože ľudia chceli zmenu, ľudia chceli vyšetrenie tej kauzy, ľudia chcú, aby boli potrestaní vinníci korupcie, zlodejstva, mafiánstva, ktoré sa na Slovensku rozmohlo ako nikdy predtým. No pán Drucker, ktorý poslušne slúžil tejto vládnej koalícii, neprinesie nijakú zmenu. A hlavne, čo tu sedím tieto dva roky, tak pán Drucker je autorom návrhu na oddlženie slovenských nemocníc, kedy ste použili 600 mil. z daní občanov Slovenskej republiky na to, aby ste oddlžili nemocnice. S tým prišiel pán Drucker. Ale zabudol prísť s tým, aby, s návrhom, aby sme potrestali tých, ktorí sú za toto zadlženie slovenských nemocníc jednoducho zodpovední.
To znamená, túto vládu určite nepodporíme. Určite nezahlasujeme za, práve naopak, budeme jasne proti. A ostáva nám len dúfať, že sa v určitých ľuďoch ozve nejaký skrytý vnútorný hlas, nejaké svedomie a povedia jasne, že občania majú právo normálne v demokratických, legitímnych parlamentných voľbách rozhodnúť o tom, kto má na Slovensku vládnuť.
O téme miliardára Georgea Sorosa som chcel hovoriť iba preto, aby sa tu jasne vyjadrilo, že ten človek naozaj existuje, naozaj ovplyvňuje mnohé veci, naozaj financuje množstvo organizácií a vytláčať túto tému do akýchsi konšpiračných teórií je nielen zbabelé a naivné, ale je to aj špinavá politická hra určitých médií, ktoré sa snažia zastierať realitu, ako to už napríklad pri našej politickej strane poznáme naozaj dôverne.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Tak je, Milan, keď si spomenul "Slovenskú arabskú stranu", OĽANO s rôznymi názormi a rôznych politických smerovaní, od liberalizmu až po úprimných kresťanov, trafil si presne do stredu terča. Mnohí z nich sú pod vplyvom a niektorí sú priamo v mimovládkach alebo slobodomurárskych spolkoch. Viď pán Jurzyca, ak sa nemýlim, bývalý člen šéfstva Open Society Foudation, Nadácie otvorenej spoločnosti. Ďalej napríklad známy slobodomurár z Rotary klubu pán Klus. Alebo pani Nicholsonová, ktorá sa sama vyjadrila tu v parlamente, že pochádza z prostredia mimovládok. A ďalší a ďalší. Stačí čítať výročné správy Open Society Foudation.
Predstaviť si vládu, kde bude Nicholsonová a Klus, tak radšej preč poklusom klus. (Smiech v sále.)
Aj keď nemám rád ďakovačky, ako to predvádza SaS-ka, tentoraz poruším pravidlo. Ďakujem ti, Milan, že si to všetkým osvetlil.

Aj ja ti ďakujem, Stano. No, ja som jednoducho považoval za potrebné vyjasniť si v tejto téme niektoré veci, pretože sa mi nepáči, keď na jednej strane Robert Fico účelovo využije tému Georgea Sorosa na to, aby odkryl, aby nejakým spôsobom posunul tú pozornosť médií aj celej slovenskej verejnosti niekam úplne inam, a na druhej strane má Sorosových ľudí priamo vo svojej vlastnej vláde, to znamená priateľov Georgea Sorosa. Veď je známa tá kauza, kedy unikli e-maily a priamo osobne George Soros navrhoval ministerke zahraničných vecí Spojených štátov amerických Clintonovej, aby nominovala ministra Lajčáka z Ficovej vlády. Priamo George Soros osobne toto písal na funkciu nejakého diplomata v rámci vzťahov s Albánskom a podobne.
Ono človek sa môže pýtať, že prečo nejaký miliardár, nejaká fyzická súkromná osoba radí ministerke zahraničných vecí Spojených štátov amerických, keď táto osoba má byť len nejaký starý dedko, ktorý hrá golf a nevenuje sa ničomu. No ale je to jednoducho tak. Proste tie Sorosove peniaze sú rozlezené na neskutočne veľa miest, do neskutočne veľkého množstva rôznych mimovládnych organizácií a médiá, ktoré účelovo sa snažia túto tému vyčleniť do nejakého vtipného konšpiračného spektra, do nejakých hlúpostí, nezmyslov, do nejakých vtipných vecí, tak práve tieto médiá sú častokrát práve založené za peniaze, ktoré pritiekli, pritiekli aj z týchto smerov. A práve tieto médiá a ich zamestnanci častokrát figurujú aj v rôznych mimovládnych organizáciách, ktoré sú priamo napojené na tieto zdroje. A potom sa nemôžme diviť, že sa snažia túto tému nejakým spôsobom, ako hovorím, vyčleniť do týchto vtipných lokalít, ale je to naozaj vážna hrozba.
Ako som povedal, na jednej strane vláda skorumpovancov, zlodejov, mafiánov, oligarchov a na druhej strane poloblázni, vítači imigrantov, podporovači Istanbulského dohovoru, homosexuálnych vzťahov a neviem čoho všetkého.

"Ako môžu to, čo sa Jankovi a Martinke stalo, vyšetrovať ľudia, o ktorých Janko písal? Neveríme im." Vážené dámy, vážení páni, milí kolegovia, takto reagujú rodičia Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej na aktuálnu situáciu. Týmito slovami dovoľte, aby som si uctil ich pamiatku, aby som vyjadril hlbokú nedôveru vláde, ktorá namiesto toho, aby prevzala zodpovednosť za to, čo sa tu udialo, a opäť vrátila loptičku na stranu ľudí, tak sa takýmto spôsobom chce zabetónovať vo svojej pozícii.
Predstupujete, vážená budúca vláda, pred nás, aby sme vám vyjadrili dôveru. Pozrime sa na to, čo je to dôvera. Dôvera je viera alebo presnejšie predpoklad, že budúcnosť bude mať kladný vývoj. Je to očakávanie človeka, že budúce konanie osoby alebo organizácie sa bude pohybovať v rámci spoločných hodnôt alebo morálnych predstáv. Vec alebo osoba, ktorej sa má dôverovať alebo dá dôverovať, sa označuje ako hodnoverná, vierohodná alebo dôveryhodná. Osoba, ktorá dôveru zradila, sa nazýva vierolomná.
Pozrime sa teda, či môžeme po dvoch rokoch pôsobenia, a ja sa teraz zamerám na pána ministra dopravy, či mu môžeme dôverovať naďalej, keďže bol nominovaný ako budúci minister dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. Či môžeme očakávať nejaký pozitívny vývoj na základe skúsenosti z jeho pôsobenia v rezorte. Cítia občania zlepšenia v doprave alebo nie?
Vláda sa v novom programovom vyhlásení zaväzuje udržať vysoké tempo výstavby diaľnic a rýchlostných ciest. Citujem: „Výstavba diaľnice D1 medzi Bratislavou a Košicami je naďalej dôležitou prioritou. Cieľom vlády je umožniť motoristickej verejnosti od roku 2020 využívať všetky diaľničné úseky.“ To myslíte vážne, pán minister? Považujete takýto záväzok za kredibilný? Alebo aj vy, pán budúci premiér? V roku 2020 budú občania využívať všetky diaľničné úseky alebo si z ľudí robíte srandu? V tejto chvíli je jasné, že cieľ nenaplníte.
Úsek D1 Turany – Hubová ešte len idete projektovať, úsek Lietavská Lúčka – Dubná Skala s tunelom Višňové v roku 2020 dokončený nebude. Obchvat Ružomberka sa mal otvárať vlani a bude dokončený najskôr v roku 2022. A namiesto toho, aby ste sústredili maximálne energiu pracovníkov NDS-ky a vyčlenili ľudské aj finančné kapacity do skutočných priorít, vy ste ich kapacitu presmerovali na diaľničné úseky, ktoré sú prioritou číslo 3, 4 alebo 5.
Výstavba diaľnic je naďalej výherným automatom pre oligarchické skupiny v pozadí politických strán a nie službou občanovi. Štát platí poradenským firmám vysoké sumy za služby, ktoré by vedeli urobiť radoví zamestnanci na ministerstvách za výrazne menej peňazí, to konštatuje vo svojej správe aj Najvyšší kontrolný úrad. Za všetky spomeňme napríklad firmu Deloitte a predražené právne služby firmy AKMG. Prieťahy v konaniach pri výstavbe ciest a neustále zmeny spôsobujú takmer všade na Slovensku, že sa ľuďom rozpadávajú domy, keď ich denne míňajú tisíce kamiónov. Ľuďom štát berie zdravie a skracuje život tým, že nedokáže efektívne a rýchlo podľa stanovených priorít stavať nové cesty I. triedy mimo intravilánov obcí a miest. Namiesto toho ste nasľubovali všade diaľnice, aj tam, kde to intenzity dopravy a socioekonomické ukazovatele neodporúčajú.
Pán minister Érsek, slovo prioritizácia je vášmu pôsobeniu asi cudzie. Stačí sa pozrieť na situáciu v NDS, kde skúsení odborníci odchádzajú, lebo sa viac nedokážu pozerať na chaos a bačovanie politických figúrok vo vedení. Aj to je dôsledkom... Dôsledkom toho je aj to, že v tomto roku otvoríte nula kilometrov nových diaľnic. Ale napríklad korčuliari a cyklisti sa konečne dočkali teplého počasia na úseku Hričovské Podhradie – Lietavská Lúčka, kde ste im za 400 mil. eur pripravili ideálne podmienky na takmer hotovej diaľnici, ktorej ste zabudli pripraviť pokračovanie v podobe križovatky a privádzača.
Už dva roky mešká výstavba obchvatu Bratislavy, kde pod pasívnym dohľadom štátu sa kšeftovalo s pozemkami a to oddialilo výstavbu. A nie je jasné, či vôbec španielsky koncesionár nájde pracovnú silu na realizáciu D4, R7.
Pred župnými voľbami chceli poslanci za SMER, ale aj minister dopravy, aby bola uvoľnená tzv. dlhová brzda. Chceli tým povedať, že nemáme dosť peňazí na výstavbu diaľnic a rýchlostných ciest. Vláda si ale návrhom rozpočtu pre rok 2018 sama nastavila zrkadlo. Nedokáže efektívne čerpať ani tie prostriedky, ktoré má. Kým v štátnom rozpočte mala v roku 2017 na cesty a železnice k dispozícii takmer 1,4 mld. eur, tento rok má k dispozícii len 880 mil. eur. Ide teda o zníženie 55 %. Aj samotný rozpočet ukazuje, že ministerstvo dopravy nie je schopné čerpať európske fondy alokované na rok 2018, pretože nedokázalo vyčerpať peniaze z minulých rokov.
V novom programovom vyhlásení vlády píšete: „Vláda ešte v roku 2016 prehodnotí zrušenie vlakov IC medzi Bratislavou a Košicami.“ Asi ide pán minister obstarať stroj času, aby mohol naplniť tento sľub. Toto považujete za dôveryhodné?
V oblasti železničnej dopravy je minister úplne vo vleku podriadených inštitúcií, ktoré si v podstate robia, čo chcú. Minister im to umožňuje úplnou rezignáciou na strategickú úlohu riadiť železničný sektor podľa jednoznačného dopravného plánu pre územie Slovenska. Aj na tento cieľ má slúžiť dopravná autorita, k zriadeniu ktorej do dnešného dňa nedošlo napriek zmienkam v programovom vyhlásení. Je potrebné strážiť rozpočet štátom financovaných železničných podnikov a súčasne dôsledne kontrolovať, tvrdo sankcionovať, ako aj ďalej rozpracovávať kvalitatívne štandardy železničnej osobnej dopravy a železničnej infraštruktúry, aby sa nám nestávalo, že si národný železničný dopravca obstará elektrické rušne Vektron tým najdrahším možným spôsobom, pričom denne neplní ani elementárne kapacitné a kvalitatívne štandardy štátom objednávaných vlakov, nahrádzajúc nefunkčné moderné vlaky ich štyridsaťročnými atrapami. Nedostatočná kvalita ponúkaných služieb, riedko jazdiace a málo spoľahlivé vlaky s častými meškaniami, výpadkami spojení a stratou prípojov, neuspokojivá hygienická údržba použitých vozidiel, grafity, časté neplnenie plánu radenia vlakov osobnej dopravy vyháňa ľudí z vlaku, čo ostro kontrastuje s veľkorysou reklamnou kampaňou „Ideme vlakom s Hudbou vesmírnou“ za štvrť milióna. Integrácia dopravy je v nedohľadne. Napriek tomu, že máte v programovom vyhlásení záväzok zriadiť dopravnú autoritu, ktorá by priniesla poriadok a jednotné pravidlá medzi dopravcami, v tomto smere konáte veľmi málo.
Vážené kolegyne a kolegovia, dôvera je predpoklad, že budúcnosť bude mať kladný vývoj. Na základe konštatovaných skutočností, hlasujúc podľa svojho vedomia a svedomia, nemôžeme vysloviť dôveru tejto vláde. Slovensko potrebuje zabrať aj v oblasti dopravy a nádej, že sa niečo zmení v najbližšom období, je nízka. Napriek tomu prajem pánovi ministrovi pevné zdravie a veľa dobrých poradcov so zmyslom pre službu občanovi a nie oligarchom.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, včera v nedeľu 25. marca sme mali 30. výročie tzv. sviečkovej manifestácie, asi to tu bolo dneska už viackrát spomínané, a vtedy ten prejav občianskej odvahy bol sprevádzaný zákazmi, polievaním vodným delom, striekaním vodným delom, bitím, zaistením a aj stratou zamestnania. Ľudia, ktorí pred tridsiatimi rokmi protestovali, tak prednášali oprávnené požiadavky, žiadali, tak ako to bolo vo vtedajšej ústave, bohužiaľ, len teoreticky, žiadali náboženskú slobodu a žiadali aj občianske práva. Odvtedy prešlo tridsať rokov, čo je dlhá doba, máme novú ústavu, máme vlastnú republiku, máme demokratické voľby.
Kresťania, alebo teda veriaci ľudia však musia opäť pripomínať a žiadať od tejto vlády niektoré veci. Pod tieto požiadavky sa len v jednej aktuálnej výzve za pár dní podpísali tisíce ľudí. Aj ja som sa pod ne podpísal a chcem byť ich tlmočníkom. Prosím preto nového pána premiéra a členov vlády, aby si ich vypočuli. Úplne tak kľúčovo sa to týka manželstva a rodiny.
V našej ústave niekoľko rokov je novelizovaný čl. 41, ktorý znie teraz takto: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.“ Som rád, že Slovensko je jedna z mála európskych krajín, ktorá má takéto niečo zakotvené v ústave, ktorá hovorí o ochrane a pomoci manželstvu a rodine. Prijali sme to v minulom volebnom období, samozrejme, aj ja som hlasoval za. Ale musí sa to prejavovať aj reálne aj v praxi, nestačí to mať napísané v ústave. Tak ako za komunistov bolo v ústave mnoho správnych, dobrých vecí, ale neboli dodržiavané, a preto museli ľudia nabrať odvahu protestovať, verejne to vyjadriť, tak aj dnes máme toto v ústave, ale mnohé tie praktické veci za tým zaostávajú.
Dnes máme rozpravu o programovom vyhlásení vlády, a to, čo ja vidím a čo namietam a čo chcem aj navrhnúť, aby sa dopracovalo, je taký ucelený koncept rodinnej politiky. Máme ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, jedna z vecí, ktorá tu bola opakovane povedaná, že by bolo možno dobré a bolo by načase, aby sa toto ministerstvo nazývalo ministerstvom rodiny, práce a sociálnych vecí. Pretože ak je v poriadku rodina, ak majú ľudia prácu, tak aj tie sociálne pomery sú niekde úplne inde.
Je rozdiel medzi rodinnou alebo prorodinnou a sociálnou politikou. Rodinná politika nie je len podmnožinou tej sociálnej. Tu by som sa dostal priamo k zneniu programového vyhlásenia vlády, teda jej návrhu, a znova treba povedať, že je skopírovaná z oddielu Sociálna politika. Citujem: „Vláda“, čiže táto vláda, ktorá sa uchádza o podporu a o dôveru, „vláda bude podporovať rodinu, ktorá je nielen základnou bunkou spoločnosti, ale aj hlavnou nositeľkou základných ľudských, kultúrnych, sociálnych, občianskych a duchovných hodnôt. Dôsledne uplatní riešenia, ktoré jej pri plnení pracovných povinností umožnia napĺňať svoje poslanie. Pri predkladaní návrhov zákonov bude zvažovať ich vplyv na manželstvo a rodinu, najmä zo sociálneho, hospodárskeho a finančného hľadiska. Podporu rodiny vníma aj ako prioritný nástroj na riešenie negatívneho demografického vývoja.“ Bolo to tu opakovane zdôraznené, že toto programové vyhlásenie vlády je z väčšej časti, alebo takmer absolútne skopírované spred dvoch rokov, a keď sa pozerám na tento odsek týkajúci sa rodinnej politiky, bohužiaľ, stále iba ako podmnožiny sociálnej politiky, tak tieto veci sa v zásade nijak nepohli.
Aká je realita? To, čo žiadajú dnes ľudia, nielen veriaci, nielen kresťania, je práve naozaj podpora rodiny, podpora demografickej, demografického vývoja. Citujem teraz z tejto výzvy: „Podporujete zamestnávanie rodičov s deťmi, ale odmietnete akékoľvek pokusy o štátne zásahy do rodiny, ktoré by tlačili matky maličkých detí do troch rokov k odchodu do zamestnania. Deti si zaslúžia byť najdôležitejšou prioritou našej spoločnosti a čas matky strávený s dieťaťom je dlhodobo najlepšie ekonomicky využitý čas. Žena si zaslúži slobodne sa rozhodnúť a nemá byť ekonomicky nútená vyberať si medzi prácou a dieťaťom.“
Slovensko, nakoniec ako aj celá Európa, potrebuje reálnu podporu demografického rastu. K tomu je potrebné, k tomu sú potrebné nielen ekonomické nástroje, tie určite tiež, ale aj aktívne vytváranie prorodinnej atmosféry. Dokonca treba vytvoriť určitý trend, trend mať rodinu, mať deti. Môžme sa poučiť aj úspešnými kampaňmi (správne „kampaňami“) v zahraničí, napríklad v Dánsku. Takisto je tu dôležité spoločenské ocenenie rodičovstva, otcovstva, materstva, aj tie ekonomické nástroje, výhody pre rodiny s deťmi, či už spoločenské, alebo ekonomické, napríklad zvýhodnené nejaké vstupné, rodinné vstupné na kultúrne podujatia a spoločenské podujatia, takisto v doprave.
Keď sa pozreme do okolitých štátov V4, teda do Česka, Poľska, Maďarska, tak vidíme, že my sme, bohužiaľ, úplne na chvoste týchto opatrení, oveľa odvážnejšie, oveľa razantnejšie postupujú v prorodinnej politike, v podpore demografického rastu a vidieť aj výsledky.
Ja sa chcem opýtať nového pána premiéra, pána ministra, že či sme rezignovali v tejto oblasti na také nejaké razantné kroky, aby sa to posunulo. Iste, keby som povedal, že sa neurobilo nič, bol by som nespravodlivý, ale že či inšpirovaní aj krajinami V4 a aj súčasnou situáciou, či nie je čas rozmýšľať nad niečím podstatne razantnejším, aby sa tieto veci zmenili. Pretože zatiaľ ten posun nebadať.
Ďalšia vec, ktorá súvisí a patrí k tejto výzve, sú potraty. Asi je jasné, že potraty moc nepodporujú demografický rast. Citujem z tejto výzvy: „Žena si zaslúži viac ako potrat. Nechceme kriminalizáciu matiek, ale chceme zákonnú ochranu života detí od počatia po prirodzenú smrť a reálnu podporu materstva a otcovstva. Dnes už aj sekulárna väčšina spoločnosti odmieta potraty bez vážneho dôvodu.“ Vieme, že v roku 1987 sa zaviedlo, zaviedol vlastne potrat na požiadanie bez nejakého odôvodnenia.
Takisto autori výzvy pripomínajú, že najmasovejšou demonštráciou od novembrovej revolúcie bol Pochod za život, keď desaťtisíce, možno povedať, stotisíc ľudí naozaj hovorilo o ochrane života, o podpore rodiny.
Ďalšia vec, ktorá vychádza z tejto výzvy, je výhrada vo svedomí. Opäť citujem: „Zmluva so Svätou stolicou a zmluvou s registrovanými cirkvami sa Slovenská republika zaviazala, že uzatvorí osobitnú zmluvu o výhradách vo svedomí. Slovenská republika si tento svoj záväzok doposiaľ nesplnila. Žiadame, aby Slovenská republika čím skôr pripravila a schválila túto medzinárodnú zmluvu. Táto požiadavka je o to naliehavejšia, o čo viac sme svedkami porušovania výhrady vo svedomí a náboženskej slobody v krajinách západného sveta.“
Možno na záver taká, alebo skoro na záver taká obľúbená téma, ktorá tu bola už spomínaná z rôznych úst, a to je Istanbulský dohovor. Znova citujem: „Žiadame, aby Slovenská republika stiahla svoj podpis pod Istanbulským dohovorom, odmietnime násilie na ženách, podporme reálnu pomoc týranými ľuďom bez diskriminácie a rovnako odmietnime medzinárodné zmluvy či dokumenty, ktoré by oddeľovali rod od pohlavia či zavádzali viac rodov, ako je mužský a ženský. Odmietnime nevedeckú gender ideológiu v našej legislatíve, lebo je to experiment na deťoch, vedie k ohrozeniu práv rodičov a tiež náboženskej slobody.“ Tu by som si dovolil poznámku, Slovenská republika nikdy Istanbulský dohovor neratifikovala a daj Boh ani neratifikuje, ale po vyjadreniach aj predstaviteľov vládnych strán je načase, aby stiahla podpis spod tohto dokumentu tak, ako sa to, ako vidíme, že sa to deje v iných krajinách.
Posledná vec, o ktorej by som chcel hovoriť, súvisí so školstvom. Rovnoprávne financovanie cirkevných škôl. Všetky deti, a to aj deti kresťanov, si zaslúžia rovnakú podporu. Napriek zmluvám o výchove a vzdelávaní s cirkvami nie je cirkevné školstvo rovnocenné pri financovaní. Žiadame rovnoprávne financovanie školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa. Tu by som špeciálne chcel apelovať na Slovenskú národnú stranu, na jej poslancov, ktorí nominovali ministerku školstva, a chcel by som to spojiť aj s témou Istanbulského dohovoru. Napriek tomu, že Istanbulský dohovor nie je ratifikovaný, ministerstvo školstva sa naň odvoláva v jednom dokumente v kontrakte s organizáciou Iuventa, ktorá pracuje s deťmi a mládežou. Tento kontrakt má uvedené, že "v oblasti štátnej politiky vo vzťahu k deťom a mládeži zabezpečí Iuventa úlohy vyplývajúce z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016 až 2020". Tento kontrakt s Iuventou bol podpísaný 27. februára 2018. A súčasťou tohto kontraktu, a teraz poprosím špeciálne poslancov národnej strany, aby dávali pozor, "reflektovanie aktuálnych spoločenských výziev spojených s migračnou vlnou, teroristickými útokmi, nárastom xenofóbie a životom v multikulturálnom prostredí, v oblasti práce s mládežou v súlade s Parížskou deklaráciou, Istanbulským dohovorom a ďalšími dokumentmi". Napriek tomu, že tento dokument nie je pre nás záväzný, ministerstvo školstva ho použilo v podpísanom kontrakte s Iuventou a ministerstvo školstva uvádza, že prispeje na uskutočnenie tejto úlohy, teda aby sa tieto veci rozvíjali v súlade s Istanbulským dohovorom, sumou 160 400 eur. Takže chcel by som vyzvať, aby v týchto veciach tiež bolo jasno, a žiadam tiež, aby tieto veci neboli aplikované aj napriek tomu, že Istanbulský dohovor nie je ratifikovaný do našej vládnej politiky.
Takže na záver by som zhrnul tieto požiadavky. Veriaci ľudia, tak ako pred tridsiatimi rokmi, žiadajú vládu, aby dodržiavala to, čo je v ústave, a to je podpora manželstva a rodiny aj veľmi konkrétne podporou demografického rastu, prestať podporovať potraty, stiahnuť podpis spod Istanbulského dohovoru, uzákoniť výhradu vo svedomí, zrovnoprávniť cirkevné školy.
Apelujem na novú vládu, na pána premiéra, na jednotlivé strany a poslancov, zvlášť poslancov Slovenskej národnej strany, ak už chcete podporovať túto vládu, žiadajte tieto veci, lebo inak vaša účasť v nej je úplne neprijateľná.
Samozrejme, moju dôveru táto vláda nemá, tak ako pred dvoma rokmi, ani personálne, ani programovo a budem hlasovať proti tomu, aby sa vyslovila dôvera tejto vláde.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán Vašečka, plný súhlas s neprijatím Istanbulského dohovoru. Aj keď vy s nami zo zásady nesúhlasíte, ja osobne s vami s týmto súhlasím. Ďakujem.

Richard, sleduješ, kto sa postavil na tvoju stranu? Neviem, či ťa to teší. A ty si bol prvý rečník dnes, ktorý už zabudol na to, kvôli čomu je na Slovensku politická kríza, ktorý zabudol na vraždu dvoch mladých ľudí a ktorý zo situácie vládnej krízy a postavenia novej vlády okamžite ide vytĺkať politický kapitál, prvý. Ten, ktorý sa postavil na tú istú štartovaciu čiaru ako KDH v minulom volebnom období, keď s pomocou SMER-u zmenilo ústavu tohto štátu. Keby teraz táto vláda povedala: Jasné, Richard, budeme podporovať rodinu, stiahneme podpis spod Istanbulského protokolu, zatiahneme ručnú brzdu a zakážeme potraty a napíšeme novú, ešte rozsiahlejšiu zmluvu, tak ty by si bol schopný im to programové vyhlásenie vlády odsúhlasiť.
Ja osobne dúfam, že toto je čiara, ktorú teraz v politike nezačneme kresliť. Dúfam, že aj v KDH toto je okrajový prúd, a dúfam, že toto je politika, ktorá zo slovenskej politickej mapy čo najskôr vymizne.

Ďakujem za reakcie. Takže pripomínam moje posledné slová, moju dôveru táto vláda nemá, ani personálne, ani programovo. Budem hlasovať proti.
Rokujeme o programovom vyhlásení vlády, o podpore rodiny, tak ako som citoval. Nerokujeme o ničom inom, preto som žiadal, aby vláda a jej poslanci realizovali to, čo už dva roky je v programovom vyhlásení vlády, čiže nie niečo nové. Tak ako pred dvoma rokmi som hlasoval proti, budem hlasovať aj teraz, aj z personálnych, aj z programových dôvodov. Napriek tomu má veľký význam, aby tieto veci boli posunuté dopredu, aby sa reálne udiali, aby sa reálne realizovalo to, čo je v Ústave Slovenskej republiky, a to je podpora manželstva a rodiny.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nie je nás tu veľa a predsa je to prelomové hlasovanie, vzniká nová vláda. Tieto kulisy, v ktorých sa odohráva naše rokovanie, sú kulisy naozaj za totality nadizajnovanej budovy. Tento formálny stereotyp riadenia, naše, ako hovorí jeden pán poslanec, šesťstoeurové obleky, naše kartičky a tlačítka, to všetko nás utvrdzuje v dojme istej legality, ale nemusí to, dámy a páni, znamenať, že legitimity.
V takej ilúzii legality, že podľa nejakých predpisov sa to udialo, pracovali a existovali aj poslanci rôznych naničhodných režimov a pracujú a existujú aj dnes, ktoré potom zmietli dejiny. Ale legalita, ako som už povedal, nie je legitimita. Legitimitu priznávajú ľudia iba tým legálne vytvoreným inštitúciám štátu, a poslanecký zbor je jednou z najväčších a najvyšších inštitúcií tohto štátu, ktoré sa pri výkone svojho poverenia nespreneveria poslaniu, pre ktoré vlastne boli ustanovené.
To poslanie veľmi silne rezonuje aj so slovom poslanec. Toto je podstata celého zmyslu tejto inštitúcie. Nespreneveriť sa poslaniu, pre ktoré sme vznikli. Stláčať gombíky môžme - a bude to legálne - aj tak, že úplne zrušíme povedzme demokratický rámec alebo naštrbíme demokratický rámec nášho štátu, poškodíme verejný záujem, hoci sme sľubovali, prisahali na ústavu, že budeme robiť práve v prospech verejného záujmu.
Dámy a páni, poslaním politických strán, ktorých kandidátkam občania dali dôveru a umožnili dostať sa do tohto parlamentu, je pomáhať ľuďom a štátu, aby si čoraz viac ľudí na Slovensku mohlo rozvinúť svoje schopnosti a ísť za svojím šťastím. To je, akokoľvek to znie banálne, ale to je podstata zmyslu politiky. Žiadne kšefty, žiadna, žiadna mafia, žiadne pomáhanie našim ľuďom. Nie, podstata politiky je oveľa banálnejšia, ale poctivejšia, je to služba ľuďom, aby mohli rozvinúť svoje schopnosti a mohli čo najúspešnejšie ísť za svojím šťastím. Oni ho, oni ho vedia nájsť. My im máme pomáhať a otvárať dvere.
Stáva sa ale, že politické reprezentácie stratia zo zreteľa svoje poslanie. Ale na rozdiel od nejakého fyzikálneho alebo prírodného sveta to ešte neznamená, že to bude hneď vidieť. Tento strop sa na nás nezrúti ani, ani neprestanú fungovať tlačítka, keď sa spreneveríme poslaniu, pre ktoré nás sem ľudia poslali, nenastane ani rozutekanie poslancov. Hoci aj vlastne už také politické reprezentácie, ktoré sa spreneverili poslaniu, sú vlastne akýmisi politickými fejkami, aby sme to povedali modernou rečou, sú vlastne zlou inštitúciou. Nezastavia sa, naďalej schôdzujú, sľubujú, rečnia, stláčajú gombíky.
História nás učí, že každá moc, aj veľmi zlé moci sľubovali ľuďom blaho a verbálne sľubovali aj spravodlivosť, ibaže často to bol klam. Hovorili jedno a robili iné. Bolo to divadielko pre naivných. My na Slovensku s tým napokon máme bohatú skúsenosť. Tisov režim rečnil o láske ku svojeti, ku Bohu, ku Slovensku, ale v praxi bol totalitným a bezbožným režimom, keďže prenasledoval nevinných, ožobračoval a vraždil bezúhonných a zo štátu urobil vazala Hitlera, ktorý bol jedným z najväčších zločincov v dejinách ľudstva.
Podobne, keď dovolíte, pripomeniem aj režim, ktorý tu bol od Gottwalda po Husáka, barvito rečnil o blahu ľudu, ale opäť zabíjal nevinných, prenasledoval bezúhonných a zo štátu urobil klietku obohnanú ostnatým drôtom.
Od čias, kedy sme sa tohoto režimu zbavili, stoja nové politické reprezentácie neustále pred rozhodnutím vždy znovu a znovu, či budú naplno plniť to poslanie, s ktorým slovenská demokracia vyštartovala, pre ktoré vlastne tento parlament bol zriadený. Už takmer 30 rokov u nás trvá zápas síl spojených najmä s minulosťou, ktoré vytvárajú zdanlivú demokraciu, v ktorej neplatí právo pre každého, súboj s novými silami, ktoré majú alebo chceli by mať skutočný rešpekt ku právu a k pravde. Trvá to už takmer 30 rokov, raz úspešnejšie, inokedy menej úspešne. Bránime sa úplnej dominancii síl, ktoré predstavujú kontinuitu s nedemokratickou politickou kultúrou, teda kontinuitu s kultúrou, ktorá, žiaľ, prevalcovala Slovensko počas polstoročia, ktoré predchádzalo vzniku Slovenskej republiky a vzniku demokracie.
Nemožno povedať, že tých 30 rokov sa vždy hralo divadielko s ľuďmi, ale demokracia nebola do dôsledkov nastolená. To znamená, napríklad jedna z požiadaviek novembra, aby sa polícia odpolitizovala, tak ako vidíte, dnes bola vonku demonštrácia, kde sa skandovalo to isté. Nechceli tí ľudia, nechcú prezidenta, ktorého očividne menovala politická moc a má, domnievajú sa ľudia, že má záujem túto politickú moc chrániť a nepripustiť objasnenie niektorých zločinov. Už 30 rokov sa neplní oddelenie prokuratúry od politiky a ďalších a ďalších kontrolných inštitúcií, ktoré by mali v našom štáte zabezpečovať profylaxiu pred vírusmi zla, zlodejstva, kriminality.
Čiže to, tá podstata, lebo, áno, to, že máme sviatok 17. novembra, nevyznieva vlastne ako paródia, nevyznieva ako výsmech tým ľuďom, čo dôverovali, že politické elity skutočne zavedú demokraciu? Demokraciu, áno, tých bŕzd a protiváh, ktoré skutočne a nie zdanlivo kontrolujú jedna druhú, vyvádzajú dôsledky a kde naozaj platí slogan právneho štátu: „Padni, komu padni.“
Z môjho pohľadu človeka, ktorý má už svoj vek a ktorý tu zažil vzostupy aj pády slovenskej demokracie, aj svoje osobné, môžem povedať, že nemôžem sa čudovať verejnosti, že nám vystavuje žltú kartu. Nemôžem sa čudovať, že rastú, že hľadajú, hľadajú potom v nespokojnosti oporu aj v extrémistických alebo v radikálnych predstavách, ktoré odsudzujú demokraciu ako takú, alebo odmietajú demokraciu ako takú. Jednoducho už pred minulými voľbami pohár pretekal. Strany tu žili ten svoj stereotypný život. Mačkali sa gombíky a mysleli si, že majú plnú legitimitu, lebo mali legalitu. Ale ľudia začali voliť protistrany, antistrany, nesystémové strany, ktoré vlastne legitimitu tohto parlamentu odmietajú. Už vtedy to malo byť veľké varovanie. Namiesto, namiesto skutočnej zmeny verejnosť dostala len placebo. Ľudia predsa majú pamäť. Pamätajú si, že ako dlho to už trvá. Po novembri veľmi rýchle prevládli sily minulosti, naozaj tí ľudia, ktorí v novembri stáli na druhej strane barikády a oni privatizovali tento štát, oni boli víťazmi transformácie.
Mohol by som, ale nechcem vás, dámy a páni, tým unaviť, ale pospomínať veľa bizarností, ktoré sme si v tomto štáte strpeli, od toho, ako žijú bývalí politickí väzni, ktorí naozaj trú biedu, a po to, ako sa im ich niekdajší kati mohli vždy vysmiať do očí. Stále to platí, neboli sme schopní s tým nič urobiť. Takisto tí, čo nakradli v 90. rokoch, bohatli zo štátu aj za ďalších vlád aj po Mečiarovom páde. Za posledné dekády sme si všetci až príliš ľahko privykli na to, že tento parlament, ústava aj zákony sú len na to, aby vytvárali legálny rámec pre neslušné a vlastne nelegálne veci. Zákony sa vylepšovali a menili, aby otvárali dvere, áno, aj takým mafiám, aká sa teraz s veľkým prekvapením zistila, všetci boli prekvapení, aj tajné služby, že sa jej dobre darí na východnom Slovensku.
Aféry striedali aféry a ľudia mali plné zuby už toho známeho úslovia, že skutok sa nestal. Začali mať takmer istotu, že zneužívačov moci tento štát nepotláča, ale chráni, a keďže je stranícky nominovaná prokuratúra aj polícia, prestali dôverovať inštitútom štátu. Tu v Národnej rade sme boli neraz svedkami, my ako opozícia sme občas to bezmocne pripomienkovali, sme boli neraz svedkami, že v zákonoch sa vytvárali podmienky pre budúce korupčné schémy, vyspelé korupčné schémy, ktoré umožňujú niekedy to podojenie štátu až o rok, o dva roky, keď už možno my tu nebudeme. Mali sme tu ministrov, a obávam sa, že ich tu budeme mať niektorých opäť, ktorí sa natoľko sústredili na takéto projekty, že im ani nezostal čas na čo i len formálne predstieranie nejakých skutočných programov pre verejnosť. Skutočne tie dva roky prešli ako voda.
Ja sám pôsobím vo výbore, kde sa zaoberám životným prostredím, vedel by som o tom všeličo povedať. Naozaj to je veľké sklamanie, že ten prvý vládny program bol formálny a len všeobecný, sa dalo do istej miery ospravedlniť tým, že naozaj tá vláda bola zostrojená z veľmi prekvapivých strán a úprimne verím v to, že nie všetky strany boli na to spoločné vládnutie nastavené. A tak teda dobre, program bol frázovitý, neboli tam žiadne konkrétne záväzky, prakticky je nekontrolovateľný.
Ale teraz po dvoch rokoch čo bránilo ministrovi, aby urobil už presnejší plán? Už má skúsenosti. Išiel tam laik, okej, aj to sme si už všetci až trestuhodne zvykli. Ale prečo nie? Prečo teraz nepredloží normálne záväzky, ktoré by boli kontrolovateľné, ale iba prekopírované to isté, čo bolo pred dvomi rokmi? K tomu, ak bude ešte možnosť, k otázke životného prostredia v programovom vyhlásení vlády sa vrátim ešte v ústnom prihlásení.
Vrátim sa teda k tej podstate, o ktorej táto schôdza, táto nová vláda, ale aj tá demonštrácia, ktorá je na ulici a ktorá možno ešte bude, čiže vráťme sa do reality súčasnosti. Roky teda bežali, varili nás ako tú povestnú žabu na slabom plameni. Ľudia, sa zdalo, že znesú tú sériu káuz raz modrých, potom červených donekonečna. Po skoro 30 rokoch sme vlastne zažili akúsi plazivú normalizáciu, ktorá sa pre ľudí už blíži k neznesiteľnej hranici. Kritika alebo kriticky nespokojných, veľmi nespokojných voličov, keď si pozriete výsledky minulých volieb, bola drtivá väčšina. To boli všetko nespokojní voliči s tým status quo. Predsa ale vznikla vláda, ktorá skloňovala slovo kontinuita. Sama sa nazvala vládou kontinuity. Od počiatku tam v tomto bol úplne zrejmý rozpor. Slovensko, už tie strany, ktoré tu vládnu a ktorých predstavitelia niektorí takpovediac už dávno nevideli denné svetlo a nevyšli od moci, tie strany zabudli a nevšímajú si, že tá nespokojnosť ľudí sa stupňovala. Nebudem sa teraz zaoberať tým, že aký zázrak zmieril a zbratal tie strany, čo boli dovtedy buď nacionálne protikladné, alebo opozično-koalično protikladné.
No, jednoducho vznikla tretia vláda Roberta Fica a nebola takým sklamaním len preto, že vznikla, ale pre mňa osobne bola sklamaním práve zato, že nebola iná. Ja som veril, že keď tam vstúpi MOST a Procházka, že aj SMER uzná, že, dobre, keď sme vládli sami, tak sme to nastavili takýmto spôsobom, ale uznajme, že treba, netreba tých ľudí tlačiť doslova k stene. No ale prišlo sa na balíčky, vsadilo sa na to, že aféry sa zastrú bezplatnými vlakmi alebo nejakými sociálnymi darčekmi.
Do tejto situácie, a budem smerovať ku koncu, do tejto situácie prišlo k tomu, čo všetci dobre viete a čo je vlastne dôvodom, prečo tu máme novú vládu alebo staronovú vládu a prečo prejednávame v Národnej rade jej programové vyhlásenie. Do tejto situácie varenej žaby na slabom plameni sa zarezala ako nôž strašná správa o vražde novinára, ktorý sa zaoberal skoro výlučne odhaľovaním politickej korupcie. Odhaľovaním tej chobotnice vzťahov, ktorá sa tu vytvorila ako akýsi druhý a oveľa lepšie fungujúci projekt, než je projekt verejnej služby, ktorého my sme ako poslanci účastníci.
Až doteraz sme, dámy a páni, mohli odvracať zrak. Až doteraz iba nemnohí poslanci kričali a burcovali, že nám oligarchovia a politickí mafiáni unášajú republiku. Iba nemnohí politici išli proti prúdu. Výhodnejšie a bezpečnejšie bolo ísť s bohatými skupinami, ísť s víťazmi slovenskej transformácie, ktorí tu držia v rukách takmer všetko.
Po vražde pána Kuciaka sa naozaj ukázalo, že tu existuje nové mladé Slovensko, ktoré už nemá trpezlivosť na pokračovanie v tejto bábkohre. Slušnosť a férové vládnutie už nežiada len zopár pošahancov, ako vy nám radi hovoríte, ale žiada ich verejnosť, žiadajú ich mienkotvorci, žiada ich ulica. Tá ulica hovorí, že príde.
Z otázky presiaknutia korupcie do štátu sa stala kardinálna otázka. Ja vám môžem povedať, že keď som začínal s burcovaním na túto tému, nemali na to náladu ani médiá, no však odniekiaľ musia brať reklamu, nemali na to náladu politici, lebo skoro každý predsa niekomu chcel v politike pomôcť, potom po rokoch sa zjavil Matovič, ale aj ten bol hlasom volajúcim na púšti z toho hľadiska, že aj opozičné strany mali oveľa širšie programy, kde uprednostňovali iné témy, ale dnes, dámy a páni, je kráľ nahý. Skutočne môžme sa hádať o dôchodkoch, môžme sa sporiť o pravoľavých alebo liberálnokonzervatívnych témach, ale až potom, keď sa obnoví dôveryhodnosť samotného štátu a jeho inštitúcií. Hádať sa o týchto detailoch, hádať sa o zákonoch a o ich využití v okamihu, kedy je, kedy verejnosť prestáva veriť v inštitúcie svojho štátu, by bolo márne a zbytočné.
Verejnosť zdvihla hlavu a žiada, a budem teraz presne citovať, "elementárnu slušnosť a rešpekt". Môžte to ignorovať, môžte povedať, čo vy nám budete, umelci, toto je citát z dnešného dokumentu, ktorý zverejnili umelci, čo vy nám budete radiť. Ale oni hovoria a verte mi, že hovoria z duše väčšiny toho obyčajného Slovenska. Znovu budem citovať: „Prestaňte sa tváriť, že neviete, o čo nám ide. My nechceme meniť výsledok volieb, my vás žiadame, aby ste sa začali správať zodpovedne. Prestaňte predstierať, že veci meníte. Prestaňte robiť len preto, aby sa ulica upokojila. Ona je pokojná, len sa jej prestaňte vysmievať do tváre.“
Toto nenapísali pošahanci ani chuligáni, toto napísala elita slovenskej kultúrnej obce, ktorá je nespokojná naozaj s pľuvancom do tváre, ktorý jej uštedril ten, kto vybral novú ministerku kultúry, pretože umelci majú pocit, že stranícka funkcia na to nestačí. (Zaznel zvuk časomeru.)