30. schôdza

Ďakujem pekne. Ja len veľmi krátko, keďže vidím, že už by sme mali končiť. Edko, ako pravidelne v tvojich prípadoch veľmi dobrá argumentácia. Som rád, že si uviedol aj tie štatistiky a porovnania a takisto aj to, čo nám vyčíta aj Európska komisia. To je to, že neriešime náš dlh tak, ako by bolo potrebné.
Áno, ja predpokladám, že aj vláda Petra Pellegriniho nás zase odkáže na to, však ani za Radičovej vlády nebol vyrovnaný rozpočet. Len by som rád pripomenul, že v roku 2010, 2011 sme boli vo veľmi ťažkej hospodárskej kríze, na rozdiel teda od rokov 2017, 2018, kedy je skutočne ten najvhodnejší priestor na to, aby sme konečne tejto krajine dovolili nezadlžovať budúce generácie.
Takže pripájam sa k tej otázke, ktorú si dával. A takisto sa aj my zo strany SaS pýtame, kedy, ak nie teraz, rozpočet vyrovnaný, dokonca prebytkový, aby sme konečne začali riešiť dlhy, ktoré aj táto vláda vo veľkej miere narobila a za ktoré budú, bohužiaľ, pykať naše deti.

Dlhší? Pán predseda, však som možno pol minútky pretiahol.
Ja sa chcem len poďakovať teda, Martin, za faktickú poznámku a naozaj povedať, že vôbec všetky tie vystúpenia, ktoré tu počujeme, sú vystúpenia, ktoré sú obžalobou, v úvodzovkách, zrekonštruovanej vlády, ktorá, vieme, že nie je zrekonštruovaná, že to bolo proste len zahraté divadlo. A na to ani niet odpovede, ako my sme sa jasne vyjadrili a myslím si, že aj to hlasovanie to vyjadrilo a vyjadrili to aj ľudia, čo si o tejto vláde myslia.
A to je asi všetko. Vďaka.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. Vážení prítomní, trošku nešťastne v tejto dobe, keď začínam, trošku mi je ľúto, že tu nie sú viacerí členovia vlády a aj pán premiér, pretože dnes sa tu uchádza nový premiér a ministri o dôveru parlamentu. Ale musia sa uchádzať najmä o dôveru občanov a hlavne o dôveru mladých ľudí. Lebo práve mladí ľudia sa v posledných týždňoch a dňoch zaslúžili o to, že celá verejnosť sa prebudila a začala sa intenzívne zaujímať o veci verejné, čo napokon viedlo k odstúpeniu premiéra Fica a jeho vláda musela skončiť.
SMER a jeho lídri to tu vedú viac ako dekádu. V tejto súvislosti zacitujem: „Z hľadiska toho, aké mal Robert Fico možnosti, sú uplynulé roky prehliadkou stratených príležitostí. Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo ako premiér Fico.“ Marián Leško vo svojej knihe „Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej“, vydanej v novembri minulého roku.
Celá táto kríza sa začala vraždou, popravou dvoch mladých ľudí Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorí sa snažili, aby sa zo Slovenska stala slušná krajiny. Renomovaný investigatívny novinár povedal, že Ján Kuciak bol vo svojom mladom veku lepší ako starší novinári, že Ján Kuciak bol veľmi múdry, nadaný mladý muž, mohol byť budúcnosťou Slovenska. Je strašné, že Slovensko a s nimi všetci sme prišli o takéhoto človeka.
Nie tak dávno sme mali na Slovensku tiež veľmi talentovaného, múdreho mladého ekonóma, ktorý Slovensko významne posunul dopredu. Múdri a skúsení ekonómovia sa o ňom vyjadrovali s obdivom a úctou. Tento mladý muž sa volal Martin Filko a takisto sme oňho prišli pri inej tragédii. Chcelo by sa povedať, že Slovensko má obrovskú smolu. Ľudí, ktorí by ho vedeli posunúť významne dopredu a ktorých nám mohol závidieť celý svet, tragicky zahynuli. Zahynuli skôr, ako mohli Slovensku ešte významnejšie pomôcť. Takýchto ľudí Slovensko potrebuje. Keď sa objavia, tak o nich príliš rýchlo prichádza.
Ale Slovensko má smolu najmä v niečom inom. Nechalo tu vládnuť ľudí, ktorí nepracovali v prospech celej spoločnosti, ale skôr vo svoj vlastný prospech. Preto sa verejný priestor nerozvíjal, upadal, ľudia ostali apatickí, znechutení, prestali veriť vlastnému štátu a jeho inštitúciám. Preto dnes máme zlé školstvo, zdravotníctvo, ľudia nedôverujú polícii, justícii. To najcennejšie, čo Slovensko má, ľudský potenciál, si neváži. Múdre štáty sa snažia mozgy pritiahnuť, dokonca ich aj kupovať. No my ich nechávame znechutených odísť, dalo by sa povedať, že ich vyháňame. Často prví odchádzajú práve tí najkvalitnejší ľudia.
Dnes by tu mala sedieť čiastočne zmenená vláda s novým predsedom a novým ministrom vnútra. Uchádzajú sa o dôveru parlamentu. Údajne majú istých 79 hlasov tohto pléna, pretože to je asi fakt. Upozorňujem nového premiéra a nového ministra vnútra a prosím ich, robte to inak ako vaši predchodcovia. Robte to čestne, zodpovedne, poctivo v prospech občanov Slovenska, ako ste to sľúbili prezidentovi a občanom.
Pán Pellegrini, pán Drucker, dnes neexistuje nikto, kto môže pre Slovensko spraviť tak veľa a tak jednoducho ako vy dvaja. Je to výsada, vážte si ju. Konajte zodpovedne, čestne a rýchlo. Dúfam, že ste pochopili, lebo ľudia to už chápu a veľmi citlivo reagujú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, ale nás tu je. No, úvodom by som chcel povedať hádam to hlavné posolstvo, ktoré bude obsahom môjho vystúpenia, a to je totižto paradoxne to, že tak ako to vidím, vládna moc na Slovensku nebola pred dvojnásobnou vraždou iná, ako je po nej a ako aj, zdá sa, v najbližšom čase bude. Nemyslím si, že moc fungovala na Slovensku predtým inak, že to, čo sa stalo, bolo niečo výnimočne dramatické, čo sa vymyká z fungovania moci. Nie, žiaľbohu. Tragédia dvoch mladých ľudí bola len vyšplechnutím z mútnej rieky fungovania štátu. Tá rieka sa založila a pramenila a skalila sa pred rokmi a došli sme do stavu, keď sa to možno stalo zrejmejším ďalším a ďalším občanom. Ale tí, ktorí vnímali fungovanie krajiny, to museli vidieť všetko to, čo bolo pod hladinou i predtým.
Problémom nie je výlučne postava generála Gašpara. Problémom je celý zvyšok pyramídy, ktorého jednotlivé kamene od vrcholu po základňu, podotýkam, nie všetky, sú stelesnené predajnými vyšetrovateľmi, kúpenými policajtmi, zvláštne rozhodujúcimi sudcami. Proste, ak na niečo platí známy výrok o niečom zhnitom v štáte dánskom, tak na štát slovenský.
Teraz máme riešiť dve veci. Dôveru vláde, ktorá nastupuje, a, samozrejme, minimálne formálne jej programové vyhlásenie. Programové vyhlásenie iste z dôvodov úspory času dezignovaný predseda vlády nečítal. Už tu zaznelo mnohokrát, že metóda copy-paste je nie veľmi dôstojná, a argument, ktorý som počul, že roztvárať to teraz by zas znamenalo akúsi stratu času, no dobre, však pokračujú tí istí. Nedošlo k žiadnemu „odcházení“, ako sme videli v divadelnej hre Václava Havla. Nejde o odcházení, ale ide o to, že ten text sa dá spokojne rozložiť na sekcie jednotlivých zložiek vlády, ich ministerstiev a tie zas hádam dokážu vo veľkých budovách ministerstiev nájsť ľudí, ktorí hoc i len formálne vynechajú to, čo bolo aktuálne pred dvoma rokmi, a hádam nájdu niečo, čo by tam mohli kvôli poriadku, aby to vyzeralo, že je to nejaké prehlásenie novej vlády, dopísať.
To, čo bolo predvedené, je šlendrián a tak trochu trapas. Neviem si predstaviť, že by v bielom dome ministerstva zahraničných vecí sa nenašiel človek, ktorý vie deletovať z textu prísľuby hrdého predsedníctva z roku 2016. Hádam tam, preboha, niekto z tých zamestnancov taký je. Nenašiel sa, ale dobre.
Na zahraničnom výbore sa nám zdalo zvláštne a svojho druhu priekopnícke, že programové vyhlásenie novej vlády nepríde predložiť minister. Samozrejme, namietnete, však on je vo Valnom zhromaždení. On je vo Valnom zhromaždení, ale pred tým, než prišiel deň prezentácie v jeho výbore a bol prvým ministrom, ktorý neprišiel s vlastným programovým prehlásením, bol v Bratislave. Teda na stretnutí s kamarátmi z koalície a z koaličnej vlády, ktorej bol, je a zrejme bude členom, ten čas mu Valné zhromaždenie poskytlo. Na stretnutie s tými, ktorí nie sú len kamaráti z koalície, ale reprezentujú inú časť voličstva, teda povedzme opozíciu, už času nebolo treba reskírovať. Ja to prežijem, ale bohvieaký prejav úcty voči inštitúcii, ktorá schvaľuje a odvoláva vládu, to teda nie je.
Vo vystúpení premiéra sme počuli slová o potrebe stability. No, nič väčšie ako stabilita a účasť nezaznievalo minulý víkend, predchádzajúci víkend, v Rusku, kde som bol ako vedúci delegácie PZ OBSE pozorovateľom prezidentských volieb. Občania mali prísť a voliť stabilitu. Musím povedať, že keď som sa nočnou hodinou vracal zo šeremetievskeho letiska do Bratislavy, tak som si v kontraste s tým, čo som zažil a videl za tri dni, s nadšením povedal: „Šťastné Slovensko.“ Šťastné Slovensko práve preto, že stabilita, ktorá je v Rusku, chvalabohu, neplatí v tak desivom rozsahu pre Slovensko. Občan Slovenskej republiky má v rukách to, akú stabilitu bude mať a akú stabilitu bude chcieť najneskôr o dva roky vo voľbách. A v tom je Slovensko napriek všetkému šťastnou krajinou. Možno človek fakt potrebuje ísť inam, aby pochopil, že u nás to nie je na večné časy a nikdy inak.
Pokiaľ ide o dôveru, samozrejme, vláda sú osoby počínajúc premiérom a jeho zostavou ministrov, ktorý každý si písal, píše a niektorí začnú písať svoj príbeh, nemienim preventívne atakovať a napádať nových ministrov osobne, aj keď to možno v opozícii nie je celkom normou, ešte stále verím v integritu ministra Druckera. Na druhej strane, keď si spomeniem na pamätné telefonáty riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne z mobilu pána, nie som presvedčený, ako úzke budú mantinely, v ktorých bude musieť minister Drucker svoje okruhy jazdiť. Na ministerstve zdravotníctva nepochybne tie mantinely boli a nepochybne lietal s pristrihnutými krídlami.
Rád by som sa mýlil, ak by som si teraz myslel, že tu už bude mať krídla ako tie povestné havrany v londýnskom Toweri, v ktorej neodchádzajú z toho greenu a z priľahlých farností proste preto, nie kvôli legende, že keď odletia, bude zle s Britániou, ale proste preto, že majú podstrihnuté krídla. Pripustím, áno, tie havrany. Ono je tu havranov aj u nás zopár, ale chcem povedať, že keď sa pozerám na niektorých iných členov vlády, o ktorých vôbec nebola reč, tak v tej chvíli mám pocit, že to odcházení malo byť hustejšie.
A keď sa pozerám na koalíciu stability, ktorá sa obetovala pred dvoma rokmi, aby nedošlo k nárastu výskytu neonacistov a ich sily, tak mám pocit, že dôvody na triumf tohto hlavného zdôvodnenia vzniku koalície sebaobetovania veľmi nie sú. Keď sa zamyslím nad tým, ako koalícia stála ako jeden muž za ministrom Plavčanom v čase, keď uvažujúcim bolo zrejmé, čo za nehoráznosti sa diali v jeho rezorte, ako stála koalícia ako múr hradný podľa zásady docenta Plzáka: „A když to praskne, zatloukám dál.“ A tak to išlo ďalej a ďalej.
Je mi jasné, že sa nájsť páchateľ dvojnásobnej vraždy mladých ľudí nedá stlačením gombíka. I pripusťme, že odhalenie vraždy Ernesta Valka bolo zhodou, nechcem povedať náhod, ale nie bezpodmienečne dôsledkom vypátrania vraha klasickým filmovým príbehom.
Je ale aj tak pozoruhodné, musím povedať, že ak sa v okrese Galanta v tom čase nestali viacpočetné vraždy, nedokážem si predstaviť, ako pri náleze toho, čo polícia našla, niekoho nenapadlo zavolať súdneho lekára. Stačilo by hádam, aby tí ľudia skutočne pozerali Maxa alebo iný inšpirujúci zdroj a videli by, že súdny lekár je normou v každom aj treťotriednom krváku. My tam pozveme kolegu, mám s ním hlboké porozumenie, ktorý sa môže seknúť o dva dni, keďže to je prvý zavraždený, ktorého v živote videl, akoby som aj ja ho videl prvého.
Takže to sú také zvláštne veci, keď nás šéf polície informuje o tom, že Krajmer tam nebol, ani do dvora nevošiel. Teraz neviem, či tam on nebol alebo či mu to povedal niekto z podriadených. Ale bol a vošiel, pričom si neviem predstaviť, čo pri ľuďoch s priestrelom lebky a hrudníka má čo robiť protikorupčný bos. Či snáď kontroluje stav počítačov alebo čo? Lebo ak tam niekto mal byť, tak tam mal byť súdny lekár v prvej minúte. NAKA tam nemala čo robiť, ani omylom, ani v dedine nemusela byť, nieže v dome. Ale prosím. Je na pováženie, čo ho tam pritiahlo, lebo mohol prísť kdekto, aj minister zahraničia.
Sumárne treba povedať, že dôveru občanov v moc treba budovať tým, že sa prijímajú normy a spôsob fungovania moci, ktorý nie je taký, že umožňuje pre mňa záhadnú vec, že sa dokáže míňanie verejných peňazí daňových poplatníkov napríklad v rezorte obrany skryť za tajomstvo. Podotýkam, že tajomstvom sú obostreté povedzme nákupy OT-čiek. Ja by som pochopil, že ak by boli tajomstvom obostrené nákupy doteraz nepoužívaných vzácnych a úplne nových jadrových hlavíc so zameriavaním alebo laserových diel, ktoré, pripusťme, že by mohli byť ešte pre niekoho zaujímavé na okopírovanie. Ale, preboha, niečo, čo jazdí po svete na štyroch kolesách, alebo na šiestich, alebo na ôsmich, čo je tak tajné, že ešte aj ventilky na pneumatikách toho výrobku sú známe, je u nás obostreté tajomstvom, pričom ten biznis je veľmi jednoduchý. Chcete nám predať svoje OT-čká? Tak my máme túto normu na to. Nechcete, aby boli zverejnené tie zmluvy? Nech sa páči, predajte Anči vo vedľajšom dome, my si kúpime tam, kde to nebude vadiť.
Nejdem sa chváliť históriou, ale skutočný posun vo fungovaní krajiny napríklad, ktorý ma napadá a ktorý už dnes je dávnou históriou, ale stále tu s nami žije a umožňuje novinárom prichádzať na veci, je napríklad počin môjho zvečnelého kolegu, a prípadne tak trochu i nás, Jána Langoša, ktorý pred rokmi presadil v parlamente zákon o slobodnom prístupe k informáciám. To bola norma, ktorá pohla zhnitým mečiarovským Slovenskom. Ku cti slúži i návrh zákona, ktorý prešiel, ale nie tejto vláde a takejto koalícii, o tom, že zmluvy, ktoré nie sú zverejnené, sú neplatné. Drobný kúsok, ale obrovský krok. Toto sú metódy, ktorými môže akákoľvek vláda postupne a sťažka začať presviedčať voličov a občanov, že to myslí inak a lepšie.
Nechcem byť skeptický, nechcem hádzať vopred flintu do žita, ale pri pohľade na way of doing politics, teda na to, ako to beží, ma táto vláda ani približne takouto istotou nenapĺňa, a preto budem hlasovať proti dôvere tejto vláde.
Ďakujem.

Dobrý deň. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, Slovensko sa zmenilo. Slovensko pár týždňov po. Aký je stav našej krajiny? Čo všetko vyplavili udalosti posledných dní, aké správy, aké odozvy? Čím vlastne sme, kto sme a kam kráčame.
Osobne považujem za urážku Národnej rady Slovenskej republiky, za absolútnu neúctu k poslancom, aby sme pri tak dôležitom momente, v tak napätej spoločenskej situácii pristúpili k aktu uchádzania sa o dôveru v parlamente tak laxne, tak nedôstojne. Som rada, že ste napokon vypustili neaktuálnu pasáž staronového programového vyhlásenia. Ak to však myslíte vážne, že chcete upokojiť situáciu na Slovensku, tak si musíte uvedomiť, že sa od vás očakáva ďaleko, ďaleko viac.
Slová premiéra pána Pellegriniho, že vláda sa nesmie zaoberať sama sebou a míňať čas prerábaním dokumentov, vyznievajú, ako by si členovia vlády nechceli všimnúť, čo sa tu vlastne stalo. Akoby zabudli, že po probléme musí nastať dôkladná analýza. A potom aj reálny postup, ako sa dajú veci napraviť. Ešte raz, dôkladná analýza problému s tým, že sa ráta so sebareflexiou, s poznaním a definíciou, čo sa tu vlastne stalo.
Preto ma tieto slová, že sa vláda nesmie zaoberať sama sebou, dosť vydesili. Akoby ste vraveli, načo sa tu hráte, nevyrušujte nás, nevyhadzujete nás z našej komfortnej zóny. Akoby ste si nechceli všimnúť, že sa ukázalo, že kráľ je nahý, že bol inflagranti odhalený. A keby iba tými podozreniami, ktoré odhalil nebohý investigatívny novinár Ján Kuciak a ďalší novinári. Ale ukázalo sa, že doterajší premiér, expremiér, ku ktorému vzhliadali všetci, je ľudsky vyprázdnený. Deravý kabát tejto koalície je už prehnitý. Programové vyhlásenie vlády mi pripomína práve deravý kabát, na ktorý sa pokúšate našiť nové záplaty. V tom kabáte sú už deravé aj vrecká. Je prehnitý, prežratý moľami, červíkmi.
Poďme sa však pozrieť na tie záplaty. Aké záplaty nám ponúka nová vláda na deravý kabát?
Záplata číslo jeden: ministerstvo vnútra. Pevne verím, že sa už nikdy nebudú v histórii Slovenskej republiky opakovať momenty, keď osobne investigatívny novinár požiada policajtov o ochranu a tá mu bude odopretá. Za toto zodpovedá bývalý minister vnútra Robert Kaliňák. A ja pevne verím, že toto meno sa bude v histórii opakovať ako príklad toho najhoršieho, čo tu do dnešného dňa bolo, že mladí ľudia sa budú vyhýbať takýmto krokom a budú analyzovať, čo sa tu vlastne stalo. Budú vedieť, kto je za čo zodpovedný a kto má akú zodpovednosť voči sebe vyvodzovať. Je úžasné, že naša občianska spoločnosť sa stavia na nohy. Je to veľmi povzbudzujúce pre nás, pre všetkých, ktorí sme tu. Nech ste z vládnej koalície alebo z našej koalície, pretože aj vy, členovia vládnej koalície, máte istotu v týchto mladých ľuďoch, že oni vám raz nerozkradnú váš dôchodkový, sociálny systém, že vás budú chrániť nie ako váš minister, ale, naopak, budú čestní a budú čestne pristupovať k týmto veciam, že si zoberú z vás naozaj ten najhorší príklad, ktorý už nebudú opakovať ani v tom najhoršom sne v tejto krajine, že táto krajina sa ľudsky aj morálne očistí a postaví sa na úplne iných základoch. Na základoch vzdelanosti, šľachetnosti a cti, láske k pravde budú vedení títo mladí ľudia. Pretože táto lož, ktorá dnes trčí z vášho deravého kabáta, už prekypela.
A tak vám touto cestou odporúčam, zaoberajte sa sami sebou. Pozrite sa do zrkadla a odpovedzte si na otázku, naozaj takto upokojíte situáciu na Slovensku? Vaša vládna koalícia stráca podporu voličov. Podporu v tomto parlamente pravdepodobne ešte v tomto momente získate. Napriek tomu si dovoľujem pripomenúť, že Slováci vyšli a vychádzajú do ulíc aj preto, aby vám ukázali, ako zle tu vládnete, aby vám nastavili zrkadlo, keď si ho sami nedokážete nastaviť.
Realita je taká, že vznikla staronová vláda v takmer nezmenenom zložení a teraz táto vláda získava dôveru v tomto pléne. Stojíme pred náročnou úlohou my všetci. Nielen nový premiér, nielen vláda, ale my všetci v tejto sále. Dôvera ľudí v zastupiteľskú demokraciu, dôvera ľudí v štátne orgány, dôvera ľudí v políciu, to všetko sa otriaslo v základoch. Na jednej strane hľadajme a trestajme vinníkov. Na druhej strane okamžite musíme začať s rekonštrukciou tohto štátu. Pretože tento štát nezačne fungovať mávnutím čarovného prútika vtedy, keď sa staronová vláda ujme rýchlo moci. Tento štát začne fungovať vtedy, keď sa konečne dokážeme poučiť z chýb, ktoré tu robíme tridsať rokov. Keď si konečne všetci uvedomíme, že si tu kradneme navzájom to svoje namiesto toho, aby sme to rozvíjali. Roky sa tu podpiľuje konár, na ktorom táto republika stojí. A my sa teraz budeme naháňať, aby táto pseudonová vláda mohla rýchlo pokračovať v tom, čo robila za posledné roky.
Ak táto vláda v tomto pléne získa dôveru, budeme v tom, kolegovia a kolegyne, všetci spolu. Stojí pred nami úloha presvedčiť ľudí o základných pilieroch, ku ktorým sa Slovenská republika pri svojom vzniku chcela hlásiť. Aj keď zjavne sa nám to za 25 rokov nepodarilo. Dúfam, že vláda a koaliční poslanci zmenia svoj prístup, že budú ústretovejší než doteraz. Dúfam, že konečne začnete počúvať trošku väčšej miere obsadenosti ako dnes, čo je opäť hanbou a vizitkou tejto vládnej koalície. Prázdne lavice poslancov SMER-u, občianska demokracia v tomto výnimočnom stave je neuveriteľnou aroganciou a neuveriteľnou ignoráciou, ktorou sa pozeráte do očí občanom a dávate im najavo, ako hlboko nimi pohŕdate. Dúfam, že sa zmení prístup a začnete schvaľovať aj dobré návrhy opozície, začnete viesť konštruktívny dialóg. Pretože tie dobré návrhy naozaj prichádzajú. A, samozrejme, budem veľmi rada, ak o nich budeme diskutovať a nie ich rovno zametať ako návrhy opozičné, teda nežiaduce. Dúfam, že vláda sa v tieni toho, čoho sme boli svedkami, začne chovať a komunikovať slušne voči politikom, voči verejnosti, voči novinárom, voči všetkým občanom našej krajiny.
Teraz by som sa zastavila na chvíľu pri ďalších záplatách, ktoré nám ponúka táto vláda vo svojom vládnom programe. Na jednu záplatu zabudla, a to je rezort ministerstva práce a sociálnych vecí. To tu spomínali už aj kolegyne, nebudem sa tomu dlhšie venovať. Po škandáloch, ktoré toto ministerstvo sprevádzalo, dva roky sa na túto dieru nenašla záplata. Diera sa bude prehlbovať. Uvidíme, ako sa vyriešia kauzy, aká bude odpoveď. Je to veľkým otáznikom pre nás pre všetkých. Určite sme nespokojní.
Ďalšou záplatou, a dnes musím povedať ako pracovníčka v kultúre, človek, ktorý tu rieši tridsať rokov koncepciu kultúry, ktorá sa snaží poukazovať na to, že kultúra ako dôležitý nástroj je na chvoste, finančne potláčaná, poddimenzovaná, nepodporovaná. Dnes sa hlásia hlasy tých, ktorí tu roky pracujú v oblasti kultúry, umenia, vedy, vzdelávania, a na záplatu, ktorá sa volá ministerstvo kultúry, sa dnes ozývajú hlasy. Je to hlbokým pohŕdaním nás? Je to pohŕdaním tvorby, riešenia kompetencií, právomocí ministerstva kultúry? Umelci a osobnosti žiadajú reparát. Žiadajú reparát a žiadajú, aby sa na ministerstvo kultúry dostal človek, ktorý je odborne schopný zabezpečiť, aby kultúra dosiahla svoje dôstojné postavenie v spoločnosti. Dnes vidíme a sme svedkami toho, že vládna strana SMER je už intelektuálne aj morálne vyprahnutá. Nemá osobnosti, nemá ľudí. Som rada, že kývate. Nie, nemá, pán kolega, a som veľmi rada, že so mnou súhlasíte, nemá. Je mi to ľúto. Celá spoločnosť dnes hľadí na mená, ktoré zavesíte. Na mená, ktoré majú reprezentovať kultúru. Ak konečne pochopíte, čo je to kultúra, aké miesto v spoločnosti má, tak až potom môžeme začať viesť spoločne naozaj úprimný dialóg o tom, či sa táto krajina môže ďalej rozvíjať, ako a ktorým smerom.
Myslím, že je absolútne žiaduce reagovať, akým zásadným a brutálnym spôsobom v tejto krajine bolo útočené na novinárov. Tí sa ukázali ako väčší ochrancovia demokracie v tejto krajine ako mnohí z vás tu v parlamente. Spolu s kolegami v strane SPOLU - občianska demokracia hovoríme jasne, že slušných ľudí, ktorí chcú pracovať pre slušnú spoločnosť, musí táto spoločnosť dokázať viesť aj chrániť, vytvoriť im podmienky, ktoré nebudú dehonestovať ich snahu. Aj preto v tomto budeme zrejme nahrádzať vládu a parlamentu predložíme balík zákonov, ktorý v tomto začal meniť, ktorý by v tomto začal meniť spoločenskú klímu.
Som presvedčená, že je dôležité, aby sme nepodkopávali suverenitu verejnoprávneho rozhlasu a televízie, ktoré nepatria vláde, nepatria nám tu v parlamente, ale patria občanom tejto republiky. Slovenská televízia a rozhlas by mali zostať verejnoprávnymi a slobodnými.
Mohla by som so svojím apelom pokračovať aj do ďalších oblastí, ale poviem na záver už iba jedno. Vážení koaliční poslanci, vážená nová vláda, zmena obalu, zmena tváre nie je odpoveďou na to, čo sa deje za bránami tohto parlamentu. A tú odpoveď bude verejnosť, aj my tu v parlamente očakávať naďalej nielen z veľkých giest, ale hlavne z každodenných skutkov.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda vlády, ctení ministri, drahí prítomní, dovoľte aj mne vystúpiť k preberanému bodu programu, ktorým je nielen programové vyhlásenie vlády, ale teda zároveň aj rokovanie o vyjadrení dôvery tejto vláde s tým, že musím v úvode poznamenať to, čo som spomenul aj v piatok na výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, že som očakával, pokiaľ sa hovorilo o zmene vlády, že sa pristúpi k určitým úpravám aj v dokumente, ktorý máme teraz pred sebou. A hovorím to v dobrom. Hovorím to v dobrom práve preto, lebo budem sa vyjadrovať k problematike školstva, ktorá by si práve ten update veľmi zaslúžila. A na rokovaní tohto výboru som aj ocenil pripravenosť pani ministerky, škoda, že tu teraz nie je, že naozaj nám podala pomerne vyčerpávajúce informácie o tom, čo sa za dva roky robilo alebo čo konkrétne ona urobila, odkedy je vo funkcii. A ako učiteľ z praxe musím jednoznačne oceniť, keď vidím človeka, ktorý si prípravu urobí, pretože sám som tak robil. A o to viac je pre mňa možno nepochopiteľné, že naozaj to nestálo za tú námahu prispôsobiť sa zmene podmienok a uskutočniť a doplniť mnohé veci v tomto dokumente, aby reflektovali aj na súčasnú zmenenú situáciu.
Dnes sme už inde, ako sme boli v roku 2016, aj keď častokrát sa v mnohých veciach až tak veľa neurobilo. Samozrejme, boli tu aj určité udalosti, ktoré mohli a aj urobili objektívne príčiny, pretože niektoré veci idú pomalšie, ale nedá mi nespomenúť si, akým spôsobom častokrát v minulosti, ešte keď som pôsobil vo vedení Slovenskej komory učiteľov, bolo s nami narábané, keď bolo treba čokoľvek pripomienkovať zo strany ministerstva, veci sa dodali na poslednú chvíľu a my sme často boli pod časovým tlakom, aby sme vedeli adekvátne reagovať. Myslím si, že nedá sa vyhovárať na to, že je nedostatok času. Treba k veciam pristupovať zodpovedne. Ak po nás niekto žiada zodpovednosť, tak musíme ju aj my žiadať od ostatných. A v každej jednej oblasti sa dá vždy urobiť viac.
Veď napokon aj mnohí odborníci hovoria, že častokrát pod tým časovým stresom dokážu ľudia zo seba vydať to najlepšie. Sú to také aktivity, ktoré sa robia aj vo vzdelávacích workshopoch. Dáte určitej skupine dostatok času, aby vytvorila nejaké konkrétne riešenia, a potom zrazu zmeníte zadanie a máte už iba poslednú minútu. Následne potom pri spätnej kontrole medzi jednotlivými skupinami sa zistí, že tie riešenia, s ktorými ste prišli počas tej poslednej minúty, sú častokrát tie najlepšie a najúčinnejšie.
Tak myslím si, že naozaj sme mali a vláda mala pristúpiť k tomu podstatne zodpovednejšie a prísť s podstatne výraznejším updatom, minimálne v oblasti školstva. Konkrétne najmä keď máme na stole správu Európskej komisie aj o Slovenskej republike, ktorá je zo 7. marca 2018, kde sú konkrétne veci, konkrétne veci, z ktorých zacitujem a ktoré sa týkajú nášho školstva a mohli byť zapracované i s návrhmi riešení, ktoré tam budú.
Napríklad v správe sa píše: „Polovica všetkých slovenských žiakov v dolnom sociálnom kvartile dosahuje nedostatočné výsledky.“ Vychádza sa tu z podielu osôb s nedostatočnými výsledkami v hodnotení PISA 2015. Je to vo všetkých testovaných oblastiach, ktorý je výrazne vyšší než priemer Európskej únie, 31 % v prírodných vedách, 32 % v čítaní, 28 % v matematike. "Rozdiel dosiahnutých výsledkov medzi horným a spodným sociálno-ekonomickým kvartilom je viac než 35 % bodov a 9 % bodov nad priemer Európskej únie. V súvislosti s nedostatočnými výsledkami Slovensko takisto vykazuje rozsiahly rodový rozdiel v čítaní, pričom chlapci zaostávajú za dievčatami o 13,2 % bodu." Prípadne Európska komisia nás upozorňuje na kľúčový problém sociálno-ekonomický vo vzdelávacom vylúčení marginalizovaných rómskych komunít, kde s konkrétnymi údajmi, kde sa očakávali legislatívne zmeny, ktoré mali prebehnúť.
Ďalej uvádza: „Verejné výdavky na vzdelanie boli posledné desaťročia nepostačujúce.“
Ďalšia vec: „Platy učiteľov sa postupne zvyšujú, no táto profesia stále neláka.“
To sú všetko vážne body, ktoré by si zaslúžili prepracovať a doplniť, pretože konkrétne pri tomto bode sa nespomína len zvyšovanie platov, spomína sa, ako zvýšiť atraktivitu učiteľskej profesie ako takej. Sú tu navrhnuté riešenia: zlepšovanie odbornej prípravy učiteľov, ich profesionálneho rozvoja, pracovných podmienok, znižovanie administratívneho zaťaženia, zvyšovanie finančných prostriedkov na študijné materiály a učebne.
Ďalší návrh alebo ďalší bod: „Slovensko disponuje rýchlo rastúcim počtom osôb s dosiahnutým terciárnym vzdelaním, no vo vysokoškolskom vzdelaní zároveň pretrvávajú štrukturálne nedostatky.“ Opäť konkrétne čísla.
Ďalším bodom: „Vykonávanie opatrení, ktorými sa majú riešiť nedostatky systémov vysokoškolského vzdelávania, mešká.“ Konkrétne sa tu uvádza, že "síce existuje všeobecný konsenzus, pokiaľ ide o potrebu dodržiavania európskeho usmernenia týkajúceho sa akreditácie prostredníctvom úplne nezávislej agentúry na zabezpečovanie kvality, ale nejestvuje žiadna dohoda medzi zainteresovanými stranami o vhodnom prístupe".
Ďalší bod: „Chýbajúce komplexné informácie o výsledkoch odborného vzdelávania a prípravy (OVP) na pracovnom trhu, na základe ktorých by sa zvýšila ich relevantnosť. Pomer študentov vyššieho stredného školského štúdia na odbornom vzdelávaní a prípravy zostal v roku 2015 síce stabilný, na úrovni 69 %, čo je výrazne nad priemerom Európskej únie, ktorý je 47 %. Miera zamestnanosti čerstvých absolventov, ktorá bola v roku 2016 na úrovni 77 %, bola mierne nad priemerom Európskej únie 75 %.“ A teraz, aké konkrétne nástroje ideme nastavovať?
Riešenie. Vysoko relevantné programy, to sú biele zoznamy, majú možnosť využívať 10-percentné zvyšovanie financovania na študenta, zatiaľ čo financovanie programov, ktoré študentov učia zručnostiam nepotrebným na pracovnom trhu, čiže tzv. čierne zoznamy, tie by boli znížené o 10 %. Boli dokonca vytvorené regionálne platformy, v rámci ktorých zainteresované strany diskutujú o údajoch používaných na aktuálnych zoznamoch programov. Alebo je tu: "Celková kvalita a reakčná schopnosť duálneho systému OVP sa postupne zlepšuje, ale stále je to veľmi pomalým tempom." To sú konkrétne veci, ktoré sa mohli zakomponovať. A nielen tieto.
Ale poďme na to inak. Vybral som si svoju rozpravu, ktorú som mal už predtým, pred tými dvoma rokmi, a porovnával som si s tým, čo sa v súčasnosti odohralo alebo urobilo. Nerozoberal som to úplne podrobne vtedy, lebo aj dnes som aj ja ďalej, ako som bol pred tými dvoma rokmi, ale musím uviesť niektoré poznámky a porovnať ich s tým, čo som hovoril dnes a čo hovorím teraz. Pretože ten posun by mal nastať v každom z nás.
Konkrétne riešime kontinuálne vzdelávanie. Už bol zverejnený nejaký pracovný návrh zákona o pedagogicko-odborných zamestnancoch a ja som hovoril pred dvoma rokmi o tom, že jedným z riešení podľa mňa je, aby sme sa otvorili diskusii o vybudovaní legislatívne ukotvenej stavovskej organizácie. Dnes to už v tom návrhu vidím. Ale bude potrebná diskusia so všetkými zainteresovanými organizáciami, pretože pokiaľ máme vytvoriť inštitúciu, ktorá nám má len zjednodušiť komunikáciu ako nejakého oponenta voči ministerstvu a nebude skutočne inštitúciou, ktorá by bola garantom profesionality učiteľského stavu a učiteľskej profesie, ktorá by mohla dať nový rozmer povolaniu učiteľa, tak potom to bude len samoúčelný krok.
V školskej legislatíve som oceňoval, že vláda komplexne prehodnotí školskú legislatívu s cieľom jej zjednodušenia a redukcie jej rozsahu, zadefinuje obsah právnej identity školy s jej ukotvením naprieč legislatívou. Ale moja skúsenosť v priebehu dvoch rokov je taká, že častokrát sa stávalo, že určité nariadenia, ktoré vychádzali priamo z ministerstva, išli nad rámec zákona, a to si jednoducho ministerstvo nemôže dovoliť. Nehovorím len o tej hodine dejepisu, išlo aj o mnoho ďalších a ďalších opatrení, ktoré takto išli. Tu v prvom rade musí platiť, že zákon platí naozaj pre každého, či je to ministersky úradník, alebo riaditeľ školy.
Hovoril som o mobbingu a bossingu. Medzitým sme sa dostali do štádia, že zo školského ombudsmana, čiže kvázi riaditeľa odborov ochrany práv v regionálnom školstve, postupne táto pozícia zanikla a dnes akosi prestávame diskutovať o tomto probléme, pretože sa nazdávame, že jednoducho akákoľvek inštitúcia, ktorú by sme k tomu ustanovili, by toto nedokázala riešiť. Ale to je podľa mňa neprijateľné, aby sme sa takto stavali k tomuto problému. Pretože mobbing a bossing na pracoviskách vo všeobecnosti, nielen na tých školách, je problémom. Je problémom, ktoré sa riešiť musia. A nestačí to riešiť ustanoveniami o tom, že bude v rámci tej ustanovenej komory učiteľov nejaký dohľad nad etickým kódexom alebo niečo podobné. My musíme ísť do podstatne ako precíznejších ustanovení, ktoré budú chrániť týchto ľudí. Nemôže sa stať v nadväznosti na to, čo som povedal predtým, že riaditelia sami nevedia, na koho sa majú obrátiť s radou, pretože dostávajú zmätočné informácie z rôznych zdrojov. Máte to tak urobiť, lebo to takto má byť. Do takéhoto stavu sme častokrát dospeli. Jednoducho sú konfrontovaní mnohí riaditelia s takouto situáciou od rôznych iných úradníkov, od rôznych iných orgánov a toto je vec, ktorá sa teda netýka len riaditeľov, učiteľov, častokrát aj zriaďovateľov. Sú to veci, ktoré treba, na nich poukazovať. A to už nestačí, treba ich riešiť.
Tu sme v pléne navrhovali opatrenia, aby sa zrušilo veto zriaďovateľa. Počul som, že budeme riešiť rady školy. Kde sme sa za ten čas posunuli? Je nejaká pracovná verzia, ktorá by naozaj prišla s víziou, teda dobre, ako urobíme to s tými radami škôl, ako ich nastavíme?
Takto by som mohol pokračovať síce dlhšie, ale, a času mám ešte relatívne dosť, ale skúsim to teraz premostiť. Myslím si a tu z tohto miesta vyhlasujem, že je dôležité okrem len poukazovania na problémy prichádzať aj s konkrétnymi riešeniami. Je kľúčovou práve osoba ministra alebo ministerky, ktorá tento post bude zastávať. Podľa mňa táto kľúčová postava by mala byť v prvom rade strážcom mantinelov. Na jednej strane bezpečnosť detí, na druhej strane ústavný limit. To je to, čo som spomínal pri tom, aby i ministerstvo neukladalo povinnosti nad rámec zákonného zmocnenia, ktoré mu prináleží. Aby sledovalo v rámci toho strážca mantinelu ukazovateľ celospoločenskej dohody, ktorá tu je. Ja viem, môžete mi oponovať, že, no veď nie je tu celospoločenská dohoda. Jedni majú taký názor, iní majú zas taký názor, ale podľa mňa nie je meritom to, aby sme teraz brali do úvahy len tých, ktorí hlasnejšie kričia, lebo častokrát to sa stáva. Berie sa na veľký zreteľ na organizácie, ktoré sú hlasnejšie, ako na tie, ktoré majú svoj pohľad. To je jedna z vecí, na ktoré sme zabudli. Máme množstvo skupín zamestnancov v školstve, ktorých nie je až tak počuť. Či sú to nepedagogickí zamestnanci v školách, kde veľmi dobre všetci vieme, v akom stave sú ich platové tarify. Že sú pod minimálnou mzdou a že sme počuli už množstvo prísľubov, že sa to bude riešiť, a zatiaľ sa to nedoriešilo.
Ale zároveň by táto kľúčová postava tohto ministra alebo ministerky mala otvárať priestor pre hľadanie, pričom bude rešpektovať pluralitu kvality. Pretože nikto dnes, v dnešnej dobe tak rýchlo meniaceho sa sveta, nemôže garantovať, že len ten jeden náš pohľad je ten správny. Táto osoba ministra by nemala trestať za i pokus, ktorý môže viesť k slepej uličke, pretože ak v súčasnosti ostaneme pri našom neaktuálnom vzdelávacom systéme, tak sme tiež v tej slepej uličke. A zároveň by mal byť tým pomocníkom, ktorý rieši problémy spojené s tým nachádzaním zhody aj pri tých rôznych názoroch, ktoré tam sú. Zároveň by tento človek mal sledovať, čo funguje a čo nefunguje, a hľadať a formovať rodiacu sa novú paradigmu vzdelávania. To je to, čo mi najviac chýba v tom, že sme toto alebo toto sa nenachádza v programovom vyhlásení vlády. My sme v období, kedy musíme jednoznačne povedať, že sme v období, kedy sa vytvára nová vzdelávacia paradigma.
Aby som to vysvetlil. Bol som teraz cez víkend v Prešove na konferencii „Učíme pre život“. Vyše 400 učiteľov, riaditeľov, ľudí, ktorí sa venujú vzdelávaniu, a tam to na jednej prednáške vysvetlili veľmi jednoducho. Mnohí z nás nosia okuliare. Mnohí to už aspoň skúsili. Ak sa človek postaví a pozrie sa na problém a nasadí si okuliare, na ktorom sa mu zobrazuje tento tu, ktorý tu teraz reční, je ten z toho hnutia, o ktorom si všetci myslíme svoje, a tak si nasadíte tie okuliare na oči, tak je jasné, ako ma asi budete všetci počúvať. Naše uvažovanie je, bohužiaľ, zopäté týmito paradigmami. Týmito okuliarmi, ktoré nám pokryjú často pohľad na veci. Preto si ich treba sňať. A to si treba urobiť aj pri tomto programovom vyhlásení vlády a kriticky sa naňho pozrieť napriek tomu, že sme zástancom alebo že sme v tej koalícii, a pýtať sa samých seba aj tých ostatných okolo seba, či toto sú konkrétne veci, ktoré môžu niečo meniť.
Pred tými dvoma rokmi som končil myšlienkou, resp. zásadou, že „dobre urobené je stokrát lepšie ako dobre napísané“. Myslím si to aj teraz, ale už by som nikdy nezopakoval to, čo som potom povedal na záver, „aj keby sa urobilo menej“. Na to už nemáme čas. My už nemáme naozaj čas na to, spoliehať sa, že len poďme krokmi pomalými a poďme urobiť len menšie čiastkové veci. Nie. Doba ide takým rýchlym tempom, že bez zásadných zmien, systémových zmien, systémových zmien, ktoré boli popísané v Učiacom sa Slovensku a ktoré, verím, že tie kľúčové, v ňom aj ostanú, v tom návrhu toho Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania, že tam naozaj ostanú a nebudú odídené. Len potom všetko sa môže čokoľvek zmeniť. Lebo ak začneme práve vo vzdelávaní, tak sa posunieme všade. Pretože tu je ten základ, to je ten princíp, kde sa všetko začína. Toto nám všetko vyrieši a my sa môžeme posunúť.

A hovorím ešte raz v dobrom, skúste sa pokúsiť sňať si tie okuliare, nepozerať na svet paradigmou, na ktorú ste zvyknutí, ale pozrieť sa na to objektívne. Je to dôležité pre rozvoj nielen náš, váš, je to dôležité pre rozvoj celej spoločnosti.
Ďakujem.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poprosím o kľud v rokovacej sále. Dovoľte mi, aby som vás v krátkosti informoval o výsledku poslaneckého grémia.
Predmetom poslaneckého grémia bol priebeh súčasnej schôdze, chcel by som povedať, že bolo ocenené slušné správanie, vzájomná úcta poslancov a súčasne bola debata, ktorá bude asi predmetom aj procedurálneho návrhu, o tom, že táto schôdza bude pokračovať do prejednania celého programu a tohto bodu, ktorý máme. To znamená dôvera vláde, Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky.
V druhej časti sme sa bavili o bezpečnostných otázkach súvisiacich s avizovanými verejnými podujatiami v blízkosti Národnej rady. O detailoch vás budú informovať predsedovia poslaneckých klubov.
Sú tu dva procedurálne návrhy. Prvý procedurálny návrh – pán poslanec Galko.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dávam procedurálny návrh, aby bolo dnešné rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky od 17.00 hod. do 18.00 hod. prerušené, aby bola vytvorená parlamentná delegácia v zložení dvaja poslanci za každý poslanecký klub, ktorá predstúpi pred demonštrujúcich občanov a odprezentuje im postoje jednotlivých parlamentných strán.
Odôvodnenie: Občania, ktorí prídu pred Národnú radu Slovenskej republiky vyjadriť svoj slobodný názor, si takéto predstúpenie pred nich od svojich zvolených zástupcov zaslúžia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Prosím, prezentujme sa a hlasujeme o poslaneckom návrhu pána poslanca Galka, tak ako bol prednesený.
(Hlasovanie.) Prítomných 110, za 36, proti 20, zdržalo sa 54.
Konštatujem, že sme uvedený návrh pána poslanca neschválili.
Druhý je s procedurálnym návrhom prihlásený pán poslanec Blanár, prosím, nech sa páči.

Ďakujem. Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, v mene troch poslaneckých klubov SMER – SD, Slovenská národná strana a MOST – HÍD predkladám procedurálny návrh, aby sme dnes rokovali až do ukončenia bodu vrátane hlasovania. Ďakujem pekne.