31. schôdza

S reakciou pán poslanec Sopko.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. A veď ja súhlasím, že je dôležité dostať školstvo pod jednu strechu, obávam sa len toho, že pokiaľ by sme znova sa vrátili k modelu krajských školských úradov, tak poznáme predsa čísla a vieme, že aj v roku 2012, keď tento model končil, tak samotné krajské školské úrady zhltli skoro 5 mil. eur. A zavádzanie vecí, ktoré by mohlo pri súčasnej dobe informatizácie zabezpečovať buď ministerstvo, alebo samospráva, je podľa mňa naozaj predmetom širšej diskusie, aby keď už hovoríme o hodnote za peniaze, aby čo najviac centov z každého jedného eura, ktoré vrazíme do školstva, sa nám vrátilo v tom, že to bude aj na tých školách vidno.
Je takým predpokladom a často počúvam, že z väčšieho balíka sa dá viac ušetriť. Je to naozaj predmet na diskusiu, ale myslím si, že momentálne aj ľudia, ktorí sa pohybujú v oblasti vzdelávania a v oblasti riadenia, by privítali ten krok, aby sa vytvorila znova aspoň na určitý čas špecializovaná správa v tej strednej úrovni riadenia, aspoň na určitú dobu, aby sme urobili všetky kroky k tomu, že ten priamy kanál medzi ministerstvom a školami by prinášal len prospech. Z čoho vychádza aj to, že som, samozrejme, aj zástancom stále väčšej a väčšej autonómie školských zariadení.
Ďakujem.

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu k tomuto bodu za skončenú. Chcem sa pre istotu opýtať pána navrhovateľa, či je niečo, čo chce dodať. Nie je tomu tak. Pán spravodajca? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Teraz by sme mali pokračovať nasledujúcim bodom, a to je prvé čítanie o návrhu poslancov Jany Kiššovej, Eugena Jurzycu, Jozefa Rajtára, Ľubomíra Galka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a tak ďalej.
Uviesť by ho mala pani poslankyňa Kiššová, mám nahlásené, uvedie ho pán poslanec Rajtár, nech sa páči.
Pardon, pán poslanec Jurzyca. Pardon.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jany Kiššovej, Eugena Jurzycu, Jozefa Rajtára a Ľubomíra Galka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 943.)

Ďakujem pekne za slovo. Potešilo ma, že dnes vyzerám v tom obleku mladšie.
Dovolím si teda uviesť návrh zákona, tak ako uviedla pani predsedajúca, predkladajú ho spoločne poslanci za stranu Sloboda a Solidarita Jana Kiššová, Eugen Jurzyca, Jozef Rajtár, Ľubomír Galko.
Cieľom tohto návrhu je zrušiť povinnosť vykonávať pracovnú zdravotnú službu vo vzťahu k zamestnancom zaradeným do I. a II. kategórie, to sú tí najmenej rizikoví, prípadne nerizikoví. Vo vzťahu k zamestnancom zaradeným do III. a IV. kategórie sa pracovná zdravotná služba navrhuje zachovať. Čiže ich sa netýka tento návrh.
Pripomeniem, že vláda minulý rok predložila úspešne podobný návrh, avšak boli to len faceliftové úpravy, v skutočnosti nemali veľký význam a naďalej toto opatrenie zaťažuje podnikateľské prostredie.
V podstate v tomto prípade, ako aj v prípade gastrolístkov a desiatkach až stovkách iných prípadov ide o to, že spoločnosť dokáže zlyhávať napríklad preto, že sa proti nej postaví, proti spoločnosti s množstvom jednotlivcov sa postaví dobre organizovaná malá skupina. Potom to vyzerá tak, že 5 ľudí, ktorí dokážu presadiť zákon, na základe ktorého 5 mil. Slovákov príde každý o jedno euro ročne, tak tých 5 ľudí si rozdelí 5 mil., každý po milióne. A ľudia sa nebránia a jeden prípad za druhým sa objavuje a toto je jeden z nich, kde zopár firiem benefituje na tom, že ľudia prídu o pomerne málo peňazí, a tak veľmi nevyskakujú a nekritizujú. Keď to potom napočítame, všetky tieto povinné zdravotné služby a gastrolístky a peniaze do hnedého uhlia a peniaze na ďalšie podobné projekty, tak zistíme, že ako je to potom možné, že napriek tomu, že by sme mali vedieť exportovať naše tovary na bohaté nemecké a rakúske trhy, no tak to, to nedokážeme. Naopak, ľudia odtiaľto, kvalifikovaní, odchádzajú do zahraničia. Ako je možné, že nám tak rýchlo stúpa vek odchodu do dôchodku? Ako je možné, že naši podnikatelia nedokážu konkurovať? Ako je možné, že máme vysoké ceny elektrickej energie a tak ďalej, a tak ďalej. Časť odpovede sú práve tieto úspešne pretláčané návrhy cez vládu a následne cez parlament malými, dobre zorganizovanými skupinami na úkor spoločnosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujeme pekne za uvedenie predmetného návrhu zákona, pán poslanec Jurzyca.
A teraz poprosím spravodajkyňu, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre sociálne veci, pani poslankyňu Shahzad, aby predniesla spravodajskú informáciu k tomuto bodu.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 943. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 979 z 20. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne, pani poslankyňa.
Otváram všeobecnú rozpravu. Písomne sa neprihlásil nikto. Máte teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Neprihlásil sa nikto. Týmto vyhlasujem všeobecnú rozpravu zároveň za skončenú.
Chcem sa opýtať pána navrhovateľa, či je niečo, čo by chcel dodať v rámci záverečného slova. Nie je tomu tak. Pani spravodajkyňa? (Reakcia spravodajkyne.) Nie je tomu tak. Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Petra Osuského, Viery Dubačovej a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a o doplnení niektorých zákonov.
Návrh zákona je pod tlačou 957, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí pod č. 1007.
Nech sa páči, pán predkladateľ, pán poslanec Peter Osuský, návrh zákona uvedie.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra Osuského, Viery Dubačovej a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a o doplnení niektorých zákonov, tlač 957.)

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, na úvod k zákonu, ktorý predkladám s Ondrejom Dostálom a Vierou Dubačovou, by som rád povedal jednu banalitu.
Totiž že v právnom štáte majú platiť zákony, v právnom štáte máme ctiť právo. Na cestu k právnemu štátu sme vykročili pred takmer 29 rokmi a tá cesta bola dlhá a tŕnistá a nectenie zákonov, nectenie platných zákonov, keď nie je chlebom každodenným, tak každopádne nie je unikátnym úkazom. Cestou nápravy je, keď je situácia takáto, prijatie niečoho, čo navádza porušovateľov a nectiacich na pravú cestu. V jednom drobnom úseku to robíme my touto zákonnou predlohou.
Na Slovensku platia zákony, ktoré prijala Národná rada a ktoré hovoria o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému a ktoré vo svojich paragrafoch tento systém hodnotia ako odsúdeniahodný. Je logické, že nositeľom akéhokoľvek systému sú ľudia. Ľudia ho reprezentujú, ľudia ho uvádzajú v život a ľudia konajú skutky, ktoré v prípade takéhoto systému ničia životy iných ľudí.
Nemecký nacizmus je nemysliteľný bez Hitlera, bez Göringa, bez Goebbelsa, bez Heydricha. Nemôžme teda zákonom odsúdiť systém a stavať pamätníky ľuďom, ktorí ho stelesňovali.
Dnes je rozmiestňovanie pamätníkov, pamätných dosiek, tabúľ v zásade kompetenciou zastupiteľstiev. Je teda na uvážení zastupiteľstva, komu postaví sochu, resp. pripustí postavenie sochy na teritóriu svojej obce či mesta a komu vyvesí pamätnú tabuľu.
Mediálne známy prípad pamätníka Vasiľa Biľaka je zvlášť markantnou ukážkou toho, čo je podľa nás hrubým neakceptovaním právneho štátu a prijatých právnych noriem. Predstava, že by postavili v Nemecku sochu doktorovi Josephovi Goebbelsovi v jeho rodnom meste so zdôvodnením, že pre to mesto urobil veľa, je pomerne avantgardná. Predstava, že pre svoj milovaný Linz urobil a ešte plánoval urobiť Adolf Hitler veľmi veľa, napríklad chcel tam umiestniť najvýznamnejšiu obrazovú galériu na zemeguli, ktorá mala pozostávať z obrazov rozkradnutých v dobytej nemeckej Európe, by hádam nemalo viesť obecné zastupiteľstvo mesta Linz k postaveniu pamätníku za tento šľachetný Hitlerov úmysel.
Na Slovensku máme ešte stále ulice a pamätníky a pamätné dosky venované ľuďom, ktorých nosnou zásluhou bolo to, že boli komunisti. Sto metrov od vchodu do novej budovy Úradu vlády stojí už 29 rokov socha Mareka Čulena, ktorého nosnou úlohou bolo založiť Komunistickú stranu, a to je ten najslávnejší bod v jeho živote. Predstava, že by niekde v Nemecku v Mníchove bola socha Georga Strassera ako zakladateľa NSDAP, je nepredstaviteľná. Na Slovensku je aj toto možné.
Náš návrh zákona hovorí o budúcnosti. Hovorí o tom, aby sa nestavali v budúcnosti takéto pamätníky, aby nebolo možné, aby si obce a mestá beztrestne odhlasovali postavenie takéhoto pamätníka, pomenovanie novej ulice a zavesenie pamätnej tabule ľuďom, ktorých historickým poslaním bolo napĺňať zločinný systém.
Na Slovensku máme Biľaka a mali sme aj Tisa. Tisa v Čakajovciach ľudia, ktorí nepovažovali tento pamätník za normálny a štandardný v demokratickej krajine, odpílili. To, čo urobili odporcovia červenej totality s pamätníkom Vasiľa Biľaka, malo paradoxne dohru v podobe rozsudku alebo súdu nad nimi, pričom predpokladá poslanec, možno aj obyčajný občan, že ak prokurátor v Prešove pozná zákony a neunikol mu pri všeobecnom preťažení zákon o zločinnosti komunistického systému, tak by mal v momente, keď sa postaví takýto pamätník, konať priamo z vlastného povolania bez toho, aby dostal od kohokoľvek podnet.
Ešte raz hovorím, skúsme si predstaviť, že postavíme v Bratislave pamätník Alexandrovi Machovi. Nebol by to dôvod, aby štátny orgán, ktorý má dbať nad dodržiavaním zákonov, okamžite zakročil? Podľa mňa áno. A ak to prokuratúra v príslušnom okrese neurobila, je to jej zlyhanie. Je to jej zlyhanie ako orgánu, ktorý platia daňoví poplatníci na to, aby sa v tejto krajine porušovanie zákonov trestalo.
I dnes máme na Slovensku Leninove ulice. Nemáme našťastie ešte pamätník Otomara Kubalu, ktorý sa preslávil ako spolubojovník nemeckej jednotky Edelweiss, vypaľujúcej partizánske obce.
Áno, niektorí predstavitelia zločineckých systémov pamätníky nemajú, ale iní ich majú. Prokurátor Československej socialistickej republiky Pješčak dostal svoju pamätnú dosku. Predstava, že by niekde v Nemecku zavesili pamätnú dosku Rolandovi Freislerovi, legendárnemu sudcovi Volksgerichtu, ktorý ešte v apríli 1945 súdil na trest smrti 16-ročných členov Hitlerjugend, pretože zutekali pred obrovskou presilou Červenej armády a neboli hádam ani psychicky, ani zrelosťou v stave brániť Hitlerovu ríšu desať dní pred jej koncom. Nepostavili mu pamätník a neviem si predstaviť, že by Nemecko dnes takéto niečo strpelo.
My Pješčakov pamätník trpíme a chránime ho. My súdnymi rozhodnutiami vlastne chránime pamätník Biľakov. A pritom sme krajina, ktorá sa bije v prsia, ako je demokratická, ako je európska, ako ctíme právo, ako sme právny štát.
Bolo radosťou vypočuť si tu riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ktorý s hrdosťou hovoril o tom, ako sme akceptovaní a ako si nás v oblasti informačnej služby ctia demokracie. Myslím si, že skutočnosti, ktorým sa venuje naša novela zákonov, nás nectia. A som teda presvedčený, že by sme mali urobiť krok k tomu, aby nepribúdali pamätníky Biľakom a Pješčakom, že nemôžme v ústave a v zákonoch vodu kázať a na námestiach a na stenách obecných úradov víno piť.
My predkladáme návrh zákona, ktorý má aj také trochu symbolické konotácie. Predkladali sme ho v čase, keď prichádzalo 70. výročie komunistického prevratu a nástupu červenej totality. Keďže tento zákon pojednáva i o pamätníkoch nacistom a fašistom, tak má dátum účinnosti 29. augusta. Predpokladám, že krajina, ktorá sa hrdí, a veľmi oprávnene, Slovenským národným povstaním, ktoré nás zaradilo medzi víťazné demokratické krajiny Európy, nebude v budúcnosti trpieť stavanie pomníkov Ferdinandovi Ďurčanskému, ktorý stojí v Rajci. Áno, niekto môže povedať, on bol lepšia alternatíva ako Tuka Béla, ktorého sme úspešne a po zásluhe popravili, ale to ho nerobí ani demokratom, ani predstaviteľom slušnej politiky. Lebo, áno, aj Albert Speer bol architekt a neorganizoval plynové komory. Bol to vzdelaný, vysoko inteligentný a talentovaný človek. Ale nestavajú mu v Nemecku pamätníky, pretože bol plne zapojený do vyťažovania otrockej práce obyvateľov dobytej Európy v prospech Veľkonemeckej ríše, keď prevzal organizáciu Todt po smrti jej zakladateľa. A takýchto príkladov by sme našli veľmi veľa.
Áno, Dr. Vladimír Clementis bol komunistami v duchu najlepšej tradície tejto strany popravený, pretože vyvražďovanie sa medzi sebou bolo národným športom komunistických strán. Nič to nemení na smutnom fakte, že Dr. Vladimír Clementis nepozdvihol ani jedno slovko, nieže hlas proti poprave Dr. Milady Horákovej a išiel v tom až po uši. Pre mňa nie je žiadnym hrdinom a ničím, nad čím by som ronil slzy.
Presne tak asistoval generál Ludvík Svoboda, vedome, poprave generála Heliodora Píku, ktorého syn je náš spoluobčan v Bratislave, žije tu. Generál Svoboda musel presne vedieť, že Heliodor Píka nie je vlastizradca. Ale pri tej poprave nemo asistoval. Takisto si nezasluhuje úctu slušných ľudí, lebo tým prekročil rubikon.
Áno, máme tieto ulice, máme také pamätníky, je to status quo. Ale stavať ďalšie podobné pamätníky je ešte väčšou a donebavolajúcou hanbou krajiny, ktorá je v Európskej únii a ktorá si chce o sebe myslieť, že je krajinou, ktorá vie, čo sú zločiny a čomu treba vždy bezpodmienečne čeliť.
Preto, nedúfajúc v prijatie tejto novely, vyslovujem nádej, že raz príde deň, keď takáto novela prejde a s tým príde deň, keď budú pamätníky zločincom nacizmu a komunizmu nemysliteľné.
Ďakujem.

Teraz dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre ľudské práva, národnostné menšiny, pani poslankyni Blahovej, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci, ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 rokovacieho poriadku predkladám informáciu k uvedenému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou uvedeného návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na to, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1007 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali nasledovné výbory: ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor. Odporúčam, aby návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.