31. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. (Ruch v sále.) Ja úplne chápem kolegov, ktorí majú dôležité otázky na diskusiu, občas ich mávam tiež, ale je pomerne ťažké vystupovať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
...v situácii, keď človek musí kričať, aby vôbec počul vlastný hlas. (Ruch v sále.) Takže ak môžem poprosiť. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz poprosím kľud v sále. Páni poslanci! Tóno! Poprosím vás.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. No a teraz dovoľte k samotnej veci.
Máme teda na stole dva návrhy zákonov, teda jednu veľkú novelu, jeden návrh nového zákona, ktoré sa týkajú vysokých škôl. V prvom rade mi dovoľte začať tým, že za našich sedem poslancov okolo klubu SPOLU – občianska demokracia my v prvom čítaní podporíme tento návrh. A to, čo teraz hovorím, znie možno zvláštne, pretože veľkú časť môjho vystúpenia budem musieť poňať viac kriticky k tomu, čo tam je, ale aj k tomu, čo tam nie je v tom návrhu. Napriek tomu v prvom čítaní budeme hlasovať za tento návrh a to z toho dôvodu, že potrebu zásadnej reformy vysokých škôl vnímame ako natoľko akútnu, že chceme pomôcť akémukoľvek pokusu o zlepšenie stavu vysokého školstva a zároveň v tom návrhu sú viaceré opatrenia, ktoré hodnotíme pozitívne, alebo opatrenia, ktorých účinnosť závisí najmä od ich realizácie. Takže chceme dať minimálne v prvom čítaní tomu šancu.
Na druhej strane chcem upozorniť, že ak sa naplní to, čo už avizoval, myslím, že aj kolega Poliačik a čo sa tak hovorí po parlamente, že v druhom čítaní tento zákon nespozná ani jeho vlastný legislatívny autor, tak chcem povedať, že jednak to, samozrejme, nie je korektný spôsob novelizácie, ale hlavne teda, že to stanovisko sa bude musieť výrazne zmeniť.
Dovoľte mi prejsť k zdôvodneniu tohto postoja. Naše vysoké školstvo je v kríze. Pani ministerka to v úvodnom slove nepovedala. Ja chápem, že byť ministrom je teda okrem toho, že to je náročná pozícia, vždy aj ťažké v tom, že človek musí byť tak trošku aj zástancom toho, čo spravuje, musí mať dôveru ľudí, ktorých rezort spravuje, a tým pádom kritické vyjadrenia sú vždy vnímané veľmi citlivo, keď minister zdravotníctva kriticky povie niečo k zdravotníctvu, k lekárom, je to vnímané citlivo, minister vnútra väčšinou háji policajtov. Takže ja to v mnohom aj chápem, ale ako v tejto chvíli bývalý vysokoškolský pedagóg dlhoročný musím povedať, že slovenské vysoké školstvo je v kríze a treba si to povedať, lebo bez toho, aby sme si to priznali, nemôžeme tento stav zmeniť.
Sme dneska krajinou, ktorá má, ak nepočítam, myslím, malé Luxembursko, suverénne najvyšší export svojich vysokoškolských študentov do zahraničia. Naši mladí ľudia a ich rodičia, najmä tí najvzdelanejší, do veľkej miery prestali veriť nášmu vysokému školstvu, že dokáže deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Ak prídete na najšpičkovejšie slovenské gymnáziá, či v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, samozrejme, v iných mestách, kde všade sú, a spýtate sa v maturitnej triede otázku, koľko maturantov plánuje študovať na slovenskej vysokej škole, ja som za posledné roky nezažil situáciu, kde by sa na špičkovom gymnáziu zdvihla väčšina rúk, vždy je to menšina, otázka je len aká. To je tak masívne vyjadrenie nedôvery k nášmu vysokému školstvu, že s tým musíme niečo robiť.
Toto vyjadrenie nedôvery má aj veľmi závažné sociálne a národohospodárske dôsledky, pretože hoci, samozrejme, z tých ľudí, ktorí idú študovať do zahraničia, sa nemalá časť vracia, najmä ak tu môže nájsť uplatnenie, nemalá časť sa nikdy nevráti, a to aj z toho dôvodu, že, prirodzene, nadobudnú nové väzby. To znamená, že ak v zahraničí študuje z našej elity, mladej elity našich devätnásťročných väčšina a ak z týchto sa vráti povedzme polovica, tak prichádzame o niekoľko litrov našej pomyselnej intelektuálnej krvi každý rok a hoci aj slovenské telo, tak ako ľudské telo, dokáže generovať aj novú krv, takéto púšťanie žilou nás dlhodobo veľmi, veľmi zaťažuje. Ja keď si predstavím, že keby od roku, povedzme za posledných 15 rokov ten počet študentov tých najkvalitnejších, ktorí odišli a nevrátili sa, by sa znížil čo len o polovicu, dovolím si povedať, že stav našich podnikateľských, verejných, politických a iných inštitúcií by bol významne iný, pretože by sme boli na tom oveľa lepšie.
Ten dôvod, prečo to tak je, spočíva v kombinácii niekoľkých príčin a jeden je to, že roky sa tu kládol dôraz na tzv. extenzívny rast, teda na rast počtu, nie na rast kvality. Je tam aj dôvod v tom, že sme nezdedili zo socializmu špičkové vysoké školstvo vo všeobecnosti. Zdedili sme ho v niektorých odboroch. Je to aj v tom, že vzhľadom na dopyt sa slovenské vysoké školstvo najviac kvantitatívne rozvíjalo v odboroch, kde práve tú špičkovú tradíciu nemalo. To znamená, že naše medicíny nerástli, naše techniky nerástli, naše prírodné vedy nerástli. Rástli spoločenské a humanitné vedy, čo je veľmi pochopiteľné vzhľadom na meniacu sa ekonomickú situáciu, ale to sú práve oblasti, v ktorých sme zo socializmu zdedili najmenej kvalitné pracoviská z pochopiteľných dôvodov.
Toto všetko je história, nechcem o nej dlho hovoriť, ale musel som tým začať, aby sme sa dostali k samotnému zákonu a k tomu, čo rieši a nerieši.
Prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1990 po revolúcii, má 4 801 slov. Súčasne platný vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002, odvtedy veľakrát novelizovaný, má 50 325 slov. To znamená, za 28 rokov od revolúcie sme viac ako zdesaťnásobili dĺžku regulácie vysokého školstva, pričom nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že sme zvýšili jeho kvalitu akýmkoľvek zásadným spôsobom. Rozdiely sú medzi tými, ktorí si myslia, že je to v zásade to isté, a medzi tými, ktorí si myslia, že to ide dole.
Tento návrh obsahuje ďalších 26-tisíc slov regulácie s tým, že keďže časť z nich nahrádza tú existujúcu, nechcem povedať, že 26-tisíc slov sa ďalej pridá, ale mojím skromným odhadom je, že minimálne takých 20-tisíc áno. To znamená, že pridávame dĺžku štyroch ďalších pôvodných vysokoškolských zákonov v snahe naše vysoké školstvo dostať z krízy, v ktorej je. Ja by som dúfal, že sme za tých 28 rokov zistili, že dĺžka regulácie nemá žiadny pozitívny vplyv na kvalitu toho, čo sa spravuje. Obdobný proces sme zažili s verejným obstarávaním, ja som to tu aj čítal, keď bol nový zákon o verejnom obstarávaní v tomto parlamente. Tam sa tá dĺžka zvýšila rovnako a tiež nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že naše verejné obstarávanie sa adekvátne tomu zlepšilo.
Pri vysokej škole, bohužiaľ, ide ešte o niečo zásadnejšie ako o tie miliardy eur, ktoré sa rozdávajú vo verejnom obstarávaní. Ide o našu budúcnosť a podľa mňa by sme sa mali poučiť. Mali by sme sa poučiť v tom, že komplikovaná, detailistická a často formalistická legislatíva nevedie k zlepšovaniu stavu, ale, naopak, často vedie len k potrebe ďalších a ďalších novelizácií a dovysvetlení. A aby som to povedal na konkrétnom príklade, keby sme nemali zbytočne detailistickú legislatívu, nemusela by dnes pani ministerka nosiť sem zákon, ktorý zavádza nejaké interdisciplinárne štúdiá. Bolo by to niečo, čo by si úplne v pohode mohli zaviesť vysoké školy samy. Ony si to dneska nemôžu zaviesť, lebo zbytočne detailná legislatíva im to dneska vlastne neumožňuje, čo riešime ďalšou, ešte detailnejšou legislatívou. A takto to pokračuje už dlhé roky.
Samozrejme, a to, myslím, je jasné z toho, čo hovorím, to nie je nijaký výnimočný jav tejto legislatívy, to platí už dlho, každou novelou sa skôr pridáva, ale táto novela, nový zákon v tom obsahujú ďalší podstatný skok. Ak už to tak je, a s tým my ako parlament okrem odmietnutia prípadného by sme nič urobiť nevedeli, tak sa treba zamyslieť, ako z toho čo aspoň najviac vyťažiť.
Odmietnuť ten zákon ja osobne nechcem z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že slovenské vysoké školy potrebujú zásadnú zmenu a minimálne posledných osem rokov sa jej nedočkali, a asi aj dlhšie, myslím, že asi dvanásť je ten správny horizont. Tým pádom akákoľvek zmena, ktorá má ambíciu to robiť lepším a obsahuje aspoň nejaké pozitívne opatrenia, by mala byť podporená.
Aké sú tie pozitívne zmeny tu? Ja si dovolím vytiahnuť dve veci, ktoré vnímam jednu pozitívne a jednu s otázkou, a potom budem hovoriť najmä o tom, čo v tom zákone chýba.
Tá prvá pozitívna vec, ktorú spomínala aj pani ministerka, je uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. To znamená to, aby sa profesorom a docentom mohol stať aj niekto, kto ten titul nemá, ak si ho dorobí. To je návrh, ktorý sme prvýkrát pripravili, keď bol ministrom tuto sediaci Eugen Jurzyca. S pánom Petrom Erdélyim sme to vtedy navrhli a ja som rád, že dnes konečne sedíme v parlamente, kde ten návrh po siedmich rokoch dorazil aj do Národnej rady. Je to návrh, ktorý vtedy bol navrhnutý, ale vzhľadom na pád vlády nebol ani predložený do vlády, potom pán Čaplovič ho navrhol, ale nikdy sem s ním nedorazil. Páni Pellegrini a Draxler, priznám sa, si nepamätám, myslím, že ani, ani to neskúsili. Pán Plavčan o tom hovoril, ale tiež nič nespravil a ja teda som rád, že za ministerky Lubyovej ten návrh tu konečne je. On sám osebe nie je žiadnym všeliekom, lebo on len uvoľňuje pravidlá. On umožní aj niekomu, kto nie je kvalifikovaný, aby sa stal docentom a profesorom za určitých okolností, ale chcem povedať, že to nie je problémom Slovenska.
Neviem, či to viete, ale docentom, to znamená druhým najvyšším, najšpičkovejším akademickým pracovníkom na Slovensku, je aj pán Ivan Kmotrík starší. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, na ktorej vysokej škole habilitoval, či to bolo teda uňho doma v tej Skalici, ktorá už tu bola spomínaná, alebo na nejakej inej inštitúcii, ale v situácii, keď sa môže stať docentom pán Ivan Kmotrík starší a keď sa profesorom môže stať tuto náš kolega pán Jahnátek Ľubomír, navyše v oblasti, v ktorej nikdy nepôsobil, tak je zjavné, že kontrola kvality cez akademické tituly tu nefunguje. A nefunguje tak hlboko, že predstierať, že ich uvoľnením tu teraz nastane nejaká kríza, nie je namieste.
Preto ja to vítam. Ono to umožní, ak naozaj sa nejaká slovenská vysoká škola rozhodne zavolať špičkového absolventa zo zahraničia, niekoho, kto dneska pôsobí možno ako postdoktorand v Amsterdame, na Harvarde, niekde inde, tak konečne bude môcť urobiť aj z 29-ročného špičkového človeka profesora a dať mu k tomu primerané postavenie aj plat. Tých prípadov asi nebude veľa, minimálne ak nezmeníme iné veci, ale otvárame to. Otvárame tým priestor aj k zneužívaniu, ale ako som práve povedal, zneužívanie týchto titulov na Slovensku je dnes natoľko rozšírené, že tam už nevidím nejaké veľké riziko.
Druhý krok, ktorý v zásade vítam, ale už ho vnímam neutrálnejšie, je zmena toho celého spôsobu akreditácie. Vnímam ho neutrálnejšie v tom, že samotný presun z akreditačnej komisie na akreditačnú agentúru je v skutočnosti veľmi technická zmena. Ak sa pozrieme na doterajšie fungovanie na Slovensku, akreditačné komisie reálne fungovali z hľadiska konkrétnych rozhodnutí autonómne aj doteraz. Prípady, keď ministri by zasiahli do toho, že nerešpektujú odporúčania akreditačnej komisie, je veľmi, veľmi málo, najmä v posledných pätnástich rokoch alebo osemnástich od konca mečiarizmu. To znamená, že určite tá zmena je fajn, je nevyhnutná, je technicky nevyhnutná, ale v tom nie je problém slovenskej akreditácie, že sme, že máme nejakú komisiu podriadenú ministrovi a teraz už bude konečne nezávislá. Problémom akreditácie na Slovensku je v tom, že je do veľkej miery formalistická, ovládaná ľuďmi, ktorí majú záujem na tom, aby nemala náročné pravidlá na kvalitu, a v podstate je vedená pravidlami, že čo ja tebe, to ty mne a hlavne si tu nerobme zle a, by som povedal, nevypúšťajme si navzájom rybníky.
Ten zákon obsahuje nový proces výberu aj členov tej rady a bude absolútne kľúčové, ako tento proces prebehne a ako tá prvá rada bude vyzerať. Môže to dopadnúť aj veľmi dobre, poznajúc skúsenosti napríklad, ja neviem, s personálnou politikou Slovenskej národnej strany, nie som veľmi optimistický, ale treba tomu dať minimálne šancu.
To znamená, že zmena akreditácie je veľká zmena navonok, ale v skutočnosti je to skôr zmena zatiaľ technická a uvidíme, či sa z nej podarí urobiť aj zmenu reálnu.
To, čo však v tom návrhu chýba, sú skoro všetky najdôležitejšie veci, ktoré dnes potrebujeme riešiť a ja ich musím aspoň stručne spomenúť. Chýba v ňom riešenie nadkapacity slovenských vysokých škôl. Slovenské vysoké školy majú dnes nadkapacitu vzhľadom na demografickú krivku a majú nadkapacitu, ako už spomenul, myslím, kolega Poliačik, nadkapacitu nekvalitných kapacít. To znamená, že my máme málo kvalitných kapacít a veľmi veľa nekvalitných kapacít a to treba zmeniť. Ja nepoznám prípad z histórie západoeurópskeho vysokého školstva alebo aj východoeurópskeho, kde by k takejto zmene došlo len súťažou bez nejakého direktívneho zásahu zhora. Či sa pozerám na Estónsko v 90. rokoch, či sa pozerám na Nórsko v minulom desaťročí, či sa pozerám na ďalšie, ak dospeli v nejakej krajine k názoru, že treba tú súčasnú kapacitu zmeniť dosť zásadným spôsobom, tak sa to muselo robiť zhora. Môže sa to urobiť tak, že, ako to robili Estónci, že si doveziete zahraničnú komisiu, ktorá vám urobí audit, navrhne vám, ako to preorganizovať, a potom to parlament prijme, môžte to robiť trošku viac zvnútra, ako to robili Nóri, kde sa dohodli tie vysoké školy, kto sa s kým pozlučuje a ako to spravia, ale vždy musí najprv prísť signál zhora, že či chcete, alebo nechcete, idú sa tu diať zmeny a buď nasadnite na túto loď, alebo tá loď odíde aj bez vás. Toto v tom zákone úplne chýba a bez toho, si povedzme úprimne, že veľká časť slovenského vysokého školstva bude ďalej vegetovať v dnešnom stave.
Druhá vec, ktorá chýba tam, je skutočná podpora, skutočná podpora bakalárskej úrovne vzdelávania. Pani ministerka, myslím, že aj povedala v tom úvodnom slove jednom, že my máme veľký problém v tom, že máme strašne málo bakalárov a osobitne málo profesijných bakalárov. Ako povedal kolega Poliačik, my nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme jeden z najvyšších pomerov na svete magisterských študentov na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pretože u nás skoro všetci študujú štyri až päť rokov namiesto tých troch, ktoré sú bežne inde, a v tomto zmysle sa všetky reformy a bolonské procesy minuli úplne účinkom. Ja v tom zákone reálne nevidím nástroje, ktoré by zabezpečili, že o 10 rokov bude podiel bakalárov na celkových vysokoškolských študentoch nie 80, 85 %, ale povedzme 40 alebo 50 %, a pokiaľ sa toto nestane, tak všetko ostatné okolo toho sú len reči.
Tretia vec, ktorá tam chýba, je dôraz na financo; na meranie výsledkov a pridanej hodnoty vysokých škôl a naviazanie financovania. Aby som bol konkrétny, dneska dostávajú školy absolútne gro peňazí na počty študentov a na vedeckú činnosť. Pri vedeckej činnosti navyše často sa to klame tým, že nekvalitné, na nekvalitné výstupy sa financuje tiež, aj keď niekedy menej ako na tie kvalitné, ale dneska neexistuje žiadny spôsob merania v rámci slovenských vysokých škôl toho, akú pridanú hodnotu získali študenti. My už napríklad máme pridanú hodnotu stredných škôl, kde vďaka monitoru 9 a maturite my dnes vieme, akú pridanú hodnotu minimálne v tých veciach, ktoré sa merajú, pridávajú stredné školy. My sme nikdy nepokúšali sa urobiť ani len základné meranie, čo len informatívne, či vysoké školy pridávajú pridanú hodnotu.
Keď niekto, kolega Poliačik tu ohováral Sládkovičovo, ktoré, musím ťa upozorniť, má tak úžasnú značku, že už neexistuje, lebo sa premenovalo na Vysokú školu Danubius, ak sa nemýlim, pretože na Sládkovičovo by už nikto nechodil, ale teda my dneska nevieme, či tí absolventi Sládkovičova okrem kúpy kusu papiera, ktorý z nich robí bakalárov, magistrov, sa za tie tri alebo päť rokov vôbec niekam posunuli, či vedia lepšie pracovať s informáciami, či ak študovali právo, vedia niečo viac o aplikácii práva. My o tom nič nevieme a nikdy sme sa to nepokúšali merať. Meriame to v monitore 5, v monitore 9, v jednotnej maturite, ale nemeriame to pri vysokých školách.
Tak isto nemáme žiadne systematické dáta o tom, čo si myslia samotní absolventi o svojej uplatniteľnosti povedzme tri až štyri roky po skončení vysokej školy. Myslia si absolventi Sládkovičova, že to bola dobrá investícia? Lebo napriek tomu, že možno sa tam moc nenaučili, sila značky ich dotiahla až na Ústavný súd, nevieme. Myslia si absolventi Ekonomickej univerzity, že tá škola má svoje rezervy, ale vďaka nej sa stávajú úspešnými manažérmi? Nevieme. Tak isto nemáme žiadne dáta o tom, aké; teda tie máme, ale tie nevyužívame; o tom, koľko zarábajú tí absolventi, pretože zamestnateľnosť vysokoškolských absolventov nie je problém, oni sa zamestnajú, otázka je len že za koľko a kde. O tom vieme vďaka Sociálnej poisťovni niečo, ale tie dáta vôbec nevyužívame v tejto chvíli, hoci ešte tuto s Eugenom Jurzycom sme kedysi zaviedli do zákona možnosť s tými dátami pracovať. V tomto zákon neobsahuje možnosť, aby sa na takéto dáta naväzovalo financovanie, a kým to tak nebude, tak sa budeme len hrať o tom, že kto bude ako fejkovať aký karentovaný alebo nekarentovaný výstup, čo je tá dnešná hra.
A posledná vec, ktorá tam chýba úplne zásadne, je systematický tlak na podporu excelencie. My dneska na Slovensku nemáme veľa pracovísk, ktoré by sa mohli porovnávať hrdo európsky, ale máme ich. Máme celú Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, máme martinskú Jesseniovu lekársku fakultu, máme viaceré pracoviská na iných fakultách, kde možno už celá fakulta taká nie je, ale je tam významná časť, matfyz je do veľkej miery prípad podobný, Fakulta informatiky STU, ale aj v Košiciach sú také pracoviská, aj v Žiline. My dneska nemáme žiadny nástroj, aby sme tieto pracoviská podporili v tom, aby jednak pritiahli k sebe najkvalitnejších maturantov, aby nám menej odchádzalo do zahraničia a viac zostávalo tu a aby oni hlavne rástli k lepšiemu. Oni sú dneska systémom považovaní za rovnako dôležitých ako to slávne Sládkovičovo, ako akákoľvek iná nekvalitná katedra kdekoľvek na Slovensku, v akomkoľvek mestečku. To znamená systematická podpora, excelencia, dôraz na to, že áno, nemôže byť všade Harvard, ale Slovensko má na to, aby malo v každej oblasti aspoň jedno až dve fakt kvalitné pracoviská, ktoré budú ťahať tých ostatných, to v tom zákone tiež chýba.
Preto mi dovoľte skončiť tým, že veľmi potrebujeme zmenu v slovenských vysokých školách a veľmi by sme si želali, pani ministerka, aby si ju priniesla, neviem, či máš na to politickú silu, lebo ja som zažil, čo to bolo dať jedného náročného člena do akreditačnej komisie za vlády, ktorá bola osvietená, takže je to veľký boj, pretože je to boj s veľmi dobre organizovaným veľkým počtom ľudí s vysokým sociálnym kapitálom, nie je to nič ľahké a ja ti v tom hrozne budem držať palce, aby ti to vyšlo. A preto aj v tomto prvom čítaní sme sa po diskusii s kolegami rozhodli, že podporíme tento návrh. Ale hrozne by som si želal teda, aby sa v druhom a treťom čítaní neupravoval smerom k tomu, aby ešte aj to, čo je tam dobré, sa vykostilo, ale aby, skôr naopak, tie chýbajúce veci sa tam aspoň v nejakej miere podopĺňali, ale najmä aby pri ich realizácii si bola vedená veľmi silnou podporou a hlavne veľkou odvahou.
Ďakujem.