Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Konečne sme sa dočkali, vážené dámy, vážení páni, aspoň niečoho. Lebo najprv boli veľké reči o najväčšej reforme za 25 rokov. Pani ministerka sa teraz slova "reforma" bojí jak čert kríža. A ja sa jej nedivím, tiež by som sa ho bál, zvlášť, keby ju odo mňa niekto čakal. A učitelia sa boja slova "reforma", lebo sa po skúsenostiach s tou tzv. reformou pána Mikolaja oprávnene trasú, že im celá padne na hlavu a na plecia. A preto sa začína hovoriť už len o predstavení plánu nejakého a možno návrhu krokov, ktoré by sa mohli realizovať. A do toho príde ale jasným a mohutným hlasom, že ale v parlamente už máme tri systémové kroky na riešenie vysokoškolského neporiadku, ktorý treba riešiť, a na riešenie tej tzv. premiérskej témy, ktorú tu máme, to je odborné vzdelávanie.
Pravda je taká, že vychovávame stratenú generáciu, dámy a páni. Decká na učilištiach častokrát už v momente, keď na to učilište prídu, počúvajú – dokonca od svojich pedagógov, že sú odpad spoločnosti a niektoré deti na priemyslovkách to počúvajú od svojich pedagógov a mnohé z tých detí, keď medzi ne idete, keď sa s nimi rozprávate, mnohí z tých chlapcov a dievčat hovoria, že sa v dnešnom svete tak cítia. Ako keby už to len mali nejak zvládnuť, že proste im prehodilo výhybku na zlú koľajnicu a oni už na tej koľajnici to musia nejakým spôsobom doklusať, pretože tie šikovné deti na gymnáziách a obchodných akadémiách, tie to zvládnu a ony sa musia postarať o to, aby sa dokázali uživiť. Čo nie je pravda.
Ja som veľmi vďačný ľudom, ako je Braňo Gröhling, že práve v oblasti odborného vzdelávania dlhé, dlhé roky upozorňujú na to, že remeslo naozaj môže mať zlaté dno. A v situácii, keď sme, my sme najohrozenejšia krajina na svete, čo sa týka robotizácie. 33 % všetkých džobov v tomto štáte je ohrozené tým, že ich budú vykonávať roboty. Neexistuje krajina, ktorá by to percento mala vyššie. Ak teda poznáte krajinu, ktorá by nebola v OECD a má vyššiu mieru ohrozenosti týchto prác alebo povolaní, tak ju rád budem počuť. Ja som presvedčený o tom, že ak je niekto prvý v OECD, tak je prvý na svete.
A do tohto celého sa začína teda vkladať tzv. systémové opatrenie, a to je vylepšenie odborného vzdelávania tak, aby údajne sa zvýšila kvalifikácia stredoškolákov a absolventov stredných škôl, aby boli uplatniteľní na trhu práce. No len tie kroky, ktoré, pani ministerka, ste dali do tejto novely, nevykazujú tieto znaky. Nevykazujú znaky toho, že by firmy mali vyššiu motiváciu zvyšovať kvalifikáciu detí, ktoré do toho duálneho vzdelávania pôjdu. Vykazuje to skôr znaky toho, že na začiatku sme tu mali a v podstate na tom sa zhodneme, v roku 2015 tu sa stretli v zásade dve silné ekonomické snahy. Tá prvá bola snaha veľkých zamestnávateľov, ktorí chceli si nejakým spôsobom vychovať svoju budúcu pracovnú silu, a tá druhá bola snaha ministerstva financií nejakým spôsobom z toho, že sa do toho zatiahnu nové firmy, vydolovať nejaké peniaze a ušetriť v štátnom rozpočte. Výsledkom bolo krátenie normatívov, ktoré sme už vtedy kritizovali. Ja som rád, že v tejto novele sa odstraňuje. Výsledkom toho bolo, že nebol nastavený systém, ktorý by umožňoval tie tzv. učňovské alebo tovarišské miesta, ktoré by mohli z jednej školy byť v sieti rôznych malých firiem, že sa všetko sústreďovalo skôr na veľkých zamestnávateľov, že sa vytvárali dvojičky pomerne veľkých škôl s pomerne veľkými firmami a nebola tam ale motivácia ani na strane školy, ani na strane firmy, aby do toho išli. To sa akože teraz snažíme riešiť.
Snažíme sa to ale riešiť tým, že do toho pumpujeme peniaze a vytvárame falošné motivácie. Vytvárame falošnú motiváciu na strane zamestnávateľa, pretože mu ideme dávať daňové úľavy a zlepšovať jeho postavenie na trhu tým, že musí platiť menej daní. Vrážame peniaze do teda normatívov v škole, platíme tým pádom škole aj firme a ešte na to cez ministerstvo sociálnych vecí sa ide dávať tuším okolo 30 miliónov do školenia tých ľudí, ktorí s týmito deckami majú pracovať, a nikde tam ale nie je napísané ani spomenuté, ani v dôvodovej správe to nie je, ako je dlhodobo udržateľný ten systém v momente, keď tie partnerstvá vzniknú. Aká bude motivácia školy ostať tam v momente, keď prestanú plynúť daňové prázdniny alebo daňové úľavy pre tú firmu, v momente, keď ona sa dostane do normálneho režimu, a v momente, keď aj európske peniaze plynúce do vzdelávania učiteľov na druhej strane dôjdu. Po roku 2021 za predpokladu, že do tohto projektu nebudú naliate nové peniaze, všetko ostane v zásade na dobrovoľnosti zúčastnených strán. A predpoklad ministerstva školstva je, že už vtedy tam bude 12-tisíc alebo viac detí.
A moja otázka je: Vy, pani ministerka, veríte tomu, že to bude stačiť na to, aby sa to udržalo? Ja som presvedčený o tom, že to tak nie je. Že tie falošné motivácie, ktoré sú tam vkladané touto novelou, budú čerpané len vtedy, keď z nich budú zúčastnené strany cítiť benefit. Zároveň to nekopíruje potreby dnešného stále sa rýchlejšie meniaceho sa sveta.
Ak by sme sa chceli zamerať na to, že chceme vytvoriť silnejšie spojenie medzi firmami a školami, ja som za to, aby sme sa na to pozreli z druhej strany. Nie aby; a koniec koncov, to, čo ste spomínali vo vašom úvodnom slove, podpora tých tzv. firemných škôl alebo škôl vo firmách je tým smerom, ale prečo nespraviť ten krok ešte ďalej: Prečo by už 17-ročný človek nemohol byť zamestnancom firmy, ktorý popritom sa vzdeláva? Lebo tam budú prirodzené motivácie. Ak on sa dostane do pozície, že on už je zamestnaný vo firme, ktorá dajme tomu má pod sebou školu alebo má partnerskú školu a že bude poberať plat za to, čo v nej reálne bude robiť, a vzdelávať sa bude popritom, tam vytvárate reálne vzťahy, tam vytvárate takisto reálnu väzbu a tam sa môže spoľahnúť tá firma, že tento typ ľudí jej bude ostávať. Zároveň tam automaticky kopírujete vývoj technológií a vývoj tej firmy s tým, akých ľudí a na čo potrebuje, pretože ona bude dlhodobo pracovať práve s tými ľuďmi, ktorých u seba má, ktorí v duále, v podstate škola im zabezpečuje teoretické vedomosti a oni pracujú dajme tomu na nových mašinách, na tom, na čom práve môžu, až kým ich nenahradia tie roboty, o ktorých som hovoril predtým.
Ak by sme otočili celý systém a postavili ho na prirodzených motiváciách, to znamená normálnych trhových motiváciách, kde tie deti, z ktorých mnohé dnes sa cítia, že sa iba musia previesť popri tých šikovnejších, pritom by mohli veľmi adekvátne prispieť aj k zlepšeniu svojho života, aj k zlepšeniu svojho postavenia v spoločnosti, tak na základe tohto by sme ich oveľa ľahšie v tom systéme udržali a nemyslím si, že by sme doňho museli pumpovať tie peniaze takým spôsobom, ako to ideme robiť. A dôvod, prečo to ideme robiť, je, myslím si, veľmi jednoduchý. Bojíme sa, že tie peniaze, ktoré tam sú naliate kvôli tomu, že sme sa zaviazali k tým 12-tisícom, budú zo strany Európskej komisie vyhodnotené ako nie dobre investované a že neplníme naše ciele. A teda celý tento zákon viacej považujem za záplatu na zle nastavenom systéme než za systémové riešenie, ktoré by nás mohlo poslať dopredu.
Ďakujem pekne.
