31. schôdza

Poprosím o kľud v sále. (Ruch v sále.) Pán poslanec Beblavý, poprosím o kľud v sále. (Reakcie z pléna.) Ja som počul vás, vážne. Pani poslankyňa, poprosím kľud. Pán poslanec Poliačik, poprosím kľud.
Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Uzatváram možnosť prihlásenia do rozpravy ústne. Prihlásený je pán poslanec Osuský, pripraví sa pani poslankyňa Pčolinská.
Nech sa páči, pán poslanec.

Vážená pani ministerka, vážená snemovňa, dovolím si teda pokračovať v tom, čo tu nakoniec celkom logicky zaznelo vo vystúpeniach kolegov, ktorí k téme hovorili, a podčiarknuť niečo z toho, čo by sa čisto teoreticky malo očakávať od reformy akreditácií vysokých škôl a čo by mohlo a malo viesť k vybŕdnutiu zo stavu, v ktorom slovenské vysoké školstvo je. Kolega Beblavý veľmi plasticky a reálne popísal stav toho školstva, ku cti mu slúži, že v pomerne hmlistej krajine ukázal obrysy inštitúcií, ktoré ako celok alebo ešte častejšie ako jednotlivé pracoviská poskytujú vzdelanie, vedu a výskum na európskej úrovni a nepochybne také sú.
A ak sme tu teraz hovorili o odchode tých študentov, tak si niekto povie, no čo už s tým má akreditačná komisia priamo spoločné. No, problém je v tom, že tí študenti, ako som uviedol, odchádzajú niektorí skutočne naplnení pocitom, že majú poslanie a chcú pohnúť svetom. Ešte raz podčiarkujem, dobre, môžme ich oplakať, či budú v Silicon Valley alebo na Princetone, dobre. Ale ide o to, že Slovensko potrebuje aj nie úplne bezvýznamnú časť tej druhej vrstvy, ktorá sa nevráti len kvôli tomu, že tu má partnerku a rodinu a tak ďalej, ale ktorá sa sem vráti preto, aby sa reálne dobre uplatnila, a to teda istý problém je. Pretože aby mohli tie školy dobre fungovať, aby z nich tí dobrí neodchádzali, tak by, samozrejme, sa mali prednostne starať o tých excelentných. To zaznelo vo vystúpení kolegu Beblavého.
A áno, presne vzaté, krajina potrebuje excelentných a povedzme subexcelentných, teda ešte stále vynikajúcich, aby dobre fungovala. A to zas nepochybne súvisí so starostlivosťou, ktorú sme im ochotní a schopní poskytnúť. A tu musím povedať, že sa naráža na moju životnú skúsenosť, s ktorou nemusí niekto súhlasiť, že vo väčšine nie je tak často pravda, vo väčšine často ani nie je sila, pretože fungovanie systémom "hodie mihi, cras tibi", ja dnes tebe, ty zajtra mne, a naopak, udržuje status quo, kde si tie vzácne kvetiny nemôžu dovoliť veľký rast, lebo sú kosené rovnostárstvom, ktoré v podstate vyplýva z požiadavky tých zvyšných. A teraz nebudem hovoriť rovno o burine, ale o tom, čo nie sú vzácne kvetiny.
Jednoducho v tejto novele sa už teda rušia aj odborné a univerzitné, teda vysoké školy, už sa to zlieva, pričom kedysi sme ešte hovorili, za blahej pamäti Martina Fronca, o výskumných univerzitách, a i tento formálny prvok akýmsi spôsobom stiera to, o čo by sme sa mali uchádzať. To znamená absolútne cielene podporovať excelentnosť od prvého ročníka, od druhého najneskôr, keď sa ukáže, komu ako páli. Umožňovať tým študentom všetko to, čo im umožňujú tie školy, kam odchádzajú.
Ja sa nechcem nikoho dotýkať, ale, a kvitujem s radosťou, že svet sa stále viac otvára i v takých formálnych javoch, ako je to, že kedysi študent, keď som slúžil ako prorektor a mal na starosti mobilitu, mohol raz za štúdium ísť na zahraničný pobyt. Dnes už môže dvakrát. Môj syn bol v bakalárskej fáze štúdia na Technische Universität München, ktorá je v prvej štyridsiatke. Je to jedna z elitných nemeckých a aj európskych a svetových univerzít a teraz ho čaká, dá boh, od augusta pobyt na University of British Columbia vo Vancouveri, ktorá je takisto v prvej štyridsiatke. Je to ale umožnené tým, že študuje na škole, ktorá má takéto kontakty a ktorá svojím, pripusťme, dobrým študentom, umožňuje toto.
A tu sme u toho, ak budeme naďalej udržiavať rovnocenné kŕmenia, už to hovorím tu ako smädný v púšti desať rokov, v hydinárni bez ohľadu na to, koľko tie sliepky nesú konkrétne, čiže kŕmime aj tie, čo vôbec nič neznášajú, tak potom sa nemôžme diviť, že tí študenti odchádzajú tam, kde im sypú lepšie. A to je problém presadiť a je problém presadiť to i pri tom, že nevidím zatiaľ reálnu nádej, že pri síce osobnom obmenení personálnom, ale napriek tomu z hľadiska tej domácej sféry zásadne prísneho a teda, by som povedal, generálneho preorania pohľadu na vysokú školu a na to, čo poskytuje, nevidím nádej, že by sa malo niečo dramaticky zlepšiť. Lebo iste, bude to iná inštitúcia, bude nezávislá.
Ja sa pamätám, ako ministrovi Ftáčnikovi radila vtedajšia akreditačná komisia, aby zrušil akadémiu umení v Bystrici. Nedalo sa to politicky, no tak to ostalo, nechcem vstupovať tej škole do svedomia, iste nejako existuje, ale to, že teraz ako keby odsúvame vedu a výskum z tohoto portfólia hlavných činností nádejnej inštitúcie, je zas trochu problém, pretože opäť to, že tá škola je považovaná za dobrú, nedá sa obísť fakt, ako sa na nej pestuje veda a výskum.
To, čo tu kolega Beblavý vyrátal, prif, matfyz, feika, dobré katedry TUKE, to všetko záleží a priamo súvisí i s ich akceptáciou európskou, a preto ak budeme sa len pozerať na to, ako dobre, a neviem, či, na základe čoho, ale pripusťme, že sa to nejako dá vyhodnotiť, okrem autoevaluácie, ktorá vyjde každému dobre, učia tie školy, tak je to síce akýsi prísľub, ale príliš hmlistý. Ja, samozrejme, nečakám, že nás budú dávať do pozície rankingových, je to iste fetiš, ale niečo na tom vždy treba povedať, že je na tom rankingu, na základe počtu a nobelovcov, ktorí absolvovali alebo pôsobili na našej škole. To asi je príliš vzdialené kritérium. Ale to, aby sme vedeli podporiť katedry, ktorej prednosta mi pred rokmi povedal, ja mám každý rok menej absolventov, ako mám požiadavok na doktorandské štúdium zo Spojených štátov adresovaných mojej katedre, je teda ukážkou toho, že sa hádam, preboha, dá vybrať, do čoho budeme investovať. A hlavne to bude dobré vtedy, ak sa prelomí to väčšinové, také slovenské egalitárske financovanie, lebo musíme dať všetkým, musíme dať podľa hláv a tak ďalej. To je teda podľa mňa dosť vážny problém pre toho, kto si myslí, že by sme mali vykročiť iným smerom z toho, kde sme. A ja teda akokoľvek, podobne ako kolegovia, si želám, aby toto bol začiatok niečoho lepšieho. Nemám celkom presvedčenie, že kým i rozdielnym financovaním, diferenciáciou prístupu, inými možnosťami pre tých dobrých, lepších a elitných študentov pokročíme z miesta, lebo pokiaľ mnohým stačí diplom, okej.
Úplne na záver kacírsky dovetok. Nárok na stredoškolské vzdelanie akéhokoľvek typu je u nás nárokovateľný. Z podstaty veci vysokoškolské štúdium nebude požívať zďaleka viac ako povedzme 50 % populačného ročníka, to je tiež dosť, a tak sa pýtam, že keď takto siahame do rozhodovania o tom, koľko tried a akých škôl sa otvorí v zákone, pred chvíľkou, tak sa pýtam, koľko desiatok vysokoškolských inštitúcií budeme financovať bez ohľadu na to, aby sme, ako hovorí môj ctený priateľ Eugen Jurzyca, skontrolovali výstup.

Ďakujem.
Na vystúpenie pána poslanca jedna faktická. Uzatváram možnosť prihlásenia.
Pán poslanec Gröhling.

Ďakujem veľmi pekne, Peter, za ten príspevok, si zhrnul všetko. Ja by som mal jednu otázku, lebo sa stále rozprávame o tej akreditačnej komisii alebo agentúre. Ak môžete, pani ministerka, aj v záverečnom slove, lebo nevedel som to nájsť a pozerám to stále v tom návrhu zákona, poprípade kolegovia hore. Akreditačná komisia teraz bude môcť schváliť a akreditovať novú vysokú školu, bude mať tú právomoc v podstate? Lebo v súčasnosti to bolo, že návrh dal minister, v podstate mal povinnosť to predložiť do vlády, vláda potom mala povinnosť to schváliť, a teraz odbúravame všetko toto a bude to robiť reálne táto akreditačná agentúra, že bude mať takú právomoc, ktorá bude pomaly vyššia ako minister? Lebo neviem to nájsť v tom návrhu zákona, ak by sa dala tá odpoveď. Keď nie, tak potom inokedy.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem.
Pani poslankyňa Pčolinská, pripraví sa pán poslanec Štarchoň.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som veľmi stručne zaujala svoje stanovisko k predkladanému, teda konkrétne k tej časti zákona, vládneho zákona, ktorým sa rieši a upravuje kvalita vzdelávania na vysokých školách. Dovoľte mi, aby som sa prihovárala k vám, povedala niekoľko mojich postrehov ako pedagóg, ktorý 15 rokov prednáša kontinuálne na vysokej škole, žijem touto problematikou a niektoré tie momenty z toho zákona po jeho preštudovaní ma zaujali.
Prvá vec, ktorú by som chcela nejakým spôsobom načrtnúť, je fakt, ktorý spomínal môj predrečník, pán kolega Beblavý, ktorý vlastne poukázal hneď v úvode na to, že keď prichádza nejaká legislatívna úprava školského zákona, jeho skvalitnenie, novelizácia, čokoľvek, tak je tam nepochybne tá tendencia narastania počtu slov. To znamená, že summa summarum tie zákony sú čoraz obšírnejšie, reformy sú obšírnejšie. A v zásade, keď si zoberieme, nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti pre príklad, keď si zoberieme ten projekt, ktorý nakoniec skončil pomyselne v skartovačke, reformu Učiace sa Slovensko, tak aj ten bol dostatočne obšírny. Ja som si naozaj dala tú námahu a preštudovala som každé slovo. Bolo tam veľmi veľa dobrých myšlienok, ale zároveň stále mám ten pocit, že keď sa niečo navrhuje, zlepšuje, reformuje, že je tu neuveriteľná byrokracia a že keď sa dajú veci robiť komplikovane, tak sa urobia nieže komplikovane, ale ešte komplikovanejšie.
Ja by som z tohto miesta chcela povedať, že i keď my dve, pani ministerka, ešte sme neboli v nejakej osobnej konverzácii a v dialógu, veľmi rada s vami budem konzultovať do budúcna a som vo svojej podstate človek, ktorý je optimista a fandím vždycky, aby veci šlapali, aby sa zlepšovali. Dovoľte mi, aby som teda v stručnosti a v skratke zaujala niekoľko momentov, niekoľko postrehov k momentom, ktoré som si naštudovala a podložila ich svojimi vlastnými skúsenosťami, že prečo si to myslím.
Prvá vec je tá už spomínaná byrokracia, ale tentokrát by som chcela povedať, že tá byrokracia je aj na úrovni pôsobenia vysokoškolských pedagógov. Je neuveriteľné, a to je vlastne systém, ktorý, jedna vec súvisí s druhými. Je neuveriteľné, že na vysokých školách, dneska ste veľmi správne povedali, že bolo by fajn a dokument navrhuje, aby sme mali pôso; alebo aby sme mali pedagógov, ktorí budú prioritne prednášať, tí ktorí budú vedeckí zamestnanci, čiže budú robiť tú vedu, výskum v tej čistej, pravej, nefalšovanej podobe, a potom tam budeme mať ľudí, ktorí budú zainteresovaní do rôznych projektov, či už na národnej, alebo nadnárodnej úrovni.
Toto je veľmi pekná myšlienka, ja by som bola naozaj úprimne šťastná, keby sa ju podarilo pretaviť do praxe, a to z toho dôvodu, lebo v súčasnosti, keď pozriete na drvivú väčšinu vysokých škôl, tak situácia je taká, že prednášajúci majú nadpočet hodín, čiže, poviem príklad, očakáva sa, že týždenne odučí niekto 14 hodín, naváľajú mu 20, popri tom sa očakáva, ako ste správne podotkli aj vy, aj moji predrečníci, že bude publikovať v scopusových záležitostiach, v karentovaných časopisoch, lebo tam je to bodové ohodnotenie, samozrejme, vyššie, no a potom, pravda je taká, taká je realita, a to narážam na tú byrokraciu, že ešte ideálne supluje sa aj študijné oddelenie. Áno, máme dneska aj akademický informačný systém, ale všetci dobre vieme, že pravidelne prichádzajú požiadavky na vyplňovanie ročného hodnotenia, vedecko-pedagogickej charakteristiky a mnohých iných vecí, čiže ja z vlastnej skúsenosti viem, hoci dnes už ako docent, predsa som odbremenená od niektorých byrokratických záležitostí, ale viem, že nedá sa tváriť, že niekto má prednášať to alokované množstvo hodín, ktoré sa očakáva, že má robiť vedu v tom pravom slova zmysle a ešte má napĺňať tú požiadavku toho, že plní administratívne úlohy, ktoré jednoducho prichádzajú. Klamali by sme si, keby sme povedali, že to tak nie je.
Druhá vec. To je to, ešte na margo toho, tých publikačných činností. Je fakt aj ten, že keď sa očakáva takéto nasadenie, tak potom sa nemôžme čudovať tomu, že keď sa vypíše VEGA alebo KEGA ako projekt, tak tieto projekty sa spravidla skončia alebo sú zakončené tým, že musí vyjsť nejaký výstup, čiže ideálne nejaká učebnica, monografia alebo niečo hodnotné, aby tam boli nejaké pedagogické alebo iné vedecké implikácie pre prax, ale, samozrejme, vždycky je to o tom, no čo narýchlo, s prepáčením, zbúchame, aby sme mali ten výstup, ktorý máme, aby ste dostali ten počet bodov na konci roka. Čiže toto veda nie je. A už vôbec nie, žiaľ, je to tak, treba to povedať, v humanitných odboroch. Ja považujem, že veda v tom pravom slova zmysle sa dá robiť v strojarine, v medicíne, v potravinárstve a, ja neviem, na chemicko-technologickej fakulte, ale tie humanitné vedy, tak je to smiešne, keď sa chce hrať niekto na vedu a ešte v takých podmienkach, ako máme.
Z vlastnej skúsenosti viem aj to, že na vysokej škole sa častokrát stáva to, a to zase zarážam na ďalší nedostatok, že jednoducho to učiteľské povolanie je finančne podhodnotené, to všetci vieme, ale s tým, žiaľ, ide ruke v ruke aj materiálno-technické zabezpečenie, tak mi povedzte, že ako sa dá robiť veda, keď v kancelárii sú traja ľudia, pri veľkom šťastí dva počítače a vy v podstate máte karty, máte cvakať, prezenčne byť prítomný na pracovisku, takže v zásade čo ja môžem vypublikovať, keď nemám ani počítač, nemám ani ten pokoj na publikovanie, nemám ani tú knižnicu príručnú. Čiže aká veda, jednoducho aká veda v našich podmienkach. Je to smiešne.
Keby ste videli, ja ako lingvistka som mala kolegu fonetika, ktorý mal robiť akože fonetický výskum, tak si doniesol utierku kuchynskú, aby akože zabezpečil akustiku, doniesol si nejaký smiešny rozkladací stolík akože, aby mu to nejako sedelo výškovo, niečo si zbúchal doma na kolene, nejaký tranzistor, ja neviem, čo to bolo, a nahrával kolegov, akože fonetický výskum. Hej, takže to je ako v našich podmienkach veda, to je na smiech alebo na zaplakanie, ako chcete.
Ďalšia vec, ktorá tu je, že súhlasím s tým, že jednoducho to, čo sa hovorí na margo titulov docent a profesor, v zásade zdá sa mi to byť ako veľmi dobré riešenie a to z toho titulu, pretože ak to správne chápem, aj dneska je to tak, že keď je napríklad človek s PhD. a prednáša na vysokej škole, tak v rámci usporiadania momentálnej situácie na katedre je možné, aby tento človek zastával funkčné miesto docenta alebo docent funkčné miesto profesora a podobne. Toto je super, keďže ten zákon hovorí, že do šiestich rokov musí nejakým spôsobom kariérne rásť. Ja toto vítam. A nesúhlasím, pani ministerka, nenahnevajte sa, ale nesúhlasím s tým tvrdením, že keď niekto 30 rokov učí na vysokej škole, že automaticky prepláva tým systémom a je z neho docent, profesor. Lebo ja poznám iks príkladov, ktorí takto 30 rokov sa zabetónovali na vysokej škole a ani v šesťdesiatke neurobili docentúru, hej? Čiže v tomto prípade ja to vítam, že za tých šesť rokov sa od neho očakáva nejaký kariérny rast, keď má tie vôľové a iné intelektuálne danosti a v podstate nejakým spôsobom je v dobrom slova zmysle zaviazaný k tomu, aby rástol. Čiže toto je z môjho pohľadu super. Myslím si, že toto bude pre prax prospešné.
No a potom v neposlednom rade tá nadkapacita vysokých škôl, s tým tiež súhlasím, že bolo by asi dobré, a to súvisí aj s fungovaním tej akreditačnej agentúry, bolo by dobré asi v dobrom slova zmysle naozaj sa ešte raz zamyslieť nad skutočnou kvalitou tých vysokých škôl, pretože ja keď si spomínam, tak v mojom prípade, keď som sa hlásila na vysokú školu, to bol rok ´98, ´99, tak nejako, tak na odbor sa hlásilo cez 600 študentov a brali 30. A ja vám poviem, že keď som sedela v tej prednáškovej miestnosti, tak som si trikrát vážila, že tam sedím a že som sa na tú školu dostala, hej? Dneska tie školy na kolenách prosia, aby tí študenti došli, zoberieme každého, len nám poďte, hej?
Čiže toto sú z môjho pohľadu tie momenty, ktoré ma najviac, ono by sa dalo dlho o tom, samozrejme, tam mám viacero poznámok, ale toto sú asi také najzásadnejšie. Čiže aby som k tomu urobila nejaké resumé. Z môjho pohľadu, i keď možno prioritne to nesúvisí s tým, o čom sa tu teraz bavíme, ale je to finančné ohodnotenie, pretože keď je niekto náležite finančne ohodnotený a vôbec ten rezort školstva dostáva taký finančný objem, ktorý mu zabezpečí také fungovanie, aké sa od neho očakáva, tak to je už potom podľa mňa domino efekt, hej, že aj ľudia sú motivovaní, pracujú v adekvátnych podmienkach, veda je skutočne vedou nielen v tých technických, prírodných vedách, ale aj v humanitných vedách. No a potom, v neposlednom rade, ako som to tam spomínala ďalej, s tým súvisiace veci ako tie tituly a tieto veci, to už sú veci skôr koncepčného charakteru, a ako som povedala, toto vnímam vysoko pozitívne. Myslím si, že toto je veľmi dobre nastúpená cesta.
Takže na záver ďakujem za pozornosť, držím palce a snáď do budúcna sa pohneme ešte ďalej. Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne žiadna faktická.
Pán poslanec Štarchoň.

Vážený pán predseda, vážená pani ministerka, vážené dámy, vážení páni, poslankyne, poslanci, v podstate už tu bolo povedané skoro všetko, ale napriek tomu si dovolím hneď v úvode nájsť nejaké pozitíva predkladaných dvoch návrhov. Nebudem ich rozdeľovať, skôr sa vyjadrím ku všetkým alebo teda k tým návrhom en bloc.
V prvom rade tie pozitíva, ktoré sú tu, tu je veľká flexibilita, ktorú tento návrh, tieto dva návrhy spolu prinášajú, zjednoduší sa tvorba, úprava študijných programov, zároveň jednotlivé vysoké školy si budú môcť vytvoriť svoje vlastné vnútorné systémy kvality, štandardizovať niektoré procesy s tým, že funkčnosť bude pravidelne externe posudzovaná agentúrou. Je tu možno nejaký návrh, ktorý sa týka interdisciplinárnych štúdií v rámci nového typu bakalárskych študijných programov, čo môže byť tiež náznakom istého pozitíva alebo teda nejakých nových zmien.
Každopádne čo ešte je možné oceniť, je aj skutočnosť, že po novom budú môcť vysoké školy, ktoré prejdú systémom hodnotení a splnia kritériá, získať označenia alebo nálepku výskumná univerzita.
Každopádne je tu ešte jeden aspekt, ktorý tu zatiaľ nikto z mojich predrečníkov nespomínal, čo osobne si vážne pozitívne cením, a to je predovšetkým skutočnosť, ktorá sa týka rozšírenia ochrany osobných údajov a práve zadefinovania jednotlivých pravidiel, ktoré tento návrh zákona, ak hovoríme o zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, tak v sebe obsahuje. Naozaj ochrana osobných údajov alebo narábanie s osobnými údajmi v tomto smere je veľmi, veľmi citlivá záležitosť. Prednedávnom sme riešili problém GDPR a zákona o ochrane osobných údajov.
Taktiež pozitívne je možné vnímať aj samotný vznik nezávislej verejnoprávnej inštitúcie, snažíme sa o objektivizáciu jednotlivých kritérií, ale predovšetkým aj hodnotenie vysokých škôl.
Sú tu však aj potenciálne hrozby. Tie hrozby v niektorých prípadoch môžeme vyhodnotiť možno aj ako potenciálne výzvy, pretože prvá z nich sa týka samotnej nezávislosti, hlavne personálnej nezávislosti budúcej slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Ďalší problém, ktorý tu je, nie sú v podstate zadefinované agentúrne metodiky. V podstate budú v štádiu, resp. sú v štádiu príprav. Taktiež ani nová sústava študijných odborov, hovorí sa o tom, že bude jednoduchšia, že bude flexibilnejšia, ale problém je v tom, že do tohto momentu reálne zatiaľ neexistuje nič.
Polemicky môže vyznievať aj samotný návrh na obsadzovanie funkcií docentov a profesorov bez príslušných konaní. Polemicky, prečo polemicky? Nuž, poviem to veľmi jednoducho. Môžete sem prilákať svetových odborníkov, pokiaľ tí odborníci nemajú komu prednášať, resp. budú prednášať študentom, ktorí sa vyznačujú takou úrovňou, ktorú si prinesú jednak zo stredných škôl, a úrovňou, ktorá im umožní vôbec, aby sa dostali na vysokoškolské štúdium, tak je možno polemické. Otázka je, že či by aj niekto mal záujem prednášať. Na druhej strane možno sa zväčší konkurencia, možno konkurencia v tomto smere prinesie pozitíva. Preto hovorím, že môže to byť výzva, ale zároveň aj hrozba.
Taktiež je tu ďalší potenciálny problém. Nepredpokladám, že v prípade členov výkonnej rady by bolo obtiažne nájsť odborníkov nezávislých, ale obávam sa, že možno to bude problém zabezpečiť plnohodnotne, aby fungovali jednotlivé pracovné skupiny z hľadiska personálneho obsadenia. Je to problém, ktorý je v podstate aj teraz aktívny alebo teda aktuálny. Zároveň je tu možné zvažovať aj to, koho všetko zaradiť do jednotlivých pracovných skupín, či tam zaraďovať aj aktívnych študentov alebo skôr absolventov vysokých škôl, pretože študenti, ktorí študujú, majú diametrálne odlišný pohľad ako tí, ktorí možnože absolvovali jednotlivé študijné programy na konkrétnych vysokých školách, ale to je vec diskusie. A hlavne, keď tá diskusia môže pokračovať ďalej, pretože pokiaľ mám správne informácie, už v tomto momente je pripravených niekoľko desiatok pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, či už jedného, alebo druhého predkladaného zákona. To znamená, že v tomto momente reálne naozaj nikto nevie, ako vo finálnej podobe budú vyzerať.
Na čo by som chcel možno ešte upriamiť pozornosť, tak naozaj tieto zákony, tak ako to už bolo povedané, vôbec neriešia ani kvalitu vysokoškolského vzdelávania, aj keď sa tak tvária. Taktiež nemenia ani v nijakých náznakoch systém financovania vysokých škôl. Zároveň nepozerajú na jeden dôležitý aspekt, a to je reálna uplatniteľnosť absolventov vysokých škôl, nie v praxi. To znamená, nie že či nájdu pracovné uplatnenie, ale to, či to pracovné uplatnenie nájdu či už v odbore, ktorý, a študijnom programe, ktorý vyštudovali, alebo v príbuznom odbore, ktorý študovali, a to je to kľúčové.
Čo ma tak trošku mrzí, je, že tento návrh zákona nerieši ani niektoré, resp. návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, štandardná dĺžka štúdia v prípade externých foriem štúdia, pretože to je možno taká anomália hlavne v rámci tohto stredoeurópskeho priestoru. Takisto ma mrzí aj jedna skutočnosť, že bol tu dosť veľký časový priestor, v rámci ktorého bolo možné finalizovať obidva predkladané návrhy zákonov do tej miery, aby naozaj spĺňali všetky štandardy a boli na kvalitatívne najvyššej možnej úrovni, pretože pokiaľ si pamätám tie pôvodné návrhy, ktoré boli pripravené ešte za čias predchádzajúceho pána ministra, tak k zásadným zmenám nedošlo.
Každopádne je zbytočné o tom polemizovať, pretože uvidíme, aký bude výsledok, čo vlastne sa dostane do druhého čítania a čo reálne z tohto parlamentu vyjde. To, že tie návrhy zákonov schválené budú, tak o tom v tejto sále tí, ktorí z vás ostali, myslím, že nepochybuje nikto. Schválené budú. Otázka je, čo vlastne bude schválené.
No a úplne na záver, ostáva mi niekoľko minút, tak skúsim povedať nejakú paralelu. Bolo by celkom fajn pozrieť sa na situáciu v Českej republike, pretože v Českej republike takto pár rokov dozadu bol zriadený Český národný akreditačný úrad pre vysoké školstvo a počas svojej prakticky dvojročnej; dvojročného pôsobenia, pokiaľ mám správnu informáciu, zatiaľ požiadalo o inštitucionálnu akreditáciu dve, požiadali dve, resp. tri vysoké školy. To znamená, uvidíme, aká bude naozaj realita a tá aplikačná prax ukáže, ako tá situácia sa bude vyvíjať na Slovensku.
A tu možno si dovolím upozorniť aj na ďalšiu skutočnosť. V Českej republike mali rovnako problémy, ktoré sa týkali personálneho zabezpečenia jednotlivých pracovných skupín. To znamená, že toto je vec, ktorá tu určite vyvstane. Taktiež v Českej republike bol menší problém, ktorý sa týkal akreditovaných študijných programov, ktoré, ktorým končila platnosť, to znamená, že mali nejaké medziobdobie. Otázka je, ako tá prechodná fáza, čo sa týka plnohodnotného sfunkčnenia agentúry, bude vyzerať na Slovensku.
Každopádne nebudem sa venovať jednotlivým častiam týchto dvoch predkladaných návrhov, pretože naozaj v tomto momente je to irelevantné. Uvidíme, čo sa dostane do druhého čítania, resp. čo vyjde z druhého čítania a čo sa dostane na schválenie v tej finálnej podobe.
Každopádne ja si dovolím ešte reagovať na jednu poznámku, ktorú mal kolega Braňo Gröhling a upozornil na to, ja to len skúsim nájsť. Áno, ja som si to našiel, sa pýtal vlastne, akým spôsobom sa bude udeľovať štátny súhlas. A ja z toho celého, z toho celého návrhu vyberiem jednu jedinú vetu: "Ministerstvo školstva podá vláde návrh na neudelenie štátneho súhlasu"; všimnite si, na neudelenie štátneho súhlasu; "aj vtedy, ak agentúra vo svojom vyjadrení odporučí udelenie štátneho súhlasu"; to znamená, agentúra môže odporučiť, ale ministerstvo školstva vláde nemusí odporúčať udeliť štátny súhlas; "ale ministerstvo školstva dospeje k záveru, že udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Samozrejme, to znenie je trošku dlhšie. Ja som si dovolil vytiahnuť len jednu jedinú vetu, kde je potenciálny problém, a to "udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Takýchto problémov v obidvoch predkladaných návrhoch môžeme nájsť množstvo, ale, podotýkam, nebudem sa im venovať detailne. A skúsim to celé uzavrieť, mám už len nejakých 30 sekúnd. Nuž ak si niekto myslí, že sa zvýši kvalita štúdia na slovenských vysokých školách prijatím týchto dvoch zákonov, tak je na hlbokom omyle.
A dovolím si povedať ešte jednu skutočnosť, hlavne v prípade, hlavne v prípade vládneho návrhu zákona o zabezpečení kvality vysokoškolského vzdelávania. Je tu veľké, no veľké, z môjho pohľadu, z môjho subjektívneho zainteresovaného laického pohľadu faux pas. On by sa mal volať trošku ináč. Nie je to totižto zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ale je to skôr zákon o hodnotení kvality vysokoškolského vzdelávania a zriadení a postavení Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami nikto. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ďalší v rozprave, pán poslanec Uhrík, nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, ja vyskúšam dnes trošku iný pohľad na celú túto tému, na celú túto problematiku. Samozrejme, mnoho vecí, ktoré povedali predrečníci, boli postrehy k téme. Tak isto nespochybňujem, že aj mnohé state toho návrhu sú pozitívne a prispeli by skutočne k rozvoju slovenského vysokého školstva.
Mňa konkrétne ale zaujala, a to aj z osobnej nejakej iniciatívy, pretože tiež som pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, zaujala tá stať, ktorá sa týkala obsadzovania miest vysokoškolských pedagógov, teda konkrétne miest docentov a profesorov, ktoré majú byť podľa tohto návrhu už neviazané na udelenie alebo získanie akademického titulu docent, profesor, ale proste len na nejak, akési výberové konanie, respektíve na splnenie podmienok, ktoré určí vedecká rada alebo umelecká rada danej školy. A, samozrejme, ešte je tam ten doplňujúci, tá doplňujúca podmienka, že zároveň ten človek, ktorý sa stane alebo obsadí funkčné miesto docenta, profesora týmto spôsobom, musí najbližších šesť rokov podstúpiť habilitačné konanie.
Neviem si predstaviť vymožiteľnosť toho ukončenia habilitačného konania po šiestich rokoch. Je možné, že tí ľudia tam jednoducho budú stále cirkulovať, cirkulovať a nakoniec sa stane to, čo sa stalo aj na feike, na ktorej som ja študoval svojho času, že tie miesta, uvoľnené miesta alebo voľné miesta, neobsadené miesta docentov, profesorov budú obsadzované periodicky doktorandmi, ktorí to, takéto nároky ešte alebo tie tituly akademické ešte nemajú. Päť-šesť rokov tam vydržia, potom odídu preč, nahradia ich noví doktoranti a stále takto dokola. V návrhu zákona sa to nazýva slovami "flexibilita". Ide jednoznačne o uvoľnenie podmienok na obsadzovanie vysokoškolských funkčných miest. Iné slovo pre takéto počínanie je slovo "liberalizácia". Z nášho pohľadu ide teda o ďalšiu liberalizáciu vysokého školstva, systému vysokého školstva v Slovenskej republike.
Ja úplne chápem a dokonca aj rešpektujem dôvody, ktoré viedli pani ministerku k predloženiu takéhoto návrhu zákona, pretože je evidentné, že na slovenských vysokých školách chýbajú vysokoškolskí učitelia. To je nespochybniteľné a je to problém, ktorý sa nedá riešiť v krátkom období. Možno v strednom, dlhodobom horizonte áno, ale v krátkom období sa skutočne, a to uznávam, iným spôsobom, ako navrhujete, ani riešiť nedá. Na vysokých školách prakticky totálne chýba tá stredná generácia učiteľov. Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že tam učia buď učitelia, ktorí sú starí, dôchodcovia, alebo učitelia, ktorí sú mladí, to znamená doktoranti, ktorí keď ale skončia školu, vydržia na škole ešte pár rokov, ale potom po škole, samozrejme, odídu, lebo sa stane to, čo sa stalo aj mne, že ako doktorand som dostával štipendium nejakých 560 eur v čistom a po nástupe na miesto výskumného pracovníka som dostával, paradoxne, ešte menej ako doktorand. Samozrejme, som si musel privyrábať niekde úplne inde. Nakoniec som sa začal živiť aj niečím úplne iným a nakoniec som skončil v Národnej rade Slovenskej republiky. Ale takýmto spôsobom by to proste fungovať nemalo.
Okrem toho obsadzovanie funkčných miest na základe akýchsi výberových konaní alebo teda nie na základe získaných akademických titulov povedie len k ďalšej devalvácii akademických titulov v Slovenskej republike. Tá devalvácia je už aj teraz, v súčasnosti. Dnes, povedzme si rovno, titul bakalár alebo magister nie je to isté, čo bol titul bakalár alebo magister pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Dnes má vysokú školu prakticky každý, kto sa chce tej vysokej škole aspoň trošku venovať. Ak nespraví štátnu vysokú školu, tak spraví nejakú súkromnú univerzitu niekde, ako tu bolo spomínané, v Sládkovičove alebo v Skalici alebo kdekoľvek inde. Lebo naozaj tie detašované pracoviská sú už kade-tade. Bohužiaľ, z vysokých škôl sa stali školy náborové.
Ja si tiež pamätám keď som v 2005. nastupoval na vysokú školu, bol som vždy elitný študent. To sa nechcem chváliť, ale tiež nebolo isté, že sa na tú vysokú školu dostanem. Dnes, keď sa na tú vysokú školu, na feiku, Fakultu elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity, pozriem, tak berú trojkárov, štvorkárov z učňoviek, len aby nabrali čo najviac študentov, ktorých potom, samozrejme, oni prejdú nejakým sitom, ale, bohužiaľ, veľká časť týchto študentov aj reálne tú školu skončí a ich praktické vedomosti už zďaleka nie sú také, aké boli za starých čias. A potom aj na chodbách tie výrazy tých rôznych tvárí. No, jednoducho už to nie je také to kultivované prostredie, ako dakedy bolo, fakt tam behajú trojkári, štvorkári. Postupne jednoznačne stále klesajú nároky kladené na vysokoškolských študentov. To sa prejavuje fakt aj tou devalváciou titulov. Paradoxne nastáva zase doba, kedy v konečnom dôsledku nezáleží na tom, aký titul máte, lebo ten titul majú pomaly, nechcem povedať všetci, ale čoraz viac ľudí, že paradoxne zase závisí len na tom, čo v skutočnosti viete, aký ste šikovný, aké sú vaše schopnosti alebo iné neakademické znalosti.
Ako takúto situáciu riešiť? Tento návrh je možno dobrý z krátkodobého pohľadu, ale z dlhodobého pohľadu, a to treba povedať úplne na rovinu, si myslíme, že jediným riešením toho neblahého stavu slovenského vysokého školstva je zrušiť veľkú časť vysokých škôl. Na Slovensku je jednoducho vysokých škôl priveľa, či sa to niekomu páči alebo nie. Ani jedna z nich, okrem niektorých súkromných, ktoré tituly vyslovene predávajú, ani jedna z tých škôl, poriadnych škôl, nemá dostatok študentov, tým pádom ani dostatok peňazí, lebo financovanie cez počet žiakov im nevychádza, výskumné aktivity, niečo si pri tom vedia privyrobiť, ale nie každá škola sa tomu výskumu venuje až tak intenzívne. Bohužiaľ, tie školy sa naozaj sústredia skôr na kvantitu ako na kvalitu.
A keby sa počet vysokých škôl znížil, ja viem, že je to politicky nepopulárne rozhodnutie, ak by sa zredukovali najmä mnohé súkromné vysoké školy, ktoré tituly predávajú, a keby sa zredukovali mnohé aj humanitné školy, ktoré produkujú nezamestnaných absolventov, tak by zostalo viac študentov pre ten zvyšok elitných škôl a zároveň by zostalo aj viac peňazí pre zvyšok tých škôl. Jednoducho chceme, aby na školách nezostávali len tí, a teraz nemyslím len študovať, ale aj učiť, len tí najhorší, ktorí sa nevedia nikde inde uplatniť, ale aby skutočne na tých vysokých školách zostávali tí najšikovnejší doktorandi, najšikovnejší docenti, ktorí to tam proste budú ťahať a ktorí budú tú školu ďalej rozvíjať.
Toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.