31. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 18:00 hod.
prof. Mgr. PhD.
Peter Štarchoň
Videokanál poslanca
Vážený pán predseda, vážená pani ministerka, vážené dámy, vážení páni, poslankyne, poslanci, v podstate už tu bolo povedané skoro všetko, ale napriek tomu si dovolím hneď v úvode nájsť nejaké pozitíva predkladaných dvoch návrhov. Nebudem ich rozdeľovať, skôr sa vyjadrím ku všetkým alebo teda k tým návrhom en bloc.
V prvom rade tie pozitíva, ktoré sú tu, tu je veľká flexibilita, ktorú tento návrh, tieto dva návrhy spolu prinášajú, zjednoduší sa tvorba, úprava študijných programov, zároveň jednotlivé vysoké školy si budú môcť vytvoriť svoje vlastné vnútorné systémy kvality, štandardizovať niektoré procesy s tým, že funkčnosť bude pravidelne externe posudzovaná agentúrou. Je tu možno nejaký návrh, ktorý sa týka interdisciplinárnych štúdií v rámci nového typu bakalárskych študijných programov, čo môže byť tiež náznakom istého pozitíva alebo teda nejakých nových zmien.
Každopádne čo ešte je možné oceniť, je aj skutočnosť, že po novom budú môcť vysoké školy, ktoré prejdú systémom hodnotení a splnia kritériá, získať označenia alebo nálepku výskumná univerzita.
Každopádne je tu ešte jeden aspekt, ktorý tu zatiaľ nikto z mojich predrečníkov nespomínal, čo osobne si vážne pozitívne cením, a to je predovšetkým skutočnosť, ktorá sa týka rozšírenia ochrany osobných údajov a práve zadefinovania jednotlivých pravidiel, ktoré tento návrh zákona, ak hovoríme o zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, tak v sebe obsahuje. Naozaj ochrana osobných údajov alebo narábanie s osobnými údajmi v tomto smere je veľmi, veľmi citlivá záležitosť. Prednedávnom sme riešili problém GDPR a zákona o ochrane osobných údajov.
Taktiež pozitívne je možné vnímať aj samotný vznik nezávislej verejnoprávnej inštitúcie, snažíme sa o objektivizáciu jednotlivých kritérií, ale predovšetkým aj hodnotenie vysokých škôl.
Sú tu však aj potenciálne hrozby. Tie hrozby v niektorých prípadoch môžeme vyhodnotiť možno aj ako potenciálne výzvy, pretože prvá z nich sa týka samotnej nezávislosti, hlavne personálnej nezávislosti budúcej slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Ďalší problém, ktorý tu je, nie sú v podstate zadefinované agentúrne metodiky. V podstate budú v štádiu, resp. sú v štádiu príprav. Taktiež ani nová sústava študijných odborov, hovorí sa o tom, že bude jednoduchšia, že bude flexibilnejšia, ale problém je v tom, že do tohto momentu reálne zatiaľ neexistuje nič.
Polemicky môže vyznievať aj samotný návrh na obsadzovanie funkcií docentov a profesorov bez príslušných konaní. Polemicky, prečo polemicky? Nuž, poviem to veľmi jednoducho. Môžete sem prilákať svetových odborníkov, pokiaľ tí odborníci nemajú komu prednášať, resp. budú prednášať študentom, ktorí sa vyznačujú takou úrovňou, ktorú si prinesú jednak zo stredných škôl, a úrovňou, ktorá im umožní vôbec, aby sa dostali na vysokoškolské štúdium, tak je možno polemické. Otázka je, že či by aj niekto mal záujem prednášať. Na druhej strane možno sa zväčší konkurencia, možno konkurencia v tomto smere prinesie pozitíva. Preto hovorím, že môže to byť výzva, ale zároveň aj hrozba.
Taktiež je tu ďalší potenciálny problém. Nepredpokladám, že v prípade členov výkonnej rady by bolo obtiažne nájsť odborníkov nezávislých, ale obávam sa, že možno to bude problém zabezpečiť plnohodnotne, aby fungovali jednotlivé pracovné skupiny z hľadiska personálneho obsadenia. Je to problém, ktorý je v podstate aj teraz aktívny alebo teda aktuálny. Zároveň je tu možné zvažovať aj to, koho všetko zaradiť do jednotlivých pracovných skupín, či tam zaraďovať aj aktívnych študentov alebo skôr absolventov vysokých škôl, pretože študenti, ktorí študujú, majú diametrálne odlišný pohľad ako tí, ktorí možnože absolvovali jednotlivé študijné programy na konkrétnych vysokých školách, ale to je vec diskusie. A hlavne, keď tá diskusia môže pokračovať ďalej, pretože pokiaľ mám správne informácie, už v tomto momente je pripravených niekoľko desiatok pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, či už jedného, alebo druhého predkladaného zákona. To znamená, že v tomto momente reálne naozaj nikto nevie, ako vo finálnej podobe budú vyzerať.
Na čo by som chcel možno ešte upriamiť pozornosť, tak naozaj tieto zákony, tak ako to už bolo povedané, vôbec neriešia ani kvalitu vysokoškolského vzdelávania, aj keď sa tak tvária. Taktiež nemenia ani v nijakých náznakoch systém financovania vysokých škôl. Zároveň nepozerajú na jeden dôležitý aspekt, a to je reálna uplatniteľnosť absolventov vysokých škôl, nie v praxi. To znamená, nie že či nájdu pracovné uplatnenie, ale to, či to pracovné uplatnenie nájdu či už v odbore, ktorý, a študijnom programe, ktorý vyštudovali, alebo v príbuznom odbore, ktorý študovali, a to je to kľúčové.
Čo ma tak trošku mrzí, je, že tento návrh zákona nerieši ani niektoré, resp. návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, štandardná dĺžka štúdia v prípade externých foriem štúdia, pretože to je možno taká anomália hlavne v rámci tohto stredoeurópskeho priestoru. Takisto ma mrzí aj jedna skutočnosť, že bol tu dosť veľký časový priestor, v rámci ktorého bolo možné finalizovať obidva predkladané návrhy zákonov do tej miery, aby naozaj spĺňali všetky štandardy a boli na kvalitatívne najvyššej možnej úrovni, pretože pokiaľ si pamätám tie pôvodné návrhy, ktoré boli pripravené ešte za čias predchádzajúceho pána ministra, tak k zásadným zmenám nedošlo.
Každopádne je zbytočné o tom polemizovať, pretože uvidíme, aký bude výsledok, čo vlastne sa dostane do druhého čítania a čo reálne z tohto parlamentu vyjde. To, že tie návrhy zákonov schválené budú, tak o tom v tejto sále tí, ktorí z vás ostali, myslím, že nepochybuje nikto. Schválené budú. Otázka je, čo vlastne bude schválené.
No a úplne na záver, ostáva mi niekoľko minút, tak skúsim povedať nejakú paralelu. Bolo by celkom fajn pozrieť sa na situáciu v Českej republike, pretože v Českej republike takto pár rokov dozadu bol zriadený Český národný akreditačný úrad pre vysoké školstvo a počas svojej prakticky dvojročnej; dvojročného pôsobenia, pokiaľ mám správnu informáciu, zatiaľ požiadalo o inštitucionálnu akreditáciu dve, požiadali dve, resp. tri vysoké školy. To znamená, uvidíme, aká bude naozaj realita a tá aplikačná prax ukáže, ako tá situácia sa bude vyvíjať na Slovensku.
A tu možno si dovolím upozorniť aj na ďalšiu skutočnosť. V Českej republike mali rovnako problémy, ktoré sa týkali personálneho zabezpečenia jednotlivých pracovných skupín. To znamená, že toto je vec, ktorá tu určite vyvstane. Taktiež v Českej republike bol menší problém, ktorý sa týkal akreditovaných študijných programov, ktoré, ktorým končila platnosť, to znamená, že mali nejaké medziobdobie. Otázka je, ako tá prechodná fáza, čo sa týka plnohodnotného sfunkčnenia agentúry, bude vyzerať na Slovensku.
Každopádne nebudem sa venovať jednotlivým častiam týchto dvoch predkladaných návrhov, pretože naozaj v tomto momente je to irelevantné. Uvidíme, čo sa dostane do druhého čítania, resp. čo vyjde z druhého čítania a čo sa dostane na schválenie v tej finálnej podobe.
Každopádne ja si dovolím ešte reagovať na jednu poznámku, ktorú mal kolega Braňo Gröhling a upozornil na to, ja to len skúsim nájsť. Áno, ja som si to našiel, sa pýtal vlastne, akým spôsobom sa bude udeľovať štátny súhlas. A ja z toho celého, z toho celého návrhu vyberiem jednu jedinú vetu: "Ministerstvo školstva podá vláde návrh na neudelenie štátneho súhlasu"; všimnite si, na neudelenie štátneho súhlasu; "aj vtedy, ak agentúra vo svojom vyjadrení odporučí udelenie štátneho súhlasu"; to znamená, agentúra môže odporučiť, ale ministerstvo školstva vláde nemusí odporúčať udeliť štátny súhlas; "ale ministerstvo školstva dospeje k záveru, že udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Samozrejme, to znenie je trošku dlhšie. Ja som si dovolil vytiahnuť len jednu jedinú vetu, kde je potenciálny problém, a to "udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Takýchto problémov v obidvoch predkladaných návrhoch môžeme nájsť množstvo, ale, podotýkam, nebudem sa im venovať detailne. A skúsim to celé uzavrieť, mám už len nejakých 30 sekúnd. Nuž ak si niekto myslí, že sa zvýši kvalita štúdia na slovenských vysokých školách prijatím týchto dvoch zákonov, tak je na hlbokom omyle.
A dovolím si povedať ešte jednu skutočnosť, hlavne v prípade, hlavne v prípade vládneho návrhu zákona o zabezpečení kvality vysokoškolského vzdelávania. Je tu veľké, no veľké, z môjho pohľadu, z môjho subjektívneho zainteresovaného laického pohľadu faux pas. On by sa mal volať trošku ináč. Nie je to totižto zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ale je to skôr zákon o hodnotení kvality vysokoškolského vzdelávania a zriadení a postavení Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Rozpracované
Vystúpenia
17:11
Vystúpenie v rozprave 17:11
Miroslav BeblavýDanko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
...v situácii, keď človek musí kričať, aby vôbec počul vlastný hlas. (Ruch v sále.) Takže ak môžem poprosiť. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz poprosím kľud v sále. Páni poslanci! Tóno! Poprosím vás.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. No a teraz dovoľte k samotnej veci.
Máme teda na stole dva návrhy zákonov, teda jednu veľkú novelu, jeden návrh nového zákona, ktoré sa týkajú vysokých škôl. V prvom rade mi dovoľte začať tým, že za našich sedem poslancov okolo klubu SPOLU – občianska demokracia my v prvom čítaní podporíme tento návrh. A to, čo teraz hovorím, znie možno zvláštne, pretože veľkú časť môjho vystúpenia budem musieť poňať viac kriticky k tomu, čo tam je, ale aj k tomu, čo tam nie je v tom návrhu. Napriek tomu v prvom čítaní budeme hlasovať za tento návrh a to z toho dôvodu, že potrebu zásadnej reformy vysokých škôl vnímame ako natoľko akútnu, že chceme pomôcť akémukoľvek pokusu o zlepšenie stavu vysokého školstva a zároveň v tom návrhu sú viaceré opatrenia, ktoré hodnotíme pozitívne, alebo opatrenia, ktorých účinnosť závisí najmä od ich realizácie. Takže chceme dať minimálne v prvom čítaní tomu šancu.
Na druhej strane chcem upozorniť, že ak sa naplní to, čo už avizoval, myslím, že aj kolega Poliačik a čo sa tak hovorí po parlamente, že v druhom čítaní tento zákon nespozná ani jeho vlastný legislatívny autor, tak chcem povedať, že jednak to, samozrejme, nie je korektný spôsob novelizácie, ale hlavne teda, že to stanovisko sa bude musieť výrazne zmeniť.
Dovoľte mi prejsť k zdôvodneniu tohto postoja. Naše vysoké školstvo je v kríze. Pani ministerka to v úvodnom slove nepovedala. Ja chápem, že byť ministrom je teda okrem toho, že to je náročná pozícia, vždy aj ťažké v tom, že človek musí byť tak trošku aj zástancom toho, čo spravuje, musí mať dôveru ľudí, ktorých rezort spravuje, a tým pádom kritické vyjadrenia sú vždy vnímané veľmi citlivo, keď minister zdravotníctva kriticky povie niečo k zdravotníctvu, k lekárom, je to vnímané citlivo, minister vnútra väčšinou háji policajtov. Takže ja to v mnohom aj chápem, ale ako v tejto chvíli bývalý vysokoškolský pedagóg dlhoročný musím povedať, že slovenské vysoké školstvo je v kríze a treba si to povedať, lebo bez toho, aby sme si to priznali, nemôžeme tento stav zmeniť.
Sme dneska krajinou, ktorá má, ak nepočítam, myslím, malé Luxembursko, suverénne najvyšší export svojich vysokoškolských študentov do zahraničia. Naši mladí ľudia a ich rodičia, najmä tí najvzdelanejší, do veľkej miery prestali veriť nášmu vysokému školstvu, že dokáže deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Ak prídete na najšpičkovejšie slovenské gymnáziá, či v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, samozrejme, v iných mestách, kde všade sú, a spýtate sa v maturitnej triede otázku, koľko maturantov plánuje študovať na slovenskej vysokej škole, ja som za posledné roky nezažil situáciu, kde by sa na špičkovom gymnáziu zdvihla väčšina rúk, vždy je to menšina, otázka je len aká. To je tak masívne vyjadrenie nedôvery k nášmu vysokému školstvu, že s tým musíme niečo robiť.
Toto vyjadrenie nedôvery má aj veľmi závažné sociálne a národohospodárske dôsledky, pretože hoci, samozrejme, z tých ľudí, ktorí idú študovať do zahraničia, sa nemalá časť vracia, najmä ak tu môže nájsť uplatnenie, nemalá časť sa nikdy nevráti, a to aj z toho dôvodu, že, prirodzene, nadobudnú nové väzby. To znamená, že ak v zahraničí študuje z našej elity, mladej elity našich devätnásťročných väčšina a ak z týchto sa vráti povedzme polovica, tak prichádzame o niekoľko litrov našej pomyselnej intelektuálnej krvi každý rok a hoci aj slovenské telo, tak ako ľudské telo, dokáže generovať aj novú krv, takéto púšťanie žilou nás dlhodobo veľmi, veľmi zaťažuje. Ja keď si predstavím, že keby od roku, povedzme za posledných 15 rokov ten počet študentov tých najkvalitnejších, ktorí odišli a nevrátili sa, by sa znížil čo len o polovicu, dovolím si povedať, že stav našich podnikateľských, verejných, politických a iných inštitúcií by bol významne iný, pretože by sme boli na tom oveľa lepšie.
Ten dôvod, prečo to tak je, spočíva v kombinácii niekoľkých príčin a jeden je to, že roky sa tu kládol dôraz na tzv. extenzívny rast, teda na rast počtu, nie na rast kvality. Je tam aj dôvod v tom, že sme nezdedili zo socializmu špičkové vysoké školstvo vo všeobecnosti. Zdedili sme ho v niektorých odboroch. Je to aj v tom, že vzhľadom na dopyt sa slovenské vysoké školstvo najviac kvantitatívne rozvíjalo v odboroch, kde práve tú špičkovú tradíciu nemalo. To znamená, že naše medicíny nerástli, naše techniky nerástli, naše prírodné vedy nerástli. Rástli spoločenské a humanitné vedy, čo je veľmi pochopiteľné vzhľadom na meniacu sa ekonomickú situáciu, ale to sú práve oblasti, v ktorých sme zo socializmu zdedili najmenej kvalitné pracoviská z pochopiteľných dôvodov.
Toto všetko je história, nechcem o nej dlho hovoriť, ale musel som tým začať, aby sme sa dostali k samotnému zákonu a k tomu, čo rieši a nerieši.
Prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1990 po revolúcii, má 4 801 slov. Súčasne platný vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002, odvtedy veľakrát novelizovaný, má 50 325 slov. To znamená, za 28 rokov od revolúcie sme viac ako zdesaťnásobili dĺžku regulácie vysokého školstva, pričom nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že sme zvýšili jeho kvalitu akýmkoľvek zásadným spôsobom. Rozdiely sú medzi tými, ktorí si myslia, že je to v zásade to isté, a medzi tými, ktorí si myslia, že to ide dole.
Tento návrh obsahuje ďalších 26-tisíc slov regulácie s tým, že keďže časť z nich nahrádza tú existujúcu, nechcem povedať, že 26-tisíc slov sa ďalej pridá, ale mojím skromným odhadom je, že minimálne takých 20-tisíc áno. To znamená, že pridávame dĺžku štyroch ďalších pôvodných vysokoškolských zákonov v snahe naše vysoké školstvo dostať z krízy, v ktorej je. Ja by som dúfal, že sme za tých 28 rokov zistili, že dĺžka regulácie nemá žiadny pozitívny vplyv na kvalitu toho, čo sa spravuje. Obdobný proces sme zažili s verejným obstarávaním, ja som to tu aj čítal, keď bol nový zákon o verejnom obstarávaní v tomto parlamente. Tam sa tá dĺžka zvýšila rovnako a tiež nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že naše verejné obstarávanie sa adekvátne tomu zlepšilo.
Pri vysokej škole, bohužiaľ, ide ešte o niečo zásadnejšie ako o tie miliardy eur, ktoré sa rozdávajú vo verejnom obstarávaní. Ide o našu budúcnosť a podľa mňa by sme sa mali poučiť. Mali by sme sa poučiť v tom, že komplikovaná, detailistická a často formalistická legislatíva nevedie k zlepšovaniu stavu, ale, naopak, často vedie len k potrebe ďalších a ďalších novelizácií a dovysvetlení. A aby som to povedal na konkrétnom príklade, keby sme nemali zbytočne detailistickú legislatívu, nemusela by dnes pani ministerka nosiť sem zákon, ktorý zavádza nejaké interdisciplinárne štúdiá. Bolo by to niečo, čo by si úplne v pohode mohli zaviesť vysoké školy samy. Ony si to dneska nemôžu zaviesť, lebo zbytočne detailná legislatíva im to dneska vlastne neumožňuje, čo riešime ďalšou, ešte detailnejšou legislatívou. A takto to pokračuje už dlhé roky.
Samozrejme, a to, myslím, je jasné z toho, čo hovorím, to nie je nijaký výnimočný jav tejto legislatívy, to platí už dlho, každou novelou sa skôr pridáva, ale táto novela, nový zákon v tom obsahujú ďalší podstatný skok. Ak už to tak je, a s tým my ako parlament okrem odmietnutia prípadného by sme nič urobiť nevedeli, tak sa treba zamyslieť, ako z toho čo aspoň najviac vyťažiť.
Odmietnuť ten zákon ja osobne nechcem z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že slovenské vysoké školy potrebujú zásadnú zmenu a minimálne posledných osem rokov sa jej nedočkali, a asi aj dlhšie, myslím, že asi dvanásť je ten správny horizont. Tým pádom akákoľvek zmena, ktorá má ambíciu to robiť lepším a obsahuje aspoň nejaké pozitívne opatrenia, by mala byť podporená.
Aké sú tie pozitívne zmeny tu? Ja si dovolím vytiahnuť dve veci, ktoré vnímam jednu pozitívne a jednu s otázkou, a potom budem hovoriť najmä o tom, čo v tom zákone chýba.
Tá prvá pozitívna vec, ktorú spomínala aj pani ministerka, je uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. To znamená to, aby sa profesorom a docentom mohol stať aj niekto, kto ten titul nemá, ak si ho dorobí. To je návrh, ktorý sme prvýkrát pripravili, keď bol ministrom tuto sediaci Eugen Jurzyca. S pánom Petrom Erdélyim sme to vtedy navrhli a ja som rád, že dnes konečne sedíme v parlamente, kde ten návrh po siedmich rokoch dorazil aj do Národnej rady. Je to návrh, ktorý vtedy bol navrhnutý, ale vzhľadom na pád vlády nebol ani predložený do vlády, potom pán Čaplovič ho navrhol, ale nikdy sem s ním nedorazil. Páni Pellegrini a Draxler, priznám sa, si nepamätám, myslím, že ani, ani to neskúsili. Pán Plavčan o tom hovoril, ale tiež nič nespravil a ja teda som rád, že za ministerky Lubyovej ten návrh tu konečne je. On sám osebe nie je žiadnym všeliekom, lebo on len uvoľňuje pravidlá. On umožní aj niekomu, kto nie je kvalifikovaný, aby sa stal docentom a profesorom za určitých okolností, ale chcem povedať, že to nie je problémom Slovenska.
Neviem, či to viete, ale docentom, to znamená druhým najvyšším, najšpičkovejším akademickým pracovníkom na Slovensku, je aj pán Ivan Kmotrík starší. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, na ktorej vysokej škole habilitoval, či to bolo teda uňho doma v tej Skalici, ktorá už tu bola spomínaná, alebo na nejakej inej inštitúcii, ale v situácii, keď sa môže stať docentom pán Ivan Kmotrík starší a keď sa profesorom môže stať tuto náš kolega pán Jahnátek Ľubomír, navyše v oblasti, v ktorej nikdy nepôsobil, tak je zjavné, že kontrola kvality cez akademické tituly tu nefunguje. A nefunguje tak hlboko, že predstierať, že ich uvoľnením tu teraz nastane nejaká kríza, nie je namieste.
Preto ja to vítam. Ono to umožní, ak naozaj sa nejaká slovenská vysoká škola rozhodne zavolať špičkového absolventa zo zahraničia, niekoho, kto dneska pôsobí možno ako postdoktorand v Amsterdame, na Harvarde, niekde inde, tak konečne bude môcť urobiť aj z 29-ročného špičkového človeka profesora a dať mu k tomu primerané postavenie aj plat. Tých prípadov asi nebude veľa, minimálne ak nezmeníme iné veci, ale otvárame to. Otvárame tým priestor aj k zneužívaniu, ale ako som práve povedal, zneužívanie týchto titulov na Slovensku je dnes natoľko rozšírené, že tam už nevidím nejaké veľké riziko.
Druhý krok, ktorý v zásade vítam, ale už ho vnímam neutrálnejšie, je zmena toho celého spôsobu akreditácie. Vnímam ho neutrálnejšie v tom, že samotný presun z akreditačnej komisie na akreditačnú agentúru je v skutočnosti veľmi technická zmena. Ak sa pozrieme na doterajšie fungovanie na Slovensku, akreditačné komisie reálne fungovali z hľadiska konkrétnych rozhodnutí autonómne aj doteraz. Prípady, keď ministri by zasiahli do toho, že nerešpektujú odporúčania akreditačnej komisie, je veľmi, veľmi málo, najmä v posledných pätnástich rokoch alebo osemnástich od konca mečiarizmu. To znamená, že určite tá zmena je fajn, je nevyhnutná, je technicky nevyhnutná, ale v tom nie je problém slovenskej akreditácie, že sme, že máme nejakú komisiu podriadenú ministrovi a teraz už bude konečne nezávislá. Problémom akreditácie na Slovensku je v tom, že je do veľkej miery formalistická, ovládaná ľuďmi, ktorí majú záujem na tom, aby nemala náročné pravidlá na kvalitu, a v podstate je vedená pravidlami, že čo ja tebe, to ty mne a hlavne si tu nerobme zle a, by som povedal, nevypúšťajme si navzájom rybníky.
Ten zákon obsahuje nový proces výberu aj členov tej rady a bude absolútne kľúčové, ako tento proces prebehne a ako tá prvá rada bude vyzerať. Môže to dopadnúť aj veľmi dobre, poznajúc skúsenosti napríklad, ja neviem, s personálnou politikou Slovenskej národnej strany, nie som veľmi optimistický, ale treba tomu dať minimálne šancu.
To znamená, že zmena akreditácie je veľká zmena navonok, ale v skutočnosti je to skôr zmena zatiaľ technická a uvidíme, či sa z nej podarí urobiť aj zmenu reálnu.
To, čo však v tom návrhu chýba, sú skoro všetky najdôležitejšie veci, ktoré dnes potrebujeme riešiť a ja ich musím aspoň stručne spomenúť. Chýba v ňom riešenie nadkapacity slovenských vysokých škôl. Slovenské vysoké školy majú dnes nadkapacitu vzhľadom na demografickú krivku a majú nadkapacitu, ako už spomenul, myslím, kolega Poliačik, nadkapacitu nekvalitných kapacít. To znamená, že my máme málo kvalitných kapacít a veľmi veľa nekvalitných kapacít a to treba zmeniť. Ja nepoznám prípad z histórie západoeurópskeho vysokého školstva alebo aj východoeurópskeho, kde by k takejto zmene došlo len súťažou bez nejakého direktívneho zásahu zhora. Či sa pozerám na Estónsko v 90. rokoch, či sa pozerám na Nórsko v minulom desaťročí, či sa pozerám na ďalšie, ak dospeli v nejakej krajine k názoru, že treba tú súčasnú kapacitu zmeniť dosť zásadným spôsobom, tak sa to muselo robiť zhora. Môže sa to urobiť tak, že, ako to robili Estónci, že si doveziete zahraničnú komisiu, ktorá vám urobí audit, navrhne vám, ako to preorganizovať, a potom to parlament prijme, môžte to robiť trošku viac zvnútra, ako to robili Nóri, kde sa dohodli tie vysoké školy, kto sa s kým pozlučuje a ako to spravia, ale vždy musí najprv prísť signál zhora, že či chcete, alebo nechcete, idú sa tu diať zmeny a buď nasadnite na túto loď, alebo tá loď odíde aj bez vás. Toto v tom zákone úplne chýba a bez toho, si povedzme úprimne, že veľká časť slovenského vysokého školstva bude ďalej vegetovať v dnešnom stave.
Druhá vec, ktorá chýba tam, je skutočná podpora, skutočná podpora bakalárskej úrovne vzdelávania. Pani ministerka, myslím, že aj povedala v tom úvodnom slove jednom, že my máme veľký problém v tom, že máme strašne málo bakalárov a osobitne málo profesijných bakalárov. Ako povedal kolega Poliačik, my nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme jeden z najvyšších pomerov na svete magisterských študentov na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pretože u nás skoro všetci študujú štyri až päť rokov namiesto tých troch, ktoré sú bežne inde, a v tomto zmysle sa všetky reformy a bolonské procesy minuli úplne účinkom. Ja v tom zákone reálne nevidím nástroje, ktoré by zabezpečili, že o 10 rokov bude podiel bakalárov na celkových vysokoškolských študentoch nie 80, 85 %, ale povedzme 40 alebo 50 %, a pokiaľ sa toto nestane, tak všetko ostatné okolo toho sú len reči.
Tretia vec, ktorá tam chýba, je dôraz na financo; na meranie výsledkov a pridanej hodnoty vysokých škôl a naviazanie financovania. Aby som bol konkrétny, dneska dostávajú školy absolútne gro peňazí na počty študentov a na vedeckú činnosť. Pri vedeckej činnosti navyše často sa to klame tým, že nekvalitné, na nekvalitné výstupy sa financuje tiež, aj keď niekedy menej ako na tie kvalitné, ale dneska neexistuje žiadny spôsob merania v rámci slovenských vysokých škôl toho, akú pridanú hodnotu získali študenti. My už napríklad máme pridanú hodnotu stredných škôl, kde vďaka monitoru 9 a maturite my dnes vieme, akú pridanú hodnotu minimálne v tých veciach, ktoré sa merajú, pridávajú stredné školy. My sme nikdy nepokúšali sa urobiť ani len základné meranie, čo len informatívne, či vysoké školy pridávajú pridanú hodnotu.
Keď niekto, kolega Poliačik tu ohováral Sládkovičovo, ktoré, musím ťa upozorniť, má tak úžasnú značku, že už neexistuje, lebo sa premenovalo na Vysokú školu Danubius, ak sa nemýlim, pretože na Sládkovičovo by už nikto nechodil, ale teda my dneska nevieme, či tí absolventi Sládkovičova okrem kúpy kusu papiera, ktorý z nich robí bakalárov, magistrov, sa za tie tri alebo päť rokov vôbec niekam posunuli, či vedia lepšie pracovať s informáciami, či ak študovali právo, vedia niečo viac o aplikácii práva. My o tom nič nevieme a nikdy sme sa to nepokúšali merať. Meriame to v monitore 5, v monitore 9, v jednotnej maturite, ale nemeriame to pri vysokých školách.
Tak isto nemáme žiadne systematické dáta o tom, čo si myslia samotní absolventi o svojej uplatniteľnosti povedzme tri až štyri roky po skončení vysokej školy. Myslia si absolventi Sládkovičova, že to bola dobrá investícia? Lebo napriek tomu, že možno sa tam moc nenaučili, sila značky ich dotiahla až na Ústavný súd, nevieme. Myslia si absolventi Ekonomickej univerzity, že tá škola má svoje rezervy, ale vďaka nej sa stávajú úspešnými manažérmi? Nevieme. Tak isto nemáme žiadne dáta o tom, aké; teda tie máme, ale tie nevyužívame; o tom, koľko zarábajú tí absolventi, pretože zamestnateľnosť vysokoškolských absolventov nie je problém, oni sa zamestnajú, otázka je len že za koľko a kde. O tom vieme vďaka Sociálnej poisťovni niečo, ale tie dáta vôbec nevyužívame v tejto chvíli, hoci ešte tuto s Eugenom Jurzycom sme kedysi zaviedli do zákona možnosť s tými dátami pracovať. V tomto zákon neobsahuje možnosť, aby sa na takéto dáta naväzovalo financovanie, a kým to tak nebude, tak sa budeme len hrať o tom, že kto bude ako fejkovať aký karentovaný alebo nekarentovaný výstup, čo je tá dnešná hra.
A posledná vec, ktorá tam chýba úplne zásadne, je systematický tlak na podporu excelencie. My dneska na Slovensku nemáme veľa pracovísk, ktoré by sa mohli porovnávať hrdo európsky, ale máme ich. Máme celú Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, máme martinskú Jesseniovu lekársku fakultu, máme viaceré pracoviská na iných fakultách, kde možno už celá fakulta taká nie je, ale je tam významná časť, matfyz je do veľkej miery prípad podobný, Fakulta informatiky STU, ale aj v Košiciach sú také pracoviská, aj v Žiline. My dneska nemáme žiadny nástroj, aby sme tieto pracoviská podporili v tom, aby jednak pritiahli k sebe najkvalitnejších maturantov, aby nám menej odchádzalo do zahraničia a viac zostávalo tu a aby oni hlavne rástli k lepšiemu. Oni sú dneska systémom považovaní za rovnako dôležitých ako to slávne Sládkovičovo, ako akákoľvek iná nekvalitná katedra kdekoľvek na Slovensku, v akomkoľvek mestečku. To znamená systematická podpora, excelencia, dôraz na to, že áno, nemôže byť všade Harvard, ale Slovensko má na to, aby malo v každej oblasti aspoň jedno až dve fakt kvalitné pracoviská, ktoré budú ťahať tých ostatných, to v tom zákone tiež chýba.
Preto mi dovoľte skončiť tým, že veľmi potrebujeme zmenu v slovenských vysokých školách a veľmi by sme si želali, pani ministerka, aby si ju priniesla, neviem, či máš na to politickú silu, lebo ja som zažil, čo to bolo dať jedného náročného člena do akreditačnej komisie za vlády, ktorá bola osvietená, takže je to veľký boj, pretože je to boj s veľmi dobre organizovaným veľkým počtom ľudí s vysokým sociálnym kapitálom, nie je to nič ľahké a ja ti v tom hrozne budem držať palce, aby ti to vyšlo. A preto aj v tomto prvom čítaní sme sa po diskusii s kolegami rozhodli, že podporíme tento návrh. Ale hrozne by som si želal teda, aby sa v druhom a treťom čítaní neupravoval smerom k tomu, aby ešte aj to, čo je tam dobré, sa vykostilo, ale aby, skôr naopak, tie chýbajúce veci sa tam aspoň v nejakej miere podopĺňali, ale najmä aby pri ich realizácii si bola vedená veľmi silnou podporou a hlavne veľkou odvahou.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 17:11 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. (Ruch v sále.) Ja úplne chápem kolegov, ktorí majú dôležité otázky na diskusiu, občas ich mávam tiež, ale je pomerne ťažké vystupovať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím kľud v sále.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
...v situácii, keď človek musí kričať, aby vôbec počul vlastný hlas. (Ruch v sále.) Takže ak môžem poprosiť. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Ešte raz poprosím kľud v sále. Páni poslanci! Tóno! Poprosím vás.
Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. No a teraz dovoľte k samotnej veci.
Máme teda na stole dva návrhy zákonov, teda jednu veľkú novelu, jeden návrh nového zákona, ktoré sa týkajú vysokých škôl. V prvom rade mi dovoľte začať tým, že za našich sedem poslancov okolo klubu SPOLU – občianska demokracia my v prvom čítaní podporíme tento návrh. A to, čo teraz hovorím, znie možno zvláštne, pretože veľkú časť môjho vystúpenia budem musieť poňať viac kriticky k tomu, čo tam je, ale aj k tomu, čo tam nie je v tom návrhu. Napriek tomu v prvom čítaní budeme hlasovať za tento návrh a to z toho dôvodu, že potrebu zásadnej reformy vysokých škôl vnímame ako natoľko akútnu, že chceme pomôcť akémukoľvek pokusu o zlepšenie stavu vysokého školstva a zároveň v tom návrhu sú viaceré opatrenia, ktoré hodnotíme pozitívne, alebo opatrenia, ktorých účinnosť závisí najmä od ich realizácie. Takže chceme dať minimálne v prvom čítaní tomu šancu.
Na druhej strane chcem upozorniť, že ak sa naplní to, čo už avizoval, myslím, že aj kolega Poliačik a čo sa tak hovorí po parlamente, že v druhom čítaní tento zákon nespozná ani jeho vlastný legislatívny autor, tak chcem povedať, že jednak to, samozrejme, nie je korektný spôsob novelizácie, ale hlavne teda, že to stanovisko sa bude musieť výrazne zmeniť.
Dovoľte mi prejsť k zdôvodneniu tohto postoja. Naše vysoké školstvo je v kríze. Pani ministerka to v úvodnom slove nepovedala. Ja chápem, že byť ministrom je teda okrem toho, že to je náročná pozícia, vždy aj ťažké v tom, že človek musí byť tak trošku aj zástancom toho, čo spravuje, musí mať dôveru ľudí, ktorých rezort spravuje, a tým pádom kritické vyjadrenia sú vždy vnímané veľmi citlivo, keď minister zdravotníctva kriticky povie niečo k zdravotníctvu, k lekárom, je to vnímané citlivo, minister vnútra väčšinou háji policajtov. Takže ja to v mnohom aj chápem, ale ako v tejto chvíli bývalý vysokoškolský pedagóg dlhoročný musím povedať, že slovenské vysoké školstvo je v kríze a treba si to povedať, lebo bez toho, aby sme si to priznali, nemôžeme tento stav zmeniť.
Sme dneska krajinou, ktorá má, ak nepočítam, myslím, malé Luxembursko, suverénne najvyšší export svojich vysokoškolských študentov do zahraničia. Naši mladí ľudia a ich rodičia, najmä tí najvzdelanejší, do veľkej miery prestali veriť nášmu vysokému školstvu, že dokáže deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie. Ak prídete na najšpičkovejšie slovenské gymnáziá, či v Bratislave, v Bystrici, v Košiciach, samozrejme, v iných mestách, kde všade sú, a spýtate sa v maturitnej triede otázku, koľko maturantov plánuje študovať na slovenskej vysokej škole, ja som za posledné roky nezažil situáciu, kde by sa na špičkovom gymnáziu zdvihla väčšina rúk, vždy je to menšina, otázka je len aká. To je tak masívne vyjadrenie nedôvery k nášmu vysokému školstvu, že s tým musíme niečo robiť.
Toto vyjadrenie nedôvery má aj veľmi závažné sociálne a národohospodárske dôsledky, pretože hoci, samozrejme, z tých ľudí, ktorí idú študovať do zahraničia, sa nemalá časť vracia, najmä ak tu môže nájsť uplatnenie, nemalá časť sa nikdy nevráti, a to aj z toho dôvodu, že, prirodzene, nadobudnú nové väzby. To znamená, že ak v zahraničí študuje z našej elity, mladej elity našich devätnásťročných väčšina a ak z týchto sa vráti povedzme polovica, tak prichádzame o niekoľko litrov našej pomyselnej intelektuálnej krvi každý rok a hoci aj slovenské telo, tak ako ľudské telo, dokáže generovať aj novú krv, takéto púšťanie žilou nás dlhodobo veľmi, veľmi zaťažuje. Ja keď si predstavím, že keby od roku, povedzme za posledných 15 rokov ten počet študentov tých najkvalitnejších, ktorí odišli a nevrátili sa, by sa znížil čo len o polovicu, dovolím si povedať, že stav našich podnikateľských, verejných, politických a iných inštitúcií by bol významne iný, pretože by sme boli na tom oveľa lepšie.
Ten dôvod, prečo to tak je, spočíva v kombinácii niekoľkých príčin a jeden je to, že roky sa tu kládol dôraz na tzv. extenzívny rast, teda na rast počtu, nie na rast kvality. Je tam aj dôvod v tom, že sme nezdedili zo socializmu špičkové vysoké školstvo vo všeobecnosti. Zdedili sme ho v niektorých odboroch. Je to aj v tom, že vzhľadom na dopyt sa slovenské vysoké školstvo najviac kvantitatívne rozvíjalo v odboroch, kde práve tú špičkovú tradíciu nemalo. To znamená, že naše medicíny nerástli, naše techniky nerástli, naše prírodné vedy nerástli. Rástli spoločenské a humanitné vedy, čo je veľmi pochopiteľné vzhľadom na meniacu sa ekonomickú situáciu, ale to sú práve oblasti, v ktorých sme zo socializmu zdedili najmenej kvalitné pracoviská z pochopiteľných dôvodov.
Toto všetko je história, nechcem o nej dlho hovoriť, ale musel som tým začať, aby sme sa dostali k samotnému zákonu a k tomu, čo rieši a nerieši.
Prvý vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 1990 po revolúcii, má 4 801 slov. Súčasne platný vysokoškolský zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002, odvtedy veľakrát novelizovaný, má 50 325 slov. To znamená, za 28 rokov od revolúcie sme viac ako zdesaťnásobili dĺžku regulácie vysokého školstva, pričom nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že sme zvýšili jeho kvalitu akýmkoľvek zásadným spôsobom. Rozdiely sú medzi tými, ktorí si myslia, že je to v zásade to isté, a medzi tými, ktorí si myslia, že to ide dole.
Tento návrh obsahuje ďalších 26-tisíc slov regulácie s tým, že keďže časť z nich nahrádza tú existujúcu, nechcem povedať, že 26-tisíc slov sa ďalej pridá, ale mojím skromným odhadom je, že minimálne takých 20-tisíc áno. To znamená, že pridávame dĺžku štyroch ďalších pôvodných vysokoškolských zákonov v snahe naše vysoké školstvo dostať z krízy, v ktorej je. Ja by som dúfal, že sme za tých 28 rokov zistili, že dĺžka regulácie nemá žiadny pozitívny vplyv na kvalitu toho, čo sa spravuje. Obdobný proces sme zažili s verejným obstarávaním, ja som to tu aj čítal, keď bol nový zákon o verejnom obstarávaní v tomto parlamente. Tam sa tá dĺžka zvýšila rovnako a tiež nepoznám takmer nikoho, kto by si myslel, že naše verejné obstarávanie sa adekvátne tomu zlepšilo.
Pri vysokej škole, bohužiaľ, ide ešte o niečo zásadnejšie ako o tie miliardy eur, ktoré sa rozdávajú vo verejnom obstarávaní. Ide o našu budúcnosť a podľa mňa by sme sa mali poučiť. Mali by sme sa poučiť v tom, že komplikovaná, detailistická a často formalistická legislatíva nevedie k zlepšovaniu stavu, ale, naopak, často vedie len k potrebe ďalších a ďalších novelizácií a dovysvetlení. A aby som to povedal na konkrétnom príklade, keby sme nemali zbytočne detailistickú legislatívu, nemusela by dnes pani ministerka nosiť sem zákon, ktorý zavádza nejaké interdisciplinárne štúdiá. Bolo by to niečo, čo by si úplne v pohode mohli zaviesť vysoké školy samy. Ony si to dneska nemôžu zaviesť, lebo zbytočne detailná legislatíva im to dneska vlastne neumožňuje, čo riešime ďalšou, ešte detailnejšou legislatívou. A takto to pokračuje už dlhé roky.
Samozrejme, a to, myslím, je jasné z toho, čo hovorím, to nie je nijaký výnimočný jav tejto legislatívy, to platí už dlho, každou novelou sa skôr pridáva, ale táto novela, nový zákon v tom obsahujú ďalší podstatný skok. Ak už to tak je, a s tým my ako parlament okrem odmietnutia prípadného by sme nič urobiť nevedeli, tak sa treba zamyslieť, ako z toho čo aspoň najviac vyťažiť.
Odmietnuť ten zákon ja osobne nechcem z dôvodu, ktorý sme už spomenuli, že slovenské vysoké školy potrebujú zásadnú zmenu a minimálne posledných osem rokov sa jej nedočkali, a asi aj dlhšie, myslím, že asi dvanásť je ten správny horizont. Tým pádom akákoľvek zmena, ktorá má ambíciu to robiť lepším a obsahuje aspoň nejaké pozitívne opatrenia, by mala byť podporená.
Aké sú tie pozitívne zmeny tu? Ja si dovolím vytiahnuť dve veci, ktoré vnímam jednu pozitívne a jednu s otázkou, a potom budem hovoriť najmä o tom, čo v tom zákone chýba.
Tá prvá pozitívna vec, ktorú spomínala aj pani ministerka, je uvoľnenie pravidiel kariérneho rastu. To znamená to, aby sa profesorom a docentom mohol stať aj niekto, kto ten titul nemá, ak si ho dorobí. To je návrh, ktorý sme prvýkrát pripravili, keď bol ministrom tuto sediaci Eugen Jurzyca. S pánom Petrom Erdélyim sme to vtedy navrhli a ja som rád, že dnes konečne sedíme v parlamente, kde ten návrh po siedmich rokoch dorazil aj do Národnej rady. Je to návrh, ktorý vtedy bol navrhnutý, ale vzhľadom na pád vlády nebol ani predložený do vlády, potom pán Čaplovič ho navrhol, ale nikdy sem s ním nedorazil. Páni Pellegrini a Draxler, priznám sa, si nepamätám, myslím, že ani, ani to neskúsili. Pán Plavčan o tom hovoril, ale tiež nič nespravil a ja teda som rád, že za ministerky Lubyovej ten návrh tu konečne je. On sám osebe nie je žiadnym všeliekom, lebo on len uvoľňuje pravidlá. On umožní aj niekomu, kto nie je kvalifikovaný, aby sa stal docentom a profesorom za určitých okolností, ale chcem povedať, že to nie je problémom Slovenska.
Neviem, či to viete, ale docentom, to znamená druhým najvyšším, najšpičkovejším akademickým pracovníkom na Slovensku, je aj pán Ivan Kmotrík starší. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, na ktorej vysokej škole habilitoval, či to bolo teda uňho doma v tej Skalici, ktorá už tu bola spomínaná, alebo na nejakej inej inštitúcii, ale v situácii, keď sa môže stať docentom pán Ivan Kmotrík starší a keď sa profesorom môže stať tuto náš kolega pán Jahnátek Ľubomír, navyše v oblasti, v ktorej nikdy nepôsobil, tak je zjavné, že kontrola kvality cez akademické tituly tu nefunguje. A nefunguje tak hlboko, že predstierať, že ich uvoľnením tu teraz nastane nejaká kríza, nie je namieste.
Preto ja to vítam. Ono to umožní, ak naozaj sa nejaká slovenská vysoká škola rozhodne zavolať špičkového absolventa zo zahraničia, niekoho, kto dneska pôsobí možno ako postdoktorand v Amsterdame, na Harvarde, niekde inde, tak konečne bude môcť urobiť aj z 29-ročného špičkového človeka profesora a dať mu k tomu primerané postavenie aj plat. Tých prípadov asi nebude veľa, minimálne ak nezmeníme iné veci, ale otvárame to. Otvárame tým priestor aj k zneužívaniu, ale ako som práve povedal, zneužívanie týchto titulov na Slovensku je dnes natoľko rozšírené, že tam už nevidím nejaké veľké riziko.
Druhý krok, ktorý v zásade vítam, ale už ho vnímam neutrálnejšie, je zmena toho celého spôsobu akreditácie. Vnímam ho neutrálnejšie v tom, že samotný presun z akreditačnej komisie na akreditačnú agentúru je v skutočnosti veľmi technická zmena. Ak sa pozrieme na doterajšie fungovanie na Slovensku, akreditačné komisie reálne fungovali z hľadiska konkrétnych rozhodnutí autonómne aj doteraz. Prípady, keď ministri by zasiahli do toho, že nerešpektujú odporúčania akreditačnej komisie, je veľmi, veľmi málo, najmä v posledných pätnástich rokoch alebo osemnástich od konca mečiarizmu. To znamená, že určite tá zmena je fajn, je nevyhnutná, je technicky nevyhnutná, ale v tom nie je problém slovenskej akreditácie, že sme, že máme nejakú komisiu podriadenú ministrovi a teraz už bude konečne nezávislá. Problémom akreditácie na Slovensku je v tom, že je do veľkej miery formalistická, ovládaná ľuďmi, ktorí majú záujem na tom, aby nemala náročné pravidlá na kvalitu, a v podstate je vedená pravidlami, že čo ja tebe, to ty mne a hlavne si tu nerobme zle a, by som povedal, nevypúšťajme si navzájom rybníky.
Ten zákon obsahuje nový proces výberu aj členov tej rady a bude absolútne kľúčové, ako tento proces prebehne a ako tá prvá rada bude vyzerať. Môže to dopadnúť aj veľmi dobre, poznajúc skúsenosti napríklad, ja neviem, s personálnou politikou Slovenskej národnej strany, nie som veľmi optimistický, ale treba tomu dať minimálne šancu.
To znamená, že zmena akreditácie je veľká zmena navonok, ale v skutočnosti je to skôr zmena zatiaľ technická a uvidíme, či sa z nej podarí urobiť aj zmenu reálnu.
To, čo však v tom návrhu chýba, sú skoro všetky najdôležitejšie veci, ktoré dnes potrebujeme riešiť a ja ich musím aspoň stručne spomenúť. Chýba v ňom riešenie nadkapacity slovenských vysokých škôl. Slovenské vysoké školy majú dnes nadkapacitu vzhľadom na demografickú krivku a majú nadkapacitu, ako už spomenul, myslím, kolega Poliačik, nadkapacitu nekvalitných kapacít. To znamená, že my máme málo kvalitných kapacít a veľmi veľa nekvalitných kapacít a to treba zmeniť. Ja nepoznám prípad z histórie západoeurópskeho vysokého školstva alebo aj východoeurópskeho, kde by k takejto zmene došlo len súťažou bez nejakého direktívneho zásahu zhora. Či sa pozerám na Estónsko v 90. rokoch, či sa pozerám na Nórsko v minulom desaťročí, či sa pozerám na ďalšie, ak dospeli v nejakej krajine k názoru, že treba tú súčasnú kapacitu zmeniť dosť zásadným spôsobom, tak sa to muselo robiť zhora. Môže sa to urobiť tak, že, ako to robili Estónci, že si doveziete zahraničnú komisiu, ktorá vám urobí audit, navrhne vám, ako to preorganizovať, a potom to parlament prijme, môžte to robiť trošku viac zvnútra, ako to robili Nóri, kde sa dohodli tie vysoké školy, kto sa s kým pozlučuje a ako to spravia, ale vždy musí najprv prísť signál zhora, že či chcete, alebo nechcete, idú sa tu diať zmeny a buď nasadnite na túto loď, alebo tá loď odíde aj bez vás. Toto v tom zákone úplne chýba a bez toho, si povedzme úprimne, že veľká časť slovenského vysokého školstva bude ďalej vegetovať v dnešnom stave.
Druhá vec, ktorá chýba tam, je skutočná podpora, skutočná podpora bakalárskej úrovne vzdelávania. Pani ministerka, myslím, že aj povedala v tom úvodnom slove jednom, že my máme veľký problém v tom, že máme strašne málo bakalárov a osobitne málo profesijných bakalárov. Ako povedal kolega Poliačik, my nemáme príliš veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale máme jeden z najvyšších pomerov na svete magisterských študentov na vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pretože u nás skoro všetci študujú štyri až päť rokov namiesto tých troch, ktoré sú bežne inde, a v tomto zmysle sa všetky reformy a bolonské procesy minuli úplne účinkom. Ja v tom zákone reálne nevidím nástroje, ktoré by zabezpečili, že o 10 rokov bude podiel bakalárov na celkových vysokoškolských študentoch nie 80, 85 %, ale povedzme 40 alebo 50 %, a pokiaľ sa toto nestane, tak všetko ostatné okolo toho sú len reči.
Tretia vec, ktorá tam chýba, je dôraz na financo; na meranie výsledkov a pridanej hodnoty vysokých škôl a naviazanie financovania. Aby som bol konkrétny, dneska dostávajú školy absolútne gro peňazí na počty študentov a na vedeckú činnosť. Pri vedeckej činnosti navyše často sa to klame tým, že nekvalitné, na nekvalitné výstupy sa financuje tiež, aj keď niekedy menej ako na tie kvalitné, ale dneska neexistuje žiadny spôsob merania v rámci slovenských vysokých škôl toho, akú pridanú hodnotu získali študenti. My už napríklad máme pridanú hodnotu stredných škôl, kde vďaka monitoru 9 a maturite my dnes vieme, akú pridanú hodnotu minimálne v tých veciach, ktoré sa merajú, pridávajú stredné školy. My sme nikdy nepokúšali sa urobiť ani len základné meranie, čo len informatívne, či vysoké školy pridávajú pridanú hodnotu.
Keď niekto, kolega Poliačik tu ohováral Sládkovičovo, ktoré, musím ťa upozorniť, má tak úžasnú značku, že už neexistuje, lebo sa premenovalo na Vysokú školu Danubius, ak sa nemýlim, pretože na Sládkovičovo by už nikto nechodil, ale teda my dneska nevieme, či tí absolventi Sládkovičova okrem kúpy kusu papiera, ktorý z nich robí bakalárov, magistrov, sa za tie tri alebo päť rokov vôbec niekam posunuli, či vedia lepšie pracovať s informáciami, či ak študovali právo, vedia niečo viac o aplikácii práva. My o tom nič nevieme a nikdy sme sa to nepokúšali merať. Meriame to v monitore 5, v monitore 9, v jednotnej maturite, ale nemeriame to pri vysokých školách.
Tak isto nemáme žiadne systematické dáta o tom, čo si myslia samotní absolventi o svojej uplatniteľnosti povedzme tri až štyri roky po skončení vysokej školy. Myslia si absolventi Sládkovičova, že to bola dobrá investícia? Lebo napriek tomu, že možno sa tam moc nenaučili, sila značky ich dotiahla až na Ústavný súd, nevieme. Myslia si absolventi Ekonomickej univerzity, že tá škola má svoje rezervy, ale vďaka nej sa stávajú úspešnými manažérmi? Nevieme. Tak isto nemáme žiadne dáta o tom, aké; teda tie máme, ale tie nevyužívame; o tom, koľko zarábajú tí absolventi, pretože zamestnateľnosť vysokoškolských absolventov nie je problém, oni sa zamestnajú, otázka je len že za koľko a kde. O tom vieme vďaka Sociálnej poisťovni niečo, ale tie dáta vôbec nevyužívame v tejto chvíli, hoci ešte tuto s Eugenom Jurzycom sme kedysi zaviedli do zákona možnosť s tými dátami pracovať. V tomto zákon neobsahuje možnosť, aby sa na takéto dáta naväzovalo financovanie, a kým to tak nebude, tak sa budeme len hrať o tom, že kto bude ako fejkovať aký karentovaný alebo nekarentovaný výstup, čo je tá dnešná hra.
A posledná vec, ktorá tam chýba úplne zásadne, je systematický tlak na podporu excelencie. My dneska na Slovensku nemáme veľa pracovísk, ktoré by sa mohli porovnávať hrdo európsky, ale máme ich. Máme celú Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského, máme martinskú Jesseniovu lekársku fakultu, máme viaceré pracoviská na iných fakultách, kde možno už celá fakulta taká nie je, ale je tam významná časť, matfyz je do veľkej miery prípad podobný, Fakulta informatiky STU, ale aj v Košiciach sú také pracoviská, aj v Žiline. My dneska nemáme žiadny nástroj, aby sme tieto pracoviská podporili v tom, aby jednak pritiahli k sebe najkvalitnejších maturantov, aby nám menej odchádzalo do zahraničia a viac zostávalo tu a aby oni hlavne rástli k lepšiemu. Oni sú dneska systémom považovaní za rovnako dôležitých ako to slávne Sládkovičovo, ako akákoľvek iná nekvalitná katedra kdekoľvek na Slovensku, v akomkoľvek mestečku. To znamená systematická podpora, excelencia, dôraz na to, že áno, nemôže byť všade Harvard, ale Slovensko má na to, aby malo v každej oblasti aspoň jedno až dve fakt kvalitné pracoviská, ktoré budú ťahať tých ostatných, to v tom zákone tiež chýba.
Preto mi dovoľte skončiť tým, že veľmi potrebujeme zmenu v slovenských vysokých školách a veľmi by sme si želali, pani ministerka, aby si ju priniesla, neviem, či máš na to politickú silu, lebo ja som zažil, čo to bolo dať jedného náročného člena do akreditačnej komisie za vlády, ktorá bola osvietená, takže je to veľký boj, pretože je to boj s veľmi dobre organizovaným veľkým počtom ľudí s vysokým sociálnym kapitálom, nie je to nič ľahké a ja ti v tom hrozne budem držať palce, aby ti to vyšlo. A preto aj v tomto prvom čítaní sme sa po diskusii s kolegami rozhodli, že podporíme tento návrh. Ale hrozne by som si želal teda, aby sa v druhom a treťom čítaní neupravoval smerom k tomu, aby ešte aj to, čo je tam dobré, sa vykostilo, ale aby, skôr naopak, tie chýbajúce veci sa tam aspoň v nejakej miere podopĺňali, ale najmä aby pri ich realizácii si bola vedená veľmi silnou podporou a hlavne veľkou odvahou.
Ďakujem.
Rozpracované
17:31
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:31
Peter OsuskýHovorilo sa tu o Estónsku. Môj syn študuje na pražskej škole, kde už pri prihlásení si mohol pozrieť štatistiky, koľko zarába absolvent ktorej špecializácie tejto školy po tých rokoch, po tých rokoch a po tých rokoch. Zrejme si trúfli, keď to zverejňovali, pripusťme, že neklamali.
A, samozrejme, teraz to, čo máme predložené, hovoríme, že akreditačná komisia bude bdieť nad kvalitou vzdelávania. Tam je ovšem ešte predsa len dôležitý i ten druhý faktor, ktorý akosi trošku odchádza, to je tá veda a výskum. Pretože tá dobrá vysoká škola, kam tie deti odchádzajú, má potom zahraničné kontakty, ktoré sú hodny toho študovať tam a neštudovať doma, kde tie kontakty zrejme tie školy horšie nemajú.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.5.2018 o 17:31 hod.
MUDr. CSc.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Kolega zmienil v úvode hneď svojho vystúpenia to púšťanie žilou tým, tými odchodmi tých bystrejších a talentovanejších, možno aj pracovitejších. A, samozrejme, v tom úplne špičkovom úzkom sloji alebo vrstve je, samozrejme, tento jav nezadržateľný a postihuje aj dobré univerzity povedzme v Európe. A idealisticky sa domnievam, že ak ten dotyčný odíde kamkoľvek a tam potom svojím ďalším pôsobením prospeje ľudstvu, znie to pateticky, tak je to v poriadku. Problém, teda ja hovorím vždy, že prvý takýto, ktorý odišiel z Liptovského Svätého Mikuláša a potom sa stal profesorom ETH a prospel ľudstvu, bol Aurel Stodola. No asi by vo Felvidéku veľkú dieru do sveta neurobil. To znamená, to bolo presne to, čo prospelo ľudstvu. Ale problém je, že odchádza tá druhá vrstva dobrých, ktorá proste sa chce dobre uplatniť, slušne zarábať.
Hovorilo sa tu o Estónsku. Môj syn študuje na pražskej škole, kde už pri prihlásení si mohol pozrieť štatistiky, koľko zarába absolvent ktorej špecializácie tejto školy po tých rokoch, po tých rokoch a po tých rokoch. Zrejme si trúfli, keď to zverejňovali, pripusťme, že neklamali.
A, samozrejme, teraz to, čo máme predložené, hovoríme, že akreditačná komisia bude bdieť nad kvalitou vzdelávania. Tam je ovšem ešte predsa len dôležitý i ten druhý faktor, ktorý akosi trošku odchádza, to je tá veda a výskum. Pretože tá dobrá vysoká škola, kam tie deti odchádzajú, má potom zahraničné kontakty, ktoré sú hodny toho študovať tam a neštudovať doma, kde tie kontakty zrejme tie školy horšie nemajú.
Rozpracované
17:33
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:33
Martin PoliačikA k tomu, čo si hovoril ty, Miro, ty si ma dvakrát varoval, že som prehnaný optimista, prvýkrát to bolo, keď nastúpil na ministerstvo školstva pán Čaplovič, a druhýkrát, keď tam nastúpil pán Plavčan. A mám taký dojem, že sa teraz trošku otočilo garde. Ja do istej miery obdivujem tú odvahu teraz podporiť vlastne tieto návrhy v prvom...
A k tomu, čo si hovoril ty, Miro, ty si ma dvakrát varoval, že som prehnaný optimista, prvýkrát to bolo, keď nastúpil na ministerstvo školstva pán Čaplovič, a druhýkrát, keď tam nastúpil pán Plavčan. A mám taký dojem, že sa teraz trošku otočilo garde. Ja do istej miery obdivujem tú odvahu teraz podporiť vlastne tieto návrhy v prvom čítaní, keď vlastne nevieme, že čo z nich nakoniec vzíde. A s väčšinou toho, čo si povedal vo svojom vystúpení, súhlasím, možno dokonca so všetkým, len ten logický záver, že prečo je potrebné vlastne zle pripravenú legislatívu pretláčať cez parlament, ten mi tam chýbal.
Rozumiem tomu, že treba naozaj niečo urobiť a prispieť k tomu, aby sa od slov po vyše dvoch rokoch reálne prešlo k činom, len nie som si úplne istý, či ten spôsob robenia legislatívy, ktorého sme tu práve teraz svedkom, naozaj speje k tomu, že sa niečo vylepší a nebude to naozaj znovu len zaplátaním nejakého akútneho problému, na základe ktorého potom budeme riešiť problémy ešte väčšie. Lebo pri mnohých zákonoch, ktoré tu boli prijímané, pripomeniem napríklad aj tú novelu v 2015. roku o odbornom vzdelávaní, sme upozorňovali mnohí na problémy a ony tie problémy prišli. A nejaké problémy sa črtajú už aj tu v tomto, pretože ten zákon je vágny, a obávam sa, že ich o pár rokov znovu budeme riešiť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.5.2018 o 17:33 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
No ja mám dojem, že v posledných rokoch tomu ľudstvu prospievame už nejak priveľmi, pán kolega Osuský.
A k tomu, čo si hovoril ty, Miro, ty si ma dvakrát varoval, že som prehnaný optimista, prvýkrát to bolo, keď nastúpil na ministerstvo školstva pán Čaplovič, a druhýkrát, keď tam nastúpil pán Plavčan. A mám taký dojem, že sa teraz trošku otočilo garde. Ja do istej miery obdivujem tú odvahu teraz podporiť vlastne tieto návrhy v prvom čítaní, keď vlastne nevieme, že čo z nich nakoniec vzíde. A s väčšinou toho, čo si povedal vo svojom vystúpení, súhlasím, možno dokonca so všetkým, len ten logický záver, že prečo je potrebné vlastne zle pripravenú legislatívu pretláčať cez parlament, ten mi tam chýbal.
Rozumiem tomu, že treba naozaj niečo urobiť a prispieť k tomu, aby sa od slov po vyše dvoch rokoch reálne prešlo k činom, len nie som si úplne istý, či ten spôsob robenia legislatívy, ktorého sme tu práve teraz svedkom, naozaj speje k tomu, že sa niečo vylepší a nebude to naozaj znovu len zaplátaním nejakého akútneho problému, na základe ktorého potom budeme riešiť problémy ešte väčšie. Lebo pri mnohých zákonoch, ktoré tu boli prijímané, pripomeniem napríklad aj tú novelu v 2015. roku o odbornom vzdelávaní, sme upozorňovali mnohí na problémy a ony tie problémy prišli. A nejaké problémy sa črtajú už aj tu v tomto, pretože ten zákon je vágny, a obávam sa, že ich o pár rokov znovu budeme riešiť.
Rozpracované
17:35
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:35
Martin KlusNo a ak chceme začať zlepšovať túto situáciu, tak nevyhnutne to musí byť aj tým, že naše univerzity si jednoducho ten imidž zlepšiť v očiach stredoškolskej mládeže musia. V opačnom prípade tu naozaj budú zostávať len tí, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu ísť študovať mimo Slovenskú republiku, a to je veľmi zlá správa pre slovenské vysoké školstvo. A úprimne, nevidím žiadny zásadný nástroj, ktorý by k tomuto zlepšenému imidžu našich univerzít mohol pomôcť prostredníctvom týchto dvoch návrhov zákona, ktoré tu v tejto chvíli prerokúvame.
Takže ak také sú, pani ministerka, prosím, informujte nás o tom, možno to zlepší náš pesimistický pohľad na vysoké školstvo ako také a možno nás presvedčí, aby sme tento návrh zákona podporili.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.5.2018 o 17:35 hod.
doc. PhDr. PhD. MBA
Martin Klus
Videokanál poslanca
Ďakujem kolegovi Miroslavovi Beblavému za to, že spomenul jeden z najvážnejších problémov, ktorému momentálne čelia vysoké školy na Slovensku, a to je práve to, že z populačného ročníka nám viac ako jedna tretina študentov odchádza jednoducho mimo. A ako povedal aj kolega Peter Osuský, sú to najčastejšie práve tí najschopnejší, možno najkreatívnejší. A úplne najhorším zo všetkých týchto vecí je fakt, že mnohí z nich sa už na Slovensko viac nevracajú. Nejde teraz len o bakalárske alebo magisterské štúdium, ja poznám mnohých, ktorí sa chceli vrátiť aspoň na doktorandské štúdium, založiť si tu rodinu, ale zlý imidž univerzít, ktorý tiež veľmi správne pán poslanec Beblavý pomenoval, ich od toho jednoducho odlákava. Nehovoriac už o finančných možnostiach, ktoré naše univerzity v tejto súvislosti na rozdiel od tých európskych a – povedzme si úprimne – aj českých, majú.
No a ak chceme začať zlepšovať túto situáciu, tak nevyhnutne to musí byť aj tým, že naše univerzity si jednoducho ten imidž zlepšiť v očiach stredoškolskej mládeže musia. V opačnom prípade tu naozaj budú zostávať len tí, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu ísť študovať mimo Slovenskú republiku, a to je veľmi zlá správa pre slovenské vysoké školstvo. A úprimne, nevidím žiadny zásadný nástroj, ktorý by k tomuto zlepšenému imidžu našich univerzít mohol pomôcť prostredníctvom týchto dvoch návrhov zákona, ktoré tu v tejto chvíli prerokúvame.
Takže ak také sú, pani ministerka, prosím, informujte nás o tom, možno to zlepší náš pesimistický pohľad na vysoké školstvo ako také a možno nás presvedčí, aby sme tento návrh zákona podporili.
Ďakujem.
Rozpracované
17:37
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:37
Miroslav BeblavýNo je reálne čakať od vlády SMER-u a Slovenskej národnej strany výrazné zlepšenie slovenského vysokoškolského vzdelávania? No nie...
No je reálne čakať od vlády SMER-u a Slovenskej národnej strany výrazné zlepšenie slovenského vysokoškolského vzdelávania? No nie je. Je to dané ani tým, že to nie je nejaká zásadná priorita pre tieto strany, aj tým, že to sú strany, ktoré sa vyznačujú skôr previazaním na určitý typ establišmentov, ktoré by z takýchto zmien najviac utrpeli, ale takto sa dá ísť ďalej a ďalej. Takže ja by som ten pesimistický argument vedel povedať.
Len naše vysoké školstvo naozaj umiera. Akože to, čo bolo tu povedané, to dokumentuje jasne a máme tu zákon, ktorého hlavný problém je podľa mňa viac v tom, čo v ňom nie je, ako to, čo v ňom je. To, čo v ňom je, no nie všetko, lebo jednak tých 26-tisíc slov, čo som spomínal, ale mnohé veci, ktoré v ňom sú, buď skončia neutrálne, ako je to s tou akreditáciou. Jasné, to nemusí vôbec byť lepšie ako dnes, ale horšie už ťažko. Lebo v situácii, keď akože najviac sa vytešujeme z toho, že v Skalici, na ktorú už aj tak skoro nikto nechodí, zobrali nejaké akreditácie, tak to je naozaj ako už najnižšie postavená latka, ako sa dá v slovenskom vysokom školstve, takže horšie už byť nemôže, môže byť len lepšie.
Sú tu zmeny, ja som, akože veľmi rád by som ministerke dal dva roky na to, keďže aj tak vyzerá, že sa tejto vlády nezbavíme momentálne, na to, aby s tým aspoň niečo urobila. Skutočná zmena počká na niekoho ďalšieho, samozrejme, ale to nie je dôvod nechať to školstvo úplne vykrvácať, čo je cesta, na ktorej je v tejto chvíli.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.5.2018 o 17:37 hod.
doc. Ing. PhD.
Miroslav Beblavý
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Nebývam často obviňovaný z nadmerného optimizmu v tejto sále, ale tak je to dobré, že sa to aspoň občas deje. Ale teraz to možno upresním, aby naozaj nevznikalo nedorozumenie.
No je reálne čakať od vlády SMER-u a Slovenskej národnej strany výrazné zlepšenie slovenského vysokoškolského vzdelávania? No nie je. Je to dané ani tým, že to nie je nejaká zásadná priorita pre tieto strany, aj tým, že to sú strany, ktoré sa vyznačujú skôr previazaním na určitý typ establišmentov, ktoré by z takýchto zmien najviac utrpeli, ale takto sa dá ísť ďalej a ďalej. Takže ja by som ten pesimistický argument vedel povedať.
Len naše vysoké školstvo naozaj umiera. Akože to, čo bolo tu povedané, to dokumentuje jasne a máme tu zákon, ktorého hlavný problém je podľa mňa viac v tom, čo v ňom nie je, ako to, čo v ňom je. To, čo v ňom je, no nie všetko, lebo jednak tých 26-tisíc slov, čo som spomínal, ale mnohé veci, ktoré v ňom sú, buď skončia neutrálne, ako je to s tou akreditáciou. Jasné, to nemusí vôbec byť lepšie ako dnes, ale horšie už ťažko. Lebo v situácii, keď akože najviac sa vytešujeme z toho, že v Skalici, na ktorú už aj tak skoro nikto nechodí, zobrali nejaké akreditácie, tak to je naozaj ako už najnižšie postavená latka, ako sa dá v slovenskom vysokom školstve, takže horšie už byť nemôže, môže byť len lepšie.
Sú tu zmeny, ja som, akože veľmi rád by som ministerke dal dva roky na to, keďže aj tak vyzerá, že sa tejto vlády nezbavíme momentálne, na to, aby s tým aspoň niečo urobila. Skutočná zmena počká na niekoho ďalšieho, samozrejme, ale to nie je dôvod nechať to školstvo úplne vykrvácať, čo je cesta, na ktorej je v tejto chvíli.
Rozpracované
17:39
Vystúpenie v rozprave 17:39
Peter OsuskýA ak sme tu teraz hovorili o odchode tých študentov, tak si niekto povie, no čo už s tým má akreditačná komisia priamo spoločné. No, problém je v tom, že tí študenti, ako som uviedol, odchádzajú niektorí skutočne naplnení pocitom, že majú poslanie a chcú pohnúť svetom. Ešte raz podčiarkujem, dobre, môžme ich oplakať, či budú v Silicon Valley alebo na Princetone, dobre. Ale ide o to, že Slovensko potrebuje aj nie úplne bezvýznamnú časť tej druhej vrstvy, ktorá sa nevráti len kvôli tomu, že tu má partnerku a rodinu a tak ďalej, ale ktorá sa sem vráti preto, aby sa reálne dobre uplatnila, a to teda istý problém je. Pretože aby mohli tie školy dobre fungovať, aby z nich tí dobrí neodchádzali, tak by, samozrejme, sa mali prednostne starať o tých excelentných. To zaznelo vo vystúpení kolegu Beblavého.
A áno, presne vzaté, krajina potrebuje excelentných a povedzme subexcelentných, teda ešte stále vynikajúcich, aby dobre fungovala. A to zas nepochybne súvisí so starostlivosťou, ktorú sme im ochotní a schopní poskytnúť. A tu musím povedať, že sa naráža na moju životnú skúsenosť, s ktorou nemusí niekto súhlasiť, že vo väčšine nie je tak často pravda, vo väčšine často ani nie je sila, pretože fungovanie systémom "hodie mihi, cras tibi", ja dnes tebe, ty zajtra mne, a naopak, udržuje status quo, kde si tie vzácne kvetiny nemôžu dovoliť veľký rast, lebo sú kosené rovnostárstvom, ktoré v podstate vyplýva z požiadavky tých zvyšných. A teraz nebudem hovoriť rovno o burine, ale o tom, čo nie sú vzácne kvetiny.
Jednoducho v tejto novele sa už teda rušia aj odborné a univerzitné, teda vysoké školy, už sa to zlieva, pričom kedysi sme ešte hovorili, za blahej pamäti Martina Fronca, o výskumných univerzitách, a i tento formálny prvok akýmsi spôsobom stiera to, o čo by sme sa mali uchádzať. To znamená absolútne cielene podporovať excelentnosť od prvého ročníka, od druhého najneskôr, keď sa ukáže, komu ako páli. Umožňovať tým študentom všetko to, čo im umožňujú tie školy, kam odchádzajú.
Ja sa nechcem nikoho dotýkať, ale, a kvitujem s radosťou, že svet sa stále viac otvára i v takých formálnych javoch, ako je to, že kedysi študent, keď som slúžil ako prorektor a mal na starosti mobilitu, mohol raz za štúdium ísť na zahraničný pobyt. Dnes už môže dvakrát. Môj syn bol v bakalárskej fáze štúdia na Technische Universität München, ktorá je v prvej štyridsiatke. Je to jedna z elitných nemeckých a aj európskych a svetových univerzít a teraz ho čaká, dá boh, od augusta pobyt na University of British Columbia vo Vancouveri, ktorá je takisto v prvej štyridsiatke. Je to ale umožnené tým, že študuje na škole, ktorá má takéto kontakty a ktorá svojím, pripusťme, dobrým študentom, umožňuje toto.
A tu sme u toho, ak budeme naďalej udržiavať rovnocenné kŕmenia, už to hovorím tu ako smädný v púšti desať rokov, v hydinárni bez ohľadu na to, koľko tie sliepky nesú konkrétne, čiže kŕmime aj tie, čo vôbec nič neznášajú, tak potom sa nemôžme diviť, že tí študenti odchádzajú tam, kde im sypú lepšie. A to je problém presadiť a je problém presadiť to i pri tom, že nevidím zatiaľ reálnu nádej, že pri síce osobnom obmenení personálnom, ale napriek tomu z hľadiska tej domácej sféry zásadne prísneho a teda, by som povedal, generálneho preorania pohľadu na vysokú školu a na to, čo poskytuje, nevidím nádej, že by sa malo niečo dramaticky zlepšiť. Lebo iste, bude to iná inštitúcia, bude nezávislá.
Ja sa pamätám, ako ministrovi Ftáčnikovi radila vtedajšia akreditačná komisia, aby zrušil akadémiu umení v Bystrici. Nedalo sa to politicky, no tak to ostalo, nechcem vstupovať tej škole do svedomia, iste nejako existuje, ale to, že teraz ako keby odsúvame vedu a výskum z tohoto portfólia hlavných činností nádejnej inštitúcie, je zas trochu problém, pretože opäť to, že tá škola je považovaná za dobrú, nedá sa obísť fakt, ako sa na nej pestuje veda a výskum.
To, čo tu kolega Beblavý vyrátal, prif, matfyz, feika, dobré katedry TUKE, to všetko záleží a priamo súvisí i s ich akceptáciou európskou, a preto ak budeme sa len pozerať na to, ako dobre, a neviem, či, na základe čoho, ale pripusťme, že sa to nejako dá vyhodnotiť, okrem autoevaluácie, ktorá vyjde každému dobre, učia tie školy, tak je to síce akýsi prísľub, ale príliš hmlistý. Ja, samozrejme, nečakám, že nás budú dávať do pozície rankingových, je to iste fetiš, ale niečo na tom vždy treba povedať, že je na tom rankingu, na základe počtu a nobelovcov, ktorí absolvovali alebo pôsobili na našej škole. To asi je príliš vzdialené kritérium. Ale to, aby sme vedeli podporiť katedry, ktorej prednosta mi pred rokmi povedal, ja mám každý rok menej absolventov, ako mám požiadavok na doktorandské štúdium zo Spojených štátov adresovaných mojej katedre, je teda ukážkou toho, že sa hádam, preboha, dá vybrať, do čoho budeme investovať. A hlavne to bude dobré vtedy, ak sa prelomí to väčšinové, také slovenské egalitárske financovanie, lebo musíme dať všetkým, musíme dať podľa hláv a tak ďalej. To je teda podľa mňa dosť vážny problém pre toho, kto si myslí, že by sme mali vykročiť iným smerom z toho, kde sme. A ja teda akokoľvek, podobne ako kolegovia, si želám, aby toto bol začiatok niečoho lepšieho. Nemám celkom presvedčenie, že kým i rozdielnym financovaním, diferenciáciou prístupu, inými možnosťami pre tých dobrých, lepších a elitných študentov pokročíme z miesta, lebo pokiaľ mnohým stačí diplom, okej.
Úplne na záver kacírsky dovetok. Nárok na stredoškolské vzdelanie akéhokoľvek typu je u nás nárokovateľný. Z podstaty veci vysokoškolské štúdium nebude požívať zďaleka viac ako povedzme 50 % populačného ročníka, to je tiež dosť, a tak sa pýtam, že keď takto siahame do rozhodovania o tom, koľko tried a akých škôl sa otvorí v zákone, pred chvíľkou, tak sa pýtam, koľko desiatok vysokoškolských inštitúcií budeme financovať bez ohľadu na to, aby sme, ako hovorí môj ctený priateľ Eugen Jurzyca, skontrolovali výstup.
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 17:39 hod.
MUDr. CSc.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Vážená pani ministerka, vážená snemovňa, dovolím si teda pokračovať v tom, čo tu nakoniec celkom logicky zaznelo vo vystúpeniach kolegov, ktorí k téme hovorili, a podčiarknuť niečo z toho, čo by sa čisto teoreticky malo očakávať od reformy akreditácií vysokých škôl a čo by mohlo a malo viesť k vybŕdnutiu zo stavu, v ktorom slovenské vysoké školstvo je. Kolega Beblavý veľmi plasticky a reálne popísal stav toho školstva, ku cti mu slúži, že v pomerne hmlistej krajine ukázal obrysy inštitúcií, ktoré ako celok alebo ešte častejšie ako jednotlivé pracoviská poskytujú vzdelanie, vedu a výskum na európskej úrovni a nepochybne také sú.
A ak sme tu teraz hovorili o odchode tých študentov, tak si niekto povie, no čo už s tým má akreditačná komisia priamo spoločné. No, problém je v tom, že tí študenti, ako som uviedol, odchádzajú niektorí skutočne naplnení pocitom, že majú poslanie a chcú pohnúť svetom. Ešte raz podčiarkujem, dobre, môžme ich oplakať, či budú v Silicon Valley alebo na Princetone, dobre. Ale ide o to, že Slovensko potrebuje aj nie úplne bezvýznamnú časť tej druhej vrstvy, ktorá sa nevráti len kvôli tomu, že tu má partnerku a rodinu a tak ďalej, ale ktorá sa sem vráti preto, aby sa reálne dobre uplatnila, a to teda istý problém je. Pretože aby mohli tie školy dobre fungovať, aby z nich tí dobrí neodchádzali, tak by, samozrejme, sa mali prednostne starať o tých excelentných. To zaznelo vo vystúpení kolegu Beblavého.
A áno, presne vzaté, krajina potrebuje excelentných a povedzme subexcelentných, teda ešte stále vynikajúcich, aby dobre fungovala. A to zas nepochybne súvisí so starostlivosťou, ktorú sme im ochotní a schopní poskytnúť. A tu musím povedať, že sa naráža na moju životnú skúsenosť, s ktorou nemusí niekto súhlasiť, že vo väčšine nie je tak často pravda, vo väčšine často ani nie je sila, pretože fungovanie systémom "hodie mihi, cras tibi", ja dnes tebe, ty zajtra mne, a naopak, udržuje status quo, kde si tie vzácne kvetiny nemôžu dovoliť veľký rast, lebo sú kosené rovnostárstvom, ktoré v podstate vyplýva z požiadavky tých zvyšných. A teraz nebudem hovoriť rovno o burine, ale o tom, čo nie sú vzácne kvetiny.
Jednoducho v tejto novele sa už teda rušia aj odborné a univerzitné, teda vysoké školy, už sa to zlieva, pričom kedysi sme ešte hovorili, za blahej pamäti Martina Fronca, o výskumných univerzitách, a i tento formálny prvok akýmsi spôsobom stiera to, o čo by sme sa mali uchádzať. To znamená absolútne cielene podporovať excelentnosť od prvého ročníka, od druhého najneskôr, keď sa ukáže, komu ako páli. Umožňovať tým študentom všetko to, čo im umožňujú tie školy, kam odchádzajú.
Ja sa nechcem nikoho dotýkať, ale, a kvitujem s radosťou, že svet sa stále viac otvára i v takých formálnych javoch, ako je to, že kedysi študent, keď som slúžil ako prorektor a mal na starosti mobilitu, mohol raz za štúdium ísť na zahraničný pobyt. Dnes už môže dvakrát. Môj syn bol v bakalárskej fáze štúdia na Technische Universität München, ktorá je v prvej štyridsiatke. Je to jedna z elitných nemeckých a aj európskych a svetových univerzít a teraz ho čaká, dá boh, od augusta pobyt na University of British Columbia vo Vancouveri, ktorá je takisto v prvej štyridsiatke. Je to ale umožnené tým, že študuje na škole, ktorá má takéto kontakty a ktorá svojím, pripusťme, dobrým študentom, umožňuje toto.
A tu sme u toho, ak budeme naďalej udržiavať rovnocenné kŕmenia, už to hovorím tu ako smädný v púšti desať rokov, v hydinárni bez ohľadu na to, koľko tie sliepky nesú konkrétne, čiže kŕmime aj tie, čo vôbec nič neznášajú, tak potom sa nemôžme diviť, že tí študenti odchádzajú tam, kde im sypú lepšie. A to je problém presadiť a je problém presadiť to i pri tom, že nevidím zatiaľ reálnu nádej, že pri síce osobnom obmenení personálnom, ale napriek tomu z hľadiska tej domácej sféry zásadne prísneho a teda, by som povedal, generálneho preorania pohľadu na vysokú školu a na to, čo poskytuje, nevidím nádej, že by sa malo niečo dramaticky zlepšiť. Lebo iste, bude to iná inštitúcia, bude nezávislá.
Ja sa pamätám, ako ministrovi Ftáčnikovi radila vtedajšia akreditačná komisia, aby zrušil akadémiu umení v Bystrici. Nedalo sa to politicky, no tak to ostalo, nechcem vstupovať tej škole do svedomia, iste nejako existuje, ale to, že teraz ako keby odsúvame vedu a výskum z tohoto portfólia hlavných činností nádejnej inštitúcie, je zas trochu problém, pretože opäť to, že tá škola je považovaná za dobrú, nedá sa obísť fakt, ako sa na nej pestuje veda a výskum.
To, čo tu kolega Beblavý vyrátal, prif, matfyz, feika, dobré katedry TUKE, to všetko záleží a priamo súvisí i s ich akceptáciou európskou, a preto ak budeme sa len pozerať na to, ako dobre, a neviem, či, na základe čoho, ale pripusťme, že sa to nejako dá vyhodnotiť, okrem autoevaluácie, ktorá vyjde každému dobre, učia tie školy, tak je to síce akýsi prísľub, ale príliš hmlistý. Ja, samozrejme, nečakám, že nás budú dávať do pozície rankingových, je to iste fetiš, ale niečo na tom vždy treba povedať, že je na tom rankingu, na základe počtu a nobelovcov, ktorí absolvovali alebo pôsobili na našej škole. To asi je príliš vzdialené kritérium. Ale to, aby sme vedeli podporiť katedry, ktorej prednosta mi pred rokmi povedal, ja mám každý rok menej absolventov, ako mám požiadavok na doktorandské štúdium zo Spojených štátov adresovaných mojej katedre, je teda ukážkou toho, že sa hádam, preboha, dá vybrať, do čoho budeme investovať. A hlavne to bude dobré vtedy, ak sa prelomí to väčšinové, také slovenské egalitárske financovanie, lebo musíme dať všetkým, musíme dať podľa hláv a tak ďalej. To je teda podľa mňa dosť vážny problém pre toho, kto si myslí, že by sme mali vykročiť iným smerom z toho, kde sme. A ja teda akokoľvek, podobne ako kolegovia, si želám, aby toto bol začiatok niečoho lepšieho. Nemám celkom presvedčenie, že kým i rozdielnym financovaním, diferenciáciou prístupu, inými možnosťami pre tých dobrých, lepších a elitných študentov pokročíme z miesta, lebo pokiaľ mnohým stačí diplom, okej.
Úplne na záver kacírsky dovetok. Nárok na stredoškolské vzdelanie akéhokoľvek typu je u nás nárokovateľný. Z podstaty veci vysokoškolské štúdium nebude požívať zďaleka viac ako povedzme 50 % populačného ročníka, to je tiež dosť, a tak sa pýtam, že keď takto siahame do rozhodovania o tom, koľko tried a akých škôl sa otvorí v zákone, pred chvíľkou, tak sa pýtam, koľko desiatok vysokoškolských inštitúcií budeme financovať bez ohľadu na to, aby sme, ako hovorí môj ctený priateľ Eugen Jurzyca, skontrolovali výstup.
Rozpracované
17:50
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:50
Branislav GröhlingĎakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.5.2018 o 17:50 hod.
Mgr.
Branislav Gröhling
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, Peter, za ten príspevok, si zhrnul všetko. Ja by som mal jednu otázku, lebo sa stále rozprávame o tej akreditačnej komisii alebo agentúre. Ak môžete, pani ministerka, aj v záverečnom slove, lebo nevedel som to nájsť a pozerám to stále v tom návrhu zákona, poprípade kolegovia hore. Akreditačná komisia teraz bude môcť schváliť a akreditovať novú vysokú školu, bude mať tú právomoc v podstate? Lebo v súčasnosti to bolo, že návrh dal minister, v podstate mal povinnosť to predložiť do vlády, vláda potom mala povinnosť to schváliť, a teraz odbúravame všetko toto a bude to robiť reálne táto akreditačná agentúra, že bude mať takú právomoc, ktorá bude pomaly vyššia ako minister? Lebo neviem to nájsť v tom návrhu zákona, ak by sa dala tá odpoveď. Keď nie, tak potom inokedy.
Ďakujem veľmi pekne.
Rozpracované
17:51
Vystúpenie v rozprave 17:51
Adriana PčolinskáPrvá vec, ktorú by som chcela nejakým spôsobom načrtnúť, je fakt, ktorý spomínal môj predrečník, pán kolega Beblavý, ktorý vlastne poukázal hneď v úvode na to, že keď prichádza nejaká legislatívna úprava školského zákona, jeho skvalitnenie, novelizácia, čokoľvek, tak je tam nepochybne tá tendencia narastania počtu slov. To znamená, že summa summarum tie zákony sú čoraz obšírnejšie, reformy sú obšírnejšie. A v zásade, keď si zoberieme, nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti pre príklad, keď si zoberieme ten projekt, ktorý nakoniec skončil pomyselne v skartovačke, reformu Učiace sa Slovensko, tak aj ten bol dostatočne obšírny. Ja som si naozaj dala tú námahu a preštudovala som každé slovo. Bolo tam veľmi veľa dobrých myšlienok, ale zároveň stále mám ten pocit, že keď sa niečo navrhuje, zlepšuje, reformuje, že je tu neuveriteľná byrokracia a že keď sa dajú veci robiť komplikovane, tak sa urobia nieže komplikovane, ale ešte komplikovanejšie.
Ja by som z tohto miesta chcela povedať, že i keď my dve, pani ministerka, ešte sme neboli v nejakej osobnej konverzácii a v dialógu, veľmi rada s vami budem konzultovať do budúcna a som vo svojej podstate človek, ktorý je optimista a fandím vždycky, aby veci šlapali, aby sa zlepšovali. Dovoľte mi, aby som teda v stručnosti a v skratke zaujala niekoľko momentov, niekoľko postrehov k momentom, ktoré som si naštudovala a podložila ich svojimi vlastnými skúsenosťami, že prečo si to myslím.
Prvá vec je tá už spomínaná byrokracia, ale tentokrát by som chcela povedať, že tá byrokracia je aj na úrovni pôsobenia vysokoškolských pedagógov. Je neuveriteľné, a to je vlastne systém, ktorý, jedna vec súvisí s druhými. Je neuveriteľné, že na vysokých školách, dneska ste veľmi správne povedali, že bolo by fajn a dokument navrhuje, aby sme mali pôso; alebo aby sme mali pedagógov, ktorí budú prioritne prednášať, tí ktorí budú vedeckí zamestnanci, čiže budú robiť tú vedu, výskum v tej čistej, pravej, nefalšovanej podobe, a potom tam budeme mať ľudí, ktorí budú zainteresovaní do rôznych projektov, či už na národnej, alebo nadnárodnej úrovni.
Toto je veľmi pekná myšlienka, ja by som bola naozaj úprimne šťastná, keby sa ju podarilo pretaviť do praxe, a to z toho dôvodu, lebo v súčasnosti, keď pozriete na drvivú väčšinu vysokých škôl, tak situácia je taká, že prednášajúci majú nadpočet hodín, čiže, poviem príklad, očakáva sa, že týždenne odučí niekto 14 hodín, naváľajú mu 20, popri tom sa očakáva, ako ste správne podotkli aj vy, aj moji predrečníci, že bude publikovať v scopusových záležitostiach, v karentovaných časopisoch, lebo tam je to bodové ohodnotenie, samozrejme, vyššie, no a potom, pravda je taká, taká je realita, a to narážam na tú byrokraciu, že ešte ideálne supluje sa aj študijné oddelenie. Áno, máme dneska aj akademický informačný systém, ale všetci dobre vieme, že pravidelne prichádzajú požiadavky na vyplňovanie ročného hodnotenia, vedecko-pedagogickej charakteristiky a mnohých iných vecí, čiže ja z vlastnej skúsenosti viem, hoci dnes už ako docent, predsa som odbremenená od niektorých byrokratických záležitostí, ale viem, že nedá sa tváriť, že niekto má prednášať to alokované množstvo hodín, ktoré sa očakáva, že má robiť vedu v tom pravom slova zmysle a ešte má napĺňať tú požiadavku toho, že plní administratívne úlohy, ktoré jednoducho prichádzajú. Klamali by sme si, keby sme povedali, že to tak nie je.
Druhá vec. To je to, ešte na margo toho, tých publikačných činností. Je fakt aj ten, že keď sa očakáva takéto nasadenie, tak potom sa nemôžme čudovať tomu, že keď sa vypíše VEGA alebo KEGA ako projekt, tak tieto projekty sa spravidla skončia alebo sú zakončené tým, že musí vyjsť nejaký výstup, čiže ideálne nejaká učebnica, monografia alebo niečo hodnotné, aby tam boli nejaké pedagogické alebo iné vedecké implikácie pre prax, ale, samozrejme, vždycky je to o tom, no čo narýchlo, s prepáčením, zbúchame, aby sme mali ten výstup, ktorý máme, aby ste dostali ten počet bodov na konci roka. Čiže toto veda nie je. A už vôbec nie, žiaľ, je to tak, treba to povedať, v humanitných odboroch. Ja považujem, že veda v tom pravom slova zmysle sa dá robiť v strojarine, v medicíne, v potravinárstve a, ja neviem, na chemicko-technologickej fakulte, ale tie humanitné vedy, tak je to smiešne, keď sa chce hrať niekto na vedu a ešte v takých podmienkach, ako máme.
Z vlastnej skúsenosti viem aj to, že na vysokej škole sa častokrát stáva to, a to zase zarážam na ďalší nedostatok, že jednoducho to učiteľské povolanie je finančne podhodnotené, to všetci vieme, ale s tým, žiaľ, ide ruke v ruke aj materiálno-technické zabezpečenie, tak mi povedzte, že ako sa dá robiť veda, keď v kancelárii sú traja ľudia, pri veľkom šťastí dva počítače a vy v podstate máte karty, máte cvakať, prezenčne byť prítomný na pracovisku, takže v zásade čo ja môžem vypublikovať, keď nemám ani počítač, nemám ani ten pokoj na publikovanie, nemám ani tú knižnicu príručnú. Čiže aká veda, jednoducho aká veda v našich podmienkach. Je to smiešne.
Keby ste videli, ja ako lingvistka som mala kolegu fonetika, ktorý mal robiť akože fonetický výskum, tak si doniesol utierku kuchynskú, aby akože zabezpečil akustiku, doniesol si nejaký smiešny rozkladací stolík akože, aby mu to nejako sedelo výškovo, niečo si zbúchal doma na kolene, nejaký tranzistor, ja neviem, čo to bolo, a nahrával kolegov, akože fonetický výskum. Hej, takže to je ako v našich podmienkach veda, to je na smiech alebo na zaplakanie, ako chcete.
Ďalšia vec, ktorá tu je, že súhlasím s tým, že jednoducho to, čo sa hovorí na margo titulov docent a profesor, v zásade zdá sa mi to byť ako veľmi dobré riešenie a to z toho titulu, pretože ak to správne chápem, aj dneska je to tak, že keď je napríklad človek s PhD. a prednáša na vysokej škole, tak v rámci usporiadania momentálnej situácie na katedre je možné, aby tento človek zastával funkčné miesto docenta alebo docent funkčné miesto profesora a podobne. Toto je super, keďže ten zákon hovorí, že do šiestich rokov musí nejakým spôsobom kariérne rásť. Ja toto vítam. A nesúhlasím, pani ministerka, nenahnevajte sa, ale nesúhlasím s tým tvrdením, že keď niekto 30 rokov učí na vysokej škole, že automaticky prepláva tým systémom a je z neho docent, profesor. Lebo ja poznám iks príkladov, ktorí takto 30 rokov sa zabetónovali na vysokej škole a ani v šesťdesiatke neurobili docentúru, hej? Čiže v tomto prípade ja to vítam, že za tých šesť rokov sa od neho očakáva nejaký kariérny rast, keď má tie vôľové a iné intelektuálne danosti a v podstate nejakým spôsobom je v dobrom slova zmysle zaviazaný k tomu, aby rástol. Čiže toto je z môjho pohľadu super. Myslím si, že toto bude pre prax prospešné.
No a potom v neposlednom rade tá nadkapacita vysokých škôl, s tým tiež súhlasím, že bolo by asi dobré, a to súvisí aj s fungovaním tej akreditačnej agentúry, bolo by dobré asi v dobrom slova zmysle naozaj sa ešte raz zamyslieť nad skutočnou kvalitou tých vysokých škôl, pretože ja keď si spomínam, tak v mojom prípade, keď som sa hlásila na vysokú školu, to bol rok ´98, ´99, tak nejako, tak na odbor sa hlásilo cez 600 študentov a brali 30. A ja vám poviem, že keď som sedela v tej prednáškovej miestnosti, tak som si trikrát vážila, že tam sedím a že som sa na tú školu dostala, hej? Dneska tie školy na kolenách prosia, aby tí študenti došli, zoberieme každého, len nám poďte, hej?
Čiže toto sú z môjho pohľadu tie momenty, ktoré ma najviac, ono by sa dalo dlho o tom, samozrejme, tam mám viacero poznámok, ale toto sú asi také najzásadnejšie. Čiže aby som k tomu urobila nejaké resumé. Z môjho pohľadu, i keď možno prioritne to nesúvisí s tým, o čom sa tu teraz bavíme, ale je to finančné ohodnotenie, pretože keď je niekto náležite finančne ohodnotený a vôbec ten rezort školstva dostáva taký finančný objem, ktorý mu zabezpečí také fungovanie, aké sa od neho očakáva, tak to je už potom podľa mňa domino efekt, hej, že aj ľudia sú motivovaní, pracujú v adekvátnych podmienkach, veda je skutočne vedou nielen v tých technických, prírodných vedách, ale aj v humanitných vedách. No a potom, v neposlednom rade, ako som to tam spomínala ďalej, s tým súvisiace veci ako tie tituly a tieto veci, to už sú veci skôr koncepčného charakteru, a ako som povedala, toto vnímam vysoko pozitívne. Myslím si, že toto je veľmi dobre nastúpená cesta.
Takže na záver ďakujem za pozornosť, držím palce a snáď do budúcna sa pohneme ešte ďalej. Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 17:51 hod.
doc. PaedDr. PhD.
Adriana Pčolinská
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som veľmi stručne zaujala svoje stanovisko k predkladanému, teda konkrétne k tej časti zákona, vládneho zákona, ktorým sa rieši a upravuje kvalita vzdelávania na vysokých školách. Dovoľte mi, aby som sa prihovárala k vám, povedala niekoľko mojich postrehov ako pedagóg, ktorý 15 rokov prednáša kontinuálne na vysokej škole, žijem touto problematikou a niektoré tie momenty z toho zákona po jeho preštudovaní ma zaujali.
Prvá vec, ktorú by som chcela nejakým spôsobom načrtnúť, je fakt, ktorý spomínal môj predrečník, pán kolega Beblavý, ktorý vlastne poukázal hneď v úvode na to, že keď prichádza nejaká legislatívna úprava školského zákona, jeho skvalitnenie, novelizácia, čokoľvek, tak je tam nepochybne tá tendencia narastania počtu slov. To znamená, že summa summarum tie zákony sú čoraz obšírnejšie, reformy sú obšírnejšie. A v zásade, keď si zoberieme, nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti pre príklad, keď si zoberieme ten projekt, ktorý nakoniec skončil pomyselne v skartovačke, reformu Učiace sa Slovensko, tak aj ten bol dostatočne obšírny. Ja som si naozaj dala tú námahu a preštudovala som každé slovo. Bolo tam veľmi veľa dobrých myšlienok, ale zároveň stále mám ten pocit, že keď sa niečo navrhuje, zlepšuje, reformuje, že je tu neuveriteľná byrokracia a že keď sa dajú veci robiť komplikovane, tak sa urobia nieže komplikovane, ale ešte komplikovanejšie.
Ja by som z tohto miesta chcela povedať, že i keď my dve, pani ministerka, ešte sme neboli v nejakej osobnej konverzácii a v dialógu, veľmi rada s vami budem konzultovať do budúcna a som vo svojej podstate človek, ktorý je optimista a fandím vždycky, aby veci šlapali, aby sa zlepšovali. Dovoľte mi, aby som teda v stručnosti a v skratke zaujala niekoľko momentov, niekoľko postrehov k momentom, ktoré som si naštudovala a podložila ich svojimi vlastnými skúsenosťami, že prečo si to myslím.
Prvá vec je tá už spomínaná byrokracia, ale tentokrát by som chcela povedať, že tá byrokracia je aj na úrovni pôsobenia vysokoškolských pedagógov. Je neuveriteľné, a to je vlastne systém, ktorý, jedna vec súvisí s druhými. Je neuveriteľné, že na vysokých školách, dneska ste veľmi správne povedali, že bolo by fajn a dokument navrhuje, aby sme mali pôso; alebo aby sme mali pedagógov, ktorí budú prioritne prednášať, tí ktorí budú vedeckí zamestnanci, čiže budú robiť tú vedu, výskum v tej čistej, pravej, nefalšovanej podobe, a potom tam budeme mať ľudí, ktorí budú zainteresovaní do rôznych projektov, či už na národnej, alebo nadnárodnej úrovni.
Toto je veľmi pekná myšlienka, ja by som bola naozaj úprimne šťastná, keby sa ju podarilo pretaviť do praxe, a to z toho dôvodu, lebo v súčasnosti, keď pozriete na drvivú väčšinu vysokých škôl, tak situácia je taká, že prednášajúci majú nadpočet hodín, čiže, poviem príklad, očakáva sa, že týždenne odučí niekto 14 hodín, naváľajú mu 20, popri tom sa očakáva, ako ste správne podotkli aj vy, aj moji predrečníci, že bude publikovať v scopusových záležitostiach, v karentovaných časopisoch, lebo tam je to bodové ohodnotenie, samozrejme, vyššie, no a potom, pravda je taká, taká je realita, a to narážam na tú byrokraciu, že ešte ideálne supluje sa aj študijné oddelenie. Áno, máme dneska aj akademický informačný systém, ale všetci dobre vieme, že pravidelne prichádzajú požiadavky na vyplňovanie ročného hodnotenia, vedecko-pedagogickej charakteristiky a mnohých iných vecí, čiže ja z vlastnej skúsenosti viem, hoci dnes už ako docent, predsa som odbremenená od niektorých byrokratických záležitostí, ale viem, že nedá sa tváriť, že niekto má prednášať to alokované množstvo hodín, ktoré sa očakáva, že má robiť vedu v tom pravom slova zmysle a ešte má napĺňať tú požiadavku toho, že plní administratívne úlohy, ktoré jednoducho prichádzajú. Klamali by sme si, keby sme povedali, že to tak nie je.
Druhá vec. To je to, ešte na margo toho, tých publikačných činností. Je fakt aj ten, že keď sa očakáva takéto nasadenie, tak potom sa nemôžme čudovať tomu, že keď sa vypíše VEGA alebo KEGA ako projekt, tak tieto projekty sa spravidla skončia alebo sú zakončené tým, že musí vyjsť nejaký výstup, čiže ideálne nejaká učebnica, monografia alebo niečo hodnotné, aby tam boli nejaké pedagogické alebo iné vedecké implikácie pre prax, ale, samozrejme, vždycky je to o tom, no čo narýchlo, s prepáčením, zbúchame, aby sme mali ten výstup, ktorý máme, aby ste dostali ten počet bodov na konci roka. Čiže toto veda nie je. A už vôbec nie, žiaľ, je to tak, treba to povedať, v humanitných odboroch. Ja považujem, že veda v tom pravom slova zmysle sa dá robiť v strojarine, v medicíne, v potravinárstve a, ja neviem, na chemicko-technologickej fakulte, ale tie humanitné vedy, tak je to smiešne, keď sa chce hrať niekto na vedu a ešte v takých podmienkach, ako máme.
Z vlastnej skúsenosti viem aj to, že na vysokej škole sa častokrát stáva to, a to zase zarážam na ďalší nedostatok, že jednoducho to učiteľské povolanie je finančne podhodnotené, to všetci vieme, ale s tým, žiaľ, ide ruke v ruke aj materiálno-technické zabezpečenie, tak mi povedzte, že ako sa dá robiť veda, keď v kancelárii sú traja ľudia, pri veľkom šťastí dva počítače a vy v podstate máte karty, máte cvakať, prezenčne byť prítomný na pracovisku, takže v zásade čo ja môžem vypublikovať, keď nemám ani počítač, nemám ani ten pokoj na publikovanie, nemám ani tú knižnicu príručnú. Čiže aká veda, jednoducho aká veda v našich podmienkach. Je to smiešne.
Keby ste videli, ja ako lingvistka som mala kolegu fonetika, ktorý mal robiť akože fonetický výskum, tak si doniesol utierku kuchynskú, aby akože zabezpečil akustiku, doniesol si nejaký smiešny rozkladací stolík akože, aby mu to nejako sedelo výškovo, niečo si zbúchal doma na kolene, nejaký tranzistor, ja neviem, čo to bolo, a nahrával kolegov, akože fonetický výskum. Hej, takže to je ako v našich podmienkach veda, to je na smiech alebo na zaplakanie, ako chcete.
Ďalšia vec, ktorá tu je, že súhlasím s tým, že jednoducho to, čo sa hovorí na margo titulov docent a profesor, v zásade zdá sa mi to byť ako veľmi dobré riešenie a to z toho titulu, pretože ak to správne chápem, aj dneska je to tak, že keď je napríklad človek s PhD. a prednáša na vysokej škole, tak v rámci usporiadania momentálnej situácie na katedre je možné, aby tento človek zastával funkčné miesto docenta alebo docent funkčné miesto profesora a podobne. Toto je super, keďže ten zákon hovorí, že do šiestich rokov musí nejakým spôsobom kariérne rásť. Ja toto vítam. A nesúhlasím, pani ministerka, nenahnevajte sa, ale nesúhlasím s tým tvrdením, že keď niekto 30 rokov učí na vysokej škole, že automaticky prepláva tým systémom a je z neho docent, profesor. Lebo ja poznám iks príkladov, ktorí takto 30 rokov sa zabetónovali na vysokej škole a ani v šesťdesiatke neurobili docentúru, hej? Čiže v tomto prípade ja to vítam, že za tých šesť rokov sa od neho očakáva nejaký kariérny rast, keď má tie vôľové a iné intelektuálne danosti a v podstate nejakým spôsobom je v dobrom slova zmysle zaviazaný k tomu, aby rástol. Čiže toto je z môjho pohľadu super. Myslím si, že toto bude pre prax prospešné.
No a potom v neposlednom rade tá nadkapacita vysokých škôl, s tým tiež súhlasím, že bolo by asi dobré, a to súvisí aj s fungovaním tej akreditačnej agentúry, bolo by dobré asi v dobrom slova zmysle naozaj sa ešte raz zamyslieť nad skutočnou kvalitou tých vysokých škôl, pretože ja keď si spomínam, tak v mojom prípade, keď som sa hlásila na vysokú školu, to bol rok ´98, ´99, tak nejako, tak na odbor sa hlásilo cez 600 študentov a brali 30. A ja vám poviem, že keď som sedela v tej prednáškovej miestnosti, tak som si trikrát vážila, že tam sedím a že som sa na tú školu dostala, hej? Dneska tie školy na kolenách prosia, aby tí študenti došli, zoberieme každého, len nám poďte, hej?
Čiže toto sú z môjho pohľadu tie momenty, ktoré ma najviac, ono by sa dalo dlho o tom, samozrejme, tam mám viacero poznámok, ale toto sú asi také najzásadnejšie. Čiže aby som k tomu urobila nejaké resumé. Z môjho pohľadu, i keď možno prioritne to nesúvisí s tým, o čom sa tu teraz bavíme, ale je to finančné ohodnotenie, pretože keď je niekto náležite finančne ohodnotený a vôbec ten rezort školstva dostáva taký finančný objem, ktorý mu zabezpečí také fungovanie, aké sa od neho očakáva, tak to je už potom podľa mňa domino efekt, hej, že aj ľudia sú motivovaní, pracujú v adekvátnych podmienkach, veda je skutočne vedou nielen v tých technických, prírodných vedách, ale aj v humanitných vedách. No a potom, v neposlednom rade, ako som to tam spomínala ďalej, s tým súvisiace veci ako tie tituly a tieto veci, to už sú veci skôr koncepčného charakteru, a ako som povedala, toto vnímam vysoko pozitívne. Myslím si, že toto je veľmi dobre nastúpená cesta.
Takže na záver ďakujem za pozornosť, držím palce a snáď do budúcna sa pohneme ešte ďalej. Ďakujem.
Rozpracované
18:00
Vystúpenie v rozprave 18:00
Peter ŠtarchoňV prvom rade tie pozitíva, ktoré sú tu, tu je veľká flexibilita, ktorú tento návrh, tieto dva návrhy spolu prinášajú,...
V prvom rade tie pozitíva, ktoré sú tu, tu je veľká flexibilita, ktorú tento návrh, tieto dva návrhy spolu prinášajú, zjednoduší sa tvorba, úprava študijných programov, zároveň jednotlivé vysoké školy si budú môcť vytvoriť svoje vlastné vnútorné systémy kvality, štandardizovať niektoré procesy s tým, že funkčnosť bude pravidelne externe posudzovaná agentúrou. Je tu možno nejaký návrh, ktorý sa týka interdisciplinárnych štúdií v rámci nového typu bakalárskych študijných programov, čo môže byť tiež náznakom istého pozitíva alebo teda nejakých nových zmien.
Každopádne čo ešte je možné oceniť, je aj skutočnosť, že po novom budú môcť vysoké školy, ktoré prejdú systémom hodnotení a splnia kritériá, získať označenia alebo nálepku výskumná univerzita.
Každopádne je tu ešte jeden aspekt, ktorý tu zatiaľ nikto z mojich predrečníkov nespomínal, čo osobne si vážne pozitívne cením, a to je predovšetkým skutočnosť, ktorá sa týka rozšírenia ochrany osobných údajov a práve zadefinovania jednotlivých pravidiel, ktoré tento návrh zákona, ak hovoríme o zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, tak v sebe obsahuje. Naozaj ochrana osobných údajov alebo narábanie s osobnými údajmi v tomto smere je veľmi, veľmi citlivá záležitosť. Prednedávnom sme riešili problém GDPR a zákona o ochrane osobných údajov.
Taktiež pozitívne je možné vnímať aj samotný vznik nezávislej verejnoprávnej inštitúcie, snažíme sa o objektivizáciu jednotlivých kritérií, ale predovšetkým aj hodnotenie vysokých škôl.
Sú tu však aj potenciálne hrozby. Tie hrozby v niektorých prípadoch môžeme vyhodnotiť možno aj ako potenciálne výzvy, pretože prvá z nich sa týka samotnej nezávislosti, hlavne personálnej nezávislosti budúcej slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Ďalší problém, ktorý tu je, nie sú v podstate zadefinované agentúrne metodiky. V podstate budú v štádiu, resp. sú v štádiu príprav. Taktiež ani nová sústava študijných odborov, hovorí sa o tom, že bude jednoduchšia, že bude flexibilnejšia, ale problém je v tom, že do tohto momentu reálne zatiaľ neexistuje nič.
Polemicky môže vyznievať aj samotný návrh na obsadzovanie funkcií docentov a profesorov bez príslušných konaní. Polemicky, prečo polemicky? Nuž, poviem to veľmi jednoducho. Môžete sem prilákať svetových odborníkov, pokiaľ tí odborníci nemajú komu prednášať, resp. budú prednášať študentom, ktorí sa vyznačujú takou úrovňou, ktorú si prinesú jednak zo stredných škôl, a úrovňou, ktorá im umožní vôbec, aby sa dostali na vysokoškolské štúdium, tak je možno polemické. Otázka je, že či by aj niekto mal záujem prednášať. Na druhej strane možno sa zväčší konkurencia, možno konkurencia v tomto smere prinesie pozitíva. Preto hovorím, že môže to byť výzva, ale zároveň aj hrozba.
Taktiež je tu ďalší potenciálny problém. Nepredpokladám, že v prípade členov výkonnej rady by bolo obtiažne nájsť odborníkov nezávislých, ale obávam sa, že možno to bude problém zabezpečiť plnohodnotne, aby fungovali jednotlivé pracovné skupiny z hľadiska personálneho obsadenia. Je to problém, ktorý je v podstate aj teraz aktívny alebo teda aktuálny. Zároveň je tu možné zvažovať aj to, koho všetko zaradiť do jednotlivých pracovných skupín, či tam zaraďovať aj aktívnych študentov alebo skôr absolventov vysokých škôl, pretože študenti, ktorí študujú, majú diametrálne odlišný pohľad ako tí, ktorí možnože absolvovali jednotlivé študijné programy na konkrétnych vysokých školách, ale to je vec diskusie. A hlavne, keď tá diskusia môže pokračovať ďalej, pretože pokiaľ mám správne informácie, už v tomto momente je pripravených niekoľko desiatok pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, či už jedného, alebo druhého predkladaného zákona. To znamená, že v tomto momente reálne naozaj nikto nevie, ako vo finálnej podobe budú vyzerať.
Na čo by som chcel možno ešte upriamiť pozornosť, tak naozaj tieto zákony, tak ako to už bolo povedané, vôbec neriešia ani kvalitu vysokoškolského vzdelávania, aj keď sa tak tvária. Taktiež nemenia ani v nijakých náznakoch systém financovania vysokých škôl. Zároveň nepozerajú na jeden dôležitý aspekt, a to je reálna uplatniteľnosť absolventov vysokých škôl, nie v praxi. To znamená, nie že či nájdu pracovné uplatnenie, ale to, či to pracovné uplatnenie nájdu či už v odbore, ktorý, a študijnom programe, ktorý vyštudovali, alebo v príbuznom odbore, ktorý študovali, a to je to kľúčové.
Čo ma tak trošku mrzí, je, že tento návrh zákona nerieši ani niektoré, resp. návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, štandardná dĺžka štúdia v prípade externých foriem štúdia, pretože to je možno taká anomália hlavne v rámci tohto stredoeurópskeho priestoru. Takisto ma mrzí aj jedna skutočnosť, že bol tu dosť veľký časový priestor, v rámci ktorého bolo možné finalizovať obidva predkladané návrhy zákonov do tej miery, aby naozaj spĺňali všetky štandardy a boli na kvalitatívne najvyššej možnej úrovni, pretože pokiaľ si pamätám tie pôvodné návrhy, ktoré boli pripravené ešte za čias predchádzajúceho pána ministra, tak k zásadným zmenám nedošlo.
Každopádne je zbytočné o tom polemizovať, pretože uvidíme, aký bude výsledok, čo vlastne sa dostane do druhého čítania a čo reálne z tohto parlamentu vyjde. To, že tie návrhy zákonov schválené budú, tak o tom v tejto sále tí, ktorí z vás ostali, myslím, že nepochybuje nikto. Schválené budú. Otázka je, čo vlastne bude schválené.
No a úplne na záver, ostáva mi niekoľko minút, tak skúsim povedať nejakú paralelu. Bolo by celkom fajn pozrieť sa na situáciu v Českej republike, pretože v Českej republike takto pár rokov dozadu bol zriadený Český národný akreditačný úrad pre vysoké školstvo a počas svojej prakticky dvojročnej; dvojročného pôsobenia, pokiaľ mám správnu informáciu, zatiaľ požiadalo o inštitucionálnu akreditáciu dve, požiadali dve, resp. tri vysoké školy. To znamená, uvidíme, aká bude naozaj realita a tá aplikačná prax ukáže, ako tá situácia sa bude vyvíjať na Slovensku.
A tu možno si dovolím upozorniť aj na ďalšiu skutočnosť. V Českej republike mali rovnako problémy, ktoré sa týkali personálneho zabezpečenia jednotlivých pracovných skupín. To znamená, že toto je vec, ktorá tu určite vyvstane. Taktiež v Českej republike bol menší problém, ktorý sa týkal akreditovaných študijných programov, ktoré, ktorým končila platnosť, to znamená, že mali nejaké medziobdobie. Otázka je, ako tá prechodná fáza, čo sa týka plnohodnotného sfunkčnenia agentúry, bude vyzerať na Slovensku.
Každopádne nebudem sa venovať jednotlivým častiam týchto dvoch predkladaných návrhov, pretože naozaj v tomto momente je to irelevantné. Uvidíme, čo sa dostane do druhého čítania, resp. čo vyjde z druhého čítania a čo sa dostane na schválenie v tej finálnej podobe.
Každopádne ja si dovolím ešte reagovať na jednu poznámku, ktorú mal kolega Braňo Gröhling a upozornil na to, ja to len skúsim nájsť. Áno, ja som si to našiel, sa pýtal vlastne, akým spôsobom sa bude udeľovať štátny súhlas. A ja z toho celého, z toho celého návrhu vyberiem jednu jedinú vetu: "Ministerstvo školstva podá vláde návrh na neudelenie štátneho súhlasu"; všimnite si, na neudelenie štátneho súhlasu; "aj vtedy, ak agentúra vo svojom vyjadrení odporučí udelenie štátneho súhlasu"; to znamená, agentúra môže odporučiť, ale ministerstvo školstva vláde nemusí odporúčať udeliť štátny súhlas; "ale ministerstvo školstva dospeje k záveru, že udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Samozrejme, to znenie je trošku dlhšie. Ja som si dovolil vytiahnuť len jednu jedinú vetu, kde je potenciálny problém, a to "udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Takýchto problémov v obidvoch predkladaných návrhoch môžeme nájsť množstvo, ale, podotýkam, nebudem sa im venovať detailne. A skúsim to celé uzavrieť, mám už len nejakých 30 sekúnd. Nuž ak si niekto myslí, že sa zvýši kvalita štúdia na slovenských vysokých školách prijatím týchto dvoch zákonov, tak je na hlbokom omyle.
A dovolím si povedať ešte jednu skutočnosť, hlavne v prípade, hlavne v prípade vládneho návrhu zákona o zabezpečení kvality vysokoškolského vzdelávania. Je tu veľké, no veľké, z môjho pohľadu, z môjho subjektívneho zainteresovaného laického pohľadu faux pas. On by sa mal volať trošku ináč. Nie je to totižto zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ale je to skôr zákon o hodnotení kvality vysokoškolského vzdelávania a zriadení a postavení Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Vystúpenie v rozprave
10.5.2018 o 18:00 hod.
prof. Mgr. PhD.
Peter Štarchoň
Videokanál poslanca
Vážený pán predseda, vážená pani ministerka, vážené dámy, vážení páni, poslankyne, poslanci, v podstate už tu bolo povedané skoro všetko, ale napriek tomu si dovolím hneď v úvode nájsť nejaké pozitíva predkladaných dvoch návrhov. Nebudem ich rozdeľovať, skôr sa vyjadrím ku všetkým alebo teda k tým návrhom en bloc.
V prvom rade tie pozitíva, ktoré sú tu, tu je veľká flexibilita, ktorú tento návrh, tieto dva návrhy spolu prinášajú, zjednoduší sa tvorba, úprava študijných programov, zároveň jednotlivé vysoké školy si budú môcť vytvoriť svoje vlastné vnútorné systémy kvality, štandardizovať niektoré procesy s tým, že funkčnosť bude pravidelne externe posudzovaná agentúrou. Je tu možno nejaký návrh, ktorý sa týka interdisciplinárnych štúdií v rámci nového typu bakalárskych študijných programov, čo môže byť tiež náznakom istého pozitíva alebo teda nejakých nových zmien.
Každopádne čo ešte je možné oceniť, je aj skutočnosť, že po novom budú môcť vysoké školy, ktoré prejdú systémom hodnotení a splnia kritériá, získať označenia alebo nálepku výskumná univerzita.
Každopádne je tu ešte jeden aspekt, ktorý tu zatiaľ nikto z mojich predrečníkov nespomínal, čo osobne si vážne pozitívne cením, a to je predovšetkým skutočnosť, ktorá sa týka rozšírenia ochrany osobných údajov a práve zadefinovania jednotlivých pravidiel, ktoré tento návrh zákona, ak hovoríme o zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, tak v sebe obsahuje. Naozaj ochrana osobných údajov alebo narábanie s osobnými údajmi v tomto smere je veľmi, veľmi citlivá záležitosť. Prednedávnom sme riešili problém GDPR a zákona o ochrane osobných údajov.
Taktiež pozitívne je možné vnímať aj samotný vznik nezávislej verejnoprávnej inštitúcie, snažíme sa o objektivizáciu jednotlivých kritérií, ale predovšetkým aj hodnotenie vysokých škôl.
Sú tu však aj potenciálne hrozby. Tie hrozby v niektorých prípadoch môžeme vyhodnotiť možno aj ako potenciálne výzvy, pretože prvá z nich sa týka samotnej nezávislosti, hlavne personálnej nezávislosti budúcej slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Ďalší problém, ktorý tu je, nie sú v podstate zadefinované agentúrne metodiky. V podstate budú v štádiu, resp. sú v štádiu príprav. Taktiež ani nová sústava študijných odborov, hovorí sa o tom, že bude jednoduchšia, že bude flexibilnejšia, ale problém je v tom, že do tohto momentu reálne zatiaľ neexistuje nič.
Polemicky môže vyznievať aj samotný návrh na obsadzovanie funkcií docentov a profesorov bez príslušných konaní. Polemicky, prečo polemicky? Nuž, poviem to veľmi jednoducho. Môžete sem prilákať svetových odborníkov, pokiaľ tí odborníci nemajú komu prednášať, resp. budú prednášať študentom, ktorí sa vyznačujú takou úrovňou, ktorú si prinesú jednak zo stredných škôl, a úrovňou, ktorá im umožní vôbec, aby sa dostali na vysokoškolské štúdium, tak je možno polemické. Otázka je, že či by aj niekto mal záujem prednášať. Na druhej strane možno sa zväčší konkurencia, možno konkurencia v tomto smere prinesie pozitíva. Preto hovorím, že môže to byť výzva, ale zároveň aj hrozba.
Taktiež je tu ďalší potenciálny problém. Nepredpokladám, že v prípade členov výkonnej rady by bolo obtiažne nájsť odborníkov nezávislých, ale obávam sa, že možno to bude problém zabezpečiť plnohodnotne, aby fungovali jednotlivé pracovné skupiny z hľadiska personálneho obsadenia. Je to problém, ktorý je v podstate aj teraz aktívny alebo teda aktuálny. Zároveň je tu možné zvažovať aj to, koho všetko zaradiť do jednotlivých pracovných skupín, či tam zaraďovať aj aktívnych študentov alebo skôr absolventov vysokých škôl, pretože študenti, ktorí študujú, majú diametrálne odlišný pohľad ako tí, ktorí možnože absolvovali jednotlivé študijné programy na konkrétnych vysokých školách, ale to je vec diskusie. A hlavne, keď tá diskusia môže pokračovať ďalej, pretože pokiaľ mám správne informácie, už v tomto momente je pripravených niekoľko desiatok pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, či už jedného, alebo druhého predkladaného zákona. To znamená, že v tomto momente reálne naozaj nikto nevie, ako vo finálnej podobe budú vyzerať.
Na čo by som chcel možno ešte upriamiť pozornosť, tak naozaj tieto zákony, tak ako to už bolo povedané, vôbec neriešia ani kvalitu vysokoškolského vzdelávania, aj keď sa tak tvária. Taktiež nemenia ani v nijakých náznakoch systém financovania vysokých škôl. Zároveň nepozerajú na jeden dôležitý aspekt, a to je reálna uplatniteľnosť absolventov vysokých škôl, nie v praxi. To znamená, nie že či nájdu pracovné uplatnenie, ale to, či to pracovné uplatnenie nájdu či už v odbore, ktorý, a študijnom programe, ktorý vyštudovali, alebo v príbuznom odbore, ktorý študovali, a to je to kľúčové.
Čo ma tak trošku mrzí, je, že tento návrh zákona nerieši ani niektoré, resp. návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, štandardná dĺžka štúdia v prípade externých foriem štúdia, pretože to je možno taká anomália hlavne v rámci tohto stredoeurópskeho priestoru. Takisto ma mrzí aj jedna skutočnosť, že bol tu dosť veľký časový priestor, v rámci ktorého bolo možné finalizovať obidva predkladané návrhy zákonov do tej miery, aby naozaj spĺňali všetky štandardy a boli na kvalitatívne najvyššej možnej úrovni, pretože pokiaľ si pamätám tie pôvodné návrhy, ktoré boli pripravené ešte za čias predchádzajúceho pána ministra, tak k zásadným zmenám nedošlo.
Každopádne je zbytočné o tom polemizovať, pretože uvidíme, aký bude výsledok, čo vlastne sa dostane do druhého čítania a čo reálne z tohto parlamentu vyjde. To, že tie návrhy zákonov schválené budú, tak o tom v tejto sále tí, ktorí z vás ostali, myslím, že nepochybuje nikto. Schválené budú. Otázka je, čo vlastne bude schválené.
No a úplne na záver, ostáva mi niekoľko minút, tak skúsim povedať nejakú paralelu. Bolo by celkom fajn pozrieť sa na situáciu v Českej republike, pretože v Českej republike takto pár rokov dozadu bol zriadený Český národný akreditačný úrad pre vysoké školstvo a počas svojej prakticky dvojročnej; dvojročného pôsobenia, pokiaľ mám správnu informáciu, zatiaľ požiadalo o inštitucionálnu akreditáciu dve, požiadali dve, resp. tri vysoké školy. To znamená, uvidíme, aká bude naozaj realita a tá aplikačná prax ukáže, ako tá situácia sa bude vyvíjať na Slovensku.
A tu možno si dovolím upozorniť aj na ďalšiu skutočnosť. V Českej republike mali rovnako problémy, ktoré sa týkali personálneho zabezpečenia jednotlivých pracovných skupín. To znamená, že toto je vec, ktorá tu určite vyvstane. Taktiež v Českej republike bol menší problém, ktorý sa týkal akreditovaných študijných programov, ktoré, ktorým končila platnosť, to znamená, že mali nejaké medziobdobie. Otázka je, ako tá prechodná fáza, čo sa týka plnohodnotného sfunkčnenia agentúry, bude vyzerať na Slovensku.
Každopádne nebudem sa venovať jednotlivým častiam týchto dvoch predkladaných návrhov, pretože naozaj v tomto momente je to irelevantné. Uvidíme, čo sa dostane do druhého čítania, resp. čo vyjde z druhého čítania a čo sa dostane na schválenie v tej finálnej podobe.
Každopádne ja si dovolím ešte reagovať na jednu poznámku, ktorú mal kolega Braňo Gröhling a upozornil na to, ja to len skúsim nájsť. Áno, ja som si to našiel, sa pýtal vlastne, akým spôsobom sa bude udeľovať štátny súhlas. A ja z toho celého, z toho celého návrhu vyberiem jednu jedinú vetu: "Ministerstvo školstva podá vláde návrh na neudelenie štátneho súhlasu"; všimnite si, na neudelenie štátneho súhlasu; "aj vtedy, ak agentúra vo svojom vyjadrení odporučí udelenie štátneho súhlasu"; to znamená, agentúra môže odporučiť, ale ministerstvo školstva vláde nemusí odporúčať udeliť štátny súhlas; "ale ministerstvo školstva dospeje k záveru, že udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Samozrejme, to znenie je trošku dlhšie. Ja som si dovolil vytiahnuť len jednu jedinú vetu, kde je potenciálny problém, a to "udelenie štátneho súhlasu nie je vo verejnom záujme a tento návrh aj odôvodní". Takýchto problémov v obidvoch predkladaných návrhoch môžeme nájsť množstvo, ale, podotýkam, nebudem sa im venovať detailne. A skúsim to celé uzavrieť, mám už len nejakých 30 sekúnd. Nuž ak si niekto myslí, že sa zvýši kvalita štúdia na slovenských vysokých školách prijatím týchto dvoch zákonov, tak je na hlbokom omyle.
A dovolím si povedať ešte jednu skutočnosť, hlavne v prípade, hlavne v prípade vládneho návrhu zákona o zabezpečení kvality vysokoškolského vzdelávania. Je tu veľké, no veľké, z môjho pohľadu, z môjho subjektívneho zainteresovaného laického pohľadu faux pas. On by sa mal volať trošku ináč. Nie je to totižto zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ale je to skôr zákon o hodnotení kvality vysokoškolského vzdelávania a zriadení a postavení Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo.
Rozpracované
18:11
Vystúpenie 18:11
Milan UhríkMňa konkrétne ale zaujala, a to aj z osobnej nejakej iniciatívy, pretože tiež som pôsobil ako...
Mňa konkrétne ale zaujala, a to aj z osobnej nejakej iniciatívy, pretože tiež som pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, zaujala tá stať, ktorá sa týkala obsadzovania miest vysokoškolských pedagógov, teda konkrétne miest docentov a profesorov, ktoré majú byť podľa tohto návrhu už neviazané na udelenie alebo získanie akademického titulu docent, profesor, ale proste len na nejak, akési výberové konanie, respektíve na splnenie podmienok, ktoré určí vedecká rada alebo umelecká rada danej školy. A, samozrejme, ešte je tam ten doplňujúci, tá doplňujúca podmienka, že zároveň ten človek, ktorý sa stane alebo obsadí funkčné miesto docenta, profesora týmto spôsobom, musí najbližších šesť rokov podstúpiť habilitačné konanie.
Neviem si predstaviť vymožiteľnosť toho ukončenia habilitačného konania po šiestich rokoch. Je možné, že tí ľudia tam jednoducho budú stále cirkulovať, cirkulovať a nakoniec sa stane to, čo sa stalo aj na feike, na ktorej som ja študoval svojho času, že tie miesta, uvoľnené miesta alebo voľné miesta, neobsadené miesta docentov, profesorov budú obsadzované periodicky doktorandmi, ktorí to, takéto nároky ešte alebo tie tituly akademické ešte nemajú. Päť-šesť rokov tam vydržia, potom odídu preč, nahradia ich noví doktoranti a stále takto dokola. V návrhu zákona sa to nazýva slovami "flexibilita". Ide jednoznačne o uvoľnenie podmienok na obsadzovanie vysokoškolských funkčných miest. Iné slovo pre takéto počínanie je slovo "liberalizácia". Z nášho pohľadu ide teda o ďalšiu liberalizáciu vysokého školstva, systému vysokého školstva v Slovenskej republike.
Ja úplne chápem a dokonca aj rešpektujem dôvody, ktoré viedli pani ministerku k predloženiu takéhoto návrhu zákona, pretože je evidentné, že na slovenských vysokých školách chýbajú vysokoškolskí učitelia. To je nespochybniteľné a je to problém, ktorý sa nedá riešiť v krátkom období. Možno v strednom, dlhodobom horizonte áno, ale v krátkom období sa skutočne, a to uznávam, iným spôsobom, ako navrhujete, ani riešiť nedá. Na vysokých školách prakticky totálne chýba tá stredná generácia učiteľov. Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že tam učia buď učitelia, ktorí sú starí, dôchodcovia, alebo učitelia, ktorí sú mladí, to znamená doktoranti, ktorí keď ale skončia školu, vydržia na škole ešte pár rokov, ale potom po škole, samozrejme, odídu, lebo sa stane to, čo sa stalo aj mne, že ako doktorand som dostával štipendium nejakých 560 eur v čistom a po nástupe na miesto výskumného pracovníka som dostával, paradoxne, ešte menej ako doktorand. Samozrejme, som si musel privyrábať niekde úplne inde. Nakoniec som sa začal živiť aj niečím úplne iným a nakoniec som skončil v Národnej rade Slovenskej republiky. Ale takýmto spôsobom by to proste fungovať nemalo.
Okrem toho obsadzovanie funkčných miest na základe akýchsi výberových konaní alebo teda nie na základe získaných akademických titulov povedie len k ďalšej devalvácii akademických titulov v Slovenskej republike. Tá devalvácia je už aj teraz, v súčasnosti. Dnes, povedzme si rovno, titul bakalár alebo magister nie je to isté, čo bol titul bakalár alebo magister pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Dnes má vysokú školu prakticky každý, kto sa chce tej vysokej škole aspoň trošku venovať. Ak nespraví štátnu vysokú školu, tak spraví nejakú súkromnú univerzitu niekde, ako tu bolo spomínané, v Sládkovičove alebo v Skalici alebo kdekoľvek inde. Lebo naozaj tie detašované pracoviská sú už kade-tade. Bohužiaľ, z vysokých škôl sa stali školy náborové.
Ja si tiež pamätám keď som v 2005. nastupoval na vysokú školu, bol som vždy elitný študent. To sa nechcem chváliť, ale tiež nebolo isté, že sa na tú vysokú školu dostanem. Dnes, keď sa na tú vysokú školu, na feiku, Fakultu elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity, pozriem, tak berú trojkárov, štvorkárov z učňoviek, len aby nabrali čo najviac študentov, ktorých potom, samozrejme, oni prejdú nejakým sitom, ale, bohužiaľ, veľká časť týchto študentov aj reálne tú školu skončí a ich praktické vedomosti už zďaleka nie sú také, aké boli za starých čias. A potom aj na chodbách tie výrazy tých rôznych tvárí. No, jednoducho už to nie je také to kultivované prostredie, ako dakedy bolo, fakt tam behajú trojkári, štvorkári. Postupne jednoznačne stále klesajú nároky kladené na vysokoškolských študentov. To sa prejavuje fakt aj tou devalváciou titulov. Paradoxne nastáva zase doba, kedy v konečnom dôsledku nezáleží na tom, aký titul máte, lebo ten titul majú pomaly, nechcem povedať všetci, ale čoraz viac ľudí, že paradoxne zase závisí len na tom, čo v skutočnosti viete, aký ste šikovný, aké sú vaše schopnosti alebo iné neakademické znalosti.
Ako takúto situáciu riešiť? Tento návrh je možno dobrý z krátkodobého pohľadu, ale z dlhodobého pohľadu, a to treba povedať úplne na rovinu, si myslíme, že jediným riešením toho neblahého stavu slovenského vysokého školstva je zrušiť veľkú časť vysokých škôl. Na Slovensku je jednoducho vysokých škôl priveľa, či sa to niekomu páči alebo nie. Ani jedna z nich, okrem niektorých súkromných, ktoré tituly vyslovene predávajú, ani jedna z tých škôl, poriadnych škôl, nemá dostatok študentov, tým pádom ani dostatok peňazí, lebo financovanie cez počet žiakov im nevychádza, výskumné aktivity, niečo si pri tom vedia privyrobiť, ale nie každá škola sa tomu výskumu venuje až tak intenzívne. Bohužiaľ, tie školy sa naozaj sústredia skôr na kvantitu ako na kvalitu.
A keby sa počet vysokých škôl znížil, ja viem, že je to politicky nepopulárne rozhodnutie, ak by sa zredukovali najmä mnohé súkromné vysoké školy, ktoré tituly predávajú, a keby sa zredukovali mnohé aj humanitné školy, ktoré produkujú nezamestnaných absolventov, tak by zostalo viac študentov pre ten zvyšok elitných škôl a zároveň by zostalo aj viac peňazí pre zvyšok tých škôl. Jednoducho chceme, aby na školách nezostávali len tí, a teraz nemyslím len študovať, ale aj učiť, len tí najhorší, ktorí sa nevedia nikde inde uplatniť, ale aby skutočne na tých vysokých školách zostávali tí najšikovnejší doktorandi, najšikovnejší docenti, ktorí to tam proste budú ťahať a ktorí budú tú školu ďalej rozvíjať.
Toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.
Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, kolegovia, ja vyskúšam dnes trošku iný pohľad na celú túto tému, na celú túto problematiku. Samozrejme, mnoho vecí, ktoré povedali predrečníci, boli postrehy k téme. Tak isto nespochybňujem, že aj mnohé state toho návrhu sú pozitívne a prispeli by skutočne k rozvoju slovenského vysokého školstva.
Mňa konkrétne ale zaujala, a to aj z osobnej nejakej iniciatívy, pretože tiež som pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, zaujala tá stať, ktorá sa týkala obsadzovania miest vysokoškolských pedagógov, teda konkrétne miest docentov a profesorov, ktoré majú byť podľa tohto návrhu už neviazané na udelenie alebo získanie akademického titulu docent, profesor, ale proste len na nejak, akési výberové konanie, respektíve na splnenie podmienok, ktoré určí vedecká rada alebo umelecká rada danej školy. A, samozrejme, ešte je tam ten doplňujúci, tá doplňujúca podmienka, že zároveň ten človek, ktorý sa stane alebo obsadí funkčné miesto docenta, profesora týmto spôsobom, musí najbližších šesť rokov podstúpiť habilitačné konanie.
Neviem si predstaviť vymožiteľnosť toho ukončenia habilitačného konania po šiestich rokoch. Je možné, že tí ľudia tam jednoducho budú stále cirkulovať, cirkulovať a nakoniec sa stane to, čo sa stalo aj na feike, na ktorej som ja študoval svojho času, že tie miesta, uvoľnené miesta alebo voľné miesta, neobsadené miesta docentov, profesorov budú obsadzované periodicky doktorandmi, ktorí to, takéto nároky ešte alebo tie tituly akademické ešte nemajú. Päť-šesť rokov tam vydržia, potom odídu preč, nahradia ich noví doktoranti a stále takto dokola. V návrhu zákona sa to nazýva slovami "flexibilita". Ide jednoznačne o uvoľnenie podmienok na obsadzovanie vysokoškolských funkčných miest. Iné slovo pre takéto počínanie je slovo "liberalizácia". Z nášho pohľadu ide teda o ďalšiu liberalizáciu vysokého školstva, systému vysokého školstva v Slovenskej republike.
Ja úplne chápem a dokonca aj rešpektujem dôvody, ktoré viedli pani ministerku k predloženiu takéhoto návrhu zákona, pretože je evidentné, že na slovenských vysokých školách chýbajú vysokoškolskí učitelia. To je nespochybniteľné a je to problém, ktorý sa nedá riešiť v krátkom období. Možno v strednom, dlhodobom horizonte áno, ale v krátkom období sa skutočne, a to uznávam, iným spôsobom, ako navrhujete, ani riešiť nedá. Na vysokých školách prakticky totálne chýba tá stredná generácia učiteľov. Z mojej vlastnej skúsenosti viem, že tam učia buď učitelia, ktorí sú starí, dôchodcovia, alebo učitelia, ktorí sú mladí, to znamená doktoranti, ktorí keď ale skončia školu, vydržia na škole ešte pár rokov, ale potom po škole, samozrejme, odídu, lebo sa stane to, čo sa stalo aj mne, že ako doktorand som dostával štipendium nejakých 560 eur v čistom a po nástupe na miesto výskumného pracovníka som dostával, paradoxne, ešte menej ako doktorand. Samozrejme, som si musel privyrábať niekde úplne inde. Nakoniec som sa začal živiť aj niečím úplne iným a nakoniec som skončil v Národnej rade Slovenskej republiky. Ale takýmto spôsobom by to proste fungovať nemalo.
Okrem toho obsadzovanie funkčných miest na základe akýchsi výberových konaní alebo teda nie na základe získaných akademických titulov povedie len k ďalšej devalvácii akademických titulov v Slovenskej republike. Tá devalvácia je už aj teraz, v súčasnosti. Dnes, povedzme si rovno, titul bakalár alebo magister nie je to isté, čo bol titul bakalár alebo magister pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Dnes má vysokú školu prakticky každý, kto sa chce tej vysokej škole aspoň trošku venovať. Ak nespraví štátnu vysokú školu, tak spraví nejakú súkromnú univerzitu niekde, ako tu bolo spomínané, v Sládkovičove alebo v Skalici alebo kdekoľvek inde. Lebo naozaj tie detašované pracoviská sú už kade-tade. Bohužiaľ, z vysokých škôl sa stali školy náborové.
Ja si tiež pamätám keď som v 2005. nastupoval na vysokú školu, bol som vždy elitný študent. To sa nechcem chváliť, ale tiež nebolo isté, že sa na tú vysokú školu dostanem. Dnes, keď sa na tú vysokú školu, na feiku, Fakultu elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity, pozriem, tak berú trojkárov, štvorkárov z učňoviek, len aby nabrali čo najviac študentov, ktorých potom, samozrejme, oni prejdú nejakým sitom, ale, bohužiaľ, veľká časť týchto študentov aj reálne tú školu skončí a ich praktické vedomosti už zďaleka nie sú také, aké boli za starých čias. A potom aj na chodbách tie výrazy tých rôznych tvárí. No, jednoducho už to nie je také to kultivované prostredie, ako dakedy bolo, fakt tam behajú trojkári, štvorkári. Postupne jednoznačne stále klesajú nároky kladené na vysokoškolských študentov. To sa prejavuje fakt aj tou devalváciou titulov. Paradoxne nastáva zase doba, kedy v konečnom dôsledku nezáleží na tom, aký titul máte, lebo ten titul majú pomaly, nechcem povedať všetci, ale čoraz viac ľudí, že paradoxne zase závisí len na tom, čo v skutočnosti viete, aký ste šikovný, aké sú vaše schopnosti alebo iné neakademické znalosti.
Ako takúto situáciu riešiť? Tento návrh je možno dobrý z krátkodobého pohľadu, ale z dlhodobého pohľadu, a to treba povedať úplne na rovinu, si myslíme, že jediným riešením toho neblahého stavu slovenského vysokého školstva je zrušiť veľkú časť vysokých škôl. Na Slovensku je jednoducho vysokých škôl priveľa, či sa to niekomu páči alebo nie. Ani jedna z nich, okrem niektorých súkromných, ktoré tituly vyslovene predávajú, ani jedna z tých škôl, poriadnych škôl, nemá dostatok študentov, tým pádom ani dostatok peňazí, lebo financovanie cez počet žiakov im nevychádza, výskumné aktivity, niečo si pri tom vedia privyrobiť, ale nie každá škola sa tomu výskumu venuje až tak intenzívne. Bohužiaľ, tie školy sa naozaj sústredia skôr na kvantitu ako na kvalitu.
A keby sa počet vysokých škôl znížil, ja viem, že je to politicky nepopulárne rozhodnutie, ak by sa zredukovali najmä mnohé súkromné vysoké školy, ktoré tituly predávajú, a keby sa zredukovali mnohé aj humanitné školy, ktoré produkujú nezamestnaných absolventov, tak by zostalo viac študentov pre ten zvyšok elitných škôl a zároveň by zostalo aj viac peňazí pre zvyšok tých škôl. Jednoducho chceme, aby na školách nezostávali len tí, a teraz nemyslím len študovať, ale aj učiť, len tí najhorší, ktorí sa nevedia nikde inde uplatniť, ale aby skutočne na tých vysokých školách zostávali tí najšikovnejší doktorandi, najšikovnejší docenti, ktorí to tam proste budú ťahať a ktorí budú tú školu ďalej rozvíjať.
Toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.
Rozpracované