33. schôdza

Vymazať rámček!!!

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, páni poslankyňa Shahzad.

Ďakujem, pani poslankyňa, za tvoje vystúpenie. Ja by som mala v podstate nejaké tri poznámky. Chcela by som ťa doplniť, že, spomínala si sociálne zabezpečenie opatrovateľov napríklad, že im chýba.
Ja len chcem pripomenúť, že si spomínala, že po úmrtí opatrovaného nemajú nárok na nemocenské, materské, oni ho nemajú nárok ani počas toho opatrovania. To nemocenské tam proste nie je zabezpečené vôbec.
Ďalšia vec je, že sa zmení, že v tomto návrhu zákona je, že, že už nebudú prichádzať opatrovatelia o opatrovateľský príspevok v prípade, že sa o neho starajú v nemocnici. Ale ja chcem pripomenúť, že, ak sa nemýlim teda, že je to len v prípade, ak s ním sú na tom pobyte v nemocnici, že ak ho sprevádzajú, ale ak sú doma a ak sa starajú o iných rodinných príslušníkov, o svoje iné deti, tak myslím, že tam sa po tých 30 dňoch ten príspevok bude stále krátiť.
Rovnako súhlasím, že sa treba prispôsobovať novým problémom, ktoré v tomto smere pribúdajú, napríklad tí autisti, lebo je, je naozaj neprípustné, často sa stane, že aj títo rodičia musia navštevovať úrady, musia navštevovať nemocnice, chcú žiť spoločenským životom, majú autistov a majú naozaj veľký problém, ako s nimi vychádzať, kde, kde sú pre nich možnosti, a preto aj v tomto smere treba s nimi počítať.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Bašistová.

No určite, Soni, sa s tebou nedá nesúhlasiť v tom, že problematika autizmu je vážnou problematikou a že za posledné obdobia počet duševných ochorení na Slovensku stúpol. Ja som si vyžiadala podklady z ministerstva práce a chcela som vedieť, ako to je hlavne s tým parkovacím preukazom v súčasnosti, ako je to zahrnuté medzi tie, to spektrum duševných ochorení.
Ak dovolíš, tak prečítam, že súčasná právna úprava zohľadňuje situácie, kedy osoba z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach môže byť osobou odkázanou na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a z toho dôvodu aj držiteľom parkovacieho preukazu. Teraz novonavrhovaná právna úprava precizuje predmetné ustanovenie tým spôsobom, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím môže byť odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti z dôvodu duševnej poruchy s často sa opakujúcimi prejavmi agresivity, neovládateľného alebo nepredvídateľného správania prepravovať sa vozidlom verejnej hromadnej dopravy. A takisto novonavrhovaná príloha sumarizujúca zdravotné postihnutia na účely parkovacieho preukazu obsahuje duševné postihnutie s ťažkou poruchou sociálnych interakcií, s často sa opakujúcimi závažnými poruchami správania a tak ďalej. Čiže toto sa tam teraz nachádza, neviem, že či ten pozmeňujúci návrh, on je špecifický a špecializuje sa práve na autistov, ale ono sa vmestí do toho spektra duševných ochorení.
A ešte by som mala jednu otázku, že či máme presné percento, koľko máme ľudí s autizmom. Ja som sa snažila to zistiť, nezistila som zatiaľ, budem žiadať aj ministerstvo zdravotníctva, lebo tie štúdie na Slovensku neexistujú podľa mojich informácií, komunikujem s Čechmi, ale určite je tomu potrebné venovať... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

Reakcia na faktické, pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem. Áno, to je práve problém, že môžu, hej, a tí rodičia musia dokazovať vlastne elementárne veci, že súčasťou diagnózy autizmus je práve tie poruchy správania, alebo to, že, že teda sú naozaj odkázaní na individuálnu prepravu. Záleží, od ktorej pobočky, teda ÚPSVAR-u, či im to schvália, alebo nie. Pravdou je, že ich presviedčajú, že teda nech to skúšajú s tými deťmi, ale keďže oni vedia, koho majú pred sebou, a majú reálne skúsenosti s tým, ako majú cestovať s takýmto dieťaťom, im, samozrejme, nepriznávajú, a preto som to chcela taxatívne. Že jednoducho je to súčasťou diagnózy, tak prečo títo ľudia sa majú trápiť? Je to naozaj komplexná a ťažká porucha a je potrebné, aby bolo taxatívne vymenované, že ide o diagnózu, ktorá má nárok na parkovací preukaz.
Čo sa týka týchto počtov, práve preto som vytiahla túto problematiku, lebo naozaj ja robím s tými ľuďmi 20 rokov, ale len posledných 7 rokov sa mi javí, že prichádza nám do systému viac a viac ľudí s autistickým spektrom, a my tiež nemáme ani za deti, ani teda za celkovo ako krajinu prístupnosť k týmto počtom, len viem to cez školský systém, a teda cez zariadenia, keď spolu komunikujeme. Nehovoriac o tom, že existujú asociácie, ktoré sa venujú autizmu, a teda títo rodičia sa naozaj domáhajú toho, aby sa autizmus stal stredobodom záujmu aj politikov, aj odborníkov.
Ďakujem.

Pýtam sa, či sa chce do rozpravy niekto ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Shahzad. (Reakcia z pléna.) Dobre, tak zapíšte ešte pani poslankyňu Gaborčákovú.
Nech sa páči.

Tak ja by som chcela ešte využiť tento krátky čas na to, aby som, aby som doplnila niekoľko informácií. Ešte si predsa len neodpustím jednu, jednu poznámku k výkazom.
Verím, že táto zmena nastala aj po tom, čo som včera vzor vyplneného výkazu, ktorý dnes majú aj na stole poslanci, dala do rúk riaditeľovi odboru integrácie osôb so zdravotným postihnutím, ktorý mi na to vtedy povedal, že a však by sa kontrolovalo len námatkovo, čiže mi vlastne buď potvrdil, že je to nezmysel, alebo, alebo to nemali vôbec premyslené. Takže aj preto som rada, že, že dnes sa tento návrh zmenil, resp. že dnes sa ten prístup k tomu zmenil.
Pevne verím, že veľkorysé zmeny, ktoré nastali po prvom čítaní, nebudú znamenať, že sa mnohé osoby k týmto príspevkom ani nedostanú, lebo sa sťaží ich priznávanie, to môže byť ďalší problém takéhoto štedrého rozdávania. Stále sa bavíme o ľuďoch so zdravotným postihnutím, ktorým príspevky, ktorí sú naozaj na tie príspevky odkázaní, ktorým majú pomáhať a ktorým majú uľahčiť, kompenzovať dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia. Vyvarujme sa preto krokom, ktoré by boli o šetrení na nesprávnych miestach.
V tejto chvíli by som chcela prečítať príbeh pani Márie, 46-ročnej mladej ženy, ktorá v dôsledku prechladnutia v kancelárii začala mať zdravotné problémy až natoľko, že od roku 2009 začala mať problémy s chôdzou až skončila na vozíku. Od roku 2010 žiada o príspevky na kompenzáciu. Najprv jej aj boli priznané, napríklad kompenzácia zvýšených výdavkov, osobná asistencia či parkovací preukaz, alebo preukaz ZŤP s mierou funkčnej poruchy 60%, no po pár mesiacoch jej začali tieto príspevky odnímať a miera funkčnej poruchy sa jej zmenila na 40%. Osobnú asistenciu, keďže tu o nej dnes veľa dnes rozprávame, jej najprv schválili v rozsahu 1 825 hodín ročne v roku 2010, no po 5 mesiacoch jej ju odňali, následne jej ju schválili až v roku 2013. V novom rozsahu jej ju schválili 2 030 hodín ročne. Odvolala sa, pretože mala pocit, že by mala mať nárok na vyplatenie od začiatku. Na základe toho sa jej znížil príspevok na osobnú asistenciu na 1 590 hodín ročne, znovu sa odvolala. Znížili jej ho na 1 351 hodín ročne. Dodnes asistenciu nevyužíva a prípad je na na Najvyššom súde.
Spis pani Márie má už asi 600 strán. Celkovo má vyhratých 7 súdnych sporov, z toho 4 na Najvyššom súde, z čoho nepredpokladám, že si zdravotné postihnutie vymýšľa. Napríklad príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na hygienu vyhrala dokonca dvakrát. Ani to však nestačí. Samozrejme, že žiada doplatiť aj za roky, kedy jej príspevok nebol vyplácaný. Lenže úrad práce, a teda ústredie, no neviem, či aj ministerstvo, ju neustále nútia podávať nové žiadosti, aby jej bol príspevok schválený len odo dňa podania žiadosti. Ten príbeh je naozaj veľmi dlhý, lebo to nie je len o osobnej asistencii, je to aj, je to aj príspevok na debarierizáciu, sú to, sú to aj tie ďalšie kompenzácie a nikto v tejto krajine nevie pani Márii pomôcť. Všade, kde sa obrátila, všade ju odkázali na ústredie práce a všetci vieme, ako ústredie práce funguje. Aspoň všetci, ktorí sme s ním mali skúsenosti. V podstate ja tiež vďaka tomu, aké boli moje skúsenosti s ústredím práce, som dnes na tomto mieste a dnes riešim tieto problémy za všetkých.
Preto verím, pán minister, že sa o tento prípad budete osobne zaujímať a raz a navždy ho ukončíte. Verím, že nájdete spôsob ako, a verím, že nájdete spoločnú dohodu s pani Máriou. Je fakt, že tento prípad je veľmi komplikovaný, a je možné, že počas dlhoročného pingpongu medzi pani Máriou a úradmi mohlo dôjsť k pochybeniam na oboch stranách, ale tu sa bavíme o 8 stratených rokoch ženy s podlomeným zdravím. Je úplne jasné, kto tu ťahá za kratší koniec - človek. Všetky inštitúcie toto prežijú, ale aj preto by som si želala, aby tu človek mal väčšiu hodnotu, ako má dnes. Všetko ostatné vrátane peňazí by malo byť nepodstatné. Ak majú úradníci pochybnosti o správnosti rozhodnutí, nech si volajú ďalších odborníkov, ale dostatočne zavčasu, nie až po premárnených rokoch, kedy už môžu byť aj finančné škody veľké.
Ja som vám sľúbila, pán minister, že vám dám ešte pár ďalších tipov, ktorým sa, ktoré problémy treba riešiť v blízkej dobe a ktorým sa môžte venovať, aby ste nepovedali, že, že zase len hovoríme do prázdna.
Je tu napríklad posudzovanie, posudzovanie kompenzácie, resp. odkázanosť na kompenzácie z hľadiska príjmov. Samozrejme, ideálne by bolo, keby sa úplne zrušili, ale keď nie, tak bolo by fajn, keby aspoň tí, ktorí majú príjem do dvojnásobku životného minima, čo je do 400 eur, mali nárok na 100 % príspevok, lebo sú to tí, tí s najnižším príspevkom, s najnižším príjmom.
Rovnako predkladám aj ja dnes pozmeňujúci návrh o tom, že tí zase, ktorí majú nad päťnásobok sumy životného minima príjem, to znamená, už to bolo spomenuté môže sa jednať o invalidný dôchodok plus o nejakú, o niečo vyššiu mzdu, ako je minimálna, prekračujú 1 000 eur a musia si všetko hradiť sami. Život takéhoto človeka je naozaj potom ťažký.
Rovnako tu bolo spomínané sociálne zabezpečenie. Opäť vyzývam, aby sme naozaj čo najskôr našli spôsob, ako bude vyriešené, pretože môže to pomôcť pri tej hodinovej sadzbe osobnej asistencii a je aj pri tom opatrovaní využiť situáciu s nemocenským poistením, s poistením v nezamestnanosti, resp. aby aj tieto osoby, ktoré vykonávajú tieto činnosti, mali nárok alebo boli nejakým spôsobom zabezpečené.
Už som tu spomínala obmedzenie príjmu pri opatrovaní. To je v tejto chvíli nastavené do dvojnásobku životného minima. Opäť je to 400 eur. To je v súčasnosti naozaj nízka suma. Tak treba to minimálne zvýšiť alebo odstrániť, alebo potom naozaj nastaviť príspevok na opatrovanie tak vysoko, aby si títo opatrovatelia nemuseli hľadať iné zdroje príjmu.
A v neposlednom rade vytvoriť sieť fungujúcich agentúr osobnej asistencie, pretože v zákone to síce máme, ale vôbec nejakým spôsobom sa to nerieši.
Ja by som na záver, pretože tu bolo veľa povedané o osobnej asistencii a opatrovaní len chcela pripomenúť rozdiel medzi nimi. Osobná asistencia - cieľom je predovšetkým viesť nezávislý život, opatrovanie - cieľom je zotrvanie v domácom prostredí.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Gaborčáková.