33. schôdza

V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Vážená predsedajúca či predsedajúci, vážení kolegovia a kolegyňa, ja túto tému posuniem viac ku faktom, aby to niektorí kolegovia lepšie pochopili. Zvlášť to patrí kolegovi Pčolinskému, ktorý fakt nie je historik, ale išiel tam vedľa, a tiež to patrí aj pani Zimenovej, ktorá tiež fakt nie je historička. Tak teda niekoľko faktov o tej tzv. demokratickej prvej Československej republike.
„Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy,“ to stojí v tej dohode, o ktorej sme sa tu bavili.
Prejdem ku Tomášovi Garrigue Masarykovi. Tomáš Garrigue Masaryk hovoril: „Jsem rodem Slovák.“ Spolu s vládou ustanovil pražský centralizmus. Dohodnutú slovenskú autonómiu spochybnil, nerešpektovala sa Pittsburghská dohoda. To boli tie slová, ktoré som povedal na začiatku. Ešte raz ich zopakujem: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Toto sa nerešpektovalo.
Môžte ostať, pani Zimenová, veľa vám vysvetlím, keďže nie ste historička. O Štefánikovi, ktorý mu otváral dvere, to je Tomášovi Garrigue Masarykovi, na diplomatické jednania, sa vyjadroval ako o drotárikovi. No keby bol trošku väčší, by sa o ňom vyjadroval ako o drotárovi, ale bolo to hlboko urážlivé, ako sa správal tento človek.
Slováci, bez ktorých by prvá Československá republika nevznikla, boli odstavení, to je Hlinka a Štefánik. Kým Štefánik zachraňoval československé légie zo Sibíra z obkľúčenia boľševikov, iní na tom ryžovali a za ministra obrany bol vymenovaný Klofáč. A viete načo bol, za čo bol vymenovaný Štefánik? Bol vymenovaný za ministra vojny, ktorá práve končila. Keď sa Hlinka pokúsil presadiť uzatvorené dohody v zahraničí, odsúdili ho do väzenia.
A teraz dám zopár bodov poniektorým nehistorikom. Tvrdé, surové, brutálne, reálne fakty zachytené v dobovej literatúre a v novinách.
Po prvé streľba do demonštrantov:
- Rumanová 1920, českí četníci zastrelili dvoch slovenských robotníkov;
- Vráble 1920, četníci zastrelili jednu ženu a dvoch mužov, ťažko pri tom poranili 25 ľudí, z ktorých jeden následne zomrel;
- Krompachy 1921, to je tá známa Krompašská vzbura, četníci zastreli štyroch ľudí;
- Dolné Krškany pri Nitre, odtiaľ pochádza jeden náš poslanec, českí četníci zastreli Kláru Jašíkovú.
Prejdem ku väzneným, čiže po druhé väznení štrajkujúci. Počas trvania prvej Československej republiky bolo väznených kvôli hladovým štrajkom a tiež kvôli politickým otázkam stovky ľudí, stovky ľudí sedeli v áreštoch.
Tretí bod cenzúra tlače. Tisícky článkov bolo cenzurovaných, hlavne takých, čo písali o tom, že českí občania sú protežovaní na úkor Slovákov v zamestnaní, aj keď majú Slováci potrebné vzdelanie a predpoklady.
Po štvrté vyhadzovanie zo škôl. Keď študenti protestovali proti väzneniu Andreja Hlinku v Ružomberku, vyhodili siedmich študentov, v Trenčíne štyroch študentov a jednu študentku a v Štubnianskych Tepliciach jedného študenta. Tiež bolo spolitizované súdnictvo. Poslanec Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a šéfredaktor Slováka bol odsúdený na 15 rokov väzenia.
Bol zákaz dovozu novín a časopisov zo zahraničia z dôvodov protestov proti československej politike vnútro-, v rámci vnútroštátnom. Týchto časopisov, ktoré nemohli dochádzať a byť dovážané do Slovenka hlavne z Ameriky a z Kanady, bolo 334 typov. Nový Slovák bol zastavený na 3 mesiace, tiež slovenská Pravda bola zastavená a tiež boli zastavené Rázusove Národné noviny na 6 mesiacov, čo je dosť paradox, pretože Maďari Národné noviny nezastavili za vyše 60 rokov.
Slovensko bolo typické v čase prvej Československej republiky tým, že postihla ho obrovská vlna vysťahovalectva. Totižto slovenskí gastarbeiteri v Amerike, z Kanady, z Ameriky, z Kanady, zo západoeurópskych krajín prinášali veľmi vítané valuty.
Priemysel, centralisti, cielene likvidovaný. Slovensko bolo len koloniálny prívesek, prívesok, odbytisko priemyselných výrobkov. Tak toto bola tá vaša vysnívaná prvá Československá demokratická - v úvodzovkách demokratická - republika v praxi. Každopádne zastrelených ľudí, väznených a tieto časopisy nemôže nikto spochybniť. A boli zastrelení ostrými nábojmi. Nestrieľalo sa gumenými projektilmi, neboli vodné delá, neboli naši kukláči na koňoch, ešte aj kone sú kukláčované, jednoducho ostré náboje.
Tak toto bola vaša demokratická prvá Československá republika?! Fuj!

Dve faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, kolega, väznených boli stovky ľudí. To je pekné, teraz odpoviem v štýle takej skorej vašej argumentácie podľa zásady - a vy ste zlý na černochov.
Tak ja vám na to poviem toľko, že väznených boli stovky ľudí. Vy ste tí, ktorým sa chodievate klaňať na hroby, nechali vyviezť desaťtisíce ľudí do plynu, nie do väzenia. Väznení v Tisovom režime bol napríklad môj strýko v Ilave, pretože so skupinou študentov Albíny, Krivoš a spol. rozhadzovali v Mikuláši protinacistické plagáty. Na ich monsterproces do dnešného bývalého kina 1. máj prišiel sám Šaňo Mach, aby ukázal, že poriadok musí byť. V poriadnej tisovskej demokracii, kde neexistovali oponentské názory a politické strany.
A pokiaľ ide o strieľanie ostrými nábojmi, no, treba povedať, že Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, Kubala and company, spolu s Edelweissom sa nebavili ostrými ani gumovými, ani vodnými delami. Tí proste vypaľovali obce a hádzali ľudí do vápenky celkom bez gumových projektilov. Takže režim, ktorý zastávate a za ktorým hrdo stojíte, neznesie porovnanie s čímkoľvek najhorším, čo sa odohralo v rámci dobovej situácie v prvej Československej republike. V tomto zmysle stojíte na strašne tenkom ľade a to klaňanie sa na Tisovom hrobe je len ukážka dvojitých štandardov, ktoré používate.

Pani poslankyňa Grausová.

Chcem ti, kolega Mizík, chcela by som ešte pripomenúť, k tvojmu pridať, že Česi, teda že nerobili vôbec, teda aj keď vznikala Československá republika, nerobili nič z lásky k Slovákom, ale len a len z lásky k sebe, o čom je z minulosti aj z prítomnosti dôkazov až-až. Len napríklad spomeniem: zavraždený Štefánik, evanjelik, zaslúžil sa o vznik Československej republiky, zavraždený Tiso, katolík, náš prvý prezident, a potom aj zavraždený Clementis, komunista, minister zahraničných vecí v Československej republike. Každý z nich bol niekým iným a každý z nich žil v inom čase, spoločné mali ale dve pre nich osudové vlastnosti, boli to Slováci a chceli zachrániť slovenský národ pred počeštením. Prví dvaja určite aj pred ateizovaním. A to bola ich najväčšia chyba, ktorá ich stála život.
Druhý dôkaz, že Česi nás vždy len použili pre svoje záujmy, je len ten, že dehonestovali, prenasledovali, pokiaľ až, aj zabíjali každého, kto chcel slovenskú samostatnosť Slovákov od Čechov. A ja teraz nehovorím o bežných českých obyvateľoch, bežných českých ľuďoch, voči ktorým nič nemožno, nemožno namietať. Hovorím o pražskom centralizme, o pražskej českej vláde a slovenských zradcoch a prisluhovačov.
A čo sa týka toho 30., 6. októbra 1938, pán poslanec Osuský, všetky strany vrátane agrárnikov a všetkých možných, utekali a prosili sa a podkladali sa, aby mohli byť súčasťou, a pokiaľ viem, zastávali veľmi výnosné miesta, viď Imrich Karvaš na samostatnom Slovenskom štáte z roku 1938. Karvaš je len jednou, Čatloš.

Nech sa páči, pán poslanec Mizík, môžte reagovať.

Ďakujem za príspevky. Ďakujem ti, Natália, že si to tak pekne vysvetlila. No a, pán poslanec Osuský, vy ste demagóg par excellence. Vy zo zebry urobíte ťavu priebehom, švihnutím jedným prútikom len tak, pšt a už je to. Teraz sme sa, pán Osuský, teraz sme sa bavili o slovenskom štáte či o vašich oslavách prvej Československej republiky? Vy jednoducho pletie to, hovorím. Vy skrížite jablko s koňom a vznikne z toho jablkokôň.
A keď ste spomínali Šaňa Macha, tak k nemu sa môžem vyjadriť. No Šaňo Mach bol naozaj taký ukrutník, že počas vojny, pokiaľ ešte, dokiaľ nevypuklo Slovenské národné povstanie, počas vojny popíjal vínko a mastil karty s Ladislavom Novomeským, známym to ľavicovým intelektuálom, a on mu to potom po vojne nejak tak zrevanžoval, že nešiel na šibenicu. Jednoducho boli..., tak sa hovorí... (Reakcia z pléna.) Ďakujem za slovo, pán demagóg, nevykrikujte. Ja nevykrikujem z miesta. Naučte sa slušnosti pri vašom titule, pri vašich rokoch. Buďte trošku..., při vašem vzdelání, klídek.

Pán poslanec Budaj, nech sa páči ako posledný, sa mi zdá, ústne prihlásený do rozpravy, nech sa páči.

Dámy a páni, spravodajca chce skorej odísť, tak ma oslovil, aby som radšej ani nevystupoval. Po takýchto bravúrnych výkonoch jednej aj druhej strany sa to ani veľmi neoddá.
Ale cítim povinnosť povedať, že vznik ČSR je skutočne historickým zlomom a zaslúži si štátny sviatok, hoci nie je vecné tvrdiť, že bez vzniku ČSR by slovenské etnikum zaniklo a nemalo už nikdy žiadnu šancu, to je demagógia. Takisto nie je vecné ani tvrdiť, že prvá Československá republika vznikla z nejakej spoločnej vízie. Žiaľ, tá vízia bola odlišná. Dokazujú to všetky etapy nášho spolužitia od Clevelandskej cez Pittsburghskú dohodu, cez ten spomínaný október 1918, kedy, vtedy a možno v ’68. boli tie naše pozície najbližšie, ale zakaždým prišlo zo strany väčšiny, ktorú tvorilo české etnikum alebo česky hovoriace etnikum, k nedodržaniu vytvorených dohôd. No keď sa to stalo už tretíkrát, tak sa náš štát rozišiel.
Českí politici mali pri vzniku Československej republiky iné plány než slovenská reprezentácia, či už teda tá, ktorá sa zišla v spomínanom Clevelande, v Pittsburghu, alebo tá, ktorá sa zišla 30. októbra 1918. Aj to, že tieto politické plány a vízie boli odlišné, spôsobilo potom na konci pred vojnou rozchod a zánik prvej ČSR. Spojenie po druhej svetovej vojne neobnovilo demokraciu, nenaplnilo dohody, ktoré politici urobili po Slovenskom národnom povstaní, konkrétne Košický vládny program alebo Pražskú dohodu, a vytvorilo predpoklady k totalitnému režimu.
Čiže o tretej šanci, ktorou bolo obnovenie demokracie, ktoré skončilo pokojným rozchodom, by som tu nechcel improvizovať, to sú ešte príliš horúce dejiny.
Isté je, že príbeh úsilia o slovenskú samosprávu, o slovenské riadenie vecí verejných vlastnými rukami, vlastne zabral tento príbeh s rôznymi peripetiami, rozchodmi a obnovami vlastne celé 20. storočie a dnes môžeme hrdo konštatovať, že sme úspešným politickým národom, to znamená nielen Slováci, ale aj menšiny, ktoré žijú na území Slovenska, rovnako ako je úspešným politickým národom náš veľmi blízky, jazykovo blízky aj politicky blízky český národ.
Vznik Československej republiky prvej je v tomto príbehu prelomovou udalosťou a urobíme určite správne, ak sa pokúsime nájsť zhodu v tomto parlamente na tom, aby jeho vznik bol každoročne štátnym sviatkom, nie jednorazovým, ale trvalým.
Hoc je aj pravdou, že česká politika nebola vždy k Slovensku láskavá a že nás práve česká politika, jej chyby aj konkrétne prezidenta Beneša zaviedli do náručia Stalina. Vieme si aj priznať, že slovenská politika o podmienkach autonómie podobne ako tá česká tiež pod vplyvom vonkajších okolností nás zaviedla do Hitlerovej náruče. Bol to proste ťažký príbeh, ťažké 20. storočie. Slováci nežili v kozme, žili len tu v Európe a mali veľké dilemy a mali veľké zlyhania, ale na závere toho je a mala by byť hrdosť na to, čo sme spoločne s Čechmi dosiahli, a mali by sme si tento prelom, kedy sa už z etnika začal stavať politický národ, a to je október, či už 28., alebo 30., pripomínať.
Dodávam, že iste tým urobíme krok aj k tomu, aby aj česká politika, tá súčasná, docenila raz štátnym sviatkom niektoré z gest Slovenska v prospech spolupráce, demokratickej spolupráce a demokratickej štátnosti, ako je napr. štátny sviatok 29. augusta, ktorý, žiaľ, česká politika si neuvedomuje, že je to štátny sviatok aj zásadného súhlasu s obnovením a s novým pokusom o spoločnú politickú budúcnosť obnovením Československa.
Nech už ale česká strana sa rozhodne raz oceňovať alebo nikdy sa nerozhodne oceňovať slovenské gestá dobrej vôle, nevymažeme a nie je dôvod vymazávať október 1918 zo slovenského príbehu len zato, že nebol ten príbeh ideálny. V každom prípade Masarykova republika sa nespreneverila nikdy takým spôsobom občianskym právam, ochrane svojich občanov, ako to urobila, žiaľ, republika pod vedením prezidenta Tisu. Nie je dôvod ju považovať za zločineckú, nie je dôvod ju vymazávať z nášho komplikovaného a protirečivého, ale úspešne završovaného príbehu. Prihováram sa preto aj ja za to, aby napriek tomu, že netlieskame všetkému, čo česká politika priniesla Slovensku, aby sme nezabúdali na prelomový okamih októbra 1918 a na to, že zo zápasov a snov sa vtedy začala stávať postupne rodiaca sa politická realita a politický národ, ktorým Slováci ešte stále sa iba stávajú, a ešte stále sú pred nami mnohé výzvy.
Jedna z tých výziev je aj prijatie októbra 1918 za prelomovú udalosť a za udalosť hodnú štátneho sviatku.
Ďakujem.